Ľudové novinky - Príloha Ľudových novín pre deti a mládež

Príloha vyšla s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

ĽUDOVÉ NOVINKY - O VÁS, PRE VÁS

Milé deti, rodičia a starí rodičia! Počas zimných sviatkov klopeme k vám na dvere detskou prílohou, v ktorej chceme podať obraz o tom, aká bohatý je život vo vašich školách. O tom, koľko spôsobov nachádzajú vaši učitelia a členovia slovenských organizácií na to, aby vás oboznámili s dedičstvom vašich slovenských predkov. Poslali ste nám do redakcie množstvo príspevkov. Detské kresby, ale aj článok vysokoškoláka o tradičnom slovenskom podujatí, ktorého sa pravidelne zúčastňuje, svedčia o tom, že sa aktívne zapájate do týchto podujatí. Dostali sme slohové práce a fotografie zo základných škôl a gymnázií, ale aj od vysokoškolákov, v ktorých sa s nami a s čitateľmi Ľudových noviniek podelíte o svoje zážitky z letných táborov na Slovensku, z hodiny slovenčiny zo školy, zo slovenských podujatí vo vašej obci. Ďakujeme vám, že ste si sadli k stolu a pripravili ste príspevok do vašich novín a vašim učiteľom, že vám pomáhali a povzbudzovali vás. Vašou zásluhou môžeme ponúknuť na čítanie pre celú rodinu farebnú detskú prílohu - okienko do vášho života. Príjemné čítanie!

Redakcia Ľudových novín

Obecný deň v Gute

Nakreslila: Gréta Fűkeová (8-ročná) - Guta (Galgaguta)

Letné zážitky v Tatranskej Lesnej

V lete som bola na Slovensku. Presne od 26. do 31. júla vo Vysokých Tatrách. Túto cestu som dostala ako odmenu, lebo mám pekné výsledky v slovenskom jazyku.

Pretože som išla sama, trošku som mala obavy, či si tam nájdem kamarátky. Našťastie som tam stretla veľmi veľa milých kamarátov. Moja najlepšia nová priateľka sa volala Iza. My dve sme spali v jednej izbe. Ona bola veľmi vtipná. V tábore nás bolo okolo šesťdesiat.

Boli sme vo Vysokých Tatrách, pri Štrbskom plese. Pleso je obklopené horami. Tam sme videli aj skokanský mostík. Boli sme aj v Múzeu Tatranského národného parku (TANAP), v Červenom Kláštore pri Dunajci a cestovali sme elektrickým vlakom. Páčilo sa mi aj predstavenie o medveďoch v Múzeu TANAP. Tam je vystavený aj kroj tatranských ľudí, tatranské zvieratá a rastliny. Večer sme sa rozprávali, hrali a veľa sme sa smiali.

Posledný deň sme kupovali darčeky a mali sme súťaže. Na šiesty deň sme odcestovali domov. V tábore som sa veľmi dobre cítila, lebo spoločnosť bola skvelá a programy boli vynikajúce. Tento pobyt bol krátky, ale zaujímavý a nezabudnuteľný a preto som veľmi rada, že som dostala takú peknú odmenu.

Henriett Petrányiová

8. trieda

Dabaš-Šára

(Základná škola Františka Rákócziho II.)

Mikuláš v Budapešti

Už tradične zavítal Mikuláš aj do priestorov Slovenskej samosprávy XIII.

obvodu Budapešti. Deti zo slovenskej školy ako aj slovenské deti z tejto mestskej časti, sa za milé darčeky a čokoládu poďakovali Mikulášovi slovenskými piesňami, vinšmi a koledami.

Škola v prírode

Cestovali sme šiesteho októbra o ôsmej vlakom z Komlóša do Budapešti a z Budapešti autobusom do Hronca. V tábore boli deti z Luciny, Čívu, Békešskej Čaby, Kestúca a my zo Slovenského Komlóša.

Pricestovali sme do Hronca večer o šiestej. Hneď sme obsadili chatky a ubytovali sme sa. Potom sme večerali. Večera bola chutná. Jedáleň sa nám páčila, lebo stoly boli vždy vkusne pestré. Budíček bol vždy o štvrť na osem a večierka o deviatej. Predpoludním od deviatej do pol jednej boli hodiny. O jednej bol vždy obed. Popoludní sme mali voľno. Potom sme sa učili nové slová a písali sme denník. Večer bol tanec: hip-hop alebo ľudový tanec. Výlety sme mali do Banskej Bystrice. Tam sme sa prechádzali po meste a urobili sme jednu spoločnú fotku pred vysokým pomníkom na schodoch. Navštívili sme aj Bystriansku jaskyňu. Bola veľmi zaujímavá. Boli sme v skanzene a v rozprávkovom meste Habakuky. Darčeky, sladkosti, cukríky sme si nakupovali v Tescu. V škole v prírode sme sa veľmi dobre cítili, skamarátili sme sa so žiakmi z iných miest. Preto sme išli na Slovensko, aby sme si precvičovali slovenský jazyk a dúfame, že aj na budúci rok pôjdeme do Hronca.

Tíria Birošová

žiačka siedmej triedy ZŠ v Slovenskom Komlóši

Tábor v Hronci

Nakreslila: Gréta Fűkeová (8-ročná) - Guta (Galgaguta)

Škola v prírode v Hronci

Podobne ako vlani aj tento školský rok sa v októbri 15 siedmakov z našej školy zúčastnilo pobytu v Škole v prírode v Hronci. Ako sa im tam páčilo, to vám prezradí Sabina Kádárová:

...v októbri sme boli na Slovensku v Škole v prírode v Hronci pri Brezne. Z našej školy odcestovalo pätnásť žiakov. Okrem nás tam boli žiaci z Békešskej Čaby, Čívu, Kestúca a Luciny.

Cestovali sme vlakom aj autobusom. Cesta bola dobrá. Bývali sme v drevených chatkách pri hoteli Poniklec. Niektorí bývali v budove, ale my sme chceli bývať v chatkách. Predpoludním sme mali konverzáciu a gramatiku. Vo voľnom čase sme hrali futbal, rozprávali sme sa, robili sme poriadok v chatkách, tancovali sme moderný a ľudový tanec, učili sa slovenské pesničky, súťažili sme v rôznych súťažiach. Boli sme aj na výlete v Banskej Bystrici, v Rozprávkovej krajine Habakuky na Donovaloch, v Lesníckom skanzene Vydrovo, v jaskyni Bystrá.

Strava bola veľmi chutná. Všetko sa nám tam veľmi páčilo - príroda, ubytovanie a hlavne voľný čas. Radi by sme sa tam vrátili, lebo sme sa na Slovensku cítili veľmi dobre.

Vianočné sviatky

Blížia sa najkrajšie sviatky v roku - Vianoce. Ľudia kupujú vianočné stromčeky, ozdobujú ich, kupujú si darčeky a potom celá rodina spolu oslavuje tieto sviatky. Deti obyčajne v tento čas píšu list Ježiškovi. Aj jeden chlapec, volá sa Mišo, napísal takýto list. Prečítajte si ho a povedzte, mohol mu Ježiško splniť jeho želania? Keď nie, prečo?

Mylý Ježiško!

Volám sa Myso. Uz sa tesím Na vianoce. Najviac sa tešým na darčeki od teba. Ja som bol celkom dobrý. Doma som veľmi nepomáhal, ale polepšým sa. Aj v škole som sa veľmi neučil. Ale už som sľúbil, že sa začnem učiť. Ja by som chcel na Vianoce dostať nový bycykel. Páčy sa mi modrý. Aj môj kamarát peter má taký. Keby nemali v obchode bicykel, môže byť aj počítač.

Prosím ťa, Ježiško, príď čým skôr. Už ťa veľmi čakám.

Pozdravuje ťa tvoj Myšo.

Aj žiaci našej školy písali listy Ježiškovi. Tu sú niektoré z nich:

Milý Ježiško!

...veľmi sa teším na darčeky, ktoré dostanem pod stromček. Tento rok by som chcela dostať pod stromček veľkú skriňu. Sľubujem, že na budúci rok sa polepším v škole aj doma.

Pozdravuje ťa tvoja Betka

....radujem sa z príchodu Vianoc. Tento rok by som chcela dostať pod stromček počítač. Verím, že budeš na mňa myslieť.

Pozdravuje ťa Angelika

...celý rok som bola dobrá. Už sa neviem dočkať, kedy budú Vianoce. Ja si veľmi želám, aby si mi priniesol telefón. Verím, že budeš na mňa myslieť. Už sa veľmi teším.

Ahoj Betti

Naši šiestaci prezradili, ako sa pripravujú na vianočné sviatky

Peter: Pred Štedrým večerom každý má svoju prácu. Mama varí a otec s nami ozdobuje stromček. Na stromček dáme vianočné gule. Pred večerou dáme na stôl taniere, pekný obrus, príbor, ozdoby, vázu a do vázy kvet. Čakáme hostí. Hosťom varíme rybaciu polievku. Po večeri rozdáme darčeky. Potom zapálime adventné sviečky. Všetci sa tešíme na Štedrý večer.

Dorina: Teším sa na Štedrý večer. Ja a sestry ozdobujeme stromček. Dáme farebné vianočné gule. Na stôl dáme obrus, sviečky, vianočné ozdoby, príbor a taniere. Každý pomáha. Obyčajne varíme rybaciu polievku, mäso, zemiaky a makový koláč. Po večeri si rozbaľujeme darčeky.

Ildika: Teším sa na Štedrý večer. Celá rodina ozdobuje stromček. Na stromček dávame gule, hviezdičky, salónky, ozdobnú reťaz, elektrické sviečky a sviečky. Na slávnostný stôl dávame tiež sviečky. Varíme zemiaky, francúzsky šalát a pečené mäso. Po večeri rozdávame darčeky a hráme karty a spoločenskú hru.

Kristián: Ráno celá rodina ide kúpiť stromček. Otec a ja pripravujeme stromček v izbe. Zatiaľ mamička so sestrou varia večeru - kuraciu polievku, pečené kurča, cukrové a medové cesto. Na stôl mamička prestrie pekný obrus a postaví sviečky. Ja a moja sestra ozdobujeme stromček. Potom zavoláme aj starých rodičov, aby sme boli večer spolu. Sestra a ja ideme do svojich izieb a pripravíme darčeky pre rodičov. Otecko a mamička nosia darčeky a dávajú ich pod stromček. O pol siedmej večeriame. Po večeri si dávame darčeky. Želáme si, aby sme mali šťastlivý nový rok.

Viktor: Otec a ja kúpime stromček. Potom ho postavíme do kuchyne na malý stôl. Mama a sestra ozdobujú stromček. Na Štedrý večer je celá rodina spolu. Mamička a babka pripravujú pečené mäso, pečenú morku a jablčník. Popoludní okolo piatej vybalíme darčeky. Každý sa teší darčekom.

Barbara: Na Štedrý večer ozdobujeme stromček. Dáme naň hviezdičky, zvončeky, elektrické sviečky, vianočné gule, salónky a ozdobnú reťaz. Stromček ozdobujem ja s bratom. Na stôl dáme adventný veniec. Mama pečie koláče a ovocné zákusky. Večer dávame darčeky pod stromček. Po večeri sa hráme a rozprávame.

Gabriela: Na Štedrý večer ja a moja sestra ozdobujeme stromček. Na stromček dávame vianočné gule, salónky a elektrické sviečky. Na stôl dáme vianočný obrus, sviečky, servítky. Mamička a sestra varia mäsovú polievku. Po večeri si dávame darčeky a neskôr hráme karty.

Dani: Na Štedrý deň mamička, ja a sestra ozdobujeme vianočný stromček a dom. Pozveme babku, krstného otca a večer ich s radosťou čakáme u nás. Mamička slávnostne prestrie stôl. Ja a otec dáme variť zemiaky a rybaciu polievku. Po večeri si rozbalíme darčeky.

Alexandra: Ja a moja sestra ozdobujeme stromček. Mamička a babka popoludní varia mäsovú polievku a pečú sliepku. Mama a babka pečú makové koláče a linecké koláčiky. Po večeri si dávame darčeky. Potom hráme karty a spoločenskú hru.

Zaznamenala:

Dagmar Kötelešová

Príprava na Vianoce v santovskej škole

Spolu s deťmi zo Žemberoviec

Základná škola v podpilíšskom Santove v poslednom čase udržiava kontakty so Základnou školou v Žemberovciach. Osady podpísali dohodu o spolupráci pred dvoma rokmi a odvtedy sa pravidelne stretávajú aj žiaci základných škôl. Žemberovské deti prišli do Santova 14. decembra už druhýkrát, aby spolu s miestnymi žiakmi oslávili deň Lucie a aby sa spolu dobre zabavili.

Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky inštitúcie Kataríny Kormošovej, dvadsaťdva detí rôzneho veku zavítalo do zasneženej obce v pondelok ráno. Po výdatnej desiatej ich čakala pešia túra na Pilíš, ku kaplnke Panny Márie, kde im miestny slovenčinár, horlivý aktivista Ľudovít Papuček, porozprával čo-to o dejinách tohto vrchu, ktorý naši predkovia volali ešte Pleš, lebo vyzerá ako plešatý ujo. Hoci deti prišli zo severnejšieho kraja, predsa bol pre ne sneh v tomto roku novinkou, nevedeli sa vyšantiť. Po obede mali spoločný program so santovskými deťmi. Žemberovské vystúpili s prednesom básne a so spevom a snáď najväčší úspech zožali mažoretky. Každý im trochu závidel pekné rovnošaty a rytmickú hudbu. Neostali v hanbe ani santovské deti, ktoré si pripravili zborový spev a recitáciu básne. Kultúrny program poctil svojou prítomnosťou aj starosta obce Mikuláš Kollár.

Tradičný deň Lucie začína v santovskej škole zaujímavým zvykom. Je to vlastne prednes vinšov a želaní pre každú triedu a pre každého učiteľa, šitý „na mieru“. Pani riaditeľke zaželali zdravie, keďže týždeň predtým bola chorá, a aby školu obišla epidémia novej chrípky. Vinše odznievajú zväčša po maďarsky, pre hostí však pripravili vinše po slovensky. „Deťom sme želali, aby mali mnoho jednotiek na vysvedčení, aby mali sneh aj doma a učiteľom aby mali dobré deti a obnovenú školu, po ktorej veľmi túžia,“ zasvätila nás do tajov vinšov K. Kormošová.

V remeselníckej dielni bol najpopulárnejší program maľovanie na sklo, deti pripravovali vianočné ozdoby do okien a za pomoci jednej babičky piekli medovníky. Hoci v škole nie je kuchyňa, majú elektrickú rúru, takže Vianoce priblížili deťom aj vôňou, ktorá sa celý deň niesla po budove. Deti si mohli zasiať pšenicu, ktorou si budú môcť doma ozdobiť vianočný stôl. Niektorí žiaci si priniesli z domu nádobu, ale väčšina zasiala zrnká do umelohmotných pohárov, ktoré vyzdobili sviečkou, alebo stužkou. V kavalkáde programov bola aj veštiareň, kde si deti predpovedali budúcoročné počasie z cibule. Dievčatá si napísali mená chlapcov na kúsky papiera, ktoré skryli doma pod vankúš a po jednom ich budú každý deň vyťahovať, až sa na Vianoce dozvedia meno budúceho manžela.

Po budove chodili dve Lucie: členka Folklórnej skupiny Stužka Judita Lovásová a učiteľka ľudového tanca Irena Kotroczová. Obliekli si biele rúcho, tváre si zahalili a chodili pomedzi deti s varechou v rukách, líčili stenu, aby zlo obišlo inštitúciu. Deti od nich modlikali cukríky.

Vianočné trhy pripravila žiacka samospráva, ktorá zorganizovala aj celodňový program. Príjmy z predaja predmetov, ktoré priniesli a pokúpili žiaci, slúžia jednak na výdavky spojené s dňom Lucie a jednak z nich uskutočnia diskotéku na fašiangy. Okrem toho deti si medzi sebou vymieňali vianočné darčeky a boli aj takí odvážlivci, ktorí sa rozhodli speňažiť svoje už zunované hračky, ozdoby, sladkosti. Kupci sa našli, predavači dobre obišli.

Po ochutnávke medovníkov a zhotovení vianočných prekvapení si deti mohli aj zašportovať. Santovskí učitelia im pripravili minisúťaž v stolnom tenise. Priateľské stretnutie viac ako dvadsiatich žiakov sa skončilo výhrou domácich. Najlepší bol siedmak Štefan Szőllős, druhú cenu získal Gregor Nagy a tretí skončil Kristián Štrbik. Najlepší Žemberovčan bol Ivan Póč, obsadil štvrté miesto.

Žemberovské deti sa zapojili do všetkých programov. A ako komunikovali medzi sebou? Predsa po slovensky! Ak naše deti nenašli správne slovíčko, pomáhali si rukami-nohami. Vynaliezavé ôsmačky mali poruke veľký slovník a pomáhali menším s prekladom. Nasledujúce stretnutie santovských a žemberovských detí sa uskutoční na Deň detí na Slovensku.

(ef)

Bienále ilustrácií detskej knihy v Bratislave

Jesenný bratislavský zber úrody - kníh, ilustrácií, podujatí o poézii i próze, divadiel, filmov vypestovaných doma či tých, ktoré vyklíčili a dorástli v zahraničí, má svoje tradičné podujatia. Jedným z nich je výstava ilustrácií detskej knihy - BIB, ktorá sa koná každé dva roky v Dome umenia na Námestí SNP. Tento rok boli vystavené diela zo 448 kníh od 344 ilustrátorov z 37 krajín sveta.

Malí i veľkí sa nevedeli vynadívať na 2447 nápaditých ilustrácií, ktorým samozrejme najviac rozumejú deti. Na obrázku bolo možné vidieť bacuľatú dievčinku popíjať malinovku s krokodílom, alebo Červenú Čiapočku vo vlkovom bruchu, i ulicu Podstatných či Prídavných mien... Ocenení autori z rôznych štátov sveta si, ako obyčajne, odniesli domov typicky jesennú zvláštnu cenu - jablko. Nie obyčajné - zlaté.

Porota hodnotí podľa svojich kritérií, diváci podľa svojich. Jedno je však isté, príbeh z knihy by mal s ilustráciou súznieť. Niekedy dokonca práve ilustrácia čitateľa priláka k čítaniu knihy. Takými ilustráciami boli aj obrázky talianskeho autora Roberta Innocentiho (1940). Ak ste zvedaví, prečo autor nakreslil nákladný vlak a dieťa v ružovej zavinovačke, ktoré niekto z vlaku vyhodil, mali by ste siahnuť po knihe Ruth Vander Zee: Erika´s story. Je skutočným príbehom ženy, ktorá unikla smrti v koncentračnom tábore tak, že ju vyhodili ako bábätko z vlaku. Zachránili ju. Žila, ale celý život nevedela, kto boli jej rodičia, kedy má narodeniny, kde sa narodila a ako sa volá... Realistické ilustrácie knihy sú namaľované v monochromatickom tóne a prechádzajú do plnofarebných obrázkov, zobrazujúcich súčasnosť. Provokujú kontrastom. A my, ktorí vieme, kde žijeme, ako sa voláme, kedy oslavujeme pribúdajúce roky, kde máme svoje korene, by sme sa mohli zastaviť nad obrázkom a opýtať sa seba samých. Chceme príbehy so smutnými hrdinami, alebo chceme udržať pestrú súčasnosť? Súčasnosť, kde každý má svoje miesto bez ohľadu na farby, ktoré sú pre neho typické...

Erika Fajnorová

Z Mlynkov do Pešti

Volám sa Dorka Kolozsváriová a pochádzam z Mlynkov. V budapeštianskej slovenskej škole som už dvanásty rok. V tomto školskom roku mám pred sebou maturitné skúšky a v súčasnom období sa musím sústrediť len na svoju budúcnosť. Mám veľmi rada deti, preto by som chcela byť logopédkou, alebo učiteľkou v materskej škole. Ako sa to nakoniec skončí? Všetko ukáže život.

Čo sa tu dialo za tých 12 rokov ?

Skoro polovicu svojho doterajšieho života som prežila medzi stenami tejto budovy. Mám aj zlé zážitky, ale, samozrejme, prevažujú šťastné chvíle, ku ktorým sa rada vraciam vo svojich spomienkach.

Do základnej školy som začala chodiť v roku 1998 a zároveň som sa stala obyvateľkou žiackeho domova. Vtedy som prekročila prvýkrát prah školy a bola som na dlhší čas preč od rodiny. Do dnešného dňa sa pamätám na bezsenné preplakané noci, keď som sa len prevaľovala na posteli, lebo mi veľmi chýbala mamička. Našťastie tie časy sú už dávno preč, ale do dnešného dňa každý večer sa s ňou telefonicky pozhováram o udalostiach uplynulého dňa.

V prvej triede nás bolo pätnásť, ale boli takí, ktorí nevydržali nasadené tempo, preto sa náš počet rýchlo znižoval. Bohužiaľ, táto tendencia pokračovala aj v nasledujúcich rokoch. V prvej a druhej triede mi bola triednou učiteľkou teta Monika. Ona mi dala základy do nasledujúcich rokov štúdia. V tretej a vo štvrtej triede nás prevzala teta Klára. Pamätám sa, že ráno som nerada chodila do školy načas, ale v žiackom domove nebolo možné meškať, lebo o pol ôsmej sme museli opustiť svoje izby a prejsť do tried. Tam sme namiesto nezáväzných rozhovorov (klebiet) museli viesť slovenské, alebo maďarské dialógy. Nikdy nezabudnem ani na nástenné obrazy, ktoré boli namaľované pre malé deti s nápismi slovenských mien a pomáhali nám pri osvojovaní si slovenského jazyka.

Od prvej triedy som začala tancovať a spievať na školských slávnostiach.

Keď som sa dostala do vyššieho stupňa základnej školy, už som chodievala na celoštátne súťaže v speve a za dobré výsledky som bola odmenená pobytom v speváckych táboroch na Slovensku. Na vyššom stupni ZŠ som dospela k názoru, že pre mňa má veľký význam aj šport. Počas odpoludňajších prestávok som začala pravidelne hrávať futbal a basketbal s chlapcami a nevedela som sa dočkať večerných športových krúžkov. Od piatej po ôsmu triedu mi bola triednou učiteľkou telocvikárka teta Anka. Pred ukončením ôsmej triedy som stála pred ťažkým rozhodnutím: mám zostať tu, alebo ísť študovať na inú školu?

Nakoniec som zostala. Tým som stratila veľa priateľov, ale, našťastie, s mnohými do dnešného dňa udržujem kontakty.

Gymnázium mi prinieslo do života nové veci i nových ľudí. Predchádzajúcich pedagógov, ako aj priateľov vymenili noví. V prvej triede gymnázia som sa zoznámila s najlepšou priateľkou Marinou, s ktorou doteraz bývame v internáte v jednej izbe. Spev a tanec nakoniec vystriedal šport, ktorý sa stal každodennou potrebou môjho života. Po večeroch pravidelne navštevujem záujmové krúžky a podľa možností sa zúčastňujem takmer na všetkých športových súťažiach a podujatiach. Neviem si predstaviť, ako vyplním svoj voľný čas po maturite, keď sa už späť do žiackeho domova nevrátim. Veľmi veľa som sa tu naučila a spomienky na moju alma mater má budú sprevádzať po celý život. Sú medzi nami aj takí, ktorým sa pobyt v internáte nepáči a neustále vyjadrujú svoju nespokojnosť. Ja však rozhodne tvrdím, že pre mňa to je vynikajúce, lebo som tu prežila dvanásť veľmi šťastných rokov.

(dk)

Mojich 12 rokov

Volám sa Anett. Momentálne riešim svoju budúcnosť. Nesmierne rada kreslím. Kreslím veľa, povedala by som, veľmi veľa. Mojím cieľom je vyniknúť v odbore grafika. Aspoň minimálne. Ale ktože ho vie?! Možno, že raz budem tráviť svoje dni písaním alebo ilustrovaním článkov do novín v nejakej úspešnej redakcii.

A teraz už k veci. Prečo som pomenovala článok „Mojich 12 rokov˝?

Áno. Je to tak. Rovných 12 rokov, a teda väčšiu časť všedných dní môjho života, trávim tu, vo svojej alma mater, Slovenskej škole v Budapešti.

Všetko to začalo materskou školou. Pamätám sa, že som mala iba 5 rokov, keď som po prvýkrát vstúpila do tejto velikánskej budovy. Takmer som sa v nej stratila. Všetci sme si boli cudzí, ale každý sa úprimne tešil na svojich nových kamarátov, s ktorými sa chcel pohrať. Spomínam si aj na to, že každý mal „zajačikovú˝ posteľnú bielizeň. Chlapci tmavomodrú, a my, dievčatá, oranžovú. Vždy som tam nerada spala popoludní. V zime sme sa neustále tešili na Mikuláša a nevedeli sme sa dočkať fašiangových dní, karnevalu a tých prekrásnych masiek, ktoré nám rodičia pripravili. Nedá sa tak ľahko zabudnúť na bezstarostný škôlkársky život, keď sme sa veľa hrali, no zároveň pripravovali aj do školy.

Jedného krásneho dňa som sa zrazu ocitla v prvej triede. Hneď v prvý deň sme aj meškali. Na toto jedno sa konkrétne pamätám J. Zo šlabikára som sa naučila prvé slovenské slová, básničky a naučila som sa aj písať a počítať po slovensky. Do dnešného dňa mám niekoľko zošitov z prvej triedy. Občas si ich prelistujem a veselo sa zasmejem. Teta Anika, pani učiteľka Németová, bola naša triedna. Ona bola vôbec mojou prvou slovenskou učiteľkou. Teta Zuzka bola naša vychovávateľka a venovala sa nám v popoludňajších hodinách. Práve ony dve nás naučili prvé smelé kroky v slovenskom prostredí a nezištne nám pomáhali. Neskôr, v 3. ročníku, sa našou triednou učiteľkou stala pani Eva Várszegiová, ktorá pricestovala do Budapešti až zo Slovenska, z prekrásnej Oravy. Medzi tým spolužiaci odchádzali a prichádzali. Spomínam si, že v 2. triede odišli Barbi a Kitty a v 3. triede prišli Noémi s Biancou. Prežili sme spolu veľmi veľa hravých a šťastných dní. Medzi ne patrili nezabudnuteľné školské výlety, tanečný a spevácky krúžok, rôzne súťaže, a, samozrejme, aj rôzne vylomeniny. Raz, bolo to tesne pred Vianocami, sme zavoskovali celú tabuľu, aby na ňu učitelia nemohli písať. Pravdaže sme sa hnevali, keď sme ju potom museli vyčistiť a všetko za sebou poupratovať. Bolo aj také, že sme karamelizovali kockový cukor nad sviečkami Adventného venca… Navystrájali sme spolu ešte mnoho podobných maličkostí, pravdaže, boli to samé nevedomé huncútstva. Na základnej škole sme zbožňovali hrať sa na Levieho kráľa. Každé popoludnie sme netrpezlivo čakali na to, aby sme vyšli na dvor a pokračovali v hre tam, kde sme predošlý deň skončili.

Základná škola sa blížila ku koncu. Čas je neuveriteľný fenomén. Ubehol neskutočne rýchlo a my, ôsmaci, sme sa ocitli pred rozlúčkovou slávnosťou. Všetci sme pilne pracovali a plánovali, ako sa s každým dôstojne rozlúčiť. Čakalo nás navrhovanie pozvánok, zakúpenie kravát, učenie básní, príhovorov, zabezpečenie kytičiek a mnoho ďalších vecí týkajúcich sa tohto slávnostného momentu. Nikdy nezabudnem, ako dlho sme sa učili pieseň ˝Blízke miesta˝ od skupiny Bikini. Ale oplatilo sa. Náš spev bol trochu falošný, niekoľko krát sme sa aj zmýlili, ale spievali sme my, čo bol obrovský zážitok pre nás všetkých. Toto bol náš posledný spoločne strávený deň v priestoroch našej školy, resp. v jej átriu. Potom sme sa rozišli a každý z nás už šiel svojou vlastnou cestou.

Všetci moji spolužiaci si vybrali novú, neznámu cestu. Ja jediná som však zostala. Zostala som verná nášmu gymnáziu a nikdy som to neoľutovala. Nemala som vtedy žiadnu konkrétnu predstavu o tom, čo by som rada robila. Život na gymnáziu bol aj pre mňa novinkou. Bola som obklopená novými ľuďmi a znovu som prežila ten pocit, ako mnoho rokov predtým, keď som prvýkrát prekročila prah tej istej budovy, mojej školy.

Spoznávali sme sa, vytvárali sme nové priateľstvá a aj sme sa poriadne vybláznili. Dnes mám taký pocit, že sa už každý trochu ukľudnil a snaží sa sústrediť na vlastnú budúcnosť. Spoločne sa nám podarilo vytvoriť veľmi dobrý tím mladých ľudí. Avšak sme tretiaci, máme pred sebou už len tento a nasledujúci školský rok a, znovu sa budeme lúčiť. Celý náš život je plný rôznych stretávaní a lúčení.

Na gymnáziu, takisto ako na základnej škole, sme vystrájali kadejaké šibalstvá. Pravdepodobne sme neraz poriadne nahnevali našich profesorov. Ale taký je už študentský život. Myslím, že je to normálne. Jeden študent nemôže byť stále dobrý, ba vynikajúci, pretože by to bolo príliš nudné. Musíme si aj trošku užívať, sem-tam niekoho nahnevať, aby sme mohli neskôr spomínať na tieto pekné chvíle.

Spomienky, tie sa nestratia. Budeme ich vždy mať v srdci a neraz sa nám pri nich zaleskne v oku slza dojatia. Je krásne spomínať na prvé jesenné lístie, na prvé májové lásky. Tie chvíle sa však už nikdy nevrátia. Prežívali sme ich len raz - v škole.

Anett Kovácsová

3. r. gymnázia

Očami mládeže nielen o filmovom seminári

O svoje zážitky a osobné dojmy z tradičného slovenského filmového seminára sa chcem s vami podeliť ako študent segedínskej katedry slovenského jazyka a kultúry. Každý z nás piatich pricestoval do Budapešti individuálne, pretože sme v pondelok mali ešte povinné hodiny. V Slovenskom inštitúte sme sa stretli pred šiestou na otvorení podujatia, kde nás vítala organizátorka seminára, riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová.

O každom filme nechcem písať lebo o tom asi je slovo v novinách, skôr o mojich myšlienkach. V pondelok aj počas premietania prvého filmu som čakal, kedy príde pán profesor Lásik a jeho skupina z Békešskej Čaby. Členom tejto skupiny som počas svojich štúdií na čabianskom gymnáziu býval aj ja a prekvapilo ma, že z mojej bývalej školy tento krát nikto neprišiel. Premietania si pozrela naša skupina zo Segedína, niekoľkí poslucháči z Univerzity Loránda Eotvosa a z peštianskeho slovenského gymnázia. Ako najmladší prišli deti zo základnej školy zo Sarvaša, s ktorými sme boli ubytovaní v Budíne.

Ako vždy, aj teraz boli pre mňa zaujímavé rozprávania režisérov o dnešnej kinematografii na Slovensku a konferovanie filmov. V tomto roku to boli Ondrej Šulaj, Dušan Trančík, Miloslav Luther a generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. Na premietanie filmu Pokoj v duši prišiel aj herec, ktorý hral hlavnú úlohu, Attila Mokoš. Tento film som už videl v lete na SAS-e v Bratislave, podobne ako ďalšie zaujímavé dielo, Ako sa varia dejiny. V Budapešti ma zaujali filmy Optimista, Nedodržaný sľub, Osadné, Kde je?!, Koliba, Tango s komármi a Malé oslavy.

Pavle Kunovac

Priateľstvo, tolerancia, zmysel pre krásu a zábavu

Čo zažili študenti slovenského gymnázia z Békešskej Čaby

ako účastníci VI. ročníka Putovnej súťaže zo slovenských dolnozemských reálií

Stalo sa už tradíciou organizovať v rámci dolnozemského regiónu Putovnú súťaž pre stredoškolákov zo slovenských dolnozemských reálií. Tohtoročným gestorom VI. ročníka súťaže bol Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku, ktorý ju usporiadal v spolupráci so Školským strediskom Jozefa Gregora Tajovského v Nadlaku. Všetky práce budú opäť uverejnené v zborníku, preto sa teraz nechceme s nimi zaoberať. Chceme sa skôr s vami podeliť o naše zážitky.

My sme sa na súťaž začali včas usilovne pripravovať. Účastníkmi tohto ročníka z našej školy boli pani riaditeľka Edita Pečeňová, hosťujúca učiteľka Anna Petrovičová a študenti Žaneta Sóskiová, Natanael Bukran z 9. ročníka, Agneša Lešťanová, Rita Hornoková, Mimi Mokranová z 10. ročníka, Gabriel Lacko, Tomáš Pluhár z 11. ročníka a Šára Hajtmanová a Adrienn Rádaiová z 12. ročníka.

Od nás, z Békešskej Čaby, je do Nadlaku len kúsok. Oveľa ďalej to majú vojvodinskí Slováci, na ktorých sme pri otvorení museli čakať. Otváracie prejavy rumunských predstaviteľov a zástupcov inštitúcii sa začali bez nich. Bol to obyčajný, všedný utorok, ale ako to spomenuli vo svojom príhovore mnohí hostia a usporiadatelia, pre nás to bol sviatočný čas. Aj naši priatelia zo Srbska to hneď po svojom príchode pocítili. Cieľom tejto súťaže nie je súperiť medzi sebou, ale práve naopak, prežiť spoločne príjemné chvíle.

V priateľskej a uvoľnenej atmosfére sa niesol aj nasledujúci deň. Každý z nás sa snažil vo svojej práci a prezentácii ukázať to najlepšie. Tréma rýchlo opadla a naše prejavy vyznievali suverénne, aj keď sa sem - tam ukázali nejaké tie chybičky a nedostatky, porota bola veľmi zhovievavá. Deň sme uzavreli návštevou typického nadlackého domčeka - miestneho múzea a večerom tanca, kde sme sa učili základné kroky salsy.

Štvrtok bol pre nás prekvapením. Museli sme skoro ráno vstávať a pri posune času o jednu hodinu to vyzeralo, že sa nám nebude chcieť. Ale opak bol pravdou. O siedmej hodine, teda o šiestej nášho času, sme už netrpezlivo prešľapovali pred autobusom, ktorý nás mal zaviezť do Medvedej jaskyne v Bihorskom pohorí. Autobus bol pohodlný a za zvukov chorvátskych kantinél kilometre rýchlo ubehli. Z okna autobusu sme pozorovali krajinu, prírodu a vo vyššie položených miestach aj sneh, ktorý sme si počas prestávky aj chytili do ruky, ba niektorí sa snažili aj guľovať sa... Prehliadka jaskyne splnila naše očakávania, záležalo na nás, aké predstavy v nás kvaple vzbudia, aj keď sprievodca mnohým už predstavu dal, napríklad o utekajúcom medveďovi. Výborný obed v penzióne, kde sme sa cestou zastavili, v nás vyvolal ospalosť a zvyšok cesty späť do Nadlaku sme podriemkavali. Preto nám prišiel vhod aj krátky relax pred vyhodnocovacím večerom spojeným so zábavou.

Večer organizátori odovzdali súťažiacim ceny a malé pozornosti, ktoré boli zároveň poďakovaním. Aj my ďakujeme Nadlačanom za naozaj nevšedné zážitky, ktoré nám ostanú po celý život.

V piatok cestou domov nám svietilo slniečko. Bolo to, ako keby v nás rozohrialo všetko to, čo tu ostalo po našich predkoch na Dolnej zemi. Priateľstvo, toleranciu, zmysel pre krásu a zábavu.

Anna Petrovičová

.

.

.

.

.

.........................................................................................................................................