S Harmóniou v Božom chráme

Deň menšín v Slovenskom Komlóši

V komlóšskom evanjelickom kostole sa v druhú decembrovú sobotu zišli miestni Slováci a ich hostia, aby sa v rámci oslavy Dňa menšín zúčastnili odovzdania vyznamenania miestnej slovenskej samosprávy „Za komlóšskych Slovákov”.

Sviatok Komlóšanov sa začal slovenským požehnaním a spoločnou modlitbou, ktorú viedol evanjelický farár Ondrej Lehoczký zo Šámšonházu, inak rodák z tohto dolnozemského slovenského mesta.

V mene organizátorov prítomných pozdravili predsedníčka Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši, riaditeľka miestnej slovenskej školy Zuzana Lauková a učiteľka Marianna Melegová. Zvlášť privítali generálneho konzula Slovenskej republiky Štefana Daňa a primátorku mesta Ritu Garayovú.

Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši od roku 1998 oceňuje prácu miestnych slovenských aktivistov vyznamenaním „Za komlóšskych Slovákov”, ktoré tradične odovzdáva na oslavách Dňa menšín. Tohto roku udelila vyznamenanie dvom Komlóšankám, ktoré sa mimoriadne angažujú na zachovávaní slovenčiny a slovenskej kultúry v meste..

Ernu Laukovú poznajú Slováci z Maďarska predovšetkým z javiska, je režisérkou a herečkou komlóšskeho slovenského divadelného súboru. Bývalá učiteľka je významnou osobnosťou povojnového divadelníctva v Slovenskom Komlóši a aktívnou členkou Organizácie komlóšskych Slovákov. Má veľké zásluhy na zachovávaní slovenského povedomia a slovenčiny v jednom z centier dolnozemských Slovákov. V čase, keď slovenské divadelníctvo prežívalo krízové roky, sa so svojimi kolegami venovala adaptácii slovenských ľudových zvykov na javisko. V posledných rokoch ochotnícky súbor v Slovenskom Komlóši pod jej vedením prežíva renesanciu, inscenácie kolektívu v réžii Erny Laukovej poznajú nielen na našich javiskách, ale aj za hranicami Maďarska.

Anna Ištvánová Račková popri svojej práci v miestnej slovenskej škole sa dlhé roky venuje deťom aj mimo vyučovacieho procesu. Patrí medzi tých významných tanečníkov, ktorí stáli na čele Folklórneho súboru Komlóš, za jej čias kolektív naštudoval viacero atraktívnych choreografií. V rámci školského súboru Harmónia má na starosti predovšetkým tie deti, ktoré prejavujú záujem o recitáciu. Pod jej vedením zožali komlóšski slovenskí recitátori a interpreti úspechy na rôznych súťažiach a prehliadkach. V poslednej dobe sa okrem zachovávania nehmotného dedičstva venuje aj tradičnej hmotnej kultúre miestnych Slovákov, má na starosti Slovenský oblastný dom a zbierku Szokolayho na Peknej ulici.

O prekvapenie pre čerstvé laureátky a o vytvorenie sviatočnej atmosféry v Božom chráme sa postaral Detský súbor Harmónia. V hudobno-literárnom pásme pod vedením hosťujúcej učiteľky zo Slovenska Dagmar Kötelesovej sa deťom svojou úprimnou radosťou z vystúpenia podarilo zapojiť do spoločného spevu nielen svoje učiteľky, ale aj rodičov a známych v radoch obecenstva.

(csl)

Oslavy menšinového dňa Békešskej župy v Gyomaendrőde

Na tohoročnej oslave Dňa menšín Békešskej župy, ktorá sa konala v Gyomaendrőde, z radov slovenskej národnosti dostali vyznamenanie Judita Gombkötőová zo Sarvaša a čabianska slovenská škola.

Oslavy tohoročného župného menšinového dňa poctili svojou prítomnosťou viacerí predstavitelia politického, spoločenského a kultúrneho života. Do Gyomaendrődu zavítal predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, poprední predstavitelia župy na čele s predsedom župného zastupiteľstva Lászlóom Domokosom a predsedníčka župnej slovenskej samosprávy Helena Čičeľová. V mene usporiadateľov prítomných slávnostne privítal predseda Výboru pre národné a etnické menšiny Békešskej župy Péter Tolnai, ktorý zdôraznil význam Dňa menšín, oslavovaného čoraz častejšie aj v rámci miestnych menšinových samospráv, organizácií a spolkov. Slova sa ujal aj primátor hostiteľského mesta András Várfi, ktorý poskytol stručný prehľad hospodárskeho a kultúrneho života mesta, centra severnej časti Békešskej župy a konštatoval, že v Gyomaendrőde žijú okrem Maďarov aj príslušníci rómskej minority. V meste usporadúvajú Medzinárodné festivaly rómskej hudby a tanca. Popri menšinovej samospráve a občianskych organizáciách Rómov tu majú svoj volený zbor aj Nemci.

Tohto roku na návrh menšinových samospráv, resp. organizácií, župný výbor pre národné a etnické menšiny, konfesie a mládež udelil vyznamenanie „Za menšiny Békešskej župy” piatim jednotlivcom a trom inštitúciám.

Na návrh Slovenskej samosprávy v Kardoši a Spolku pre pestovanie národnostných tradícií sarvašských gazdov dostala vyznamenanie Judita Gombkötőová, ktorá sa všestranne angažuje v záujme zachovávania tradičnej slovenskej kultúry a jazyka sarvašského regiónu. Zapája sa do činnosti Kultúrneho spolku sarvašských Slovákov Vernosť, Spolku záhradkárov S. Tešedíka, ako aj zoskupenia sarvašských gazdov. Je vynikajúcou znalkyňou sarvašskej slovenskej gastronómie, ktorú prezentovala už aj v zahraničí, ako aj v miestnej televízii a v slovenskom vysielaní Maďarskej televízie Domovina. Vyznamenanie z rúk predsedu Valného zhromaždenia Békešskej župy v jej neprítomnosti prevzal jej manžel.

Ďalším vyznamenaným na návrh Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba je Slovenské gymnázium, základná a materská škola a žiacky domov v Békešskej Čabe. Inštitúcia, ktorá sa počas svojej šesťdesiatročnej existencie stala duchovným centrom dolnozemských Slovákov, vychovala veľa slovenských intelektuálov, popredných predstaviteľov spoločenského, kultúrneho a školského života Slovákov v Maďarsku. Charakterizuje ju rodinná atmosféra, kde je v centre pozornosti dieťa, dobrý, otvorený vzťah so žiakmi a ich rodičmi. Popri základnej výchovno-vzdelávacej činnosti je škola sídlom Metodického pedagogického centra Celoštátnej slovenskej samosprávy, ktorého založenie iniciovali odborníčky tejto inštitúcie. Vyznamenanie prevzala riaditeľka školy Edita Pečeňová.

Po slávnostnom odovzdaní diplomov a plakiet nasledoval kultúrny program. Účinkovali v ňom čerství laureáti vyznamenania „Za menšiny Békešskej župy“ - Chopinov zbor, založený čabianskou poľskou komunitou a žiaci Srbskej materskej a základnej školy v Battonyi. V programe sa predstavili aj členovia Tanečnej skupiny Harruckerna. Je to pomerne mladý súbor, pôsobiaci popri rovnomennej, v lete roku 2007 založenej inštitúcii, najväčšom výchovno-vzdelávacom komplexe župy, združujúcom školy a internáty v Gyule, Szabadkígyósi, Eleku, Mezőhegyesi a Orošháze. Na župnom dni menšín sa predstavil so štýlovo pestrými choreografiami Nemcov, Rómov, Rumunov a Slovákov žijúcich v župe.

(csl)

Kondoroš

Národnostný deň a bál

Slovenský národnostný deň a bál, ktorý organizuje rok čo rok Slovenská samospráva v Kondoroši pri príležitosti Dňa menšín, sa teší veľkej obľube nielen v kruhu miestnych Slovákov. Pravidelne naň chodievajú aj Slováci z bližšieho a vzdialenejšieho okolia.

Na tohoročnom stretnutí v prvú decembrovú sobotu privítala prítomných v Športovej hale Eleny Paulikovej predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Judita Krajčoviczová. Zvlášť pozdravila predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, ako aj predstaviteľov slovenských samospráv a organizácií z okolia, o. i. predsedníčku Organizácie dolnozemských Slovákov Annu Szigetiovú Szántaiovú a vedúcu Slovenského klubu v Békešskej Čabe Alžbetu Ančinovú. Na stretnutí Slovákov vedenie obce zastupoval poslanec obecného zastupiteľstva Mihály Sonkoly. Starosta obce Béla Dankó v pozdravnom liste pozitívne hodnotil aktivity miestnej slovenskej samosprávy a slovenského klubu v oblasti zachovávania slovenských tradícií. Na toto podujatie pravidelne chodievajú aj predstavitelia družobnej obce Kondorošu zo Slovenska, z Tekovských Lužian. Nebolo tomu inak ani teraz, ich delegáciu viedol starosta Marian Kotora. Práve význam tzv. ľudovej diplomacie, a síce bezprostredné priateľské kontakty kolektívov a občanov z dvoch štátov, ako je to v prípade Kondorošu a Tekovských Lužian, zdôraznil vo svojom pozdravnom prejave aj predseda CSS Ján Fuzik.

V kultúrnom programe sa úspešne predstavili všetky generácie obce, ako aj pozvaní hostia. Po vstupnom čísle mažoretiek a spoločnom zaspievaní piesne „Daj Boh šťastia...“ za účasti miestneho zboru Ruža javisko patrilo najmladším Kondorošanom. Škôlkári pod vedením slovenčinárok Emílie Bertókovej Kohútovej a Judity Fábriovej predviedli slovenské piesne a riekanky. Slovenské riekanky a tance si pripravili aj žiaci nižších ročníkov základnej školy, ktorými sa venuje učiteľka Marta Pintérová Behánová. Prekvapením programu bolo, že kapela pána Luštika s názvom Melody, ktorá hrala aj na večernom bále, spolu s dvoma mladíkmi z čabianskej Odbornej strednej školy Gábora Keménya pripravila kyticu slovenských ľudových piesní, ktoré zahrali na gitare a mandolínach. Boli to melódie, ktoré sa tešia obľube v kruhu Slovákov tohto regiónu, ako napr. Konope, konope. Program ukončili dva spevácke zbory. Priatelia Kondorošanov z Čabačudu predniesli slovenské piesne zo svojho okolia, ale aj pilíšske a východoslovenské. Miestny spevokol Ruža, ktorý nedávno oslávil 35. výročie svojho založenia a v ktorom sa svojej záľube venujú aj miestni Slováci z najstaršej generácie, vystúpil s maďarskými a so slovenskými piesňami.

Podujatie, na ktoré zavítali aj Slováci z Békešskej Čaby, Čabačudu, Čorvášu, Gerendášu, Irminčoku, Kardošu a Veľkého Bánhedešu, pokračovalo veselicou, spestrenou tombolou s hodnotnými cenami.

Druhý decembrový víkend kondorošskí Slováci opätovali návštevu svojich priateľov zo Slovenska. Navštívili Základnú školu v Tekovských Lužanoch, kde sa zúčastnili na slávnosti a bále, na ktorom sa spoločne rozlúčili s rokom 2009.

(csl)

Chotárna skala - Metodický kurz pre učiteľov slovenčiny

Aby prehovorili „cudzím materinským jazykom“

Slovenská samospráva v Mlynkoch s odbornou garanciou Centra ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského (UK) v Bratislave a vďaka pomoci a finančnej podpore Ministerstva školstva Slovenskej republiky usporiadala metodický kurz pre učiteľov slovenského jazyka materských a základných škôl. Účasť na kurze, ktorý sa konal 4. a 5. decembra v Hoteli Pilíš na Chotárnej skale (Dobogókő), bola bezplatná, zúčastnilo sa na ňom dvadsať záujemcov. Organizátori sa pri zostavovaní programu snažili maximálne zohľadniť prosby a nároky pedagógov ohľadne tematiky kurzu. Zrejme aj preto napokon nešlo „iba“ o sériu prednášok s hlavným zameraním na slovenský jazyk a vlastivedu, ale aj o efektívnu prácu v skupinkách a najmä o to, ako pomôcť oživiť reč. Hostia zo Slovenska (nielen v prenesenom zmysle slova) neprišli s prázdnymi rukami, priniesli do daru našim pilíšskym materským a základným školám pekné a vzácne publikácie.

Metodike výučby v materských školách, najmä rozvíjaniu tvorivosti detí predškolského veku, sa naše pilíšske učiteľky venovali pod vedením Doc. PhDr. Evy Füllöpovej z Pedagogickej fakulty UK. Zvlášť hovorili o práci s nadanými deťmi a o hrách detí predškolského veku v rámci rozvojového vzdelávania. Vedúca Katedry predškolskej a elementárnej pedagogiky z Pedagogickej fakulty UK Prof. PhDr. Mária Kožuchová sa s našimi pedagógmi podelila o svoje skúsenosti z oblasti metodiky výučby a inovačných prístupov vo vlastivede na 1. stupni základných škôl. Na túto tému nadväzovala ďalšia lektorka Mgr. Eva Líšková (Metodicko-pedagogické centrum Bratislava) rozoberaním otázky rozvoja slovnej zásoby a komunikačných zručností žiakov, ako aj možností, ktoré skrývajú didaktické hry v predmetoch v nižších ročníkoch základných škôl so zameraním na rozšírenie slovnej zásoby a rozvíjanie komunikačných zručností žiakov. Nemenej zaujímavou problematikou je jazyková správnosť ako súčasť jazykovej kultúry a rozvíjanie materinského jazyka prostredníctvom jazykových hier. Účastníčky kurzu sa týmto témam a didaktickým otázkam výučby slovenského jazyka na základných školách venovali pod vedením PhDr. Alexandry Húskovej z bratislavského Metodicko-pedagogického centra. Pilíšski pedagógovia, spomedzi ktorých mnohí pravidelne pripravujú svojich zverencov nielen na účinkovanie v kultúrnych programoch, ale aj na štátnu skúšku zo slovenského jazyka, si s veľkým záujmom vypočuli prednášku profesorky Slovenského gymnázia v Budapešti. Júlia Marloková-Szabóová sa s nimi podelila o svoje bohaté skúsenosti z vyučovania slovenského jazyka (tentokrát vyslovene) v zrkadle štátnych skúšok, teda z hľadiska prípravy žiakov na skúšku vo vychýrenej „Rigó ulici“, čiže v budapeštianskom Stredisku pre doškoľovanie v cudzom jazyku (ITK).

V prestávke kurzu sme oslovili lektorku PhDr. Alexandru Húskovú, aby nám zhrnula svoje dojmy a skúsenosti zo stretnutia s pilíšskymi pedagógmi, o. i. pokiaľ ide o aplikovanie osvedčených metód na naše pomery. Z citového hľadiska nám, samozrejme, ide o slovenčinu ako materinský jazyk (predkov dnešných žiakov), realita a prax si však podľa mnohých odborníkov vyžadujú prístup akoby šlo skôr o cudzí jazyk. Tak teda ako je to s tým našim strateným či cudzím materinským jazykom z pohľadu nezaujatej expertky z našej materskej krajiny?

- Z môjho pohľadu pravda je asi niekde v strede. Bolo by nespravodlivé hovoriť v tejto súvislosti o cudzom jazyku. Pre väčšinu pilíšskych detí totiž slovenčina je materinským jazykom, i keď už medzi sebou ani ich rodičia bežne nie veľmi komunikujú po slovensky. Ja to vnímam ako špecifickú skupinu ľudí so slovenským materinským jazykom, samozrejme, poznačený nielen nárečím, ale aj inojazyčným prostredím. V prípade vašich žiakov by malo ísť najmä o to, aby sa po slovensky rozhovorili. Viem, že to nie je ľahká vec, viem, že majú týždenne iba štyri hodiny slovenčiny, že z domáceho prostredia si prinášajú iba veľmi skromné jazykové znalosti, teda že nevedia ešte poriadne po slovensky. Vychádzať musíme z reality, ale cieľ je ten istý ako v prípade učenia sa hociktorého jazyka, aby sa žiaci dokázali v ňom vyjadrovať. Nie náhodou sme sa aj tentoraz zamerali najmä na didaktické hry a nie povedzme na gramatiku. Cieľom je, aby deti hovorili, i keď spočiatku s chybami. Učiteľ by si mal všímať iba tie základné chyby, neprerušiť, nezastaviť ich a zhodnotiť ich výkon až dodatočne, neosobne a spoločne. Žiačik totiž nemôže mať pocit, že veď pedagóg ho aj tak po každom slove zastaví a opraví. Dôležité je, aby žiak stratil zábrany hovoriť...

O podobných otázkach sme sa porozprávali s mnohými účastníkmi kurzu, vrátane santovského učiteľa, rodáka z Mlynkov Ľudovíta Papučka, podľa ktorého podujatie bolo nesmierne užitočné a poučné, plné v každodennej práci vhodne zužitkovateľných praktických skúseností a rád. Pána učiteľa sme sa tiež spýtali na stav toho nášho spomínaného „cudzieho materinského jazyka“ v nižších ročníkoch základných škôl pod Pilíšom:

- Naozaj už iba niekoľko detí prichádza do škôlky či do školy s tým, že v rodine sa aspoň čosi naučili po slovensky. Aj to zvyčajne nie od svojich rodičov, skôr počúvajúc svojich starých rodičov, ktorí sa zato u nás dodnes zhovárajú medzi sebou po našom. Väčšina detí v materskej a základnej škole prakticky to, čo vie, vie od nás, od pedagógov. V poslednom čase však zaznamenávame isté oživenie záujmu. Je čoraz viac rodičov, ktorí napriek tomu, že oni sami nehovoria po slovensky, vyslovene žiadajú, aby sa ich deti naučili jazyk predkov a nespoliehajú sa pri tom iba na školu. Sú ochotní v záujme toho aj niečo urobiť, počnúc tým, že pravidelne im púšťajú slovenské filmy, televízne programy, až po individuálnu prípravu na štátnu skúšku zo slovenského jazyka.

Imrich Fuhl

U priateľov v Štúrove

Bol som príjemne prekvapený, keď som sa od Zoltána Bárkányiho dozvedel, že Slováci zo Štúrova, 11-tisícového mestečka pri Dunaji nás, dvoch „operených“ Pilíšanov, pozývajú na ich koncoročné kultúrne podujatie. Doteraz som z ich mesta poznal len železničnú stanicu, cez ktorú som často prechádzal do Bratislavy. S radosťou a zvedavosťou som 11. decembra odcestoval spolu so Zoltánom B. Valkánom do Štúrova, do Miestneho odboru Matice slovenskej (MO MS) na Ul. Komenského 67. Vnútri, hlavne v kuchyni, bolo rušno, ľudia sa už zbierali. Srdečne nás privítala hlavná organizátorka podujatia, členka predsedníctva MO MS, pani učiteľka na dôchodku Mgr. Katarína Valovičová. Predstavila nás svojim kolegom a kolegyniam a voviedla nás do veľkej sály, ktorá sa čochvíľa zaplnila. Pekne vyzdobená sieň, prestreté stoly budili sviatočnú predvianočnú náladu.

Podujatie slávnostne otvoril predseda MO MS Ing. Jozef Cerula. Pozdravil početné obecenstvo a pripomenul zaužívaný zvyk pozdravenia jubilujúcich seniorov s okrúhlym jubileom. Ako prvému zablahoželal 95-ročnému pánovi, čo je veru úctyhodný vek! Početnú skupinku jubilantov úctivo pozdravili a každý dostal po jednej ružičke. S mikulášskym programom vystúpili dievčatá a chlapci z Detského domova v Štúrove. Za sprievodu naračného textu šikovného chlapca a dievčaťa oslovené deti predniesli pripravenú básničku. Bolo to milé a dojímavé. Po nich zmiešaný spevácky zbor členov MS očaril obecenstvo bohatou kyticou piesní. Boli v nej pekné, krásne, ba aj prekrásne „kvety“, dokonca aj viachlasné, ktoré dokážu dojať a očariť aj spevavého Pilíšana.

Slávnosť pokračovala večerou pripomínajúcou vianočné tradície: najprv sme dostali medový krížik na čelo, potom sme zjedli medom natretú oblátku. Rozlúskli sme oriešok, ktorý nám do budúceho roku predpovedal, či budeme zdraví... Ani sme sa nenazdali a pred nami stála misa vianočnej, veľmi chutnej kapustnice a vína „zo svojho vinohradu“! Bol to čas na priateľský rozhovor s okolosediacimi.

Po krátkej prestávke program pokračoval prezentáciou nás, slovenských spisovateľov z druhej strany Dunaja. Pani Katka Valovičová, rod. Velmovská, pochádzajúca z Kestúca, nás krátko predstavila, ale životopisné údaje zverila na nás, veď - ako povedala - my ich lepšie poznáme. Skôr však, než nám odovzdala slovo, pani Emília Molnárová dokonalým kestúckym nárečím prečítala Zolovu poviedku Jako som sa dostav g motorke, pani Ľudmila Vandová poviedku Ovocný sad a pani Valovičová znamenite predniesla ukážku z mojich básní (Nepoznám krajšiu reč a ďalšie). Robili to tak šikovne, že dojali nielen obecenstvo, ale aj samotných autorov. Potom nám odovzdali slovo. Zolo ho hneď prepustil mne ako staršiemu. Ja som sa cez peripetie vlastného osudu usiloval načrtnúť niečo zo skutočného života pilíšskych Slovákov, ale aj hrboľatý chodníček literárneho života Slovákov v Maďarsku. Zoltán svoje vystúpenie zaostril na literárnu činnosť nášho pilíšskeho regiónu, čo dokumentoval antológiou Pod Pilíšom tam je náš svet. Potom sme odpovedali na otázky prítomných a odovzdali sme našim hostiteľom zopár kníh z našej tvorby, z čoho spontánne vznikla malá autogramiáda. Bol som dojatý, keď som videl zošit pani Valovičovej popísaný mojimi básňami. Veru som sa nenazdal, že v Štúrove o nás vedia, majú nás zmapovaných ako svojich krajanských spisovateľov. Bolo nám medzi nimi príjemne a veselo. Keďže Pilíšan nikdy nemá ďaleko k spevu, nakoniec sme si aj spoločne, tak po pilíšsky zaspievali. Po srdečnej rozlúčke s našimi priateľmi sme sa vybrali domov.

Bolo to skutočne pekné, osožné stretnutie. Neviem sa vynačudovať, prečo sme naň tak dlho čakali! Veď bývame takmer vedľa seba?! Pani Katka so svojím manželom Jožkom Valovičom, rodeným Čívanom, z balkónu ich štúrovského bytu dovidia až na kestúcky chotár! Ba skoro až do Budína, kde obaja bývame! Za priateľstvo a srdečnosť im pekne ďakujeme.

Gregor Papuček

Nové Mesto pod Šiatrom

Týždeň slávnostných farieb

Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom usporiadala 21. a 22. decembra v rámci Týždňa slávnostných farieb slávnostný program. Vianočné akcie sa začali tancami a detskými hrami školského folklórneho súboru pod názvom Na scéne Žlté drozdy a Zemplínčatá, potom vystúpil s prednáškou o menšinách v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe historik Múzea Otta Hermana v Miškovci Tibor Rémiás. V prvý deň sa uskutočnila aj prezentácia pripravovanej národopisnej publikácie „Cenné dedičstvo - Értékes örökségünk“, ktorú predstavila jej autorka, učiteľka školy Piroška Dudášová. S ukážkou tradičných priadok sprevádzanou zemplínskymi ľudovými piesňami vystúpil súbor Rozmarín z Baňačky a popoludní boli nielen pre žiakov pripravené tvorivé dielne, kde mohli piecť tradičné medovníky, robiť rôzne vianočné ozdoby a tvorivo sa zabávať. Nasledujúci deň žiaci internátu pripravili divadelné predstavenie nazvané Vianočný príbeh.

(aszm)

Dom tanca v Ečeri

Z iniciatívy učiteliek Kataríny Pappovej Horváthovej a Gabriely Veselovskej usporiadali v ečerskej základnej škole pri príležitosti Dňa Lucie Dom tanca. V preplnenej telocvični žiakov, ich rodičov a priateľov privítala choreografka Folklórneho tanečného spolku Lipa z Budapešti Eva Szilágyiová Šubová. Nadšené deti a učiteľky za pomoci tanečníčok miestneho folklórneho súboru Zelený veniec učila základné kroky pomalého a rýchleho čardáša. Do tanca im hrala sláčiková kapela z Maglódu. Po nácviku nasledoval krátky program chlapcov z ôsmej triedy, ktorí predniesli skrátený verbunk z repertoáru miestneho tanečného súboru. V kruhu prítomných zožali veľký úspech. Poobedňajší program sa ale tým neskončil, žiakov čakala dvojhodinová diskotéka a v bufete teplé sendviče a chutná pizza.

(aszm)

Spomienka na majstra Rúfusa

Stretnutie priateľov a priaznivcov

V deň nedožitých osemdesiatych prvých narodenín Milana Rúfusa, 10. decembra 2009, sa v Cikkerovom dome vo Fialkovom údolí v Bratislave uskutočnilo spomienkové stretnutie jeho priateľov a priaznivcov jeho poézie. Básne majstra Rúfusa recitoval herec Juraj Sarvaš. Potom sa prostredníctvom videozáznamu prítomní preniesli o rok späť do minulosti, keď tu, v bývalej obývačke Cikkerovského domu, majstrovi gratulovali k narodeninám. Vtedy tu odzneli nielen básne a gratulácie, ale aj príhovor Milana Rúfusa.

Cikkerove múzeum je miesto, kde podľa Rúfusovej Ódy na radosť vzniklo v roku 1982 hudobné kantátovo-oratoriálne dielo. Odznelo na lipskom koncertnom pódiu pri príležitosti 200. výročia vzniku Lipského Gewandhausorchestra. Majster Cikker (umrel 21. 12. 1989 v Bratislave) o diele, ktoré zhudobnil, napísal: „Báseň je ako denník autora, krásny, hlboký, plný myšlienok. Cítil som vo všetkom, akoby básnikove slová vyšli z mojej duše“. Podľa Rúfusa radosť vzniká z vedomia, že ťažkosti a rany života sme prekonali, že sme pod nimi neklesli a že môžeme s čistým štítom stáť zoči-voči svetu, s radosťou v srdci i so skromným úsmevom a povedať si: sme potrební.

Dňa 8. januára 2009 prevzala Pribinov kríž prvého stupňa z rúk prezidenta republiky Rúfusova manželka pani Magda. Mesiac po oslave okrúhleho jubilea, 11. januára 2009, nás majster Rúfus opustil. Slovenská poézia má mnoho básnikov, ale osobnosť Rúfusovho formátu sa, žiaľ, nenarodí každý deň. Chýba nám.

Erika Fajnorová

Unikátna bábkarská výstava v Bratislave

V Slovenskom národnom múzeu v Bratislave je do konca marca prístupná výstava „S drôtom v hlave. Ľudové bábky zo zbierky Antona Anderleho”. Výstavu pripravil autor knihy Ľudové bábkové divadlo a bábkar Anton Anderle Juraj Hamar, „otec“ Medzinárodného festivalu tradičného bábkového divadla „Anderleho Radvaň“.

Ako o nej povedal sám J. Hamar, výstava predstavuje jedinečnú zbierku predstaviteľa významného bábkarského rodu Anderlovcov, bábkara Antona Anderleho, ktorý bol nositeľom a pokračovateľom tradičného marionetového divadla na Slovensku. Súčasťou výstavy je aj bohatý sprievodný program, divadelné predstavenia pre najmenších, plánované počas víkendov. Výstava v SNM s vyše 300 vystavenými bábkami je doteraz najväčšou výstavou spomínanej zbierky. Zaoberá sa niekoľkými ľudovým bábkarstvom, ľudovou bábkou, ľudovými bábkami slovenskej a českej proveniencie a iných kultúr, archetypom komickej postavy - gašparka, démonickými postavami v ľudovom bábkarstve a zvláštnym typom tzv. trikových bábok v časti „Varieté“. Výstavu možno navštíviť do 28. 3. 2010 v sídelnej budove SNM na Vajanského nábreží č. 2 v Bratislave.

História bábkarstva na Slovensku

História ľudového bábkarstva na Slovensku ako prejavu ľudovej tvorby a predchodcu slovenského ochotníckeho a profesionálneho bábkového divadla patrí v súčasnosti k menej známym a prebádaným umeleckým oblastiam. Okrem jedinečných predstavení zahŕňa všetko, čo patrilo k životu a vybaveniu ľudových umelcov - kočovných bábkarov: maringotky, divadelné scény, dekorácie, opony, rekvizity, kostýmy a samozrejme bábky. Už na prelome 16. a 17. storočia sa bábky objavujú vo svete kočovných divadelných spoločností, ktoré prichádzajú na naše územie najmä z Talianska, Nemecka a Anglicka. Prvé zmienky o ich účinkovaní na Slovensku sú z rokov 1609 a 1750 - 1770 z Bratislavy. Na vznik domácej bábkohereckej tradície však mali vplyv až návštevy moravských a českých bábkarov začiatkom 19. storočia. Ako prvý slovenský bábkar je známy Ján Stražan (1856-1939), zaučený u českého bábkara Homolku. Bábkarstvu sa u nás venovalo mnoho slávnych rodín. Medzi najvýznamnejších patria Anderlovci.

Anton Anderle

Anton, predstaviteľ tretej generácie slávnych bábkarov z Radvane, sa narodil 20. novembra 1944 v Dolnej Lehote. Zakladateľkou rodinnej tradície bola jeho stará matka Eva, rodená Kouřilová, vychovaná spomínaným bábkarom Jánom Stražanom a vydatá za Michala Václava Anderleho. Ďalšiu generáciu predstavovali jej synovia Bohuslav (Antonov otec) a Jaroslav, ktorí hrávali divadlo od roku 1929. Po roku 1950, keď komunistický režim ľudových bábkarov takmer zlikvidoval, so svojimi aktivitami skončili. Anton Anderle sa bábkarstvom zaoberal odmalička. Istý čas hral divadlo po boku svojho otca, vyrezával a opravoval bábky. V období socializmu sa nemohol naplno venovať umeleckej činnosti, jeho život napĺňalo najmä zberateľstvo. Skúmal a dokumentoval ľudové bábky, výtvarné artefakty, ktoré súviseli s ľudovou bábkovou scénografiou. Základom jeho zbierky sa stali bábky z rodiny. Ďalšie bábky Anton získal najmä od známych bábkarských rodín (Dubského z Komárna, Sajku z Levíc, Fábryho z Tvrdošína, Stolára z Pustého Poľa a ďalších). Súčasťou Anderleho súkromnej zbierky sú aj divadelné dekorácie a rekvizity; archív s dobovými fotografiami, úradnými dokumentmi, osobnou korešpondenciou, historickými i súčasnými plagátmi, audio a video nosičmi a rozsiahla knižnica s tematikou ľudového bábkarstva vo svete. Okrem domácej proveniencie zbierka obsahuje bábky národov a kultúr z Európy, Ázie, Afriky a Južnej Ameriky. Za viac ako 35 rokov zhromaždil okolo tisíc bábok, množstvo divadelných dekorácií, plagátov, dokumentov, rukopisov, fotografií, kníh, zvukových a audiovizuálnych záznamov. Rodinnú tradíciu Anton naplno oživil až po roku 1989. Svoju zbierku vystavoval na mnohých miestach vo svete a jeho divadlo patrilo na prelome storočí k najznámejším ľudovým bábkovým divadlám v Európe. Zomrel 16. 5. 2008.

Vitaj, Nový rok!

Vianoce a Silvester patria k dňom, ktoré sú vo všetkých krajinách od nepamäti spojené s rozličnými zvykmi. Tie naše poznáme, hoci sa ich už tak ako naši predkovia nepridržiavame. Symbolmi, ktoré sú spojené so Silvestrom, rozlúčkou so starým a vítaním nového roka, je stromček, ďatelinkový štvorlístok, prasiatko z marcipánu a o polnoci neodmysliteľné šampanské. Ale ako to vyzerá vo svete?

V dávnej minulosti oslavovali Nový rok v Rusku pod kvitnúcimi vetvami višní, ktoré špeciálne kvôli tomu pestovali v črepníkoch. Snažili sa, aby rozkvitli práve v podvečer posledného dňa. Keďže vypestovať za tuhej zimy kvety na vetvičkách bolo náročné, višne vystriedala jedlička. To bolo v 18. storočí. Ľudia verili na zvláštnu silu stále zelených stromov a na ich blahodarný vplyv na úrodu.

Čo sa týka samotnej prípravy sviatkov, je to v Japonsku podobné ako u nás. Najprv sa robia poriadky. O polnoci, po odbití sto ôsmich úderov, odchádzajú Japonci do postele, aby vstali už pred svitaním. Nový rok vítajú pri prvých lúčoch vychádzajúceho slnka, vinšujú si a obdarúvajú sa darčekmi.

V Maďarsku je zvykom robiť v prvých januárových dňoch veselé sprievody. Mládenci organizujú bujaré výstupy pred oknami domov, kde bývajú dievčatá súce na vydaj. Naopak, dievčatá sa takto zabávajú pod oknami chlapcov. Rodičia pozývajú mladých ľudí do bytov, aby ich pohostili.

Vo Vietname je vianočným stromčekom citrónovník s voňavými plodmi. A ešte ďalšia zaujímavosť súvisí s novoročnými zvykmi vo Vietname. Všetky deti, ktoré sa narodili v priebehu roka, oslavujú na Nový rok svoje prvé narodeniny.

V Taliansku bývajú na Nový rok ulice ľudoprázdne, pretože podľa starého zvyku sa z okien vyhadzuje všetko staré, čo už doslúžilo. Vyjsť von znamená nebezpečenstvo. A z čoho tento zvyk pramení? Taliani veria, že čo vyhodia o polnoci na Nový rok, to dostanú nové.

Na Kube - na rozdiel od Talianska - z okien nelieta staré haraburdie, ale voda. V predvečer novoročnej noci v oknách vidieť tisícky vodopádov.

(pmk)

Výnimočnosť prvého dňa

Hoci sme mnohí presvedčení o opaku, nový rok sa nezačína všade 1. januára. Pri pohľade do histórie ľudstva ľahko zistíme, že naopak, dátum jeho začiatku nikdy nebol jednotný, čo súviselo napríklad aj s rôznymi typmi používaných kalendárov. Dokonca termín sa posúval v priebehu storočí aj v rámci jednej sústavy. Veď kresťanstvo prijalo juliánsky kalendár a pôvodne starí Rimania rátali nový rok od prvého marca. V roku 153 pred Kristom ho presunuli na 1. január, kresťanská cirkev po prevzatí tohto kalendára vstup do nového roka stanovila na 6. január a neskôr fakticky „vrátila“ na decembrový sviatok Božieho narodenia.

Ešte viackrát sa s termínom „šachovalo“ až tejto nekonečnej partii urobil prietrž pápež Gregor XIII. s dodnes používaným gregoriánskym kalendárom. Od roku 1852 je vo „veci“ jasno - začiatkom roka je 1. január.

I keď nie všade, veď spomeňme hoci Škótsko (až od roku 1660) či Rusko (až od roku 1918). Pravoslávny a grécky rítus, dodržujúci juliánsky kalendár, sa zhodli na 14. januári. Nájdeme však aj exotickejšie termíny. V Izraeli je začiatok roka pohyblivý a pripadá na prvý deň mesiaca Tišrí, čo je medzi 6. septembrom a 5. októbrom. Pre vyznávačov islamu je začiatok roka označovaný odchodom proroka Mohameda z Mekky do Mediny v roku 622, tzv. hidžru. Prvý deň prvého islamského mesiaca v roku sa ráta podľa lunárneho systému a tak sa roky môžu „lámať“ v priebehu celého tucta mesiacov!

V Číne a vo viacerých východoázijských krajinách sa nový lunárny rok začína koncom januára alebo vo februári. Taiwančania sa z nového roka tešia v marci alebo v apríli, Tibeťania vo februári, Tadžici i Kurdi 21. marca

Ostaňme však doma, lebo tam je najlepšie. Veď už starí Rimania vyznávali to slovenské - „ako na Nový rok, tak po celý rok“. Ozaj, ich boží ochranca vchodov - dvojtvárny Janus - dal meno aj prvému mesiacu v roku - Januarius.

Aj k 1. januáru - Novému roku - sa u nás viazali mnohé zvyky, obrady, povery a veštby. Verilo sa, napríklad, že čo sa komu prisní v noci, ktorá predchádzala Novému roku, to sa mu aj splní.

Červené zore na raňajšej oblohe veštili víchrice, búrky, neúrodu a biedu, drobný hustý dážď predpovedal zasa husté plné klasy, hojnosť. Komu sa ráno kýchlo, veril, že sa v zdraví dožije budúceho roka. Podnes sa traduje, že ako si počíname na Nový rok, tak sa nám bude dariť po celý rok. Kto ráno zaspí, bude sa po celý rok omeškávať s dôležitými prácami, kto je mrzutý, bude mať zlú náladu po celý rok.

Novoročné obrady zahŕňali aj rituálne umývanie sa v čerstvej studenej vode, do ktorej sa dávalo červené jabĺčko alebo peniaze. Umývanie a preoblečenie sa do čistých šiat malo zabezpečovať sviežosť, zdravie... K najznámejším zvykom patrili obchôdzky mládencov po domoch, pri ktorých slovom a spevom želali hospodárom dobrú úrodu, zdravie a šťastie v nastávajúcom roku.

Významnú úlohu na Nový rok zohrávala tiež strava. Nesmelo chýbať bravčové mäso, ktoré symbolizovalo hojnosť a blahobyt, rovnako ako šošovica a mak. Naopak hydina a zajace sa nemohli jesť, aby neuletelo šťastie. Obedovalo sa spoločne, na sviatočne prestretom stole, na ktorom muselo byť toľko jedál, aby sa každý najedol do sýtosti, inak by po celý rok hladoval...

Pavol M. Kubiš

Vojvodinskú autonómiu

nezastavili ani lietajúce topánky

Kdekto straší druhým Kosovom, dolnozemskí Slováci sa však autonómie neboja. Dvadsať rokov po tom, čo režim Slobodana Miloševiča vzal Vojvodine väčšinu právomocí, Srbsko jej mnohé z nich vracia. Ani bombový poplach včera neodradil poslancov srbského parlamentu od zámeru preniesť rad kompetencií štátu na severosrbskú provinciu. „Bude to na prospech Vojvodiny, celého Srbska i tunajších Slovákov,” hovorí pre Pravdu podpredseda vojvodinského parlamentu Martin Zloh. Podpis práve tohto kovačického Slováka je pod návrhom nového štatútu Vojvodiny. „Niektoré regionálne problémy si budeme vedieť lepšie vyriešiť, ako keby nám všetko nalinkovali z Belehradu,” dodáva.

Zastupiteľstvo v Bruseli

Srbsko prevedie na Vojvodinu dovedna 153 právomocí v dvadsiatich oblastiach. Dvojmiliónová provincia získa na svojom území, veľkom takmer ako polovica Slovenska, rozhodujúce slovo v regionálnom rozvoji, priemysle, poľnohospodárstve, privatizácii, baníctve, energetike, zdravotníctve, doprave i turistike. Bude môcť otvoriť svoje zastupiteľstvá v zahraničí vrátane bruselského sídla EÚ. A smie si zriadiť aj vlastnú akadémiu vied a umení.

V niekdajšej Juhoslávii mala Vojvodina, rovnako ako Kosovo, takmer postavenie republiky. Hoci rozsah autonómnych právomocí, ktoré teraz získava, sa ani zďaleka nepribližujú tým, aké jej dala ústava z roku 1974 a neskôr vzal Miloševič, národne orientovaná opozícia bije na poplach. Počas päťdňovej parlamentnej rozpravy lietali nielen iskry, ale aj topánky. Tie si v zápale diskusie vyzula nacionalistická poslankyňa a hodila ich do predsedníčky schôdze.

Skratka Srbska: UŽAS

Opoziční vodcovia obviňovali vládu, že pol druha roka potom, čo Kosovo vyhlásilo jednostranne nezávislosť, vytvárajú ďalší „štát v štáte”. Pre okyptenú krajinu, ktorá bez Kosova a Vojvodiny má iba 5,5 milióna obyvateľov, sa podľa nich bude hodiť označenie ÚŽAS, ako skratka termínu uža Srbija (užšie Srbsko).

Ostro proti novému štatútu útočil aj niekdajší juhoslovanský prezident a bývalý srbský premiér Vojislav Koštunica. „Najnebezpečnejšie miesto v štatúte predstavuje ustanovenie, podľa ktorého Srbi vo Vojvodine viac nie sú štátotvorný národ, ako je to definované ústavou, ale stávajú sa jedným z mnohých národných spoločenstiev. Srbi vo Vojvodine tak budú mať status národného spoločenstva, a Srbi vo zvyšku krajiny zostanú štátotvorným národom,” citovali Koštunicu, ktorý už ohlásil, že podá podnet na ústavný súd, noviny Gradjanski list.

Štát v štáte?

Štatút a zákon o prevode kompetencií napokon dostal pohodlnú väčšinovú podporu. Hlasovali za ne nielen vládne strany, ale aj opoziční proeurópski liberálni demokrati. Ich líder Čedomir Jovanovič sa pritom vysmial odporcom, ktorí varovali, že po Slovinsku, Chorvátsku, Bosne, Macedónsku, Čiernej Hore a Kosove sa môže od Srbska odtrhnúť aj Vojvodina. „Tí, čo strašia štátom v štáte, nech si spomenú, že svojou politikou pomohli vytvoriť niekoľko štátov mimo štátu”, citoval ho portál Kurir.

Úvahy o tom, že nový štatút a širšie právomoci posilnia vo Vojvodine separatistické tendencie, odmieta aj Martin Zloh. „Nič také nehrozí. Môžem zodpovedne potvrdiť, že v texte štatútu nie je nijaký atribút štátnosti,” hovorí politik, ktorý je v regionálnom parlamente zástupcom Maďara Sándora Egeresiho.

Zloh, jeden z takmer šesťdesiattisíc vojvodinských Slovákov a Egeresi, predstaviteľ bezmála tristotisícovej druhej najväčšej etnickej skupiny Vojvodiny, tvrdia, že bez podpory Srbov, tvoriacich dve tretiny obyvateľstva provincie, by nový štatút nevznikol.

„Toto nie je maďarská záležitosť,” povedal Egeresi pre denník Népszabadság, pripustil však, že v nových podmienkach aj oni získajú ešte väčšiu nezávislosť v otázkach kultúry a školstva. „Decentralizácia bude prospešná pre celú Vojvodinu, Srbov, Maďarov i Slovákov,” dodáva aj Zloh s tým, že prinajmenšom deviati z desiatich vojvodinských Slovákov tento kurz podporujú.

Ivan Drábek (Pravda)

Vojvodina

* Rozloha: 21 500 km 2

* Počet obyvateľov: 2 032 000

* Srbi: 1321 807 (65,1%)

* Maďari: 290 207 (14,3%)

* Slováci: 56 637 (2,79%)

* Chorváti: 56 546 (2,78%)

* Ostatní: vyše 20 ďalších národností

* Úradné jazyky: srbský, maďarský, slovenský, chorvátsky

* Administratívne centrum: Nový Sad

Ľudový kožušník spod Tatier predlžuje dožívanie remesla

V slovenskej ľudovej kultúre má významné zastúpenie tradičné kožušníctvo. V minulosti sa rozvíjalo najmä v oblastiach z rozšíreným chovom oviec, ktorý bol základným zdrojom výroby a spracovania ovčích koží. Z nich kožušníci vyrábali tradičný ľudový odev - kožuchy, kožúšky, bundy a mentieky rôzneho strihu a dekoru pre ženy a mužov. Na konci 19. storočia sa na Slovensku chovalo 1 311 777 oviec, z toho najviac - takmer tristotisíc - v Novohrade. Kožušnícke strediská boli však najrozšírenejšie na Horehroní, Turci, Liptove, Gemeri, Spiši a mimo Slovenska v Slovákmi obývaných mestách Békešského regiónu. Z pôvodnej a rozšírenej domácej výroby sa postupne rozvinula aj remeselná kožušnícka výroba. Kožušnícki tovariši chodili na vandrovky aj do okolia Budapešti, Balašských Ďarmôt, Vacova a Miškovca.

Kožušinové odevné súčiastky boli na Slovensku rozšírené, ale nie všade boli bežným a každodenným oblečením. Krátke a dlhé kožuchy vydržali pre ich majiteľov celý život a často ich dedila aj ďalšia generácia. Množstvo, veľkosť a pestrosť ich výroby záležali od majetnosti užívateľov. Slovenské ľudové kožušníctvo je charakteristické bohato rozvinutým ornamentom. Majstrovstvo kušnierov z jednotlivých oblastí sa prejavuje pre ne typickým vzorom, spôsobom úpravy švíkov a šitia a farebnosťou vyšívania jednotlivých prvkov. Toto zanikajúce odvetvie domácej a remeselníckej výroby zanechalo pre súčasnosť bohaté kultúrne dedičstvo. Dožívajúcim tradičným kušnierstvom sa na Slovensku zaoberá už iba niekoľko starších jednotlivcov. Medzi nich patrí aj 81-ročný František Adamjak z Kežmarku. Za kožušníka sa vyučil v Spišskej Sobote a vo svojom remesle pracoval celý život v Levoči, Spišskej Novej Vsi, Poprade a Kežmarku. Donedávna si ovčie kože po domácky vyrábal sám, dnes ich už výhodne nakupuje v prihraničných poľských mestách. V kraji, z ktorého pochádza a kde žije, sa ešte kožušinové odevné súčiastky stále nosia, a to vo sviatok aj piatok. - Kožúšky a kožuchy vyrábam s lendackou vzorkou. Obyvatelia Lendaku si ich hrdo obliekajú najmä pri návšteve kostola. Lendacký dekor charakterizuje biely podklad, všitá ozdoba z kože je červenej a zelenej farby a krížikmi zhotovená výšivka tiež červená a zelená. Pri výrobe používam krajčírsky stroj, nôž, kožušnícku ihlu a ľanové nite. To je všetko potrebné aj k výzdobe, úprave švíkov, lemovaniu, šití vreciek, výšivke... - vysvetlil jeden z mála kožušníkov na Slovensku, ktorý vyrába kožušinový ľudový odev s typickou aplikáciou pre Lendak. Aj keď v rodine nemá v svojom remesle nasledovníkov, je však rád, že jeho 47-ročný syn Juraj sa ako živnostník venuje umeleckému spracovaniu dreva a klasickej tokárskej výrobe. Je majster remesla, ktorý hľadá stále niečo nové, skúška nové techniky v opracovaní a točení dreva. Spolupracuje s Ústredím ľudovej umeleckej výroby, zúčastňuje sa na výstavách stretnutiach tvorcov a priaznivcov dreva. Rodinnú tradíciu ľudovej tvorivosti takto dodržiava v tokárskom remesle.

Ján Jančovic

Čítajte a rozširujte...

Ľudové noviny do každej rodiny!

Milí priatelia! Hlavným poslaním 52-ročného týždenníka Slovákov v Maďarsku je prispievať k zachovaniu a zveľaďovaniu bytia našej národnosti, nášho slovenského jazyka a kultúry. To je však možné iba v úzkom kontakte s Vami, ktorí si nárokujete zaujímavé a poučné čítanie v slovenčine, na noviny, ktoré z týždňa na týždeň informujú o živote Slovákov v Maďarsku v našom materinskom jazyku. Spoločným úsilím tvorcov Ľudových novín, ich majiteľa Celoštátnej slovenskej samosprávy a vydavateľa Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum je, aby sa náš týždenník dostal ku každému, kto si ho nárokuje. Pomôžte nám získavať čím viac pravidelných čitateľov, predplatiteľov jediného slovenského týždenníka v Maďarsku! Kolektívni predplatitelia, akými sú aj slovenské samosprávy, by mohli podať pomocnú ruku tým našim inštitúciám a subjektom, ktoré na to nemajú možnosť a predplatiť im Ľudové noviny. Dôležité je vedieť, že ak sa niekto bude uchádzať o podporu zo súbehu CSS, k žiadosti bude musieť priložiť kópiu dokladu o predplatení nášho týždenníka. Záujemcovia si naše noviny môžu od 1. januára 2010 objednať pomocou pripojenej objednávky. Vyplnený ústrižok prosíme poslať do našej redakcie (poštová adresa: Ľudové noviny, Budapest, Pf. 99, PSČ: 1555, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ).

" ------------- # ------------- #

Megrendelem a Ľudové noviny című lapot..... példányban.

A megrendelő neve:..........................................................................

Címe: (helység).................................................................................

(utca, házszám)................................................. (irányítószám).......

Az előfizetési díj lakossági folyószámláról történő kiegyenlítése esetén:

Pénzintézet neve, címe:....................................................................

Folyószámla száma:..........................................................................

Külföldre történő előfizetés esetén kérjük,

hogy megrendelését levélben juttassa el címünkre.

Előfizetési díj (belföldre):

1 évre: 7 308,- Ft q

1/2 évre: 3 654,- Ft q

1/4 évre: 1 827,- Ft q

Számlát kérek: q

Csekket kérek: q

Kelt: ....................................

Aláírás: ...............................

Od Ďarmôt po Asód po minulých slovenských stopách

Región Novohrad v historickom pohľade predstavoval stolicu (župu) v Preddunajsku, ktorej vznik siaha do začiatku 12. storočia a ktorá sa vo svojich hraniciach zachovala až do rozpadu monarchie v roku 1918. Vtedy severná časť od rieky Ipeľ pripadla Československu a južná, plochou o niečo väčšia, Maďarsku. Na nej v troch desiatkach obcí sa v poslednej tretine 17. storočia začali usadzovať Slováci zo slovenských severných stolíc vtedajšieho Uhorska.

K novohradských rodákom patrím aj ja. Mojou rodnou obcou je Pôtor, ležiaci v susedstve okresného mesta Veľký Krtíš a tiež blízkeho mesta Modrý Kameň. Hlboké novohradské korene a živý záujem o históriu regiónu, získanú z rozprávania dnes už nežijúcich starcov, vrátane mojej starej matky, ma dodnes inšpirujú k zaoberaniu sa históriou slovenského osídlenia na ľavej strane Ipľa. V pamäti a ušiach mi stále rezonujú osobné spomienky starkej o účasti na jarmokoch v Balašských Ďarmotách, Sečanoch, pri častých vybavovaniach úradných záležitostí vrátane návštevy lekárov, fiškáľov v Balašských Ďarmotách, ktoré boli od Pôtra vzdialené niečo vyše dve desiatky kilometrov a boli aj jeho stoličným a okresným mestom. Do Ďarmôt ako ich volali, cestovali Pôtorčania najčastejšie konským povozom a veľa ráz aj pešo. Vtedy sa nielen na trhu, ale bežne aj v obchodoch a v niektorých úradoch dalo dorozumieť po slovensky. Historici uvádzajú o sťahovaní Slovákov za feudalizmu na Dolnú zem, že Novohradská stolica mala pri tomto pohybe obyvateľstva rozhodujúci význam. Zo severu na juh, prúdilo cez ňu početné sťahujúce sa slovenské obyvateľstvo, mnohí z nich sa tu usadili natrvalo a ďalší vrátane domácich po čase pokračovali v putovaní do južných dolnozemských stolíc. V Novohradskej stolici medzi Balašskými Ďarmotami a Šalgótarjánom vzniklo v 18.storočí kompaktné slovenské osídlenie. Takéto osídlenie sa vytvorilo aj na juh od Balašských Ďarmôt. A keďže som si tému mojej historickej reportáže po slovenských stopách vybral trasu od Ďarmôt po Asód, začínam teda v najbližšom meste na ľavom brehu Ipľa.

Hradná pevnosť patriaca šľachtickej rodine Balašovcov za tureckých vojen spustla a vrátane služobníctva bola niekoľkokrát znovu osídlená. Po definitívnom vypudení Turkov z Novohradu na spustnutú a neobrobenú zem prichádzajú do Ďarmôt od polovice 17.storočia prví poddaní z dedín modrokamenského (balašovského) a divínskeho (zičiovského) panstva na práce na obrábanie polí a viníc. Turecké nebezpečenstvo stále pretrvávalo a preto v Novohrade bola moc Habsburgovcov oslabená, čo využívali prívrženci reformácie. Aj v dôsledku toho severný Novohrad bol už prevažne evanjelický a tak prichádzajúci noví osadníci, zväčša zo severu stolice, osídľujúci južnú časť Novohradu, boli prevažne evanjelického vyznania. Historické dokumenty preukazujú, že v Balašských Ďarmotách už v roku 1643 bol medzi nimi farár z Čiech Ján Vokoun, roku 1646 farár z Moravy Ján Ostach, roku 1654-56 farár z Liptova Eliáš Esebani. Už koncom 17. storočia majú prví do Ďarmôt prisťahovaní Slováci svoju obecnú správu. V roku 1696 je richtárom Peter Litavský. Menovitý súpis utečeneckých poddaných z lučenského súdu z roku 1720 udáva, že sem pred viac rokmi prišli prví osadníci z Brusníka, Dolného Tisovníka, Horného Tisovníka, Šuli, Lešti, Nedelišťa a Dolných Strhár. Roku 1711 už mali nielen riadny evanjelický cirkevný zbor, ale aj postavený kostol. Menné súpisy z rokov 1715, 1716, 1720 prezrádzajú aj to, že v tomto konštituujúcom sa poľnom mestečku žijú v uvedených rokoch výlučne Slováci. Napríklad roku 1715 žilo tu 49 rodín a ich richtárom bol Mikuláš Selecký, roku 1716 71 rodín s richtárom Jánom Oravcom a roku 1720 s richtárom Jurajom Stránskym. V roku 1747 niekoľko rodín sa z Ďarmôt odsťahovalo do Báčskeho Petrovca (Čapeľovci, Dudášovci, Spevákovci, Laukovci, Lekárovci, Liptákovci...). Aj počas urbárskej regulácie tu žila slovenská väčšina, lebo urbár bol v máji 1770 spísaný po slovensky. Richtárom bol Michal Černák a prísažní Juraj Barna, Michal Slezák, Michal Naď, Ján Krakovský a Jakub Valent starší. Národnostné pomery sa začínajú meniť po roku 1790, kedy sa Ďarmoty stali definitívnym sídlom župy. O sto rokov neskôr štatistika zaznamenáva, že v meste roku 1880 žije už iba 700 Slovákov, čo je iba necelých 11 % obyvateľov mesta.

V roku 1851 navštívila mesto česká spisovateľka Božena Nemcová, ktorej manžela ako úradníka stolice sem preložili z Miškovca. O rok neskôr spisovateľka sem prišla na pár týždňov aj s deťmi, a zoznamuje sa s tunajším slovenským ľudom, zapisuje si slovenské slová a rozhovory s nimi. Život prostých ľudí, ich pracovitosť, povaha, rodina ju tak zaujala, že sa sem na jar roku 1853 a potom znovu od polovice septembra do začiatku októbra vrátila. Zo svojho pozorovania a poznámok umelecky stvárnila život v meste v národopisnom diele, ktoré vydala v roku 1858 v časopise Musea Král. Českého s názvom „Uherské město Ďarmoty“. Počas svojho pobytu v meste na Ipli odchádzala aj na návštevy slovenských spisovateľov na strednom Slovensku. Aj z týchto návštev a stretnutí s nimi vzniklo jej dielo „Z Ďarmôt do Sliače a zpět“. Božena Nemcová sa počas pobytu v Ďarmotách mala možnosť stretávať sa aj so štúrovským básnikom Jankom Kráľom, ktorý tam v tom čase pôsobil ako stoličný pisár. V meste v tom čase a neskôr pôsobili významní Slováci. V roku 1854 sa tu narodil advokát, priekopník modernej slovenskej politiky toho obdobia Miloš Vladimír Štefanovič, kde jeho otec bol stoličným úradníkom. V roku 1890 prichádza sem z Liptovského Mikuláša evanjelický farár, oddaný Slovák, člen Matice slovenskej a obranca slovenských gymnázií Bedrich Baltík. Počas pôsobenia v Balašských Ďarmotách bol zvolený za prvého a aj posledného biskupa Preddunajského dištriktu a pôsobil tam v zložitom období, v ktorom neodolal silnejúcim maďarizačným praktikám v cirkvi. Z toho dôvodu po rozpade monarchie jeho nasledovníkom na Slovensku tak pripadlo konštatovať.... Ako biskup sa neubránil maďarizačnému tlaku a jeho konanie nie vždy slúžilo cirkevnému a národnému rozvoju slovenských evanjelikov. Farár, biskup a cirkevný spisovateľ, rodák z Bohuníc (1834) Bedrich Baltík zomrel v Balašských Ďarmotách 26. mája 1919, kde je aj pochovaný. Dňa 9. decembra 1908 tu zomrel rodák zo zadunajského Šúru, zakladajúci člen Matice slovenskej, matematik a zememerač Michal Algover.

Po prevrate roku 1918 sa pri vytýčení hraníc pri moste cez Ipeľ vytvorili na oboch stranách štátov strážené pohraničné pasové a colné stanice. Pohyb dovtedy často prechádzajúcich osôb na obidvoch stranách a návštevy príbuzných sa obmedzil. Dnes majú Balašské Ďarmoty osemnásťtisíc obyvateľov a pri poslednom sčítaní ľudu v roku 2001 sa za Slovákov prihlásilo už iba 15 ľudí. V meste síce stoja sochy rodákov zo Slovenska Imricha Madáča a Kolomana Miksátha, v Palóckom múzeu si možno prezrieť exponáty viažuce sa na spôsob života Slovákov v okolitých dedinách, ale zriedkakedy, a to aj v tržnici, ktorú často navštevujú Slováci z okolia Veľkého Krtíša, sa tu už môžete stretnúť so slovenčinou.

Po vybudovaní priemyselného parku medi Sudicami a Ďarmotami to už vyzerá tak, že prvá Slovákmi osídlená obec po Ďarmotách sú Sudice. Pekne upravená a vybudovaná obec s udržiavaným kaštieľom, kde v minulosti prebiehali župné zhromaždenia, pôsobí príjemným dojmom a svedčí o pracovitosti a kultúre jej obyvateľov. Obecné múzeum prezentuje hmotnú a duchovnú kultúru miestnych Slovákov. V súpisoch z rokov 1715 a 1720 sa uvádzajú ešte samostatne ako dve osady Dolné a Horné Sudice. V roku 1715 v nich bývala jedna maďarská a 21 slovenských rodín. V roku 1720 v Dolných Sudiciach sa uvádzajú štyri maďarské a 9 slovenských domácností, ale Horné Sudice sa uvádzajú ako kuriálna obec bez bližších údajov. Prví osídlenci sem prišli zo severu stolice: Brusníka, Červenian, Dolného Tisovníka, Nedelišťa a Senného a z Hontu: Plachtiniec, Príbeliec, Drieňova, Litavy, Dvorník. Niektorí, čo tu neboli spokojní, čoskoro tajne putovali na Dolnú zem a ich priezviská sú tam Sudický. V roku 1880 mali Sudice 776 obyvateľov a z nich bolo 425 Slovákov (54,8 %). Na župnej kongregácii 23.9.1771 bol v Sudiciach schvaľovaný urbár novohradských obcí, ktorý upravil poddanské pomery, ku ktorým došlo za vlády Márie Terézie. Jeho cieľom bolo obmedziť prechmaty zemepánov, zjednotiť povinnosti poddaných a určiť ich hornú hranicu.

V obci pôsobili významní predstavitelia evanjelickej cirkvi. V roku 1762 tu bol farárom, neskôr superintendentom Banského dištriktu Michal Sinovic. Roku 1785 kandidoval na post superintendenta miestny farár Ján Klementis. Učiteľom bol vynikajúci pedagóg Samuel Jakobei, u ktorého sa učil budúci farár Ondrej Plachý. V roku 1815 v miestnom kostole zvolili za superintendenta Adama Lovicha. V rokoch 1877-78 bol farárom Viktor Vladár, učiteľom Jozef Kucelník a dozorcom Ladislav Henzély.

V roku 2001 sa k slovenskej národnosti v Sudiciach z 1506 obyvateľov prihlásilo 63.

V malom počte sa Slováci osadili aj v Mohore. Svedčí o tom aj menšia evanjelická komunita. V zápisnici z novohradského seniorátu sa tam v roku 1877 spomína evanjelický učiteľ Ján Rajs.

Aj keď uverejnené historické údaje o prvých slovenských prisťahovalcoch do južnej časti Novohradu uvádzajú ich príchod koncom 17. a začiatkom 18. storočia, niektoré cirkevné údaje hovoria o pôsobení farárov už v polovici 17. storočia. Také údaje z vizitačného protokolu sú aj z Guty a uvádza sa v nich, že tam v roku 1620 bola škola a v rokoch 1620-1641 tam pôsobil prvý farár Ján Fideliani - Flaška, pochádzal z Turieho Poľa, a zomrel tu vo roku 102 rokov. Neskôr ďalšími slovenskými farármi boli v rokoch 1703-1707 Ondrej Hrdina, ktorý z Guty putoval do Banky, Domoňa a stadiaľ za prvého farára do Sarvaša. V rokoch 1717-1723 bol farárom spisovateľ Jeremiáš Pilárik a v rokoch 1773-1805 Peter Glos, ktorý sa pričinil o stavbu terajšieho kostola. Guta je rodiskom Ján Jarošiho, farára v Gute a Sarvaši, Samuela Rotaridesa, farára v Bíre, Pavla Jarošiho, farára v Hontianskych Moravciach. V roku 1720 tu bolo 7 maďarských a 21 slovenských rodín. Prvé slovenské rodiny pochádzali zo severnej časti Novohradu a z Hontu. Pri sčítaní ľudu 1880 zapísali 393 Slovákov z 568 obyvateľov (69,2 %). Na konci 18. storočia sa časť Slovákov odsťahovala na Dolnú zem, najmä do Báčky (Kysáč) a Banátu (Kovačica). V roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 145 obyvateľov.

Neďaleký Bodoň bol osídlený na začiatku prvej polovice 17.storočia. Evanjelická cirkev tam jestvovala už v roku 1677. V roku 1720 tu zapísali dve maďarské a 11 slovenských rodín. V úradnej štatistike roku 1880 tvorili Slováci 44,2 % obyvateľstva z 483 - 213. V období rokov 1750-1760 bol učiteľom Jakub Plachý a tam sa narodil roku 1760 jeho syn Samuel Plachý, farár v Drženiciach a Drieňove v Honte. V prvých rokoch 19.storočia bol farárom hnúšťanský rodák Ondrej Vengerický (v Bodoni zomrel), počas jeho pôsobenia sa tam narodil jeho syn Ondrej, vychovávateľ v Jači, farár a senior. V Bodoni roku 1842 zomrel učiteľ a spisovateľ Benjamín Pravoslav Červenák. Menšia časť prvých osídlencov do Bodoňa pochádzala zo severného Novohradu (Červeňany) a väčšia z Hontu (Selešťany, Senohrad, Žibritov, Trpín, Cerovo).

Legínd v roku 1702 osídlili zemepáni Radvánsky a Záborský. Súpis z roku 1720 prezrádza, že tu zapísali 3 maďarské a 15 slovenských rodín. Roku 1880 mal 287 Slovákov z 673 obyvateľov (42,3 %). V rokoch 1757 - 1770 tu účinkoval farár Ján Sexti (Sektius), ktorý potom odišiel do Príbeliec. Pochádzal z rozvetvenej kňazskej rodiny, keď jeho predkovia boli farármi v severnom Novohrade a Gemeri. Cirkevné dokumenty uvádzajú, že v roku 1877 učiteľom bol Ľudovít Husák. Pred prevratom v rokoch 1913-19 tu pôsobil farár a profesor gymnázia v Lučenci Ján Bienik. Počas pôsobenia v Legínde pre slovenské presvedčenie bol prenasledovaný a niekoľko mesiacov aj väznený. V roku 1919 sa tajne vrátil na Slovensko. Tlačou vydal „Dejiny cirkvi ev.a.v. v Legénde“. V roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 23 obyvateľov.

Slovenské osídlenie z Novohradu prechádza plynule do Peštianskej župy. Jača bola osídlená koncom 17.storočia Koháryovcami. Prví Slováci sem prišli z Hontianskej a Zvolenskej stolice. V roku 1880 tu bolo 641 Slovákov z 1041 obyvateľov (61,5 %). Pôsobili tu významní slovenskí farári a učitelia. Súkromne a v pokoji tu roku 1771 dožil svoju starobu farár a superintendent Michal Pohl. O rok neskôr tu bol zvolený za farára neskorší superintendent Krištof Lyci. V období rokov 1795-1802 tu bol farárom spisovateľ a zakladateľ Učenej spoločnosti banského okolia Bohuslav Tablic. Svoju rozlúčkovú kázeň z Jače vydal roku 1802 tlačou. Rodák z Bodoňa (1808) Ondrej Vengerický bol v Jači vychovávateľom u baróna Kolomana Prónayho (rodový pôvod Slovenské Pravno). V nepokojných rokoch 1840-50 tu bol učiteľom J. Alexa, prenasledovaný pre slovenčinu. V novinách sa ho zastal pitvarošský farár Ján Kutlík.

V roku 2001 sa v Jači k slovenskej národnosti prihlásilo 27 obyvateľov.

Na ceste do Asódu leží aj Ďurka, predtým aj Slovenská Ďurka a Horná Ďurka, ktorá podľa súpisu z roku 1715 mala 18 slovenských a 11 maďarských priezvisk. Evanjelická cirkev tam už existovala pred rokom 1737, lebo v tom istom roku tam nastúpil kaplán z Modry, púchovský rodák (1710) Samuel Tešedík za farára, odtiaľ odišiel do Alberti a 1744 do Békešskej Čaby. Podľa Jána Kollára mala táto cirkev v roku 1838 ešte 635 slovenských členov. Niektoré údaje z roku 1900 uvádzajú v Ďurke 32 % Slovákov. Nad obcou dominuje kostol, pred ktorým je pamätník venovaný zakladateľom - zemepánom Vayovcom a Benickým, ktorí tu usadili slovenských prisťahovalcov. Pri kostole je aj pamätník padlým vo svetovej vojne, na ktorom čítam priezviská: Adami, Beňo, Daniš, Kumik, Laluška, Nemec, Pančuška, Strihovanec, Šteuko, Štrbák, Slivka, Srňa...

V roku 2001 sa V Ďurke k slovenskej národnosti prihlásilo 158 obyvateľov.

Aj keď obec Iklad, predmestie Asódu bola osídlená Nemcami a nie Slovákmi, mlynárom tu bol Slovák Ondrej Brezník a tu sa narodil roku 1815 jeho syn Ján Brezník, historik a učiteľ. Študoval v Asóde, na evanjelickom lýciu v Banskej Štiavnici a v Bratislave, 1839-40 na univerzite v Jene, 1840-41 v Halle. Krátko bol vychovávateľom, potom profesorom v Békešskej Čabe a v rokoch 1858-93 v Banskej Štiavnici. Zomrel roku 1897 v Banskej Štiavnici.

Z Ikladu je len na skok, cez železničnú trať do Domoňa. Príchod prvých Slovákov sa sem predpokladá až na začiatku 18. storočia. Podľa súpisu utečených z Novohradskej stolice z roku 1720 sem z Lešti ušiel Michal Katrenin, Ondrej Lehocký, Ján Košík, Ján, Martin a Ondrej Urban Priezviská zapísané v urbárských tabuľkách (1770-71) svedčia o pôvode zo Zvolenskej, Hontianskej a Novohradskej stolice a slovenské priezviská jednoznačne prevažujú. Roku 1880 úradná štatistika udáva v Domoni 58,7 % Slovákov (721 z 1228). V roku 1742 tu bol slovenským učiteľom Juraj Kadašfi a farárom v roku 1758 Adam Polerecký. Dlhoročný asódsky farár Daniel Baráni, rodák z liptovskej Paludze, tu zomrel v roku 1802. Priznávam, že čo ma sem najviac priťahovalo bola skutočnosť, že v roku 1805 sa tu narodil profesor a dolnozemský národný buditeľ Štefan Koreň. Aj keď môj čas, i vzhľadom na dlhšiu cestu bol limitovaný, nedalo mi, aby som sa v jeho rodisku nezastavil a snažil sa čo to dozvedieť, či tu ešte nájdem stopy po Slovákoch. Povzbudzoval ma fakt, že v roku 1880 sa tu prihlásilo za Slovákov takmer 60 % obyvateľov. Zaparkoval som pri vynovenom evanjelickom kostole a snažím sa prihovoriť mladému mäsiarovi v naproti obývanom rodinnom dome. Ja neovládam maďarčinu a on zase slovenčinu. Pochopil, že niečo chcem a hneď mi aj rukami naznačil, že v tejto úhľadne vybudovanej dedine sú podľa neho všetci „tóti“. Na pomoc preto zavolal najstaršiu ženu z domu. Predstavila sa ako Paulová. Tá trochu porozumela mojej zvedavosti, vyslovila aj pár slovenských slov, ale to bolo všetko. Išlo mi však o Štefana Koreňa, a to domáci porozumeli a poradili mi, že mám ísť na faru a ukázali mi budovu školy, kde je tabuľa s nápisom v maďarčine Základná škola Štefana Koreňa. Nakoniec ochotní Paulovci ma zaviedli aj na faru, ale pán farár práve odchádzal s rodinou na školské podujatie. Bez problémov a s porozumením odovzdal kľúče susede, aby mi umožnila prehliadku kostola. Odfotografoval som si jeho vnútro i neďalekú tabuľu na škole. Pred kostolom na pomníku padlých v druhej svetovej vojne čítam priezviská: Bojták, Drážovský, Hicka, Kamenický, Kuzma, Tomiš, Botík, Kmeť, Jonáš, Gyarmati, Tót a 5 x Valentíni. Na ďalšej tabuli padlých v I. svetovej vojne okrem uvedených priezvisk: Babinec, Benkovič, Cígler, Darida, Fuferenda, Katona, Klenovský, Kondor, Lipták 2 x, Škubal, Básik, Bojtár, Čerešnei, Desk, Horošík, Kiš, Kusý, Lovásik, Paulo, Slovák, Michalica... niekoľko nečitateľných. Ďakujem pani Paulovej za ochotné sprevádzanie so sľubom, že sa v Domoni ešte zastavím a budem s jej pomocou hľadať, čo iba jedného „tóta“, ktorý niečo prehovorí po slovensky. Verím, že sa tak čoskoro stane.

Čaká ma už len posledná zastávka po skutočnom a naštudovanom historickom putovaní po slovenských stopách a tým je Asód, ktorý okrem toho, že si dlho udržiaval slovenskosť, bol strediskom a pôsobiskom viacerých významných Slovákov. Rovnako bol aj dôležitým miestom sekundárneho a terciálneho sťahovania Slovákov na Dolnú zem, najmä do Sarvaša. Z tohto hľadiska sú známe súdy Podmanického s Harruckernom o svojich ušlých poddaných. Asód je jeden z mála prípadov, že o jeho osídlení sa zachovala osadnícka zmluva z roku 1716, aj napriek tomu, že prví slovenskí poddaní prišli na majetok grófa Podmanického o niekoľko rokov skôr. V súpise z roku 1715 sú iba tri maďarské rodiny, ostatné sú slovenské. Mená poddaných prezrádzajú podobný pôvod ako v Domoni, teda zo Zvolena, Hontu a Novohradu. Z údajov roku 1851 vyplýva, že tu Slováci mali ešte prevahu. Slovákov tu bolo 1805, Maďarov 1635, Nemcov 201 a Srbov 48. V roku 1880 vykazuje úradná štatistika 777 obyvateľov z celkového počtu 2401, čo predstavovalo 32,4 %. V roku 1930 sa prihlásilo už iba 59 Slovákov z 4164 obyvateľov. Pozerám na menný zoznam utečených poddaných z Novohradskej stolice z roku 1720 a z neho vyplýva, že do Asódu pred viac rokmi prišli Slováci z Brusníka, Dolnej Strehovej, Dolných Strhár, Lešti, Ľuboriečky, Pôtra, Pravice, Seliec, Slovenských Kľačian, Veľkej Vsi a Veľkého Krtíša. Celé 18. storočie a prvá polovica 19.storočia v meste, kde pracovný a duchovný život bol pod vplyvom šľachtickej rodiny Podmanických, mali Slováci prevahu. Pôsobili medzi nimi významní predstavitelia cirkvi a školstva. V roku 1727 tu pôsobil farár Ján Bedrich Michalides, 1741 farár a senior Ján Šmidt, 1755 farár Adam Polerecký, 1755-68 farár Samuel Hajnóci, 1788-80 básnik a skladateľ duchovných piesní farár Daniel Barány, 1801-08 farár a neskôr superintendent Potiského dištriktu, jedna z najvýznamnejších cirkevných osobností na Slovensku Pavol Jozeffy, 1808-16 farár Michal Bosý, 1810-13 profesor Ľudovít Holéci. Roku 1816 sa tu narodil slovenský evanjelický farár v Pešti Michal Elefant. V evanjelickom kostole 15.9.1818 sobášil farár Mikuláš Daniel rodičov básnika Alexandra Petroviča (Sándora Petőfiho), Štefana Petroviča (1791-1849) a Máriu Hrúzovú (1791-1849). V rokoch 1933-56 tu na gymnáziu pôsobil ako profesor významný pedagóg a dolnozemský národný buditeľ, domoňský rodák Štefan Koreň. V rokoch 1835-38 tu učil v druhej a štvrtej triede básnika Alexandra Petőfiho-Petroviča a jeho brata Štefana. O tom, že asódski Slováci mali aj významné zastúpenie v meste svedčí aj jeden kultúrny údaj. Medzi 953 zakladateľmi Lichardovej Domovej pokladnice, vychádzajúcej v Skalici, boli v roku 1846 šiesti významní predstavitelia mesta Asód, vrátane richtára Jána Fábryho, notára Daniela Kopčeka a profesora Štefana Koreňa.

Mesto Asód má podľa sčítania ľudu z roku 2002 6186 obyvateľov, ale či sa niekto prihlásil aj k slovenskej národnosti, to sa mi nepodarilo zistiť. V jedno nedeľné dopoludnie som sa snažil dopátrať niektoré súvislosti s možnou slovenskou prítomnosťou v meste. Moja cesta preto viedla popri Podmanického kaštieli a blízkej budovy starého gymnázia s internátom k evanjelickému kostolu. Dostal som sa k nemu náročným schodovým chodníkom a podarilo sa mi prísť pred začiatkom bohoslužieb. Kostol bol postavený v roku 1727, a pôsobili a kázali v ňom už menovaní farári a tiež profesor Štefan Koreň. Snažil som sa prítomným cirkevníkom prihovoriť po slovensky, ale márne. Jediným z nich bol muž stredného veku, ktorý vedel po rusky. Moja cesta k tejto historickej pamiatke, postavenej v zvláštnom barokovom štýle nebola zbytočná, lebo na stene pri vchode do kostola som objavil tabuľu s menami padlých obyvateľov mesta v prvej svetovej vojne. Čítam na nej okrem 3-4 nemeckých a maďarských priezvisk samé slovenské: Babinec, Balážik, Beňanský, Bentšok, Boldiš, Ďurík 2 x, Čaban, Demeter (predok tohto by podľa zoznamu utečencov z roku 1720 mal pochádzať z môjho rodiska - Pôtra), Faška, Harajka 4 x, Hruškár, Jakuš 2 x, Kvas, Lipták, Lukáč, Msnik 2 x, Molnár 2 x, Medvecký, Novák, Nemedy, Ondrík, Patak, Podlavický, Ruttkay - Miklian, Štecanik, Szandner, Strižko.

Najnovšie údaje o počte národnostných menšín, vrátane slovenskej sa mi nepodarilo získať.

Moje putovanie na trase od Ďarmôt po Asód sa priblížením niektorých faktov zo slovenskej minulosti v tomto zaujímavom prostredí skončilo. Snažil som sa v ňom ukázať, že od osídlenia prvých Slovákov až do polovice 19. storočia a aj neskôr tu pôsobili a žili medzi pospolitým ľudom a hovorili ich rečou významné slovenské osobnosti. U viacerých uvedených mien spomenuté obce boli ich rodnou kolískou a ďalší tu majú svoje rovy. Budem rád, keď domáci čitateľ doplní moje údaje a skonfrontuje ich aj s prítomnosťou.

Ján Jančovic

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

..........................................................................................................................................