V stredobode pozornosti bursovníci a národnostná kultúra

Národnostný gala večer v Budapešti

Piaty raz usporiadali v Maďarskom osvetovom ústave a lektoráte výtvarného umenia Národnostný gala večer. Tohoročný prebiehal pod záštitou ministra školstva a kultúry Istvána Hillera. Po úvodných slovách generálnej riaditeľky hostiteľskej inštitúcie Eriky Borbáthovej prítomných privítal predseda televíznej stanice Duna (Dunaj) László Cselényi, ktorý sa zmienil o svojej väzbe k národnostiam, nakoľko on je príslušníkom maďarskej menšiny v Rumunsku. Po privítacích slovách pristúpili k odovzdaniu vyznamenania Pro Cultura Minoritatum Hungariae. Toto významné ocenenie udeľujú takým jednotlivcom, resp. kolektívom, patriacim k národným, alebo etnickým menšinám v Maďarsku, ktoré sa mimoriadne zaslúžili o zachovávanie a rozvíjanie kultúrneho dedičstva vo svojom materinskom jazyku a zároveň prispeli k pokojnému a tolerantnému spolunažívaniu národov v Karpatskej kotline.

Ocenenie v tomto roku udelili aj členke Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy, predsedníčke Slovenskej samosprávy Budapešti a slovenského voleného zboru XIII. obvodu, vedúcej Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena Zuzane Hollósyovej. Počas čítania laudácie premietali na obrazovke fotografie z významnejších udalostí života vyznamenaných.

Po odovzdaní vyznamenaní nasledoval bohatý kultúrny program, v ktorom sa predstavili všetky národnosti žijúce v Maďarsku. Slovákov zastupoval Tanečný súbor Komlóš. V programe Nedeľa na Komlóši predviedol ľudové zvyky tohto dolnozemského mesta. Skvelý prednes speváckych zborov a hudobných telies z celého Maďarska dojal budapeštianske publikum.

Posledným vystupujúcim bol Národnostný tanečný súbor z Moháču, ktorý predviedol najstaršie fašiangové zvyky. Jeho program bol zaujímavý aj preto, lebo 30. septembra tohto roku zapísali slávny Moháčsky fašiangový festival s tradičným programom bursovníkov do Zoznamu svetového nehmotného dedičstva UNESCO.

(ef)

Deň oroslánskych Slovákov v znamení očakávania Vianoc

Oroslánska slovenská samospráva usporiadala v tretiu adventnú nedeľu tradičný Deň oroslánskych Slovákov. Podujatie sa začalo dvojjazyčnou bohoslužbou v miestnom Klube Františka Rákócziho II., ktorú konali evanjelická farárka zo Sarvaša Alžbeta Nobiková a miestna duchovná Etelka Farkašová. A. Nobiková sa vo svojej kázni zamerala na cestu, ktorá vedie k Hospodinovi. Ako povedala, iba vtedy nás môže Boh prijať, ak ho my chceme pustiť do svojho života. Po duchovnom rozjímaní sa účastníkom prihovorila predsedníčka miestneho voleného zboru Alžbeta Szabová, ktorá privítala početných prítomných v mene slovenskej samosprávy. Na podujatí sa zúčastnili vedúci predstavitelia mesta, spriateleného mesta Šaľa a miestni Slováci. Potom sa slova ujala čestná predsedníčka Spolku na ochranu dedinskej kultúry a tradícií v Orosláni Anna Kissová, ktorá odovzdala košík plný prekrásnych kvetov predsedníčke slovenského zboru k jej okrúhlemu životnému jubileu a k prevzatiu titulu čestného občana Šale, ktorý A. Szabovej odovzdal primátor mesta 10. decembra. A. Kissová sa poďakovala jubilantke za jej neúnavnú organizačnú prácu v kruhu oroslánskych Slovákov. Mesto Šaľa udelením titulu čestného občana prejavilo A. Szabovej vďaku za jej prácu v záujme zachovania jazykových a kultúrnych hodnôt Slovákov v Maďarsku a zbližovania našich národov. Na odovzdaní vyznamenania v Šali bol prítomný aj veľvyslanec MR v Bratislave Antal Heizer.

Účastníkov Dňa oroslánskych Slovákov pozdravil aj primátor mesta Gábor Rajnai, ktorý hovoril o príkladnom spolunažívaní Slovákov a Maďarov v Orosláni, o ich dobrej spolupráci s mestom Šaša, o ktorej mohli referovať na októbrovom zasadnutí Zmiešanej slovensko-maďarskej komisie pre záležitosti menšín. „Pokladám za veľkú česť, že ste ma pozvali na dnešné podujatie, ktoré je jedným z najväčších v kruhu tu žijúcich Slovákov a na ktorom si spomínate na svojich predkov, ktorí sa usadili na úpätí Vértesa. Zvláštnu aktualitu dávajú dnešnému podujatiu dve poľutovaniahodné udalosti, ktoré sa odohrali v našom meste proti tu žijúcim Slovákom. Aj týmto sa dištancujem od provokácií neznámych páchateľov a odsudzujem ich v mene každého tunajšieho obyvateľa dobrej vôle,“ povedal G. Rajnai.

Prítomných pozdravili aj zahraniční hostia. Členka Matice slovenskej v Šali Alžbeta Sedliačiková hovorila o príkladnej spolupráci medzi dvomi mestami, za čo patrí veľká vďaka aj predsedníčke slovenského voleného zboru, ktorá sa stala v decembri čestnou občiankou Šale. Starosta Kozároviec Jozef Majer referoval o spolupráci medzi oroslánskymi Slovákmi a obyvateľmi tejto slovenskej dediny v oblasti kultúry, ktorá je silnejšia ako keby bola podpísaná dohoda medzi dvomi lokalitami. „Čo politici rozdelia, to nás nerozdeľuje, ale spája. Spája nás najmä vysoká úroveň medziľudských vzťahov,“ povedal. Ako vo svojom úvodnom príhovore povedala A. Szabová, po založení slovenského zboru v roku 1996 bol Deň oroslánskych Slovákov prvým podujatím, ktoré usporiadali. V rámci neho chcú pozdraviť starších občanov slovenskej národnosti, obdariť ich krátkym kultúrnym programom a spoločne sa trochu zabaviť, zaspomínať si na uplynulý rok. Tieto podujatia sú zároveň príležitosťou verejne referovať o celoročnej činnosti slovenskej samosprávy.

Po príhovoroch sa začal kultúrny program, ktorý otvorili slovenskými piesňami členovia Mládežníckej dychovej kapely Krídlovka. Tanečníci skupiny Brána potešili obecenstvo rezkými tancami. Mládež by sa mala od nich čo učiť čo sa týka vitality, elánu a zanietenosti. Keď si niekto nad štyridsiatkou oblečie ľudový kroj a zatancuje v ňom s takým elánom, ako to robia oroslánski slovenskí tanečníci, ten musí byť zanietený. Veríme, že budú mať pokračovateľov. Organizátori pozvali na podujatie aj sólistov zo Slovenska - z Myjavy a z Kozároviec. Myjavský sólista, žiaľ, nemohol prísť zo zdravotných dôvodov, ale vedúca speváckej skupiny Lipka z Kozároviec Gabriela Eďudová prišla a zaspievala prekrásne vianočné koledy.

Po pestrom kultúrnom programe organizátori pripravili pre prítomných malé vianočné darčeky a pohostenie. Po dobrej večeri sa zabávali v družnom rozhovore pri hudbe mladých muzikantov z kapely Krídlovka.

(ef)

Združenie celoštátnych menšinových samospráv protestuje

Proti zrušeniu menšinových televíznych vysielaní

Združenie celoštátnych menšinových samospráv zaslalo protestný list vedúcim predstaviteľom maďarského verejného živote v otázke plánovaného „zmrazenia“ národnostných relácií Maďarskej televízie (MTV). Vyzývajú v ňom vedenie verejnoprávnej inštitúcie, aby napriek zníženému rozpočtu mala prioritu plynulá výroba národnostných programov, ktorá nie je spojená s vysokými finančnými nákladmi.

Členovia Združenia sa obrátili aj na väčšinovú tlač, aby sa tento problém dostal pred širšiu verejnosť. Okrem iného žiadajú novelu mediálneho zákona so zreteľom na národnostné relácie. „Tieto programy by mali fungovať ako samostatné systémové jednotky s vlastným rozpočtom,“ zhrnul podpredseda Združenia, predseda Celoštátnej nemeckej samosprávy Otto Heinek. Vyzdvihol, že s touto tematikou sa zaoberá aj menšinový zákon, novelizovaný v roku 2005, ale verejnoprávne médiá dodnes nevedia presne vykázať číselné údaje o financovaní činnosti národnostných dielní. Predseda združenia Michal Hepp poznamenal, že ak by sa podobný prípad stal s krajanmi za hranicami Maďarska, tak by proti tomu protestovali maďarské štátne a občianske inštitúcie.

Maďarská televízia na žiadosť Združenia postúpila tabuľku, podľa ktorej na všetky národnostné relácie minie ročne zhruba 590 miliónov forintov, pričom manažment verejnoprávnej inštitúcie ignoruje zmluvu podpísanú s predsedami celoštátnych menšinových samospráv o vysielaní národnostných programov. Dodnes nie je vyriešený stály vysielací čas jednotlivých programov a problematický je aj čas repríz, ktoré môžu sledovať nanajvýš dôchodcovia. „V prípade takého dôležitého masmédia ako je televízia, nemôžeme dopustiť, aby sa v nej menšiny nemohli ukazovať,“ podotkol M. Hepp.

Predstavitelia Združenia na tlačovej konferencii usporiadanej v sídle Celoštátnej srbskej samosprávy hovorili aj o aktuálnych otázkach týkajúcich sa menšinových komunít v Maďarsku. Ako tvrdili, vyňatím financií na národnostnú tlač z rozpočtu Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny sa značne znížil jej rozpočet, ale aspoň na rok je zabezpečené vydávanie národnostných periodík. Verejná nadácia bude síce hospodáriť so zníženou sumou, ale pre menšinové komunity môže byť potešujúce, že pri Národnom kultúrnom fonde (NKF) bude znovu fungovať Menšinové kolégium. O jeho oživení hovorili aj na stretnutí parlamentného fóra menšín, kde odznelo, že fond vypíše pre menšiny už v tomto roku súbeh v hodnote 100 miliónov forintov.

S problematikou televízneho vysielania sa zaoberá aj ombudsman pre národné a etnické menšiny Ernő Kállai. Ten pozval na konzultáciu úradujúceho predsedu MTV, predsedov dotyčných parlamentných výborov a predstaviteľov menšín. „Kultúrne práva 13 národnostných komunít - ktoré predstavujú 10 percent celkového počtu obyvateľstva krajiny, teda viac ako milión osôb - nemôžu byť ohrozené ani hospodárskymi reštrikciami, ani politickými bojmi,“ tvrdí Kállai. Ombudsman začal prešetrovať stav národnostných relácií z vlastnej iniciatívy a je toho názoru, že princíp verejnoprávnosti znamená, že aj menšinové komunity sa dostanú k tým informáciám, ktoré sa ich týkajú, hoci aj vo svojom materinskom jazyku.

(ef)

Obmedzené možnosti - Matica slovenská vyzýva inštitúcie v Maďarsku

Matica slovenská (MS), jej predseda Jozef Markuš a správca MS Ján Eštok sa obávajú, že v roku 2010 budú mať slovenská a aj ostatné menšiny v Maďarsku obmedzené možnosti v kultúrnej, mediálnej a informačnej oblasti. Preto MS ako najstaršia celonárodná kultúrna ustanovizeň Slovákov vyzýva oficiálne i neoficiálne inštitúcie v Maďarsku, aby to nedovolili.

Predstavitelia MS sa opierajú o informácie, ktoré predložili kompetentní zástupcovia Združenia celoštátnych menšinových samospráv v Maďarsku, jeho predseda Michal Hepp a podpredseda Otto Heinek. Od roku 2010 hrozí z dôvodu rozpočtových, ale aj mimorozpočtových dôvodov podstatné obmedzenie už naznačených národnostných kultúrnych možností v Maďarsku. Vo výzve MS sa uvádza, že slovenská národnostná menšina spolu s ďalšími 12 národnostnými menšinami spoločne predstavujú desatinu obyvateľstva Maďarskej republiky. Doteraz disponovala určitými kultúrnymi možnosťami alebo príležitosťami v štátom financovaných alebo podporovaných elektronických a printových médiách. Napríklad slovenská menšina má v Maďarskej televízii (MTV) svoj pravidelný krátky program vysielaný v slovenčine, hoci vo veľmi zlom vysielacom čase. A o tieto možnosti mediálnej prezentácie by na základe reštriktívnych opatrení mali Slováci v Maďarsku prísť. Preto J. Markuš a J. Eštok apelujú a vyzývajú kompetentných, urobiť potrebné kroky, aby k takému vývoju v budúcom roku nedošlo.

(tasr)

Od komunikačného vedúceho MTV Pétera Lászlóa sa redakcia Ľudových novín dozvedela, že napriek finančnej kríze mieni Maďarská televízia vyhovieť svojim verejnoprávnym povinnostiam, medzi ktoré patrí aj výroba programov pre národnosti žijúce v Maďarsku. P. László pre Ľudové noviny uviedol, že v nastávajúcom roku pre nedostatok finančných prostriedkov budú všetky programy, medzi nimi aj národnostné relácie, hospodáriť so zníženým rozpočtom. Podrobnosti sa dočítate v príspevku Menšinové relácie MTV - Budú pracovať so zníženým rozpočtom: http://www.luno.hu/content/view/9318/1

(Red.)

LuNo-Archív:

http://www.luno.hu/content/view/9293/1

http://www.luno.hu/content/view/9250/1

http://www.luno.hu/content/view/9213/86

Veľvyslanec SR na návšteve v Békešskej župe

Békešská Čaba, Slovenský Komlóš, Sarvaš

Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky Peter Weiss 10. decembra navštívil Békešskú župu. V spoločnosti generálneho konzula SR v Békešskej Čabe Štefana Daňa vzácny hosť popri návšteve župného sídla zavítal aj do ďalších dvoch významných centier dolnozemských Slovákov, do Slovenského Komlóša a Sarvaša.

Delegácia slovenských diplomatov svoju návštevu dolnozemského kraja začala na samospráve župy, kde veľvyslanca a generálneho konzula privítali podpredseda Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltán Farkas a predseda župného výboru pre národné a etnické menšiny Péter Tolnai. Okrem všeobecného prehľadu o župe, vrátane infraštruktúry a hospodárstva, poskytli hosťom aj informácie o živote a kultúre rôznych národných a etnických menšín, žijúcich v békešskom regióne. Na pôde Mestskej radnice Békešskej Čaby sa slovenskí diplomati stretli s viceprimátormi župného mesta Miklósom Hanóom a Istvánom Kölesom, ktorí v spoločnosti notárky Szilvie Szvercsákovej, predsedu slovenskej samosprávy mesta Juraja Anda a evanjelického farára, predsedu Výboru pre menšiny, harmonizovanie záujmov a zahraničné styky mesta Békešská Čaba Pavla Kuteja ml. im predstavili život, práva a možnosti Slovákov v meste v oblasti štátnej správy, školstva, zachovávania kultúrneho dedičstva a náboženského života. Zároveň Peter Weiss informoval predstaviteľov vedenia mesta o krokoch vlády SR v záujme uplatnenia sa príslušníkov maďarskej menšiny v oblasti samosprávneho systému, kultúry a školstva a obe strany vyslovili záujem o ďalšiu spoluprácu v budúcnosti. Po kladení vencov pri pomníku prvých slovenských osídlencov mesta nasledovala návšteva čabianskej slovenskej materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova. V spoločnosti riaditeľky inštitúcie Edity Pečeňovej a jej zástupkýň Márie Mayerovej a Márie Czégényovej si pán veľvyslanec a generálny konzul pozreli práve prebiehajúcu rekonštrukciu elektrickej siete budovy. V rámci posedenia sa naskytla možnosť predstaviť systém zásobovania učebníc a pôsobenia hosťujúcich učiteľov, ako aj na prediskutovanie ďalších možností financovania rekonštrukcie budovy školy.

V Čabianskom slovenskom oblastnom dome na Garayho ulici delegáciu privítali predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová a predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby J. Ando. V Dome slovenskej kultúry (DSK) čakala hostí delegácia Slovákov mesta. S budovou a činnosťou DSK ich zoznámila riaditeľka Anna Ištvánová. Na stretnutí a slávnostnom obede sa popri spomenutých slovenských činiteľoch mesta a Békešskej župy zúčastnili aj riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) Alžbeta Hornoková Uhrinová, predseda Vedeckej rady VÚSM Matej Šipický, člen Predsedníctva Čabianskej organizácie Slovákov Martin Vozár, národnostná referentka samosprávy Békešskej Čaby Božena Bačová Kutejová, pracovníčky DSK Alžbeta Ančinová a Hajnalka Krajčovičová, ako aj dlhoročná národnostná referentka mesta na dôchodku Helena Somogyiová. Veľvyslanec SR získal informácie o živote Slovákov v župnom sídle a v regióne z prvej ruky, okrem historických dôvodov dnešného stavu slovenskej menšiny nadobudol prehľad o bohatej činnosti Slovákov v oblasti spoločenského a kultúrneho diania mesta a okolia.

Ďalšou zastávkou na ceste delegácie slovenských diplomatov po Dolnej zemi bol Slovenský Komlóš. Na mestskom úrade hostí privítala nedávno zvolená primátorka Rita Garayová, ktorá vyzdvihla nariadenia samosprávy v záujme zachovania slovenského rázu mesta, akým bolo napríklad umiestnenie dvojjazyčných názvov ulíc. V slovenskej základnej škole, kde kabinet informatiky vybudovali vďaka finančnej podpore SR, sa stretli s riaditeľkou školy, predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy Zuzanou Laukovou. Po položení venca k pomníku prvých slovenských rodín, ktoré sa usadili na území dnešného mesta, sa delegácia presunula do Regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy, kde ju privítal vedúci inštitúcie František Zelman. Aktívnu činnosť a úzku spoluprácu slovenských inštitúcií, kultúrnych telies a občianskej sféry predstavila vedúca Organizácie komlóšskych Slovákov Anna Molnárová.

V Sarvaši sa návšteva mesta začala tiež na pôde mestského úradu. Minulosť a súčasnosť sarvašských Slovákov priblížila Petrovi Weissovi a Štefanovi Daňovi delegácia mesta v zostave primátor Mihály Babák, viceprimátori Mihály Kiszely a Zoltán Besenczy, predseda slovenskej samosprávy Tibor Mótyán, riaditeľka slovenskej základnej školy Zuzana Medveďová a vedúca Kultúrneho spolku sarvašských Slovákov Vernosť Anna Franková. Počas návštevy slovenskej školy, rekonštrukcia ktorej, rovnako ako obnova komlóšskej školy, je významným realizovaním odporúčaní Zmiešanej slovensko-maďarskej komisie, riaditeľka inštitúcie podala hosťom aj stručný prehľad významných školských centier ostatných národností v Maďarsku. Návšteva veľvyslanca SR Petra Weissa v Sarvaši sa skončila položením venca k soche M. R. Štefánika pri budove školy.

Informatívne stretnutia s pánom veľvyslancom sa niesli v otvorenom priateľskom duchu. Vzácny hosť prejavil o náš život úprimný záujem a pri riešení našich problémov nám ponúkol všestrannú pomoc, - informovali nás po návšteve veľvyslanca SR vedúci činitelia Slovákov Békešskej župy.

(csl)

Kračúnske zvyky v Békešskej Čabe

V Slovenských pohľadoch z roku 1902 je nepodpísaný článok s názvom Ľudové zvyky a povery v Békešskej Čabe. Jeho autorom bol pravdepodobne vtedajší čabiansky učiteľ Ján Pravdoľub Bella, ktorý v tom čase napísal do tohto časopisu viac príspevkov. V článku opisuje nielen výročné zvyky, ale podrobnejšie sa zaoberá najmä s čabianskou svadbou. Predvianočné a vianočné zvyky začína Luciou. V Čabe sa v deň pred Luciou a v deň Luciy a taktiež v pôstny deň (Štedrý deň) nemal kydať hnoj spod statku, že by sa „jóságu“ nepoškodilo. To isté platilo aj po západe a pred východom slnka. Keď v pondelok prišla do domu prv žena ako muž, malo to znamenať škodu alebo nešťastie. Rovnako v pondelok ráno netreba nič predať, požičať alebo darovať, lebo by potom celý týždeň odchádzalo všetko z domu (autor nepíše, či to platí len v pondelok cez vianočné sviatky a či každý pondelok). V deň Lucie sa mali pred svitaním vyhnať všetky sliepky z pántov, aby dobre niesli vajcia, a kohúta poštuchať papekom, aby dobre „dlávil“. Na Čabe od Lucie po Kračún sypali hydine zrno do obruče ležiacej na dvore, aby sa táto nerozutekala. Gazda sypal sliepkam zrno pomedzi rozkročené nohy, aby dobre niesli. Na Tomáša dievčatá potriasali lesu (plot) a pritom spievali „lesa, lesa, trasiem ťa, svätý Tomáš, prosím ťa, dajže mne ty zvedeti, kde ja budem bydleti“. Z ktorej strany zaštekal prvý pes, v tú stranu sa malo dievča vydať. Na Štedrý večer dávala rodina na stôl okrem iných jedál aj celý peceň chleba, ten nechali zakrytý a cez celý Kračún nedotknutý, aby sa rodina po celý rok držala spolu. V ten deň gazdiná pošibala celú rodinu prútom, ktorý na Luciu priniesol kondáš, aby sa ošípaným dobre darilo. Prút sa však nesmel chytať do holej ruky, ale iba cez zásteru. Gazdiná si na Štedrý večer všetko tak prichystala, aby už nemusela vstávať od stola, lebo inak by sliepky a husi zle sedeli. Pod štedrovečerný stôl nasypali rôzne obilie, to zhrnuli a po sviatkoch nasypali hydine, aby vraj nehynula. Ak mali v dome na vydaj dievča, to sa počas večere snažilo uchytiť z vidličky halušky, ktoré otec prvé kládol do úst a vyhodiť ich von oblokom. Ak do rána zmizli, dievka sa do roka vydá. Rovnako na Štedrý večer posypali pitvor a „chyžu“ slamou, ktorú po sviatkoch odložili a pri podsypaní dali z nej do každého hniezda, aby sa kurence a kačičky dobre liahli. Proti strigám zápasili tak, že napísali ceruzkou kríže na dvere domu a stajne, aby tak zabránili strigám prístup do stavania. Smeti z domu vysýpali len na Štefana a tieto potom porozsýpali po maštali, hydine a stromom, aby sa vo všetkom dobre darilo. Od Lucie po Kračún dievka jedávala novou lyžicou, ktorú si dala na Kračún pod hlavu, aby sa jej prisnilo, za koho sa má vydať. Na sedem ceduliek napísala mená mládencov a zapravila ich do pirohov, ktoré sa varili a ktoré meno v prvom pirohu vyplávalo na povrch, za toho sa dievka mala vydať. Čo všetko sa z tohto medzi Slovákmi na Čabe zachovalo, nech posúdia a cez vianočné sviatky si zaspomínajú tí najstarší. Dobre vykonajú, ak sa o svoje spomienky podelia aj s najmladším.

Ján Jančovic

Čakajú nominácie na susedskú cenu

Ministri zahraničných vecí Slovenska a Maďarska Miroslav Lajčák a Péter Balázs sa dohodli, že predĺžia čas na podávanie nominácií na spoločnú susedskú cenu. Termín uzávierky sa tak posúva z 15. decembra tohto roka na koniec januára 2010. Ministri vyzývajú občanov, inštitúcie a spoločenské združenia oboch krajín, aby navrhli kandidátov na udelenie slovensko-maďarskej ceny s názvom Dobré susedstvo a porozumenie. Cieľom ocenenia, na ktorom sa šéfovia diplomacií SR a MR dohodli v decembri 2008, je verejné uznanie tých osôb slovenskej či maďarskej národnosti, občianskych združení, organizácií, spoločenstiev alebo spoločenských združení verejného života, školstva, kultúry a cirkevného života, vedy a médií, ktoré v značnej miere prispeli k rozvoju slovensko-maďarských vzťahov a upevnili vzájomné pochopenie medzi oboma národmi. Uznanie sa spája s finančnou odmenou v hodnote 2000 eur, resp. tomu zodpovedajúcej sume vo forintoch. Občania, inštitúcie a spoločenské združenia v oboch krajinách môžu návrhy na ocenenie doručiť do 31. januára 2010 paralelne na ministerstvá zahraničných vecí MR a SR alebo na bratislavské veľvyslanectvo Maďarskej republiky, resp. na budapeštianske veľvyslanectvo Slovenskej republiky. Adresa slovenského rezortu zahraničia je Ministerstvo zahraničných vecí SR, 2. teritoriálny odbor, Hlboká cesta 2, 833 36 Bratislava 37, e-mailový kontakt Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Na doručenie na maďarské ministerstvo treba písať adresu A Magyar Köztársaság Külügyminisztériuma, II. Európai Főosztály, 1027 Budapest, Bem rakpart 47. E-mailový kontakt je Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Ambasády majú adresy: Veľvyslanectvo SR v Budapešti (Szlovák Köztársaság Nagykövetsége, 1143 Budapest, Stefánia út 22-24, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ) a Veľvyslanectvo Maďarskej republiky v Bratislave (Magyar Köztársaság Nagykövetsége, Sedlárska 3, 814 25 Bratislava, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ). Návrh musí obsahovať meno nominovaného alebo presný názov spoločnosti, organizácie, spoločenstva, popis činnosti a jej výsledkov a prínosu k rozvoju a upevňovaniu slovensko-maďarských vzťahov. Spomedzi prijatých nominácií ministri zahraničných vecí na základe konsenzu vyberú jedného slovenského a jedného maďarského nominanta na ocenenie. Ceny odovzdajú v marci 2010 na výročie podpísania slovensko-maďarskej základnej zmluvy.

Betlehemy, kone a klauni v SI

Výstava sochára Vladimíra Morávka

Prekrásna vianočná koleda Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena privítala 3. decembra v Slovenskom inštitúte Budapešť záujemcov o výstavu slovenského umelca, sochára Vladimíra Morávka. Účastníkov vernisáže v duchu prichádzajúcich Vianoc srdečne privítal riaditeľ SI Milan Kurucz. - Ozvena tu vytvorila adventnú náladu, do ktorej výborne zapadá dnešná výstava. My sme znova priniesli do Slovenského inštitútu kus slovenskej kultúry, je to dielo sochára Vladimíra Morávka, - povedal riaditeľ SI a odovzdal slovo kurátorovi výstavy. Etnológ a folklorista, vedúci oddelenia výskumu, dokumentácie a vzdelávania Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) v Bratislave Martin Mešša priblížil prítomným významného slovenského sochára a jeho dielo. Ako uviedol, rezbárska tvorba Vladimíra Morávka je v slovenskej neprofesionálnej sochárskej tvorbe z dreva jedinečným javom, ktorého umelecko-historické hodnotenia, aj keď všetky v pozitívnom ladení, sa v časti zhodujú a v časti sa rozchádzajú. - Ľudovosť či čerpanie z hodnôt tradičného rezbárstva je v jeho dielach, podobne ako v tvorbe mnohých jeho vrstovníkov, už niekde inde. Morávek je síce z dediny - narodil sa 4. januára 1949 v Štefanove na Záhorí - a prešiel mnohými vplyvmi nie tak bežnými v mestskom prostredí, ale je aj citlivým, vnímavým a vzdelaným človekom. Už tým, že sa dostal na Strednú umelecko-priemyslovú školu v Bratislave v odbore fotografia a neskôr v Prahe na FAMU v odbore kamera, svedčí o jeho výtvarných vlohách a prehľade v umení, - konštatoval M. Mešša.

Napriek rôznosti tém a spôsobov zobrazení Morávkova sochárska tvorba má svoj výrazný, na prvý pohľad čitateľný rukopis. V jej časti - hlavne v poslednom desaťročí výrazu jeho sôch - v technike rezby dominuje rezba motorovou pílou..

- Je zaujímavé, že keď v začiatkoch používania motorovej píly to bola len klasická pomoc, urýchlenie odstránenia nepotrebných častí drevenej hmoty, tak ako pílu používali už v stredoveku rezbári, Morávek je jedným z prvých neškolených tvorcov, ktorí techniku rezu motorovou pílou začali používať a ovládli, a ktorí touto technikou tvoria sochy síce z dreva, ale svojského výtvarného jazyka a jedinečného výrazu, ktorý táto technika umožňuje. Rezy pílou dotvára prácou s dlátom, pri tvorbe tváre môžeme nájsť črty či ovplyvnenie štýlom stvárnenia Madony z oltáru Narodenia od Majstra Pavla z Levoče z levočského chrámu sv. Jakuba. Tam je možné hľadať inšpiráciu, podobnosť, ale Morávek ide svojou cestou a vytvoril si svojský rukopis tvárí. Jeho Madony i anjeli majú čitateľný rukopis svojho tvorcu v celkovej štylizácii ale i spracovania detailov, napríklad nosa, úst, očí, ktorým dáva rôznosť výrazu podčiarkujúceho pôsobenie ostatných výtvarných prostriedkov, ktorými chce vyjadriť pocit, náladu, atmosféru. V dreve zobrazuje ženské a dievčenské postavy, klaunov a kone, spracúva hudobné motívy, ale inšpiruje sa i kresťanskými témami, ako napríklad Ukrižovaný, Madona s dieťaťom, Anjel a betlehemy, - predstavil M. Mešša tvorbu umelca.

Monumentálne plastiky z dreva vytvoril Vladimír Morávek pre amfiteáter vo Východnej, ale nájdeme ich aj v Bratislave, na Štrbskom Plese, na Spiši, v Prahe, v Rakúsku, v Poľsku. Od roku 2006 vedie v ÚĽUV-e kurzy drevorezby určené pre deti a dospelých a letné kurzy Prázdniny s remeslom.

Vernisáž výstavy V Morávka uzavrel spevácky zbor Ozvena, ktorý očaril publikum nádhernými slovenskými vianočnými koledami.

(aszm)

Samaria v Slovenskom inštitúte Budapešť

Nezabudnuteľný umelecký zážitok

Večerné hodiny prvých novembrových dní patrili medzi tie najkrajšie, snáď nezabudnuteľné. Ak ste aj vy zavítali spolu s nami do impozantných priestorov Slovenského inštitútu Budapešť, pripomeňme si spoločne, čo sa tu vtedy dialo. Okrem nádherného romantického, ba až sentimentálneho spevu sprevádzaného živou hudbou sme boli všetci očarení aj unikátnym tancom tanečnice, ktorá svojím umeleckým precítením jednoznačne uzatvárala celý ten koncertný blok, trvajúci takmer hodinu.

Verte mi, nič podobné som doposiaľ nevidela, nezažila a neprecítila tak, ako to, čo som vtedy videla na vlastné oči, vnímala celým svojím srdcom. A nebola som jediná. Mnohí z nás sme sa po tak nádhernom umeleckom zážitku porozprávali s autorkou a poetkou zhudobnených básní, pani Juditou Kaššovicovou. Jej poslednú zbierku básní Krajina ticha teraz držím v rukách a dovoľte mi, aby som sa s vami podelila o svoje dojmy a zážitky.

Kto je a čo vlastne predstavuje Samaria Verses Band?

Je to hudobná kapela, ktorá spieva a hrá zhudobnené básne zo Šamorínskej trilógie slovenskej poetky Judity Kaššovicovej. Šamorínska trilógia patrí medzi najväčšie projekty súčasnej slovenskej lyriky. Všetky tri časti - Šamorínske verše (dostali ocenenie Najkrajšia kniha roka 2005), Rok v Šamoríne (2007) a Krajina ticha (2008-09) - obsahujú pôvodné slovenské básne a ich maďarský preklad (Elemér Tóth). Svetlo sveta uzreli aj dve CD v oboch jazykoch, kde si môžeme vypočuť blues, etno či world music vo forme zhudobnených básní poetky Judity Kaššovicovej. Básnická zbierka Krajina ticha voľne nadväzuje na jej predchádzajúce dve zbierky a uzatvára tak celú multimediálnu dvojjazyčnú poeticko-hudobnú trilógiu.

Zbierka je podobne ako jej predošlé časti geograficky zakotvená na zvláštnu magickú atmosféru Dunajskej roviny a nechýbajú v nej ani už tradičné nitky, prepájajúce autorkine verše na jej najbližších, ktorých stretáva už len sama v sebe. Krajinu ticha by prebytok slov narúšal a tak Kaššovicová ostáva aj naďalej verná dokonalej jednoduchosti miniatúr a nehlučným prívlastkom, rozlišujúcim prevažne farby kvetov. A práve „tichom“ autorke odpovedajú na jej verše aj mladé lístky vŕb. No odpovedanie vŕb čistým prejavom života - novými výhonkami, je zároveň aj symbolom zmyslu života v obnovovaní sa v sebe samom. Motívy kruhu, vyrovnanie sa s farebnou pominuteľnosťou mandál a teda aj s kolobehom života, kde „nič nemožno vlastniť” a kde „sme pred nami a po nás”, vedie autorku k výslednému pocitu jednoty so všetkými vecami a k prijímaniu sveta takého, aký je. S malinovými listami zvestujúcimi ročné obdobia, ale aj so sokolíkom vyďobávajúcim spod holubích krídel kúsky mäsa. Poézia Krajiny ticha sa odohráva v prostredí nádhernej slobody a neprekomplikovanosti, kde šťastie nie je vedľajším produktom technického pokroku, ale možno ho nájsť kdesi v sebe pod oblohou domova a je (aj vďaka veršom) prenosné a opakovateľné. Stačí skúsiť presne vyplniť inštrukcie jedného z pôvabných autorkiných poetických návodov: „Kúpime biely slnečník, vykopeme pivničku na víno” v kraji, kde sa „slnko kĺže po šupinách rýb.”

A to ostatné sa v nás pri troche šťastia uskutoční samé.

Mária Juhásová

Vianočný vinš predsedníčky ÚSŽZ

Drahí krajania!

Blíži sa vianočný čas, kedy sa stretávajú príbuzní, známi, keď si sadáme k spoločnému stolu, aby sme sa tešili z jedinečnej sily, ktorej hovoríme rodinné puto. Vianoce a Nový rok sú obdobím, kedy sa každý snaží byť so svojimi blízkymi, kedy si viac uvedomujeme silu priateľstva, lásky, úcty a obetavosti. To všetko sú hodnoty, ktoré znamenajú veľa aj pre našu veľkú rodinu Slovákov roztrúsených po celom svete. Pre každého človeka je dôležité, aby sa jeho dni napĺňali spokojnosťou, ľudskou spolupatričnosťou a porozumením.

Môžem Vás ubezpečiť, že vláda Slovenskej republiky sa zodpovedne venuje krajanskej otázke, o čom svedčí aj výška finančných prostriedkov určených na podporu krajanských spolkov a organizácií v zahraničí v rámci grantového systému Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Slovenské slovo, viera, piesne, tance, zvyky, to všetko sa dedí z pokolenia na pokolenie a pretavuje sa do všetkých Vašich aktivít a akcií, ktoré organizujete a tým dokazujete, že si vážite dedičstvo predkov.

Drahí krajania, z úprimného srdca Vám prajem v mene svojom i v mene celého kolektívu pracovníkov Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí v spokojnosti a radosti prežité vianočné dni a do roku 2010 veľa zdravia, lásky, životnej sily a pokoja v duši.

Vilma Prívarová

predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Vinš Slovákom celého sveta - a nielen im

Sviatky Narodenia a nového občianskeho roka osviežujú nielen pamäť, ale i národný cit a duševnú pohodu v ňom. Tak by tomu malo byť aj v tomto roku. Všetkým Vám, Vašim blízkym, ale i priateľom Neslovákom želáme Bohumilé sviatky Narodenia, zdravý vstup do Nového roka 2010, desiateho výročia Veľkého Jubilea, ktorého posolstvo šľachtí slovenskí národ na celom svete. K Vianociam 2009 privolávame: Pokoj Pánov nech je i naďalej medzi nami!

Stanislav Bajaník

riaditeľ Krajanského múzea Matice slovenskej

Vianoce v Čemeri

Slovenská samospráva v Čemeri už tretí rok prekvapila obyvateľov obce postavením vianočného stromčeka. Na stromček, ktorý je umiestnený v záhrade Slovenského domu, môže priniesť vianočné ozdoby každý, aby sa v nich mohli kochať okoloidúci. Betlehem s postavami v životnej veľkosti je dielom miestneho majstra a deťom robia radosť živé zvieratá, ktoré môžu hladkať aj kŕmiť. Pohľad na osvetlený stromček a betlehem prináša radosť mnohým obyvateľom obce, tak ako sviečky, ktoré postupne zapaľujú od prvého dňa adventu do Vianoc, prinášajú svetlo do zimných dní.

(asz-br)

Vianočný koncert v Starom Budíne

V adventnom období v Starom Budíne - Békášmederi nemecká a slovenská menšinová samospráva už desať rokov usporadúvajú spoločný národnostný vianočný koncert. Programy tohoročného, v poradí jedenásteho národnostného adventu, obohatila aj miestna poľská menšinová samospráva, ktorá pozvala na koncert Budapeštiansky poľský spevácky zbor sv. Kingy.

Tohoročná spoločná akcia troch menšinových volených zborov a Kultúrneho spolku Nemcov Starého Budína a Békášmederu „Braunhaxler” sa uskutočnila 10. decembra v Spoločenskom dome v Békášmederi. V preplnenej sále predniesol slávnostný prejav starosta III. obvodu Balázs Bús, ktorý hovoril o najkrajšom sviatku roka - o Vianociach. V druhej časti príhovoru sa s uznaním zmienil o činnosti menšinových samospráv obvodu a povzbudil ich, aby sa aj naďalej podieľali na pestovaní a zachovávaní národnostných tradícií v tejto časti metropoly. Potom sa prítomným v materinskej reči prihovorili predsedovia nemeckej samosprávy Dr. Josef Fehérvári, slovenskej František Križan a poľskej Korina Wesolowska. Po krátkych pozdravných slovách predseda kultúrneho spolku Braunhaxler Tibor Tauner požiadal rečníkov, aby zapálili sviečky na adventnom venci.

Slávnostný akt uviedol takmer dvojhodinový vianočný kultúrny program nemeckých, slovenských a poľských spevákov a tanečníkov. Detské súbory nemeckých žiakov a škôlkárov vystriedal na javisku súbor budapeštianskej slovenskej školy a internátu s novým vianočným programom, ktorý zostavili Monika Szelényiová a Eva Šubová zo slovenských vianočných piesní pochádzajúcich z rôznych kútov našej vlasti. Budapeštianski školáci predniesli svoj program na vysokej úrovni a právom si získali srdcia oduševneného publika. Nemenšieho uznania sa dostalo aj Slovenskému páviemu krúžku z pilíšskeho Santova za prekrásne slovenské vianočné piesne. Na jeho viachlasný prednes budú účastníci tejto adventnej akcie akiste dlho spomínať.

Po vystúpení Speváckeho zboru Braunhaxler a už spomínaných poľských spevákov vyvrcholením adventného večera bol spoločný spev vianočnej piesne Tichá noc... v štyroch jazykoch. Spoločná predvianočná akcia nemeckej, slovenskej a poľskej samosprávy III. obvodu Budapešti sa skončila v neskorých večerných hodinách priateľským posedením a hlavne spoločným spievaním pri bielych stoloch.

(bárkányi)

Adventný jarmok v Mlynkoch

Spolok Drienkový kvet (Somvirág) v Mlynkoch usporiadal 13. decembra v miestnom pietnom parku Adventný jarmok. Tretia adventná nedeľa sa začínala rušno pre dospelých i deti, ktoré usilovne vykladali v stánkoch ponúkané tovary. Ľudia vychádzajúci po omši z kostola si už mohli vyberať z bohatej ponuky, všetko bolo na svojom mieste. Prvé, čo si človek všimol, že z roka na rok pribúda jarmočníkov a širšia je aj ponuka. Na výber boli ľudovoumelecké výrobky, vianočné ozdoby, ktoré zhotovili deti, hračky, cukrárenské výrobky, med, obrazy a knihy (aj slovenská antológia Pod Pilíšom). Zážitkom bolo vidieť medzi predavačmi mladých Mlynčanov a deti. Adventný jarmok usporiadali v Mlynkoch po prvýkrát pred ôsmimi rokmi, odvtedy sa stal tradičnou veselou predvianočnou akciou.

(jh-aszm)

Mlynky

Slovenskému Mikulášovi treba po slovensky...

Na Mikuláša sa veľká sála Spoločenského domu v Mlynkoch aj v tomto roku naplnila radostným štebotom detí. Hoci pri prestretých stoloch usilovne pracovali, aby nakreslili niečo pekné pre netrpezlivo očakávaného uja s veľkou bielou bradou, v ich ligotavých očiach bolo vidieť nielen vzrušenie, ale aj veľkú radosť. Spoločným spevom piesní o Mikulášovi sa ich nálada ešte stupňovala, keď napokon začuli hlas zvonca... Do miestnosti vstúpil Mikuláš a odrazu všetci stíchli, aby mu o chvíľu o to veselšie zaspievali už známe piesne. Mikuláš si sadol do kresla a rad radom si vypočul všetky slovenské piesne a básne, ktoré mu zaspievali a zarecitovali odvážnejšie deti na javisku. Z predchádzajúcich mikulášskych stretnutí Slovenskej samosprávy v Mlynkoch tí trochu väčší už veľmi dobre vedia, že slovenskému Mikulášovi treba všetko po slovensky... Produkcie náš pilíšsky Mikuláš odmenil krásnymi slovenskými obrázkovými knihami a deti s radostným úsmevom na tvári utekali za mamičkami a babičkami, aby im ukázali, čo dostali. Mikuláš bol dobrosrdečný a priniesol darčeky aj tým deťom, ktoré neboli dosť smelé, aby vystúpili na javisku, alebo boli také malé, že ešte nevedeli hovoriť. Po speve na rozlúčku Mikuláš deťom prisľúbil, že ak budú dobré, a naučia sa ďalšie slovenské pesničky a básničky, príde k nim aj o rok.

(p-d-l)

Vianoce pre všetkých v Kerepeši

Na „striebornú“ sobotu usporiadali v Kerepeši tradičnú predvianočnú akciu - Vianoce pre všetkých. Jedným z hlavných organizátorov bola miestna slovenská samospráva na čele s Karolom Kiššom.

V tejto veľkoobci ležiacej pár kilometrov od východného predmestia Budapešti si v adventom období každý rok pripomínajú slovenské vianočné zvyky. Tentoraz ich predviedli v krásnych slovenských krojoch súbor Furmička z neďalekého Čemeru pod vedením Alžbety Szabovej a kerepešský súbor najmladších tanečníkov Kvietok, ktorého vedúcim je Imrich Ragoncza. Predpoludním s veľkým úspechom predviedli slovenské koledy a betlehemské hry v miestnom kultúrnom dome a večer na provizórnom javisku pred kostolom, kde im tlieskalo viac ako 200 divákov. Chladný večer spríjemnil krásny zážitok z dojímavého programu, ale aj horúci čaj, varené víno, mastný chlieb s cibuľou a čerstvé oškvarky, ktoré pre vystupujúcich i pre divákov pripravili členovia slovenskej samosprávy. Predvianočnú atmosféru navodili aj medovníčky, ktoré napiekli deti s pomocou svojich učiteľov v kerepešskej základnej škole.

(k)

Nové Mesto pod Šiatrom

Recitačná súťaž v angličtine

Pracovná skupina učiteľov cudzích jazykov v Novom Meste pod Šiatrom každý rok usporadúva recitačnú súťaž v anglickom a nemeckom jazyku pre žiakov základných škôl v dvoch kategóriách. Žiaci našej školy Melinda Miglécová, Miklós Szakál, Vivien Bodrogiová, Gabriela Háziová a Diana Vitányiová sa na súťaži nezúčastnili po prvý raz. Preto bolo takmer samozrejmé, že všetci postúpili do župného kola v Miškovci. Podľa sprevádzajúcej učiteľky Ibolye Szakálovej Tóthovej všetci smelo súťažili a ich škola, maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná škola a internát, môže byť na nich hrdá.

Samozrejme, pred mestskou súťažou sa museli zúčastniť aj na lokálnom kole v škole, do ktorého sa zapojilo sedemnásť žiakov. Porota pozostávala zo študentov miestnej strednej školy Lajosa Kossutha, medzi ktorými boli aj Luigi a Mauricio, ktorí prišli z Mexika a z Brazílie prostredníctvom Rotary klubu. Básne, ktoré sa deti naučili, boli zaujímavé. Tohto názoru boli aj diváci a porota. Všetkým žiakom, ktorí sa zapojili do súťaže, gratulujeme!

Katarína Krafčenková

Pišpek

Omšové rúcha farára Lászlóa Baranyaiho

V čase VII. celoštátneho ekumenického stretnutia slovenských speváckych zborov a chrámového koncertu v Kostole sv. Vavrinca v Pišpeku otvorili v miestnej základnej škole výstavu omšových rúch farára Lászlóa Baranyiho. Dôstojný pán nás informoval o tom, čo ho priviedlo k tejto nevšednej záľube: tvorbe a maľbe kňazského rúcha, ornátov, štól a alby.

- Pochádzam z budapeštianskej robotníckej rodiny, viac generácií robilo v rôznych tlačiarniach. Moja mama bola veľmi šikovná, mala zručné ruky, cit a zmysel pre farby a fantáziu. Výtvarný talent a cit pre farby som zrejme zdedil po nej. Len som o tom dlho nevedel. Pred štyridsiatimi rokmi som vážne ochorel. Mal som strach, že úplne stratím zrak. Zaumienil som si, že ak sa mi zrak vráti, budem robiť to, čo mi srdce diktuje. Vtedy som pocítil vnútorný podnet venovať sa tvorivej práci, ktorú keď robíme s láskou a zanietením, tak sa môže považovať za istý spôsob modlitby, ako každá iná ľudská činnosť. Šitie a vyšívanie sa stali mojou vášňou. Tém je veľa a bez hraníc.

Kňazské rúcha sú symbolickým výrazom toho, čo znamená kňazstvo. Obliecť si kňazské rúcho znamená „obliecť si Krista“, oddať sa mu tak, ako sa oddáva on nám. Obliecť si odev znamená vysloviť vnútorné „áno“ tomuto poslaniu a službe. Je to šat „Kristovej lásky“, ktorá má všetky podoby života nášho Spasiteľa. Hlboká a duchovná symbolika farieb je pre výtvarnú prácu bohatým inšpirujúcim zdrojom.

Pri kňazských rúchach, ornátoch a štólach zostávam v liturgickej tematike a v kolorite, ktoré sú dané podľa liturgických období.

Veľmi blízka mi je mariánska úcta a téma. Snažím sa čerpať z bohatej studnice kresťanských symbolov. Mám rád hodváb, ktorý ma očarí svojou ľahkosťou a leskom. Preto používam najmä jemný hodváb, na ktorom výšivky a farby s bohatou paletou farebných tónov dostávajú novú podobu nebeskej oblohy.

Preto som sa rozhodol, že pri príležitosti Roka kňazov a celoštátneho podujatia CSS vystavím svoje práce v pišpeckej škole, ktoré sú inak uložené na našej fare. Som vďačný za tento Boží dar, ktorý som dostal od svojho Spasiteľa a Vykupiteľa a v ktorom sa chcem ešte zdokonaľovať, - povedal nám dôstojný pán László Baranyi.

Ildika Fúziková

Najstarší kostol v strednej Európe je pri Kopčanoch

Gotizovaný, pôvodne románsky kostolík svätej Margity Antiochijskej, je jednou z najstarších architektonických pamiatok na Záhorí (západné Slovensko). Stál pri obci Kopčany celé stáročia nepovšimnutý. „Ide o najstarší zachovalý kresťanský kostol nielen na Slovensku, ale i v stredoeurópskom regióne,“ povedal vedúci archeologického výskumu Peter Baxa. Dokázateľne pochádza „najneskôr“ z deviateho storočia. Je jedinou tzv. „veľkomoravskou“ stavbou, ktorá sa zachovala. Je pritom zaujímavé, že o tomto unikáte dosiaľ nevedela ani len cirkev.

Pôvodne tento kostolík považovali za stavbu z 9.-11. storočia. Budovu dlhú necelých 9 metrov a širokú asi 5 metrov poznali len odborníci a miestni obyvatelia. „Tento kostol je paradoxom slovenskej a československej archeológie. Až do roku 1994 nebol uznaný za kultúrnu pamiatku,“ dodal P. Baxa. Prelom znamenala až rekonštrukcia kostola, ktorá sa začala roku 1999, a následný archeologický výskum. Vedci však až v tomto roku pri kostolíku objavili tri hroby. V nich našli také dva pozlátené bronzové gombíky a náušnice, ktoré sú z 9. storočia - teda z obdobia Veľkej Moravy. Archeológovia tvrdia, že hroby pochádzajú až z obdobia po dobudovaní kostola, ktorý preto podľa Baxu pochádza „najneskôr“ z 9. storočia. Mimoriadny je aj stav, v akom sa kostol zachoval - na 80 % je totiž stavba pôvodná. Dohromady sa na území Veľkej Moravy zachovalo len 24 stavieb, šlo ale napospol iba o ich základy; nadzemné časti až na niekoľko výnimiek zmizli.

Slovenskí pamiatkari a ministerstvo kultúry sa teraz usilujú o to, aby organizácia UNESCO zapísala kostolík do zoznamu najvýznamnejších svetových kultúrnych pamiatok.

(Na základe webovej stránky obce Kopčany

spracoval Gregor Papuček)

Kostol sv. Jozefa v Budapešti

Požehnanie obrazov Svätej rodiny z Ečeru

V druhú adventnú nedeľu sa v Kostole sv. Jozefa v Budapešti pred tradičnou decembrovou slovenskou sv. omšou rozzvučali slovenské koledy a vianočné piesne v prednese Budapeštianskeho speváckeho zboru Ozvena pod taktovkou Marty Pálmaiovej Pápayovej. Po polhodinovom adventnom koncerte sa dekan farnosti Ferenc Bajzáth srdečne poďakoval speváckemu zboru za krásne slovenské piesne, ktoré navodili v chráme dôstojnú slávnostnú atmosféru. Potom sa začala slávnostná svätá omša, ktorá bola obetovaná za naše slovenské rodiny a mládež. Na sv. omši boli prítomní o. i. kurátorka Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny za CSS Ildika Klauszová Fúziková, riaditeľka Slovenského osvetového centra CSS Katarína Királyová, vicestarosta obce Ečer Csaba Ondrej Aszódi, predseda Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti Ladislav Petro, predsedovia a členovia slovenských samospráv III., IV., IX. a XI. obvodu Budapešti, ako aj veriaci z Budapešti, Dabašu-Šáre, Ečeru, Mlynkov a Santova. Slávnostnú adventnú sv. omšu slúžil vdp. Stanislav Brtoš, na organe hrala kantorka Katarína Süvegesová zo Santova.

Dôstojný pán S. Brtoš vo svojej homílii o. i. povedal:

- Boh prehovoril veľakrát sám, alebo cez anjelov a mnohých prorokov. Vždy, keď sa Boh prihovára človekovi, je to veľmi dôležité. Vtedy oznamuje svoje zámery, svoj Boží plán spásy s celým ľudstvom. Tu, v tejto svätyni, v tomto najtajomnejšom mieste svojho vnútra sa dozvedáme aj my, čo je pre nás dobré a čo zlé, čo môžeme a nemôžeme. Čo človeka dvíha a posúva na jeho ceste k cieľu, do Božieho kráľovstva a čo ho od tohto cieľa vzďaľuje, čo ho zdržiava a zvádza na inú cestu. My musíme počuť tento Boží hlas v našom svedomí. Kristove slová sú: „Ja som cesta, pravda a život.“ Poznáme teda cieľ nášho putovania - tým cieľom je Božie kráľovstvo. To je tiež význam adventného obdobia. V radosti nad pozvaním do Božieho kráľovstva, v počutí hlasu svedomia uskutočniť vnútornú premenu seba samých podľa vzoru Ježiša Krista. Aby v nás spoznal svojich bratov a sestry, deti nebeského Otca a Boží obraz v nás, keď sa opäť zrodí medzi nami a v našom srdci na Vianoce.

Záverom slávnostnej svätej omše dôstojný pán S. Brtoš požehnal obrazy Svätej rodiny, ktoré priniesli Ečerčania. Obrazmi Svätej rodiny budú počas adventu vykonávať v obci, v kruhu svojich rodákov ľudovú pobožnosť Svätá rodina hľadá príbytok.

Po svätej omši sa konalo agapé. Ečerčanom už tradične hradila cestovné Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti.

(fúziková)

Zmysel tajomstva Vianoc

Nie je vôbec jednoduché podať nejaký komentár, výklad, prípadne meditáciu o Vianociach, zvlášť v dnešnej dobe. Keď sme možno uponáhľaní z toho, či sme všetko dôkladne pripravili, či sme na niečo nezabudli, aby tieto sviatky boli „starostlivo“ pripravené, keď sme možno už unavení z toho všetkého zhonu, v ktorom sme sa točili pri ich príprave. Pokúsme sa ale na Vianoce pozrieť duchovným zrakom a objavme hĺbku tajomstva viery, ktoré sa sviatkom Vianoc ohlasuje. Tajomstva, ktoré v tomto sviatku stretáme a ktoré máme prijímať do svojho srdca, svojej existencie a to čoraz s väčším úsilím, aby Vianoce neslávila iba Cirkev vo svojej úradnej liturgii a občianska spoločnosť zhonom týchto dní.

Vianoce utvoril Boh bez toho, aby sa nás bol pýtal. A my uprostred všednosti nášho každodenného života narážame na tajomstvo, ktoré je svojou podstatou nekonečné, na samého Boha. Túto základnú pravdu viery vyjadril svätý Ján na začiatku svojho Evanjelia: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14) a na inom mieste zase „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život“ (Jn 3,16). V tomto Synovi - Slove, ktorý sa stal človekom a narodil sa z Panny Márie, prehovoril k človekovi Boh. Týmto činom dosiahli dejiny človeka v pláne Božej lásky svoj vrchol. Boh vstúpil do dejín ľudstva a stal sa ako človek ich subjektom. Vtelením Božieho Syna dal Boh ľudskému životu rozmer, ktorý chcel dať človekovi už od samého začiatku. Ježiša Krista zažívali ľudia jeho doby ako opravdivého človeka, ktorý hovoril ich rečou, cítil a žil ako ľudia jeho prostredia. Ako človeka, ktorý hovoril a mlčal, tešil sa a plakal, ktorého oslovovali rabbi... Kristus prenikol jediným a neopakovateľným spôsobom do tajomstva človeka a vstúpil do jeho srdca. Tajomstvo človeka sa tak vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova. Kristus, nový Adam, v plnej miere odhaľuje človeka človekovi samému a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania. Ježiš Kristus, obraz neviditeľného Boha, obnovil Adamovmu potomstvu Božiu podobu, ktorá bola v človekovi znetvorená hneď prvým hriechom. Svojim vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, uvažoval ľudskou mysľou, rozhodoval ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Panny Márie, naozaj stal sa jedným z nás, vo všetkom nám podobný, ale bez hriechu. On, Vykupiteľ človeka.

Človekovi, ktorý nemôže žiť bez lásky, pretože bez nej ostáva nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu by chýbal zmysel, sa v tomto vianočnom tajomstve zjavuje Láska. Človek sa stretáva s láskou. Boh - Láska v plnej miere vo svojom Synovi zjavuje človeka človekovi samému. V Kristovi a skrze Krista sa Boh plne zjavil ľudstvu a najviac sa k nemu priblížil. Zároveň tým človek v Kristovi a skrze Krista nadobudol plné vedomie svojej dôstojnosti a zmysel svojho jestvovania. Tým vlastne človek dosiahol dôstojnosť milosti Božieho prijatia za Božie dieťa, ako možno čítať u svätého Jána v jeho Evanjeliu: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn1,12). Zároveň je tu však pre človeka aj zodpovednosť poslania zjavovať svetu toto tajomstvo Kristovho vtelenia a tak pomáhať všetkým poznávať bohatstvo tohto tajomstva vtelenia, ktoré je určené pre každého človeka a je vlastníctvom každého človeka. A toto spojenie Krista s človekom je samo v sebe tajomstvom, z ktorého sa rodí „nový človek“, povolaný zúčastniť sa na Božom živote, ktorý je večný. Tento život prisľúbil Otec a ponúkol každému človekovi v Ježišovi Kristovi, svojom večnom a jednorodenom Synovi, vtelenom a narodenom z Márie, „keď prišla plnosť času“ (Gal 4,4) a je konečným zavŕšením povolania človeka.

Predsa povrchnosť svetského zhonu, ktorá smeruje k sviatku Vianoc akoby navonok a na prvý pohľad v očiach človeka, nie je všetkým. Za všetkým tým je teda čosi oveľa pravdivejšie, svätejšie. Za všetkým tým sa nachádza posvätná a tichá pravda, že Boh prichádza spolu s nami sláviť Vianoce. Pretože Boh sa stáva človekom, jedným z nás. Cirkev, a tou sme my všetci, čo sme pokrstení, sa právom na Vianoce modlí: „Večný Bože, v túto presvätú noc nám zažiarilo pravé svetlo, Ježiš Kristus.“ Ako máme teda sláviť Vianoce? Ako tajomstvo posvätnej noci. Majú byť tiché, sústredené a nežné v našom srdci, ktoré je otvorené ako srdce dieťaťa, ktoré sa pred ničím neuzatvára, ale je na všetko úprimne pripravené. A musíme mať odvahu vpustiť toto nočné ticho do ľudského vnútra. Ten, kto umožňuje v tichom sebaovládaní, v úprimnej a oddanej túžbe, aby počas mlčanlivých Vianoc v jeho vlastnom srdci ustúpila do pozadia mnohorakosť vecí, ľudí a snáh, zastierajúca mu pohľad do nekonečna, ten, kto aspoň na chvíľu necháva zhasnúť pozemské svetlá, ktoré mu prekážajú vo výhľade na hviezdy na nebi, ten, kto v takejto mlčiacej noci sa dá osloviť nevysloviteľnou, bezslovnou blízkosťou Boha vstupujúceho do nášho času, ten slávi Vianoce tak, ako sa ich patrí sláviť.

Vianoce sú rozhodne blaženou nocou, ktorá je krásna, útulná a ochraňuje. Je to tichá a posvätná noc. Pre nás sa takou stane vtedy, keď vpustíme posvätné ticho tejto noci do nášho vnútra, keď aj naše srdce „osamelo bdie“. Možno to vlastne urobiť ľahko. Lebo osamelosť a tichosť je ľahká. V každom z nás je vnútorná oblasť, v ktorej sme sami, kde okrem Boha niet nikoho. Vstúpme do nej tíško. Zavrime za sebou dvere. Započúvajme sa do nevysloviteľnej melódie, ktorá zaznieva v mlčaní tejto noci. Tichá a osamelá duša spieva Bohu srdcom svoju najtichšiu a najvnútornejšiu pieseň. A Boh ju iste počuje. Táto pieseň každého človeka už nemusí hľadať milovaného Boha nad hviezdami v neprístupnom svetle, pretože Slovo sa stalo telom. Boh je teda celkom blízko. Boh sa môže tieto Vianoce zrodiť v každom srdci, pretože každé srdce je schopné a môže vnímať tiché Božie slovo lásky. Preto tá zázračná atmosféra tichej a svätej noci. Všetko spí, všetko sní, sám len Svätý bdie. Boh vo svojej nekonečnej láske bdie nad človekom a darúva mu Vianoce svojho narodenia.

(Použité myšlienky sú z encykliky Jána Pavla II. Redemptor hominis

- Vykupiteľ človeka a Vianočných meditácií od Karla Rahnera.)

Stanislav Brtoš

Aké boli zvyky a obyčaje v najväčšej obci Horehronia?

Na návšteve v Polomke

Vianoce, ktoré sa označovali pojmom „kračun“, zahrnovali Štedrý deň, Viliju, to jest Štedrý večer, Božie narodenie a Štefana, čiže prvý a druhý sviatok vianočný. Pred Štedrým dňom polomské gazdinky upiekli tzv. vilijový chlieb a z toho istého cesta aj opekance. Na Štedrý deň ráno, obdobne ako na Katarínu, Ondreja, Barboru, Mikuláša, Luciu, ibaže v zosilnenej miere, platil pre ženy zákaz vstupu do cudzieho domu.

Nad stôl v kúte izby zavesili malú jedličku „hajik“, ktorá tu ostala až do Hromníc (2. februára). Ovešali ju na jarmoku kúpenými medovníkmi a ozdobami, ktoré deti povystrihovali z papiera. Na piest nasypali toľko kôpok soli, koľko ľudí malo sedieť pri večeri a položili ho pod stôl, kde ostal do Troch kráľov (6. januára). Koho kôpka sa prvá rozpustila, mal aj prvý zomrieť alebo podľa druhého variantu, čia kôpka sa do Troch kráľov rozpustí, do roka zomrie.

Stôl prikryli bielym ľanovým obrusom, z ktorého potom na jar rozsievali ľan. Na roh stola položili „vilijový“ chlieb, ktorý v starších obdobiach predstavoval budúcu úrodu obilia, preto sa nenačínal počas sviatkov. Na jedenie dali na stôl ďalší bochník, z ktorého krájali pre seba i pre koledníkov.

Keď zaznel večerný zvon, všetci sa postavili k stolu a otec zapálil sviečku. Po spoločnej modlitbe dospelí vypili po poháriku hriatej pálenky a zasadli k stolu. Každý si urobil cesnakom na čele i na zápästí znak kríža na ochranu pred strigami a jeden strúčik zjedol. Menším deťom dali do úst trochu medu, aby boli dobré, väčším dievčatám urobili medom krížik na čelo, aby sa páčili. Po večeri si gazda naukladal na riečicu smidky chleba s cesnakom, niektorí aj opekance a zaniesol do maštale každému kusu statku, aby bol chránený pred strigami. Nič, čo bolo na štedrovečernom stole, nesmelo vyjsť nazmar, a to nielen preto, že potraviny boli v minulosti vzácnejšie ako dnes a muselo sa nimi veľmi šetriť, ale aj z toho dôvodu, že ich považovali za posvätné, obdarené magickou silou.

Pred polnocou sa išlo na „utiereň“. Ktoré dievča malo svojho mládenca, odprevadil ju z kostola pred dom, kde bola pripravená drevená krhla. Mládenec ju vzal a utekal s ňou po vodu na potok. Medzitým sa vrátili už aj domáci. Začínal sa nový deň, Božie narodenie. Podľa dávnej povery ako rýchlo sa kto vrátil z kostola domov, taký šikovný mal byť na jar v práci. Mládenec doniesol vodu do domu a zavinšoval:

-...Vinsujem vám tohto Krista Pána narodenja, zebi vám panboch dav lepsích rokov dozit, s mensima hrechama, s vecou radostou, s bozou milosťou, na poli urod, vo dvore príchod, v dome zmier, stestja, zdravja, hojnou boskuo pozehnanja... (Polomské nárečie).

Ráno, prv ako svitlo, chodili malí chlapci zo susedstva a rodiny opäť vinšovať. Vinše boli stručné, primerané ich veku, napríklad:

-...A ja malí, malucickí, pitam si aj do kapsicky, ak nemate turacika, dajte aspon kolacika...

K jedlám, ktoré ostali od večera, pribudlo na obed i bravčové mäso, a to i v domoch, kde si ho v priebehu roka mohli málokedy dovoliť. Inak celý deň prebiehal ticho, každý sa zdržiaval doma a okrem najnevyhnutnejších úkonov pri príprave pokrmov a opatere domácich zvierat sa nesmelo nič robiť...

Pavol M. Kubiš

Levičania o Levičanoch

Pavol Rankov a Lajos Grendel v Slovenskom inštitúte

…aj o zabudnutej esencii strednej Európy

Levice. Mestečko so zmiešaným, slovensko-maďarským, alebo maďarsko-slovenským obyvateľstvom na juhu Slovenska. V jeden decembrový večer pozývala pozvánka záujemcov do budapeštianskeho Slovenského inštitútu na literárne podujatie, kde mali hovoriť navzájom o sebe Levičania. Na pódiu však sedel maďarský spisovateľ Lajos Grendel, žijúci v Bratislave a prednášajúci na univerzite v Prahe. Vedľa neho slovenský spisovateľ Pavol Rankov, rodák z Popradu a tiež Bratislavčan. Na moderovanie večera sa podujal pravidelným návštevníkom inštitútu dobre známy historik, právnik a politológ Ivan Halász, žijúci v Budapešti. Záhadu pomohol odhaliť vo svojich úvodných slovách riaditeľ stánku slovenskej kultúry v maďarskom hlavnom meste Milan Kurucz, ktorý, ako sám povedal, nie je Levičanom. Ako uviedol, L. Grendel a I. Halász sú skutočne rodákmi z tohto mestečka na južnom Slovensku a slovenského spisovateľa Pavla Rankova spája s Levicami to, že jeho román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy), za ktorý mu v tomto roku bola udelená európska cena za literatúru, sa odohráva sčasti v tomto meste. Ďalším spojivom medzi autormi je, že L. Grendel vo svojej trilógii New Hont (Hromadný hrob pri New Honte, U nás v New Honte, Kráľ Matej v New Honte), podobne ako P. Rankov vo svojom románe, spracúva obdobie rokov 1938 až 1968. Zvláštnosťou večera bolo, že prezentované diela nepredstavovala tretia osoba, ale autori navzájom. L. Grendel v súvislosti s Rankovovou knihou uviedol: román si zobral do rúk s vedomím, že sa v ňom bude hovoriť o Leviciach a okrem dejiska ho zaujal už aj titulom. Ako povedal, čítal ho zaujato a spoznal mnoho problémov, ktoré možno autor vidí inak, ale nie v rozpore s jeho videním, a preto sa ho emocionálne viac dotýkal, ako iné diela maďarskej, slovenskej alebo svetovej literatúry. Román sumarizuje udalosti spracúvaného obdobia zaujímavým spôsobom: opisuje, ako prežili štyri hlavné postavy románu jeden deň, 1. september, od roku 1938 až po rok 1968. Významným aspektom je, že sú to postavy patriace k štyrom národnostiam a tak sa cez fókus dramatických, často historických udalostí do centra pozornosti dostávajú interetnické vzťahy. Román podáva pohľad na tento deň z aspektu Maďara, Čecha a Žida z Levíc, ktorí sú všetci zaľúbení do slovenského dievčaťa. Dej románu kulminuje v 50. rokoch, keď na diktatúru reagujú hrdinovia odlišným spôsobom: jeden z nich disiduje, druhý je prenasledovaný, kým tretí sa “prispôsobí“ okolnostiam a stane sa komunistickým novinárom. Láska troch hlavných hrdinov k Márii, ktorá nakoniec zostane sama, zohráva v deji dôležitú úlohu a priateľstvo chlapcov sa aj napriek interetnickým konfliktom zachová. Celý román je presiaknutý tradičným humanizmom z konca XIX. a začiatku XX. storočia, preto si ho človek prečíta s dobrým pocitom najmä v období, keď maďarsko-slovenské vzťahy zďaleka nie sú bezproblémové.

Aj Grendelova trilógia sa odohráva v oblasti malých miest na juhu Slovenska. Zapadá do bohatej a členitej maďarskej literatúry, ktorá sa, podľa slov Pavla Rankova, „tiahne od oblasti Sinistra na východe až po New Hont“. Je to mesto, na ktoré zabudli politici aj médiá, a aj jeho obyvatelia sa v prvej časti trilógie márne snažia zistiť zmysel jeho existencie. Napriek irónii, paródii a satire, ktorými je dielo presiaknuté, je pre autora príznačný žičlivý prístup k obyvateľom New Hontu. Keby sme chceli priblížiť potenciálnym čitateľom toto ospalé mestečko, mohli by sme ho prirovnať k mestečkám z Latinskej Ameriky. Je to miesto, kde sa nerodia hrdinovia, ani významní spisovatelia. Aj starostom musí byť človek, ktorý nemá autoritu a netreba sa naňho s úctou pozerať. New Hont sa nachádza na rozhraní maďarsko-slovenskej etnickej enklávy, kde ideálny stav nastane vtedy, keď prídu Rusi a zakážu etnické konflikty. New Hont je však natoľko bezvýznamné miesto, že ani Rusi sem nechceli prísť dvakrát, preto v 68. roku prišli Maďari. Keď istá postava pred svojim popravením uvažuje o tom, ako by mala vykríknuť, rozhodne sa zakričať “Nech žije vlasť“, pretože každý si pod tým rozumie, čo sa mu hodí. Najkrajšie na tom je, že tá vlasť, môže byť vlasťou rovnako pre Maďara a pre Slováka, až čitateľ cíti nostalgiu za zlatými časmi.

Kým v Grendelovej trilógii je mesto New Hont “hlavnou postavou“, v prípade Rankova sú Levice iba rámcom deja, ktorý by sa mohol odohrávať v ktoromkoľvek inom meste, - konštatoval I. Halász a opýtal sa na dôvod výberu miesta. Podľa slov L. Grendela New Hont nie je totožný s Levicami, je to fikcia. Mesto bolo iba duchom, modelom, poskytlo akúsi esenciu malomesta na južnom Slovensku. Cieľom autora bolo demýtizovať toto malomestské prostredie, preto používal zveličovania, pričom, ako sa sám priznal, čerpal zo zážitkov z detstva a mladých rokov. P. Rankovovi pri výbere dejiska šlo v prvom rade o zmiešané slovensko-maďarské teritórium. Potreboval skutočné mesto, reálie a osoby, preto si vybral mesto, kde sa narodil jeho otec a mohol mu o ňom porozprávať. Preto, lebo bolo spiacim mestom, kde by dnešok najradšej presunuli na zajtra, ale keď bola situácia napätá, jeho obyvatelia dokázali prejaviť hrdinstvo, solidaritu, aj zbabelosť. Podstata, idea mesta bola u Grendela podľa Rankova dobre vyjadrená, napriek tomu, že bola zachovaná jeho anonymita. L. Grendel popieral, že by New Hont mal esenciu alebo ideu, ale podľa Rankova starosta ju síce nenájde, ale nie preto, že by neexistovala: len sa na ňu zabudlo, takisto, ako možno v celej strednej Európe.

Ten decembrový večer s „Levičanmi“ bol pre hostí Slovenského inštitútu určite veľkým zážitkom: z reálneho sveta, pre ktorý sú charakteristické rozbité výklady na budove Slovenského inštitútu, mohli v adventnom období podniknúť exkurziu do ríše, kde sa príslušníci dvoch národov navzájom počúvajú.

Alžbeta Račková

Prispeli k povzneseniu veterinárnej medicíny v Uhorsku a vo svete

František Hutyra koncom 19. a začiatkom 20. storočia patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov svetového veterinárskeho lekárstva. Narodil sa 7. 10. 1860 v slovenskej roľníckej rodine v Spišskom Podhradí.

František vychodil ľudovú školu v Spišskom Podhradí a v Kežmarku, študoval na gymnáziách v Kláštore pod Znievom, Jágri (Eger) a v Levoči, kde roku 1878 maturoval. Už vtedy popri rodnej slovenčine si osvojil aj nemčinu a maďarčinu. Po skončení stredoškolských štúdií sa prihlásil na štúdium medicíny lekárskej fakulty univerzity v Budapešti. Okrem toho, že ho tento zvolený odbor zaujímal už v stredoškolských laviciach, štúdium medicíny ho úplne opantalo. Už v treťom ročníku bol demonštrátorom na ústave fyziológie, roku 1882 praktikantom v Ústave patologickej anatómie a v poslednom ročníku asistentom II. stupňa. Po promócii roku 1883 získal titul MUDr. a v roku 1884 bol menovaný za asistenta I. stupňa v uvedenom ústave. Keď sa v roku 1886 uvoľnilo miesto asistenta na patologicko-anatomickom oddelení vtedajšieho Zverolekárskeho ústavu, ponúkli ho Františkovi Hutyrovi. V roku 1886 humánnu patológiu zamenil za veterinársku patologickú anatómiu. To bolo rozhodujúce pre jeho ďalšiu profesionálnu orientáciu a život. Nové vedecké poznatky a skúsenosti získal na zahraničných študijných cestách, v najznámejších zverolekárskych školách v Európe. Na vedeckú a pedagogickú dráhu v odbore veterinárnej medicíny sa v rokoch 1886-87 pripravoval na univerzitách vo Viedni, Berlíne, Kodani, Bruseli, Paríži, Lyone, Stuttgarde, Berne, Zurichu a v Mníchove.

Po návrate zo zahraničia a po získaní zverolekárskeho diplomu MVDr. v roku 1887 začal prednášať patologickú anatómiu a čoskoro aj témy zo súdneho zverolekárstva a hygieny mäsa. V roku 1888 ako 28 ročný sa stal mimoriadnym profesorom a vedúcim internej kliniky Zverolekárskeho ústavu univerzity a o rok neskôr bol menovaný za riadneho univerzitného profesora. V tomto období mal už vydaných niekoľko významných odborných diel a príručiek, ktoré vyšli popri maďarčine aj v nemčine. Dokonca trojzväzkové dielo Zverolekárska interná medicína z konca 19. storočia v prepracovanom vydaní za spolupráce s ďalším jeho krajanom profesorom Jozefom Marekom v roku 1904, vyšlo o rok neskôr aj v nemčine a do Hutyrovej smrti sa dočkalo až šesť nemeckých vydaní. Od roku 1887 plných šestnásť rokov redigoval Zverozdravotnú ročenku, ktorá o dva roky neskôr začala vychádzať aj v nemčine. Niekoľko rokov bol redaktorom odborného časopisu Zverolekárske listy a vedeckého časopisu Zvesti z oblasti porovnávacej fyziológie a patológie. Neskôr napísal niekoľko ďalších odborných diel, najmä zo súdneho zverolekárstva. Mnoho rokov sa zaoberal i problematikou tuberkulózy. Poľnohospodárske vládne úrady využívali jeho odborné znalosti a skúsenosti v otázkach praktického riadenia. Z poverenia ministerstva poľnohospodárstva zúčastňoval sa ako odborný poradca na rokovaniach na uzavieraní zmlúv a dohôd s inými krajinami. Keď Františka Hutyru v roku 1897 vymenovali za riaditeľa zverolekárskej akadémie, ten hneď začal uskutočňovať nové formy štúdia a jej reorganizáciu. V roku 1899 jej na základe cisárskeho rozhodnutia bol priznaný stupeň vysokej školy a názov Uhorská kráľovská zverolekárska škola. Na návrh ministerstva dekrétom cisára z 21. 6. 1899 bol profesor František Hutyra menovaný za rektora a bol ním až do roku 1931. Aj napriek tomu, že mal ponuku aj naďalej stáť na čele školy, stal sa jej prorektorom. Keď sa jeho choroba zhoršovala v roku 1933 odišiel na odpočinok. Okrem prednáškovej činnosti na univerzite rozvinul širokú výskumnú, praktickú, pedagogickú a organizačnú činnosť, ktorou sa zaradil medzi uhorských a maďarských priekopníkov veterinárnej medicíny. Jeho odborné dielo možno zhrnúť: Zúčastnil sa na výskume nákazlivých chorôb domácich zvierat, najmä sopľavky koní, moru ošípaných, TBC HD. Ako prvý v Európe roku 1906 zistil, že pôvodcom moru ošípaných nie je Bacherum swipestifer, ale osobitný vírus. Preštudoval niektoré jeho vlastnosti a rozpracoval praktickú ochranu imunizáciou. Veľkú pozornosť venoval tuberkulóze zvierat, jej diagnostike a vakcinácií. Je autorom práce o špeciálnej patológii a terapii domácich zvierat, ktoré preložil do 8-mych jazykov a ďalších podobných prác. Prispieval do odborných časopisov v Uhorsku a v zahraničí. Významne ovplyvnil organizovanie štátnej veterinárnej služby v Uhorsku a rovnako aj jej modernizáciu. Bol členom Uhorskej akadémie vied a viacerých popredných domácich a zahraničných spoločností a osobnosťou, ktorá ovládala niekoľko svetových jazykov. Znalosť rodného jazyka mu umožňovala komunikovať aj v iných slovanských jazykoch. V rokoch 1905-20 bol v mladom veku tajomníkom a potom predsedom Uhorského, resp. Maďarského zverolekárskeho spolku a redaktorom časopisov tohto spolku. Za svoju prácu dostal množstvo vedeckých, štátnych a spoločenských ocenení doma a v zahraničí. Roku 1906 mu udelili titul kráľovského dvorného radcu a roku 1917 ho panovník Karol povýšil do šľachtického stavu s prediktom von Szepeshely (zo Spiša). František Hutyra zomrel 20. 12. 1934 v Budapešti, kde je aj pochovaný. Po smrti ocenil jeho zásluhy Spolok maďarských zverolekárov aj tým, že mu v areáli vysokej školy postavil kovovú bustu, ktorá symbolizuje jeho celoživotné dielo. Jedna z ulíc v Budapešti bola pomenovaná podľa neho. Pri príležitosti 175. výročia začiatku vyučovania zverolekárstva v Uhorsku, vydali v roku 1962 v Maďarsku poštovú známku s jeho portrétom. Keď sa roku 2000 uskutočnil v jeho rodisku Spišskom Podhradí odborný seminár O živote a diele Františka Hutyru, pri tejto príležitosti bola na jeho rodičovskom dome odhalená pamätná tabuľa.

Z rovnakej veterinárnej oblasti je aj ďalšia slovenská osobnosť Jozef Marek, ktorý sa narodil 18. 3. 1868 v Hornej Strede nad Váhom v rodine roľníka. Jozef študoval na gymnáziu v Prešove a v Trnave, kde v roku 1888 maturoval. Veterinárnu medicínu absolvoval v rokoch 1888-92 v Budapešti, neskôr aj filozofickú fakultu v švajčiarskom Berne, kde získal doktorát filozofie. Od roku 1892 bol zverolekárom v Novom Meste nad Váhom, od roku 1895 vedúcim laboratória na Štátnom zverozdravotnom ústave v Budapešti. Na odporúčanie svojho učiteľa a riaditeľa vtedajšej Zverolekárskej akadémie, krajana profesora Františka Hutyru ho menovali najprv za klinického adjukanta, ale od roku 1898 už prednášal klinickú medicínu. V rokoch 1901-1934 pôsobil ako profesor na Vysokej škole zverolekárskej v Budapešti. Prvý opísal niektoré choroby zvierat. Spoločne s profesorom F. Hutyrom vydali dvojzväzkové dielo o kožných a vnútorných chorobách domácich zvierat. Toto dielo preslávilo autorov po celom svete. V roku 1954 vyšlo aj v slovenskom jazyku. Pôvodné dielo z roku 1912 (Jena) o klinickej diagnostike vnútorných chorôb zvierat vyšlo v roku 1960 už v šiestom vydaní. Opäť spoločne s F. Hutyrom vydali v Jene v roku 1916 monografiu o more rožného dobytka. V rokoch 1931 a 1932 napísal spoločne s O. Wellmannom dvojdielne experimentálne dielo o krivici a príbuzných chorobách kostí. Jozef Marek bol uznávanou autoritou v odbore vnútorných chorôb domácich zvierat. Veterinárnu medicínu obohatil poznatkami najmä z oblasti klinickej diagnostiky, klinickej patológie a terapie. Prvý popísal v Uhorsku podstatu neurolymfomatózy sliepok (1907). Táto choroba sa dodnes nazýva podľa neho Marekovou obrnou. Zaviedol laryngoskopickú metódu vyšetrovania do diagnostiky, zdokonalil žalúdočnú sondu, preštudoval klinické prejavy Aujeszkého choroby a histopatologické zmeny pri žrebčej nákaze koní. Známe sú jeho výskumy v oblasti fyzikálneho vyšetrovania pľúc a najmä porúch patologického metabolizmu minerálov v organizme. Čestný doktor viacerých zahraničných univerzít a veterinárnych spoločností, rodák z Považia Jozef Marek mimoriadne prispel k povzneseniu veterinárnej medicíny. Od roku 1938 bol akademik Maďarskej akadémie vied, menovaný za čestného doktora šiestich európskych ústavov, čestného člena švédskej, fínskej, gréckej, juhoslovanskej Zverolekárskej spoločnosti, členom Francúzskej veterinárnej akadémie, britského Royal College off veterinary Surgeons a Americkej veterinárnej asociácie. Už v počiatkoch svojej kariéry bol vyznamenaný čestným krížom Františka Jozefa. Zomrel 7. 9. 1952 v Budapešti, kde je aj pochovaný na cintoríne Farkasrét. Želal si, aby ho pochovali vedľa manželky v Novom Meste nad Váhom. To sa mu však nesplnilo. Na jeho počesť stojí v parku Univerzity veterinárnych vied v Budapešti jeho busta, pamätná tabuľa v Komárome, ktorú inicioval odhaliť jeho žiak MVDr. Arpád Nedecky a nezabudli na neho ani jeho rodáci, keď mu na Dome kultúry v Hornej Strede umiestnili pamätnú tabuľu.

Ján Jančovic

Literatúra :

Jantošovič, J., Fried, K., Pokorný, J. : Historia medicinae veterinariae. Prof. Dr. František Hutyra. Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov, Košice 2000.

Molnár, J.: História veterinárstva okresu Trnava. Vydal Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov, Košice 2002.

Slovenský biografický slovník, II. zväzok E-J, 1987; IV. zväzok M-Q, 1990; Matica slovenská, Martin.

Spomienka na Vianoce počas rumunskej revolúcie 1989

Vianočné sviatky sú aj pre našu rodinu tou najkrajšou sviatočnou chvíľou, možno s ešte emotívnejším prežívaním, lebo sme ich trávili častejšie v zahraničí ako doma.

Žili sme v Prahe, kde sa narodili synovia a v lete 1989 bol manžel vyslaný ako diplomat na Veľvyslanectvo ČSFR do Bukurešti. To, že nás čaká obdobie Ceaušescovho režimu, sme vedeli, ale že manželova diplomatická kariéra začne v sprievode tankov a obrnených transportérov sme ani len netušili.

V Rumunsku nás privítal totálny krach zásobovania, obchody boli prázdne, chýbali základné potraviny. Na uliciach stáli deň čo deň dlhé rady čakajúcich, niekedy ani nevedeli, čo práve priviezli. Fronty boli i na slané tyčinky. Prázdnotou zívali aj pulty v drogériách. Chodievali sme kupovať do Bulharska. Naši synovia vyrastali na jabĺčkach a mrkve, lebo po iné ovocie a zeleninu sme sa nedostali.

Ťažšie bolo Rumunom. Plyn a teplú vodu mali len 2 hodiny večer. V bytoch mohli používať len 40W žiarovky, nesmeli zapnúť žiadne elektrospotrebiče, ani chladničky. V zime mali v bytoch niekedy len +5 stupňov Celzia, zamŕzala im voda v kúpeľni. Novorodeniatka v nemocniciach ohrievali gumovými fľašami s teplou vodou.

Autá, ktorých bolo málo, mohli jazdiť v párne dni len s párnou poznávacou značkou a v nepárne s nepárnou. Historické kostoly premiestňovali za paneláky alebo ich búrali kvôli megalomanskej stavbe Ceaušescovho paláca. Televízia vysielala len 2 hodiny večer - správy o prezidentových návštevách miest a žúp v Rumunsku a potom piesne, básne a heslá o prezidentovi. Všetky zákazy, príkazy, obmedzovania, udávania známych i neznámych Securitate (tajnej službe) vyústilo v prvej veľkej demonštrácii a prvej streľbe 17. decembra 1989 v Temešvári (Timişoara).

V Bukurešti prepukli nepokoje 21. decembra 1989, keď prezident Ceaušescu čítal svoj tradičný niekoľkohodinový prejav z balkóna Úradu vlády pred davom ľudí, povinne vyslaných ho počúvať. Začala vzbura. Do ulíc vyšli prvé tanky a obrnené transportéry. My sme sa dostali doslova do priesečníka revolučných udalostí, lebo veľvyslanectvo bolo pri Univerzitnom námestí - hlavnej križovatke mesta i revolúcie.

Na udalosti sme pozerali priamo z okien, nevediac, čo s nami bude. Pred veľvyslanectvom nás prvé dni chránil obrnený transportér, potom nastal chaos. Ponad veľvyslanectvo preletel strieborný vrtuľník s unikajúcim prezidentom a jeho manželkou. V televízii ešte stále išli oslavné piesne a básne a vonku sa strieľalo.

Do pivnice sme pripravili protiplynové masky, ktorých však nebolo dosť a ku dverám bytu tašky s najnutnejšími vecami, lebo bol hlásený nálet. Našťastie k nemu nedošlo. Niektorí naši ľudia sa odvážne vybrali na letisko, rýchlo sa však vrátili. Boli zhrození z toho, čo videli - prevalcované autá pri ceste a množstvo tankov.

Boli sme izolovaní od akejkoľvek pomoci. Nebolo možné dovolať sa k rodičom a ak sa nám to náhodou podarilo, boli zdesení, keď počuli v telefóne silnú streľbu.

Rumunská revolúcia nebola protestom v rukavičkách, bola ozajstnou revolúciou, spojenou s krviprelievaním nevinných a s násilím. Nedá sa zabudnúť na pohľad, ako idú tanky proti davu ľudí, na strašné nočné streľby, hvižďanie guliek okolo našich okien, na hlavne guľometov a kaluže krvi pred našou bránou.

Prišli Vianoce, naše prvé v cudzine, preto som si priniesla z Československa čo najviac drobnosti, ktoré nám mali pripomínať domov. Krásne predstavy sa vytratili. Boli sme bez zásob, týždeň sa nedalo vyjsť na ulicu. Z posledných rezerv som pripravila vianočnú večeru. Koláčiky som piekla v noci s deťmi, lebo sme nespali kvôli silnej streľbe a neistote, čo s nami bude. Ozdobili sme stromček. Počas vianočnej večere sme zapálili sviečky a hlasnejšie sme si pustili slovenské vianočné koledy, aby sme menej počuli streľbu a výkriky zvonku. Vonkajšie zvuky však nebolo možné stlmiť. Bol to zvláštny pocit - počúvať súčasne streľbu a Tichú noc v podaní pani Darinky Laščiakovej, ktorú som opakovane púšťala celé dni a noci. Pani Laščiaková bola pre nás povzbudením, aby sme to všetko vydržali. Jej hlas a spev nás upokojoval.

Prežila som veľký strach o život vlastných deti. Ani po revolúcii nebolo prijemné isť do ulíc na nákupy. Pred sebou som tlačila kočík, v ktorom bol ročný syn, druhého trojročného som držala za ruku a tak sme prechádzali pomedzi obrnené transportéry a ozbrojených vojakov.

Radosť mal snáď len starší syn, ktorý by bol najradšej vyliezol na každý tank a podával ruku každému vojakovi, lebo mal naozajstný samopal. Starým rodičom potom doma ukazoval na staré domy, že určíte sa aj na Slovensku strieľalo do týchto domov.

Prvý rok po revolúcii na Vianoce slovenské a české deti z ambasády vystúpili v rumunskej televízii s vianočnými koledami. ktoré som s nimi nacvičila, lebo som pracovala ako riaditeľka základnej školy pri československej ambasáde.

Po 10. rokoch sme sa vrátili znova do Rumunska, kde bol manžel vyslaný ako veľvyslanec SR. Na Vianoce sme sa veľmi tešili, znova sme si púšťali známe koledy, ale už v pokojnej atmosfére. Koledy sme počúvali už od novembra, lebo mesiac pred sviatkami sme všetci piekli medovníky, medovníkové domčeky, Betlehemy i katedrálu na Vianočný diplomaticky bazár, kde sme mali každý rok veľký úspech i veľkú radosť, lebo naše medovníkové dobroty si brali ľudia na Vianoce do svojich domov po celom svete. Kiežby sa všetci ľudia uctievali medovníkovými srdiečkami a žili v pokoji.

Teším sa aj na Vianoce doma, na zapálené sviečky a na tie isté krásne koledy, na tú istú Tichú noc od pani Darinky Laščiakovej i jej nádherné hovorené vianočné pásmo.

Vážme si každý deň, ktorý môžeme prežiť v pokoji a mieri.

Eva Šothová

Dva dni medzi krajanmi počas revolúcie v Rumunsku

http://www.luno.hu/content/view/9331/1

.

.

.

.

.

.

.

.....................................................................................................................................................................................