Daň z krízy. Kto to zaplatí?

Aj vy ste si to všimli? Je to pomaly tradícia. Aspoň tu v stredoeurópskom priestore je to tak. Vždy, keď nastúpi nová vláda, nájde štátnu pokladnicu prázdnu, začne nariekať a ľud v tej chvíli vie, že ho nič dobré načaká.

Minulý týždeň zahlásil predseda maďarskej vlády zavedenie tzv. dane z krízy. Vy viete, o akú krízu ide?

Od čias kráľa Mateja až po dnešok sa toho veľa nezmenilo. Tento legendami opradený spravodlivý kráľ chodil v prevleku po krajine a zisťoval, ako jeho ľud žije a ako s ním panstvo zaobchádza. Skrivodlivosť naprával a vinníkov, obyčajne to bol nejaký boháč, spravodlivo potrestal. Ten istý Matej si na druhej strane vydržiaval početný a nákladný kráľovský dvor a drahú žoldniersku armádu s elitným Čiernym plukom. K tomu samozrejme, potreboval veľa, veľmi veľa peňazí. A tak krajinu neustále križovali výbercovia daní a platiť musel každý, aj tí najbiednejší.

Nič vám to nepripomína?

Aj naši súčasní vládcovia chcú byť spravodliví. No čo majú, chudáci, robiť, ak je pokladnica opäť, ako za kráľa Mateja, prázdna? Ako to urobiť, aby sa kasa naplnila, aj preferencie ostali vysoké, prípadne ešte aj narástli? Dá sa to vôbec? Veruže dá! Bisťu bohu, dá! Ale len tu, v Maďarsku! Stačí, ak zdaníme nepopulárne banky (Veď si robia, čo chcú!); energetický komplex (Stále by chcel zdražovať a zdražovať!); telekomunikácie (Správne! Tam je predsa najviac peňazí!); obchodné reťazce (Tak im treba!); prípadne zoštátniť nejaký podnik (Nemajú čo spôsobovať katastrofy!) a naša popularita stúpne, a aj pokladnica sa dočasne naplní. Ktože to tu vládne? Fidesz? Socialisti? Na prvý pohľad sa obyčajnému človiečikovi môže táto daň javiť ako spravodlivá, veď jeho sa netýka. Skôr či neskôr to však pocítime všetci! Ako za čias kráľa Mateja. Vtedy aj dnes sa do vládnej pokladnice veľa zaplatilo, no naspäť ľudia nedostali nič, alebo len veľmi málo. Vtedy všetko strovil rozšafný dvor a vojsko, kým dnes to dokáže prešustrovať neuveriteľne rozbujnená, nehorázne chamtivá, sebakŕmiaca a sebaodmeňujúca štátna správa, v ktorej je najmenej 50 % úradov a štátnych ustanovizní úplne zbytočných a nikto, okrem nich samotných, by si nevšimol, keby sa stratili na smetisku dejín. Navyše maďarský parlament má skoro toľko členov ako snemovňa amerického kongresu, ktorá spravuje územie 100-krát väčšie ako Maďarsko s 300 miliónmi obyvateľov. Takže tak...

Občania Maďarska majú opäť smolu, aj keď o tom možno ešte nevedia. Veď od pádu komunizmu, ak si odmyslíme krátke obdobie zavedenia Bokrošovho balíka, nemalo Maďarsko skutočne proreformnú vládu. Zdá sa, že ani táto taká nebude. V povestných prejavoch dlhoročného komunistického vodcu Kádára - „János báčiho“, nikdy nechýbala pasáž, v ktorej chrapľavým hlasom hovorí o tom, že:... maďarský ľud je pracovitý, maďarský ľud je usilovný, maďarský ľud je poctivý... Lenže túto vetu nikdy náležite nedokončil! Jej koniec by mohol byť aj takýto:...len vždy mal - hlúpych - vedúcich - činiteľov.

Apropo, kríza... Vlády celého sveta sa na ňu vyhovárajú. Pritom len odvádzajú našu pozornosť. Človek má dojem, že keby nebola, musel by ju niekto vymyslieť. Tak ako vymyslel daň z krízy. Válságadó. Čo to je? Krízová daň? daň z krízy? za krízu? pre krízu? od krízy? kvôli kríze? v kríze?... blbosť!!! Veď sa to nedá ani preložiť, darmo budete siahať po slovníku. A pritom ide jednoducho iba o zaplatenie krutej dane za čoraz otvorenejšie, drzejšie a doslova bohapusté šafárenie so štátnymi prostriedkami, čiže peniazmi nás všetkých. Prečo nikto nepovie, kde sú tie stovky a tisícky miliárd, ktoré pretiekli cez štátnu pokladnicu a nezostala po nich prakticky žiadna viditeľná stopa? To sme ich opäť prejedli ako za „guláškomunizmu“? A naďalej tak robíme a robiť budeme?

Tak nás Pán Boh ochraňuj! Jedno je isté, ON to za nás nezaplatí...

Paľo Žibrita

Zmena režimu a história

Akú úlohu zohrala cena ropy pri páde Sovietskeho zväzu? Akým spôsobom sa zmenil spoločenský obraz Rómov na Slovensku a v Maďarsku počas transformácie režimu? Ako sa vyvíjali interetnické vzťahy v Sedmohradsku po páde Ceauşesca? Na tieto i ďalšie otázky hľadajú odpovede štúdie autorov - doktorandov a výskumných pracovníkov Katedry východoeurópskych dejín Filozofickej fakulty Univerzity Loránda Eötvösa, ktoré predstavili 12. októbra v Slovenskom inštitúte Budapešť za účasti viacerých autorov štúdií, redaktorov zbierok a historikov. O podujatie prejavil záujem aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Peter Weiss.

Štúdie boli zhrnuté v maďarčine do zbierky pod názvom Zmena režimu a história - Štúdie o spoločenských zmenách v strednej Európe (Rendszerváltás és történelem - Tanulmányok a kelet-európai átalakulásról), ako i v angličtine pod titulom Po uplynutí dvadsiatich rokov - Dôvody a dôsledky spoločenských zmien v strednej a východnej Európe (After twenty years - Reasons and Consequence of the Transformation in the Central and Eastern Europe). Keďže samotná téma sa týkala niekoľkých krajín v našom regióne, aj na príprave prezentácie týchto publikácií sa podieľali Slovenský i Poľský inštitút v Budapešti, nadácia Terra Recognita, Katedra východoeurópskej histórie Filozofickej fakulty Univerzity Loránda Eötvösa, vydavateľstvo L’Harmattan, Osteuropa-Zentrum Berlin, Visegrádsky fond a Nemecko-maďarský spolok v Berlíne.

Publikáciu predstavili zástupca riaditeľa Historicko-vedného inštitútu Maďarskej akadémie vied Dr. Attila Pók a vedecká pracovníčka Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach PhDr. Slávka Otčenášová, ktorá sa venuje výskumu kolektívnej identity, kolektívnej pamäti a nacionalizmu a s nadáciou Terra Recognita spolupracuje na viacerých projektoch. Prítomní boli aj redaktori publikácií Tamás Krausz, Miklós Mitrovits a Krisztián Csaplár-Degovics, ktorí sa tiež vyjadrili k vzniku publikácie a s ktorými bola možnosť na túto tému diskutovať. Prezentáciu, ktorá simultánne prebiehala v maďarčine i slovenčine, moderoval ďalší redaktor publikácie Csaba Zahorán.

Účastníci stretnutia vyslovili otázky, čo sa vlastne udialo pred dvadsiatimi rokmi, kto to celé riadil a či sa v budúcnosti budú považovať za prelomové roky 1989-90, alebo nejaký iný dátum. Dr. Attila Pók zároveň vyjadril svoju radosť z toho, že sa touto témou začína zaoberať nová generácia s novým, čerstvým pohľadom na tieto udalosti.

Zlatko Papuček

Géza Jeszenszky:

S prvými šéfmi diplomacie SR nás viazali srdečné vzťahy

Pre Maďarsko bolo pred 20 rokmi veľmi dôležité, aby malo dobré vzťahy so susedmi. Povedal to pre TASR na margo 20. výročia slovenskej diplomacie vtedajší minister zahraničných vecí a prvý šéf diplomacie demokraticky zvolenej maďarskej vlády po zmene režimu Géza Jeszenszky. Ako spresnil, Maďarsko v tom čase v žiadnom prípade nechcelo zopakovať „relatívne napätú situáciu vzťahov Maďarska so štátmi bývalej Malej dohody” z obdobia medzi dvoma svetovými vojnami. Jeszenszky pripomenul, že ho k obdobiu spred 20 rokov viažu srdečné vzťahy a úprimné rozhovory s prvými šéfmi slovenskej diplomacie. Dokonca s Pavlom Demešom dodnes trvajúci priateľský vzťah. „V lete roku 1991 sme sa stretli v Bardejove na konferencii, vtedy sme sa spriatelili. S Jánom Čarnogurským a s českými priateľmi sme spolu vystúpili na Gerlach,” zaspomínal si exminister. Ako poznamenal, ďalšou dôležitou otázkou z maďarského pohľadu bolo v tom čase dodržiavanie práv Maďarov žijúcich za hranicami. Zdôraznil, že Maďarsko si ctilo a ctí hranice, cieľom Maďarska bolo a je, aby v rámci európskej jednoty boli uspokojivo vyriešené staré rozpory - územné spory či spory o práva menšín. Podľa jeho slov je to možné teraz a bolo to možné aj pred 20 rokmi, kedy si ale v Maďarsku mysleli, že to bude ľahšie a rýchlejšie. Pripomenul, že maďarskí politici si nemysleli, že z Československa vzniknú dva štáty. „V Maďarsku si to prakticky nikto nemyslel a nerátali sme s tým. Chceli sme teda udržiavať dobré kontakty s Československom, na čele ktorého bol Václav Havel, ktorý bol váženým starým opozičným demokratom a ktorý bol aj zástancom práv menšín,“ povedal. „Maďarsko si neželalo rozpad Československa, dokonca si myslelo, že s Československom bude jednoduchšie byť v dobrom vzťahu. Keď sa však ukázalo, že rozchod je vôľou významnej časti ľudu Česka a Slovenska, nielenže sme medzi prvými uznali Slovenskú republiku, ale sme si aj uvedomili, že so Slovenskom budeme musieť mať dobrý vzťah, pretože máme spoločné dejiny, ktoré by nás v skutočnosti mali spájať,” konštatoval. Sporným obdobím spoločných dejín bolo podľa jeho vyjadrenia iba krátke obdobie, ktorého hodnotenie dodnes nevedia SR a Maďarsko zjednotiť. „Antallova vláda a odvtedy každá maďarská vláda chce žiť so Slovákmi v priateľstve a môžem povedať, že Maďarsko fandí Slovensku, aby bolo úspešné a prosperujúce. A to aj preto, že tam žije najmenej pol milióna Maďarov. Fandíme však aj Slovákom, s ktorými nás viaže mnoho spoločného,” tvrdí Jeszenszky. Podľa bývalého diplomata však existovali slovenské vlády, s ktorými bolo veľmi ťažké, ba až nemožné udržiavať dobré diplomatické vzťahy. „Osobne sa domnievam, že sa to nevzťahovalo iba na Mečiarovu vládu, ale aj na Ficovu,” podotkol. „Som rád, že Slovensko hospodársky pokročilo, že je cteným členom Európskej únie. Boli by sme radi, keby medzi Maďarskom a Slovenskom bol aspoň taký dobrý vzťah, ako medzi Maďarskom a Chorvátskom, ktoré žilo tiež s Maďarskom v jednom štátnom útvare vyše 800 rokov,” uzavrel Jeszenszky.

(tasr)

Pred Valným zhromaždením ZSM

Valné zhromaždenie Zväzu Slovákov v Maďarsku sa uskutoční 6. novembra v Hronci na Slovensku, v Rekreačnom zariadení Poniklec. Na programe zasadnutia je modifikácia stanov, stanovenie členských poplatkov, modifikácia organizačného poriadku, schválenie správ o činnosti a o hospodárení ZSM za rok 2010. Okrem toho účastníci najvyššieho fóra našej najväčšej spoločenskej organizácie schvália hlásenie o verejnoprospešnosti, ako aj návrh rozpočtu na rok 2011. VZ ZSM prerokuje aj prijatie nových členov na základe prihlášok, ktoré predložili Predsedníctvu. Delegáti sa zvlášť budú zaoberať voľbami do slovenských samospráv: prerokujú doterajšie skúsenosti a aktuálne úlohy. V prípade, že VZ ZSM nebude uznášaniaschopné, nasledujúce rokovanie bude zvolané na 10. hodinu.

Stála konferencia Slovenská republika

a Slováci žijúci v zahraničí 2010

V dňoch 29. novembra - 1. decembra 2010 sa v priestoroch City Hotela v Bratislave uskutoční Stála konferencia Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí 2010. Ústrednou témou konferencie je „Smerovanie spolupráce medzi Slovenskou republikou a krajanskými spolkami a organizáciami v intenciách schválenej Koncepcie štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015“. Organizátorom konferencie, ktorá sa bude konať pod záštitou predsedníčky vlády Slovenskej republiky Ivety Radičovej, je Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Ústredná téma konferencie bude rozdelená do dvoch tematických okruhov: Formy efektívnej, konštruktívnej a obojstranne prospešnej spolupráce a komunikácie medzi Slovenskou republikou a krajanskými spolkami s cieľom vzájomnej prezentácie Slovenska v zahraničí a zviditeľňovania Slovákov žijúcich v zahraničí v Slovenskej republike a priority grantového systému v oblastiach štátnej podpory stanovených zákonom. Súčasťou konferencie bude i prezentácia zástupcu Slovenského národného archívu o uchovávaní kultúrneho dedičstva krajanov pre jeho ďalšie účinné využívanie a možnosť exkurzie do Slovenského národného archívu.

(uszz.sk)

Slovenský škovránok 2010

Vysoká úroveň - samé zlaté a strieborné škovránky

Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) s podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí usporiadal v poradí 4. kvalifikačnú súťaž slovenských ľudových speváckych zborov a inštrumentálnych skupín Slovenský škovránok. Do súťaže sa v tomto roku prihlásilo 30 kolektívov a prebiehala na troch miestach: v Pálháze, Tatabáni-Bánhide a Poľnom Berinčoku.

Tohoročná súťaž speváckych zborov a kolektívov ľudovej hudby sa začala 25. septembra v modernom, nedávno postavenom Osvetovom stredisku v Pálháze. Hostiteľom podujatia bol miestny Spevácky zbor Kvety Hút, moderátorkou členka Predsedníctva ZSM, učiteľka slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom Katarína Krafčenková. Do Zemplína pricestovali speváci z Malej Huty, Répašskej Huty, Mlynkov, Starej Huty, Baňačky a Pálházy. Mimo súťaže sa obecenstvu predstavili deti z Nového Mesta pod Šiatrom s ľudovými piesňami a hrou na citare. V porote sedeli etnografka Anna Divičanová, vedúci hlavnej redakcie ľudovej hudby Maďarského rozhlasu István Alföldi Borus a choreograf zo Slovenska, metodik pre folklór Juraj Matiaš. Porota zvlášť ocenila výber piesní, pretože zbory predniesli mnoho nových piesní a profesionálnu úroveň produkcie Mlynčanov. Univerzitná profesorka Anna Divičanová vysoko hodnotila, že speváci z Répašskej Huty predniesli doteraz neznáme cenné balady.

Poľný Berinčok sa stal hostiteľom 3. kola súťaže, ktoré usporiadali 9. októbra v rámci Amatérskeho umeleckého festivalu Slovákov. Hostia zo Slovenska prišli už 8. októbra na pozvanie organizátorky trojdňového festivalu, predsedníčky Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku Juliany Borgulovej. Konkrétne ide o členov Slovenského kultúrneho umelecko-záujmového krúžku z Kolárova, repatriantov z Dolnej zeme a ich potomkov. V sobotu Kolárčovania s veľkým záujmom sledovali prehliadku ľudových súborov, na ktorej sa zúčastnilo 13 kolektívov z Békešskej župy a z Pitvaroša. Na začiatku programu asi 250 účastníkov a záujemcov spoločne zaspievalo pieseň Daj Boh šťastia. Úlohy konferencierky sa zhostila úradujúca tajomníčka ZSM Monika Szabová, ktorá privítala prítomných a predstavila porotu - etnografku Annu Divičanovú, etnografku, hudobníčku Magdolnu Gerzanicsovú a choreografa zo Slovenska, metodika pre folklór Juraja Matiaša.

Po úvodných slovách sa predstavili spevácke zbory zväčša s piesňami miestneho zberu. Zvláštnosťou tohto regiónu je používanie citary ako sprievodného hudobného nástroja. Inak medzi súťažiacimi v Poľnom Berinčoku neboli spevácke zbory bez hudobného sprievodu. Novinkou bola v tomto roku účasť mandolínovej skupiny zo Slovenského Komlóša. Mandolína je tradičným hudobným nástrojom tohto mestečka. Na podujatí bola potešiteľná aj účasť najnovšej generácie, ktorú reprezentovali Detský citarový súbor Malý škovránok z Čabačudu a Detská folklórna skupina Limbora z Békešskej Čaby. Kým porota rozhodovala o udelení škovránkov, Kolárovčania svojím vystúpením obohatili a spestrili poobedňajší kultúrny program.

Metodik pre folklór zo Slovenska Juraj Matiaš sa zvlášť poďakoval komlóšskym speváčkam za pôvodný dolnozemský kroj, ako aj skupinám z Čabačudu a Kétšoproňu za výber autentických dolnozemských piesní. V tomto kole prehliadky porota odovzdala 7 strieborných a šesť zlatých diplomov. Na záver predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková odovzdala skupinám sklenené vázy a pávie pierka, symbolizujúce farebnosť spevnej kultúry našich pávích krúžkov. Vyzdvihla, že v priebehu uplynulých ôsmich rokov sa skupiny pekne vyvinuli, vďaka odborným seminárom pre vedúcich sa z roka na rok zlepšuje výber piesní, zostavenie programových blokov a krojové vybavenie.

(br) - Ildika Očovská

Výsledky Slovenského škovránka 2010

Zlatý škovránok

Ženský spevácky zbor ROZMARÍN z Baňačky

Spevácky zbor KVETY HÚT z Pálházy

Slovenský spevácky zbor z Mlynkov

Spevácky zbor z Répašskej Huty

Spevácka skupina ZIMOZELEŇ zo Síleša

Spevácka skupina PERLA MÁTRY z Malej Nány

Páví krúžok zo Santova

Folklórna skupina ZORNICA z Jače

Folklórna skupina ROZMARÍN z Veňarcu

Folklórna skupina z Pišpeku

Citarový súbor ROSIČKA z Kétšoproňu

Mandolínová skupina TREMOLO zo Slovenského Komlóša

Ľudový spevácky zbor z Poľného Berinčoku

Spevácky zbor z Čabačudu

Ľudový spevácky zbor Orgován z Békešskej Čaby

Spevácky zbor Horenka z Kétšoproňu

Strieborný škovránok

Ženský spevácky zbor z Malej Huty

Spevácky zbor z Novej Huty

Spevácka skupina z Bánhidy

Spevácka skupina z Tardoša

Citarová skupina z Čabačudu

Ľudový spevácky zbor z Pitvarošu

Ľudový spevácky zbor BOROUKA z Telekgerendášu

Detský citarový súbor Malý škovránok z Čabačudu

Detská folklórna skupina LIMBORA z Békešskej Čaby

Ľudový spevácky zbor ČABIANSKA RUŽIČKA

Spevácky zbor Rozmarín zo Slovenského Komlóša

Čívske dni v znamení jubilea pávieho krúžku

Dvakrát koná dobro ten, kto spieva: raz obdaruje svojím spevom ľudí a raz Boha. Spievame vo všetkých duševných rozpoloženiach: spievame, keď nám je smutno, spievame, keď máme radosť. Spev nás sprevádza po celý život, občas spevom lepšie vyjadríme svoje myšlienky ako hovoreným slovom. Stáva sa, že viac potrebujeme spev, ako hovorené slovo. Našim predkom sa lepšie pracovalo na lúkach pri speve, spevom vítali na svet novorodeniatka, ktorým spievali, aby zaspali a spievali aj pri hrobe zosnulého. Ak niekto dlho spieva v nejakom zbore, tak po istom čase všetci členovia začínajú spoločne aj rozmýšľať. Asi to sa mohlo stať aj s členkami pávieho krúžku v Číve, ktoré prednedávnom v rámci Čívskych dní oslávili 40. výročie založenia zboru.

Šestnásť oduševnených Čívaniek sa spojilo v roku 1970, na podnet celoštátnej súťaže Maďarského rozhlasu Vyletel vták. Ich prvoradým cieľom bolo zachovať starodávne pilíšske melódie, miestne tradície a odovzdávať ich nasledujúcim generáciám. Zbor patrí k stálym účastníkom župných národnostných stretnutí, ale aj národnostných stretnutí po celom Maďarsku, často vystupuje na obecných slávnostiach. V jeho repertoári prevládajú čívske slovenské ľudové piesne, ale spieva aj slovenské ľudové piesne zo Slovenska a zo zbierky Bélu Bartóka. Dobré výsledky dosiahol v súťaži Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku Vyletel vták a v národnostnej speváckej súťaži Maďarského rozhlasu. V Maďarskom rozhlase pripravili nahrávku pilíšskych piesní v podaní čívskeho zboru a niekoľko jeho piesní nájdeme aj na platni Slovenské ľudové piesne z Maďarska. Pri príležitosti 35. výročia založenia pávieho krúžku vyšla CD-platňa s výberom najkrajších a najobľúbenejších piesní. Zlaté ocenenie získal zbor na Súťaži v prednese ľudových piesní Lajosa Vassa a na kvalifikačnej súťaži ZSM Zlatý škovránok. Úspešne reprezentoval Slovákov z Maďarska aj na rôznych folklórnych slávnostiach na Slovensku a získal nivo cenu Verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku. Dodnes má krúžok 16 členov a značná zmena nenastala ani na jeho čele: najprv ho viedla učiteľka slovenčiny Rozália Keleczová, po siedmich rokoch prevzal vedenie slávny etnograf a bádateľ ľudových piesní Béla Kálmánfi, ale po jeho smrti v roku 1988 sa opäť postavila na jeho čelo R. Keleczová. B. Kálmánfi mal nesmierne rád slovenské ľudové piesne z okolia Pilíša, o tom svedčí aj skutočnosť, že paralelne viedol spevácke zbory v Kestúci, Moďoróši a Huti. Práve zbory z týchto troch osád prišli zablahoželať jubilantom kytičkou ľudových piesní.

Oslavy Čívskych dní odštartovali v piatok v klube dôchodcov, kde sa uskutočnila vernisáž výstavy prác čívskych seniorov. Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj predseda CSS Ján Fuzik.

„Pokračujte v spievaní piesní svojich predkov, privolajte si medzi seba mladých ľudí a odovzdajte im slovíčka, ktoré sú zlatom,“ povedal putovný farár Ladislav Kiss-Malý na svätej omši v miestnom rímskokatolíckom kostole, venovanej jubilantom. Treba dodať, že celá omša bola venovaná páviemu krúžku: kázeň, orodovanie, aj modlitby. „Život bez sviatkov je taký, ako dlhá cesta bez hostinca,“ to sú už slová starostky Márie Nagyovej, ktorá tiež pozdravila členky pávieho krúžku.

Účastníci osláv potom položili vence úcty a vďaky k pamätnej tabuli Bélu Kálmánfiho na priečelí kultúrneho domu v Číve, predtým však zaspievali jeho obľúbenú pieseň Keď rozkvitne biela ruža...

V slávnostnom programe, ktorý poctili svojou prítomnosťou aj vdova po B. Kálmánfim a jeho dcéra s rodinou, vystúpili rad-radom všetky tri spevácke zbory, vedenia ktorých sa kedysi ujal znalec života a ľudovej slovesnosti baníkov a sedliakov tohto kraja. V Číve pokračujú v jeho diele a vychovávajú novú generáciu pestovateľov slovenského folklóru: školský komorný spevácky zbor pod vedením slovenčinárky Márie Jurkovičovej na tento deň naštudoval ľudové piesne zo Slovenska a z Pilíša. V programe vystúpila aj tanečná skupina, ktorá pôsobí pri základnej umeleckej škole: učiteľka tanca Zsuzsa Halmosová nacvičila s deťmi pastierske tance z okolia Hornej Tisy. Milá bola produkcia absolventiek základnej školy, ktoré predniesli pilíšske ľudové piesne.

Ak sa ma spýtate, čo bolo na oslavách jubilea čívskeho pávieho krúžku najdojímavejšie, musím priznať, že odovzdanie vyznamenania Za Čív.

„Obecné zastupiteľstvo sa rozhodlo udeliť vyznamenanie občanovi, ktorý je jednoduchý, jeho duša i srdce patrí našej obci, lásku k svojej rodnej obci vštepil aj do sŕdc svojich detí a vnúčat. Človeku, bez ktorého nie je jediná obecná slávnosť, ani veľká omša, skúška cirkevného spevokolu ani pávieho krúžku. Občanovi, ktorý je príkladom pre každého Čívana,“ povedala starostka Mária Nagyová a oznámila, že vyznamenanie „Za Čív“ udelili tohto roku zakladajúcej členke pávieho krúžku Anne Šalikovej. Jej starí rodičia hovorili iba po slovensky, ona tiež radšej hovorí a spieva v jazyku svojich predkov.

Na jubilejnej slávnosti 40. výročia založenia slovenského pávieho krúžku v Číve vystúpili aj spevácky zbor miestnych dôchodcov a tanečníci Slovenského folklórneho spolku Lipa z Budapešti. Predstavila sa tu aj nová tanečná skupina Trnka, ktorú založili traja bratia Hubačekovci, členovia Lipy. Premiéra novej tanečnej formácie sa vydarila, mladí tanečníci mali obrovský úspech. Stalo sa už tradíciou, že na väčšie oslavy napíše miestny kronikár Štefan Bendúr báseň. Nebolo tomu inak ani teraz, keď 40-ročný kolektív pozdravil maďarskou básňou.

Na konci slávnosti sa jubilantom prihovorili aj početní hostia. „Myslím si, že preto ste také pekné a mladé, lebo spolu spievate. Spev vás skrášľuje, omladzuje, zušľachťuje, aj zdravie vám pomáha udržať. Nielen za to vám ďakujeme, že po celom Maďarsku šírite pekné pilíšske piesne, ale aj preto, lebo vy ste boli prví, kto ma ako začínajúcu novinárku zobral na kultúrny zájazd do Zemplína. Vtedy som si obľúbila aj ľudové piesne, ktoré som dovtedy neveľmi uznávala,“ povedala zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová. Dar Zväzu Slovákov v Maďarsku odovzdala zboru starostka obce a jubilantky pozdravila aj riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová. Členovia pávieho krúžku zo susedného Kestúca priniesli aj dar tamojšej slovenskej samosprávy: obrovskú tortu.

Eva Patayová Fábiánová

Dvadsaťročný Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku

Oslavy jubilea v Slovenskej národnej knižnici

Začiatkom októbra sa v Slovenskej národnej knižnici (SNK) v Martine uskutočnili oslavy dvadsiateho výročia vzniku Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM), v rámci ktorých sa konala prezentácia činnosti inštitúcie a krst jej najnovšej publikácie s názvom Dvadsať rokov činnosti Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku.

Na podujatí, hlavným organizátorom ktorého okrem VÚSM a hostiteľskej knižnice bol aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ), sa zúčastnila 12-členná delegácia bývalých i súčasných vedeckých pracovníkov ústavu a členov vedeckej rady pod vedením predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika. Delegáciu tvorili novozvolená riaditeľka Anna Kováčová, doterajšia riaditeľka Alžbeta Uhrinová Hornoková, zakladatelia ústavu univ. prof. Anna Divičanová, Ondrej Krupa, Matej Šipický a Ján Chlebnický, vedecká pracovníčka Tünde Tušková a referentky Zuzana Gulyášová a Magdaléna Laczová.

Na pôde SNK hostí z Maďarska privítali vymenovaná generálna riaditeľka inštitúcie Katarína Krištofová a jej zástupca Milan Rakús, ako aj znalkyne dolnozemských Slovákov a zahraničných slovacík Gabriela Hamranová a Eva Augustinová. V rámci slávnosti jubilantom zagratulovala Ľubica Bartalská z ÚSŽZ, ktorá popri prehľade náplne práce erudovaného tímu vedeckých pracovníkov zdôraznila, že „...spoločenskovedný ústav interdisciplinárneho charakteru je pozoruhodný a jedinečný už aj tým, že podobný by sme márne hľadali v prostredí slovenských komunít, či už na americkom kontinente, alebo v európskom zahraničí.“ Zároveň sa o slovenskej menšine v Maďarsku vyjadrila s optimistickým pohľadom do budúcnosti. Ako uviedla, „...takmer tristo rokov ich nepretržitého bytia ako menšiny je... eminentným znakom životaschopnosti tejto vetvy nášho národa. A na tom, aby bola životaschopná i naďalej, sa musíme podieľať my všetci, príslušníci slovenského národa. Verím, že bude mať i naďalej podiel na tom aj tento jubilujúci výskumný ústav, ktorý svojimi projektmi skúma nielen minulosť, ale robí zaujímavé programy aj pre súčasnú generáciu.“

Činnosť VÚSM a jeho pracovníkov predstavila spolupracovníčka ústavu Magdaléna Paríková z Katedry etnológie a kultúrnej antropológie FFUK z Bratislavy, ktorá dlhé desaťročia spolupracuje so slovenskými bádateľmi v Maďarsku a je o. i. členkou Vedeckej rady (VR) ústavu od samých začiatkov existencie tohto pléna. Etnologička spestrila svoj prejav aj osobnými zážitkami z dlhoročnej spolupráce s kolektívom vedcov a ich spolupracovníkov.

Prezentácie najnovšej publikácie ústavu, vydanej pri príležitosti okrúhleho jubilea, sa ujal predseda VR VÚSM, iniciátor založenia ústavu Matej Šipický, ktorý popri detailnom prehľade zborníka vyzdvihol, že ústav počas dvadsaťročného pôsobenia aj v ťažších obdobiach, akým je napríklad súčasná doba, pracoval vždy úspešne. „Kniha... iste zaujme čitateľov, zaujímajúcich sa o históriu a kultúru slovenského zahraničia, ako aj tých, ktorí chcú preniknúť hlbšie do problematiky dvojjazyčnosti, zachovania jazyka a národného povedomia malej, roztrúsene žijúcej minority na východnom okraji strednej Európy,“ prízvukoval M. Šipický.

Výstavu, ktorá predstavuje činnosť ústavu podľa tematických okruhov, ako napr. zakladatelia, pracovníci, vedecká rada, publikácie a ich prezentácie, odborné prednášky, konferencie a výskumné tábory, súťaže pre mládež atď., slávnostne otvoril predseda CSS Ján Fuzik. Popri slovách uznania na adresu kolektívu inštitúcie predseda CSS zdôraznil, že ústav je dodnes akýmsi modelom pre ostatné národnosti v Maďarsku. Bol prvou národnostnou inštitúciou tohto typu v Maďarsku, a to ešte pred zrodom menšinového zákona. Veľkým medzníkom v jeho činnosti je rok 2003, odkedy sú financie na jeho činnosť zabezpečované priamo zo štátneho rozpočtu MR. Ján Fuzik poďakoval Alžbete Uhrinovej Hornokovej za dlhoročnú prácu na čele ústavu a oficiálne zahlásil vymenovanie Anny Kováčovej za riaditeľku Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, o ktorom Valné zhromaždenie CSS rozhodlo deň predtým.

Delegáciu Slovákov z Maďarska privítal na druhý deň primátor mesta Martin Andrej Hrnčiar.

(úsžz-csl)

Slovenská samospráva XVII. obvodu Budapešti

Poldruha desaťročia na fotografiách

Slovenská samospráva XVII. obvodu Budapešti (Rákoškerestúr) predstavila v poslednú septembrovú sobotu v Dome menšín obvodu svoju 15-ročnú činnosť na fotografiách. Nezvyčajnú bilanciu slovom doplnila predsedníčka zboru Mária Epreššová. Ako uviedla, ich zbor pôsobí už poldruha desaťročia a za toto obdobie sa im podarilo vytvoriť nové tradície a oživiť staré.

Z najlepších fotografií zostavili tematické koláže: Naše sviatky, Vystúpenia, Turíce, Mikuláš, Fašiangy a pod., ostatné boli založené v albume. Medzi najväčšie sviatky kerestúrskych Slovákov patria Turíce, na ktoré vždy pozývajú kultúrnikov zo slovenských obcí.

Prvou predsedníčkou Slovenskej samosprávy XVII. obvodu Budapešti bola Eva Gáčiová, od ktorej roku 2002 prevzala štafetu M. Epreššová, dovtedy zodpovedná za kultúrnu oblasť. Pani predsedníčka dobre pozná každodenný život Slovákov v kedysi samostatnej obci, veď aj jej predkovia boli Slováci. Slovenská komunita si tu po stáročia zachovala svoj jazyk a identitu. Sotva sa na to naskytla možnosť, založila si svoju samosprávu. Odvtedy tu pôsobí slovenský ženský spevácky zbor, ktorý s veľkým úspechom prezentuje piesne tohto kraja nielen na miestnych kultúrnych podujatiach, ale aj v okolitých osadách. V Rákoškestúri pred štyrmi rokmi založili tanečnú skupinu s ôsmimi pármi, ktorú viedla učiteľka hudby a spevu E. Gáčiová. Členmi sú oduševnení príslušníci mladej generácie. S radosťou si osvojujú tance a piesne svojich predkov.

V tejto mestskej časti okrem pestovania slovenských tradícií vytvárajú aj podmienky na zachovanie slovenčiny, a to formou jazykového kurzu, ktorý už desať rokov vedie učiteľka slovenčiny z Tatabáne Ružena Néveriová. Ako nás informovala pani učiteľka, kurz ukončila aj pani predsedníčka, ktorá nedávno úspešne absolvovala základný stupeň štátnej skúšky zo slovenského jazyka. Na najväčšiu radosť pani Néveriovej začínajú navštevovať kurz aj mladí ľudia, potomkovia miestnych Slovákov. Starší účastníci kurzu mali skôr hodiny komunikácie, na ktorých si čítali súdobé texty, zväčša novinové články. Mladší frekventanti sa zaoberajú aj s gramatikou a s rozširovaním základnej slovnej zásoby. Cieľom pani učiteľky je, aby jej žiaci navštevovali slovenskú školu v Budapešti. Považovala by za vhodné, keby škola mala tzv. nultý jazykový ročník, kde by sa žiaci mohli zdokonaľovať v slovenskom jazyku. R. Néveriová vyučovala slovenčinu aj v susednej Cinkote (XVI. obvod) a v Tatabáni.

Po úvodných slovách javisko patrilo mladým tanečníkom, ktorí predviedli zemplínske tance v choreografii Evy Szilágyiovej Šubovej.

(ef)

O oblastných domoch v Malom Kereši

V Malom Kereši sa koncom septembra uskutočnilo ôsme stretnutie členov Zväzu oblastných domov. Odborný deň sa začal slávnostným otvorením v sále radnice, ktoré uviedli miestni škôlkári veselým hravým slovenským programom, zostaveným z riekaniek a pesničiek. Vystriedali ich členovia miestneho slovenského speváckeho zboru a citarového súboru, ktorí navodili príjemnú atmosféru. Účastníkov stretnutia privítal primátor mesta László Domonyi. Ako uviedol, tí, ktorí teraz zavítali do Malého Kereša, pravdepodobne zanietene chránia historické hodnoty a pracujú v záujme toho, aby mohli čo najlepšie zviditeľniť svojráznosti svojich osád a miest. Vyzdvihol, že v Malom Kereši sú dve múzeá, prevádzkovanie ktorých je srdcovou záležitosťou mestskej samosprávy. Sú to rodný dom Sándora Petőfiho a Slovenský dom, v ktorom národopisná zbierka predstavuje minulosť miestnych Slovákov. Mesto je hrdé na tento dom pokrytý trstinou, ktorý bol postavený roku 1838 a ktorý sprístupnili verejnosti roku 1977. Odvtedy pôsobí ako múzeum, ba dokonca v poslednom čase sa napĺňa životom. Primátor mesta sa teší tomu, že opäť prichádzajú do módy tradície a tak nielen staršia, ale aj mladšia generácia čím častejšie prichádza do Slovenského domu. Niektorí ľudia ho navštevujú z nostalgie, učitelia prichádzajú so skupinami detí, aby sa zúčastňovali na tamojších zamestnaniach.

Po slovách L. Domonyiho prítomných privítali generálna riaditeľka Literárneho múzea S. Petőfiho v Budapešti Csilla Csorbaová a predsedníčka Zväzu oblastných domov v Maďarsku Ibolya Bereczkiová. Po úvodných príhovoroch nasledovalo odovzdanie ceny „Oblastný dom roka“, ktorú dostali prevádzkovatelia súkromného oblastného domu v Csökmő Tibor Nagy s manželkou.

Účastníci stretnutia si vypočuli prednášku o premenách, ktoré sa prejavili v odievaní sedliakov a v dedinskej kultúre v 19. storočí. Na záver si vypočuli informácie o výstavách a múzeách významných osobností na južnom Slovensku.

Z. Bodaová (aszm)

Slováci v Rijeke

Dni slovenskej kultúry na brehu Jadranu

Slováci v Rijeke boli oddávna, pretože pri svojom putovaní za prácou zablúdili či zámerne došli až dolu k moru. Niektorí pokračovali ďalej po morských cestách na zaoceánskych parníkoch, iní zakotvili v meste. Rijeka mala svojho slovenského drotára a aj náhrobné kamene cintorínov uchovali mená, ktoré majú slovenský pôvod.

Súčasní Slováci v meste sa pravidelne stretávajú a do svojho slovensko-chorvátskeho rodinného kruhu prijali všetkých, ktorí majú radi Slovensko, Slovákov a slovenskú kultúru.

Desiaty ročník Dní slovenskej kultúry v Rijeke bol nielen septembrovo slnečný, ale aj bohatý na program rôznych žánrov. Miestny odbor Matice slovenskej v Rijeke, s podporou slovenských i chorvátskych inštitúcií a sponzorov, zorganizoval prehliadku slovenskej kultúry z domoviny i z vlastnej tvorivej produkcie. Neďaleko korza, na Námestí Trg 111 brigade, medzi hlavným bulvárom a prístavom sa mohli Riječania aj turisti z celého sveta po dva dni na vlastné oči a uši oboznamovať s kultúrou, spevom, tancami a hudbu Slovákov a popritom si aj pochutnávať na špecialitách tradičnej slovenskej kuchyne. Slovenky - Riječanky a ich priateľky v kuchyni, i priamo pod oblohou pripravovali typické slovenské bryndzové halušky, zemiakové placky, kysnuté slivkové koláče, hostia z Erdevíku vo Vojvodine ponúkali špeciality podľa receptov ich mám a starých mám.

Majster drotár Róbert Hozák a výrobca hudobných nástrojov Ľubomír Párička zo Slovenska predviedli svoje umenie priamo na ulici. Jablko z drôtu, misa na ovocie, vešiak, prstienok, krpce, pastierske kapsy, opasky, pastierske rohy, píšťalky, fujary, gajdy... Okoloidúcich prilákali netradičné zvuky nástrojov, harmonika, husľové sóla, podfarbené rytmickými záchvevmi strún kontrabasu. Spev a výskanie tanečníkov privolali do okien domov aj starších a nemobilných. Deti sa automaticky začali pohybovať v rytme muziky a vytvárali si vlastné tanečné kreácie, obdivovali hračky z dreva. Stuhy vo vlasoch a pestré kroje rozprávali o šikovnosti a tvorivosti rúk, ktoré ich šili a vyšívali.

Vo výstavnej sieni Filodramatiky na korze predstavila Matica slovenská z Martina a knižnica Matice slovenskej z Bratislavy dve výstavy. Názov Slovenská duchovná Amerika v rokoch 1935-1936 dokumentuje život Slovákov za morom, výstava Tvorivo kráčať žitím mapuje životné osudy a verejnosti málo známy výtvarný talent - maľby, kresby, návrhy vitráží do kostola - spisovateľa Jozefa Cígera Hronského, ktoré vznikli v exile v Taliansku, v Amerike... V priestoroch Matice slovenskej v Rijeke otvorili tiež dve výstavy. Výstavu kresieb a iných výtvarných techník skupiny domácich začínajúcich neprofesionálnych výtvarníkov pod vedením Vladimíra Provčiho a výstavu fotografií Eriky Fajnorovej Mozaika príbehov, ktorá mapuje život Slovákov na Dolnej zemi.

Do siene Filodramatiky k dokumentárnej výstave zo Slovenska pribudla aj výstava členov mladých umelcov výtvarnej skupiny Kontrast z Josipovca pod vedením Anice Popovićovej. Členovia obidvoch výtvarných skupín počas Dní slovenskej kultúry v Rijeke maľovali a akvarely a oleje vystavili v priestoroch MS.

Tohtoročné podujatie malo aj spoločné ekumenické bohoslužby a odbornú pracovnú časť, kde sa stretli zástupcovia MS z Martina s predstaviteľmi slovenských spolkov, kde ich s prípravu medzinárodných projektov v oblasti kultúrneho dedičstva Slovákov oboznámil riaditeľ informačného strediska MS Ľubomír Kráľovanský.

Každý večer sa rozsvietili svetlá v sále Filodramatiky. Hostia si na filmovom plátne pozreli dokument o minulosti a súčasných aktivitách MS. Divadelná hra Ferka Urbánka, tvorcu národnej ľudovej dramatiky, Už sú všetci v jednom vreci v podaní členov Slovenského kultúrno-osvetového spolku z Erdevíka, preniesla divákov do minulosti a typicky urbánkovskej reality. Smiešnej, idealisticky a ireálne happyendovej. Vynikajúce výkony hercov pod režijným vedením Vladimíra Šerfézyho, dotvorené kostýmami i dobrá práca maskérov, ale hlavne mizanscény a prepracované detaily hry povýšili predstavenie nad dnešné telenovely, ktoré sú svojou štruktúrou veľmi podobné schéme urbánkovského sujetu.

Možno pre tých, ktorí dôverne poznajú pocity emigrantov, bola jedným z najpôsobivejších momentov septembrových dní slovenskej kultúry spomienka na Slovákov, ktorí odišli do sveta z rijeckého prístavu Gat Karoline riječke. Aj tohto roku sa po slávnostnom otvorení všetci prítomní predstavitelia inštitúcií, zástupcovia mesta i SR presunuli na mólo, kde sa im po príhovore riaditeľa krajanského múzea MS v Bratislave Stanislava Bajaníka prihovorila hlavná organizátorka podujatia a predsedníčka MS v Rijeke Mirka Gržničová. Spomínala minulý rok, kedy po prvýkrát hodili do slaných vôd veniec na pamiatku všetkých Slovákov, ktorí vyplávali z Rijeckého prístavu. Tento rok bol veniec o niečo väčší, veď nebolo málo tých, ktorí šli do sveta. Harmonikové sólo a spev Daniela Zemančíka zo Slovenska sprevádzali veniec, plávajúci pod magicky sfarbenou oblohou prístavu.

Ak sa prvý večer niesol v znamení slávnostného otvorenia týchto svetovo unikátnych dní na brehu Jadranu, posledný večer sa na javisku Filodramatiky vystriedali všetci účastníci verejného programu na námestí. FS Bystričan z Považskej Bystrice zo Slovenska, harmonikár Eduard Miškuf, KD MS Josipovac z Chorvátska, aj domáca spevácka skupina MS v Rijeke - Slovenka a jej hostia, tamburášska skupina „Zametski koren“, ktorá hrala aj slovenské pesničky. Všetci hudobníci hrali nielen profesionálne, ale hlavne s radosťou, tanečníci tancovali s ľahkosťou, akoby tanec bol pre nich prirodzenejší ako chôdza. A speváci a speváčky z plného hrdla, až niekedy zamrazilo, spievali známe i menej známe ľudové piesne o živote.

Záverečné slová vo Filodramatike patrili Mileovi Dobrotovi, ktorý so svojou manželkou Evou, rodáčkou zo Slovenska, prišiel v roku 1994 s myšlienkou založiť v Rijeke Maticu slovenskú. Dnes je hrdý na ľudí, s ktorými tvoria tím. A aj tieto Dni slovenskej kultúry v Rijeke sú dôkazom toho, že ich úsilie nebolo márne.

Erika Fajnorová

Békešská Čaba

Stretnutie dolnozemských slovenských pedagógov

Trojstranná spolupráca Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska sa obohatila o jednu novú aktivitu. Hosťami Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) a Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu v Békešskej Čabe boli slovenskí pedagógovia zo spomenutých štátov.

V prvú októbrovú sobotu v priestoroch čabianskej slovenskej školy svojich kolegov a hostí privítala riaditeľka hostiteľskej inštitúcie Edita Pečeňová. Zdôraznila, že stretnutia takéhoto typu pokladá za dôležité jednak preto, lebo poskytuje možnosť na výmenu odborných skúseností, ale zároveň aj na vytváranie kolegiálnych, osobných vzťahov. Pritom je dôležité, aby o našej odbornej práci, problémoch a výsledkoch vedeli aj na Slovensku, veď naše komunity tvoria súčasť slovenského národa, - dodala a zároveň sa poďakovala v mene účastníkov stretnutia za dlhoročnú prácu pedagogičke zo Srbska Márii Gašparovskej, ktorá nedávno odišla do zaslúženého dôchodku. Prácu pedagógov-krajanov na čele slovenských kolektívov si vysoko cení aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, ktorý poprial účastníkom úspešné rokovanie.

V odbornom programe stretnutia vystúpili slovenskí učitelia, resp. odborníci v oblasti školstva so zaujímavými prednáškami na rôzne témy. Odborná inšpektorka Vieroslava Tímárová z Ministerstva výskumu, školstva a inovácií Rumunskej republiky podala prehľad histórie súťaží zo slovenského jazyka a literatúry v Rumunsku, celoštátne kolá ktorých sa konajú spolu so súťažami Čechov a Srbov. Účastníci majú možnosť vytvárať priateľstvá a spoznávať iné kraje Rumunska. Sarvašskú slovenskú školu zastupovala na stretnutí pedagogička Anna Franková, ktorá sa zamerala na spôsoby vytvorenia národnostného ovzdušia a kladného vzťahu k slovenskému jazyku v ich inštitúcii, v ktorej pri zachovávaní pozitívnych klasických hodnôt vo vzťahu žiak-učiteľ-rodič na prvom mieste je vždy dieťa. Akými novými metódami sa dá spraviť ešte príťažlivejším predmet Dejiny a tradície Slovákov v Rumunsku, ktorý sa svojou náplňou podobá našej Slovenskej vzdelanosti, o tom referovala profesorka Ľudmila Šomráková z Nadlaku. Ako uviedla, u nich existuje podobný predmet aj v majoritných školách, v rámci ktorého vyučujú históriu jednotlivých menšín v Rumunsku. Nepopierateľným faktom je, že v čase globalizácie v záujme zachovania svojrázností kultúry danej menšiny vzdelávanie v materinskom jazyku je snáď ešte naliehavejšou úlohou. Predsedníčka Asociáce slovenských pedagógov vo Vojvodine Viera Boldocká v záujme toho pokladá za dôležité medziiným zvýšenie úrovne slovenčiny na školách, zabezpečenie odborných doškoľovaní slovenských učiteľov a intenzívne pôsobenie mimovládneho sektora v oblasti školstva, disponujúceho patričnými akreditáciami a certifikátmi. Ako sa uplatnia jednotlivé umelecké aktivity vo vyučovaní slovenčiny, na to cez model dvadsaťročného Detského súboru Harmónia so zložkami ľudového tanca, ľudového spevu, divadla a prednesu slovenskej poézie a prózy poukázala učiteľka Marianna Bajczerová z komlóšskej slovenskej školy. Predsedníčka Výboru pre vzdelávanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku Svetlana Zolňanová pripravila referát na tému Postavenie slovenčiny vo vzdelávacom systéme v Srbsku, ktorý za jej ospravedlnenej neprítomnosti prečítala členka výboru, učiteľka z Pivnice Tatiana Naďová. Veľkým problémom Slovákov vo Vojvodine, ale aj v Rumunsku je, že štipendisti, ktorí odchádzajú študovať na Slovensko, sa po skončení vysokoškolských štúdií väčšinou nevracajú do svojej rodnej vlasti. Profesor chémie nadlackého lýcea Ivan Miroslav Ambruš vyzdvihol, že k uceľovaniu slovenskosti patrí aj vyučovanie iných predmetov v slovenčine, nielen samotného slovenského jazyka a literatúry. Zároveň vyslovil nesúhlas s postojom tých slovenských intelektuálov, ktorí v nádeji lepšieho uplatnenia sa si zapisujú deti do škôl väčšinového národa. Edita Pečeňová ako vedúca inštitúcie, ktorá je cvičnou školou budúcich stredoškolských profesorov slovenčiny v Maďarsku, oboznámila prítomných so štruktúrou pedagogickej praxe poslucháčov. Ako uviedla, okrem samotného vyučovacieho procesu absolvujú náčuvy hodín slovenčiny na každom stupni inštitúcie, ale aj iných predmetov, ktoré sa vyučujú v slovenčine. Keďže praktikanti počas praxe bývajú v internáte školy, sú zapojení aj do záujmových krúžkov a iných popoludňajších aktivít žiakov a zoznamujú sa aj so sieťou slovenských inštitúcií a kolektívov mesta. Systém vydávania slovenských učebníc v Srbsku bol témou prednášky redaktorky Ústavu pre vydávanie učebníc v Novom Sade Mariany Korošovej. Slovenskí žiaci vo Vojvodine sa učia z pôvodných slovenských učebníc slovenčinu a hudobnú výchovu, kým ostatné sú adekvátne preklady srbských učebníc s tým, že učebnice dejepisu a výtvarnej výchovy obsahujú aj dodatky so slovenskými reáliami. Záverom odborných prednášok historik z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kedysi hosťujúci učiteľ čabianskej slovenskej školy Miroslav Kmeť uviedol niekoľko zaujímavostí z histórie Dolnozemského Slovenska, pričom okrem všeobecne známych krajov obecenstvo si mohlo vypočuť aj fakty zo života Slovákov z Bukoviny, ktorí sa sami nazývali Sloviokom, alebo o bývalej slovenskej komunite v Bulharsku, predstaviteľov ktorej na Slovensku dodnes charakterizuje silná súdržnosť. Ako veľkorysý dar Vydavateľstva Ivana Kraska v Nadlaku všetci účastníci stretnutia dostali publikáciu M. Kmeťa Historiografia dolnozemských Slovákov v 19. storočí.

Prítomných v mene organizátorov pozdravila aj riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová, ktorá význam spolupráce pedagógov vidí hlavne v tom, že skúsenosti učiteľov z jedného štátu, napríklad čo sa týka spomalenia asimilácie, sa dajú využiť aj v druhej krajine. V dobe, keď za niekoľko desaťročí nastali obrovské zmeny v situácii našich komunít, keď masovo opúšťajú naše rady ľudia, o ktorých vieme, že majú slovenské korene, všetci rovnako máme obrovskú zodpovednosť, - dodala A. Ištvánová. O prvej porade Pracovnej skupiny pre školstvo pri Svetovom združení Slovákov v zahraničí (SZSZ) informoval prítomných jej predseda Pavel Hlásnik. Ako uviedol, na rokovaní sa dohodli na aspektoch spolupráce dolnozemských slovenských škôl, o prioritách na roky 2010-2012 a vypracovali štatút Ceny S. Tešedíka pre krajanských učiteľov, ktorý predostrú Generálnej rade SZSZ. V diskusii všetci účastníci pozitívne hodnotili stretnutie a jednohlasne sa zhodli v tom, že v jeho usporadúvaní treba pokračovať. Ako konkrétnu odbornú tému navrhli vplyv väčšinového národa na vyučovací proces, a to nielen na hodiny slovenčiny, ale aj ostatných predmetov, ktoré sa vyučujú v slovenčine.

Okrem odborného rokovania organizátori ponúkli účastníkom stretnutia pestrý program. Navštívili rôzne pamätihodnosti mesta, ako radnicu, kostoly, oblastný dom, bývalý sálaš a suchý mlyn. Ich sprievodcom po slovenskej Čabe bol predseda ČOS Michal Lásik, podľa ktorého stretnutia takéhoto typu sú vhodným pokračovaním prepojenia jednotlivých slovenských komunít na Dolnej zemi, ktoré bolo bežné a živé do prelomu 19. a 20. storočia zásluhou evanjelických farárov a presbyterov.

Cs. Lampert

Metodický kurz pre učiteľov v Slovenskom Komlóši

Výjazdový kurz pre učiteľov škôl s vyučovacím jazykom slovenským v Maďarsku sa uskutočnil 24. a 25. septembra na pôde Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši. Riaditeľky slovenských škôl v Békešskej Čabe a Slovenskom Komlóši Edita Pečeňová a Zuzana Lauková privítali vzácnu návštevu zo Slovenska, z Metodického centra Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Vedúca MC UMB pre Slovákov žijúcich v zahraničí Anita Murgašová so svojimi kolegami z univerzity priniesli na Dolnú zem mnoho zaujímavých teórií, netradičných metód, praktických ukážok a podnetov v edukačnom procese. Učitelia z Békešskej Čaby, Sarvaša, Pitvaroša, Slovenského Komlóša a okolitých dedín, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, pracovali v piatich oddeleniach podľa časového harmonogramu.

Anita Murgašová sa zaoberala systematizáciou jazykovo-literárneho učiva. Poukázala aj na odbornú terminológiu v slovenčine a sporné otázky v pravopise slovenského jazyka.

Brigita Šimonová poukázala na nové trendy v didaktike literatúry, ukázala, ako treba pracovať s umeleckým textom zážitkovo. Frekventanti dostali aj informácie o najnovšej literatúre pre deti a mládež, DVD nosičoch s textami v podobe piesní a rozprávok.

Júlia Palovičová rozvíjala hudobno-pohybovú výchovu prostredníctvom tanečných hier. Telesnú zdatnosť, rozvoj koordinačných schopností si učitelia osvojovali prostredníctvom skákania cez švihadlo. Vyskúšali si aj moderné skákanie rope skipping a základné kroky aerobiku v jednoduchej choreografii.

Učiteľ hudobnej výchovy Peter Špilák predstavil hudobnú skladbu ako zdroj inšpirácie. Zameral sa na didaktický postup využitia inštrumentálnych nástrojov a ich aplikácie do piesne. V druhej časti simulovanej hodiny sa prítomní pedagógovia pokúsili vytvoriť vlastnú pieseň na vopred pripravený text.

Katarína Lucinkiewiczová priblížila učiteľom novú filozofiu vyučovania výtvarnej výchovy v materských a základných školách a oboznámila ich so zavádzaním nových učebníc výtvarnej výchovy na Slovensku. Učitelia si konkrétne výtvarné výstupy zo simulovanej hodiny odniesli domov.

Eva Ďurošová objasnila nové prístupy k didaktickému využitiu hry v materských školách, aké konkrétne vedomosti a zručnosti sa dajú rozvíjať uvedenými hrami. Hovorila, čo má dieťa vedieť pred vstupom do školy v oblasti rozvoja reči, ako dieťa vníma jazyk, ktorý neovláda. Teóriu aplikovala na praktických ukážkach.

Po dvojdňovej konferencii nasledovalo slávnostné ukončenie, poďakovanie a lúčenie sa s prísľubom ďalšej spolupráce. Vyše tridsať spokojných absolventov kurzu dostalo osvedčenie a odchádzalo domov s novými vedomosťami, ktoré budú môcť využiť na svojich hodinách.

Ľubomíra Rollová

Naše vzácne tradície

Slovenské popoludnie v Slovenskom Komlóši

Poslednú septembrovú sobotu usporiadala Organizácia komlóšskych Slovákov a Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši slovenské popoludnie s večerou. V Slovenskom regionálnom stredisku sa stretlo mnoho Slovákov, ktorí si mohli pozrieť otvorenie výstavy ľudových výšiviek na Komlóši. Program popoludnia spestrilo vystúpenie miestneho Mandolínového súboru Tremolo a Speváckej skupiny Rozmarín. Na pódiu sa predstavili aj štyria kandidáti do slovenskej menšinovej samosprávy. Predsedníčka samosprávy Zuzana Lauková sa poďakovala všetkým za dobre odvedenú prácu a za množstvo aktivít, ktoré sa v tomto volebnom období uskutočnili. Z kotlíkov sa začala šíriť vôňa bravčového gulášu, na ktorom si onedlho všetci pochutnávali. Na záver po dobrom čapovanom pive nám jeseň ukázala svoju zamračenú tvár a začalo pršať.

Ľubomíra Rollová

Lyžovačka na Slovensku

Spolok segedínskych Slovákov od 23. do 29. januára 2011 usporiada tradičný zimný intenzívny jazykový tábor na Slovensku, spojený s lyžiarskym výcvikom. Ubytovanie bude zabezpečené v Hoteli Biela Medvedica v Bystrej. Cena pobytu pre dospelých a pre deti je rovnako 117 eur. Suma obsahuje polpenziu a ubytovanie na jednu osobu, kurz slovenčiny a honorár lyžiarskeho inštruktora. Cestovné autobusom stojí 8 000 Ft na osobu. Vzhľadom na to, že sú ešte voľné miesta, organizátori do 5. novembra čakajú prihlášky záujemcov o pobyt na Slovensku. Hlásiť sa treba u hospodárskeho vedúceho spolku Dr. Imricha Očovského na telefónnom čísle 06 70 601 96 12, u ktorého treba zaplatiť aj preddavok vo výške 60 eur a 8 000 Ft.

Súbeh na štipendium Juraja Bielika

Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti vypisuje súbeh na udelenie štipendia J. Bielika v školskom roku 2009/2010, ktoré je určené pre mládež vo veku od 14 do 25 rokov. Samospráva môže udeliť jednému poslucháčovi vysokej a jednému študentovi strednej školy štipendium v hodnote po 80 tisíc forintov, rozdelené na 10 mesiacov.

Podmienky:

Uchádzači musia byť poslucháči denného štúdia, slovenský jazyk musia ovládať na vysokej úrovni,

- musia preukazovať aktivitu v kultúrnej oblasti našej národnosti, alebo kontakt s nejakou slovenskou inštitúciou či samosprávou v Budapešti,

- sú ochotní podpísať zmluvu o spolupráci so samosprávou a zapojiť sa do jej činnosti,

- nemôžu paralelne čerpať iné slovenské štipendium.

Prihláška musí obsahovať

- podrobný životopis v slovenskom jazyku s uvedením sociálnych pomerov,

- samostatne zostavený formulár s dôležitými osobnými údajmi v maďarčine (meno, bydlisko, štúdiá, navštevovaná inštitúcia, kontaktné adresy),

- potvrdenie o doterajšej spolupráci so Slovákmi v Maďarsku (od miestnych samospráv, spolkov a pod...),

- kópiu indexu alebo žiackej knižky, t. j. študijných výsledkov za posledný školský rok,

- ak ide o bývalého štipendistu samosprávy XIII. obvodu, hodnotenie svojej práce v tomto zbore a návrhy týkajúce sa ďalšej spolupráce,

- krátky popis záujmovej činnosti uchádzača, jeho ďalšie plány viažuce sa predovšetkým k národnostnej oblasti, životu Slovače v MR.

Termín odoslania prihlášok (v doporučenej zásielke) do 15. novembra 2010 na adresu: Slovenská samospráva XIII. obvodu - Angyalföldi Szlovák Önkormányzat, 1131 Budapest, Övezet u. 5.

Výsledok súbehu bude uverejnený v časopise Budapeštiansky Slovák, na webovej stránke www.luno.hu, v Ľudových novinách a v týždenníku XIII. obvodu Hírnök. Do 30. novembra t. r. všetci uchádzači dostanú písomnú odpoveď a oznámenie o zvolaní štipendistov.

Zuzana Hollósyová,

predsedníčka Slovenskej samosprávy

XIII. obvodu Budapešti

Výzva na recitačnú súťaž

Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti vypisuje tradičnú súťaž v prednese poézie a prózy pre študujúcu mládež i pre dospelých. Súťaž sa uskutoční 19. novembra o 10. hod. v Dome národností XIII. obvodu Budapešti (Övezet ul. č. 5).

Súťaž bude prebiehať v šiestich vekových kategóriách:

1. kat.: 1. a 2. trieda zákl. školy

2. kat.: 3. a 4. trieda zákl. školy

3. kat.: 5. a 6. trieda zákl. školy

4. kat.: 7. a 8. trieda zákl. školy

5. kat.: študenti strednej školy

6. kat.: poslucháči univerzít a dospelí.

Súťažiaci sa majú pripraviť s úryvkom z prozaického diela alebo s dvomi slovenskými básňami.

Prihlášky treba poslať do 5. novembra na adresu samosprávy: 1131 Budapešť, Övezet ul. č. 5 alebo elektronickou poštou na e-mailovú adresu:

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Súbeh slovenskej samosprávy v Zugló o štipendium Antona Straku

Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti (Zugló) vypisuje súbeh o štipendium A. Straku, určené pre mládež vo veku od 15 do 26 rokov.

Súbeh sa vzťahuje na školský rok 2010/2011. Samospráva môže udeliť trom študentom vysokých a dvom študentom stredných škôl štipendium v hodnote po 80 tisíc forintov, rozdelené na 10 mesiacov.

Podmienky:

Uchádzači musia byť poslucháčmi denného štúdia, dobre ovládajúci slovenský jazyk,

- musia preukázať aktivitu v kultúrnej oblasti našej národnosti, alebo kontakt s nejakou slovenskou inštitúciou či samosprávou v Maďarsku,

- sú ochotní podpísať zmluvu o spolupráci s našou samosprávou a zapojiť sa do jej činnosti,

- nemôžu paralelne čerpať iné slovenské štipendium.

Prihláška musí obsahovať

- podrobný životopis v slovenskom jazyku s uvedením sociálnych pomerov,

- samostatne zostavený formulár s dôležitými osobnými údajmi v maďarčine (meno, bydlisko, štúdium, navštevovaná inštitúcia, kontaktné adresy, atď...),

- kópiu indexu alebo žiackej knižky, t. j. študijných výsledkov, za posledný školský rok,

- potvrdenie o doterajšej spolupráci so Slovákmi v Maďarsku (od miestnych samospráv, spolkov a pod...),

- ak ide o bývalého štipendistu našej samosprávy, hodnotenie svojej práce v našom zbore a návrhy týkajúce sa ďalšej spolupráce,

- krátky popis záujmovej činnosti uchádzača, jeho ďalšie plány viažuce sa predovšetkým k národnostnej oblasti, života Slovače v MR.

Termín odoslania prihlášok (v doporučenej zásielke) do 15. novembra 2010 na adresu: Slovenská samospráva Zugló-Budapešť - Zuglói Szlovákok Önkormányzata, Budapest 1148, Pákozdi tér 13. Ďalšie informácie poskytne Anna Ištvánová na telefónnom čísle 06-70-365-5095. Výsledok súbehu uverejníme po zasadnutí poslaneckého zboru v sídle SSZB na nástennej tabuli do 31. decembra t. r., na webovej stránke www.luno.hu a v Ľudových novinách.

Slovenská samospráva

XIV. obvodu Budapešti (Zugló)

Spomienky na letnú univerzitu na Slovensku

Význam vzdelania a vzdelávania v slovenčine

Už viac ako pred mesiacom som mala pripravený článok, ktorý som spracovala so svojimi študentmi o letnej univerzite v Modre. Lenže nie a nie ho dokončiť. Teraz už viem, že nebol ešte vytvorený čas, aby dozrel. Teraz je ten správny čas... je po voľbách, zorganizovali sa medzitým ďalšie rôzne akcie... v slovenčine a po slovensky. Ba dokonca som pri pozeraní svojich zápiskov v počítači natrafila na myšlienky môjho syna. A všetko sa mi to zrazu zjavilo, ako keď dozrie ovocie a treba ho obrať a spracovať, aby sme mali z neho úžitok, aby nám nezhnilo pod nohami.

Veľkú inšpiráciu mi prinieslo aj I. stretnutie slovenských učiteľov z Dolnej zeme, ktoré sa nieslo v znamení, citujem pána Ivana Miroslava Ambruša z Rumunska na okraj poznamenám, že je to učiteľ chémie, známy básnik: „Pre koho sa má žiak na slovenskej škole v Rumunsku, Srbsku, Maďarsku slovenčinu učiť? Pre nás? Pre rodičov? Pre slovenských predkov? Pre... pre... Tých pre by bolo asi dosť, ale nesmieme zabúdať, že je to pre neho samého.“

Nedá mi, aby som teraz neuviedla už spomínaný príspevok môjho syna.

Význam ničoho!?

Čo je slovom brané, to môže byť dané. Kde však začína rozdiel? Ako a kam vedie rozlíšenie?

Zamerajme sa na našu strednú Európu. Je naším základným znakom rozpoznávať svojich blízkych len na základe slova? Potom kde sú city?

Sám v rámci svojej rodiny, a to sa cítim byť Slovákom, mám príbuzných Maďarov, či Nemcov.

Nezaoberám sa otázkou, čím som viac. Slovák, Maďar, Nemec.... alebo možno Francúz?

Základom mojej dišputy s čitateľom by asi bolo, aby každý z nás bol sám sebou a nepokúšal sa hľadať budúcnosť z čias, ktoré sú už dávno minulosťou. Zabudnime, že sme boli, ale nezabúdajme, že sme.

Tak ako maďarský národ je národ uvedomelý a národ, ktorý má budúcnosť, nie je priestor pre znevažovanie národa slovenského i v priestore Maďarska a modernej Európy. Ešte stále existuje na Dolnej zemi menšina, ktorá sa cíti slovenskou. Možno už viac hovoria a rozumejú v silách historických dianí maďarsky, ako slovensky, ale niet ľudí, čo by rozvracali priestor vlastného okruhu bytia, v dnešnom Maďarsku.

Slováci mnohokrát ako hybná sila pokroku v časoch spoločného štátotvorného spolunažívania stáli na čele všeobecného rozvoja uhorsko-slovenských vzťahov.

Nie je na škodu, keď každý šikovný národ, ako je maďarský či slovenský, má už v histórii spoločné postupy v rámci vedy, techniky a všeobecného pokroku..... hľadajme spoločnú cestu, ukážme ostatnému svetu, že tu, v strednej Európe, máme potenciál širšieho rozvoja, ako si oni tam v Bruseli sami o nás myslia...

Len cesta vzdelania a spolupráce je cesta bez strát.....

Peter Tettinger

24. 08. 2010

Vrátim sa teraz k pôvodnému článku.

Kurzy v rámci Letnej univerzity slovenského jazyka sú zamerané na získanie základov či zdokonalenie komunikácie v slovenskom jazyku, ako aj na spoznávanie slovenskej kultúry, histórie a reálií. Bližšie informácie si nájdete na internete. Mňa a myslím si, že aj čitateľov skôr zaujme, ako sa tam cítili naši študenti. Preto sme im položili pár otázok.

- Prečo a za akých podmienok ste sa rozhodli túto univerzitu absolvovať?

Veronika: - Kurz sa konal v dňoch 11. 7. - 30. 7. v Modre - Harmónii, počas letných prázdnin, tak som aj uvažovala, či to využiť. Ale zvíťazilo to, že rada spoznávam nové veci, rada cestujem a chcem sa neustále zdokonaľovať v slovenskej reči.

Tomáš: - Môj záujem vyplýval z toho, že rád spoznávam slovenskú kultúru a v budúcnosti si toto chcem ďalej rozvíjať aj štúdiom na niektorej vysokej škole na Slovensku.

Gábor: - Pri výbere študentov sme museli spraviť test v slovenskom jazyku, teda rozhodujúcim momentom sú aj vynikajúce výsledky vo vzdelávaní. Ja sa učím slovenský jazyk jedenásť rokov a videl som v tom možnosť ďalšieho zdokonaľovania sa a lepšie sa pripraviť na maturitnú skúšku zo slovenčiny.

- Ako ste trávili čas pobytu?

Gábor: - Kým si naši spolužiaci užívali celý deň prázdninového leňošenia, my sme mali predpoludním vyučovanie ako v škole. Aj predmety boli mnohé tie isté, ako napríklad fyzika a chémia, rozdiel bol len v tom, že boli vo forme prednášok v slovenskom jazyku. Niektoré predmety, ako napríklad škola rodinných financií, boli úplne nové a o to zaujímavejšie.

Veronika: - Mňa zaujala prednáška o víne, jeho histórii, aké druhy sa v ktorej krajine zhotovujú. Nachádzali sme sa vo vinohradníckom prostredí, tak to bolo veľmi aktuálne...

Tomáš: - Áno, ochutnali sme výborné modranské víno, mal som už 18 rokov, tak som si to mohol dovoliť. Viete, kto nedovŕšil osemnástku, musel mať tútora. Tejto úlohy sa zhostila naša hosťujúca učiteľka v Békešskej Čabe pani Petrovičová, lebo ona sa aj v Modre narodila a býva v neďalekom Malinove. Zorganizovala nám aj návštevu Devína a rakúskeho Hainburgu. Jej syn nás tiež sprevádzal, porozprával nám rôzne zaujímavosti a nakoniec sme boli v malinovskej reštaurácii, kde sme večeru podľa chuti zavŕšili horúcimi malinami. A nesmiem zabudnúť na slovenskú kofolu, ktorá nám veľmi chutí.

Gábor: - Program bol veľmi pestrý, či to už boli rôzne besedy, na ktorých sme sa mohli zúčastniť, tanečné večery, pozeranie filmov a aj voľná zábava vo forme biliardu a ďalších spoločenských hier. Ja som sa zúčastnil exkurzie od piatku do nedele, ktorá sa začala prehliadkou Štefánikovej mohyly, pokračovala Kysucami, Spišom. V Ružomberku sme spali a odtiaľ bola krátka cesta do Tatier. Žiaľ, počasie nám neprialo a zmokli sme. Cestou späť sme ešte navštívili Banskú Štiavnicu a Banskú Bystricu.

Tomáš: - Ešte som zabudol povedať, že v rakúskom Hainburgu sme sa vyšplhali hore na zrúcaninu hradu, odkiaľ je nádherný výhľad či do Rakúska, alebo na Slovensko. Je dobré, že tieto krajiny už nemajú medzi sebou hranice.

Gábor a Veronika: - Máme veľa pekných zážitkov, spoznali sme zaujímavých ľudí, získali veľa nových poznatkov.

Ako vidíte, milí čitatelia, aj tu dozrieva ovocie, ktorého úžitok budeme môcť využiť, možno aj v tých horších časoch, ak bude dobre spracované a uskladnené. Ale radšej by sme boli, keby tie horšie časy ani nenastali.

Vzdelaná mládež túžiaca po nových poznatkoch je takýmto ovocím. V akom jazyku poznatky získava, to nemusí byť na prvom mieste. Hlavne, že má záujem a že sa chce vzdelávať.

Pripravila hosťujúca učiteľka

Petrovičová Anna

a študenti Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe

Gábor Lackó, Veronika Vrauková a Tomáš Pluhár

Netradičné narodeniny v Slovenskom Komlóši

Medzinárodná konferencia o diakonickej službe

V polovici septembra oslávila Diakonická služba Evanjelického cirkevného zboru v Slovenskom Komlóši svoje prvé narodeniny. Napriek obavám, ktoré mali organizátori pred jej založením, sa iniciatíva tak z morálneho, ako aj finančného hľadiska osvedčila: nová služba uľahčuje život 200-250 ľudí. Poskytuje im obed, domácu starostlivosť a k dispozícii je aj klub dôchodcov. Cirkevnému zboru sa podarilo vytvoriť 13 nových pracovísk, čo je pre toto mestečko veľmi pozitívny výsledok.

Nových pracovníkov uviedli do funkcie v rámci slávnostnej dvojjazyčnej bohoslužby. Ďalšou významnou udalosťou, ktorú usporiadali pri tejto príležitosti, bola konferencia o diakonickej službe, na ktorú pricestovala do tohto dolnozemského mestečka delegácia Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku. Pod vedením pána riaditeľa Jána Hubu sa na oslavách, konferencii a odbornom stretnutí, ktoré sa konalo na druhý deň v Sarvaši, zúčastnili 15 vedúci inštitúcií zo Slovenska. Prišli aj hostia z Nadlaku (Rumunsko) a Kovačice (Srbsko). Evanjelickú cirkev v Maďarsku (ECvM) reprezentovali zástupkyňa riaditeľa Celoštátnej kancelárie ECvM Dr. Viktória Mekisová a vedúca diakonického oddelenia Annamária Budaová.

Hostiteľmi konferencie o štruktúre a úlohe evanjelickej diakonie v dnešnej spoločnosti boli riaditeľka komlóšskej diakonie Gabriela Lopuchová Liptáková, dozorkyňa Alžbeta Boborová Tušková a iniciátor podujatia, zborový farár Atila Spišák. Účastníkov pozdravila aj primátorka mesta Rita Garayová.

Vedúci evanjelickej diakonie na Slovensku Ján Huba vo svojej prednáške hovoril aj o histórii tejto služby, ktorá sa začala v roku 1931 v Liptovskom Mikuláši. Počas socializmu boli aj tieto inštitúcie poštátnené, ich činnosť bola obnovená až 30. novembra 1991. V súčasnosti existuje na Slovensku 18 diakonických inštitúcií, medzi nimi aj v našom regióne ojedinelý ústav pre zdravotne postihnuté deti. Tieto inštitúcie, na rozdiel od Maďarska, kde je diakonické oddelenie organickou súčasťou života cirkvi, disponujú právnou subjektivitou a fungujú oddelene od cirkvi.

Vedúca diakonického oddelenia ECvM Annamária Budaová vo svojej prezentácii Diakonickej služby Evanjelickej cirkvi v Maďarsku hovorila o tom, že pre túto službu musí byť príznačná kresťanská angažovanosť, ekonomická, odborná a spirituálna zodpovednosť za ľudí, o ktorých sa starajú, ako aj za partnerov. V záujme toho je ich cieľom vysoká kvalita a odborná úroveň, ako aj snaha o jednotný diakonický štandard.

O diakonickej službe v Kovačici hovorila vedúca tamojšieho štátneho diakonického strediska Anna Farkašová, kým dobrovoľníčka Štefánia Iarošová s manželom z Nadlaku predstavili služby, ktoré poskytuje tamojší domov dôchodcov.

Podujatie uzavrela prednáška vedúcej Evanjelickej diakonickej služby v Slovenskom Komlóši Gabriely Lopuchovej Liptákovej. Láska a úcta voči ľuďom, ktorým poskytujú služby, je príznačná tak pre domov dôchodcov s 51 obyvateľmi, ako aj pre ostatné formy starostlivosti. Konferencia sa na druhý deň skončila návštevou diakonickej služby v Sarvaši, ktorá pôsobí pri starom evanjelickom kostole.

Zs. Gazdagová - br (krátené)

Konferencia slovenských evanjelikov v Nadlaku

Rodí sa združenie slovenských luteránov v zahraničí

Doklad minulosti, základ budúcnosti slovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí - pod týmto názvom usporiadali koncom septembra medzinárodnú konferenciu v Nadlaku. Organizátorom podujatia bol Slovenský evanjelický luteránsky cirkevný zbor v Nadlaku a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Na programe rokovania okrem informácií o súčasnosti a vízii ďalšej práce cirkevných zborov a podpory zo strany Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku bola príprava založenia Združenia slovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí a príprava na koordináciu s vedúcimi predstaviteľmi národných cirkví.

Na usporiadaní konferencie sa slovenskí evanjelickí farári dohodli pred dvomi rokmi v Prahe. Do Rumunska prišli evanjelickí duchovní zo všetkých kútov sveta, od blízkeho Slovenského Komlóša až po Kanadu. Slovenských luteránskych duchovných v Maďarsku zastupovali zborový farár zo Slovenského Komlóša Atila Spišák, farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti, putujúca farárka Celoštátnej slovenskej samosprávy Hilda Guláčiová Fabuľová a evanjelická farárka zo Sarvaša Alžbeta Nobiková. Slovenský seniorát v Rumunsku sa úspešne zhostil úlohy usporiadateľa konferencie, ktorú svojou osobnou účasťou podporili mnohé významné osobnosti, medzi nimi aj generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik. Farári, ktorí slúžia v rôznych krajinách často v cudzom jazykovom a kultúrnom prostredí, v autentickom slovenskom prostredí. Veď pravdepodobne nepreháňame, keď tvrdíme, že slovenská evanjelická komunita v rumunskom Nadlaku je jedinou vo svete, ktorá si skutočne zachovala tradície a zostala verná kollárovskej múdrosti: viera a národnosť sú bratia.

Úlohou nasledujúceho stretnutia bude založenie organizácie, ktorá môže byť na pomoc slovenským kresťanským komunitám v zahraničí. Účastníci sa s Nadlakom rozlúčili bohoslužbou s večerou pánovou.

Atila Spišák (br)

„Pane, daj nám väčšiu vieru“

Prvá októbrová nedeľa, ako každá prvá nedeľa v mesiaci, patrila k tým, kedy sme slávili v Budapešti slovenskú sv. omšu. 27. nedeľa v období cez rok nám ponúkla a predstavila slová z evanjelia podľa Lukáša - „Pane, daj nám väčšiu vieru“. To boli slová, ktorými sa apoštoli obrátili na Ježiša Krista. Ale nie sú to len slová, ktoré zazneli vtedy, pred dvetisíc rokmi. Sú to slová, ktoré zaznievajú i dnes a sú to slová, ktoré v modlitbe vyslovuje každý, kto chce žiť svoju vieru naozaj pravdivo aj v dnešnej dobe. My sme dostali vieru ako dar pri našom krste. A nielen ako nejaký bežný dar, ale dar, ktorý je Boží. Samozrejme, že odvtedy, ako sme boli pokrstení, uplynulo už veľa času. My sa musíme aj dnes znova a znova pýtať, aká je tá moja viera. Ako som si chránil a ako si chránim či uchovávam tento Boží dar, ktorý som dostal do života. Aj každé naše stretnutie v Božom chráme nám pripomína túto starostlivosť a moju vieru. Stretávame sa v rovine ľudskej, ako Boží ľud, aby sme spoločne vyjadrili svoju vieru. Ale stretávame sa aj v inej rovine, v tej Božej. Pretože, ako hovorí sám Ježiš, „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi“. A skutočne, pri slávení sv. omše je prítomný Kristus nielen v zmysle týchto slov, ale je skutočne prítomný práve v Eucharistii. A tu je zmysel každého nášho stretnutia v Božom chráme, v slávení sv. omše. Boh nielenže v svojom synovi Ježišovi Kristovi je medzi nami prítomný, keď sa spoločne modlíme, ale ponúka oveľa viac. Dotyk seba samého v Eucharistii. A tak moja účasť na slávení sv. omše je žitie mojej viery s Kristom a z Krista, ktorý sa mi ponúka a dáva za pokrm. To je tá najlepšia a najkrajšia starostlivosť o moju vieru. Eucharistia živí a posilňuje moju vieru. Navyše mesiac október je zasvätený Panne Márii. A modlitba sv. ruženca v mesiaci október nám tiež môže pomáhať v upevňovaní našej viery. Veď modlitba je takisto pokrmom pre ľudskú dušu. V modlitbe sa dokážem stíšiť a ponoriť do posvätného ticha, v ktorom sa obraciam smerom k Bohu a snažím sa v tichu počúvať Boží hlas. Tak sme aj my slávili túto októbrovú sv. omšu s prosbou o posilnenie a upevnenie našej viery, aby bola živá, hlboká a predovšetkým pevná a silná.

Po skončení sme sa presunuli do priestorov fary, kde sme v milom prostredí pokračovali v príjemnom agapé, i v osobných a priateľských rozhovoroch.

Stanislav Brtoš

Dva sviatky vedľa seba

(1. a 2. novembra)

Hneď na úvod mesiaca máme vedľa seba dva sviatky: Všetkých svätých a Pamiatku zosnulých. Aký je rozdiel medzi týmito dvoma sviatkami v Cirkvi?

K prvému sviatku - Všetkých svätých - treba poznamenať, že v tradícii Cirkvi postupne narastal počet tých, ktorí boli zapísaní do zoznamu svätých. Čím sme ďalej od založenia Cirkvi, tým ich počet pribúda. Sú to všetko vzory konkrétnych ľudí, ktorí svojím životom jednak ukázali vernosť svojej viere, evanjeliu Ježiša Krista, samotnému Kristovi i Kristovej Cirkvi, ale každý aj nejakým iným, svojským, originálnym spôsobom. A aj v dnešnej dobe sa rozširuje tento počet svätých. Veď napr. nedávno, počas cesty pápeža Benedikta XVI. vo Veľkej Británii, vyvrcholil proces blahorečenia kardinála Johna Henryho Newmana, ktorý bol zaradený do zoznamu svätých a blahorečených. A nielen on, ale aj mnohí iní ďalší. Ak by sme zalistovali v dejinách Cirkvi, tak nájdeme známe i menej známe osobnosti. Niektoré sú zaradené do liturgického kalendára celej Cirkvi a v rámci celého liturgického roka si na nich spomíname počas slávenia sv. omší, a to rôznymi formami, buď ako ľubovoľnej, alebo povinnej spomienky, prípadne sviatku až po najvyšší stupeň liturgického slávenia, ktorým je slávnosť. Niektoré sú zaradené len do miestnych liturgických kalendárov, čo znamená, že všetky uvedené formy slávenia sú len napr. v cirkvi jedného národa, odkiaľ uvedený svätec pochádzal, alebo kde pôsobil, žil. Tak sa môže stať, že sme zvyknutí podľa domáceho liturgického kalendára na spomienku nejakého svätca a ak napr. cestujeme do iného štátu, v uvedený deň sa daná spomienka neslávi, alebo sa slávi iný svätý. Samozrejme, že nielen ten je svätý, kto bol oficiálne vyhlásený za blahoslaveného alebo svätého. Ale v celých dejinách Cirkvi žilo veľmi veľa veriacich, ktorí si tiež zaslúžia nazývať sa svätými, pre spôsob života, ktorý viedli. A tak sviatok Všetkých svätých je práve preto, aby sme v celom slávení Cirkvi nezabudli aj na tých, ktorých mená sa počas liturgického roka nespomínajú. Veď cirkevný rok ma presne toľko dní ako kalendárny, len začína a končí inak, ako bežný, kalendárny rok. Za dvetisíc rokov existencie Cirkvi nie je len 365 svätých ľudí. Len predchádzajúci pápež Ján Pavol II. počas svojho pontifikátu vyhlásil 482 svätých a 1 338 blahoslavených. Počas jeho pôsobenia na Petrovom stolci bolo viac vyhlásení za svätých a blahoslavených, než za predchádzajúcich 400 rokov. Preto v deň Všetkých svätých sa skutočne slávi spomienka či oslava všetkých tých, ktorí sa stali svätými v celých dejinách Cirkvi.

Kde nájdeme napr. zoznam oficiálnych svätých? V knihe, ktorá sa nazýva martyrológium. Podľa rozhodnutia Tridentského koncilu vyšlo v roku 1584 tzv. oficiálne Martyrologium Romanum, ktoré vypracoval cirkevný historik Cesare Baronius. Posledné martyrológium vyšlo v roku 2004 a je v ňom oficiálne uznaných 6 658 osôb, ktoré boli pozdvihnuté k úcte oltára. Ďalších 6 881 je síce bez mena, ale uvádza sa miesto a rok ich mučeníckej smrti. Rímske martyrológium vyšlo už v druhom vydaní, má 844 strán v latinskom jazyku a pripravila ho Kongregácia pre Boží kult a správne vysluhovanie sviatostí. V tomto zozname okolo 20 percent tvoria ženy. Čo sa týka mien, prvenstvo patrí menu Ján (331), medzi ženami si prvenstvo udržuje Mária.

K druhému sviatku - Pamiatke všetkých zosnulých - treba povedať, že podľa učenia Cirkvi rozlišujeme tri stavy, kam sa môže človek dostať po skončení pozemskej púte. Nebo, peklo a očistec. Pri sviatkoch, o ktorých hovoríme, môžeme ale uvažovať iba o dvoch - o nebi a očistci. Po predchádzajúcej úvahe o svätých nám zostane iba očistec. Ten, kto sa podľa učenia Cirkvi dostane do neba, je svätý, lebo požíva blízkosť a prítomnosť samého Boha, ktorý je sám svätý. Očistec je stav, ktorý nie je trvalý, ale je prechodným stavom a z neho sa človek dostáva do neba. Práve za tých, ktorí ešte nedosiahli nebeský stav, sa modlí celá Cirkev na druhý sviatok - v deň Pamiatky zosnulých. Aby práve modlitbou, a nielen súkromnou, ale aj spoločnou vyprosila dosiahnutie trvalého nebeského stavu.

Je zaujímavé pozrieť sa práve v tento deň na naše cintoríny. Ako dokážeme vyzdobiť hroby, pomníky svojich blízkych. Na jednej strane zápasíme s vierou, na druhej strane vidíme, že aj po mnohých rokoch veríme, máme nádej, dúfame... v iný život. To sú naše modlitby pri hroboch, naše rozhovory s nimi... Tento deň má v sebe akúsi tajomnú silu, ktorá poukazuje na iný, večný život.

Nech teda prežijeme obidva sviatky v ich hĺbke. V úcte ku všetkým tým, ktorí sú už svätí, ale aj v pomoci cez modlitbu voči tým, ktorí ju ešte nedosiahli, zamyslení a zahĺbení sa aj do seba samého o otázke a zmysle večného života.

Stanislav Brtoš

Spomíname na zosnulých

Je tu jeseň. Kvety v záhradách nám ešte pripomínajú leto, ale padajúce pestrofarebné listy už šuškajú, že jeseň zase zvíťazí. Slnečné lúče, ktoré osvecujú náš súčasný život, sú zo dňa na deň slabšie, na zem sa spúšťa mrazivý srieň. Svetlo krotkého plameňa sviečky trúsi zlaté hviezdičky na zarmútené oči, ktoré sa pozerajú do bohatého sveta spomienok.

V týchto dňoch sa mnohí vyberieme do cintorína k hrobom svojich blízkych, položiť kvety alebo veniec, zapáliť kahanec a pomodliť sa za všetkých zosnulých. Áno, za všetkých, aj za tých, pri hroboch ktorých sa nikto nezastaví, ktorým nikto neprinesie ani jedinú kvetinu.

Každý spomína na svojich blízkych podľa svojej vôle, ale nemali by sme spomínať iba s pocitom bolesti a smútku, lebo to nedáva duši pokoj. Spomínajme s láskou, ktorá je schopná zmieriť sa s tým, čo je nezmeniteľné. Prijmime preto odkaz múdreho filozofa Lucia Senecu:

„Neuchovávaj smútok vo svojej duši, lebo ho prenesieš na svojich potomkov.“

Tibor Mótyán

V znamení spomienkového roku Kálmána Mikszátha

Klasik maďarskej humoristickej a anekdotickej krátkej prózy Kálmán Mikszáth je vo svojich textoch spravidla zhovievavejší k ľudským slabostiam bez ohľadu na pôvod, rang a národnosť svojich súčasníkov ako k neduhom či prechmatom správnych inštitúcií a spoločnosti, v ktorej žil a pracoval, politizoval a tvoril. Bol síce poslancom vládnej strany, ale chodil s otvorenými očami. Videl, čo iní nevideli, a potom, ako hovorievame, bezohľadne zatínal do živého tak ako v krátkej próze Drevené zábradlie. V nej na malej ploche svojim príznačne typickým autorským prístupom a postupom vzal na pranier príslovečnú byrokraciu uhorskej časti dualistickej monarchie. Satirická nadsádzka dodnes nestratila svoju aktuálnosť. Akiste nie je čisto náhodná ani podobnosť a či miestami zhoda s dneškom.

K. W.

Kálmán Mikszáth (1847-1910)

Drevené zábradlie

(Z cyklu „Administratívnych príbehov“)

Predpokladajme, že na daktorom cestnom moste hradskej sa porúchalo drevené zábradlie. Lebo sa porúcha, aj keby sme to nepredpokladali.

Richtár obce si to všimne a v duchu si pomyslí (presnejšie, predpokladajme, že si pomyslel takto):

- Tu sa ľahko môže skydnúť opitý povozník aj s koňmi a s povozom, to si nevezmem na svedomie.

A podá hlásenie cestnému inšpektorovi o spráchnivenom zábradlí. Cestný inšpektor postúpi prípad okresnému slúžnemu. Slúžny napíše podžupanovi. Podžupan postúpi vec Štátnemu stavebnému úradu. Štátny stavebný úrad vyšle svojho pracovníka, ktorý overí, či je zábradlie naozaj porúchané. Zamestnanec Štátneho stavebného úradu ohlási, že zábradlie je skutočne polámané.

Štátny stavebný úrad sa teda pustí do práce, zostaví rozpočet a predloží ho ministerstvu. Ministerstvo (tam predmetný prípad prejde podateľňou a rukami tajomníka a koncipienta) ho postúpi učtárni. Učtáreň schváli rozpočet a vráti ho späť ministerstvu. Ministerstvo zašle stolici. Stolica vytýči ponukové konanie. Podnikatelia predložia návrhy s cenovými ponukami. Vytýči sa termín, aby návrhy prerokovali. Po rokovaní poveria daktorého podnikateľa, aby neodkladne opravil zábradlie.

Podnikateľ prinesie na miesto činu trámové drevo, okreše ho a vpraví na úsek spráchniveného zábradlia.

A teraz si už vy, láskaví čitatelia, myslíte, že drevené zábradlie je obnovené a je po všetkých starostiach.

Hohó, páni, to nie je tak. Pán richtár zahlási slúžnemu, že zábradlie je opravené. Slúžny písomne informuje podžupana. Podžupan správu postúpi Štátnemu stavebnému úradu. Štátny stavebný úrad vyšle svojho predstaviteľa na kolaudáciu a ten po preskúmaní ohlási, či vpravený kus dreva do zábradlia spĺňa podmienky. Zoberme ten najlepší prípad, že spĺňa.

Štátny stavebný úrad vezme na vedomie inšpektorovo hlásenie, že všetko je v poriadku, a vyžiada si od podnikateľa faktúru. Určí sumu na úhradu a účet predloží ministerstvu na schválenie.

Ministerstvo postúpi účet učtárni. Učtáreň ho odsúhlasí (lebo by som sa už ozaj neodvážil napísať, že neodsúhlasí), a vráti späť ministerstvu.

Ministerstvo pošle účet dole stolici a zároveň upovedomí berný úrad. Stolica celý spis postúpi Štátnemu stavebnému úradu.

Štátny stavebný úrad schváli účet a potom už možno sumu uhradiť.

Podnikateľ zájde do berného úradu, kde mu kontrolór a pokladník podpíšu opečiatkovanú potvrdenku a vyplatia...

...A teraz si poviete, že sa už naozaj uzavrel rodostrom nešťastného dreveného zábradlia.

Hohó, páni, len teraz prichádzajú jeho následné vetvy.

Dvaja inšpektori Štátneho stavebného úradu, ten prvý, ktorý overoval preukázateľnú poruchu mosta, a ten druhý, ktorý kolaudoval vykonanú opravu, predložia svoje cestovné správy s vyúčtovaním nákladov na cestovné a stravné. Štátny stavebný úrad ich predloží ministerstvu. Ministerstvo postúpi do učtárne. Zoberme ten kratší postup a predpokladajme, že učtáreň odsúhlasí účty a vráti ich späť ministerstvu.

Ministerstvo účty pošle dole stolici a upovedomí berný úrad. Stolica vyrozumie Štátny stavebný úrad, tam ošifrujú podpismi účty nákladov a dvaja inšpektori zájdu do berného úradu, kde si vyzdvihnú cestovné a stravné.

A teraz kolujúce drevené zábradlie konečne zíde z denného programu bludiska správnych inštancií.

Lenže čo je to hodno? Lebo hoci sme zvolili najkratší postup, nárokovalo si to toľko času, že odvtedy drevené zábradlie už zasa spráchnivelo, a richtár obce to opäť hlási slúžnemu, slúžny podžupanovi, podžupan Štátnemu stavebnému úradu a tak ďalej a ďalej... až naveky. Amen.

(1886)

Preložil Karol Wlachovský

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
..............................................................................................................................