Hodnotenie volieb do národnostných samospráv

E. Kállai o anomáliách zastúpenia menšín

Podľa parlamentného ombudsmana pre národné a etnické menšiny Ernőa Kállaiho v záujme riešenia anomálií menšinových volieb netreba zrušiť systém, ani potlačiť kultúrnu autonómiu minorít, ale treba vytvoriť legislatívne pozadie, ktoré bude minimalizovať možnosť vzniku zborov, ktorým v skutočnosti vôbec nezáleží na zastupovaní menšinových práv. E. Kállai o tom informoval na tlačovej besede o priebehu volieb do miestnych menšinových samospráv, ktorý vyhodnotili pracovníci úradu ombudsmana. Výsledkom kontroly je hlásenie o všetkých fázach volieb do miestnych menšinových samospráv v rozsahu 62 strán, vrátane prvého kroku - zápisu do zoznamov menšinových voličov. Ako povedal E. Kállai, 8,6 percenta samospráv, zvolených 3. októbra t. r., vzniklo v takých osadách, kde vôbec nie sú prítomné dané menšiny. Pracovnici úradu ombudsmana to zistili vtedy, keď porovnali údaje sčítania ľudu z roku 2001 s údajmi na zoznamoch menšinových voličov. Nájdu sa pritom aj také osady, kde sa iba niekoľko občanov hlásilo k danej národnosti, ale už druhýkrát sa tam zakladá menšinová samospráva. Pripomenul, že počet menšinových samospráv v tomto roku vzrástol o 13 percent. S výnimkou Slovákov sa zvýšil aj počet prihlásených menšinových voličov.

Podľa E. Kállaiho v Maďarsku legislatíva umožňuje účasť v menšinových voľbách len príslušníkom danej minority, táto požiadavka sa však kvôli absencii právnej garancie nerealizuje v praxi. Problémom je, že zákon neumožňuje kontrolovať príslušnosť k danej národnosti. Ombudsman navrhuje otázku príslušnosti k danej národnosti riešiť tak, že zákon bude stanovovať súhrn objektívnych aspektov, z ktorých aspoň dvom má občan vyhovieť. „Jedným z možných spôsobov riešenia tohto problému je, aby o zápise občana do zoznamu menšinových voličov rozhodol výbor zvolený z členov tej-ktorej národnosti. Tento výbor by preskúmal, či uchádzač má také kontakty s danou minoritou, ktoré opodstatnia jeho účasť vo volebnom procese. Prácu takýchto výborov by mali napomáhať vedúci miestnych volebných kancelárií, ktorí majú právo skontrolovať, či uchádzač vyhovie všeobecným kritériám účasti vo voľbách,“ uviedol E. Kállai. Spomínané výbory by posudzovali základné aspekty, ako napríklad pôvod, rodinné kontakty, znalosť jazyka a tradícií, účasť na národnostných podujatiach, v menšinovej výučbe a vo verejnom živote menšiny, resp. členstvo v spoločenskej organizácii národnosti alebo v menšinovej samospráve a pod.

Na záver hlásenia menšinový ombudsman predostrel svoje odporúčania. V týchto figuruje napríklad dodatočný zápis do menšinového volebného zoznamu v prípade občanov, ktorí v zákonom stanovenom termíne ešte nevyhoveli niektorým požiadavkám, ale neskôr ich získajú (plnoletosť, štátna príslušnosť). Odporúča aj to, aby sa menšinových volieb mohli zúčastniť aj občania, ktorí síce nie sú maďarskými štátnymi občanmi, ale keďže majú trvalé bydlisko v danej osade, môžu sa zúčastniť komunálnych volieb. Zmienil sa aj o tom, že žiadosť o zápis do zoznamu menšinových voličov by mohli sprostredkovať aj spoločenské organizácie minorít. Podľa E. Kállaiho by bolo treba zvýšiť minimálny počet registrovaných voličov na vypísanie volieb v takej miere, ktorá jednoznačne opodstatní spoločenský nárok založenia menšinovej samosprávy. Ombudsman tiež odporúča, aby nominačné organizácie predostreli okrem zakladajúcej listiny aj referát o činnosti za posledné tri roky, s ohľadom na zastupovanie záujmov danej národnosti. E. Kállai navrhuje, aby volebné výbory kontrolovali, či kandidáti boli niekedy členmi samosprávy inej menšiny a zároveň odporúča, aby boli trestne stíhaní kandidáti, ktorí vo svojich prehláseniach uviedli falošné údaje. Odporúča, aby s ohľadom na účinnejšiu volebnú kampaň menšinové spoločenské organizácie mali prístup k údajom menšinových volebných zoznamov, aby mali kandidáti podobné práva na neplatenú politickú reklamu vo verejných médiách, ako majú kandidáti na post miestnych poslancov.

Menšinový ombudsman navrhuje aj zavedenie hranice počtu platných hlasov na jedného kandidáta, aby sa nemohli založiť také menšinové samosprávy, ktoré nedisponujú dostatočnou podporou miestnej menšinovej komunity.

(ef)

I. Szávay a E. Iovová proti etnobiznisu

Parlamentný poslanec za stranu Jobbik - Hnutie za lepšie Maďarsko István Szávay podal trestné oznámenie na troch kandidátov do menšinových samospráv, ktorých obviňuje z etnobiznisu. Všetci traja sú podľa I. Szávayho rómskeho pôvodu a v roku 2002 boli poslancami chorvátskej menšinovej samosprávy, teraz kandidovali do rumunského, resp. rusínskeho voleného zboru.

Policajný zbor Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy rozbehol vyšetrovanie vo veci falšovania osobných údajov. I. Szávay uverejnil vyhlásenie, že svojou iniciatívou chce vytvoriť právny precedens. Nezávisle od aktivít poslanca Jobbiku aj Kultúrny zväz Rumunov v Maďarsku podal trestné oznámenie v dvadsiatich podobných prípadoch. I. Szávay je toho názoru, že takýmto formám etnobiznisu by sa dalo predísť vytvorením databázy menšinových poslancov pre vedúcich miestnych volebných komisií, ktorí registrujú kandidátov do menšinových zborov. Poslanec za stranu Jobbik zdôraznil, že síce nie je proti voľnému výberu identity, avšak je zásadne proti tomu, aby niektoré osoby v snahe obohacovať sa si svojvoľne vyberali a menili národnostnú príslušnosť. Podľa menšinového experta opozičnej parlamentnej strany Jobbik by zmenil aj financovanie menšinových samospráv, normatívnu podporu by znížil na 200-250 tisíc forintov ročne a zaviedol by jednoducho vyplniteľný formulár na získanie ďalšej podpory na financovanie konkrétnych úloh. „Pri vypracúvaní nového konkurzného systému treba dať rozhodujúce slovo celoštátnym menšinovým samosprávam,“ píše I. Szávay vo svojom vyhlásení.

Zrodilo sa právoplatné súdne rozhodnutie vo veci šéfredaktorky týždenníka Rumunov v MR Foaia Românească Evy Iovovej, ktorú obvinili z ohovárania, osočovania a nactiutŕhania členovia Rumunskej samosprávy Budapešti. E. Iovová vo svojich článkoch uviedla ich mená ako poslancov, ktorí žijú z etnobiznisu a nepatria k rumunskej komunite v MR. Existenciu etnobiznisu v Maďarsku vrátane Rumunskej samosprávy Budapešti nespochybnil ani prvostupňový mestský súd v Gyule, ani Župný súd v Békešskej Čabe, ktorý E. Iovovú zbavil obvinenia.

(ef)

Poslanec NR SR Rafael Rafaj o menšinách v Maďarsku

Otvorený list predsedníčky ZSM

Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Rafael Rafaj za Slovenskú národnú stranu sa 19. októbra na schôdzi NR SR zmienil aj o menšinách v Maďarsku. Vo svojom prejave tvrdil: „V Maďarsku jazyky menšín vymreli. Vymizli dokonca menšiny.“ Odvolával sa pritom na slová menšinových ombudsmanov Jenőho Kaltenbacha a Ernőho Kállaiho.

Na jeho prejav reagovala predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Vo svojom otvorenom liste o. i. píše: „Fáma, že v Maďarsku vymreli jazyky menšín, ktoré vymizli tiež, je lož. Tvrdíme to preto, lebo SME - Slováci v Maďarsku existujú. Mnohí z nás majú slovenské korene, drvivá väčšina z nás chodí do škôl, v ktorých sa slovenčina vyučuje (síce prevažne iba ako predmet) a všetci sa učíme po slovensky. Ak nás budete počúvať, zaspievame Vám desiatky slovenských ľudových piesní, ktoré si ako vzácnu spomienku na domo-vinu priniesli do Maďarska naši predkovia, ak budete chcieť, ukážeme Vám všetky historické predmety, uchovávané s úctou v izbách či domoch ľudových tradícií, ak to bude málo, zatancujeme Vám nejaký slovenský ľudový tanec“. Na záver pripomína, že poslanec sa o tom môže presvedčiť vždy na jeseň v Hronci, kde pre slovenské deti z Maďarska organizujú päť turnusov Školy v prírode Poznaj svoje korene, ktorú financuje vláda Slovenskej republiky.

(br)

Slovenčina (aj) v bežných životných situáciách

Škola v prírode na Slovensku

Bola krásna jesenná nedeľa, keď som zavítala do Hronca, do Rekreačného zariadenia Poniklec, kde v tom čase prebiehal už piaty turnus tohoročnej Školy v prírode Poznaj svoje korene. Zúčastnilo sa na nej 267 detí z devätnástich základných, stredných a vysokých škôl z celého Maďarska. Na projekt, ktorý organizačne zabezpečuje Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku, už piaty rok poskytla finančné prostriedky vláda Slovenskej republiky.

Ako som už uviedla, bola nedeľa, v budove vládlo ticho a o prítomnosti hostí z Maďarska svedčil iba autobus s maďarskou poznávacou značkou na parkovisku. Čoskoro vysvitlo, že ide o autobus skupiny z novohradskej Banky, ktorá pricestovala do Hronca na výlet. Dozvedela som sa o tom od bývalej predsedníčky tamojšej slovenskej samosprávy, učiteľky slovenčiny v Horných Peťanoch Eriky Szabovej Čorbovej, ktorú som stretla vo vestibule. Po predpoludňajšej prechádzke po okolí sa síce chystali na autobusový výlet, ale na chvíľku sme si sadli, aby sme sa porozprávali o jej skúsenostiach z tohoročnej Školy v prírode. Na stenách ešte viseli nástenky, ktoré pripravili deti nižších ročníkov, ktoré tu boli začiatkom septembra v prvom turnuse, medzi nimi aj žiaci z Horných Petian. Aulu zdobili aj kresby, ktoré zvečňovali zážitky detí z výletu do Vysokých Tatier, ktorý usporiadali organizátori. E. Szabovej Čorbovej som sa spýtala na to, čo prináša pobyt v škole v prírode deťom. „Myslím si, že takýto pobyt je veľmi dôležitý, lebo doma sa deti síce učia po slovensky, ale tu sa stretávajú s originálnym jazykom. Každý deň mali hodiny slovenčiny, popoludní chodili do hôr, alebo mali krásne zájazdy, kde, samozrejme, tiež počuli slovenčinu. Som toho názoru, že tu sa toho naučia najviac, lebo pociťujú, na čo je dobrý jazyk, ktorý si osvojujú.“ Na moju otázku, či deti rozumeli pedagógom zo Slovenska, pani učiteľka povedala, že, samozrejme, nie vždy a nie všetkému, ale podľa nej slovenské učiteľky veľmi dobre vyučovali, hravou formou a deti mali zo zamestnaní krásne zážitky. Niekedy nás prišli navštíviť aj rodičia, ktorí videli, ako dobre sa tu ich deti cítili, čím sa v mnohých prebudil záujem o Slovensko.

Moje pátranie po účastníkoch aktuálneho turnusu bolo úspešné, gymnazistov z Békešskej Čaby a Budapešti som našla pomocou sprevádzajúcich pedagógov z metropoly dolnozemských Slovákov Csilly Albertiovej a hosťujúcej učiteľky zo Slovenska Anny Petrovičovej. Dozvedela som sa od nich, že 33 gymnazistov pricestovalo do Hronca vo štvrtok večer. V piatok a v sobotu už mali vyučovanie, pretože organizátori pripravili pre nich na pondelok celodňový výlet do Poľska, do koncentračného tábora v Osvienčime. V nedeľu popoludní mali pricestovať aj vysokoškoláci, na ktorých už čakal absolvent čabianskeho gymnázia Dušan Kunovac, ktorý študuje v Nitre. Deti som nakoniec našla vonku, na športovom ihrisku, kde niektoré hrali volejbal, iné futbal a ostatné im pri tom fandili a zhovárali sa. Pri organizovaní aktivít vo voľnom čase boli pedagógom na pomoc mladé dievčatá, animátorky Katarína Bolechová a Petra Srogoňová, ktoré mali na starosti aj najmenších v prvom turnuse a gymnazistov v poslednom. Ako obe povedali, práca s malými deťmi bola veľmi príjemná, s gymnazistami je to trošku zložitejšie. 66 malých detí bolo rozdelených do štyroch skupín, tri skupiny pracovali každá s inou pani učiteľkou a s tou štvrtou sa zaoberali ony. Cieľom bolo, aby sa deti odreagovali, preto im usporiadali detský aerobic, kde sa za hodinku mohli vyskákať a dobre sa pritom cítili. Precvičovali si základné slovíčka, ako doprava - doľava, dopredu - dozadu, čo 45 minút po sebe opakovali a tak sa ich určite naučili. Niekedy pri dorozumievaní museli používať ruky aj nohy, ale napriek tomu sa aj počas prechádzok snažili čo najviac s deťmi hovoriť. Pre gymnazistov, samozrejme, pripravili iné programy, v piatok večer napr. nácvik moderných pesničiek. Deti dostali vytlačené texty, aby sa mohli naučiť slová. Potom mali diskotéku a na druhý deň živý koncert folk - rockovej kapely v spoločenskej miestnosti, kde sa aj tancovalo. Absolvovali aj túru do neďalekého Osrblia, kde si mohli pozrieť biatlonovú trať, kde bývajú majstrovstvá republiky a roku 1997 tam prebiehali majstrovstvá sveta. Keďže gymnazisti boli dievčatám-animátorkám vekovo blízki, napr. kričanie ako spôsob presadzovania autority neprichádzalo do úvahy. Keď však boli k nim priateľské, aj napriek tomu, že sa našli „komplikovanejšie prípady“, nakoniec sa im vždy podarilo dohodnúť.

Predpoludnie však vždy patrilo vyučovaniu. Ako sme sa dozvedeli od jednej z pedagógov Eleny Kačaliakovej, trojčlenný tím učiteliek z Banskej Bystrice pod vedením Mgr. Anity Mendelovej pripravil pre mládež všetkých vekových skupín rôznorodú mozaiku tém, prostredníctvom ktorých sa im hravou formou pokúsili priblížiť čo možno najviac poznatkov, dojmov a inšpirácií z reálií krajiny pod Tatrami. Počas spoločne strávených chvíľ sa rozprávali o farebnej jeseni, o krásnej prírode navôkol, o špecialitách národných kuchýň, o rodine, móde, populárnej hudbe, rozprávkach, filmoch, športe a podobne, pričom využili všetky dostupné prostriedky interpretácie vrátane spevu, recitácie, pohybových aktivít, kreslenia a maľovania či výroby obrázkových koláží s cieľom umocniť v mladých ľuďoch úprimný a spontánny vzťah k materinskej reči ich predkov. Pre stredoškolákov a vysokoškolákov pripravili diskusné fórum Aká si, slovenská mládež v Maďarsku?, na ktorom sa mohli porozprávať aj o historických koreňoch problematických slovensko-maďarských vzťahov.

Okrem každodenného vyučovania mali účastníci tábora pestrý program: prechádzky, výlet do neďalekého Vydrova, do Vysokých Tatier, aranžovanie kvetov a všeličo iné. Svoju schopnosť vnímať umelecký text si mohli študenti overiť počas predstavenia hercov banskobystrického bábkového divadla. Náš rozhovor sme však čoskoro museli skončiť, lebo gymnazistov prestal baviť volejbal a chceli si zahrať loptovú spoločenskú hru „bibianu“. Ešte predtým som však bola zvedavá na prvé dojmy čabianskych gymnazistov. Deviatačky Sabina Kádárová a Mirjam Bukranová, ako aj desiatak Natanael Bukran boli v Hronci už viackrát, veľmi dobre sa tu cítili a vôbec im nevadilo, že sa museli častejšie prejavovať po slovensky. Všetci sa zhodli v tom, že pobyt na Slovensku im pomáha zistiť, aká je hovorová slovenčina. Dojmy detí potvrdila aj hosťujúca učiteľka Anna Petrovičová. Ako povedala, aj deti pociťujú, že potrebujú komunikovať v hovorovom jazyku a nielen v tom „školskom“. Dostávajú sa do bežných životných situácií, napr. pri nákupoch v Hronci s predavačkou normálne hovorili po slovensky, nerobilo im to žiadne problémy. Svedčí to o tom, že deti majú viac znalostí v podvedomí, než ako prejavujú v škole a akékoľvek mimoškolské vzdelávanie je preto veľmi užitočné.

Alžbeta Račková

Boli sme v škole v prírode

V Hronci sme boli v prvom turnuse, od 12. do 18. septembra. V tábore sa zúčastnilo viac ako 70 detí z Békešskej a Novohradskej župy.

Pondelok sa začal dobre. Išli sme na výlet do Vysokých Tatier. Pozreli sme si Studenovodské vodopády. Tatry boli krásne, priniesli sme si odtiaľ nezabudnuteľné zážitky. Počasie nám nie celkom prialo, pretože popŕchal dážď.

V utorok sa začala vážna práca, učenie. Boli sme rozdelení do skupín. Na čele každej skupiny bola jedna pani učiteľka. V jednej skupine bola konverzácia a situačné hry, samozrejme, po slovensky, v druhej učenie piesní, v tretej tanec a aerobic a potom opäť konverzácia. Skupiny sa neustále striedali.

Režim dňa bol nasledujúci: budíček ráno o 7. hodine. Potom sme urobili poriadok v izbách, ktorý každý deň kontrolovali. O ôsmej sme sa naraňajkovali. Po raňajkách sme išli na zamestnania.

Obed bol o 13. hodine. Popoludní sme mali voľné zamestnania, šport, prechádzku pri blízkom potoku, rozhovory, výlety, súťaž v kreslení.

Po večeri, ktorá bola o 18. hodine, sme sa zišli v klubovej miestnosti, kde sme spievali, učili sme sa hry, tancovali sme a dohodli sme sa na programe nasledujúceho dňa.

V stredu popoludní sme si vo Vydrove pozreli aj lesné múzeum. Bolo veľmi pekné.

Zo slohovej práce účastníčky tábora

z Veľkého Bánhedeša Judity Mileovej

Tancovať znamená žiť

Folklórny spolok Lipa 20-ročný

Ľudovému tancu zasvätilo mnoho Slovákov v Maďarsku kus svojho života. Viedla ich radosť z pohybu, chuť osvojovať si nové choreografie a predvádzať ich obecenstvu. Tancovať vo folklórnom súbore znamená odpútať sa od každodenných problémov, zabudnúť na starosti a oddať sa tancu a hudbe. S týmito úvahami by sa asi stotožnili mnohí zakladatelia, bývalí a dnešní tanečníci, hostia, priatelia a milovníci slovenského folklóru, ktorí v polovici októbra spoločne oslavovali v Osvetovom stredisku Attilu Józsefa v Budapešti dvadsaťročnicu Folklórneho spolku Lipa. Vo vyzdobenej aule budovy postávali skupiny ľudí, ktorí sa kedysi spoznali vďaka súboru a vďaka súboru sa teraz opäť zišli.

Jubilujúci spolok privítal prítomných choreografiou významného odborníka zo Slovenska Vladimíra Urbana Pozdišovským čardášom. Obrovský potlesk prerušil hlas moderátorky, bývalej členky súboru Karoly Klauszovej, ktorá pozdravila publikum v mene organizátorov a jubilantov. Medzi hosťami privítala zástupcu vedúceho odboru menšinových stykov Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti MR Antona Paulika, predstaviteľa Ministerstva národných zdrojov Štefana Kraslána, predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika a početných predstaviteľov celoštátnych a regionálnych slovenských inštitúcií a organizácií. Podujatie svojou prítomnosťou poctili aj delegácie spriatelených telies zo Srbska a Belgicka. Po privítacích slovách moderátorka prečítala list predsedníčky Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilmy Prívarovej, ktorá vyslovila „úprimnú vďaku za dlhoročnú záslužnú a obetavú prácu v oblasti zachovávania tradície ľudového tanca u Slovákov žijúcich v Maďarsku a ich potomkov“. Ako napísala, „vysoko oceňuje nasadenie každého, ktorý neraz obetuje svoj voľný čas v nádeji, že si vychová tanečníkov milujúcich slovenský folklór, či dokonca vyškolí učiteľov tanca, ktorí budú vedieť ďalej odovzdávať bohatstvo krásy ľudového tanca ďalším generáciám“.

História spolku siaha do prelomového roku 1990, keď sa predstavitelia Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, ministerstva školstva a kultúry a vedúci slovenských tanečných súborov rozhodli, že je potrebné založiť Ústredný tanečný súbor Slovákov v Maďarsku. V tom istom roku sa konalo ustanovujúce valné zhromaždenie, na ktorom zvolili predsedníctvo pozostávajúce z predsedníčky, vedúcej súboru prameň Zuzany Hollósyovej, čestného predsedu, riaditeľa Základnej školy a gymnázia s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti Ladislava Petra a štyroch tanečníkov - predstaviteľov jednotlivých vekových skupín súboru. Umeleckým vedúcim a choreografom bol Zoltán Varga, asistentkami Eva Szilágyiová Šubová a Monika Szelényiová. Pri skúškach zabezpečoval hudobný sprievod Martin Glück. Vedenie si vytýčilo dva ciele: vychovávať slovenských tanečníkov a odborne pripravovať vedúcich slovenských tanečných súborov. Do práce sa zapojilo 57 detí z 25 osád šiestich žúp. Tanečníci boli rozdelení do troch vekových skupín. V roku 2003 sa Ústredný tanečný súbor Prameň pretransformoval na Folklórny spolok Lipa. Jeho vedúcou sa stala Monika Szelényiová a umeleckou vedúcou Eva Szilágyiová Šubová. Spolok za dve desaťročia vystúpil takmer v každej Slovákmi obývanej obci v Maďarsku a veľakrát sa predstavil aj v zahraničí. Hlavným cieľom tanečníkov je aj v súčasnosti pestovanie ľudových tradícií, zachovávanie tancov a piesní našich predkov, aby ich mohli odovzdávať nasledujúcim pokoleniam.

V slávnostnom galaprograme striedavo vystúpili jubilujúci spolok a pozvané spriatelené folklórne súbory. Bývalí i dnešní členovia Folklórneho spolku Lipa popri obľúbených tradičných choreografiách, ako sú napríklad Békešské a Šarišské tance, zatancovali aj novšie zo svojho bohatého repertoáru. O hudobný sprievod sa postarali Ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu a Hudobná kapela Kóborzengő z Budapešti. Jubilujúce teleso pozdravili aj ich „starodávni“ priatelia, tanečné súbory Dúha z Malého Kereša a Zelený veniec z Ečeru, ktoré predniesli Satmárske a Staroečerské tance. Obidve skupiny dlhé roky spolupracujú s choreografkou Evou Szilágyiovou Šubovou. Folklórny súbor Železiar z Košíc zatancoval Pozdišovský čardáš. Jeho umelecký vedúci Vladimír Urban spolupracuje s budapeštianskym tanečným súborom od jeho založenia, pravidelne vedie jeho doškoľovania. Slávnostný galaprogram skončil spoločným vystúpením všetkých súborov, ktoré sprevádzal obrovský potlesk.

Po vystúpení vedenie dvadsaťročného Folklórneho spolku Lipa prijímalo gratulácie a darčeky od predstaviteľov zahraničných, celoštátnych a regionálnych slovenských inštitúcií a organizácií, ktorí vytrvalo stáli v dlhom rade pred javiskom. Tým sa ale zábava neskončila. Tanečníci a ich hostia sa presunuli do budovy budapeštianskej slovenskej školy, kde ich čakala výstava fotografií, prestreté stoly a v telocvični veselica až do skorého rána.

Pri bielych stoloch sedeli aj bývalí tanečníci, ktorí si s radosťou oživili spomienky na tie čarovné roky.

- Mala som šesť rokov, keď som začala tancovať, - povedala Klára Dinková. - Patrím medzi prvých členov Ústredného tanečného súboru Prameň, kde som tancovala trinásť rokov. Prežila som tam krásne chvíle. Mne osobne sa páčilo, že v súbore bolo veľa detí. Tancovali sme spolu s malokerešským súborom a niekoľkokrát sme aj spolu cestovali na vystúpenie. Navštívili sme priateľov v Belgicku, vystúpili sme na folklórnych slávnostiach v Detve a mohla by som vymenúvať až do rána, kde všade sme boli. Keď si spomeniem na turné v Čúvári, tak aj teraz mi je do smiechu. Bolo to zvláštne vystúpenie. Jeden tanec sme tancovali bosí a publikum si myslelo, že nemáme peniaze na čižmy, tak nám začalo zbierať peniaze.

- Najkrajšie spomienky mám na sústredenia, na hodiny driny, keď sme celý víkend trávili spolu a keď sme mali modriny na stehnách od všelijakých čapášov. Krásne boli chvíle, keď sme vystupovali niekde na vidieku, - prezradila nám Gabriela Kopasová Hollósyová. - Skutočne milé bolo vystúpenie v Čuvári, kde sme bosé tancovali karičky z východného Slovenska, lebo tak je to autentické, ale diváci nás poľutovali a vyzbierali nám peniaze na topánky. Spomínam si na krásne vystúpenia s Kerešanmi na Detve, na letné sústredenia, keď sme týždeň, alebo aj dva trávili spolu, učili sme sa tance a bolo nám veľmi fajn. Naše priateľstvá sú dodnes živé. V súbore som tancovala od šiestich rokov až po maturitu. Bolo to krásne obdobie a škoda, že naša generácia sa časom rozbehla do sveta a nevedela sa natoľko zorganizovať, aby sa znova spojila. Bolo nás veľmi veľa, veď to bol ústredný tanečný súbor. Boli sme rozdelení do troch skupín, aby sme mali zabezpečený dorast. Bolo nás osemdesiat - spolu s členmi Pramienka i dorastencami, ktorí nás v prípade potreby zastupovali. Oni sa vlastne učili tie isté choreografie ako my, stredoškoláci a dospelí, ktorí sme chodili vystupovať. Čo sa týka dnešného galaprogramu, ja by som bola uvítala, a dúfam, že raz v budúcnosti sa nám to podarí zorganizovať, taký program, v ktorom by sme všetky čísla mohli tancovať zmiešane. Tí, ktorí sme kedysi tancovali, aj tí, ktorí tancujú teraz. Myslím si, že momentálne je medzi týmito dvoma skupinami priepasť. Prakticky sa nepoznáme a myslím si, že je to na škodu veci. Mladí totiž nevidia žiadnu kontinuitu a možno majú dojem, že nič pred nimi nebolo. Je to škoda aj pre nás, lebo nevidíme, že niekto pokračoval v tej základnej idei, ktorá vlastne viedla k založeniu súboru. Vtedy sme si vytýčili za cieľ odovzdať ďalším generáciám bohatstvo slovenského folklóru a lásku k nemu. Pravda, boli to iné časy, iná doba s inými hodnotami, inak sa dalo pracovať, iné boli podmienky atď. Skutočne nám vtedy išlo o to, aby čo najviac ľudí spoznalo slovenskú kultúru, aby sme pre našu kultúru získali aj iné národnosti a aby sme si posilňovali slovenskú identitu. Škoda, že tento folklórny súbor už nefunguje v takých rámcoch a s takým ideovým základom. Bola to veľmi obohacujúca a veľmi krásna doba. Ja by som také niečo želala každému, lebo to formuje človeka a ovplyvní celý jeho život.

- Patrím tiež medzi zakladajúcich členov tanečného súboru Prameň, kde som tancovala desať rokov, - povedala Gyöngyi Bagdánová. - Keďže som chodila do slovenskej základnej školy, bolo jednoznačné, že sa stanem členkou súboru. Tu vo mne prebudili nielen lásku k tancu, ale aj k slovenskej kultúre ako takej. Od roku 2000 už nie som členkou Prameňa, ale tanec natoľko ovplyvnil môj život, že dodnes som členkou jedného maďarského súboru.

Andrea Szabová Mataiszová

Fórum o našom školstve

Výchovno-vzdelávací výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy usporiadal fórum Slovenské národnostné školy na prahu školského roka 2010/2011. Po privítacích slovách predsedu CSS Jána Fuzika a predsedu Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS Michala Lásika si početní prítomní vypočuli úvodný príhovor vedúceho Národnostného oddelenia Ministerstva národných zdrojov MR Štefana Kraslána o budúcnosti národnostného školstva. Ako povedal, pedagógovia stoja pred ťažkým školským rokom, pretože je nedostatok informácií, o budúcnosti sa dá vedieť len veľmi málo. Po slovách Štefana Kraslána podpredsedníčka Celoštátneho menšinového výboru ministerstva, riaditeľka slovenskej školy v Sarvaši Zuzana Medveďová informovala pedagógov o začiatku školského roka v našich slovenských národnostných školách. Po príhovoroch sa uskutočnilo otvorenie projektu Rozvoj informatickej infraštruktúry škôl prevádzkovaných Celoštátnou slovenskou samosprávou, ktorý sa realizoval v rámci Operačného programu rozvoja spoločenskej infraštruktúry (TIOP) Rozvojového plánu Nové Maďarsko (ÚMFT). Predseda CSS Ján Fuzik informoval účastníkov akcie, že v rámci tohto projektu realizovali rozvoj informatickej infraštruktúry v troch slovenských základných školách, v Békešskej Čabe, v Sarvaši a v Novom Meste pod Šiatrom. Pomocou projektu získali 22 330 554 forintov, z čoho kúpili pre inštitúcie 18 balíkov, ktoré obsahujú interaktívne tabule, notebooky, projektory, bezplatný internet (wifi), server a softvéry.

O fóre s názvom Slovenské národnostné školy na prahu školského roka 2010/2011 predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS Michal Lásik uviedol: - Dnešné stretnutie iniciovali predovšetkým riaditelia a učitelia škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Prediskutovali sme predovšetkým témy, ktoré sa týkajú zmien v budúcom školskom roku, ale hovorili sme aj o strednodobých cieľoch a úlohách, ktoré nás čakajú. Riaditelia, ktorí sem prišli, boli veľmi aktívni. Prednášatelia pán Kraslán a pani Medveďová hovorili o zmenách, ktoré plánujú zaviesť centrálne v obsahovej štruktúre verejného školstva. Naše školy, ale aj Celoštátnu slovenskú samosprávu, ktorá zastupuje záujmy našej národnosti, teda čaká veľmi aktívna úloha. Školský výbor bude koordinovať spoluprácu CSS s riaditeľmi a učiteľmi škôl. Zároveň treba vypracovať nové učebné osnovy a smernice, ktoré budú rámcom našej výučby. Myslím si, že pred slovenským menšinovým školstvom stojí veľmi dôležitá úloha: obsahovo obnoviť výučbu a skvalitniť vyučovanie jazyka. V približne 130 výchovno-vzdelávacích inštitúciách - od materských po stredné školy, kde sa nejakou formou vyučuje slovenčina, pociťujeme neblahé trendy v našom školstve - klesá počet detí, v súčasnosti máme spolu okolo 4 000 žiakov. Ďalším problémom je, že sa ukazuje istá disproporcionalita, napr. v mnohých škôlkach sa aj teraz začína vyučovať slovenčina podľa národnostného programu, ale nevidíme pokračovanie tohto procesu. Po skončení škôlky sa nie všetky deti dostanú do škôl, kde majú možnosť učiť sa slovenčinu. V tomto má veľkú úlohu nielen CSS, ale najmä menšinové samosprávy v daných lokalitách. Pretože ony majú právo iniciovať zakladanie výučby slovenského jazyka a môžu dôsledne ovplyvňovať tento proces. Samozrejme, CSS môže tiež pomôcť miestnym zborom pri zavádzaní, resp. udržaní výučby. Ďalšou problematikou je, že hoci podľa smerníc sú finančne lepšie zabezpečené tzv. dvojjazyčné školy, tieto sa neusilujú pretransformovať sa na ozajstné dvojjazyčné inštitúcie. Bolo by žiaduce, aby sa táto forma výučby stala všeobecnejšie uznanou. Istý problém znamená aj to, že z tzv. jazykových, ale aj z dvojjazyčných škôl veľmi málo detí pokračuje v štúdiu na našich dvoch gymnáziách. Veľmi dôležitou úlohou by bolo posilniť naše gymnáziá v počte žiakov, ale aj v obsahu vyučovacieho procesu. Pretože bez stredných škôl, bez maturity zo slovenčiny a výučby istých predmetov v slovenskom jazyku sa vlastne vzdávame toho, aby sme vychovávali slovenskú inteligenciu. Veľmi akútne sa tento problém ukazuje aj v tom, že pomaly nebudeme mať začínajúcich učiteľov. Aj doteraz tvorili slovenskú inteligenciu predovšetkým učitelia. Keďže neskončia slovenskú strednú školu, ťažko sú schopní po skončení vysokej školy vyučovať slovenčinu. Potrebovali by sme aj učiteľov iných predmetov. Doteraz to fungovalo tak, že tí študenti, ktorí absolvovali štúdium slovenčiny a v maďarčine niektorého odborného predmetu, boli schopní vyučovať matematiku, dejepis alebo zemepis aj po slovensky. Teraz je to čoraz ťažšie. To sú najdôležitejšie problémy, pred ktorými stojíme.

Na dnešnej konferencii odznelo veľa závažných otázok. Takéto stretnutia budú v závislosti od pribúdajúcich úloh častejšie, aby sme mohli koordinovať našu činnosť. Za potrebné považujem aj zosilniť každodennú komunikáciu medzi našimi školami a pedagógmi, a to napr. prostredníctvom Slovenského pedagogického metodického centra alebo aj nejakou inou formou, - zhrnul fórum predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS Michal Lásik.

Andrea Szabová Mataiszová

Po slávnostnom akte pracovné zasadnutie

Slovenská samospráva župného mesta Békešská Čaba

V polovici októbra sa konalo ustanovujúce zasadnutie novozvolenej Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby.

Na slávnostnom zasadnutí, ktoré viedol senior zvolených poslancov, zástupca riaditeľky čabianskej slovenskej školy Michal Lásik, poslanci v prítomnosti generálneho konzula SR Štefana Daňa, notárky mesta Szilvie Szvercsákovej, vicenotára Gyulu Kissa a záujemcov o slávnostný akt prevzali poverovacie listiny z rúk predsedníčky volebnej komisie Katalin Gojdárovej Balázsovej. Po zložení prísahy v oboch jazykoch poslanci, ktorí boli členmi slovenského zboru aj v predošlom cykle, zvolili za predsedu zboru zástupcu riaditeľa Riaditeľstva múzeí Békešskej župy Juraja Anda. Podpredsedom samosprávy bude Michal Lásik, ďalšími členmi sú advokátka, poslankyňa mestského zastupiteľstva v Békešskej Čabe Helena Čičeľová a pracovníčka Domu slovenskej kultúry Hajnalka Krajčovičová. Po slávnostnom zasadnutí poslanci vzdali hold pamiatke prvých slovenských osídlencov mesta položením venca k ich pomníku pred radnicou.

Členovia zboru sa koncom mesiaca stretli na prvom riadnom pracovnom zasadnutí. Prerokovali o. i. aktuálne otázky, ako organizačné záležitosti tradičnej veselice na Martina, resp. rozhodli o udelení vyznamenania Za čabianskych Slovákov, ktoré odovzdávajú každoročne v decembri pri príležitosti Dňa menšín.

(csl)

O Áchimovi v Áchimovej sieni

Pri príležitosti stého výročia úmrtia Ondreja L. Áchima uzrelo svetlo sveta druhé vydanie diela výskumníčky Estery M. Molnárovej s názvom Ondrej L. Áchim v literatúre. Publikáciu vydal Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Prezentácia v spolupráci so Slovenskou samosprávou Békešskej Čaby sa konala koncom septembra v Áchimovej sieni Čabianskeho slovenského oblastného domu.

Po privítacích slovách moderátorky podujatia, v tom čase vedeckej pracovníčky VÚSM Anny Kováčovej, prítomných pozdravil predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando, ktorý vyzdvihol, že „sedliackeho kráľa“ si dodnes ctia v čabianskych rodinách a aj on sám naňho často myslí, veď Áchimovu bustu vidí deň čo deň zo svojej pracovne. Prezentácie novej publikácie VÚSM sa ujala univerzitná docentka Mária Žiláková, ktorá o. i. uviedla, že dielo autorky podáva mnohostranný obraz osobnosti O. L. Áchima. Popri tejto línii ďalšou dôležitou otázkou, ktorej sa nová kniha venuje, je priateľstvo agrárneho politika a významného maďarského básnika Endre Adyho. E. M. Molnárová skúma ich styčné body z hľadiska ich pôvodu, nátury a životnej dráhy. V metodológii spracovania tematiky sa opiera o diela a príspevky odborníkov danej doby, predovšetkým literárnych historikov a publicistov. Pritom čerpá aj z ich korešpondencie a využíva aj metódu tzv. oral history, získava informácie z rozhovorov s potomkami rodiny Áchima a ďalšími svedkami tej doby. M. Žiláková sa zmienila aj o preklade knihy, vyzdvihla predovšetkým preklad básní o Áchimovi, ale za neľahké pokladá aj vyriešenie terminológie. Zároveň načrtla ďalšie možné smerovania výskumu literatúry o Ondrejovi L. Áchimovi, podľa nej pozornosť výskumníkov by si zaslúžil kritický rozbor tejto literatúry, vrátane vysvetlenia pôvodu rodiny Áchimovcov.

Autorka, bádateľka životnej dráhy O. L. Áchima Estera M. Molnárová, sa vo svojom príhovore venovala predovšetkým takým konkrétnym otázkam o priateľstve Áchima a Adyho, v ktorých sa výskumníci „sedliackeho kráľa“ zatiaľ nie vždy zhodli, a síce či Ady bol na Čabe, či bol na pohrebe Áchima a prečo ho nazýval sedliackym Apolónom. Pritom autorka, ktorá iniciovala aj umiestnenie pamätnej tabule o návšteve Adyho v Békešskej Čabe na fasáde čabianskeho hotela Fiume, svoju prednášku spestrila humornými detailmi zo života vodcu Roľníckej strany Uhorska.

Podpredseda Kruhu priateľov Békešskej Čaby v Budapešti Juraj Viczián pozval prítomných na vedeckú konferenciu k 100. výročiu úmrtia Áchima, ktorú plánujú usporiadať na budúcu jar v Békešskej Čabe za účasti renomovaných odborníkov.

Riaditeľka VÚSM Alžbeta Uhrinová Hornoková v záverečnej časti podujatia zdôraznila, že ich inštitúcia sa ujala druhého vydania publikácie predovšetkým preto, lebo osoba Ondreja L. Áchima, ktorý sa otvorene hlásil k svojim slovenským koreňom aj v uhorskom parlamente, je čoraz menej známa a jeho činnosť nie je v dostatočnej miere preskúmaná ani docenená. Prezentáciu spestrili básne autorky knihy o Áchimovi a slovenské ľudové piesne v podaní žiakov čabianskej slovenskej základnej školy a gymnázia.

(csl)

Všestranná činnosť aj počas krízy

Nezisková verejnoprospešná spoločnosť Legatum

Ako pokračovala vo svojej činnosti počas hospodárskej krízy spoločnosť Celoštátnej slovenskej samosprávy, vydavateľ nášho týždenníka, Nezisková verejnoprospešná spoločnosť s ručením obmedzeným Legatum, o tom nás informoval jej výkonný riaditeľ Juraj Ando:

- Aj počas hospodárskej krízy sme pokračovali vo svojej činnosti. Našim základným profilom je poskytovanie odbornej a právnej pomoci slovenským oblastným domom a národopisným zbierkam v Maďarsku, ktorých je už 57. Nachádzajú sa v 11 župách, v 49 obciach a ich počet priebežne rastie. Tohto roku sme usporiadali našu jubilejnú, desiatu odbornú konferenciu v Tatabáni-Bánhide. Odzneli na nej prednášky o legislatívnom zázemí prevádzkovania našich zbierok. O odborné rokovanie bol aj teraz veľmi veľký záujem. V blízkej budúcnosti mienime usporiadať regionálny seminár v Pišpeku, ktorý bude zameraný na výchovno-vzdelávaciu činnosť v múzeách, vymeníme si napr. názory na problematiku, ako môžu oblastné domy zapojiť mládež do zachovávania tradičnej kultúry. Aj tohto roku sme pokračovali v poskytovaní výstavných figurín pre tieto zbierky, po jednom páre dostali nedávno Alkár, Síleš, Terany a Šóškút. Vydali sme ďalšie propagačné tlačivá, najnovšie leporelo informuje o miestnej zbierke v Šárišápe, ale svetlo sveta uzrel aj propagačný materiál o rôznorodej činnosti našej spoločnosti. Podľa našich predbežných plánov ďalšou obcou, ktorej zbierku chceme propagovať podobnou formou, je Orosláň. Finančné podpory dostali oblastné domy v Lucine, Sarvaši, Slovenskom Komlóši a vo Veňarci, ktoré mohli použiť na zostavenie zoznamu vystavených predmetov, resp. na honorár správcu zbierky. Podporili sme celoštátne stretnutie prevádzkovateľov oblastných domov v Malom Kereši a v Hollóháze vďaka našej podpore uskutočnili národopisnú výstavu. Našu všeobecnú činnosť propagujeme aj v rámci putovnej výstavy na mobilných tablách, ktorá sa na Dni Slovákov v Maďarsku tešila veľkému záujmu, onedlho poputuje do Békešskej Čaby, kde bude vystavená v Áchimovej sieni Čabianskeho slovenského oblastného domu. Musím dodať, že so združením činnosti národopisných zbierok v takejto forme, teda v rámci hospodárskej činnosti, sme začali my, Slováci. Napríklad Nemci, ktorí majú vyše sto oblastných domov, začínajú takto pracovať už podľa nášho vzoru. Práve nedávno som sa zúčastnil na ich konferencii, kde sme si vymenili odborné skúsenosti, - uviedol výkonný riaditeľ spoločnosti.

- Čo sa týka hospodárenia spoločnosti, ako inštitúcia Celoštátnej slovenskej samosprávy dostávame financie zo štátneho rozpočtu a máme aj vlastné príjmy. Tie pochádzajú zo zužitkovania vlastných nehnuteľností, z publikačnej činnosti a z rôznych konkurzov. Najväčšie výdavky máme na prevádzkovanie Oblastného domu zemplínskych Slovákov v Baňačke, ktorý je vo vlastníctve CSS, má riadne otváracie hodiny a svojho správcu. Naša spoločnosť bezplatne poskytuje kancelárske priestory pre Zväz Slovákov v Maďarsku a Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, - uviedol J. Ando.

- Tohto roku do nášho základného profilu pribudla aj ďalšia oblasť, a síce vydávanie týždenníka Slovákov v Maďarsku Ľudových novín. Zabezpečujeme hospodárske a právne zázemie k činnosti redakcie, členovia ktorej pracujú v záujme toho, aby všetky naše regióny dostávali priestor na stránkach našich novín. Naša spoločnosť už začiatkom tohto roku predplatila noviny pre všetky slovenské národopisné zbierky v Maďarsku, návštevníci ktorých sa takto majú možnosť informovať o živote Slovákov v Maďarsku z prvej ruky. Pritom podľa perspektívnych plánov postupne by sa mal zvýšiť počet výtlačkov a noviny by sa mali zmeniť aj obsahovo a výzorom. Bolo by žiaduce, keby sa podarilo do okruhu čitateľov zapojiť vo väčšej miere aj mladšiu generáciu.

Tohto roku finančnú situáciu sťažuje fakt, že Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny do augusta nedostala podporu zo štátneho rozpočtu na tretí štvrťrok, tým pádom ani národnostné tlačové orgány nedostali finančné prostriedky na vydávanie. V záujme hladkého priebehu práce zatiaľ hradíme výdavky z vlastných zdrojov, - dodal na záver výkonný riaditeľ Neziskovej verejnoprospešnej spoločnosti Legatum Juraj Ando.

(csl)

Oberačková slávnosť v Tardoši

Tanečný súbor Červený mramor sa okrem intenzívneho pestovania hudobno-spevno-tanečnej kultúry podieľa aj na pestovaní miestnych tradícií. Aj tohto roku členovia súboru zorganizovali tradičné oberačkové podujatie, ktoré sa začalo pestrým krojovaným sprievodom ulicami obce.

Zraz bol tento krát pri tabuli „Vítame Vás v Tardoši“, na začiatku obce smerom od Tatabáne. Na sprievode sa zúčastnili členovia tanečného súboru od najmladšieho po najstaršieho. Pripojili sa k nim členovia miestneho speváckeho zboru Gereče, ženský spevácky zbor a citaristi z družobnej obce zo Slovenska - z Tvrdošoviec. Sprevádzali ich jazdci na koňoch a členovia poľovníckeho spolku. V sprievode nemohol chýbať ani richtár a richtárka, ktorí sa viezli v parádnom koči. Ulice Tardoša sa ozývali piesňami a dychovou hudbou miestnej kapely BRASS. Tanečníci sa zastavili na viacerých miestach obce, aby ponúkli divákov vínom a, samozrejme, zatancovali im niekoľko tancov. Aj zvedaví diváci sa vopred chystali na tento deň: hostili účastníkov sprievodu vínom, pálenkou, koláčmi. Bubeník zostúpil z koča a dával všetkým na známosť:

Víno zme obrali, sudi zme naplňili,

do poháró vám nalejeme,

keď do kultúru večír o pátej dóďeťe.

Dóďiťe pozreť našíh mladíh!

Keď sa vám sťe, zatancujeme si šeci

najmeňej do pónoci.

Na takéto milé pozvanie sa miestny kultúrny dom naplnil divákmi aj účinkujúcimi. V kultúrnom programe vystúpili ženský spevácky zbor a citaristi z Tvrdošoviec, miestny spevácky zbor Gereče a Tanečný súbor Červený mramor.

Po kultúrnom programe organizátori pripravili pre všetkých chutnú večeru. Guláš z diviny uvarili v miestnej reštaurácii Kemencés fogadó. Mäso zabezpečil predseda miestneho poľovníckeho zväzu Atila Badai. Po večeri nasledovala ochutnávka moku kráľov tardošských vinárov a Kruhu priateľov vína zo susednej obce Vértestolna. Víno ponúkali z pohárov zdobených emblémom tanečného súboru, ktoré boli zhotovené pri tejto príležitosti a ktoré si mohli záujemcovia kúpiť. Program vyvrcholil tanečnou zábavou, do tanca hrala skupina miestneho kultúrneho domu. Dobrá nálada trvala až do svitania.

Anna Crnečká

Národnostný večierok A. Grassalkovicha v Ečeri

Slováci z Ečeru a z okolitých obcí si v prvú októbrovú sobotu uctili pamiatku zemepána, grófa Antona Grassalkovicha. Hostiteľom národnostného večierka bol miestny Folklórny spolok Zelený veniec. Program sa začal slávnostným krojovaným sprievodom od obnoveného Osvetového strediska Miklósa Rábaiho k miestnemu slovenskému dedinskému domu. Na čele pochodovali členovia nemeckej dychovky a tanečnej skupiny z Bad Nenndorfu spolu s trubačmi z Újhartyánu. Hostia z Nemecka zavítali do obce na pozvanie ečerských tanečníkov, ktorí boli ich hosťami v predošlom roku. Za nimi nasledovali členovia Tanečného súboru Borovenka a Speváckeho zboru Rozmarín z Dabašu-Šáre, tanečníci Folklórneho súboru Rosička z Maglódu, súboru Hercel z Újhartyánu a všetky generácie Folklórneho spolku Zelený veniec z Ečeru. Na nádvorí miestneho slovenského dedinského domu obecenstvo a účinkujúce súbory pozdravil starosta obce István Harazin a vedúci Folklórneho spolku Zelený veniec Ondrej Csaba Aszódi.

Po privítacích slovách sa začala voľná zábava. Ečerčania núkali prítomných svadobným koláčom a červeným vínom, dychovky lákali do tanca. Neodolali im starí ani mladí. Veselica skončila návratom do osvetového strediska, kde prítomných v mene organizátorov po maďarsky, po slovensky a po nemecky privítala členka spolku Katarína Aszódiová. Zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová a starosta obce István Harazin hovorili o tom, že ako každá krajina, mesto a dedina, aj Ečer má svoje významné sviatky, z ktorých najdôležitejší je „búčov“ (hody) v deň sv. Antona, patróna obce. Pred niekoľkými rokmi ečerskí folklórnici a lokálpatrioti vytvorili novú tradíciu - oslavu znovuzakladateľa obce, grófa A. Grassalkovicha. V tento deň prichádzajú do Ečeru Slováci z rôznych obcí z okolia Pešti, ako kedysi prichádzali hostia na hody, aby sa spolu zabavili...

V kultúrnom programe sa obecenstvu rad radom predstavili všetky domáce a hostiteľské súbory. Stretnutie, ktoré okrem obecnej a miestnej slovenskej samosprávy podporili aj CSS a Slovenská samospráva Peštianskej župy, sa skončilo pohostením účinkujúcich a tanečnou zábavou.

Andrea Szabová Mataiszová

A. Rudnay prichádza do Ostrihomu

alebo

Bazilika „nanečisto“

Od obnovenia mostu Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom presmerovali cestu na maďarskej strane po brehu Dunaja tak, že do mesta sa vráti v jeho južnej časti pri tzv. Okrúhlom kostole. Svojím tvarom a eleganciou zaujme na prvý pohľad. Podľa turistických sprievodcov kostol sv. Anny (Okrúhly kostol) dal postaviť arcibiskup Alexander Rudnay ako zmenšenú kópiu baziliky. Hovorí sa, že slúžil ako „generálna skúška“ správnosti výpočtu kupole na hlavnej ostrihomskej bazilike. Vyhotovením plánov poveril Jána Packha. Výstavba sa začala v r. 1828 a bola dokončená až v r. 1837. To už bol arcibiskup po smrti. Zaujímavý je pôdorys kostola, je to dokonalý kruh. Nad loďou sa nachádza vysoká kupola, na jej bokoch stoja 2 samostatné veže. Pred hlavným vchodom sa rozprestiera široká stĺpová dvorana. Vedú k nej mramorové schody. Pred ňou stoja 2 kamenné sochy anjelov, vysoké 2,5 m. V kostole je vystavená strieborná maketa kostola vyhotovená v roku 1913. Obraz hlavného mramorového oltára znázorňuje sv. Annu, Joachima a Máriu ako dieťa. Je dielom maliara Hesza z roku 1929. Život Panny Márie znázorňuje reliéf, život sv. Anny predstavujú 3 rozmerné maľby o rozlohe po 15 m2. Pokiaľ vojdete aj za kostol, do dvora základnej katolíckej školy kardinála Mindszentyho, zbadáte na jeho vonkajších múroch dve diela, ktoré zaujímavo znázorňujú legendy z doby položenia základov uhorského štátu.

Môj pilíšsky priateľ Rudo Fraňo je staviteľ a potvrdil mi tieto skutočnosti. Ku kostolu sa viažu aj osudy mnohých Slovákov z Pilíša, ktorí rukovali do Ostrihomu. Tento kostol slúžil ako prísažný kostol. Tu noví vojaci prisahali vernosť kráľovi, cisárovi alebo iným vrchným pánom. Aj otec môjho priateľa sem narukoval. Na takú slávu sa boli pozrieť aj jeho manželka a brat. Hoci to bolo v tridsiatych rokoch 20. storočia, znamenalo to „pešiu túru“. Zo Senváclavu, kde bývali, sa pobrali krížom po kopcoch popod Chotárnu skalu (Dobogókő). Museli vyjsť skoro ráno, ešte za hlbokej tmy. Ako tak kráčajú dole svahom, zrazu len zbadajú, že pod nohami nie je trávnatá zem, ale ich kroky sa duto ozývajú. A ozývajú sa prekvapené hlasy. Ihneď sa otočili a rýchlo zmenili smer. Uvedomili si, že v nočnej tme sa dostali do Huti (Pilisszentlélek), kde sú domy vybudované vo svahoch. Ako áno, ako nie, asi trafili na lavičku, ktorú mal položenú gazda zo svahu na povalu svojho domu. Potom sa už bezpečne dostali až do Ostrihomu.

Práve slovenská dedinka Huť si pripomína kardinála Rudnaya aj dnes. Ľudové noviny už písali, že na stenách miestneho kostola sú osadené pamätné tabule Petra Pázmaňa z roku 1987 a Alexandra Rudnaya z roku 1992, ktoré vzdávajú hold veľkým osobnostiam katolíckej cirkvi v Uhorsku. O slovenskej hrdosti na Rudnaya sa maďarský návštevník kostola v Huti nedozvie. Pokiaľ text na Pázmaňovej tabuli je identický v maďarčine aj v slovenčine, tak maďarskému návštevníkovi neprezradíme slávny výrok kardinála Rudnaya: „Slovák som, ak by som bol aj na Petrovom stolci, Slovákom ostanem“. Tento je len v slovenčine. Maďarsky to píšu takto: „A nagy magyar egyházfőnek és államférfinak“. Doteraz sa to nezmenilo.

Vráťme sa s kardinálom Rudnayom späť do Ostrihomu k Okrúhlemu kostolu. Na jeho západnej strane je tabuľa s textom v slovenčine i v maďarčine, z ktorej sa dozvieme, že práve tu vítali Ostrihomčania kardinála Rudnaya na jeho skutočne historickej ceste, keď sa rozhodol vrátiť svoje sídlo po 280 rokoch z Trnavy. Stalo sa to 16. mája 1820. Nesmieme zabudnúť, že mesto po porážke Turkov zostalo spustošené. V encyklopédiách sa píše, že „mesto bolo dosídlené cudzincami, najmä Slovákmi (pretože Slovensko ležalo mimo bývalého osmanského územia), ktorí sa však postupne pomaďarčili“. Nemôžem súhlasiť s tvrdením, že Slováci boli cudzinci. Slováci boli domáci obyvatelia Uhorska, tak ako Maďari, Nemci a iní. A sťahovali sa v rámci svojej vlasti. Podobne ako mnohí Pilíšania. Pravdu majú encyklopédie v tom, že sa pomaďarčili. Veď napríklad z konca 17. storočia sa zachovali po slovensky písané artikuly ostrihomského súkenníckeho cechu, ktorý tam založili siedmi súkennícki majstri prisťahovaní z Rajca.

To, že Ostrihom vyrástol do dnešnej krásy, je zásluha aj mnohých Slovákov na čele s ostrihomským arcibiskupom, prímasom Alexandrom Rudnayom, rodákom z Považian - Svätý Kríž nad Váhom. Po presťahovaní pôsobil v Ostrihome ešte 11 rokov a veľkoleposť Baziliky, ktorá sa týči nad Dunajom, je predovšetkým len a len jeho zásluha.

Jozef Schwarz

Starý Budín

Tretí občiansky a národnostný deň

Pred tromi rokmi sa rozhodol Občiansky a národnostný výbor Samosprávy III. obvodu Budapešti usporadúvať celodňové programy, ktoré by usmernili pozornosť verejnosti na činnosť v obvode pôsobiacich občianskych združení a národnostných menšinových samospráv. Záujem o Občiansky a národnostný deň Starého Budína-Békášmederu z roka na rok rastie. Do organizovania v poradí tretieho občianskeho a národnostného dňa, ktorý sa konal v prvú októbrovú sobotu opäť v Starobudínskom osvetovom stredisku na Ulici San Marco, sa zapojilo vyše päťdesiat občianskych združení a desať národnostných menšinových samospráv, medzi nimi i naša slovenská.

V sobotu už od skorého rána bolo rušno nielen v osvetovom stredisku, ale aj na jeho dvore. Stánky v obrovskej budove i vonku pripomínali ľudovú veselicu, priam hody, kde sa jedlo a pilo (aj zadarmo), kde ponúkali svoje výrobky ľudoví umelci, remeselníci a medovnikári a kde bolo dostať aj rôzne publikácie menšinových samospráv a v obvode sa nachádzajúcich vydavateľstiev. Pravda, nešlo tu iba o zábavu, ale v prvom rade o to, aby jednotlivé občianske organizácie a národnostné samosprávy prezentovali verejnosti svoju činnosť. Organizátori do programu dňa i tento rok zaradili aj preventívne zdravotné prehliadky: lekári a asistentky merali záujemcom krvný tlak, hladinu cukru v krvi a kto o to požiadal, tomu poskytli aj odborné vyšetrenie.

Hlavnú záštitu nad celodňovou akciou mal starosta III. obvodu a poslanec Národného zhromaždenia MR Balázs Bús, ktorý podujatie aj slávnostne otvoril. Vo svojom príhovore zdôraznil mimoriadny význam činnosti občianskych združení a menšinových samospráv vo verejnom, kultúrnom a politickom živote obvodu. Starosta vysoko hodnotil aj činnosť menšinových samospráv a menšinových občianskych združení, čo prejavil odovzdaním ceny Najlepšia občianska organizácia roka a peňažnej odmeny 500 tisíc forintov Kultúrnemu spolku Nemcov Starého Budína-Békášmederu „Braunhaxler”.

Po otváracej slávnosti prebiehali programy v hale, v divadelnej sále i na dvore osvetového strediska. Nepreháňame, ak konštatujeme, že každý účastník si mohol prísť na svoje. Na dvore prebiehala súťaž vo varení guláša a perkeltu, výsledné produkty potom kuchári zadarmo rozdávali záujemcom, konali sa tu športové zápolenia a deti mali možnosť zdokonaľovať sa vo svojej zručnosti.

Na javisku divadelnej sály sa jeden za druhým striedali umelecké súbory menšinových samospráv a občianskych združení. Spomedzi nich nemôžeme nespomenúť vynikajúce vystúpenie nemeckého speváckeho zboru Braunhaxler a hlavne úspech tanečníkov Folklórneho spolku Lipa, ktorý vedú predsedníčka Monika Szelényiová a umelecká vedúca Eva Szilágyiová Šubová. Našim tanečníkom sa nadšené obecenstvo za ich dva východoslovenské ľudové tance právom zavďačilo vrelým potleskom.

Medzitým vo veľkej hale osvetového strediska až do skorých večerných hodín prebiehali rôzne zamestnania pre deti, ako je obľúbená atrakcia pre najmenších - maľovanie tváre, kreslenie, počúvanie rozprávok, kvízy a rôzne iné zamestnania nielen pre deti, ale aj pre dospelých.

Občiansky a národnostný výbor Starého Budína-Békášmederu, ako to vyhlásili jeho členovia v osvetovom stredisku, aj na rok zorganizuje už osvedčený občiansky a národnostný deň, ktorý sa právom zaradil do najveľkolepejších spoločensko-kultúrnych akcií tejto časti nášho hlavného mesta.

(bárkányi)

Etnofilm aj s filmami z Maďarska

Do 16. ročníka medzinárodného filmového festivalu Etnofilm Čadca 2010 prihlásili tvorcovia 105 filmov z 22 krajín. Výberová komisia zaradila do hlavnej súťaže 34 filmov z 21 krajín. Celková dĺžka súťažných filmov bola 24 hodín, priemerná dĺžka filmu 42 minút. Novinkou 16. ročníka bola súťaž Slováci vo svete a nesúťažné filmy Etnológovia za kamerou.

Dňa 1. októbra sa uskutočnilo slávnostné udelenie cien a vyhlásenie víťazných filmov a režisérov. Porota pracujúca v zložení: predsedníčka Jadwiga Hučková z Poľska, Zuzana Beňušková zo Slovenska, Ján Fuzik z Maďarska, Naško Križnar zo Slovinska a Štefan Vraštiak zo Slovenska sa rozhodla udeliť Grand Prix - Zlatého turoňa slovinskému režisérovi Amirovi Muratovičovi za film Stavanie májov, a to vďaka komplexnému spracovaniu obyčaja ako súčasti kultúrneho dedičstva a plné využitie súčasných foriem vizuálneho stvárnenia. Strieborného turoňa získal film Hranica režiséra Jaroslava Vojteka zo Slovenska za citlivý dokumentaristický prístup k dlhodobej konfliktnej situácii v živote ľudí na štátnych hraniciach, zapríčinenej veľkou politikou, s upozornením na pretrvávanie neblahého stavu. Bronzový turoň patrí režisérovi Mátyásovi Priklerovi, taktiež zo Slovenska, za film Juraj Kubánka, a to za obsahovo a filmársky pútavé priblíženie životného príbehu významnej osobnosti slovenskej kultúry s využitím časozbernej metódy na sociálno-politickom pozadí. Cenu primátora mesta Čadca udelila porota mladému maďarskému režisérovi Kristófovi Kovácsovi Plno masti (Malaccal teljes) za chápavý a jemným humorom podfarbený prístup k spoločnej snahe Rómov a Maďarov presláviť svoju obec na celoštátnej súťaži. Cenu z rúk riaditeľa Slovenského inštitútu v Budapešti Milana Kurucza prevzala manželka režiséra.

Medzi súťažnými filmami boli aj diela pracovníkov redakcie Domoviny z Maďarskej televízie. Dielo Ivety Hruboňovej Kristína je portrét Kristíny Bauerovej, ktorá pochádza z Vojvodiny a nový domov si našla so svojou rodinou v Segedíne. Film Cez Nadlak je... v réžii Jána Benčíka je mozaikou zo života nadlackých Slovákov. Film Naboso v zarosenej tráve v réžii Zuzany Antalovej je portrét legendárnej malokerešskej učiteľky slovenčiny Heleny Kovátsovej Kostrovej. Na záverečnom ceremoniáli prevzali tvorcovia Pamätný list a Čestné uznanie Matice slovenskej.

Súčasťou festivalu boli v tomto roku aj tri výstavy - 30 rokov Etnofilmu, ktorá prostredníctvom archívnych materiálov dokumentuje priebeh Etnofilmu od jeho zrodu, druhou bola výstava fotografií Karla Plicku Korene a výhonky a napokon výstava k storočnici narodenia zakladateľa slovenskej národnej kinematografie Paľa Bielika.

V roku 2002 sa festival zaradil do združenia Európskeho spoločenstva filmových festivalov v Bruseli, čo prispieva k jeho zviditeľňovaniu na medzinárodnom filmovom fóre. Etnofilm je najstarší slovenský filmový festival, ktorý sa koná od roku 1980, tento rok po druhýkrát pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča. Jeho hlavnými organizátormi sú Žilinský samosprávny kraj, Kysucké múzeum v Čadci, Slovenský filmový ústav, Mesto Čadca a Kultúrne a informačné centrum mesta Čadca. Na jeho mediálnej propagácii sa podieľali aj naše noviny.

Spracovala: (br)

http://www.etnofilm.sk

Keď november, tak filmový seminár v Budapešti, ktorý sa od minulého roku rozšíril o Segedín a v tomto roku bude dejiskom jednej projekcie aj Fakulta J. Vitéza KUPP v Ostrihome. Skalní účastníci už dobre poznajú dlhoročných odborných vedúcich podujatia, ktorými sú generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Mgr. art Peter Dubecký a rektor Vysokej školy múzických umení v Bratislave prof. Ondrej Šulaj. Nebudú chýbať ani v tomto roku... Hlavným organizátorom filmového seminára je Slovenské divadlo Vertigo pri CSS, spoluorganizátormi Slovenský filmový ústav, Slovenský inštitút, Spolok segedínskych Slovákov a Kino Grand Café v Segedíne. Akciu finančne podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a Slovenská samospráva v Segedíne. Veľmi by sme sa tešili, keby ste si vybrali z pestrej ponuky slovenských hraných a dokumentárnych filmov z rokov 2008-2010! Tešíme sa na vašu návštevu!