Založili sa budapeštianske slovenské samosprávy

Voľby do miestnych slovenských menšinových samospráv úspešne prebehli, Slováci v hlavnom meste si zvolili 14 obvodných zborov. V predošlom cykle bolo v Budapešti tiež 14 slovenských zborov, v tomto roku avšak neboli vypísané voľby v II. obvode, vznikla ale nová samospráva v XX. obvode.

Poslancov do obvodných slovenských zborov nominovali dve občianske zoskupenia. Volebné združenie Ozvena - Klub slovenských dôchodcov má 29 poslancov a zoskupenie Slovenská únia 27. Na rozdiel od väčšinových bola účasť v menšinových voľbách dobrá, zúčastnilo sa na nich približne 60 percent voličov prihlásených do menšinových volebných zoznamov.

V Budapešti sa uskutočnili zakladajúce schôdze slovenských samospráv spolu s ostatnými menšinovými zbormi. V Novej Pešti sa založilo až 12 menšinových samospráv. Budapeštianske slovenské volené zbory mali možnosť zložiť prísahu vo svojom materinskom jazyku, čo viaceré využili.

Na zakladajúcich zasadnutiach po prevzatí mandátu a zložení sľubu si poslanci zvolili predsedu a jeho zástupcu. V drvivej väčšine samospráv potvrdili vo funkcii doterajšie vedenie, teda môžeme veriť, že spolupráca na úrovni hlavného mesta bude aspoň taká dobrá, ako bola doteraz. Nový predseda je v XVII. obvode a, samozrejme, v novom zbore v XX. obvode.

Voľby siedmich členov Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB) budú prebiehať pravdepodobne v januári podľa dvoch listín.

(ef)

Ustanovujúce zasadnutie Slovenskej samosprávy vo Veľkej Tarči

Prvou úlohou menšinových poslancov, zvolených v októbrových voľbách, bolo ustanoviť nové zbory a zvoliť si vedenie. Vo Veľkej Tarči sa poslanci zišli 8. októbra v budove obecného úradu. Prítomných privítala najstaršia členka zboru, jeho doterajšia predsedníčka Mária Galántaiová. Zvlášť privítala starostu obce Sándora Rimócziho a poslancov obecnej a slovenskej samosprávy. Predsedníčka volebnej komisie A. Peteová uviedla výsledky volieb do slovenského zboru. Volieb sa zúčastnilo 76 zo 117 registrovaných voličov, t. j. účasť bola 64,95 %. Členmi slovenskej menšinovej samosprávy sa stali P. Z. Fényesová, M. Galántaiová, J. Morvaiová a I. Slauková, ktoré zložili prísahu a prevzali poverovacie listiny. Voľby vedenia sa uskutočnili tajným hlasovaním. Predsedníčkou sa stala M. Galántaiová a podpredsedníčkou J. Morvaiová. Vedeniu a členom novoustanoveného zboru zablahoželali poslanci obecného zastupiteľstva a starosta, ktorí zdôraznili dôležitosť vzájomnej spolupráce.

(aszm)

Maďarsko-slovenský demografický seminár

V budapeštianskom Ústrednom štatistickom úrade sa 21. októbra uskutočnil Maďarsko-slovenský demografický seminár, ktorého sponzorom bol Slovenský inštitút. V Sále Károlya Keletiho privítal účastníkov riaditeľ Výskumného demografického centra Zsolt Spéder. Vyše sedemhodinový program bol rozdelený do štyroch blokov, ktoré sa končili diskusiou. Prednášajúcimi boli výskumníci z Maďarska i zo Slovenska.

Prednášky sa zaoberali témami ako plodnosť, politik a rodiny, segregácia Rómov, emigračné trendy či pracovná migrácia. Program uzavreli dve prednášky na národnostné témy: o identite a zmene identity. Sociológ z Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne László Gyurgyík PhD. prezentoval výsledky svojich výskumov o asimilačných procesoch a zmene národnosti Maďarov na Slovensku. Po ňom nasledovala PhDr. Mária Homišinová PhD. zo Spoločenskovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v Košiciach, ktorá predstavila výsledky výskumov zhotovených na prelome tisícročia za pomoci Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) s podporou Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) a Slovenskej i Maďarskej akadémie vied na tému Materinský jazyk Slovákov v Maďarsku - dôležitý etnoidentifikačný ukazovateľ. Prednášky si so záujmom vypočuli aj titulárna hlavná odborná radkyňa VÚSM, profesorka Anna Divičanová a predseda CSS Ján Fuzik.

Zaujímavým zistením porovnania výskumov uskutočnených medzi Maďarmi na Slovensku a Slovákmi v Maďarsku je, že kým v prípade maďarskej národnosti je národnostná identita úzko spätá so znalosťou národnostného jazyka, väčšina opýtaných slovenskej národnosti žijúcej v Maďarsku uviedla, že slovenčinu ovláda len slabo, a teda nie je určujúcim faktorom pre ich identitu. Výskum medzi Maďarmi na Slovensku taktiež poukázal na to, nakoľko je dôležitá prítomnosť národnostných inštitúcií pri zachovaní národnostnej identity. V oblastiach, kde existuje národnostná škola, divadlo, ale stačí, ak je to nejaký spolok, sú asimilačné trendy oveľa miernejšie. Naopak, v prípade detí maďarských rodičov, ktoré chodili do čisto slovenskej školy, sa 38 % hlásilo k slovenskej národnosti. V prípade detí zo zmiešaných rodín navštevujúcich slovenské školy, sa iba 5 % hlásilo k maďarskej menšine. Národnostné školstvo teda až v prekvapujúco veľkej miere ovplyvňuje tempo asimilácie.

Keďže výskumy sa uskutočnili pred desiatimi rokmi, odznel návrh na ich zopakovanie. Predseda tejto sekcie, sociológ z Rumunska Tamás Kiss, okamžite prejavil záujem a prisľúbil podporu prípadného nového výskumu. Zároveň prítomní vyjadrili veľké očakávania ohľadom sčítania ľudu, ktoré sa o rok uskutoční tak v Maďarsku, ako aj na Slovensku. Nové údaje sprostredkujú sociológom veľmi cenné informácie, ukážu im smer vývoja za posledné desaťročie a budú akiste podnetom k ďalším výskumom.

V diskusii po prednáškach odzneli ďalšie zaujímavé aspekty, prečo je miera asimilácie Slovákov v Maďarsku oveľa vyššia ako napr. v Rumunsku či v Srbsku. Anna Divičanová spomenula v tejto súvislosti svoje výskumy v slovenských školách v Českej republike, kde sa Slováci tiež mimoriadne rýchlo asimilujú. Jej dlhodobejší prieskum zmaril fakt, že viaceré školy, ktoré navštívila, počas nasledujúcej návštevy už neexistovali. Slovenskí rodičia dali svoje deti prepísať radšej do českých škôl, čo odôvodnili tým, že ich českí rovesníci sa slovenským deťom vysmievali. Podobná bola situácia dlhé desaťročia aj v Maďarsku, čo spolu s ďalšími faktormi viedlo k stavu, aký je v súčasnosti.

Predseda CSS aj v súvislosti s týmto stavom vyslovil otázku, aká je budúcnosť Slovákov v Maďarsku, či sa tempo asimilácie môže aspoň spomaliť. Mária Homišinová pripomenula myšlienku jedného z respondentov spred desaťročia - naša národnosť má slabú identitu, pomaly vymiera, je ale aj na nás, či s tým dačo urobíme. Summa summarum, ak nemáme záujem o zmenu, ak pre ňu nič neurobíme, nik nám nepomôže spomaliť našu asimiláciu.

Zlatko Papuček

Predvianočný darček deťom v Alkári

V najvyššie ležiacej osade Maďarska Alkári (Mátraszentimre) sa 28. októbra splnil sen žiakov štyroch základných škôl, ktorí prostredníctvom Ministerstva národných zdrojov MR dostali od firmy Opel Magyarország 120 počítačov. Slávnostné odovzdanie sa konalo v budove miestnej základnej školy, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Pri výbere obdarovaných škôl pomohli odborníci rezortu. Dar automobilky odovzdala štátna tajomníčka ministerstva Rózsa Hoffmannová. Deväťdesiatdeväť notebookov a dvadsaťjeden desktopov dostali Hornomatranská základná škola Lászlóa Zakupszkého v Alkári, Základná škola a materská škola v Nagyrozvágyi, Základná škola v Šáte a Základná škola Zsigmonda Rákócziho a materská škola vo Vizsolyi.

Vo veľkej sále školy prominentných hostí, medzi ktorými boli predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková, predstaviteľov obdarovaných štyroch osád a škôl privítala riaditeľka inštitúcie Kristína Jakabová. Prítomným sa prihovoril aj gestor akcie, výkonný riaditeľ firmy Opel Magyarország Tamás Kovács. - Naša firma už dvadsať rokov zohráva významnú úlohu v maďarskom hospodárskom a spoločenskom živote. Jednou z dôležitých iniciatív je aj táto dnešná, keď darujeme 120 počítačov školám odkázaným na pomoc. S radosťou pomáhame deťom, školám, v ktorých získavajú vzdelanie. Myslím si, že počítače sme darovali inštitúciám, ktoré si ich zaslúžia, - zdôraznil Tamás Kovács a zaželal žiakom, aby notebooky čo najúčinnejšie využívali.

Štátna tajomníčka Ministerstva národných zdrojov Rózsa Hoffmannová vo svojom prívete v prvom rade poďakovala firme Opel za pomoc. - S radosťou som prijala dnešnú úlohu a s radosťou som spolu s kolegami hľadala tie školy, ktoré sú odkázané na pomoc. Veľká vďaka patrí riaditeľke Severomaďarského regionálneho riaditeľstva Školského úradu Zsuzsanne Ragályiovej, bez ktorej by sa dnešná akcia nemohla uskutočniť. Školský úrad totiž disponuje presnými údajmi o všetkých školách, o podmienkach, v akých pracujú. Preto sme požiadali pani riaditeľku, aby nám pomohla vybrať tie školy, kde počítače najviac potrebujú. Na slávnostný akt sme nie náhodou vybrali Základnú školu v Alkári, totiž táto obec je najvyššie položená lokalita v Maďarsku. Jej výška má symbolizovať možnosť osvojiť si vysoké znalosti, dosiahnuť vysoké ciele. Alkár sme zvolili aj preto, lebo je národnostnou obcou. V Maďarsku žije 13 národností a nás teší, že v tomto projekte je preferovaná aj taká škola, do ktorej chodia nielen deti maďarskej, ale aj inej, v tomto prípade slovenskej národnosti, - povedala Rózsa Hoffmannová a privítala predstaviteľov slovenskej minority. - Dúfam, že aj oni cítia hodnotu tohto gesta, - dodala. Štátna tajomníčka ďalej hovorila o tom, že v dnešnej dobe je počítač takou nevyhnutnou pomôckou, akými boli kedysi ceruzka, guma a pravítko. Bez jeho používania deti nemôžu získať plnohodnotné vedomosti a obstáť v konkurencii. Ako povedala, preto bolo dôležité darovať moderné počítače školám, ktoré by si ich z vlastných síl nedokázali získať.

Po príhovore R. Hoffmanovej zahral na klavíri miestny druhák Krištof Vincze a potom nasledovalo slávnostné odovzdanie notebookov a desktopov. V mene osemtriednej Hornomatranskej základnej školy Lászlóa Zakupszkého v Alkári, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, prevzala tridsaťdva notebookov, riaditeľka Kristína Jakabová. Ako povedala, doteraz 32 detí používalo osem počítačov. Základná a materská škola v Nagyrozvágyi dostala pre 111 žiakov devätnásť notebookov a šesť desktopov, ktoré nahradia doterajších sedem zastaraných počítačov. Základná škola v Šáte získala osemnásť notebookov a šesť desktopov, ktoré budú slúžiť 110 deťom namiesto desiatich starých počítačov. Základná škola Zsigmonda Rákócziho a materská škola vo Vizsolyi bude mať pre 175 žiakov tridsať notebookov a deväť desktopov, ktoré nahradia sedem starých počítačov.

Paralelne so slávnostným podujatím v Alkári vedenie firmy Opel Magyarország a predstavitelia Baptistickej charitatívnej služby odovzdali v Devecserskom regióne červeným kalom postihnutým školám a inštitúciám sedemdesiat ďalších počítačov.

Andrea Szabová Mataiszová

Živé ľudové umenie v Národopisnom múzeu

Vysoké uznanie výšivkárskemu krúžku DSK Rozmarín

Koncom októbra sa v preplnenej budove Národopisného múzea v Budapešti uskutočnilo otvorenie v poradí XV. celoštátnej výstavy ľudového umenia nazvanej Živé ľudové umenie. Pri tejto príležitosti odovzdali tvorcom ľudového umenia ceny. Medzi tými, ktorí prevzali najvyššie vyznamenanie udeľované v oblasti ľudového umenia, bol výšivkársky krúžok Rozmarín, ktorý pôsobí pri Dome slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe.

Dom tradícií, Zväz spolkov ľudového umenia a rezort kultúry každých päť rokov poskytujú predstaviteľom ľudových remesiel možnosť predložiť svoje diela odbornej porote a predstaviť ich verejnosti. Na výzvu organizátorov v tomto roku prihlásili tvorcovia takmer desaťtisíc umeleckých predmetov, ktoré po predbežnom posudzovaní na regionálnej úrovni hodnotila porota pozostávajúca z renomovaných odborníkov. V Národopisnom múzeu je vystavených 1 700 predmetov 450 individuálnych tvorcov a kolektívov. V expozícii sú zastúpené všetky oblasti tzv. drobných ľudových remesiel: historické a ľudové výšivky, čipky, modrotlač, odevy, ľudové šperky, tkaniny, plsť, drevorezby, úžitkové predmety, nábytok, hračky, predmety z kostí, rohoviny a kovu, keramika, umelecké výrobky z kože, zo slamy, šúpolia a prútia, medovníky a detské hračky.

Organizátori ocenili také predmety, ktoré čerpajú z tradičného ľudového umenia, ale zapadajú do dnešnej bytovej kultúry a odievania. Dôležité bolo nielen to, aby tvorcovia používali tradičné techniky a motívy, ale aj to, aby sa hotové výrobky dali aj dnes používať. Exponáty preto nie sú vystavené iba vo vitrínach, za sklom, ale aj v interiéroch zariadených nábytkom.

Porota udelila v tomto roku 49 zlatých, 48 strieborných a 49 bronzových diplomov. Najlepším tvorcom odovzdali Granátové jablko - drobnú plastiku a peňažnú odmenu. Medzi 25 tvorcami, ktorí v tomto roku prevzali toto vysoké uznanie, bol Výšivkársky krúžok Rozmarín, pôsobiaci v DSK v Békešskej Čabe pod vedením majsterky ľudového umenia Anny Illéšovej Boťánskej. Práce zaslané do súťaže pripravili: Mária Széplakiová, Mária Vécseyová, Mária Wolfová, Magdaléna Feketeová, Anna Nedényiová Törőcsiková, Judita Hrabovszká, Katarína Kovácsová, Zuzana Blahutová a Mária Buťková. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky DSK Anny Ištvánovej, ktorá odprevadila do Budapešti početnú delegáciu Spolku ľudového umenia Békešskej župy, krúžok Rozmarín vznikol presne pred 10 rokmi. Vtedy sa okolo Anny Illéšovej Boťánskej zoskupilo deväť-desať žien, väčšinou bývalých učiteliek slovenskej školy. Odvtedy sa krúžok rozrástol, v súčasnosti má 40 členov. Počas svojho pôsobenia získal mnoho cenných uznaní, zúčastnil sa na množstve výstav, od Ameriky cez európske mestá, ale samozrejme, najčastejšie vystavuje v Maďarsku a okolitých krajinách. Členky krúžku sa neuspokojili so spracúvaním motívov z Békešskej župy a z celého Maďarska, ale prekročili hranice a aplikujú aj motívy z celého územia bývalého Uhorska. Na moju otázku, týkajúcu sa deľby práce medzi DSK a odbornou vedúcou, A. Ištvánová uviedla: „Je to taká partia, ktorá nepotrebuje našu pomoc. Samozrejme, zabezpečujeme jej všetky podmienky k práci, ale na úspechu má veľký podiel vždy ten, kto vyberie tému, ktorú podajú do ďalšieho konkurzu. Je to A. Illéšová Boťánska, takže uznanie patrí v prvom rade jej. Ona pripraví návrh výšivky a ostatní šikovnými prstami, veľmi dobrým zrakom a s veľkou trpezlivosťou vytvoria tieto diela, ktoré vyhrávajú ceny po celom Maďarsku. Vlani vďaka DSK, ktorý prostredníctvom projektu Grundtvig V úcte k tradíciám získal prostriedky, Rozmarín mohol predstaviť svoju činnosť na predvianočnom trhu v Paríži.

V kategórii nábytku udelila porota Granátové jablko kolektívu, ktorý do súťaže nominoval kompletne zariadenú komlóšsku izbu, vyrobenú na počesť drevorezbára, učiteľa Gejzu Kovácsa. Pochádzal zo Slovenského Komlóša, neskôr sa presťahoval do Békešskej Čaby, kde pracoval v ľudovo umeleckom tábore ako drevorezbár a stal sa majstrom ľudového umenia. Spolu so známym miestnym drevorezbárom Alexandrom Szokolaym bol prvým, kto začal vyrezávať komlóšske zrkadlá a stoličky a neskôr aj ďalšie kusy typického nábytku tejto dolnozemskej slovenskej osady. Ako uviedol pre Ľudové noviny člen skupiny Zoltán Ondrej Sávolt zo Slovenského Komlóša, nápad vyrobiť túto izbu pochádzal od drevorezbára z Poľného Berinčoka Alexandra Tótha, ktorého inšpirovala nedokončená lavica nedávno zosnulého tvorcu, s ktorým kedysi spolupracoval. „Existujú tu jednoznačné slovenské súvislosti, veď aj ja som komlóšsky Slovák a pripravil som tkaniny do tejto izby. Urobil som pokrovce, prikrývku na posteľ a na rohovú lavicu, teda tkaniny, čo patria do takejto komlóšskej izby.“ Nábytok zhotovil Alexander Tóth, typickú zelenú keramiku vedúca odbornej školy v Békešskej Čabe Andrea Barcsayová a maľby na nábytku Anna Kőfalviová.

Tajomníčka Spolku ľudového umenia Békešskej župy Anna Pálová je vynikajúcou odborníčkou a zároveň organizátorkou, o čom svedčí napr. aj fakt, že niektoré členky krúžku Rozmarín sa do Ameriky dostali vďaka tomuto spolku. Po prehliadke bohatej výstavy, na ktorej boli v hojnom počte zastúpení aj ľudoví umelci spracúvajúci slovenské motívy a tradície, sme jej položili otázku, ako sa navzájom ovplyvňovalo päť národností, ktoré žijú v tejto župe. „Slovenské ženy zachovali mimoriadne bohaté vzory, ktoré sa v našom regióne dodnes používajú. Všetky národnosti nádherne zapracovali do svojich tkanín svoje farby, preto sa na prvý pohľad vidí, či ide o rumunskú, srbskú alebo maďarskú tkaninu. Keď skúmame kožušnícke výšivky, môžeme veľmi pekne vykázať, že napr. aj v motívoch kožuchov z Gyuly a okolia, kde žijú vo veľkom počte Rumuni, sú určité charakteristické črty, ale príznačné sú najmä farby. V Poľnom Berinčoku, kde žilo aj mnoho Nemcov, ktorí skôr zanechali kroje, majú na kožuchoch voľné výšivky, čím sa napr. výrazne líšia od hustých výšiviek z Gyuly. Líšia sa ale aj slovenské výšivky zo Slovenského Komlóša a Sarvaša: k farbám, používaným na kožušníckych výšivkách v Komlóši, v Sarvaši pribudla aj čierna. Tunajšie národnosti sa teda snažili o originalitu vo farbách a v hustote výšivky, prípadne použitých materiálov, pričom dlhé spolunažívanie vzájomne ovplyvnilo výšivky všetkých národností. Slováci, ktorí žijú v tejto župe vo veľkom počte, prispeli do spoločného dedičstva maľovaným nábytkom. Pre tunajších Maďarov bol príznačný nemaľovaný nábytok,“ dodala na záver A. Pálová.

Bronzové diplomy v kategórii výšiviek udelila porota Zuzane Kiszelyovej z Poľného Berinčoku, Márii Kiszelyovej a jej dcére Uršule z Čabačudu, v kategórii kraslíc Margite Uhljarovej zo Sarvaša a v dvoch kategóriách Klubu čipkáriek Lencsési z Békešskej Čaby, ktorý vedie Silvia Tóthová Kissová.

Alžbeta Račková

Milan Ferko a Senváclav

Významný slovenský spisovateľ Milan Ferko sa pred necelým rokom dožil 80 rokov. Pri tejto príležitosti vyšlo bibliofilské vydanie knihy Hľadanie raja. „Normálne“ vydanie uvedenej knihy, ktorá je charakteristická predovšetkým autobiografickým obsahom, predstavili až nedávno na podujatí, ktoré sa konalo v priestoroch Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. O knihe a autorovi prehovorili rektor tejto školy prof. JUDr. Ján SVÁK, Csc., spisovateľ a publicista Stanislav Háber, ako aj „mecenáš“ Jozef Markulják. Pôvodca tejto akcie - spisovateľ Milan Ferko - sa pre chorobu nemohol zúčastniť na prezentácii svojej knihy.

Prečo o tom píšeme na stránkach Ľudových novín? Autor nie je ich čitateľom neznámy. Senváclavčan Rudo Fraňo už takmer päť rokov popularizuje jeho dielo. Preložil do maďarčiny a vydal jeho romány: Jánošík, Matúš Čák Trenčiansky, Krádež svätoštefanskej koruny a Kráľovské vraždy. Pritom toto nie je jediná súvislosť so Slovákmi v Maďarsku. Príbehy z uvedených kníh sa odohrávajú v našom Pilíši. Či už je to priamo Senváclav (Pilisszentlászló) v Matúšovi Čákovi, alebo Vyšehrad (Visegrád) v Krádeži svätoštefanskej koruny, alebo príbeh o Feliciánovi Zachovi. Môžeme bez prikrášlenia tvrdiť, že časť tvorby Milana Ferka sa stáva súčasťou literárnej histórie „slovenského“ Pilíša.

A práve z uvedenej súvislosti sa rodí myšlienka (v hlave Ruda Fraňa - poznámka autora článku) „zabudovať“ tvorbu Milana Ferka a sprostredkovateľskú misiu Ruda Fraňa do činnosti pripravovaného Slovenského domu v Senváclave. Milan Ferko je známy dôslednosťou štúdia faktov a doby, o ktorej sa chystal písať. V jeho osobnom archíve sú desiatky, často až stovky publikácií a článkov týkajúcich sa konkrétnej témy. Napríklad k šesťdesiatke Ruda Fraňa mu podaroval súbor príspevkov, ktoré spracúvajú tému Jánošíka v ľudovej tvorbe. Výber z týchto podkladových materiálov, ale aj samotné „pilíšske“ vydania jeho kníh, ako aj dokumentácia zo sprievodných akcií by sa stali trvalou súčasťou obecného, nielen slovenského, života v Senváclave.

Milan Ferko si váži miesto Ruda Fraňa pri sprístupňovaní jeho diela v maďarskom jazyku. Pri listovaní Hľadania raja uvidíte na strane 420 fotografiu s textom „S publicistom Jozefom Schwarzom a spisovateľom Rudolfom Fraňom krstíme jánošíkovskými „dukátmi“ maďarský preklad románu Jánošík“. V bibliografii na konci knihy sú uvedené aj „fraňovské“ vydania. Aj Pilíšania si vážia svoje zviditeľnenie v jeho románoch a pokúsia sa prejaviť svoju vďačnosť realizáciou spomenutého návrhu.

Jozef Schwarz

Spomienka na Jána Gerčiho

V polovici októbra sa v priestoroch Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe konali oslavy 101. výročia narodenia významného činiteľa čabianskych Slovákov, ľudového básnika Jána Gerčiho. J. Gerči pochádzal z jednoduchej slovenskej rodiny z mestskej časti Jamina, ako samouk si začal osvojovať slovenský pravopis. Neskôr sa začal venovať literárnej tvorbe. Na vlastné náklady vydal svoju básnickú zbierku a jeho dramatickú tvorbu v slovenčine predstavili nielen v Mestskom divadle v Békešskej Čabe, ale aj v Slovenskom rozhlase. Po presídlení sa na Slovensko sa Ján Gerči angažoval aj v rámci Matice slovenskej.

Po pozdravných slovách vedúcej békeščabianskeho slovenského klubu Alžbety Ančinovej účastníkov privítal predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. Uviedol, že aj on osobne vlastní pôvodné vydanie Gerčiho veselohry Vyslúžená žena v čabianskej slovenčine. Táto knižka má výnimočné miesto v jeho knižnici. Životnú dráhu a tvorbu Jána Gerčiho predstavil prítomným v maďarčine novinár Ervin Sass, kým v slovenčine sa tejto úlohy ujala učiteľka slovenskej školy na dôchodku Oľga Fodorová Zahoránová. Zaujímavosťou je, že otec pani Fodorovej a jej sestry, tiež učiteľky slovenskej školy na dôchodku Kataríny Mikľovej Zahoránovej, kedysi známy kožušník, horlivý Slovák Matej Zahorán, bol jeden z tých slovenských divadelných ochotníkov, ktorí v tridsiatych rokoch predviedli v meste Gerčiho Vyslúženú ženu. Obaja rečníci popri zásluhách ľudového básnika na poli zachovávania slovenčiny zdôraznili, že ani budúce pokolenia nesmú zabudnúť na život a tvorbu takej osobnosti, ktorá ani v časoch najväčšieho národného útlaku nikdy nezatajila svoj slovenský pôvod.

Ich slová si pozorne vypočuli aj potomkovia rodiny Gerčiovcov a tí Čabania, ktorí tohto ľudového básnika poznali osobne.

V rámci intímnej spomienkovej oslavy odzneli básne, zhudobnené básne a úryvok z dramatickej tvorby Jána Gerčiho v podaní aktivistov rôznych slovenských kultúrnych telies a kolektívov. V spoločnom speve s obecenstvom sa predstavili členovia pávieho krúžku Orgován a Slovenského pávieho krúžku za sprievodu citarisky Ildiky Očovskej. Program spestrili recitácie Emílie Kovácsovej, Pirošky Vargovej, žiačok slovenskej školy Kitti Patakiovej a Kitti Liptákovej, ako aj Kvetoslavy Javorskej a Zory Kontrovej, ktoré prostredníctvom nezávislej, mimovládnej organizácie, združujúcej dobrovoľníkov na Slovensku s názvom C.A.R.D.O., strávili mesiac v kruhu čabianskych Slovákov. Členovia čabianskeho slovenského klubu prekvapili návštevníkov DSK krátkou humornou scénkou z tvorby Jána Gerčiho.

(csl)

http://www.luno.hu/content/view/7332/34

http://www.luno.hu/content/view/8138/29

IV. Oberačková slávnosť v Santove

Voľakedy v Santove pestovali hrozno. Na prekrásnych úpätiach Pilíša sa tiahli rady viniča, ktoré patrili pracovitým Slovákom žijúcim v tejto osade. Zmena spoločenského zriadenia, blízkosť hlavného mesta a zoštátnenie pôdy viedli k postupnému zániku tradičného spôsobu života. Hoci v poslednom období v Santove nepestujú hrozno vo veľkom, miestni slovenskí aktivisti sa rozhodli oživiť pekný starý zvyk a usporiadali oberačkovú slávnosť. Jej organizátorom bola Slovenská samospráva v Santove.

Prípravy slávnosti vyvrcholili 8. októbra, keď žiačky základnej školy urobili z hrozna oberačkový veniec. V obnovenom Dedinskom dome pripravili usporiadatelia ukážku tradičného šliapania hrozna spojenú s ochutnávkou čerstvého muštu. O oberačkový sprievod bol veľký záujem, starší a mladší Santovčania spolu so záujemcami z okolitých osád obdivovali „vyštafírovaných“ kočišov, koče a kone. V krojovanom sprievode išli jazdci, miestni tanečníci a speváci, škôlkári a žiaci základnej školy a členovia pozvaných súborov. Mladé tanečníčky niesli oberačkový veniec. Veselý sprievod sa pohol od školy smerom ku krčme a vracal sa po hlavnej ulici ku škole, kde sa konal kultúrny program.

Na úvod sa prítomným prihovorila nová starostka obce Eva Csicsmanczaiová, ktorá sa poďakovala voličom za dôveru a privítala folklórne súbory. Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Katarína Kormošová sa tiež poďakovala Santovčanom, že si zvolili svoj zbor. Pripomenula vzácne dedičstvo našich predkov a hovorila o dôležitosti zachovávania tradícií, jazyka a identity. Kultúrny program uviedli miestni škôlkári slovenskými detskými hrami, ktorých vystriedali členovia tanečnej skupiny základnej školy Stužka (Pántlika). Po predvedení detských hier a slovenských tancov vystúpili nemecké spevácke a tanečné súbory Braunhaxler z Budapešti a Herbstrosen zo Solymáru. Program ukončilo vystúpenie miestneho pávieho krúžku, ktorý získal nedávno v súťaži Zväzu Slovákov v Maďarsku zlatého Slovenského škovránka. Po pestrom kultúrnom programe nasledovalo pohostenie prítomných kapustovými haluškami, súťaž domácich koláčov a oberačkový bál, na ktorom hrala do tanca chýrna Santovská nálada.

Andrea Szabová Mataiszová

Páračke - premiéra ochotníkov

Jesenné aktivity komlóšskych Slovákov

Počas tohoročnej jesene mali komlóšski Slováci možnosť zúčastniť sa na rôznych umeleckých aktivitách. Začiatkom októbra v priestoroch Osvetového strediska J. G. Tajovského privítali vo svojom kruhu slovenských umelcov z Budapešti. Prezentácia aktivistov slovenskej samosprávy I. obvodu nazvaná 10-20-30 diel troch Slovákov im priblížila desať básní Gregora Papučka, dvadsať obrazov maliarky Evy Konczošovej a tridsať fotografií Františka Zelmana. Pani Konczošová pochádza z Albertu, ale silné putá ju viažu aj ku Komlóšu a k Sarvašu. Sarvašské nábrežia sú častým motívom jej diel. Ako sa sama priznala komlóšskemu obecenstvu, narodila sa v znamení Vodnára a preto má úzky vzťah k vode. Rodákom z blízkeho Pitvaroša je František Zelman, ktorý svojím fotoaparátom zvečnil množstvo našich osád a podujatí. Tento krát si záujemcovia mohli pozrieť aj seriál jeho fotografií, ktorý bol ocenený v konkurze Maďarského osvetového ústavu a lektorátu výtvarného umenia s názvom „Naše národnosti v obrazoch“.

Popri pozdravných slovách predsedníčky Organizácie komlóšskych Slovákov Anny Molnárovej hostí a záujemcov pozdravil komlóšsky slovenský básnik Juraj Dolnozemský. Pred predstavením miestnych slovenských divadelníkov, ktoré nasledovalo po výstave, prekvapil početné obecenstvo svojou básňou, oslavujúcou premiéru komlóšskych ochotníkov.

Ochotníci v kolíske slovenského divadelníctva v Maďarsku obnovili svoju činnosť pred niekoľkými rokmi. Odvtedy kolektív pod vedením Erny Laukovej naštudoval niekoľko jednoaktoviek. Tento krát sa režírovania ujala posila z mladšej generácie. Herci pod vedením Jána Klementa adaptovali na javisko kedysi bežný zvyk - páračky, v miestnom nárečí páračke. Inscenácia, popretkávaná originálnym humorom, je venovaná nielen samotnému ľudovému zvyku, ale oživuje na javisku miestnu históriu s jej významnými osobnosťami, vrátane niekdajšej vedúcej slovenských ochotníkov Judity Tomkovej. Práve tento fakt vyzdvihla vo svojich ďakovných slovách predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Lauková. Ocenila, že prostredníctvom predstavenia diváci mohli spoznať napr. aj históriu príchodu Slovákov na komlóšsku pustatinu a detaily z ďalších období. V mene slovenského voleného zboru sa poďakovala komlóšskym Slovákom za aktívnu účasť vo voľbách do menšinovej samosprávy, čo pokladá za dôkaz súdržnosti a životaschopnosti miestnej slovenskej komunity. V podobe kytice odovzdala kolektívu aj pozdrav a gratuláciu riaditeľky Slovenského divadla Vertigo Daniely Onodiovej.

Tanečný spolok Komlóš bol hostiteľom Októbrovej kavalkády ľudového tanca, kde okrem programu hostiteľského kolektívu si nadšené obecenstvo mohlo pozrieť rezké maďarské a slovenské tance Tanečnej skupiny Sköcök zo Sarvaša, ktorá pôsobí v rámci Základnej umeleckej školy Kálmána Chována, ako aj tanečnej zložky Detského súboru Harmónia, ktorá je pýchou miestnej slovenskej základnej školy. Na podujatí, na ktoré zavítal aj generálny konzul SR Štefan Daňo z Békešskej Čaby, sa s veľkým úspechom predstavil aj Mandolínový zbor Tremolo, ktorý nadväzujúc na dávne tradície v slovenskej škole pod vedením učiteľa pána Karasa pred rokom obnovil svoju činnosť a ktorého rady sa priebežne rozširujú o ďalších záujemcov o slovenskú ľudovú hudbu a pieseň.

(csl)

Výstava Liptovskí murári pomáhali stavať Budapešť... v Radoli

Kaštieľ v Radoli je ďalším miestom, kde si verejnosť môže pozrieť výstavu Slovenského národného múzea v Martine Liptovskí murári pomáhali stavať Budapešť... Expozícia približuje návštevníkom podiel hornoliptovských murárov na výstavbe uhorskej metropoly, jej najvýznamnejších spoločensko-kultúrnych, vedeckých, školských a iných budov.

Podobne ako kysuckí drotári, ktorí odchádzali hľadať prácu za hranice rodného kraja, i obyvatelia z hornoliptovských obcí s málo úrodnou pôdou a veľkým nedostatkom pracovných príležitostí boli tiež nútení opúšťať svoje domovy a nachádzať si obživu v cudzom svete.

Začiatkom 18. storočia bolo nevyhnutné osídľovanie dolného Uhorska, oslobodeného spod tureckej nadvlády. Išlo najmä o mestské centrá akými boli Pešť, Segedín a Kecskemét. V ich okolí bol veľký nedostatok domácich staviteľov i pomocných pracovných síl, kde svoje pracovné uplatnenie našli práve skupiny murárov a tesárov z Horného Liptova, ktorí v tom čase vytvorili jednu z najvyspelejších komunít v rámci slovenského etnika v Budapešti.

V 19. storočí na základe iniciatívy palatína arcivojvodu Jozefa sa začal stavebný rozvoj dnešnej Budapešti, čo pozitívne ovplyvnilo vznik murárstva v hornoliptovských obciach, ktoré sa neskôr stalo výrazným doplnkovým zamestnaním pre obyvateľov Liptova a v mnohých rodinách bolo hlavným zdrojom ich obživy. Tradíciu spoľahlivej a kvalitnej práce liptovských stavbárov založili skupiny murárov, tesárov a lešenárov, ktorí pomáhali stavať nielen Budapešť, ale aj Viedeň, Záhreb a mnoho ďalších miest.

Okrem Národného múzea, Kráľovskej opery, najkrajšej budapeštianskej ulice Andrássyho triedy stavali uznávaní majstri murári z Liptova i nájomné domy v Malej Pešti, východnú železničnú stanicu Keleti a mnohé ďalšie stavby.

Pýchou liptovských murárov, lešenárov, ale najmä fasádnikov bola účasť na stavbe umeleckého skvostu maďarskej architektúry, budovy Parlamentu, kde sa do jej dokončenia vystriedalo okolo 400 Liptákov.

Výstavu v priestoroch Kysuckého múzea v Čadci - v Kaštieli v Radoli, si návštevníci môžu pozrieť do konca novembra 2010.

V. Šarlinová

Umy si rúčky, ideme jesť...

Vertigo v Ibsenovom dome v Békešskej Čabe

Na pozvanie Čabianskej organizácie Slovákov opäť zavítalo do Békešskej Čaby Slovenské divadlo Vertigo (SDV). Jeho profesionálna zložka tento krát predviedla hru Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť..., ktorú režíroval Štefan Korenči z Bratislavy, dramaturgičkou inscenácie bola riaditeľka divadla Daniela Onodiová. Dejiskom predstavenia bola divadelná sála Ibsenovho domu - Umeleckého, vzdelávacieho a osvetového strediska v centre Békešskej Čaby, ktoré odovzdali do používania v septembri tohto roku.

Dej mierne smutnej, mierne erotickej inscenácie sa odohráva počas dovolenky v Taliansku, za humornými situáciami sa skrývajú rôzne bolestivé osudy a komplikované ľudské vzťahy. Pod vplyvom cudzieho prostredia, nezvyčajných situácií a nových známostí, poznaní sa vari zmenia životy, ktoré sa zdali byť nezmeniteľné? Mária, prehnane starostlivá vzorná matka, sa dostane do erotickej zápletky, jej syn Jano príde na to, že konečne musí začať žiť svoj život a jej kolegyňa Alena sa konfrontuje s faktom, že napriek svojej samostatnosti túži iba po jedinej jednej veci, a síce rodine...

Herecký tím (V. Thirringová, D. Dérová, Á. Gubíková, A. Nagy a M. Viskup) poskytol v tento príjemný jesenný podvečer hlboký umelecký zážitok početnému slovenskému obecenstvu, v radoch ktorého sedeli okrem čabianskych Slovákov aj záujemcovia o slovenské slovo od Čabasabadi po Poľný Berinčok.

(csl)

Premiéra slovenskej hry v Cervinus Teátri

Dňa 21. októbra sa v Osvetovom stredisku Petra Vajdu v Sarvaši uskutočnila premiéra divadelnej hry Ivana Holuba Anjel alebo Pravda v réžii Lászlóa Gergelya. Autor hry, vynikajúci predstaviteľ súčasnej slovenskej dramatickej literatúry Ivan Holub, nie je milovníkom divadla v Maďarsku neznámy - Slovenské divadlo Vertigo hrá napr. jeho čiernu komédiu Pohreb. Hru Anjel alebo Pravda charakterizujú absurdné situácie, nečakané zvraty a výborný humor. Zobrazením vynikajúcich charakterov nám predstavenie ponúka možnosť ozajstnej zábavy. Ako v klasickej francúzskej komédii sa pred nami formuje trošku vyvrátený, skreslený obraz všedného rodinného života - zábavne, ale i výstražne. Hlavný hrdina jednoducho nemá šťastie: povodeň mu zobrala dom, už dva roky je nezamestnaný, so ženami má samé problémy a na dôvažok zrazil Anjela. Jeho žena je síce hluchá, ale už zlomila nad ním palicu, pričom jej vnímavá, nemá sestra vôbec nie je hluchá... Do takejto rodinnej „idyly“ padne Anjel. A kde sa zjaví Anjel, tam sa musí objaviť aj farár, aj keď práve zmietaný neistotou. Aké bude rozuzlenie, alebo čo je PRAVDA? Divákom to v tento krásny večer prezradili Attila Bocsárszky, Zsuzsa Dósaová, Lenka Barilíková, Ottó Culka, Viktor Varga. Preklad: Zsuzsa Dósaová, scéna a kostýmy: Yvette Martiniová.

(br)

Jesenná prechádzka po sarvašskom arboréte

Návštevníci chýrneho arboréta v dolnozemskom slovenskom meste Sarvaši sa na prelome októbra a novembra mohli tešiť tepým slnečným lúčom a farbami hýriacej prírode. Obrovskú botanickú záhradu vytvorila v 19. storočí šľachtická rodina Bolzaovcov talianskeho pôvodu. V súčasnosti ju prevádzkuje Fakulta krajinnej architektúry Univerzity Corvinus v Budapešti a sídli tu Riaditeľstvo Národného parku Kereš-Maroš. Nachádza sa tu vyše 1 600 rôznych druhov stromov a krov, mnohé pochádzajú z exotických krajov sveta. Arborétum je vyhľadávanou destináciou záujemcov o prírodu južnej časti Dolnej zeme.

(cs)

http://www.luno.hu/content/view/10697/1

Súbeh maďarského parlamentu

Spolužitie kultúr vo fotografii

Národné zhromaždenie Maďarskej republiky vypísalo medzinárodnú súťaž fotografií s názvom Spolužitie tradičných kultúr v Karpatskej kotline. Do súbehu možno zaslať fotografie na tému život národností žijúcich v Maďarsku a spolužitie Maďarov žijúcich v zahraničí s väčšinovým obyvateľstvom.

Do súbehu možno nominovať fotografie a série fotografií v štyroch kategóriách: portrét, staviteľstvo, každodenný život, oslavy a tradície. Jeden autor môže zaslať maximálne desať súťažných prác, pričom séria fotografií sa pokladá za jeden projekt, ktorý môže tvoriť maximálne desať fotografií. Súbehu sa môžu zúčastniť profesionálni aj amatérski fotografi.

Fotografie treba zaslať elektronickou poštou na webovú stránku www.egyuttlet.eu do 30. novembra. Potom, ako porota vyberie najlepšie fotografie, ich bude môcť posúdiť aj širšia verejnosť na portáli www.fotoklikk.hu. Keď široká verejnosť vyberie postupujúcich, o poradí najlepších projektov rozhodne odborná porota, ktorá mená víťazov oznámi v decembri na medzinárodnej tlačovej konferencii. V každej kategórii udelí tri peňažné ceny, pričom elektronicky možno hlasovať aj za cenu publika. Odovzdanie výhier sa uskutoční na otvorení výstavy najlepších prác na budapeštianskom Námestí L. Kossutha v marci 2011.

Ďalšie informácie získate na webovej stránke súťaže.

Pozor, zmena frekvencií!

V zimnom období 2010-2011 nastali zmeny frekvencií vysielania Radia Slovakia International cez satelit.

Parametre pre nastavenie satelitného príjímača ASTRA 3 A sú nasledujúce:

pozícia: 23,5 East (východne), frekvencia: 12 565 MHz, SR 27500, FEC 2/3, ID Slovakia, polarizácia: horizontálna.

Slovenskú polhodinku si môžete naladiť o 02.30 Stredoeurópskeho času (SEČ), čiže o 01.30 Greenvichského času (UTC), o 05.30 hod. SEČ, o 08.30 SEČ, o 17.30 SEČ a o 21.30 SEČ. Magazíny RSI môžete počúvať aj na internete:

http://www.rozhlas.sk/inetportal/rsi/core.php?lang=1&page=spravy&katID=1.

Slovenské vysielanie Rádia Slovakia International je určené všetkým, ktorí chcú viac vedieť o Slovensku a spoznávať ho. Redaktori krajanského vysielania opäť pripravili súťaž pre poslucháčov, v ktorej možno vyhrať pobyt pre dve osoby vo Vysokých Tatrách. Viac informácií o súťaži nájdete na webovej stránke. Ohlasy, námety a pripomienky môžete posielať na emailovej adrese:

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Slovenské TV programy cez internet

Projektom Res Publica sa pokúsili jeho iniciátori - spoločnosť Media planet, Svetové združenie Slovákov v zahraničí a televízne stanice - zoskupiť všetky televízne kanály zo Slovenska na internete. Na webovej adrese www.respublica.sk nájdete zaujímavé televízne vysielania najrôznejších lokálnych televízií na Slovensku, vrátane TV Patriot či vysielania zo zasadnutia Národnej rady SR. Z asi stovky slovenských lokálnych a regionálnych televízií sa dá sledovať zatiaľ dvanásť. Podľa plánov iniciátorov by mali byť na tejto stránke dostupné aj krajanské vysielania a perspektívnym plánom je komplexné vysielanie pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Slovné spojenie res publica je latinského pôvodu, znamená vec verejnú.

(ef)

Detvianska umelecká kolónia jubiluje

Uplynulo desať rokov od vzniku Detvianskej umeleckej kolónie (DUK), ktorej členmi sú profesionálni i neprofesionálni výtvarníci zo Slovenska i zo zahraničia. DUK nadviazala na tradíciu Detvianskej maliarskej kolónie, ktorú založili pred sto rokmi maliari Emil Pacovský a Jaroslav Augusta. Maľovali prírodu i ľudovú kultúru Podpoľania a ich práca, zážitky a úvahy sem prilákali i ďalších známych maliarov. Zachovali sa po nich nielen ich obrazy v rôznych galériách a súkromných zbierkach, ale aj písomné spomienky, napríklad ako cestoval študent Augusta z Mníchovskej akadémie za námetmi pre svoje obrazy až na Detvu. Na začiatku minulého storočia sa zakladali maliarske kolónie po celom svete. Zaujímavé bolo, že na Slovensku to bolo práve v Sládkovičom ospievanom stredoslovenskom kraji pod Poľanou. Tu bolo možné zvečniť „pretrvávajúci národný i ľudový svojráz“.

Za desať rokov Duo usporiadala autorské aj spoločné výstavy a sympóziá doma i v zahraničí. Má 89 členov - zo Slovenska, ale aj umelcov z Maďarska, Srbska, Ruska, Ukrajiny, Nemecka.

Zakladateľ DUK, organizátor a dlhoročný pracovník kultúry na Detve Milan Malček spomína, že k duchovným otcom DUK-u patria Alexander Bohó, Janko Smutný a Marián Vida. Pri zrode boli aj Marian Drugda, Anna Porubovičová, Pavol Petráš ml., Jaroslav Uhel a ekonóm a podnikateľ Jaroslav Macek. Starosta DUK Jaroslav Uhel spomína na Biele vody nad Detvou na prelome storočí pred desiatimi rokmi takto: „Čarovné. Všetko bolo prirodzené a spontánne. Farba, drevo, rozhovory do hlbokej noci. Rodili sa myšlienky, vznikali nápady... myšlienka založiť na Detve maliarsku kolóniu...“

Biele vody po desiatich rokoch opäť žili umením. Týždňové sympózium, deväťdesiat umelcov, ktorých ani nepriazeň počasia nezastavila a ktorí vytvárali farebné kompozície či drevorezby. Týždňovú tvorivú prácu zavŕšili slávnostným programom v Kultúrnom dome na Detve, ktorého javisko zdobili nadrozmerné obrazy Alexandra Bohó. Pomedzi tieto kulisy sa niesli tóny evergrínov, muzikálových melódií i klavírne improvizácie všestranne nadaného džezmena a saxofonistu z Maďarska Ivana Tiborcza. Domáci fujaristi hrali na nástroji, ktorý neodmysliteľne patrí k tomuto kraju. Typický širák, košeľa ponad pupok, kabanica a krpce pripomínali, že je to kraj Detvana. Z minulosti do súčasnosti sa všetci preniesli vďaka malým kúzelníkom na javisku, ktorí s úsmevom profesionálov vyčarovali nielen kvetiny a hračky, ale aj úsmev na tvárach divákov. Nechýbal spev domácich folkloristiek, oblečených v tradičnom detvianskom kroji - už len zobrať štetec a namaľovať ich... A záver patril opäť mladým, ktorí za doprovodu ľudovej muziky tancovali a spievali detvianske ľudové... Ich šikovnosť a hravosť pripomínala, že umenie akéhokoľvek druhu je zdrojom radosti.

Posledný deň jubilejného sympózia pokračoval farebne. Umelci dokončujúci svoje diela sa ponorili do farieb a prípravy vernisáže. So štetcom v ruke ešte domaľovávali detaily, z palety a zvyškov farieb vyčarovali jeseň a brezy na tichých kopcoch. Biele vody voňali olejovými farbami a čerstvo vyrezaným drevom. Viac ako dvesto obrazov sa postupne menilo s postupujúcim svetlom. Popoludní, keď spoločenskú miestnosť zalialo októbrové slnko, zaskveli sa maľby, čipky, drevorezby, pastely, oleje i akvarely v plnej kráse. Každý zúčastnený vypovedal bez jediného slova o sebe i o svete, ktorý vníma. Originálne, svojsky a osobito.

Erika Fajnorová

Imatrikulácia prvákov

v budapeštianskom slovenskom gymnáziu

V Slovenskom gymnáziu v Budapešti už tradične „krstia“ prvákov. V posledný októbrový utorok bol krásny slnečný deň. Pre prvákov neobyčajný, a to najmä vďaka štvrtákom, ktorí ich pozvali na slávnostnú imatrikuláciu do auly školy. Od rána v škole vibrovalo vzrušenie, organizátori pobehovali sem a tam, kontrolovali, či je všetko na svojom mieste. Vyučovanie prebiehalo tak ako v bežný utorok, len poobede študenti namiesto odpočinku rýchle vyzdobili aulu, precvičili si program, prezliekli sa do kostýmov a našminkovali sa. Pred 16. hodinou sa v aule začali schádzať profesori a študenti, zvedaví, ako prijmú maturanti do radov študentov školy šestnásť nováčikov. Samozrejme, museli k tomu splniť niekoľko neľahkých úloh. Štvrtáci priviedli „bažantov“ do humorných situácií, ale dali im aj niekoľko veľmi ťažkých úloh. Na úvod mali zarecitovať krátke básne o sebe, spievať (karaoke) a tancovať spoločne so žiakmi nižšieho stupňa. Neskôr museli odpovedať na kvízové otázky typu, ktorý štvrták má aké hobby, zviera, alebo plány do budúcnosti. Neľahkou skúškou ich odvahy bol napríklad aj zber autogramov, použitých lístkov, alebo tŕňov z ruže v podchode metra. Keďže prváci všetky úlohy splnili, slávnostne boli prijatí do veľkej rodiny študentov budapeštianskeho slovenského gymnázia. Všetci účastníci imatrikulácie, medzi ktorými nechýbali ani najmenší, sa veľmi príjemne zabávali. Nakoniec prváci museli v óde prisľúbiť štvrtákom všetko, čo si tí želali a odprisahať vernosť škole. Bol to mimoriadny zážitok pre každého. Slávnostné podujatie spestrilo všedný školský život.

Andrea Szabová Mataiszová

Župná vedomostná a recitačná súťaž zo slovenčiny v Tardoši

Najťažšia úloha na vedomostnej a recitačnej súťaži žiakov škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy, ktorí sa slovenčinu učia ako predmet, bol opis obrazu. To tvrdili jednoznačne všetci účastníci súťaže, ktorá sa konala v posledný októbrový štvrtok v Základnej škole Lajosa Feketeho v Tardoši v poradí piaty raz. Recept na súťaž je jednoduchý: nájdi si najšikovnejších recitátorov na nižšom stupni a najlepších slovenčinárov na vyššom stupni, zvolaj ich do jednej osady a daj im spoločné úlohy.

Župná slovenská samospráva hľadá spôsoby zapájania mládeže do svojej činnosti a posilňovania jej identity. Osvedčila sa podpora tejto súťaže, ktorá sa síce zrodila ako miestna iniciatíva, ale rozšírila sa na slovenské deti v celej župe. Mnohé z nich nemajú záujem zúčastňovať sa celoštátnych súťaží v recitácii, ale potrebujú sa presvedčiť o tom, na čo všetko je dobré učiť sa slovenčinu. Annavölgy, Čív, Kestúc, Moďoróš, Šárišáp, Tatabáňa - Bánhida a Tardoš nominovali do súťaže 62 žiakov, ktorých odprevadili do Tardošu ich učitelia, podaktorých aj rodičia. Hoci tardošská škola sa minulý rok pre finančné ťažkosti musela pripojiť k Základnej škole a logopedickému ústavu Jánosa Vaszaryho v Tate, vedenie spojenej školy považuje za dôležité poriadanie takýchto akcií. Vedúca tardošskej inštitúcie Irena Pintérová vo svojom príhovore zdôraznila význam vyučovania menšinového jazyka a poďakovala pedagógom, ktorí napriek každodenným ťažkostiam berú vyučovanie slovenčiny na svoje plecia. Zvlášť privítala riaditeľku slovenskej základnej školy v Tvrdošovciach Janu Micsinaiovú, ktorá z roka na rok prichádza do spriatelenej inštitúcie v Maďarsku, aby predsedala porote recitátorov a aby priniesla pekné knižky - darčeky najlepším žiakom. Nebolo to inak ani v tomto roku, ba pani riaditeľka pokračovala aj v ďalšej tradícii: aj teraz priviezla so sebou dvoch žiakov, ktorí zarecitovali básničku a poviedku. Hoci ich prednes bol mimo súťaže, predsa sa účastníci zhodli v tom, že dobrá recitácia pohladí dušu a vyčarí úsmev na tvári.

Prítomným sa prihovorila aj školská referentka Celoštátnej slovenskej samosprávy pre školy, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet Erika Lázárová, ktorá zaželala deťom dobré súťaženie. K žiakom prehovorila aj predsedníčka župnej slovenskej samosprávy Mária Nagyová, ktorá sa poďakovala hostiteľom, že už piatykrát sa podujali usporiadať túto súťaž, ktorú druhý raz podporuje ich zbor. Riaditeľ ZŠ J. Vaszaryho József Tar pripomenul, že po zlúčení škôl sa rozrástla ponuka spoločnej inštitúcie o slovenčinu.

Po príhovoroch neostalo nič iné, len sa rozísť do tried, kde už žiakov čakali rôzne úlohy. Ako sme už na začiatku spomenuli, pre žiakov nižšieho stupňa pripravili organizátori recitačnú súťaž, v ktorej sme si mohli vypočuť básne a krátke prózy slovenských spisovateľov z Maďarska a zo Slovenska. Žiaci vyššieho stupňa mohli ukázať svoje vedomosti zo slovenského jazyka formou opisu obrazu, situačného rozhovoru a vlastivedného testu. Vlastivedný test sa v tomto roku zaoberal banskými mestami. Škoda však, že organizátori nemysleli na to, že aj priamo v župe je niekoľko slovenských osád, ktoré majú značnú banícku históriu - v teste boli len otázky o mestách na strednom Slovensku. Žiaci sa nerozišli ani po súťaži: organizátori pre nich pripravili olovrant na osvieženie a remeselnícku dielňu, kde mohli zhotovovať ozdobné predmety. Využila som túto chvíľu na rozhovor s deťmi. Dozvedela som sa, že podaktoré sa naučili básničku za týždeň, iné za tri. Stretla som sa aj s jednou žiačkou, ktorá sa učí slovenčinu iba tretí rok, ale dosahuje také dobré výsledky, že si prišla zmerať svoje vedomosti. Môže byť príkladom pre tých, ktorí sa nazdávajú, že slovenčinu sa nemožno naučiť ani za osem rokov, keď sa jej venujú štyri-päť hodín týždenne.

Nakoniec zostalo už len vyhlásiť výhercov, ktorí získali diplomy a prevziať milé darčeky v podobe kľúčenky v tvare tekvice, ktorú pripravila pre všetkých účastníkov učiteľka hostiteľskej inštitúcie Gyöngyi Beróová. Deti sa rozchádzali s dobrým pocitom z príjemne stráveného dňa s peknými darčekmi pripomínajúcimi tekvice a s novými vedomosťami, ktoré možno raz zúročia, povedzme pri jazykovej skúške.

Eva Patayová Fábiánová

Výsledky súťaže

2. trieda

1. Alexandra Deliová, Annavölgy

2. Renáta Mészárosová, Tardoš

3. Daniella Schucková, Čív

3. trieda

1. Petra Pankacziová, Síleš

2. Gábor Sárközi, Tardoš

3. Lilla Borbélyová, Síleš

4. trieda

1. Titanilla Hadobášová, Tatabánya-Bánhida

2. Martina Mezeiová, Kestúc

3. Alexandra Répášiová, Annavölgy

5. trieda

1. Adam Tóth, Tardoš

2. Dominika Knábová, Čív

3. Estera Križánová, Moďoróš

6. trieda

1. Laura Šekková, Tardoš

2. Edina Kissová, Tardoš

3. Dávid Madarász, Annavölgy

7. trieda

1. Kata Somogyiová, Čív

2. Dora Vargová, Čív

3. Patrik Fekete, Tardoš

8. trieda

1. Lejla Haririová, Kestúc

2. František Hertlik, Čív

3. Richard Zorič, Čív

Slávnosť Krista Kráľa

21. november - koniec liturgického roka

Pomaly, ako ubúdajú dni jeden za druhým, sa blížime k záveru občianskeho roka. A znova budeme konštatovať, že sme o rok starší, čo všetko sme prežili a budeme robiť akúsi rekapituláciu uplynulého roka. Žiaci, študenti a, samozrejme, ich učitelia a profesori to nerobia v decembri, ale na konci školského roka. Ani Cirkev to nerobí podľa svetského kalendára. Má svoj liturgický kalendár, podľa ktorého sa riadi život Cirkvi a tým aj veriaceho človeka. Koniec liturgického roka pripadá v cirkevnom kalendári na sviatok, či slávnosť Krista Kráľa.

Čo nám môže povedať tento sviatok a jeho názov v dnešnej dobe a pre dnešný svet?

Vieme zo Svätého Písma, čo povedal Kristus Pilátovi, keď sa ho Pilát pýtal, či je židovským kráľom. Vtedy Kristus odpovedal slovami - „moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn 18,36).

O aké kráľovstvo teda ide? Na jednej strane nie je z tohto sveta, na druhej strane ale čítame znova vo Svätom Písme, že Kristus na začiatku svojho verejného účinkovania a potom veľakrát povedal, že sa priblížilo Božie kráľovstvo, dokonca ide až tak ďaleko, že hovorí, Božie kráľovstvo je medzi vami.

Určite nejde o nejaké pozemské kráľovstvo. Veď mnohé z nich sú už len pozostatkom minulosti. A aj tie, ktoré ešte pretrvali a existujú v dnešnom svete, skôr len symbolizujú pojem kráľovstva názvom, pretože na ich čele stojí ako hlava kráľovstva kráľ, či kráľovná.

Kristus síce povedal pred Pilátom - keď sa ho pýtal, či je kráľom - áno som. Ale hneď ho aj uvádza na pravú mieru. Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Povedané našou ľudskou rečou, jeho kráľovstvo nie je svetské, pozemské, vybudované ľudskými rukami, násilím, vojenským ťažením, mocou silnejšieho. Jeho kráľovstvo je kráľovstvom Božím, ktoré nám priniesol na svet.

V kráľovstve Božom vládnu iné zákony ako v kráľovstve ľudskom. Kráľovstvo Božie je o láske, milosrdenstve, o sklonení sa Boha k človekovi.

Toto nám priniesol Kristus, keď povedal - na začiatku svojho ohlasovania - že sa priblížilo Božie kráľovstvo.

Ak teda hovoríme, že Božie kráľovstvo je o láske, tak predovšetkým o Božej láske. Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal život večný (Porov. 1 Jn 4,9). Aké úžasné slová - Božia láska k nám sa prejavila. Môžeme povedať, že sa zjavila skrz Ježiša Krista. Ježiš je viditeľným stelesnením Božej lásky v toto svete.

Láska to je predovšetkým záležitosť srdca. Aj Božia láska sa ma dotýka predovšetkým cez srdce. A to nemôže ostať zatvrdnuté voči Božiemu dotyku. Ak Kristus hovorí, že Božie kráľovstvo je v nás, tak potom predovšetkým v ľudskom srdci. Ak liturgickou slávnosťou oslavujeme Krista ako Kráľa - tak potom predovšetkým ako Kráľa ľudských sŕdc.

Aký je teda Kristus Kráľom? Určite nie svetským, ktorý je nedobytný, uzatvorený vo svojom kráľovskom paláci. Kristus naopak, ukázal tú najväčšiu lekciu všetkým kráľom sveta, kto je to opravdivý kráľ. Azda najkrajšie to vyjadrujú slová apoštola Pavla v Liste Filipanom - Ježiš Kristus, hoci mal božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého. Vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľudom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušný až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno, v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával - Ježiš Kristus je Pán, na slávu Boha Otca (Porov. Flp. 2,5-11). Toto je skutočný kráľ ľudského srdca. Ktorý sa stal podobný nám a položil život za každého z nás. Aby sme mohli vstúpiť do Božieho kráľovstva.

A sv. Ján to opisuje takto - nik nemá väčšej lásky ako ten, kto položí život za svojich priateľov (Porov. Jn 15,13). Iste poznáme slová apoštola Pavla. - Keby som hovoril jazykmi ľudskými aj anjelskými a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal (Porov. 1 Kor 13,1). Ak by sme poznali dobre Kristovo evanjelium, čo nie je nič iné ako Kristovo slovo pre človeka, tak by sme iste prišli k záveru, že ono nám nič neprikazuje - okrem lásky.

Ak Kristus povedal svojim učeníkom, že raz príde vo svojej sláve so svojimi anjelmi, aby sme mohli zaujať miesto v kráľovstve, ktoré je pripravené od stvorenia sveta - tak sa bude pýtať predovšetkým na lásku. Čo sme urobili z lásky. Pýta sa na skutky, ktoré my poznáme napr. pod názvom skutky telesného milosrdenstva - či sme hladných nakŕmili, smädným dali piť, nahých zaodeli, pocestných pritúlili, chorých navštívili...

Sv. Terezka z Lisieux hovorí - Milovať. Pre toto je stvorené ľudské srdce.

A toto nám Kristus prišiel pripomenúť. Lásku, ktorou je Boh sám a ktorou má byť naplnené moje ľudské srdce. A On sa nám dáva stále v tejto Láske cez Ježiša Krista.

Ak by sme mohli pridať ešte jeden prívlastok k názvu tohto sviatku, tak by sme mohli povedať - Kristus Kráľ Lásky.

Skutočne, láska bude jediným dokladom, ktorým sa budeme môcť preukázať pri vstupe do Božieho kráľovstva. Môžeme robiť aj veľa skutkov, dobrých skutkov, ale keď ich budeme robiť bez lásky, nebudú mať žiadnu cenu. Hodnota skutku sa meria a váži láskou. Láska bude tým správnym kľúčom, ktorý si budeme môcť otvoriť dvere do Božieho kráľovstva.

Ak teda Láska je sám Boh, aj naša cesta k nemu môže byť len cestou lásky.

Všetci sme sa narodili preto, aby sme milovali. Láska je jediným zmyslom nášho života a naším jediným cieľom.

Ak sme aj padli v živote - a padli sme veľakrát, to si musíme priznať všetci, lebo nikto z nás nie je dokonalý, bez hriechu, takým bol iba Kristus, vtelená Láska, - ale máme láskavé srdce, túžiace po láske a rozdávajúce lásku, tak môžeme dúfať - ako to čítame v Prvom Petrovom liste - láska zakrýva množstvo hriechov.

Veď napokon, čo je viac, môj hriech, alebo Boh, ktorý mi vo svojej láske a v nekonečnom milosrdenstve odpúšťa moje hriechy?

Ak som na začiatku hovoril, že Božie kráľovstvo je o láske, milosrdenstve a sklonení Boha k človekovi, tak tu máme základný návod pre vstup do Božieho kráľovstva. Jedine láska je schopná skloniť sa.

Aj ja, ak sa chcem skloniť pred Bohom, tak iste nie vo svojej pýche, namyslenosti, v svojej hrdosti. Jedine človek so srdcom naplneným a túžiacim po láske je schopný skloniť sa. A keď sa skláňam pred Bohom, to je to najkrajšie gesto môjho ľudského života.

Ak sa skláňam pred Bohom, už som Boží. V náručí milujúceho Otca. Vtedy vyhrávam ten celoživotný boj o spásu mojej duše, o ktorú tak zápasí Boh i diabol.

Tajomstvo svätých spočíva jedine v tom, že milovali. Stať sa svätým nie je až také ťažké, nedostupné. Všetci môžeme byť svätí, ak budeme dostatočne milovať. Boha, svojho blížneho i seba samého. A toto nám povedal už pred dvetisíc rokmi Kristus v dvoch najväčších prikázaniach - v prikázaniach lásky.

Kristus Kráľ - Kráľ Lásky. Dovoľme mu teda, aby sa stal vo svojej láske aj kráľom našich ľudských sŕdc.

Stanislav Brtoš

Zasvätenie ľudského pokolenia Božskému Srdcu

(na slávnosť Krista Kráľa)

Ježišu, Vykupiteľ ľudského pokolenia,

zhliadni na nás, pokorne kľačiacich

pred tvojím oltárom:

Tvoji sme a tvoji chceme zostať.

Aby sme sa mohli s tebou

ešte vrúcnejšie spojiť,

každý z nás sa dnes dobrovoľne

zasväcujeme tvojmu najsvätejšiemu Srdcu.

Mnohí ľudia ťa doteraz nepoznali,

mnohí pohrdli tvojimi prikázaniami

a odmietli ťa.

Zmiluj sa nad nimi, dobrotivý Ježišu,

a všetkých strhni k tvojmu svätému Srdcu.

Pane, buď kráľom nielen svojim verným,

ktorí ťa nikdy neopustili,

ale aj márnotratným synom a dcéram;

daj, aby sa čím skôr vrátili

do otcovského domu

a nezahynuli hladom a biedou.

Pane, buď kráľom i tým,

ktorých od teba odlúčili

mylné názory a rozkolníctvo;

priveď ich naspäť do prístavu pravdy

a k jednote viery,

aby bolo jedno stádo a jeden pastier.

Daruj svojej Cirkvi slobodu a bezpečnosť,

všetkým národom poriadok a pokoj;

nech zo všetkých končín zeme

zaznieva jeden hlas:

Sláva Božskému Srdcu,

ktoré nám prinieslo spásu;

jemu česť a chvála naveky.

Amen.

Stanislav Brtoš

Zoltán B. Valkán

Zakáľačka

(Ladislavovi Tomáškovi)

Jozef Pokorád, pomenší, no zavalitý strojný inžinier so širokou, oválnou tvárou, sa nevdojak znepokojil, keď pri dverách zazvonil poštár. Doporučený list. Od koho? Náhle pocítil ako mu po tvári prebehli záchvevy ľahkého vzrušenia. Nečakane mu píše staršia sestra, zistil ešte vo dverách. Čo sa deje? Bez vážnejšej príčiny mu predsa nikdy ani len pohľadnicu neposlala. Prvé, čo ho napadlo, že mu akiste posiela pozdrav k blížiacim sa šesťdesiatym piatym narodeninám. Ale tie predsa bude mať až o tri týždne! Nie, nie. Sestrička má naisto niečo iné za lubom.

(Čítaj ďalej... - Klik na link!)

http://www.luno.hu/content/view/10706/1

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
................................................................................................................................