Veľa úspechov v novom roku všetkým čitateľom Ľudových novín želá redakcia a spoločnosť Legatum

Národnostný galaprogram v Budapešti

Vyznamenanie MOÚ Gizele Molnárovej

Významné osobnosti trinástich minorít žijúcich v Maďarsku sa 12. decembra schádzali v budove Maďarského osvetového ústavu a lektorátu výtvarného umenia (MOÚ) v Budapešti. Národnostní aktivisti zo všetkých kútov Maďarska vyhoveli pozvaniu generálnej riaditeľky inštitúcie Eriky Borbáthovej a prišli si pozrieť tradičný národnostný galaprogram pri príležitosti Dňa menšín. MOÚ v rámci osláv od roku 2005 udeľuje národným a etnickým menšinám v Maďarsku ako prejav uznania ich činnosti v oblasti kultúry cenu „Pro Cultura Minoritatum Hungariae“. Toto prestížne ocenenie dostávajú takí jednotlivci, resp. kolektívy, patriaci k národným a etnickým menšinám v Maďarsku, ktorí vykonali výnimočnú prácu v oblasti zachovávania a rozvíjania kultúrneho dedičstva vo svojom materinskom jazyku a zároveň touto činnosťou prispeli k pokojnému a tolerantnému spolunažívaniu národov Karpatskej kotliny. Hlavným patrónom slávnosti bol minister verejnej správy a spravodlivosti Tibor Navracsics.

Prítomných privítala generálna riaditeľka MOÚ Erika Borbáthová: - December je mesiac očakávania, veď obdobie prípravy na vianočné sviatky je spojené s rôznymi dôstojnými udalosťami a podujatiami. Medzi ne bezpochyby patrí aj Deň menšín, keď oslavujeme obetavú prácu, ktorú príslušníci minorít vykonávajú v záujme zachovania svojej kultúry, ktorú ako klenot integrujú do maďarskej kultúry. Dôležité je spoločne oslavovať a aj týmto spôsobom posilňovať našu spoločnosť, - povedala. Pripomenula, že vláda Maďarskej republiky v roku 1995 vyhlásila 18. december za Deň menšín, keď sa venuje zvýšená pozornosť národným a etnickým minoritám, s väčšinou ktorých žijú Maďari v spoločnom štátnom útvare od svojho príchodu do Karpatskej kotliny.

Tohoročné vyznamenanie Pro Cultura Minoritatum Hungariae za slovenskú národnosť prevzala bývalá učiteľka slovenčiny v Mlynkoch Gizela Molnárová, za bulharskú herečka, vedúca divadla „MalkoTeatro“ Gabriella Hadžikostova, za pestovanie rómskej kultúry Spoločenský dom Aladára Rácza v Päťkostolí, chorvátske hudobné teleso Čabar, Spolok poľských menšinových samospráv v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe, nemecký hudobný pedagóg v Taksonyi Ferenc Kreisz, šéfredaktorka rumunského týždenníka Foaia Românească Eva Iova Simon a slovinská amatérska divadelná skupina Veselí priatelia.

Po odovzdaní vyznamenaní nasledoval galaprogram, v ktorom vystúpili najlepšie kultúrne telesá národností žijúcich v Maďarsku. Slovákov reprezentoval Folklórny spolok Lipa z Budapešti, ktorý nedávno oslávil 20. výročie svojho vzniku. Založili ho Zuzana Hollósyová a spočiatku pôsobil pri budapeštianskej slovenskej škole ako súbor Prameň. V roku 2003 sa pretransformoval na spolok. Jeho predsedníčkou sa stala Monika Szelényiová a umeleckou vedúcou Eva Szilágyiová Šubová. V súčasnom 25-člennom kolektíve sú tanečníci zo slovenských obcí v Maďarsku, viacerí bývalí a súčasní žiaci Slovenského gymnázia v Budapešti. Lipa absolvuje ročne okolo 50 vystúpení, a to doma aj v zahraničí. Folklórny spolok sprevádzala ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu. Obecenstvo očarili slovenskými tancami z Vágašskej Huty.

Diváci v sále sa mohli presvedčiť o tom, že spoločné oslavy Dňa menšín poskytujú nielen mimoriadny umelecký zážitok, ale vo všetkých prítomných prehlbujú pocit národnostnej príslušnosti a spolupatričnosti. Slávnosť sa skončila recepciou v hale Maďarského osvetového ústavu a lektorátu výtvarného umenia.

Andrea Szabová Mataiszová

Život pretkaný spevom

Portrét Gizely Molnárovej

Meno Gizely Molnárovej, rodenej Fuhlovej, je úzko späté nielen s jej rodnými Mlynkami, ale aj so Zväzom Slovákov v Maďarsku, veď bola pri jeho zakladaní. Bola prvou slovenskou kurátorkou Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny a zaslúžila sa o zveľadenie mnohých slovenských tradícií. V neposlednom rade je vynikajúca slovenská ľudová speváčka, ktorá nikdy nie je unavená, keď treba niekoho pohostiť, nikdy neodmietne naučiť sa novú pieseň a ľahko nájde spôsob na splnenie svojich cieľov.

Gizela Fuhlová sa narodila v Mlynkoch v roku 1932. Po ukončení strednej školy začala pracovať na mlynskom obecnom úrade (vtedy ešte miestnej rade) ako pisárka. Raz na jar ju zavolali na prijímací pohovor do novozaloženého slovenského učiteľského ústavu v Budapešti, na ktorom uspela a v septembri 1949 mala začať štúdiá. Avšak do školy sa nedostavila a po dvoch týždňoch museli po ňu osobne prísť a prehovoriť ju, že má talent na vyučovanie detí, dobre ovláda slovenčinu a mohla by byť príkladom pre ďalšiu generáciu. Či preto, alebo kvôli prísnym slovám otca, to už ani sama nevie, ale isté je, že od októbra už spolu s ostatnými nádejnými učiteľmi chodila po Budapešti, merala cestu z internátu do školy, prípadne na iné aktivity. Po ukončení štúdií začala svoju učiteľskú dráhu v Slovenskom Komlóši. Na nížinu si však nemohla zvyknúť. Hory jej prirástli k srdcu a keď ich nevidela, trpela clivotou. V komlóšskej slovenskej škole vydržala dva a pol mesiaca, potom sa vrátila späť do Mlynkov.

V rodnej obci vyučovala v nižších ročníkoch a podľa potreby slovenčinu aj vo vyšších, a to viac ako štyridsať rokov. „Mali sme dobrý kolektív a dobrých žiakov. Ja som bola na nich prísna, ale som ich mala rada,“ spomína bývalá učiteľka, ktorá je najviac hrdá na tú triedu, z ktorej siedmi jej bývalí žiaci sa stali učiteľmi. O tom, že ju mali radi aj žiaci, svedčí nasledujúca historka. Raz ochorela a musela sa dlho liečiť. Žiaci ju navštívili doma, požiadali ju aby sa čím skôr vrátila k nim, lebo už budú dobrí. Na potvrdenie svojich slov jej priniesli kreslo, v ktorom by sa jej pohodlnejšie sedelo počas vyučovania. Toto zelené kreslo stálo vždy v jej triede až do odchodu do dôchodku ako memento lásky jej žiakov.

Vydala sa za vojenského náčelníka - Maďara zo Slovenska, ktorý slúžil v mlynskej kasárni. Hoci slovensky dobre nevedel, po čase si zvykol na to, že jeho manželka sa rozpráva so svojimi blízkymi po slovensky. Podobne je na tom aj jej dcéra, ktorá má dvoch synov. Tiež bola vojenskou dôstojníčkou a potom, ako zrušili kasáreň v Mlynkoch, odišla do dôchodku. Dvaja synovia - vnuci tety Gizky - hovoria tiež po slovensky, ale už nie tak dobre.

„Voľakedy musel učiteľ vedieť trochu spievať, mali sme aj prijímaciu skúšku zo spevu. Ak si nevedela spievať, nemohla si ísť za učiteľa,“ povedala G. Molnárová, ale zároveň sa priznala, že na klavíri sa naučila hrať len toľko, aby prešla na skúške. Desaťročia viedla školský spevokol, s ktorým dosiahla pekné úspechy. „Vtedy sa ešte nevydávali platne, ale s našimi deťmi sme jednu nahrali,“ povedala hrdo. Deťom sa venovali celý deň, pripravovali im rôzne mimoškolské aktivity a krúžky, tak aj ľudového tanca a spevu. Vyhrávali všetky súťaže, na ktorých sa zúčastnili: „Každý rok sme boli prví na slovenských súťažiach,“ spomína si teta Gizka.

Počas svojej dlhoročnej pedagogickej činnosti viedla mnohé generácie k vrúcnemu vzťahu k slovenskej ľudovej piesni. Je jedna zo zakladateliek mlynského pávieho krúžku, v ktorom od jeho založenia nepretržite spieva už celých 45 rokov. Páví krúžok a ľudový spev vôbec sú jej srdcovou záležitosťou. Lásku k ľudovým piesňam zdedila od matky, ktorá počas vykonávania prác okolo domu si stále pospevovala. Pilíšske piesne sú pekné, spievajú sa dvojhlasne a týmto dávajú celkom iný pocit recipientovi. Život v pávom krúžku však neznamená iba nacvičovanie nových pesničiek. Je to kolektív, ktorému sa treba venovať, a v tom sa teta Gizka veľmi dobre vyzná. Od založenia pávieho krúžku má na starosti spev ako taký: ona začína na javisku, ona udáva tón a ona nacvičuje s kolegami nové piesne. Páví krúžok je zároveň jadrom mlynskej pobočky ZSM. „My hovoríme len po slovensky, ani by nás nenapadlo ozvať sa po maďarsky na skúškach, ani na vystúpeniach,“ hovorí s uznaním o svojich kolegoch. Členovia pávieho krúžku sú pri všetkých obecných podujatiach, pomáhajú, pripravujú, pečú, hostia a spievajú.

Gizela Molnárová je hybnou silou spevokolu Pilíš, v ktorom spievajú nadšenci a ochrancovia slovenských ľudových tradícií z troch pilíšskych obcí: Mlynkov, Čívu a Santova. Je vedúcou mlynskej organizácie Zväzu Slovákov v Maďarsku.

Po vzniku Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) v roku 1995 sa stala členkou kuratória Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, kde počas troch volebných cyklov veľmi úspešne presadzovala záujmy Slovákov v Maďarsku. V rokoch 1995-2006 bola poslankyňou Valného zhromaždenia CSS.

Neúnavná aktivistka Slovákov v Maďarsku nechýba ani na jednej väčšej akcii ZSM: je členkou poroty v Spievankách a veršovačkách, aktívnou delegátkou za Mlynky vo Valnom zhromaždení ZSM.

Jej prácu ocenili roku 1994 nivo cenou za činnosť vykonanú v prospech národností žijúcich v Maďarsku, v roku 1996 Strieborným stupňom Rytierskeho rádu MR, Celoštátna slovenská samospráva jej v roku 2002 udelila vyznamenanie Za našu národnosť, ZSM roku 2004 Za slovenskú národnosť. Najviac hrdá je však na titul čestného občana Mlynkov a Blatného, spriatelenej obce na Slovensku. Gizele Molnárovej tohto roku udelili prestížnu cenu Pro Cultura Minoritatum Hungariae za jej mimoriadny prínos v oblasti vzdelávania a kultúry, za zachovávanie a posilňovanie slovenskej identity, za mnohostrannú osvetovú prácu v prospech slovenskej národnosti v Maďarsku.

Eva Patayová Fábiánová

Sadnime si trochu!

Týmito, alebo skoro týmito slovami nám dával kedysi chvíľku odpočinku môj milovaný krstný otec, keď nám počas orby, alebo hrabania sena už tiekol pot do očí. „Sennime si troška!“ povedal po kestúcky na úvod niekoľkých chvíľ oddychu, ktoré boli v príjemnom chládku priam vzkriesením. Nezostalo síce času na dlhé rozhovory alebo rozprávania, ako na rebrinovom voze cestou do roboty a späť. Utrel si čelo, trochu sa vystrel v príjemnom vánku pod čerešňou, potiahol si vína z demižónu, z tej domácej starej fajty a stručne zhodnotil stav vecí. Čo sa urobilo dobre alebo zle, na čo treba dávať pozor, kde nás čakajú kamene alebo „výmely“, na ktorom kopci treba koňa viac pritiahnuť k sebe - a išlo sa ďalej.

Takto, na prahu nového roka, ba aj desaťročia sa človek chtiac-nechtiac ocitne pod tou košatou čerešňou v našom slovenskom chotári v Maďarsku, odkiaľ sa môže a musí rozhliadnuť na vyorané brázdy - ako aj na polia ešte nie, alebo nie dosť hlboko orané.

Nemôžem si nespomenúť na rok 1999, keď ma zvolili do funkcie predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy, ktorá mala vtedy za sebou svoj prvý 4-ročný cyklus. Síce s pekným sídlom, ale bez jedinej inštitúcie, bez jediného štvorcového metra nehnuteľností a v neistom, takmer stratovom stave vlastného majetku na burze vo výške 50 miliónov forintov. Majetok, síce s 10-percentnou stratou, sa nám podarilo získať späť a investovať ho do nehnuteľností, ktoré časom vzrástli nad 100 miliónovú hodnotu. Preberali a zakladali sa nové inštitúcie, v rámci nich CSS prevádzkuje tri slovenské školy. Svojimi 12 rôznymi inštitúciami má najväčšiu sieť národnostných školských, kultúrnych, vedeckých, umeleckých a hospodárskych ustanovizní v krajine.

A na tomto bode sa film úspešnej príhody, či success story - ako sa ďaleko od chládku kestúckej čerešne hovorí - pred štyrmi rokmi pretrhol. Narušili sa mnohé, dovtedy úzke a korektné vzťahy, rozdelili sme sa na dva volebné tábory, čo prežívame v súčasnom volebnom období opätovne. Nie však bez ponaučení. Pred štyrmi rokmi padlo celkom iste viac rán na oboch stranách, ale predsa sa nám podarilo povzniesť sa nad ne. A tak v neľahkom uplynulom období pôvodne rozdvojené Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy dokázalo nielen bez problémov prevádzkovať svoje inštitúcie, ale aj rozvíjať ich sieť! K dovtedajším siedmim regionálnym strediskám Slovenského osvetového centra pribudli dve ďalšie v Ečeri a Tatabáni-Bánhide. Hospodárska spoločnosť CSS Legatum založila verejnoprospešnú nadáciu „Za Slovákov v Maďarsku“, ktorá zastrešuje medziiným štipendijný systém, zameraný na zvyšovanie počtu slovenských stredoškolákov. Na tradičnom adventnom stretnutí detí začiatkom decembra v Slovenskom inštitúte v Budapešti som odovzdal diplom 14 absolventom programu, zároveň našim novým slovenským gymnazistom, ktorí po septembrovom nástupe dostali aj slušné sumy na svoje bankové kontá.

Pre redakciu Ľudových novín sme zakúpili nové priestory a organizačne sme sa pripravili aj na ich vydávanie v prípade odstúpenia doterajšieho štátneho a privatizovaného vydavateľstva vestníkov. Stalo sa, ale na jeho miesto bez väčších ťažkostí nastúpila naša hospodárska spoločnosť Legatum.

Napriek svetovej hospodárskej kríze sa nám taktiež podarilo začať rekonštrukciu budovy slovenskej školy v Békešskej Čabe. S podporou ministerstva školstva - na základe odporúčania vládnej Slovensko-maďarskej zmiešanej komisie pre záležitosti menšín - sme investovali 60 miliónov forintov do obnovy elektrickej siete, na budúci rok pokračujeme z toho istého zdroja izoláciou strechy a získali sme aj európsky grant vo výške 100 miliónov forintov na ďalšie rekonštrukčné práce. S čabianskou školou a Slovenským pedagogickým metodickým centrom vytvorila CSS konzorcium na vydávanie dávno potrebných slovenských učebníc, ktoré v prvom kole získalo európsky grant vo výške 35,4 milióna forintov. Taktiež sme sa úspešne uchádzali o grant na rozvoj infraštruktúry informatiky v troch školách prevádzkovaných CSS vo výške 22,3 milióna forintov.

Našou najväčšou investíciou je doposiaľ výstavba Regionálneho slovenského strediska v Mlynkoch v hodnote vyše 200 miliónov forintov, ktoré už od jesene nastávajúceho roka by sme mali prevádzkovať v rámci Slovenského osvetového centra CSS.

Celkove môžeme povedať, že posledné štvorročné volebné obdobie začala CSS s 9 inštitúciami a zhruba 700 miliónovým ročným rozpočtom a na konci cyklu, uprostred hospodárskej krízy prevádzkuje 12 inštitúcií a jej rozpočet presahuje 1 miliardu forintov.

A keď sa spod čerešne zahľadíme na medzinárodné kontakty CSS, môžeme konštatovať už tradične veľmi konštruktívne a priateľské vzťahy s veľvyslanectvom, generálnym konzulátom a kultúrnym inštitútom Slovenskej republiky v Maďarsku. Neoceniteľnú pomoc dostávame taktiež od vládnych orgánov SR, predovšetkým ministerstva školstva. Aj rôzne popredné ustanovizne, počnúc Slovenskou akadémiou vied, Slovenskou národnou knižnicou, Národným osvetovým centrom a ďalšími, úzko a plodne spolupracujú s inštitúciami CSS. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí je naším strategickým partnerom a jeho grantový systém výrazne napomáha realizovanie nielen cieľov inštitúcií CSS, ale aj slovenských samospráv a občianskych organizácií v Maďarsku.

Celoštátna slovenská samospráva vyvíja aktívnu medzinárodnú činnosť aj mimo Slovenska. Vo Svetovom združení Slovákov v zahraničí, ktoré spája už vyše sto slovenských krajanských spolkov vo svete, zastávam funkciu generálneho tajomníka. Vlani sme usporiadali pre nich Dni zahraničných Slovákov v Maďarsku. V parlamente prijala delegáciu jeho vtedajšia predsedníčka a hostia sa zúčastnili aj na Dni Slovákov v Maďarsku v Dabaši-Šáre. Pre Slovanskú sekciu Federatívnej únie európskych menšín (FUEN) sme usporiadali pred dvomi rokmi, počas Festivalu klobás v Békešskej Čabe, úspešný seminár na tému menšiny a turizmus.

O vydobytej prestíži CSS svedčí aj fakt, že na náš najväčší sviatok, na Deň Slovákov v Maďarsku, v roku 2007 zavítal do Baňačky predseda Slovenskej národnej rady Pavol Paška. V nasledujúcich troch rokoch v Santove, Šáre a Lucine bol vždy prítomný podpredseda vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Dušan Čaplovič. Z maďarskej strany sme v Santove privítali ministra riadiaceho Úrad predsedu vlády Maďarskej republiky, zodpovedného aj za menšiny, Pétera Kissa, v Šáre nás navštívil predseda maďarskej vlády Gordon Bajnai a tohto roku do Luciny prišiel štátny tajomník novej vlády - Úradu pre cirkevné, národnostné a občianske styky Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti László Szászfalvi.

Začala sa teda nová vládna éra tak doma, ako aj na Slovensku. Ak sa zahľadíme dopredu, na pole neorané, vidíme tam veru aj strmé brehy a úskalia. Na Slovensku idú znižovať sumu grantového systému Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a čo je takmer neuveriteľné, v novej vláde nemá nikto v agende problematiku Slovákov žijúcich v zahraničí! Vraj tretiny národa…

Nemusí to byť ľahšie ani doma. Nové Národné zhromaždenie garantovalo síce už aj v ústave právo národných a etnických menšín na parlamentné zastúpenie, vláda pritom zrušila Verejnú nadáciu pre národné a etnické menšiny a chystá možno aj ďalšie nemilé prekvapenia.

Čo zostáva teda nám, Slovákom v Maďarsku? Minulé leto, aj keď sme sa na spoločnej volebnej listine nedohodli, prisľúbili sme, že si nebudeme ubližovať. Myslím si, že sme to aj dodržali, čo nám môže dávať nádej aj na zdolanie ťažkostí, ktoré nás na tomto úhore ešte čakajú.

Takže po zimných sviatkoch, po malom posedení v chládku našej čerešne spomienok, sa poberme znovu do roboty a pusťme sa do riešenia úloh nového roka. V dobrom zdraví, s Božou pomocou!

Ján Fuzik

predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy

Pestré národnostné zloženie je kapitálom aj v hospodárstve

Deň menšín Békešskej župy v Gyule

Dejiskom tradičnej oslavy Dňa menšín v Békešskej župe bolo tohto roku mesto Gyula, ktoré je známe pestrým národnostným zložením. Pri tejto príležitosti predstavitelia župy udelili vyznamenania jednotlivcom a kolektívom, ktorí sa mimoriadne angažovali na menšinovom poli. Výbor pre humánne záležitosti Valného zhromaždenia Békešskej župy a Mestské zastupiteľstvo v Gyule potešili vyznamenaných a ich hostí aj kultúrnym programom.

V mene hostiteľov oslavujúcich privítal predseda Výboru pre humánne záležitosti župy Péter Tolnai, ktorý prízvukoval význam župy z národnostného hľadiska, veď jedna tretina obyvateľstva sa viaže určitým spôsobom k nejakej menšine. Zároveň zdôraznil význam samosprávneho systému minorít, ktorý príslušníkom etnických a národných menšín poskytuje možnosť nielen zachovávať ich kultúru, ale aj uplatňovať ich práva stanovené zákonom. - V našej župe sa tohto roku zvýšil počet menšinových samospráv, v 52 obciach je ich 83 a na ich čele pracujú aktívni, odborne dobre pripravení ľudia, - uviedol P. Tolnai.

Primátor hostiteľského mesta, ktoré okrem Maďarov obývajú Rumuni, Nemci a Rómovia, Ernő Görgényi hovoril o. i. aj o zodpovednosti nás všetkých za zachovanie identity a kultúry menšinových kolektívov. Podľa neho pestré národnostné zloženie jednej osady má význam nielen z hľadiska kultúry, ale je to určitý kapitál aj v oblasti hospodárstva. Dobrým príkladom je práve Gyula, kam kedysi nové remeslá a priemysel priniesli práve Nemci a kde v súčasnosti môžu úspešne využívať znalosť jazyka rumunských spoluobčanov v turizme. V prípade rómskej menšiny najdôležitejšou úlohou je vytvorenie nových pracovných príležitostí, bez ktorých nebudú natoľko účinné ani projekty v záujme pestovania jej kultúry.

Vedenie Békešskej župy aj tohto roku uznalo prácu aktivistov v oblasti národnostnej kultúry udelením vyznamenania „Za menšiny v Békeši“. Na návrh župných menšinových zborov a organizácií z rúk podpredsedu Valného zhromaždenia Békešskej župy Istvána Kónyu prevzalo ocenenie päť jednotlivcov a jeden kolektív. Najpočetnejšia menšina župy - slovenská - sa tohto roku mohla popýšiť dvomi vyznamenanými. Jednou je predsedníčka Slovenskej samosprávy v Eleku Judita Kuruczová Czvalingová, pôvodne Komlóšanka, ktorá vynaložila veľké úsilie za to, aby si Slováci v tomto meste roku 2002 založili svoj volený zbor. Na jeho čele pracuje dodnes. Roku 2007 sa angažovala za založenie občianskeho spolku miestnych Slovákov a práve tieto dve zoskupenia ju navrhli na vyznamenanie za zachovávanie slovenských hodnôt a ich sprostredkúvanie obyvateľom inej národnosti v meste a na okolí. Druhým slovenským vyznamenaným bol Páví krúžok z Poľného Berinčoku, ktorý pôsobí v rámci miestnej občianskej organizácie Slovákov. Kolektív obnovil svoju činnosť v roku 1992 a jeho členmi sú predovšetkým predstavitelia staršej generácie, ktorí ešte bežne používajú miestnu slovenčinu. V posledných rokoch sa im podarilo zapojiť do práce aj mladších milovníkov slovenského folklóru. Pod vedením Anny Bartkovej a Štefana Bagiho úspešne reprezentujú tradičnú slovenskú kultúru Poľného Berinčoku nielen v meste, ale aj v slovenských osadách v Maďarsku a majú bohaté kultúrne a priateľské kontakty aj s obcami na Slovensku. Po početných strieborných diplomoch tohto roku získali na kvalifikačnej súťaži Zväzu Slovákov v Maďarsku Zlatého škovránka. Na vyznamenanie navrhli spevokol miestna občianska organizácia Slovákov a Slovenská samospráva v Poľnom Berinčoku.

Vyznamenaným prišiel do Gyuly zagratulovať aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, ako aj slovenskí aktivisti župy od Čabasabadi po Veľký Bánhedeš.

Slávnostný program obsahoval folklórne pásma jednotlivých národností župy. K úspechu sviatočného programu vo veľkej miere prispeli mladí tanečníci súboru Komlóš s fľaškovým tancom a maršom.

(csl)

Vyznamenanie župnej slovenskej samosprávy

Slovenský deň a bál v Kondoroši

Kondorošskí Slováci spolu so svojimi hosťami v predvianočnom období opäť usporiadali tradičný Slovenský národnostný deň a bál. Tohto roku sa podujatie vyznačovalo tým, že na ňom odovzdali prvé vyznamenanie Slovenskej samosprávy Békešskej župy. Župný slovenský zbor ním uznal prácu Kondorošana Pavla Gulyáša.

Na stretnutí sa aj tohto roku zišli početní Slováci od Čabačudu, cez Kardoš a Békešskú Čabu až po Gerendáš. Predsedníčka miestneho slovenského zboru Judita Krajčoviczová privítala aj priateľov Kondorošanov zo Slovenska, a síce delegáciu z družobnej obce Tekovské Lužany na čele so starostom Mariánom Kotorom a na oslavy Slovákov zavítal aj starosta veľkoobce Kondoroš Béla Dankó. Prítomných pozdravil aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, ktorý vyzdvihol význam Békešskej župy z národnostného hľadiska, veď tu v pokoji a mieri spolunažíva veľké percento celkového počtu menšinového obyvateľstva Maďarska. Zároveň poprial každému príjemné prežitie blížiacich sa Vianoc.

V tento deň javisko tradične patrí miestnym kultúrnym telesám a ich hosťom. Aj tohto roku sa úspešne predstavili so slovenskými piesňami, riekankami a detskými hrami deti miestnej materskej a základnej školy, kde prebiehajú zamestnania aj v slovenčine. Zo slovenských piesní pozostával blok miestneho Speváckeho zboru Ruža, ako aj spevákov z neďalekého Čabačudu, ktorých sprevádzali citaristi.

Tohoročný Slovenský deň v Kondoroši sa vyznačoval tým, že na ňom odovzdali prvé vyznamenanie Slovenskej samosprávy Békešskej župy. Ako uviedla predsedníčka župného slovenského zboru Helena Čičeľová, cenou „Za Slovákov v Békeši“ chcú každý rok uznať a oceniť prácu tých osôb, resp. kolektívov, ktoré sa vo veľkej miere pričinili o zachovávanie a pestovanie slovenskej kultúry v Békešskej župe. Sošku z andezitu zo Slovenska, znázorňujúcu slovenský kostol, odovzdali v spoločnosti poslancov župnej slovenskej samosprávy Kondorošanovi Pavlovi Gulyášovi. Pestrú životnú dráhu vyznamenaného priblížila účastníkom J. Krajčoviczová. Ako uviedla, pán Gulyáš sa po emigrácii v roku 1956 usadil v Kanade, kde pracoval ako kameraman kanadskej televízie. Nikdy však nezabudol na svoju vlasť, ani na svoje slovenské korene. V roku 1994 sa natrvalo vrátil domov do svojej rodnej obce, práve v čase, keď sa tu rozbehli slovenské kultúrne aktivity. Ihneď vstúpil do Speváckeho zboru Ruža, určitý čas bol podpredsedom miestnej slovenskej samosprávy a dvakrát ho zvolili za predsedu miestneho Slovenského klubu. Túto funkciu vykonáva aj v súčasnosti a jeho prácu na čele šesťdesiatčlenného kolektívu uznávajú nielen v obci, ale aj Slováci v širšom okolí.

Kondorošanov a ich hostí v ďalšej časti príjemného sobotňajšieho večera čakala veselica so skupinou Melody, spestrená tombolou s hodnotnými cenami.

(csl)

Spolu na javisku III.

Medzinárodné divadelné stretnutie v Sarvaši

Slovenskí divadelníci zo štyroch štátov (Maďarsko, Rumunsko, Slovensko a Srbsko) strávili posledný novembrový víkend spolu na javisku, aj mimo neho. Slovenské divadlo Vertigo (SDV), pôsobiace pri Celoštátnej slovenskej samospráve (CSS), sa tohto roku tretíkrát podujalo na zorganizovanie medzinárodného stretnutia slovenských ochotníckych divadelných súborov. Pomocnú ruku mu opäť podalo vedenie Osvetového strediska P. Vajdu v Sarvaši, kde sa podujatie konalo, ako aj tunajšie divadlo Cervinus Teátrum.

Ako prví sa po pozdravných slovách organizátorov a hostiteľov, riaditeľky SDV Daniely Onodiovej, predsedu CSS Jána Fuzika a predsedu miestnej slovenskej samosprávy Tibora Mótyána objavili na javisku elegantnej a moderne vybavenej sály členovia domáceho divadelného súboru. Cervinus Teátrum - Slovenské národnostné divadlo nedávno uviedlo divadelnú hru Ivana Holuba Anjel alebo Pravda. Ako sa zmení život nekaždodennej rodiny na okraji spoločnosti, keď sa v nej objaví úprimný anjel? Sarvašania sa tento krát prihlásili so zábavnou tragifraškou, ktorá však nastoľuje aj večné transcendentálne otázky.

Mladí slovenskí herci z Divadla VHV z vojvodinskej Kovačice priniesli v neskorých večerných hodinách Rodinné príbehy srbskej dramatičky Biljany Srbljanovičovej, ktoré rozprávajú o zúfalosti a krutosti v povojnovom Srbsku. Drsné situácie v podaní detí, ktoré sa v príbehu hrajú na dospelých a týmto spôsobom spracúvajú tragédie okolo seba, zanechali v divákoch hlboký dojem a podnet na rozmýšľanie.

Domáce deti - žiaci dramatického krúžku sarvašskej slovenskej školy Zbojník - siahli po populárnom diele detskej literatúry. Ich Pipi dlhá pančucha, s ktorou už úspešne vystúpili o. i. na prehliadke detských divadelných súborov v Maďarsku Deti deťom, resp. na jubilejných oslavách sarvašského kultúrneho spolku Vernosť, aj teraz potešila obecenstvo z rôznych kútov stredoeurópskeho regiónu. Deti a ich vedúce predstavenie prepracovali, vylepšili, jednoducho „zdivadelnili“.

Vyše storočný Divadelný súbor J. Čemana z Pivnice v Srbsku v predstavení K. Mišíkovej Chodíte sem často? vo výrazných kulisách „čakárne“ verejných záchodov si zobral na mušku typické postavičky globalizovaného sveta 21. storočia s ich tragickými a komickými osudmi.

Ochotnícka zložka SDV sa vlani kvôli chrípkovej epidémii na stretnutí nemohla predstaviť. Tohto roku však Šestka pre šťastie - príbeh veselej (a niekedy „strelenej“) slovenskej dámskej partie a ich ohnivých maďarských hostí, bratov biznismenov - do Sarvaša šťastne docestovala. Herci do maximálnej miery vynahradili svoju minuloročnú absenciu a rozosmiali medzinárodné obecenstvo.

Svojským, originálnym humorom sú populárni v nejednej dolnozemskej slovenskej obci aj členovia Divadla Commedia Poprad. Tentokrát divákom poskytli príjemné chvíle sériou tragikomických situácií a vtipnými riešeniami okolo dedičstva v inscenácii Pavla Uhra: Gianni Schicchi. Popradčania priviezli do Sarvaša pravú commediu dell arte.

Tretí deň divadelného víkendu začali Komlóšania. Ochotnícka divadelná skupina Organizácie komlóšskych Slovákov v spolupráci s pávím krúžkom predviedla tradičné Páračky, v ktorých okrem ľudového humoru a piesní dostalo priestor aj načrtnutie hlavných momentov miestnej histórie Slovákov.

Divadelná skupina X z rumunského Nadlaku tohto roku pripravila predstavenie Junáčisko z Perneku. Ústredným konfliktom absurdnej frašky podľa divokej komédie J. M. Sygneho Hrdina západu je rozpor medzi ilúziou a realitou, ale aj výsmech ľudskej malosti.

Divadelný súbor Timrava z Lučenca priniesol do Sarvaša Štyri ročné obdobia slovinského autora Vinka Möderndorfera. Hra v podobe „komédie omylov” zobrazuje aj vážne spoločenské témy, napr. problémy, vyplývajúce z iných prístupov k životu rôznych generácií.

Divadelníci si počas spoločne stráveného víkendu našli čas aj na zábavu, ako aj na výmenu odborných skúseností. Počas besedy za okrúhlym stolom účastníci aj tohto roku s obdivom počúvali vojvodinských Slovákov, súbory ktorých majú možnosť prezentovať sa na množstve prehliadok a festivalov, vrátane celonárodných. Nadlačanom sťažuje prácu veľká vzdialenosť od druhého slovenského regiónu v Rumunsku, avšak ich veľkou radosťou je, že po desiatich rokoch sa dostali so svojím predstavením do Vojvodiny. Šíritelia slovenského slova v Maďarsku to majú ťažké jednak následkom pokročilej asimilácie, avšak nemôžeme nespomenúť ani určitý „boj” o divákov našich kultúrnych aktivít. My môžeme len dúfať, že chýr o divadelnej prehliadke Spolu na javisku sa bude šíriť všetkými smermi a že do Sarvaša na budúci rok priláka všetkých, ktorí majú radi slovenské divadlo, príjemnú atmosféru, zanietených ľudí a pocit, keď je dovolené zabudnúť na realitu a ponoriť sa do sveta divadelnej fantázie.

(csl)

Ďalšia rozlúčka s totalitným režimom v Maďarsku

Reportáž Gregora Martina Papucseka z dražby Leninov, tavičov a traktoristov

Čo má spoločné červená totalita s červeným bahnom? To, že výťažok z dražby umeleckých predmetov z čias červenej totality bude pomáhať obetiam červeného bahna... Nie je to najnovší peštiansky vtip, ale skutočnosť. V Budapešti bola totiž verejná dražba - „umeleckých diel“ z čias hlbokého socializmu, ktoré ozdobovali kedysi steny, respektíve chodby či haly rôznych ministerstiev a vládnych budov. Záujem bol obrovský. Bola to ďalšia „definitívna“ rozlúčka s tamtým režimom...

V Maďarsku licitátor predtým, ako počas dražby odklepne definitívnu sumu, urobí vyzvanie: „po prvýkrát, po druhýkrát... a po tretí krát - nikto viac“... No, a toto teraz zmenili na „nikdy viac“... To akože nikdy viac socializmus, ktorý okrem iných stálych hodnôt a trvalých tráum zanechal maďarskému národu stovky Leninov, Marxov i Engelsov, tavičov, traktoristov, baníkov, hrdinov socialistickej práce, všelijakých súdruhov, nebudem ďalej menovať - v podobe malieb, kresieb, búst, sôch veľkých a malých... Dlhé roky sa na ne prášilo v centrálnej pivnici, až teraz, po katastrofe s červeným kalom, dostal niekto nápad: však to dajme do dražby a výťažok venujme obetiam. Nikto nerátal, že takéto spájanie dvoch červených elementárnych katastrof bude mať takýto obrovský úspech.

- Milión šesťstotisíc prvý raz... milión šesťstotisíc druhý raz... milión šesťstotisíc... nikdy viac!... tretí raz...

Známy humorista Gergely Litkai a jeho kolegovia teraz riadia licitáciu, pričom to okoreňujú rôznymi vtipnými poznámkami, predovšetkým na adresu komunizmu. Teraz je však situácia vážna, na rade je zrejme najhodnotnejší kus, ktorý sa predal za milión šesťstotisíc forintov. Spomenula sa aj suma 7 800 dolárov, takže kupca bol zo zahraničia a čakal na telefóne. Takých bolo spolu 22 z rôznych krajín. A predstavte si, v aukčnej sále sa tlačilo osobne sto licitátorov a ďalšie desiatky iných záujemcov, a pravdaže, novinárov. Takže za rekordnú sumu sa predalo dielo irackého maliara Haidara Kadima s námetom občianskej vojny. Inak tohto maliara poznajú aj vo svete. Autorov ďalších kusov sotva, takže ich ani ja nebudem menovať - podstatné je, že napríklad busta Lenina z umelej hmoty potiahnutej bronzom mala výkričnú cenu reálnych 15 tisíc forintov, no odklepla sa za 250 tisíc forintov. Takých bolo neúrekom, dokopy získali sumu 13 miliónov forintov...

Péter Pintér je spolu s manželkou Soňou majiteľom aukčnej siene a veľkej galérie v centre Budapešti, v uličke len kúsok od Parlamentu. Celá dražba bola jeho nápadom. Po tom, čo vo vláde našiel partnerov, už to išlo hladko. Ponúknuté diela najprv vystavili v Pintérovej galérii.

- Niekoľko tisíc ľudí si prišlo pozrieť aukčnú výstavu, sám som zaznamenal veľmi zaujímavé reakcie. Boli takí starší ľudia, ktorí tu div nie plakali za svojou mladosťou, ale aj takí, ktorí nahlas nadávali na ten režim, a prišli aj niekdajší funkcionári, z ktorých sršala nostalgia, teda vznikali takmer tragikomické situácie.

Našťastie to prešlo bez fyzických konfliktov. Mňa však atakuje starý pán, ktorý sleduje aukciu na plátne z kresla v malej sále. Dôverne mi pošepne:

- Povedzte to každému, že budúcnosťou ľudstva je socialistická diktatúra, pretože tí bohatí hochštapleri rozkradli všetko a väčšina ľudí len živorí.

Ktovie, dokedy by som bol nútený počúvať túto teóriu, našťastie ho preruší 72-ročná manželka, ktorá ešte pred chvíľou driemkala.

- Bola to súčasť môjho života, detstva, mladosti i dospelého veku. A vidím aj známe diela, boli na verejných priestranstvách, jeden Lenin tuším visel na železničnej stanici. Takže preto ma to zaujímalo. Akurát sa mi príliš nepáči ironický, výsmešný podtón aukcie. Mladým je ľahké hovoriť, ani len netušia, čo sme vtedy prežívali, to bolo pre nás vážne.

A vážne to myslí aj 45-ročný György Török, v ruke drží tabuľku s číslom 68 a zhodou okolností prišiel kvôli položke číslo 68 - je to intarzia s Leninom.

- Môj otec zbieral 40 rokov odznaky a plakety s Leninom. Zomrel v máji, bol presvedčený komunista, tvrdý a spravodlivý človek, na jeho počesť som si myslel, že k tej obrovskej zbierke pridám ešte jedného Lenina a celé to ponúknem niekde tiež na dražbu. To obdobie som prežil aj ja, pamätám sa, chlieb stál 3,60, ale nesmeli sme povedať, čo si myslíme a nemohli sme cestovať. Také nech tu nie je už nikdy viac.

Ako keby na to reagoval majiteľ galérie Péter Pintér:

- To je iba sen, že nikdy viac, niečo také, že nikdy, zrejme nejestvuje, symboly sú však potrebné a takýmto symbolom je aj táto dražba.

Sviatok jabĺk v Malom Kereši

Slovenská samospráva v Malom Kereši a organizácia miestnych Slovákov usporiadali koncom novembra sviatok jabĺk. Tradičný, v poradí tretí jablkový festival uctieva jablká ako ovocie, ktoré spolu s hroznom zabezpečovalo tunajším obyvateľom živobytie. Účastníci festivalu spievajú ľudové piesne, recitujú básne, hovoria príslovia a porekadlá o jablkách a ochutnávajú jablkové zákusky a koláče, ktoré zapíjajú nápojmi z jabĺk. Účastníkov podujatia privítala v mestskom osvetovom stredisku predsedníčka malokerešskej slovenskej samosprávy Zuzana Gmoserová. - Jablká sú ovocie, ktoré nemohlo chýbať ani v jednej malokerešskej rodine. Vo viniciach pestovali naši predkovia sladké letné jablká, kyslé závinové, odrody Jonathan, Starking, alebo voňavý veľkonočný Rozmarín. Ovocie dobre odolné zime skladovali v pivnici v debničkách. Niektoré odrody vydržali až do leta a boli výborným zdrojom vitamínu C. Gazdinky z nich piekli rôzne dobroty nielen vo všedné dni, ale aj na sviatky. Právom teda oslavujeme jablká, - povedala Z. Gmoserová.

Pani predsedníčka poďakovala podporovateľom akcie za pomoc a odovzdala slovo primátorovi mesta Lászlóovi Domonyimu. - Teší ma, že sme sa zišli v takom peknom počte. Keby každý obyvateľ nášho mesta zjedol denne dve-tri jablká a k tomu by vypil dva deci malokerešského vína, tak by sme vyriešili ťažkosti s predajom hrozna a jabĺk, - zažartoval primátor mesta. Po úvodných slovách L. Domonyiho pani Gmoserová podarovala kuchárkam a pánovi primátorovi vtipné drobnosti - škrabadlá na chrbát, aby ani vo voľnom čase nesedeli nečinne.

V kultúrnom programe vystúpili miestny slovenský ľudový spevácky zbor a citarová kapela, tanečný súbor Dúha, miestni škôlkári, žiaci Základnej školy J. Bema, citarová skupina, spevokol a ženský spevácky zbor zo Šoltvadkertu. Po programe manželia Herczegovci ponúkli prítomných vynikajúcim perkeltom, potom gazdinky navzájom ochutnávali prinesené jablkové koláče a vymieňali si recepty. Večer slovenskej kultúry vyvrcholil tanečnou zábavou s formáciou Bratyó Band.

Zs. Bodová (aszm)

Vianoce v Kerepeši so súbormi Furmička a Kvietok

Samospráva obce, slovenský volený zbor a Kultúrny dom Prameň v Kerepeši usporiadali predvianočnú akciu - Adventné dni. Program sa začal adventným koncertom, v ktorom vystúpili žiaci miestnej a malotarčianskej hudobnej školy. Prítomných v mene organizátorov privítala a k blížiacim sa sviatkom im blahoželala poslankyňa obecného zboru Margita Majerová.

Nasledujúci deň sa uskutočnili Vianoce obce. V kultúrnom dome Prameň v preplnenej divadelnej sále o význame sviatkov hovorili a vianočné sviece na adventnom venci zapálili dekan rímskokatolíckej cirkvi András Frajna, reformovaný farár János Riskó a starosta obce Tibor Franka. V tejto veľkoobci ležiacej pár kilometrov od východného predmestia Budapešti si v adventom období každý rok pripomínajú slovenské vianočné zvyky. Tentoraz ich predviedli v krásnych slovenských krojoch súbor Furmička z neďalekého Čemeru pod vedením Alžbety Szabovej a miestni škôlkári. Detičky s veľkým úspechom predniesli slovenské koledy a betlehemské hry, tlieskalo im viac ako 200 divákov. Chladný večer spríjemnil krásny zážitok z dojímavého programu, ale aj horúci čaj, varené víno, mastný chlieb s cibuľou a čerstvé oškvarky, ktoré pre vystupujúcich i pre divákov pripravili členovia slovenskej samosprávy. Predvianočnú atmosféru navodilo aj silné sneženie a vianočný trh s rôznymi ozdobami a medovníkmi.

Adventné dni vyvrcholili programom Advent s Kvietkom. Predpoludním organizátori pohostili najmenších vianočkou a kakaom pri bábkových rozprávkach. Poobede sa konal Dom tanca a betlehemské predstavenie. Deti mali možnosť zapojiť sa do pečenia medovníkov pod dohľadom miestnych učiteliek. Vo večernom vianočnom programe vystúpili miestne ľudové súbory. Divákov v mene organizátorov privítal predseda slovenskej menšinovej samosprávy Karol Kišš, ktorý vo svojom príhovore zdôraznil dôležitosť zachovávania tradícií. Po jeho príhovore vystúpil tanečný súbor Kvietok, ktorého vedúcim je učiteľ Imrich Ragoncza. 35-ročný páví krúžok a spevácke zbory miestneho klubu dôchodcov Zlatý dážď a Fialový agát predniesli kyticu slovenských a maďarských piesní. Vianočný program skončil pohostením účastníkov osláv.

Andrea Szabová Mataiszová

Vianoce pre všetkých v Malej Tarči

Predvianočné obdobie je mimoriadne bohaté na kultúrne programy. Tak je tomu aj v Malej Tarči, kde mestská samospráva a Kruh priateľov malotarčianskych podnikateľov usporiadali 10. decembra šnúru podujatí pod názvom Vianoce pre všetkých. Programy sa začali pred obedom na Námestí J. Simándyho postavením vianočného stromčeka, po ktorom nasledovalo divadelné predstavenie pre detí o Betleheme. Divadlo Maska v priebehu dňa vystúpilo na javisku Kultúrneho domu Ulita ešte dvakrát. Poobede medzi škôlkárov a žiakov základných škôl zavítal Mikuláš, ktorý poslušné deti obdaroval balíčkom sladkostí. V rámci kultúrneho programu vystúpili žiaci oboch miestnych základných škôl, ktoré v preplnenej sále predviedli očarujúci vianočný program, pozostávajúci z hudobných čísel, recitácií a betlehemských hier. Organizátori nezabudli ani na menšie deti, pre nich pripravili tvorivé dielne, kde pod vedením skúsených učiteliek pripravovali vianočné ozdoby. V predvečerných hodinách deti a ich rodičov rozveselila kapela Bojtorján. Po koncerte nasledovalo posedenie v čajovni.

Sprievodnými programami Vianoc pre všetkých boli vianočné trhy na Námestí J. Simándyho, pečenie gaštanov a koláčov. Aktivisti ponúkali návštevníkom mesta horúci čaj, varené víno a sladké dobroty, čím stupňovali predvianočnú náladu.

(aszm)

Kto čo vie?

Súťaž mladých talentov v Slovenskej základnej škole v Sarvaši

Niekto vie to, iný ono. Dnes sa so súťažami typu Superstar, Megastar, Talentmánia a im podobnými rozsypalo vrece. V každom človeku je trochu Pavarottiho, štipka Paganiniho a kúsok Travoltu. Ani deti zo Slovenskej základnej školy v Sarvaši nie sú výnimkou. Majú svoje sny, detské túžby a chcú pred preplnenou aulou prežiť svojich pár minút slávy. Niektoré sú talentované viac, iné menej, ale za každým úspechom sa skrýva okrem talentu predovšetkým drina. Každé číslo si vyžaduje niečo: šikovnosť, zručnosť, pamäť, obratnosť, sluch, hlas, tvorivosť, fantáziu, odvahu, či zmysel pre rytmus.

7. decembra sa slávnostne vyzdobená aula školy zaplnila deťmi, pedagógmi a rodičmi. Mladé nádeje sa predstavili v celoškolskom kole súťaže Kto čo vie? Do školského kola sa prebojovalo 35 čísel, z ktorých vzišlo 15 finalistov. Výkony detí hodnotila odborná porota pozostávajúca z pedagógov. Jednotlivé čísla boli zoradené podľa vekových kategórií od najmenších po najstarších. Prváčikovia boli ešte nesmelí a rozpačití, ale zato vystúpili úprimne a s odhodlaním. S pribúdajúcim vekom bolo vidieť a počuť čoraz viac kumštu. Pri niektorých vystúpeniach mladí diváci nadšene tlieskali a tým podporili svojich súťažiacich spolužiakov. Nálada postupne vygradovala do výkonov, ktoré strhli všetky deti. Porota napokon vybrala 15 najlepších čísel. Páčili sa: flautistky Šára Černušová a Fanni Franková, tanečníci Dorina Maďarová, Anita Kiššová, Dominik Tóth, Matúš Maginecz a Sabina Zavodová, recitátori Lili Kišová a Ákos Balde, klarinetista Ján Zima. Zo starších detí na druhom stupni vynikli recitátorky Viki Vargová a Anika Cinkotská. V kategórii ľudových tancov zaujali Zeeshan Malík, Vivien Krišková, Áron Juhász, Diana Papová, Tibor Šindel, Tibor Varga a Dominika Korbeľová. Tradične kvalitné boli citaristky Daniela Jonášová a Žofia Zavoďanová. Slovenskú modernú hudbu s úspechom interpretovali žiaci 6. B triedy sprevádzaní elektrickou gitarou v podaní Vendela Vargu. Prekvapili žiačky 8. B triedy Edina Zimová, Renáta Kiseľová, Dalma Hegedűšová a Silvia Adamovská, ktoré na akustickej gitare sprevádzal talentovaný Ármin Hruška. Finále bolo v rukách dvoch vynikajúcich absolventiek našej školy Klaudie Strepkovej a Evy Kulíkovej, ktoré prišli deťom nesúťažne zatancovať svoju choreografiu moderného tanca. Ako vidno, na slovenskú sarvašskú školu rady spomínajú a vďačne sa vracajú tam, kde prežili pekných osem rokov. Všetky účinkujúce deti boli odmenené nielen úprimným potleskom, ale aj čokoládami a cukríkmi. Aj takýmito vydarenými podujatiami sa Slovenská základná škola v Sarvaši zviditeľňuje a dáva svojim žiakom možnosť ukázať, čo v kom je. Možno tak mnohým naštartuje sľubnú umeleckú kariéru, alebo aspoň umožní deťom verejne vystúpiť a uchovať si peknú spomienku na celý život. Špecifikom tejto súťaže je úplná dobrovoľnosť, neformálnosť a skutočnosť, že väčšinu vystúpení si deti samy nacvičili, alebo aspoň autorsky dotvorili o svoje vlastné nápady.

(dk)

Literárny večierok s Pálom Závadom v Sarvaši

V rámci programu Otvorené dvere umenia bol v posledných októbrových dňoch hosťom Múzea Samuela Tešedíka v Sarvaši významný spisovateľ so slovenskými koreňmi, laureát Kossuthovej ceny Pál Závada. Mladí organizátori stretnutia chceli priblížiť autora a jeho dielo obyvateľom mesta.

Moderátorkou podujatia bola vedúca Katedry slovenskej literatúry a jazyka Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity Katarína Maružová Šebová, ktorá na úvod predstavila prítomným Pála Závadu, rodáka zo Slovenského Komlóša.

Mottom stretnutia bolo: „Počuť, doplniť a povedať ďalej“. Táto ústredná myšlienka stála v popredí celého rozhovoru. Otázky moderátorky sa často vzťahovali na Závadovu spisovateľskú stratégiu. Dozvedeli sme sa, že postupom času sa transformovala. Mnohí spomedzi jeho bývalých informátorov, na ktorých spomína s veľkou úctou a láskou, už opustili rady živých. V jeho románoch sa preto čoraz zriedkavejšie vyskytujú pôvodné zdroje, ale vždy sa nájde zárodok skutočna, z ktorého sa zrodí motív románu. Pál Závada nazval svoju tvorivú činnosť „spisovateľskou bosoráckou kuchyňou”.

- Prečo máte rád fotografie? - spýtala sa moderátorka.

- Je to akási zvedavosť. Vždy sa snažím pozrieť do minulosti. Fotografie mi veľmi veľa prezrádzajú, sú organickou súčasťou sociografie. Môj záujem o fotografie neprestal ani vtedy, keď som prešiel do sveta fikcie a začal som písať krásnu literatúru. Ba čo viac! Veľmi ma vzrušuje otázka, či sa dá adaptovať fotografia? Či sa dá hrať s fotografiou a fiktívnym textom tak, že môj príbeh umiestnim do minulosti a zasadím doňho archívny záber, o ktorom tvrdím, že zobrazuje moju hlavnú postavu. Myslím si, že takto by sa zrodila napínavá interferencia, porucha, veď ako môže zobrazovať jedna konkrétna fotografia jedného teraz vymysleného hrdinu! Oddávna sa pripravujem na spracovanie tejto predstavy, ale zatiaľ som sa dostal len tam, že hrdinovia mojich románov iba rozprávajú o konkrétnych fotografiách. Naozaj chcem pokročiť ďalej. Mojím cieľom je uložiť skutočnú fotografiu do fiktívneho textu, aby nebola len jednoduchou ilustráciou (napr. Lis na kulakov), ale aby dokázala objasniť niečo také, čo bez toho nedokáže.“

Najnovší román Pála Závadu Naše cudzie telo (Idegen testünk) z roku 2008 kladie príbeh do iného prostredia a iné sú aj postavy. Na otázku K. Maružovej Šebovej, či odklonenie sa od témy slovenské/slovanské znamená, že sa autorova zážitková báza vyčerpala, alebo iba trochu oddychuje a necháva dozrieť svoju tvorivú činnosť, autor odpovedal:

- Neprišlo mi na um, že by som sa chcel odvrátiť od slovenstva. Vlastnú tradíciu cítim k sebe najbližšie. Tradíciu sa snažím svojskými prostriedkami zasadiť do diel a takto ju pestovať a rozvíjať. Pritom všetci vieme, že aj Slováci v južnej časti Dolnej zeme sa asimilujú a aj ja som sa vzdialil od slovenského jazyka.

V roku 1986 vyšiel Závadov Lis na kulakov (Kulákprés). Od tej doby uplynulo veľa času a z autora sa stal mimoriadne mnohostranný spisovateľ. Jeho tohtoročná najnovšia publikácia je tiež zvláštna, je to kniha 33 slovenských ľudových rozprávok. Ku koncu stretnutia spisovateľ hovoril o svojej dramatickej činnosti, ktorá sa začala roku 2003. Hra Maďarský sviatok mala premiéru v týchto dňoch a vznikla na základe najnovšieho Závadovho románu.

Som si istá, že nikto z prítomných neoľutoval svoju účasť na stretnutí so spisovateľom. Veď Pál Závada nám umožnil nahliadnuť do svojej „spisovateľskej bosoráckej kuchyne“.

Gabriela Mótyánová

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Ministerstvo kultúry a cestovného ruchu Slovenskej republiky, Štátny pedagogický ústav, SPN - Mladé letá, Matica slovenská, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Spolok slovenských spisovateľov, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí vyhlasujú

19. ročník celoštátnej literárnej súťaže s medzinárodnou účasťou

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

Cieľom súťaže je podchytiť, rozvíjať a prehĺbiť záujem detí a mládeže o slovenčinu a Slovensko, o významných dejateľov Slovenska a svojho kraja, o miestne spoločenské a kultúrne problémy a nárečia formou slohových úloh, pokusov o umelecké vyjadrenie myšlienok v podobe prozaických žánrov a básní. Tento ročník sa bude niesť v znamení 1150. výročia úmrtia kniežaťa Pribinu, 150. výročia Memoranda slovenského národa, 130. výročia založenia časopisu Slovenské pohľady a v znamení viacerých významných výročí literárnych tvorcov a osobností v dejinách slovenského národa. V roku 2011 uplynie 220 rokov od narodenia a 140 rokov od úmrtia Jána Chalupku, 155 rokov od úmrtia Ľudovíta Štúra, 190 rokov od narodenia Janka Matúšku, 130 rokov od úmrtia Jána Bottu, 95 rokov od úmrtia Svetozára Hurbana Vajanského, 90 rokov od úmrtia Pavla Országha Hviezdoslava, 60 rokov od úmrtia Ľudmily Podjavorinskej a 110 rokov od narodenia Ľuda Ondrejova.

Do súťaže sa môžu zapojiť žiaci všetkých typov a druhov základných, špeciálnych a stredných škôl na území Slovenskej republiky prostredníctvom škôl a iných subjektov a v zahraničí prostredníctvom spolkov, organizácií a škôl Slovákov žijúcich v zahraničí.

Súťažné práce sa budú posudzovať v štyroch kategóriách. V troch sa posudzujú práce žiakov zo škôl na Slovensku takto: v 1. kategórii sa posudzujú práce žiakov 1. stupňa ZŠ, v 2. kategórii práce žiakov 2. stupňa ZŠ a žiakov 1. až 4. ročníka osemročných gymnázií a v 3. kategórii práce žiakov stredných škôl. Do všetkých troch kategórií budú zaradené aj práce žiakov špeciálnych škôl. V 4. kategórii sa posudzujú práce žiakov zo zahraničia.

Do celoštátneho kola postúpi maximálne päť súťažných prác v každej kategórii z jednej školy. Školy posielajú prihlášky a práce iba elektronickou poštou na adresu

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Podmienkou na prijatie prihlášky a práce je dodržanie týchto pravidiel:

1. Do predmetu mailu treba uviesť heslo podľa príslušnej kategórie. Heslo pri zasielaní práce zaradenej do 1. kategórie bude kat.1, do 2. kategórie kat.2, do 3. kategórie kat.3 a do 4. kategórie kat.4. Heslo sa uvedie malými písmenami bez medzier.

2. Prílohy mailu treba jednotne označiť najprv kategóriou, potom priezviskom žiaka a nakoniec slovom práca, resp. prihláška. Medzi jednotlivé údaje v názve prílohy je potrebné vložiť podčiarkovník bez medzier. Napríklad: kat.1_Kováčová_prihláška a kat.1_Kováčová_ práca.

3. Každú prácu treba odoslať spolu s prihláškou osobitným mailom.

4. Prihlášku aj prácu prosíme zasielať z mailovej adresy školy vo formáte rtf.

5. Výtvarno-slohové práce treba zasielať poštou na adresu Štátneho pedagogického ústavu, Pluhová 8, 830 00 Bratislava. Obálku označte názvom súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko.

Školy a ostatní prihlasovatelia zodpovedajú za to, že zaslané práce sú prácami súťažiacich žiakov, neboli už posudzované v tejto súťaži ani v iných súťažiach, ako aj za dodržanie všetkých súťažných podmienok. Pri nedodržaní súťažných podmienok sa práce nebudú hodnotiť v celoštátnom kole súťaže.

Vybrané súťažné práce do celoštátneho kola treba zaslať do 31. januára 2011 (Slováci žijúci v zahraničí do 28. februára 2011).

Záujemcovia o súťaž môžu získať ďalšie informácie o súťaži v Štátnom pedagogickom ústave (mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. , tel. číslo: 02/49276307) a formulár prihlášky na internetovej adrese www.statpedu.sk.

Odborné poroty určia v jednotlivých kategóriách kandidátov na hlavné ceny, na ceny poroty a na čestné uznania. Môžu udeliť v každej kategórii aj Osobitnú cenu poroty. Osobitne ocenia učiteľov a školy podľa počtu a úrovne súťažných prác žiakov.

Slávnostné vyhlásenie výsledkov 19. ročníka súťaže bude 8. júna 2011 v Nových Zámkoch pri príležitosti Cyrilo-metodských dní slovenského písomníctva a kultúry.

Za vyhlasovateľov súťaže

Ing. Katarína Kalašová,

Riaditeľka Štátneho pedagogického ústavu

Záverečný akord kukučínského a mikszáthovského roku

Hoci tohtoročné najvýznamnejšie slovenské a maďarské literárne výročia Martina Kukučína (nar. 17. 5. 1860) a Kálmána Mikszátha (zomrel 30. 5. 1910) dátumom pripadli na mesiac máj, záverečné podujatia v obidvoch kultúrnych prostrediach sa uskutočnili pred koncom roka, a to symbolicky striedavo v Komárne, resp. v Budapešti a v Segedíne. Slávnostné ukončenie spomienkového roku Kálmána Mikszátha sa konalo 10. novembra 2010 pod záštitou podpredsedu vlády SR Rudolfa Chmela a zástupcu štátneho tajomníka Csabu Latorcaiho v aule Konferenčného centra Univerzity J. Selyeho v Komárne. Na dobrej organizácii podujatia sa zúčastnilo 7 inštitúcií a občianskych organizácií (4 zo Slovenska a 3 z Maďarska). Záštita Rudolfa Chmela nebola iba titulárna a pasívna, lebo bol aj aktívnym účastníkom programu. Neoprávňovala ho na to len funkcia, ale predovšetkým fakt, že je jedným z mála žijúcich Slovákov, ktorí v živote prelistovali a prečítali nejedno Mikszáthovo dielo aj v origináli a roku 1979 napísal predslov k doteraz najrozsiahlejšiemu stohárkovému slovenskému výberu z diela Kálmána Mikszátha (vyd. Tatran, Bratislava 1979, Zlatý fond svetovej literatúry, I-III. zv.)

Garantom záverečnej spomienky na Martina Kukučína v Budapešti a v Segedíne bol Slovenský inštitút v Budapešti. Obidva programy boli spojené s premietaním digitalizovaného televízneho filmu Martina Ťapáka Rysavá jalovica z roku 1970 v hlavnej úlohe Adama Krta s Jozefom Krónerom. V Budapešti pred hľadiskom prekvapujúco zaplneným slovakisticky orientovanou študujúcou mládežou (slovenské gymnázium, ELTE, FFKU v Pilíšskej Čabe) prednášali literárni historici Csaba Gy. Kiss a Karol Wlachovský, v Segedíne najstarší poslucháči Katedry slovenského jazyka a literatúry PFGyJ Segedínskej univerzity Peter Pečeňa a Ákos Tarkó so svojím učiteľom Karolom Wlachovským. Skrátený a upravený text jeho prednášky uverejňujeme ako záverečný akord kukučínovského a mikszáthovského roku 2010.

Red.

MK (*150) - KM (+100)

Za iniciálami v titulku sa skrývajú dvaja velikáni slovenskej a maďarskej literatúry Martin Kukučín (15. 5. 1860, Jasenová - 21. 5. 1928, Lipik, Chorvátsko) a Kálmán Mikszáth (16. 1. 1847, Sklabiná - 30. 5. 1910, Budapešť). Sú to neodmysliteľné osobnosti, súbežné zakladateľské zjavy modernej slovenskej a maďarskej prózy. Obaja síce prišli na svet, detstvo prežili a dospeli v spoločnom stredoeurópskom štátnom útvare (po slovensky) nazývanom Uhorsko, ale podmienky ich literárneho vývinu boli výrazne odlišné. Tak ako nie je náhoda, že Martin Kukučín podstatnú a najvýznamnejšiu časť svojho literárneho diela napísal mimo rodných končín, rovnako nie je náhoda, že zrejme aj sotva vedeli o sebe. Aspoň k takému záveru možno dospieť po prečítaní zachovaných a dostupných písomných prejavov obidvoch autorov. Je to celkom pochopiteľné, veď napokon aj ich životné cesty boli odchodné a výrazne rozdielne. Celkom stručne by sme mohli povedať, že pokým smerovanie Mikszáthovej cesty bolo dostredivé (centripetálne) a zo zmiešaného slovensko-maďarského novohradského prostredia viedlo priamo do stredu uhorského, presnejšie maďarského centra politického a spoločenského života, zatiaľ Martin Kukučín odstredivo (centrifugálne) smeroval z rodnej Oravy cez kultúrnu a spoločenskú Prahu k Adriatickému moru, ba až do zámoria (Južná Amerika). Pritom u Martina Kukučína nemôžeme predpokladať ani jazykové prekážky. V rodnom kraji sa socializoval v materinskom jazyku, „tri prvé gymnaziálne triedy absolvoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej, polovicu zo štvrtej triedy v Martine a koniec na evanjelickom nižšom gymnáziu v B. Bystrici, kde už vyučovacou rečou bola maďarčina, jednako nie tieto učilištia boli mu rozhodujúcou školou slovenčiny. Takou školou nebola mu ani trojtriedna maďarská učiteľská preparandia v Kláštore pod Znievom, kde sa ešte dve hodiny týždenne vyučovala aj slovenčina.“¹ K popisu štúdií Martina Kukučína z pera akademika A. Mráza treba dodať, že nakoniec zmaturoval roku 1885 v Šoproni, kde sa zasa len mohol zdokonaliť v maďarčine. Potom na jeseň toho istého roku sa zapísal na lekársku fakultu v Prahe. V pražskom prostredí akiste pod vplyvom priateľa Dušana Makovického čítal aj po rusky L. N. Tolstého a roku 1890 preložil z ruštiny N. V. Gogoľov Plášť. Inak tento klasik bol jeho najobľúbenejším ruským autorom, zrejme pod očarujúcim dojmom inscenácie Revízora v pražskom Národnom divadle.

Keď Martin Kukučín maturoval (1885), mal už za sebou prvé úspešné literárne práce v Národných novinách (1883), lenže Kálmán Mikszáth vtedy už bol všeobecne uznávaným maďarským prozaikom a publicistom, keď rýchlo po sebe vydal dve knihy dlhších a kratších próz so slovenskými, resp. plaveckými motívmi a postavami (Slovenskí rodáci, 1881; Dobrí Plavci,1882). Ak by teda Martin Kukučín bol chcel, mohol si prečítať nové „slovenské“ poviedky Kálmána Mikszátha v maďarskom origináli. Zrejme sa tak nestalo, aspoň to nedokladá nijaká hodnoverná stopa, pričom na dohadoch stavať nemožno, lebo navyše Kukučínovo ponímanie prózy neodzrkadľuje nijaký bezprostredný Mikszáthov vplyv. Na druhej strane Kálmán Mikszáth bol už takmer štvrť storočia mŕtvy, keď roku 1934 v Bratislave vyšiel v maďarskom preklade Kukučínov najvýznamnejší román Dom v stráni (na podnet Rezsőa Szalatnaiho pod názvom Pretúr-ház).² (Novší maďarský preklad už vyšiel pod názvom zhodným s originálom: Ház a hegyoldalon.) Pozitívna recenzia o tomto preklade potom vyšla roku 1936 v Nyugate (autor Kálmán Pongrácz). Prekladateľ Štefan Farkaš však už predtým korešpondoval s M. Kukučínom, keď po návrate z Južnej Ameriky pobýval v Lipiku a preložil mu do maďarčiny aj viac poviedok, 1927).

Z uvedeného krátkeho exkurzu vyplýva, že v súvislosti s Martinom Kukučínom a Kálmánom Mikszáthom treba s istotou vylúčiť akékoľvek kontaktné vzťahy a možno hovoriť len o typologických, ba ešte presnejšíe, o paralelných, súbežných vzťahoch a podobnostiach. Tie však v nejednom prípade pramenia z mimoliterárnych okolností: z vidieckeho pôvodu obidvoch autorov a z ich sprievodných mentálnych vlastností. Nie sú určujúce v hodnotovom systéme umeleckého slovesného prejavu obidvoch autorov.

Pre obidvoch prozaikov bol rozhodujúci zažitý detský svet v rodnom kraji. Je to pre oboch taký fundament, z ktorého mohli čerpať po celý život. A tu máme poruke hneď prvú paralelu: Martin Kukučín napísal svoje najlepšie prózy zo života slovenskej dediny v Prahe, Kálmán Mikszáth najvydarenejšie texty o svojich novohradských rodákoch napísal obdobne ďaleko od rodného Novohradu počas pobytu v Segedíne na Dolnej zemi. Pritom obaja autori subjektívne, spomienkové zážitky objektivizovali, prirodzene, značne rozdielnym spôsobom. Je viac ako pravdepodobné, že s detským zážitkovým svetom bezprostredne súvisí aj absencia momentov nacionálnych roztržiek a zápasov v diele jedného aj druhého autora, hoci to isté nemožno povedať o dobe, v ktorej žili. Ale tak ako sa M. Kukučín s tým nestretol v rodnej Jasenovej na Orave, ani K. Mikszáth nezažil niečo také v národnostne zmiešanej slovensko-maďarskej Sklabinej. V tom čase predsa jazyk ešte ani nerozlišoval, ani nerozdeľoval ľudí, ktorí žili v uzavretom dedinskom prostredí. Pravda, Kálmán Mikszáth v jazyku svojich „slovenských“ próz uplatňoval etnický (maďarsko-slovenský) bilingvizmus, zatiaľ čo Martin Kukučín ho v prózach zo slovenského prostredia vylučoval, hoci jazykovo bol nepochybne lepšie disponovaný ako Kálmán Mikszáth. Je to celkom prirodzené, lebo v prípade Martina Kukučína ide o homogénny slovenský etnický svet, a navyše by to znamenalo porušenie základnej koncepcie kukučínovskej prózy (osobitne z prvého tvorivého obdobia (1883-1893) pred odchodom do Seliec na ostrove Brač.

Martin Kukučín i Kálmán Mikszáth písali prózu v zásade na platforme literárneho realizmu. Obaja si zakladali na vierohodnosti a pravdivosti rozprávania. Ale tu už nepostupovali zhodne, lebo obaja mali pred očami, vychádzali a uprednostňovali niečo iné. Lapidárne by sme mohli charakterizovať Kálmána Mikszátha ako vyslovene naratívneho prozaika, ktorý stavia na rozprávačskom štýle, a Martina Kukučína skôr ako diskurzívneho prozaika, ktorý postupuje racionálne a jeho literárny jazyk a štýl cieľavedome odzrkadľuje proces myslenia súvekého dedinského človeka. Z dnešného pohľadu Martin Kukučín už vtedy klopal na dvere jazykovej kognície (poznávania prostredníctvom jazyka a reči). Inými slovami: kým Kálmán Mikszáth si zakladá na vyrozprávanej fabule (akademik Mihály Szegedy-Maszák vtipne poznamenal, že „písal ústami“), na kompozícii príbehu (najmä v poviedkach a novelách, menej už v románoch), na tvorbe, v danom prípade na vyrozprávaní fiktívneho, ale hodnoverného obrazu skutočnosti, zatiaľ próza Martina Kukučína je hovorom, jazykovým prejavom myslenia. Sám o tom roku 1923 písal takto: „(...)čo som sa naučil písať, myslím, že som pochytil z úst samého ľudu. Pozoroval som pilne, ako hovorí a vyjadruje svoje myšlienky. Zbadal som, že vysloví jednoducho a krátko, čo chce povedať, pritom zrozumiteľne a ak môže názorne. Padlo mi vtedy do očí, že jeho výraz kryje presne myšlienka.“³

Nad jazykom Martina Kukučína sa podnetne zamýšľali mnohí slovenskí literárni vedci a jazykovedci. (Azda najpodnetnejšie a najplatnejšie Oskár Čepan a Eugen Pauliny.) Podľa Eugena Paulinyho najprirodzenejším prejavom ľudského hovoru a či prehovoru (inými slovami: komunikácie) je dialóg. Je to forma, akou sa človek (ľud) žil a stýkal. A dialogická reč je takým základom Kukučínovho jazyka, že jej dikciu uplatňuje aj v nedialogických pasážach svojich textov (napr. aj v jednej z najznámejších dlhších poviedok, v Rysavej jalovici, v maďarskom preklade Istvána Hubika pod názvom A cifra üsző). Z toho priamo vyplýva aj povaha jeho humoru. Je skôr výrazom myslenia vidieckeho človeka ako navodenej situácie. Ten druhý typ humoru je zasa príznačnejší pre Kálmána Mikszátha a podporujú ho aj kompozičné prvky, anekdotický, aforistický a gnómický spôsob vyjadrovania, dynamizovanie a oživovanie textu. Dynamickosť prózy Martina Kukučína je daná základnými vlastnosťami dialogického prehovoru, rozhovoru, a to aj v monologických pasážach.

Martin Kukučín a Kálmán Mikszáth zhodne nemali problémy so svojimi etnickými identitami. Martin Kukučín napriek dobrej jazykovej vybavenosti sa cítil Slovákom, literárne tvoril zásadne po slovensky (resp. vlastným kryptografickým písmom, ktorý dešifroval Ladislav Lorenc).⁴ Kálmán Mikszáth sa pokladal za „veľkého Plavca“ (čiže Maďara) a tým vlastne dal vyšší kultúrny štatút celej maďarskej etnickej skupine Plavcov.

Kálmán Mikszáth sa v peštianskom byte ukladal zakaždým spať v nádeji, že v spánku sa prenesie do rodného Novohradu. Vždy bol skôr vidiečanom ako mešťanom. Ale osobná „rozpoltenosť“ nebola neznáma ani Martinovi Kukučínovi. V troch zväzkoch čŕt z ciest po Patagónii^5, ktoré si slovenský čitateľ na vlastnú škodu dodnes potrebne neosvojil, nedocenil a neocenil, zapísal viac poučne ako zaujímavo: „A život v meste ľuďom-dedinčanom stane sa neznesiteľným. Prv alebo pozdejšie nadíde ich neodolateľná túžba za svojimi obyčajmi: pokochať sa trochu v Božej prírode, vidieť pred sebou nivy a role, lesy a dúbravy, kvieťa a trávu, stromy a chrastie, statok a hydinu, ba i tie ošípané, a čo sú i nie najčistejšie. To je vrodené: užiť, keď už nie čo iného, aspoň voľného výhľadu, čo ti nezahradia domy a komíny.“ Martin Kukučín teda nielen počúval reč ľudu, z ktorého vyšiel a ku ktorému sa hlásil, ale vždy mal aj otvorené oči.

Spomienkový rok Kálmána Mikszátha v Maďarsku zaiste prispel k tomu, že sa tento klasik nevzdialil súčasnému maďarskému čitateľovi. Predsa dostáva do rúk nový výber z jeho diela v 22 zväzkoch. Na Slovensku v jubilejnom roku Martina Kukučína sa nič podobné nestalo. (Výber z próz Martina Kukučína, ktorý premyslene zostavil Ján Gbúr, je viac ako skromná náhradka.)⁶ Inak treba vziať na vedomie, že tento slovenský klasik sa pozvoľna vzďaľuje slovenským čitateľom spolu so značne rýchlejším vývinom súčasnej hovorovej slovenčiny. Že by aj naňho čakal podobný údel ako na jeho staršieho oravského rodáka P. O. Hviezdoslava a bude prístupný len filologicky vzdelanému záujemcovi, ktorý ešte číta knihy?

Karol Wlachovský

_____________

¹ Mráz, Andrej: Miesto Martina Kukučína vo vývine slovenskej literatúry. In: Martin Kukučín v kritike a spomienkach, SVKL, Bratislava 1957, s. 29.

² Farkaš, Štefan: Martin Kukučín po prvý raz v maďarčine. In: tamže, s. 797-798.

³ Pôvodne v ankete o reči a štýle z roku 1923: Střední škola. Pedagog. část. Věst. čes. profesorů, XXX, seš. 11. Zhodne citujú A. Mráz aj Oskár Čepan. In: tamže, ss. 29 a 97.

⁴ Lorenc, Ladislav: Nad Kukučínovými kryptografickými zápismi. In: tamže, s. 424-427.

⁵ Sobrané spisy Martina Kukučína. Črty z ciest. Prechádzka po Patagónii, I-III. Vyd. Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1931-32. 1. zv., s. 8.

⁶ Kukučín, Martin: Dom v stráni a iné prózy. Výber zostavil, komentár, vysvetlivky, kalendárium života a diela a doslov napísal Ján Gbúr. Knižnica slovenskej literatúry, zv. 27. Vydali Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2009.

Volebné listiny

9. januára 2011 - Voľby do celoštátnej a teritoriálnych slovenských samospráv

Celoštátna volebná komisia (OVB) vypísala voľby do teritoriálnych a celoštátnych menšinových samospráv na 9. január 2011. Zároveň na základe počtu miestnych menšinových samospráv stanovila aj počet členov jednotlivých celoštátnych samospráv a rozhodla o tom, ktoré organizácie budú mať právo nominovať kandidátov do týchto zborov. Celoštátna slovenská samospráva bude mať v budúcom cykle 29 členov. Celoštátnu volebnú listinu mohli zostaviť dve volebné zoskupenia: Únia slovenských organizácií v Maďarsku (Únia) a koalícia Zväzu Slovákov v Maďarsku, Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov a Organizácie dolnozemských Slovákov (ZSM-ZRKSPS-ODS). Voľby do teritoriálnych slovenských samospráv sa budú konať v piatich župách - v Békešskej, Boršodskej, Komárňanskej, Novohradskej, Peštianskej - a v Budapešti. V Komárňanskej a Novohradskej župe bude jediná nominačná organizácia: koalícia ZSM-ZRKSPS-ODS. V Békešskej, Boršodskej a Peštianskej župe mohli nominovať Únia a koalícia Zväzu. Nominačnými organizáciami v Budapešti sú Slovenský spevácky zbor Ozvena - Klub slovenských dôchodcov a Únia.

CELOŠTÁTNE LISTINY

ZSM-ZRKSPS-ODS

1. Imrich Fuhl

2. Mária Nagyová

3. Anna Szigetiová Szántaiová

4. Jozef Havelka

5. Zuzana Hollósyová

6. Zuzana Kučerová

7. Marta Papučková Glücková

8. Veronika Árendášová

9. Katarína Kormošová

10. Ferdinand Egyed

11. Zoltán Bárkányi

12. Piroška Gyöngyösiová

13. Katarína Priškinová

14. Tomáš Nagy

15. Alžbeta Szabová

16. Gregor Papuček

17. Ondrej Agárdi

18. Valéria Petőfi ová

19. Ružena Komjáthiová

20. Ladislav Petro

21. Judita Kasalová Szabadová

22. Monika Szabadiová

23. Katarína Huberová Kisgyőriová

24. Péter Bárány

25. Silvia Glücková Šalgaiová

26. Alexander Kochňák

27. Július Kučera

28. Zuzana Báďonová

29. Alžbeta Klimásová

30. Rudolf Fraňo

31. Marta Papučková

32. Zuzana Babočaiová

33. Zuzana Bánová

ÚNIA

1. Ján Fuzik

2. Zuzana Lauková

3. Csaba Ondrej Aszódi

4. Anna Bačkaiová

5. Ildika Klauszová Fúziková

6. Michal Lásik

7. Zuzana Szabová

8. Zoltán Szabó

9. František Zelman

10. Katarína Szabová Tóthová

11. Imrich Novák

12. Alžbeta Gyimesiová Hudiková

13. Július Alt

14. Tibor Mótyán

15. Gyöngyi Bajnoková Képešová

16. Zuzana Gmoserová

17. Pavol Laczko

18. Peter Pečeňa

19. Ladislav Angyal

20. Hajnalka Krajčovičová

21. Michal Morauský

22. Judita Krajčoviczová

23. Margita Kmotriczová

24. Anna Ištvánová

25. Štefan Rapai

26. Mária Vranová

27. Eva Kisrétiová Fogdová

28. Jenő Kele

29. Mária Šošoviczová

30. Mária Galántaiová

31. Karola Klauszová

TERITORIÁLNE LISTINY

BÉKEŠSKÁ ŽUPA

ÚNIA

1. Helena Čičeľová

2. Matej Kešjár

3. Judita Krajčoviczová

4. Peter Pečeňa

5. Ján Červenák

6. Hajnalka Krajčovičová

7. Erika Tóthová

8. Anna Franková

9. Mária Nyáriová Sláviková

ZSM-ZRKSPS-ODS

1. Ján Feledi

2. Etelka Adamiková Zubercová

3. Anna Szigetiová Szántaiová

4. Katarína Fehérová

5. Katarína Priškinová

6. Judita Fábriová

7. Katarína Pribojská

8. Mária Kunová

BORŠODSKO-ABOVSKO-ZEMPLÍNSKA ŽUPA

ÚNIA

1. Júlia Kucziková

2. Agneša Repková

3. Ladislav Angyal

4. Angelika Verešová Gergelyová

5. Ján Rusnák

6. Estera Kišová

7. Etelka Okkelová

8. Alžbeta Lukáčová

9. Eva Repková Ajznerová

ZSM-ZRKSPS-ODS

1. Valéria Petőfi ová

2. Peter Bárány

3. Alžbeta Telekešová

4. Judita Lénártová Orliczká

5. František Csipkés

6. Terézia Szőllősiová

7. Csilla Petőfi ová

8. Monika Eszláriová Marková

9. Judita Lojová Somogyiová

10. Uršuľa Vassová Fürediová

11. Arpád Karsai

12. Monika Halászová Gyöngyösiová

BUDAPEŠŤ

OZVENA-KSD

1. Zuzana Hollósyová

2. Ladislav Petro

3. Mária Šutinská

4. Gregor Papuček

5. Edita Hortiová

6. Mikuláš Bogár

7. Klára Mátéová

8. Pál Benšo

9. Eva Svitilová

10. Ružena Czifrová

11. Zoltán Bárkányi

12. Anna Komjáthiová

ÚNIA

1. Ildika Klauszová Fúziková

2. Monika Szelényiová

3. Karola Klauszová

4. Eva Gedőová

5. Ján Zsolnai

6. Zsolt Szilágyi

7. Zuzana Szabová

KOMÁRŇANSKO-OSTRIHOMSKÁ ŽUPA

ZSM-ZRKSPS-ODS

1. Mária Nagyová

2. Katarína Huberová Kisgyőriová

3. Alžbeta Szabová

4. Anna Crnečká

5. Štefan Keveházi

6. Valéria Gaálová Karová

7. Erika Töröková Pátrovičová

8. Rozália Farkašová

9. Pavol Hévizi

10. Alexander Hubáček

NOVOHRADSKÁ ŽUPA

ZSM-ZRKSPS-ODS

1. Ružena Komjáthiová

2. Ferdinand Egyed

3. Ondrej Agárdi

4. Ladislav Faludi

5. Margita Soboňová

6. Silvia Glücková Šalgaiová

7. Zoltán Havjár

8. Zuzana Bánová

9. Piroška Gyöngyösiová

10. Zuzana Oczotová

PEŠTIANSKA ŽUPA

ÚNIA

1. Csaba Ondrej Aszódi

2. Katarína Szabová Tóthová

3. Karol Kiss

4. Iveta Horváthová Körtvélyesiová

5. Mária Menczerová

6. Alžbeta Szabová

7. Ildika Boršiková

ZSM-ZRKSPS-ODS

1. Jozef Havelka

2. Alžbeta Klimásová

3. Július Kučera

4. Emese Gimesiová Sokolová

5. Monika Szabadiová

6. Csilla Rásošková Ďuriczová

7. Rudolf Fraňo

Údaje sú z oficiálnej stránky Celoštátnej volebnej kancelárie www.valasztas.hu

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
....................................................................................................................................