Na prahu veľkých zmien

Rozhovor s námestníkom štátneho tajomníka

ministerstva verejnej správy Csabom Latorcaim

- Národnostné komunity v Maďarsku, vrátane Slovákov, v posledných mesiacoch vzrušujú dve otázky: voľby do menšinových samospráv a budúcoročný štátny rozpočet, ktoré budú určovať ich život v budúcom roku, resp. v nasledujúcom volebnom období. Čo sa týka čísel v štátnom rozpočte, financie pre menšiny sa v budúcom roku v porovnaní s tohoročnými číslami nemenia. V našej komunite vyvolalo isté prekvapenie, že kým takmer vo všetkých oblastiach sú badateľné úsporné opatrenia, nájdu sa aj také sféry, kde sa zdroje zvyšujú o miliardy. Taká je oblasť podpory krajanov v zahraničí. Čím možno vysvetliť tento prístup vlády?

- Aby sme zostali pri vašom príklade, podpora Maďarov žijúcich v zahraničí sa v posledných rokoch permanentne znižovala, kým podpora domácich menšín zo štátneho rozpočtu si zachovala nominálnu hodnotu. Keď porovnáme tieto dva smery, to, čo je zdanlivým zvyšovaním, nie je ničím iným, ako vyrovnávaním podpôr na tieto dve oblasti. Naším cieľom pri zostavovaní rozpočtu bolo, aby zdroje, ktoré boli aj doteraz prístupné pre domáce národnosti, boli podľa možnosti koncentrované. Myslíme si, že po uskutočnení tejto koncentrácie budeme môcť cielenejšie a efektívnejšie poskytovať dotácie na iniciatívy, ktoré prichádzajú od národností. Myslím si teda, že zachovaním úrovne finančných zdrojov na dotácie a spomenutou koncentráciou dôjde k rozšíreniu možností podpôr.

- Jednou z oblastí podporovaných z týchto zdrojov, a súvisí to aj s voľbami, sú miestne a regionálne menšinové samosprávy. Zdroje venované na tento účel sa na budúci rok nezvýšia, pričom počet miestnych menšinových samospráv sa zvýšil. Ako mienite riešiť toto protirečenie?

- Ako na to upriamil pozornosť aj ombudsman pre práva národných a etnických menšín, a svedčia o tom aj naše údaje, po tohoročných menšinových voľbách sa počet miestnych volených zborov zvýšil o 10-12 %, veľká časť z nich však vznikla v osadách, kde nemožno dokázať prítomnosť danej národnostnej komunity, pejoratívne možno povedať, že ide o typické prejavy etnobiznisu. Pripravujeme preto modifikáciu nariadenia o financovaní miestnych a teritoriálnych, teda župných menšinových samospráv, v ktorej by sme chceli výrazne zohľadniť početnosť komunity v danej lokalite. Menšinová samospráva slúži na realizáciu kultúrnej autonómie a zrejme tam, kde ide o väčšiu komunitu, bude aj podpora vyššia. Tam, kde je komunita malá, alebo v danom prípade nulová, veď sa nájdu lokality, kde sa počas posledného sčítania ľudu v roku 2001 ani jedna osoba neprihlásila k danej národnosti a teraz tam predsa vznikla menšinová samospráva, by sme mali zrejme poskytnúť nízku, alebo minimálnu podporu. Myslíme si, že po takejto zmene vo financovaní sa síce nominálna hodnota celkovej podpory miestnych a teritoriálnych menšinových samospráv nezvýši, ale skutočné komunity budú mať k dispozícii vyšší rozpočet.

- Aj v prípade štátnej podpory cirkvi sa nadhodila myšlienka, že by sa mala poskytovať dotácia na základe údajov zo sčítania ľudu. Príslušnosť k danej cirkvi, a to isté platí aj v prípade príslušnosti k národnosti, sa pokladá za tzv. senzitívny údaj, na túto otázku počas sčítania ľudu občania nie sú povinní odpovedať. Navyše podľa mojich osobných skúseností sčítací komisári to chápu tak, že ich netreba položiť. Chcem teda povedať, že tieto údaje nemusia vytvárať presný obraz o danej komunite a preto možno nie je šťastné podporu určovať na tomto základe.

- Zohľadnenie údajov zo sčítania ľudu je jedným z možných riešení, skúmame aj iné možnosti. Chcel by som však naznačiť, že v súvislosti so zmenou nariadenia, aj s rozpočtovými otázkami takmer týždenne vedieme rokovania s predsedami celoštátnych menšinových samospráv, ktoré v podstate neodmietajú toto riešenie, musíme však nájsť spôsob, ktorý každému vyhovie, teda jednotlivým minoritám i vláde. Našim cieľom je, aby podporu dostali skutočné komunity, kým tie, ktorých opodstatnenie nemožno faktami dokázať, alebo zbory, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou vznikli zneužitím predpisov, aby prostriedky nedostali, alebo dostali iba minimálne peniaze.

- V návrhu zákona o štátnom rozpočte som nenašla čísla Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny. Dlhšiu dobu prebieha diskusia o tom, či sa oplatí prevádzkovať túto verejnú nadáciu. Tí, ktorí argumentujú za jej zrušenie, zvyknú prízvukovať, že pri inom spôsobe rozdeľovania financií možno ušetriť prevádzkové náklady nadácie. Na druhej strane však v prípade jej zrušenia zanikne aj inštitucionalizovaná forma účasti predstaviteľov menšín na rozhodovaní o týchto prostriedkoch. Ako to vidíte vy?

- Krátko po svojom nástupe do funkcie som inicioval vyšetrovanie vo Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny, ktoré je v súčasnosti v záverečnej etape. Potvrdili sa predpoklady, že nadácia utrácala na svoje fungovanie viac, ako bolo nevyhnutné. Preto si myslím, že skutočne by bolo účelnejšie a umožnilo by poskytovať vyššie podpory, keby sa neudeľovali prostredníctvom verejnej nadácie. Samozrejme, v prípade, ak nastane takáto zmena, o ktorej je oprávnená rozhodovať vláda, musíme preskúmať aj to, aké alternatívne riešenie umožní, aby sa menšinové komunity aj naďalej mohli podieľať na rozhodovaní. Myslím si, že nie je ťažké nájsť takéto riešenie. Využitie prostriedkov na podporu menšinovo-politickej činnosti bude regulovať ministerské nariadenie, do ktorého bez problému možno zahrnúť kompetencie menšín v tomto procese.

- S osudom verejnej nadácie úzko súvisí aj financovanie celoštátne rozširovanej menšinovej tlače, ktoré bolo aj doteraz chúlostivou oblasťou menšinového verejného života. Od založenia verejnej nadácie, s výnimkou jedného - dvoch rokov, permanentne klesala suma, ktorá bola k dispozícii na tlač menšín. Napriek tomu predsa existoval zaužívaný mechanizmus, financovanie, ktoré umožnilo preklenutie prvých dvoch mesiacov roka atď., čo znamenalo pre tieto redakcie určité finančné garancie. Ako plánujete riešiť situáciu v budúcnosti?

- Situácia je taká, že konsenzus vo veci financovania menšinovej tlače predchádzajúca vláda porušila, lebo rozpočet verejnej nadácie na tento rok určila takým spôsobom, že podpora tlače končí 31. decembrom 2010. Z tohto hľadiska je úplne jedno, či bude alebo nebude verejná nadácia, vzniká situácia, že od 1. januára bude veľmi ťažké zabezpečiť financovanie tlače. Stojí pred nami trojmesačné obdobie, ktoré či už s verejnou nadáciou, alebo bez nej, budeme musieť riešiť. Pripravujeme rokovanie s predsedami celoštátnych menšinových samospráv. Na tomto rokovaní predložíme návrh, aby bola podpora na fungovanie daného periodika zabudovaná do rozpočtu celoštátnych samospráv, čím by sa dlhodobo zaručilo stabilné a vypočítateľné financovanie. Horšie je, že to znamená riešenie iba v prípade tých periodík, ktoré patria celoštátnym samosprávam. Vzhľadom na to, že ide o prevádzkové výdavky, v prípade, ak periodikum nevydáva samospráva, si vydavateľ tieto náklady nemôže vyúčtovať ako prevádzkové výdavky. Ak väčšina predsedov podporí túto zmenu, budeme schopní previesť modifikáciu rozpočtu v tomto smere.

- Čo bude s ostatnými periodikami? Rysuje sa nejaké riešenie?

- V roku 2011 mienime obnoviť tzv. menšinový intervenčný rámec, ktorý na tento rok zrušila predchádzajúca vláda. Myslíme si totiž, že aj v tom prípade, ak sa nám podarí nájsť riešenie na financovanie menšinovej tlače, môže nastať situácia, že niektorým novinám alebo médiám aj pri bežnom financovaní budeme musieť poskytnúť dotáciu navyše. Možnosť takýchto podpôr vidím práve v spomenutom intervenčnom fonde.

- Osobitnou, mimoriadne dôležitou oblasťou menšinového verejného života sú školské inštitúcie, prevádzkované celoštátnymi menšinovými a obecnými samosprávami. Štátna normatívna podpora ani jeden rok nepostačuje na uspokojivé prevádzkovanie týchto škôl, darí sa to len pomocou rôznych doplnkových normatívov a podpôr z iných zdrojov. V tejto oblasti plánujete nejaké zmeny?

- Na Úrade štátneho tajomníka pre školstvo ministerstva národných zdrojov prebieha príprava nového zákona o verejnom školstve. Pravdepodobne v prvej polovici budúceho roka bude návrh zákona predložený parlamentu a s najväčšou pravdepodobnosťou bude obsahovať takú reguláciu, v dôsledku ktorej veľkú časť prevádzkových nákladov školských inštitúcií preberie na seba štát. Preto dovtedy, kým nebude schválený nový zákon, nie je účelné robiť zmeny vo financovaní. V roku 2012 už v znalosti nového zákona treba preštrukturovať podpory aj v prípade škôl prevádzkovaných Celoštátnou slovenskou samosprávou.

- To znamená, že v budúcom roku budú zachované doplnkové normatívne podpory?

- Áno, je to úplne samozrejmé.

- Menšinový ombudsman po voľbách miestnych menšinových samospráv signalizoval, že vo všetkých fázach volebného procesu existuje možnosť na zneužívanie predpisov. Aj vy ste sa odvolávali na to, že prostredníctvom financovania sa vláda snaží nejakým spôsobom obmedzovať tento proces. Jedným zo slabých bodov zákona je napr. aj elektorský systém volieb celoštátnych a teritoriálnych samospráv. Plánujete nejaké zmeny aj vo volebnom systéme?

- V priebehu leta, v júli tohto roka, sa štátny tajomník László Szászfalvi obrátil na organizácie a jednotlivcov s výzvou, že očakáva návrhy v súvislosti s menšinovou legislatívou. Dostali sme stovky odpovedí, ktorých spracovanie prebieha aj v súčasnosti. Vláda, ktorá nastúpila po májových voľbách, mieni generálne preskúmať zákony a nariadenia vzťahujúce sa na menšiny a podľa našich plánov bude v druhej polovici budúceho roka predložený pred parlament nový menšinový zákon. V rámci neho by sme chceli odstrániť negatívne skúsenosti, ktoré sme zistili v súvislosti s voľbami menšinových samospráv a paralelne s prípravou novej Ústavy MR prípadne rozšíriť priestor pre realizáciu kultúrnej autonómie domácich menšín. Z toho dôvodu môžem povedať, že všetkými silami sa snažíme o to, aby sme okrem rozšírenia možností domácich menšín prostredníctvom nového menšinového zákona uskutočnili taký systém zastúpenia, ktorý je skutočne založený na demokratických princípoch a odzrkadľuje vôľu väčšiny minorít. Ja osobne nie som zástancom elektorského systému. Bez problému si dokážem predstaviť, aby voľby do miestnych, teritoriálnych a celoštátnych samospráv prebehli súčasne. Je to v neposlednom rade aj lacnejšie, reálnejšie to odráža vôľu voličov a zároveň preklenie aj v súčasnosti citeľné napätie. Menšiny každé štyri roky od mája do februára prežívajú obdobie kampane, čo znamená, že prichádzajú o jeden rok, ktorý by mohli venovať efektívnejšej práci.

- Spomenuli ste proces prípravy novej Ústavy MR. Myslím si, že príslušníci menšín vnímajú ako dôležité gesto, že súčasná ústava spomína domáce národnosti ako štátotvorné činitele. Podľa určitých správ existuje snaha o to, aby táto pasáž vypadla z nového základného zákona. Skutočne má vláda takýto zámer?

- Takýto zámer neexistuje. Niektorí to vyvodili z prejavu, ktorý umožňoval takýto nesprávny výklad. Na rokovanie s predsedami celoštátnych samospráv som preto pozval parlamentného poslanca Gergelya Gulyása, ktorý v komisii zostavujúcej návrh ústavy vedie pracovnú skupinu pre základné práva. Potvrdil svoju odhodlanosť, že domáce menšiny bude aj nový základný zákon definovať ako štátotvorné činitele a vyslovil svoj osobný názor, že v novej ústave by sa aj na úrovni definície mohla objaviť kultúrna autonómia.

Za rozhovor ďakuje

Alžbeta Račková

Koniec volebného cyklu aj v kultúre

Na slovíčko s predsedníčkou Kultúrneho výboru CSS Zuzanou Laukovou

Pred posledným zasadnutím Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS) členovia Kultúrneho výboru (KV CSS) vyhodnotili uplynulé štvorročné obdobie. Prerokovali správy o činnosti kultúrnych inštitúcií CSS, kurátorky Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a vedúcich evanjelickej a katolíckej misie. Keďže veľká časť aktivít našej národnosti prebieha v kultúrnej oblasti a v tejto sfére pôsobí aj väčšina našich inštitúcií, poprosili sme predsedníčku KV CSS Zuzanu Laukovú, aby pre Ľudové noviny zhrnula najvýznamnejšie výsledky uplynulých štyroch rokov.

- Kultúrny výbor počas celého volebného cyklu sledoval prácu kultúrnych a vedeckých inštitúcií CSS. Každoročne sme prerokúvali ich referáty a pracovné plány, vyhodnocovali sme konkurzy na obsadenie miest vedúcich inštitúcií a predkladali návrhy Valnému zhromaždeniu. Pokračovali sme aj v tradičných kultúrnych podujatiach, doškoľovaniach, seminároch, konferenciách a táboroch. Úlohu organizovania a realizovania týchto podujatí a vydavateľskú činnosť však postupne preberajú inštitúcie. V záujme obnovenia publikačnej činnosti CSS navrhol výbor vypísať súbeh na vydanie rukopisov slovenských publikácií. Zaslané rukopisy vyhodnotila potom odborná komisia a VZ CSS na poslednom zasadnutí rozhodlo o udelení podpory na zbierku piesní. Výbor chcel zapojiť do slovenských aktivít aj mládež, preto spolu so Strategickým výborom pozval na zasadnutie nového predsedu Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Ondreja Kiszelya, ktorý informoval o plánoch tejto organizácie. Do našej kompetencie patrí aj sledovanie činnosti Ľudových novín, ktoré spolu s internetovým portálom majú veľkú hodnotu pre našu národnosť. Je potešiteľné, že internetový portál vyhľadávajú veľmi mnohí. Menej sa však môžeme tešiť tomu, že počet predplatiteľov novín klesá. Pani šéfredaktorka aj doteraz veľa pracovala v záujme získavania nových čitateľov. Určite bude na prospech novín aj nedávno založená Redakčná rada. Pri získavaní nových predplatiteľov môže pomôcť aj morálna podpora KV CSS a členov Valného zhromaždenia CSS, ako aj popularizácia novín cez miestne slovenské samosprávy a občianske organizácie. Kultúrny výbor na svojich zasadnutiach sledoval aj prípravu Nášho kalendára, pravidelne vyhodnocoval ročenku a snažil sa dávať ďalšie návrhy na jeho zlepšovanie. Myslím si, že kvalita kalendára sa z roka na rok zlepšuje, jeho predaj však v budúcnosti bude treba lepšie propagovať a organizovať.

- Čo bolo najťažšie počas týchto rokov?

- Jednou z najťažších úloh bolo každý rok hodnotenie žiadostí o podporu kultúrnych podujatí občianskych organizácií, inštitúcií a miestnych slovenských samospráv. Počet uchádzačov sa každý rok pohyboval okolo 110-170. Súbehy na podporu miestnych slovenských aktivít sme sa snažili vypracovať tak, aby sme mohli čo najspravodlivejšie rozdeliť peniaze. Brali sme napríklad do úvahy aj počet zaregistrovaných voličov v jednotlivých osadách a výšku podpory na jednu aktivitu sme znížili na 100 000 Ft. Bolo to nevyhnutné aj preto, lebo na tento účel sme mali každý rok 5 miliónov forintov a pri rozdelení podpôr sme sa snažili prísne dodržiavať podmienky stanovené vo výpise. Valné zhromaždenie nás poverilo aj tým, aby sme vypracovali koncepciu financovania regionálnych osvetových centier. Členovia výboru navrhli, aby regionálne strediská aj naďalej dostávali podporu na základe pracovného plánu a aby o použití odsúhlasenej sumy rozhodovali vedúci jednotlivých stredísk. Výbor zmapoval aj Slovákmi obývané osady v Maďarsku a prerokoval možnosti založenia nových regionálnych stredísk, aby bola do tejto siete zapojená podľa možnosti každá Slovákmi obývaná oblasť. V tomto volebnom cykle sa založili dve ďalšie regionálne strediská, v Ečeri a v Tatabáni-Bánhide.

- V tomto cykle nebol založený náboženský podvýbor. Ako sa darilo riešiť problémy v tejto oblasti?

- Práve vzhľadom na túto okolnosť sme priamym patronátom tejto dôležitej oblasti poverili člena nášho výboru Tibora Mótyána. Keďže sme chceli venovať pozornosť aj náboženskej oblasti, na naše zasadnutie sme napr. pozvali zástupcov evanjelickej a katolíckej cirkvi. Na rokovaní, ktorého sa zúčastnili Stanislav Brtoš, Atila Spišák, Hilda Guláčiová Fabuľová, Viktor Kunay a Ildika Klauszová Fúziková, sme sa zhodli v tom, že spolupráca medzi miestnymi slovenskými samosprávami a cirkvami je veľmi dôležitá. Každý totiž zápasí s finančnými ťažkosťami. Málo mladých ľudí chodí do kostola, preto je potrebná aj spolupráca so školami. Biblické tábory pre deti sú veľmi užitočné, ale bolo by treba organizovať takéto tábory aj v jednotlivých regiónoch.

- Nakoľko ste pociťovali rozdelenosť vo Valnom zhromaždení počas práce vo výbore?

- Musím povedať, že vždy tu vládla konštruktívna a veľmi dobrá pracovná atmosféra, nepociťovali sme toto napätie. Myslím si, že spolu sa nám podarilo odviesť pekný kus práce, za čo všetkým, ktorí na tom majú zásluhu, ďakujem.

Otázky kládla A. Račková

Deň menšín v Slovenskom Komlóši

Vyznamenanie D. Kötelešovej a Z. Farkašovej Benčíkovej

Začiatkom decembra sa konal v Slovenskom Komlóši Deň menšín. Po odznení maďarskej, slovenskej a rómskej hymny moderátorka večera Mariana Melegová srdečne privítala všetkých prítomných v priestoroch Domu prírody. Účastníkom osláv sa prihovorili primátorka mesta Rita Garayová, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a predseda Výboru pre národné a etnické menšiny Valného zhromaždenia Békešskej župy Péter Tolnai. Po slávnostných príhovoroch zarecitoval Juraj Dolnozemský svoju príležitostnú báseň v slovenskom i maďarskom jazyku.

Slovenská samospráva každý rok udeľuje vyznamenanie Za komlóšskych Slovákov tým osobnostiam, ktoré sa mimoriadne zaslúžili o zachovanie našej slovenskej kultúry, koreňov komlóšskych Slovákov. V tomto roku dostala vyznamenanie bývalá hosťujúca učiteľka zo Slovenska Dagmar Kötelešová, ktorá sa na oslavách nemohla osobne zúčastniť. Poslala však list, v ktorom vyslovila veľké poďakovanie. Druhou ocenenou bola vedúca speváckeho zboru Rozmarín Zuzana Farkašová Benčíková. Vyznamenaná pochádza z komlóšskej slovenskej roľníckej rodiny a celý svoj život prežila vo svojom rodisku. Veľmi skoro, hneď po skončení základnej školy, musela ísť pracovať, aby pomohla svojim rodičom. Rada spievala so svojou mamičkou, neskôr sa stala aktívnou členkou pávieho krúžku Rozmarín, v ktorom dodnes účinkuje a posledných 9 rokov je už jeho vedúcou. Pod jej vedením súbor dostal viackrát zlaté ocenenie. Je aktívnou členkou Organizácie komlóšskych Slovákov, kde rada organizačne pomáha pri slovenských podujatiach a pripravuje tradičné komlóšske slovenské jedlá. Svoje praktické skúsenosti ochotne odovzdáva aj iným v kuchárskom záujmovom krúžku a svojimi receptami veľa pomohla aj pri zostavovaní knižnej publikácie Komlóšske pochúťky. Je významnou členkou znovuzaloženého komlóšskeho slovenského ochotníckeho divadla, kde trávi väčšinu svojho voľného času. Zachovávanie tradícií a hodnôt komlóšskych Slovákov je jej srdcovou záležitosťou, o čom svedčí aj jej mnohostranná činnosť. Vyznamenaným aj touto cestou srdečne blahoželáme.

Program Dňa menšín spestrili Mládežnícky dychový orchester pod vedením Jána Krčmériho a rómska tanečná skupina Phrálá.

Ľubomíra Rollová

Kultúrny dom v Mederi má 45 rokov

Krst edície Čabianske spomienky

Kultúrny dom Jánosa Aranya v mestskej časti Békešskej Čaby Mederi nedávno oslávil 45. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti účastníkov privítal riaditeľ inštitúcie Gábor Varga. Zvlášť pozdravil Juditu Ledzényiovú, zablahoželal jej k 80. narodeninám a uviedol, že v tento deň bola otvorená v priestoroch mederského kultúrneho domu výstava textílií, tkanín a krojovaných bábik z jej zbierky. Expozíciu slávnostne otvoril Béla Szente, riaditeľ Kultúrneho centra v Békešskej Čabe, členskou inštitúciou ktorého je v podstate aj jubilujúci kultúrny dom. Riaditeľ domu pán Varga sa vo svojom prejave zmienil o kultúrnych aktivitách v Mederi v dobe pred odovzdaním samotnej budovy, ako aj o činnosti prvého riaditeľa domu Mártona Mekisa. V tých rokoch vznikli divadelný súbor, tanečná skupina a spevokol, ktorý od roku 1975 nesie názov Ženský spevácky zbor v Mederi. Kultúrny dom budovali v rokoch 1961 až 1965, veľká sála mala kapacitu 170 miest. Na výstavbe sa podieľalo brigádnickou prácou aj miestne obyvateľstvo.

Na jubilejných oslavách predseda slovenského zboru Békešskej Čaby Juraj Ando a podpredseda spolku ochranárov mesta Ondrej Hanko predstavili štúdiu Judity Ledzényiovej s názvom Náš sálaš. Kniha vyšla v novej edícii slovenskej samosprávy mesta a Čabianskej organizácie Slovákov, ktorá nesie názov Čabianske spomienky. Odborným lektorom publikácie bol pán Hanko, obal je dielom akademického maliara Ladislava Lonoviča a vyšla v tlačiarni Sirályka (Čajka). Na prezentácii o svojich osobných spomienkach a skúsenostiach hovorila aj pani Judita.

Slávnosť spestrili kytice ľudových piesní v podaní Speváckeho zboru Orgován, Ildiky Očovskej a Evy Morovej, ako aj ukážky z vážnej hudby, ktoré predviedli klaviristky Judita Kovácsoveá a speváčka Hajnalka Galambosová. Podujatie poctili svojou prítomnosťou syn prvého riaditeľa kultúrneho domu, László Mekis s manželkou a poslankyňa mestského zastupiteľstva a slovenského zboru Helena Čičeľová.

(av-cs)

Celoštátne adventné stretnutie slovenských detí

V prvý adventný piatok sa stretli slovenské deti z celého Maďarska v Budapešti. Na pozvanie Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), Slovenského inštitútu (SI) a Slovenského divadla Vertigo pricestovalo 3. decembra do hlavného mesta viac než sto detí, najlepších a najaktívnejších slovenčinárov. Už tradične je toto podujatie symbolickým, ale aj rukolapným poďakovaním za ich celoročnú prácu. Táto slávnostná udalosť v priestoroch Slovenského inštitútu má už zaužívanú choreografiu. V prvej časti stretnutia sa deťom prihovoria známe osobnosti nášho verejného života, ktoré potom zapália sviečky na adventnom venci a druhá časť patrí zábave.

Tohoročný deň otvorila riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová a odovzdala slovo mimoriadnemu a splnomocnenému veľvyslancovi Slovenskej republiky v Budapešti Petrovi Weissovi. - Chcel by som vás srdečne pozdraviť na tomto krásnom stretnutí, ktorým sa začína najkrajšie obdobie v roku, na ktoré sa všetci tešíme, obdobie pred Vianocami. Keďže vlani sa stretnutie kvôli chrípkovej epidémii nekonalo, je to pre mňa prvá slávnostná chvíľa, keď vás tu môžem privítať. Chcel by som vám všetkým zaželať, aby ste mali z týchto pár týždňov, ktoré sú ešte pred nami do Vianoc, ten najkrajší možný pocit a aby ste si užili predvianočné obdobie, aj samotné Vianoce. Chcel by som tiež poďakovať Slovenskému inštitútu za to, že dáva priestor pre takéto pekné stretávanie sa detí, ktoré sú dôležitou súčasťou slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku a vlastne predstavujú jej budúcnosť. Učiteľom chcem poďakovať za to, že robia všetko, čo je v ich silách, aby slovenčina a Slováci v Maďarsku pretrvali aj ďalšie generácie, - povedal pán veľvyslanec a zapálil na adventnom venci prvú sviecu.

Ďalšie sviece zapálili dôstojný pán Stanislav Brtoš a riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Kurucz, ktorí na javisku hovorili o čare vianočných sviatkov, o ich obsahu a význame v živote človeka. Poslednú sviecu na adventnom venci zapálil predseda CSS Ján Fuzik. - Som rád, že po vlaňajšom vynechanom roku sa opäť stretáme s najlepšími žiakmi z celej krajiny, - povedal pán predseda a zaželal prítomným požehnané sviatky v kruhu najmilších, veľa darčekov a pekné zimné prázdniny. Ján Fuzik vo svojom príhovore vyslovil radosť z toho, že v radoch obecenstva môže pozdraviť aj pedagógov a žiakov, ktorí sa zapojili do Programu pre nadaných. Iniciatíva sa zrodila v roku 2006 v Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Je to program na podporu talentovaných slovenských žiakov, ktorí po ukončení základnej školy chcú pokračovať v štúdiu na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti, ako aj ich pedagógov, ktorí sa popri svojich pracovných povinnostiach venujú týmto žiakom. Program pozitívne motivuje a podporuje žiakov a ich učiteľov-mentorov formou finančnej podpory, štipendia. V rámci programu sa ako mentori venovali svojim žiakom Daniela Horváthová z Békešskej Čaby, Anna Kondačová zo Sarvaša, Mária Juhászová a Margita Zaťková z Budapešti, Marianna Bajczerová Melegová zo Slovenského Komlóša a Katarína Völgyesiová z Luciny. Študentmi slovenských gymnázií v Békešskej Čabe a Budapešti sa ich pomocou stali Miriam Bukranová, Dora Durková, Fanni Havašiová, Šára Kokaveczová, Kitti Liptáková, Polett Mokránová a Viktória Nagyová z Békešskej Čaby, Dávid Roszik, Dávid Janšik a Adrienn Csipaiová zo Sarvaša, Ján Bača a Adrienn Kovácsová z Budapešti, Sabina Kádárová zo Slovenského Komlóša a Dávid Németh z Luciny. Zo štrnástich žiakov sa traja prihlásili do budapeštianskeho a jedenásti do békeščabianskeho gymnázia. Ján Fuzik a školská referentka CSS Erika Lázárová odovzdali všetkým symbolické darčeky.

Prvá časť programu sa skončila vystúpením detí budapeštianskej slovenskej školy. Žiaci vyššieho stupňa pod vedením učiteľky Moniky Szelényiovej a choreografky Evy Szilágyiovej Šubovej predviedli prekrásny vianočný program.

Po prestávke sa deti vrátili do sály, kde ich na javisku čakali bábkoherci z Bratislavy. Igor Adamec a Marián Vanek im zahrali detský divadelný kabaret, ktorého základ tvorili pesničky, kúzla a situačné hry. Produkciou Modrý buldozér výborne zabavili deti aj dospelých, ktorí sa váľali od smiechu. Žiaci a ich učiteľky zo všetkých kútov Maďarska sa po predstavení vrátili domov s nezabudnuteľnými zážitkami a darčekmi od Mikuláša.

Andrea Szabová Mataiszová

Svoji medzi svojimi v Šalgótarjáne

Regionálny slovenský deň s odovzdaním vyznamenaní

Osvetové stredisko Attilu Józsefa v Šalgótarjáne bolo v prvú decembrovú sobotu dejiskom tradičného Regionálneho slovenského dňa. V slávnostnom programe účinkovali Ľudová kapela Svrčkovci z Mihálygerge a Vojenský folklórny súbor Jánošík zo Zvolena. V rámci podujatia odovzdali vyznamenania „Za našu národnosť a zachovávanie tradícií“ na pamiatku bývalej starostky vo Veňarci Anny Hudeczovej.

Na akcii Slovenskej samosprávy Novohradskej župy, Združenia novohradských a hevešských Slovákov (ZNHS), Regionálneho strediska SOC vo Veňarci, Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne a Knižnice B. Balassiho sa zúčastnili Slováci z 25 osád Novohradskej, Hevešskej a Peštianskej župy. Regionálny slovenský deň sa začal hymnickou piesňou Daj Boh šťastia tejto zemi, ktorú zaspievala Viera Komjáthyová z Veňarcu so sprievodom Svrčkovcov. Prítomných najprv pozdravila predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá odovzdala slovo predsedníčke Slovenskej samosprávy Novohradskej župy Kataríne Plevovej. Predsedníčka župného slovenského zboru bilancovala štvorročné obdobie prvého cyklu samosprávy takéhoto typu. Hoci župné samosprávy si iba hľadali svoje miesto, novohradskému zboru sa podarilo vytvoriť si nové podujatia a aktivity, ktoré úspešne orientoval na všetky vekové kategórie Slovákov.

Prítomným sa prihovoril aj podpredseda Valného zhromaždenia Novohradskej župy Ferenc Bablena, ktorý sa zmienil o dôležitosti národností v každodennom živote župy. Ako povedal, v regióne, ktorý je bohatý na ľudové tradície, treba podporovať snahy o ich zachovanie, navyše tradície minorít obohacujú aj život väčšinového národa. Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj podpredseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ladislav Topoľský, ktorý povedal, že chce konkrétnou formou pomôcť Slovákom v Maďarsku. Ako uviedol, ľudia majú mať k plnohodnotnému životu korene a krídla: Slováci v Maďarsku majú korene na Slovensku a lietajú v Maďarsku a materská krajina im má pomôcť v tom, aby vedeli lietať. Tu chceme podotknúť, že týždeň po regionálnom stretnutí sa uskutočnilo doškoľovanie našich pedagógov v Banskej Bystrici, ktorí navštívili L. Topoľského v jeho kancelárii, kde sa s ním podelili o svoje každodenné problémy, pri riešení ktorých im môže samosprávny kraj pomôcť.

Po slovách pána podpredsedu prišli na javisko predsedníčka a podpredsedníčka ZNHS Terézia Nedeliczká a Ružena Komjáthiová, ktoré predstavili vyznamenaných. Vyznamenanie ZNHS a šalgótarjánskej slovenskej samosprávy udeľujú pokračovateľom odkazu Anny Hudeczovej. Pozostáva z diplomu, keramického obrazu znázorňujúceho rozmarín a zo strieborného prsteňa. Ako prvá prevzala ocenenie z rúk predsedu Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne, člena valného zhromaždenia župy Ferdinanda Egyeda učiteľka a vedúca Folklórnej skupiny Rozmarín Anna Vravušková. Pochádza z dnes už srbskej obce Zombor, ako učiteľka materskej školy sa dostala do Veňarca a neskôr sa stala jej riaditeľkou. Od roku 1969 do odchodu do dôchodku vyučovala v základnej škole. A. Vravušková sa dlhé roky venuje zachovávaniu ľudových tradícií. Bola zakladateľkou detského folklórneho súboru Pradeno, ktorý vychováva dorast pre Folklórnu skupinu Rozmarín, ktorú vedie spolu s R. Komjáthiovou. Dva volebné cykly bola predsedníčkou slovenskej samosprávy, v súčasnosti je jej členkou. Jej elán neochabol ani po odchode do dôchodku: neúnavne pracuje vo folklórnej skupine, zapája sa do organizovania národnostných podujatí a vedie slovenský oblastný dom.

Ďalšou vyznamenanou je Estera Bodová, ktorá sa narodila v Čomáde v Peštianskej župe. Bola poslucháčkou budapeštianskeho slovenského učiteľského ústavu. V auguste 1959 ako praktikantka začala vyučovať slovenčinu v novohradskej obci Kirť, kde sa zoznámila so svojim manželom Karolom Bodom, ktorý ju v slovenských národnostných aktivitách vždy podporoval a robí tak dodnes. Slovenčinu vyučovala nielen v základnej, ale aj v materskej škole. E. Bodová je spoluzakladateľkou miestneho osvetového spolku a miestnej organizácie ZSM, ako aj kongresovou delegátkou Zväzu. Je mimoriadne aktívnou členkou miestnej slovenskej menšinovej samosprávy. Ani po odchode do dôchodku neprestala vyučovať slovenský jazyk, v súčasnosti učí v Gute. Je to jej 49. školský rok, ktorý venovala výchove detí v slovenskom jazyku. Okrem Kirťu a Guty vyučovala v Bíri, Jači a Čúvári.

Po dojímavých chvíľach obsadili javisko členovia Vojenského folklórneho súboru Jánošík zo Zvolena, aby predviedli program s názvom Svoji medzi svojimi. Ako povedal riaditeľ súboru Imrich Ľalík, Jánošík voľakedy chudobným dával peniaze, aby im pomohol a ani nevedel, že je dobré ukázať aj klenoty ľudovej kultúry, ktoré sú krásne.

Po frenetickom programe nasledoval prípitok predsedu slovenského zboru v Šalgótarjáne F. Egyeda, ktorý zaželal prítomným šťastné prežitie vianočných sviatkov, ale zároveň pripomenul, že nás čaká veľa práce, nakoľko bude sčítanie ľudu a voľby do župnej slovenskej a celoštátnej samosprávy. Potom už nasledoval neviazaný rozhovor pri bohato prestretých stoloch. Ako jeden z účastníkov poznamenal, bolo to ako na svadbe, kde sa stretli dávni známi a členovia vzdialenej rodiny, ktorí sa nechceli rozísť, lebo si stále mali čo povedať.

(ef)

Vertigo v Malej Tarči

Na pozvanie Slovenskej samosprávy v Malej Tarči a Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina 29. novembra zavítalo do Malej Tarče Slovenské divadlo Vertigo (SDV). Jeho profesionálna zložka predviedla hru Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť..., ktorú režíroval Štefan Korenči z Bratislavy, dramaturgičkou inscenácie je riaditeľka divadla Daniela Onodiová. Dejiskom predstavenia bola divadelná sála kultúrneho domu Ulita, do ktorej prichádzali Slováci nielen z okolia, ale aj zo vzdialenejších osád. Prítomných v mene organizátorov privítala predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Katarína Szabová Tóthová, ktorá poďakovala prítomným, že prijali pozvanie a popriala im príjemnú zábavu. Profesionálna zložka Slovenského divadla Vertigo v zložení Viola Thirringová, Denisa Dérová, Ági Gubíková, András Nagy a Marián Viskup predviedla hru mladého slovenského dramatika bravúrne. Početní slovenskí diváci sa pri jej sledovaní výborne bavili a táto „mierne erotická, mierne smutná komédia“ v nich zanechala hlboký dojem.

Po predstavení predseda Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Ondrej Csaba Aszódi informoval prítomných o voľbách do teritoriálnych a celoštátnych samospráv, ktoré sa uskutočnia 9. januára 2011. Oboznámil ich s kandidátmi spolku do celoštátnej a župnej listiny, ktorí sa potom osobne predstavili členom organizácie. Na záver stretnutia sa dohodli na termíne budúcoročného valného zhromaždenia spolku Dolina, ktoré sa uskutoční 28. januára v Čomáde.

(aszm)

Kolontár: Lepšie o tragédii nehovoriť...

Reportáž nášho spolupracovníka Gregora Martina Papucseka

Pomaly budú tri mesiace, čo svet spoznal názov malej maďarskej dediny severne od Balatonu - Kolontár... Na blízkom odkalisku pri Ajke sa pretrhla hrádza a vylialo sa z nádrže takmer milión kubických metrov takzvaného červeného kalu - toxickej látky, ktorá je vedľajším produktom pri výrobe kysličníka hlinitého... Obrovská masa bahna sa prevalila cez krajnú časť Kolontáru... a vlastne ďalší príbeh mohol sledovať každý z médií, ktoré sa tejto tragédii venovali hojne. Na miesto najväčšej ekologickej katastrofy v Maďarsku sa po vyše dvoch mesiacov vraciame aj my.

Na nepoznanie je tá časť Kolontáru, ktorá sa rozprestiera, presnejšie rozprestierala, za potokom Torna, smerom k nádrži s červeným kalom. Už tam stojí iba jeden dom, ako memento, s červenou omietkou do výšky dvoch metrov - potiaľto siahalo bahno.

Sotva človek počuje svoj hlas: dokopy asi tisíc mechanizmov pracuje v širšom okolí, od neustáleho hučania motorov je horšie už iba pípanie cúvajúceho nákladného vozidla. S tunajšími domami, plotmi, hospodárskymi budovami už skončili, zrovnali všetko so zemou. Museli, veď ich bahnové cunami doslova zvalcovalo. Teraz je tu teda čistá rovina, akurát stojí spomínaný jeden dom a v pozadí niekoľko desiatok kráv pod vysokou strechou prežúva zachránené seno...

„Tridsaťpäť kolontárskych domov bolo odsúdených na totálnu likvidáciu. Odborníci odhadli ich hodnotu a na základe týchto posudkov sa už uzavreli zmluvy s občanmi o výstavbe ich nového domu v novej štvrti na kolontárskom svahu, kde bude stáť 24 domov. Samospráva kúpila pozemok, ktorý je už rozparcelovaný, dala vypracovať projekty, začínajú sa kopať základy, a keď to počasie dovolí, do konca mája by sa mohla dokončiť výstavba týchto domov.“

Očakávania, podľa ktorých poškodené rodiny budú mať do Vianoc novú strechu nad hlavou, boli teda prehnané a nepodložené. Presviedča ma o tom József Ékes, parlamentný poslanec tohto regiónu za vládnu stranu. Vždy sa vracia k tomu, že vláda robí všetko, pokryje všetky náklady, nemusí mať nikto žiadne obavy a nikto ich už ani nemá, už sa všetci upokojili a veria, že vláda svoje sľuby splní...

Môj jediný problém je ten, že sa to nemôžem opýtať miestnych ľudí, najmä nie poškodených - jednoducho tu nie sú, dedina je prázdna.

Aj starosta Károly Tilly hovorí pochvalne o vládnej pomoci, vďaka ktorej sa situácia upokojila: „Ľudia už nie sú nervózni z toho, čo bude, ako bude, pretože vláda prisľúbila každému úplné odškodnenie. Nezostali v nich žiadne pochybnosti, trpezlivo čakajú.“

Berme to tak, že starosta je ich hovorcom a neprezentuje iba erárny optimizmus. Musí byť aj dobrým psychológom.

„Teraz ľudia hovoria, že už prekonali tragédiu, ale určite sa u nich neskôr vynoria duševné problémy. Permanentne tu však máme psychológov a psychiatrov, každému dokážeme pomôcť.“

Stále mi tu chýbajú Kolontárčania, ktorí pár dní po katastrofe sa tak ochotne dávali do reči s novinármi z celého sveta. Akurát sú tu oficiálni činitelia z Budapešti, župy a obce, vojaci, záchranári, experti, ktorí na čele so štátnym tajomníkom zodpovedným za ochranu životného prostredia Zoltánom Illésom sem húfne prišli, aby skupine zahraničných žurnalistov prezentovali obrovský úspech: novučičký val, dlhý 1300 metrov, vysoký 5 metrov, ktorý siaha pod zem 6-9 metrov. Úlohou tejto hrádze je zabrániť prípadnému ďalšiemu prevaleniu bahna a presakovaniu toxického kalu do podzemných vôd. Toto už teda nehrozí.

Predsa narazím na osamelú ženu na hlavnej ulici, ktorá hovorí, že jej rodina patrí medzi šťastnejších, ktorých katastrofa nezasiahla. Ale či sa stretávajú s postihnutými?

„Oni ani nie sú doma, ich domy predsa tu, v tejto časti, zbúrali. Zvyknú sem prísť, keď sa rozdávajú podpory a charitatívna pomoc,“ hovorí.

Starší muž sa ponáhľa na poštu, len mi odvrkne, že nechce povedať nič na mikrofón. Potom ani pri vypnutom mikrofóne. Rovnako mladý muž na bicykli, ktorý mi doslova ufujazdí. Zamýšľam sa nad tým, prečo sú všetci - okrem politikov - takí skúpi na slovo? Snehová pokrývka, mrazivé počasie ich v tom ovplyvňuje? Chystajú sa na zimný spánok? Alebo sa im už nechce povedať tisíckrát povedané? Čo by už mohli dodať? Asi sa sem budem musieť vrátiť na jar, keď prejde tuhá zima.

Z týchto úvah ma vytrhnú dve deti, dievča a chlapec, idú práve na autobus, do školy do neďalekého mesta Devecser. Zsófi a Zsolt ochotne prezradia svoje meno a profesionálnym spôsobom informujú prišelca, ako to tu chodí.

„Fakticky sa nezvykneme rozprávať s kamarátmi o tragédii,“ hovorí chlapec a dodáva, že príliš ani rodičia. Bývajú na kopci, rovnako dievčina, ktorá vylepuje práve plagátik s pozvánkou na mikulášsku a vianočnú slávnosť - najmä pre tých, ktorí stratili pred dvoma mesiacmi všetko. A ako v škole? V odpovedi zhŕňa 13-ročné dievča zrejme pocity celej dediny:

„Nezvykneme to preberať, ale tí spolužiaci, ktorých sa to priamo dotklo, sú akosi tichší, len tak vegetujú. A ostatní im ako keby chceli pomáhať tým, že ich nechávajú na pokoji. Podľa mňa im je ľahšie, keď sa nerozprávajú o tom, čo bolo...“

Svätá rodina hľadá útulok

Podľa stáročných tradícií sa aj počas tohoročného adventu deväť dní pred Vianocami v Ečeri vydal na cestu obraz a domáci oltár Svätej rodiny, aby sa každý večer zastavil v príbytku inej rodiny. Tento starodávny adventný zvyk pokladá za svoj nielen staršia generácia, ale aj mladí ľudia, ktorí pokračujú v tradícii vítania Božieho syna krásnymi slovenskými adventnými koledami a modlitbami. Podobne ako v predchádzajúcich rokoch sa s domácim oltárom zastavili koledovníci aj v izbách slovenského pamiatkového domu, kde ho obklopili Ečerčania v prostredí, pripomínajúcom dávnu minulosť.

Krásne a požehnané Vianoce všetkým svojim čitateľom želá redakcia Ľudových novín a ich vydavateľ, Spoločnosť Legatum!

Pozdrav predsedníčky ÚSŽZ

Vážení a milí krajania,

prichádza čas Vianoc a s nimi tá neopakovateľná atmosféra pokoja, pohody a duševnej očisty. Za zvukov kolied pri blikajúcom svetle na jedličke každý z nás prichádza s predsavzatím byť k tomu druhému bližší, tolerantnejší a v duchu kresťanskej viery odpúšťať a prejaviť empatiu k okolitému svetu a jednotlivcom.

Tie tradičné vianočné zvyky si každý z nás prenáša zo svojho detstva a odovzdáva ďalšej generácii. Slovenské Vianoce sa so všetkými krásami odrazu prenesú do všetkých krajín sveta, kde sa naši krajania v priebehu storočí, alebo len nedávno usadili. Aj keď niekde už slovenské slovo vplyvom inonárodného prostredia viazne, poetické slová slovenskej koledy sa v pamäti opäť oživia spolu so spomienkami na svojich blízkych, či už žijú na Slovensku, alebo kdekoľvek na svete.

Dovoľte prispieť, drahí krajania, aspoň vľúdnym a úprimným slovom do atmosféry tých Vašich i našich spoločných slovenských Vianoc, želajúc Vám i Vašim rodinám veľa dobrého zdravia, pokoja i úspechov v profesionálnom živote, ako aj pri realizácii všetkých krokov, ktoré budú viesť k našej vzájomnej komunikácii a k väzbám na svoju vlasť, alebo vlasť Vašich predkov.

Verím, že aj v novom roku bude dosť príležitostí na priateľské a užitočné stretnutia s Vami, drahí krajania, počas ktorých budete mať príležitosť presvedčiť sa opäť, že Slovensko pri Vás stojí nielen vo chvíľach sviatočných.

Milostivé Vianoce a šťastný a požehnaný rok 2011 v mene pracovníkov Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ako aj v mene svojom Vám želá

Vilma Prívarová

predsedníčka

Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Vianočný a novoročný pozdrav

Drahí priatelia! Nadchádzajúce sviatky Narodenia a príchod Nového roka vnímam ako prvú možnosť pozdraviť Slovákov na celom svete tradičnou slovenskou vianočnou vinšovačkou. Posielam Vám všetkým aj osobné prianie dobrého zdravia a pokoja aj v roku 2011. Chcel by som, aby moje cesty k Vám a Vaše cesty do Matice slovenskej, ako i moja podpora Vášmu národnému i slovenskému životu priniesli v roku 2011 čo najviac spoločných slovensko-slovenských oduševnení.

Marián Tkáč

predseda Matice slovenskej

Vysnívané Vianoce našich detí

Vianoce. Tieto najväčšie a najkrajšie kresťanské sviatky sa slávia snáď vo všetkých krajinách sveta. Ľudové zvyky a tradície, ktoré sú s nimi spojené, sú však veľmi rozmanité. V Maďarsku a na Slovensku sa na Vianoce, sviatky narodenia Ježiša Krista, pripravujeme už štyri týždne vopred. Počas tohto obdobia, nazývaného advent, ľudia chodia do kostola, kupujú či pripravujú darčeky pre svojich blízkych, ozdobujú si svoje príbytky dekoráciami. Deti nedočkavo počítajú dni a hodiny do Vianoc, píšu listy Ježiškovi, alebo mu posielajú odkazy po rodičoch. Vianoce sú najčarovnejším sviatkom najmä pre deti. My sme boli zvedaví na názor detí budapeštianskej slovenskej školy, aké by boli Vianoce ich snov a ako zvyknú oslavovať ony tieto sviatky?

Berni z prvej triedy sa najviac tešila vtedy, keď dostala od Ježiška chodiaceho plyšového psíka na diaľkové ovládanie. Vianoce vždy oslavujú v rodinnom kruhu. Na večeru je u nich zaužívaným zvykom jesť hovädziu polievku, vyprážané rezne so zemiakmi, medovníky a rôzne sladkosti. Ježiška čakajú so stromčekom, ktorý zdobia spolu s rodičmi. U nich sú darčeky pod stromčekom nie na Štedrý deň, ale na druhý deň ráno. Berni by sa tešila, keby dostala bábiku Barbie.

Druháčka Katka si rada spomína na všetky Vianoce. Vždy sa tešila každému darčeku, aj keď dostala bielizeň, alebo ponožky. Tohto roku slávia Vianoce u starých rodičov, ale ona by radšej zostala doma. Bola by rada, keby príbuzní pricestovali k nim do Budapešti a nie naopak. Na sviatočnom stole u ich nemôže chýbať hovädzia polievka, ryba, šišky a ona by sa veľmi potešila čokoládovo-vanilkovej alebo jahodovej torte. Od Ježiška by chcela dostať obrovskú chodiacu bábiku a k Barbie veľa Kenov a jedno mačiatko.

Déneš z druhej triedy oslavoval Vianoce vždy v rodinnom kruhu v Budapešti. Tohto roku ale odcestujú do Békešskej župy k starým rodičom, aby spolu strávili najkrajšie sviatky roka. Doteraz u nich Vianoce prebiehali tak, že pred večerou vošli do tmavej izby, po zaspievaní vianočných piesní zacengali, rodičia zapli svetlo a pod stromčekom ich čakali darčeky. Na večeru jedli rybaciu polievku a pečené kura, potom nasledovali zákusky. Najkrajšie spomienky má z vlaňajšieho roka, keď od Ježiška dostal lego, spoločenskú hru, plyšového psíka a pästiarsku súpravu. Tohto roku by sa veľmi tešil mobilnému telefónu s dotykovým displejom, alebo spoločenskej hre s Harry Potterom.

Podľa predstáv druháčky Laury na Vianoce odcestujú k starým rodičom. Budú mať krásne ozdobený stromček, pod ktorým budú ležať darčeky od Ježiška. Oslavy budú prebiehať ako zvyčajne, ráno spolu so starým otcom a rodičmi ozdobia stromček a halu. Poobede budú starkej pomáhať pri prestieraní a pred večerou, po zaspievaní vianočných piesní, dostanú darčeky, ktoré im priniesol Ježiško. Okolo stola budú sedieť jej najmilší, rodičia, starí rodičia, ujo a jeho rodina. Starká pripraví hovädziu polievku, rybu, kuracie mäso (hoci ona by jedla radšej pizzu), mäsové guľky s paradajkovou omáčkou, medové perníky a čokoládovú tortu s orieškami. Medzi jej najmilšie darčeky patria krásna porcelánová bábika a tajný denník. Tohto roku by od Ježiška chcela dostať hračky, malilinké zvieratká s domčekom, bratovi želá autíčko a šaty.

Druhák Sebastián oslávi Vianoce v rodinnom kruhu. Na stole mávajú hovädziu polievku a makové pupáky, ale on má najradšej kuracie stehno so zemiakmi a čokoládovú tortu. Najviac sa tešil vtedy, keď od Ježiška dostal autá a pištole. Teraz by chcel dostať pristávaciu dráhu s lietadlom.

Štvrtáčka Larisa si rada spomína na chvíle, keď sa spolu s celou triedou pred Vianocami guľovali. Doma na Vianoce s kamarátkou robili zo snehu anjela a snehuliaka. Vianoce vždy oslavuje s rodičmi, darčeky dostáva po večeri. Zvyčajne jedia rybaciu polievku, vyprážané rezne so zemiakmi a zákusky. Jej najmilším darčekom boli hračky-notebooky s maďarským a anglickým jazykom. Ježiška tohto roku poprosila, aby jej priniesol domček s maličkými zvieratkami a ponožky s Hannah Montanou.

Vivienn zo štvrtej triedy trávi Vianoce s rodičmi a piatimi súrodencami. Štedrý deň sa u nich začína modlitbou na cintoríne, potom sa vrátia domov. Medzitým im Ježiško prinesie darčeky, ktoré sú pod vianočným stromčekom. Na sviatočne prestretom stole majú hovädziu polievku a makové pupáky, ale ona by radšej jedla rezne a palacinky. Rada si spomína na spoločné zdobenie vianočného stromčeka so spolužiakmi. Vivienn sa najviac tešila vtedy, keď dostala začiatočnícku sadu zázračných korálikov Aqua Beeds a tohto roku by chcela dostať počítačovú hru Sims3.

Štvrtáčka Karmen oslávi Vianoce tiež v rodinnom kruhu. U nich na Štedrý deň jedávajú rybaciu polievku, vyprážanú rybu s tatárskou omáčkou a ryžou. Ona má rada rybu, ale aj vyprážané mäso. Ježiško prinesie darčeky až po večeri. Karmen by sa tohto roku najviac tešila bábike Barbie.

Andrea Szabová Mataiszová

Kanonická vizitácia v Mlynkoch

Hlava Ostrihomsko-budapeštianskej arcidiecézy kardinál Péter Erdő strávil nedávno dva dni v Mlynkoch na kanonickej vizitácii. Kanonickú vizitáciu uskutočňuje vyšší cirkevný predstaviteľ (dekan, biskup, arcibiskup) po farnostiach spadajúcich pod jeho jurisdikciu. Vizitácia je akousi kontrolou života farnosti. V Mlynkoch bola naposledy pred 75 rokmi, čo znamená, že v danej obci sa vykonáva v každom storočí raz. Ako uviedol pán kardinál pri tejto príležitosti, je veľmi hrdý na to, že v Ostrihome v X. storočí bola cirkev založená trojjazyčne. Vyzdvihol, že o mieste a význame Slovákov v tejto arcidiecéze svedčí aj dlhý rad hodnostárov slovenského pôvodu. Vyjadril radosť, že v obciach patriacich do jeho arcidiecézy sa dodnes zachovala slovenčina. Ako povedal, vie o tom, že v Mlynkoch prebiehajú slovenské omše a po dohode s miestnym farárom nevidí prekážku, aby tunajšie nedeľné omše slúžil Stanislav Brtoš, pôsobiaci medzi katolíckymi Slovákmi v Maďarsku.

(jh)

Predvianočné stretnutie dôchodcov v Starom Budíne

Slovenskí dôchodcovia Starého Budína a Békášmederu si už zvykli: čas adventu nemôže uplynúť bez ich milého predvianočného stretnutia, ktoré pre nich tradične usporadúva Slovenská samospráva III. obvodu hlavného mesta. V tomto roku v poradí dvanástykrát ich zbor pozval do sídla Starobudínskeho spoločenského kruhu, aby si v peknom prostredí a slávnostnom ovzduší pripomenuli najkrajší sviatok roka - Vianoce.

Tohoročné stretnutie našich dôchodcov, ktoré sa konalo v druhý adventný štvrtok, sa líšilo od predchádzajúcich. O kultúrny program sa totiž namiesto žiakov budapeštianskej slovenskej školy tentoraz postarali dospelí, a to citaristi z Dabašu-Šáre. Napriek tomu, že šáranská citarová kapela vznikla iba pred tromi rokmi, za tento čas dosiahla pod vedením Ladislava Slamu úctyhodné úspechy. Oduševnený citarista, historik Ján Jozef Szabó s nemalou hrdosťou hovoril o tom, že kapela popri vynikajúcej kvalifikácii získala aj Veľkú cenu folklórnej súťaže Lajosa Vassa a stala sa laureátkou Zlatého stupňa celoštátnej súťaže KÓTA. Vystúpenie kapely, ktorá predniesla prekrásne slovenské a maďarské piesne svojej obce, prispelo k slávnostnej atmosfére stretnutia a právom si získalo uznanie účastníkov. Milo prekvapila prítomných aj členka slovenskej samosprávy IX. obvodu, rodáčka zo Šáre Mária Benceová, ktorá predniesla úryvok zo slovenského prekladu románu Kálmána Mikszátha „Dáždnik svätého Petra”.

Po kultúrnom programe predseda obvodnej slovenskej samosprávy František Križan informoval účastníkov o priebehu nedávnych volieb. Členmi zboru sa stali F. Križan (predseda), Anna Csörgölová (podpredsedníčka), Mária Balogová a Edita Hortiová. Pán predseda potom referoval o tohoročnej činnosti slovenskej samosprávy. Zdôraznil, že ich zbor sa od svojho založenia aktívne podieľa na formovaní kultúrneho a spoločenského života Starého Budína a Békášmederu a popri osvedčených národnostných podujatiach je spoluorganizátorom najväčších a najznámejších kultúrnych a spoločenských akcií tejto mestskej časti. Medzi také patria napríklad dvojdňové Starobudínske hody, nemecko-slovenský adventný koncert v Csillaghegyi alebo Občiansky a národnostný deň obvodu. Slovenská samospráva svojou činnosťou je už nesporne prítomná v kultúrnom a spoločenskom živote III. obvodu a o jej akcie sa z roka na rok zvyšuje záujem obyvateľov Starého Budína.

Po vystúpení predsedu voleného zboru podpredsedníčka Anna Csörgölová zapálila sviečky na adventnom venci. Predvianočné stretnutie našich dôchodcov pokračovalo v príjemnej sviatočnej nálade až do neskorých večerných hodín.

(bárkányi)

Predvianočná atmosféra v Budapešti

Hoci zima tento krát ukázala nielen svoju krásu a moc, ale aj pritvrdla, ani to nebol dôvod, aby sme sa 5. decembra nestretli na slovenskej svätej omši v Budapešti. Táto nedeľa sa začala pre nás sviatočnejšie ako inokedy. A dôvod? Pred svätou omšou sme v prítomnosti pána veľvyslanca Petra Weissa a jeho manželky boli účastníkmi vianočného koncertu v podaní Budapeštianskeho speváckeho zboru Ozvena. Pod taktovkou dirigentky Marty Pálmaiovej Pápayovej zazneli piesne Ó kresťania, poďme; Ó, príď, Emanuel; Nesiem vám noviny; O polnoci; Poďme bratia, ku Betlému; Pri jasliach; Buvaj, dieťa; Dobrý pastier; Narodil sa nám Spasiteľ a záver koncertu patril tradične známej vianočnej piesni Tichá noc.

Potom sa začala svätá omša v slovenskom jazyku. Úvodnou piesňou Prijdiž, prosíme v podaní speváckeho zboru Ozvena sme začali sláviť liturgiou druhú adventnú nedeľu. Božie slovo prečítala Ildika Klauszová Fúziková. Hlavnou myšlienkou Božieho slova bola výzva známej biblickej postavy Jána Krstiteľa - Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky... Priblížilo sa Božie kráľovstvo, robte pokánie... Ak si Boh zvolil spôsob cesty k človekovi cez skromnosť, cez vtelenie a narodenie Božieho Syna Ježiša Krista, ani človek si nemôže voliť inú cestu, ako je cesta pokory a pokánia, ak chce stretnúť Krista vo svojom živote. A tak aj advent, ktorý nás pripravuje a približuje k Vianočným sviatkom, nás vyzýva k takejto príprave a pokániu v našom živote. Nie preto, že som nejakým zlým človekom, ktorý musí konať pokánie za trest. Ale v tej inej, radostnejšej rovine, že pokánie ma očisťuje od toho, čo je zlé, že pokánie ma robí novým človekom, ktorý dokáže okrem tých svetských vecí vnímať potom oveľa viac aj veci duchovné a Božie. A ak Ján Krstiteľ hovorí, že máme pripraviť cestu Pánovi, tak predtým potrebujeme pripraviť tú cestu k sebe navzájom. Tak, ako Boh nehľadí rozdielne na človeka, ale chce prísť ku každému, tak musíme aj my opraviť svoje cesty smerom k iným ľuďom, aby sme skutočne boli pripravení na Pánov príchod. Modlitbu Otče náš sme si tento krát vypočuli v podaní speváckeho zboru v jeho východnej verzii Staroslovanského Otčenáša. Počas prijímania sme tajomstvo Eucharistie mohli prežívať takisto v podaní skladby Panis angelicus.

Tradičné zakončenie stretnutia sa uskutočnilo spoločným posedením, kde nás prekvapil „vianočnou kapustnicou“ pán veľvyslanec so svojim šéfkuchárom. Všetkým v mene slovenskej samosprávy VIII. obvodu za celý nedeľný priebeh koncertu a sv. omše i posedenia poďakoval predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai.

Stanislav Brtoš

Vianoce - o čom sú už viac ako 2000 rokov?

Sőren Kierkegard, známy dánsky filozof a mysliteľ 19. storočia, píše takýto zaujímavý príbeh:

Bol raz jeden kráľ, ktorý miloval skromné dievča. Nebol ako iní králi. Ale každý panovník sa triasol pred jeho mocou. Nikto z nich sa neodvážil vysloviť niečo proti nemu, pretože mal moc zlikvidovať všetkých svojich protivníkov. Ale zahorel láskou voči skromnej dievčine.

Kládol si ale otázku? Ako jej vyjadrím túto svoju lásku? Mohol ju jednoducho priviesť do svojho kráľovského paláca a na hlavu jej položiť korunu plnú drahokamov, obliecť ju do kráľovského rúcha. Iste by mu neodporovala. Pretože nikto sa mu neodvážil odporovať. Ale milovala by ho?

Možno by to aj povedala, ale bola by to pravda? Nežila by s ním len zo strachu, potajme vo svojom vnútri túžiac po živote, ktorý predtým žila? Bola by takto pri ňom šťastná? Ako by sa to mohol dozvedieť?

Mohol sa jej zmocniť rôznymi spôsobmi. Mal na to ľudí i svoju moc. Takéto uvažovanie ho priviedlo k tomu, že chcel, aby zabudla na to, že on je kráľ a ona len chudobné, skromné dievča. Chcel, aby túto priepasť medzi nimi preklenula obojstranná, navzájom opätovaná láska. Pretože iba v láske si nerovní môžu byť zrazu rovní. Kráľ si uvedomil, že nemôže pozdvihnúť toto skromné dievča bez toho, aby nepotlačil jej slobodu. Rozhodol sa preto pre iný spôsob. Zostúpiť nadol. Navonok nové prezlečenie, ale vo vnútri aj nová identita, ktorú vzal na seba. Vzdal sa teda na istý čas trónu a zostúpil nadol, aby získal jej ruku. Toľko Kierkegardov príbeh.

To, čo on vyjadril v tomto príbehu, nie je ďaleko od pravdy, ktorú vykonal sám Boh pre spásu človeka. Boh síce nie je hrôzostrašný panovník, pred ktorým sa trasú všetci ostatní panovníci, ani nezahorel láskou k dievčaťu. Ale je Bohom, ktorý má moc nad všetkými a zahorel láskou k človekovi. K tomu človekovi, ktorého stvoril na svoj obraz, ktorého umiestnil do svojej blízkosti, ktorého povýšil nad všetko ostatné tvorstvo. Ale ktorý sa aj previnil voči Bohu svojou neposlušnosťou. A pretože Božia láska je vždy viac ako neposlušnosť a hriech človeka, ktorý sa toľkokrát prejavil v ľudských dejinách a v živote človeka, Boh sa zľutoval nad biedou človeka, nad jeho nízkosťou a po jeho veľmi dlhom odlúčení rozhodol sa ho znova vrátiť do pôvodného stavu milosti. A k tomu si zvolil spôsob, ktorý by bol pre človeka najprijateľnejší, ktorým by sa k nemu najviac priblížil.

Boh, podobne ako v príbehu Kierkegarda, vzal na seba novú podobu. Podobu človeka a zostúpil nadol, ako o tom píše apoštol Pavol: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp. 2,6-7). Bol to ten najšokujúcejší zostup Boha k človekovi, smerom nadol, aký si možno len predstaviť. Ak sa predtým zjavoval Mojžišovi, Abrahámovi, prorokom, jeho stretnutie s človekom vždy vzbudzovalo akýsi strach, veď išlo o nadprirodzené stretnutia. Ale tento krát anjel, ktorý navštívil Zachariáša, neskôr Máriu a potom vo sne Jozefa, zvestoval človekovi, že Boh sa mu chce zjaviť v podobe, ktorá človeka nemá vôbec vystrašiť.

V Ježišovom narodení, v chudobnej maštaľke našiel spôsob prístupu, ktorý by vôbec ľudí nevyľakal. Boh tak odhodil svoje majestátne kráľovské rúcho a zostúpil celkom nadol, k hriešnemu človekovi a sám sa stal človekom.

Svojim Vtelením a zostúpením Boh znova ukázal svoj vzťah k človekovi, ako si ho váži, akú hodnotu má v jeho očiach. Boh prišiel opraviť Boží obraz v človekovi, ktorý mu vtlačil na počiatku, pri Stvorení. Prišiel ho obnoviť, znova vymaľovať, lebo po takej dlhej dobe odlúčenia bol veľmi, veľmi vyblednutý. Prišiel obtiahnuť a zvýrazniť božie kontúry, obrysy, ktoré ešte zostali v človekovi.

Ježišovo narodenie spôsobilo zlom v dejinách, rozdelilo ich na dve časti. Dokonca aj svetský kalendár takmer na celom svete dodnes rešpektuje túto skutočnosť. Vtelením Boh preklenul obrovskú priepasť, ktorá bola medzi ním a človekom.

Aké boli teda prvé Vianoce?

Na jednej strane tu stojí človek, celé ľudstvo ranené hriechom prvého človeka, na druhej strane tu uprostred ľudstva stojí Boh v podobe malého dieťaťa. Vtedy zobral Boh na seba podobu malého bezbranného novorodenca.

Stal sa jedným z nás. Od tejto chvíle sa môže rozprávať s každým človekom bez toho, aby muselo zaznievať varovné anjelovo - nebojte sa, ako zaznelo pre Zachariáša i Máriu.

A čo sa vďaka Ježišovmu príchodu zmenilo?

Predovšetkým sa prinavrátil pre človeka dôverný vzťah k Bohu, ktorý bol narušený. Ak v Starom zákone Žid, ktorý sa dotkol Pánovej archy, padol na zem mŕtvy, odteraz sa ľudia dotýkajú samého Boha, dotýkajú sa Božieho Syna a mnohí odchádzajú uzdravení. Židov, ktorí nemohli vysloviť tak veľmi posvätné meno Jahve - Boh, ale iba jeho náhradu Adonai, Ježiš naučil nové oslovenie - Abba Otče. V Ježišovi sa stal Boh oveľa bližším človekovi a človek zase oveľa bližší Bohu. V Starom zákone nemohol nik okrem veľkňaza vstúpiť do svätyne svätých, do veľsvätyne. V Novom zákone sa vďaka Ježišovi Kristovi trhá chrámová opona a tak sa otvára veľsvätyňa pre každého človeka. V Starom zákone tiež panovalo pravidlo, že kto by priamo uvidel Božiu tvár, tento priamy pohľad by neprežil. Od chvíle Božieho príchodu a jeho narodenia sa človek dívajúc na Ježiša díva na samého Boha. A Pán Ježiš hovorí - každý, kto vidí mňa, vidí Otca, ktorý je na nebesiach.

Keď kňaz vyslovuje slová - Hľa, Boží Baránok - keď dvíha Eucharistiu, či nevidíme vtedy samého Krista a tým aj Otca, ktorý je na nebesiach?

Od tejto chvíle Božieho narodenia môžeme k Bohu pristupovať znova priamo. Nepotrebujeme žiadneho iného prostredníka, lebo sa ním stal sám Boh v osobe svojho Syna.

Vtelenie Božieho Syna má teda svoj zmysel pre Boha i pre nás. Tým najvyšším cieľom bolo nastoliť jednotu, znovuzjednotenie človeka s Bohom. Návrat človeka k Bohu. Pretože človek to sám nedokázal. A Ježiš toto všetko zmenil. Celý Nový zákon nám hovorí o tom, čo sa stalo, keď sa Boh dozvedel, aké je to byť ľudskou bytosťou. Všetko to, čo cítime a prežívame, prežil Boh vo svojom Synovi.

Toto sú teda Vianoce, ktoré nám daroval Boh. Chvíľou, v ktorej si znova a znova pripomíname udalosť, ktorá obnovila narušený vzťah medzi človekom a Bohom. Už viac sa Boh nemohol znížiť a zostúpiť k človekovi.

Tak úžasne rešpektuje slobodu človeka, podobne ako kráľ z príbehu, ktorého som spomínal na začiatku. Ten Kierkegardov kráľ bol iba vymyslený. Ten náš, kráľ neba i zeme, stvoriteľ všetkého, je skutočný, pravdivý. Ďakujme mu preto za dar Vianoc, ktoré nech čo najdlhšie rezonujú v našom srdci i v našom každodennom živote.

Stanislav Brtoš

Vianočné prímerie

K Vianociam dozaista každého človeka viažu predovšetkým spomienky späté s detstvom - spočiatku s vlastným a neskôr s útlym vekom prichádzajúcich nových generácií. V našej rodine, v ktorej som bol vtedy ešte najmladšie dieťa, sa na Štedrý deň skutočne diali zázraky. Najväčšia izba v byte bola od rána zamknutá, aby sme nevyrušovali anjelov ozdobujúcich stromček a pomáhajúcich Ježiškovi pripraviť pre nás darčeky. Raz som sa predsa len pozrel cez otvor na nepriehľadnej, hoci priesvitnej sklenej výplni dvier do vianočnej trinástej komnaty, pričom ma, pravdaže, hneď pristihli a okamžite spovedali, čo som tam videl. Úprimne povedané - dennému pohľadu na stromček bez ozdôb chýbalo čaro večerného osvetlenia, ale nechcel som sklamať ani svojich blízkych, ani seba, a tak som realistický obraz prikrášlil peknou romantizujúcou predstavou už spomínaných okrídlených bytostí, ktoré práve poletovali okolo ihličnatých konárikov a vešali na ne trblietavé dekorácie. Dodnes väčšmi verím tejto zidealizovanej pohyblivej vianočnej pohľadnici ako vlastným očiam.

Vráťme sa však na chvíľu do času, keď som svet hltavo objavoval skôr cez hlavu plnú fantázie ako cez trojrozmernú optiku viditeľnej hmoty. Aby mali nadprirodzení aranžéri viac pokoja na dokončenie svojej práce, stará mama, žijúca tiež v Bratislave, štvorčlennú detskú delegáciu našej - na tie časy už pomerne početnej - rodiny popoludní vždy vzala k sebe na návštevu, z ktorej sme sa v podvečer spoločne vracali trolejbusom a s úžasom sme po ceste pozorovali postupne sa zažínajúce stromčeky v niektorých oknách, čo bolo neklamným znamením, že v oných domácnostiach už bol Ježiško. K nám vždy prišiel až neskôr, teda po našom návrate a po večeri, keď sa náš otec nenápadne vzdialil od stola, vzápätí sa ozval zvonček a zaligotali sa elektrické sviečky na stromčeku v spomínanej najväčšej izbe, do ktorej sme vzápätí s nadšeným očakávaním otvorili štvorkrídlové dvere. Vianoce nás nikdy nesklamali, hoci sme pri rozsvecovaní stromčeka nikdy nezastihli ani Ježiška, ani nášho otca, pretože osvetlenie sa dalo ovládať cez ďalšie dvere, ktoré viedli do predsiene.

K vianočným anjelikom patrila aj naša piata sestra, ktorú sme v skutočnosti nikdy nevideli, lebo najstarší súrodenci sa narodili ako trojčatá, z ktorých prežili dvojičky. Anjelskú podobu našej nežijúcej sestry podporovali aj návštevy jej malého hrobu na Martinskom cintoríne, kde jej náhrobný kameň zdobila biela plastika detskej postavy s krídlami.

Odvtedy sa všetko, vrátane Vianoc, vyvíjalo a menilo. Za jeden z rozhodujúcich vianočných medzníkov pokladám rok 1968, keď v rozhlase predniesol básnik Milan Rúfus eseje pod názvom Epištoly na sviatočné dni. Na prelome rokov 1969/70 Rúfusove reflexie vydal Tatran s pozmeneným názvom Štyri epištoly k ľuďom. Nevdojak sa nimi rozlúčil aj s našou starou mamou, ktorá - súc doktorkou prírodných vied - uznávala existenciu najvyššej bytosti, ibaže bez konkrétnej náboženskej konfesie. Ako čoraz väčšie a premýšľajúcejšie deti sme si začali stále nástojčivejšie uvedomovať, že do duchovných sfér, v ktorých prebývala naša piata sestra, skôr či neskôr budú odchádzať naši najbližší a raz v budúcnosti sa za nimi poberieme aj my.

Rúfusove nesmrteľné vianočné eseje, ktoré po prvý raz knižne vyšli ako príležitostná publikácia v 999 výtlačkoch, mám v ich pôvodnom bibliofilskom vydaní, ktorého vonkajškovú hmotnú podobu - na rozdiel od vnútorného obsahu - už poznačil plynúci čas. Ach, kdeže sú kultúrno-spoločenské pomery, keď sa kniha v náklade do tisíc exemplárov pokladala za bibliofíliu pre priateľov. Bohatá knižnica mojich rodičov nesporne bola jedným z významných katalyzátorov môjho vlastného autorského dozrievania. V jej objatí i zajatí som strávil veľa krásnych chvíľ naplnených objavovaním ďalších rozmerov ľudského bytia. Literatúra sa pre mňa stala každodennou potrebou, hoci nič nestratila zo svojej sviatočnosti a zázračnosti.

A Vianoce s ich jedinečnou atmosférou? Už na prahu dospelosti som s hrôzou vnímal strašné slovné spojenie vianočné prímerie, ktorým sa pomenúva dohoda bojujúcich strán o dočasnom prerušení vojnového konfliktu. Áno, ľudstvo ustavične žije a zomiera v nekonečnej sérii sporov, ktoré sústavne prerastajú aj do rozličných prejavov násilia. Pri pohľade na vianočne rozžiarené oči našich - zatiaľ štyroch - vnukov, z ktorých najmenší naozaj vyzerá ako zlatovlasý kučeravý anjelik; pri dedičnom zvonení ohlasujúcom darčeky pod ozdobeným stromčekom myslím na deti, ktoré nemali a nemajú toľko šťastia a dôvodov na radosť. Väčšina obyvateľov našej planéty v 21. storočí nemá a nebude mať v dohľadnom čase prístup k základným podmienkam zdravého života, vrátane zdrojov pitnej vody. Môžeme byť s týmto vedomím spokojní v čase Vianoc, ktoré sú oslavou dieťaťa ako symbolu večne sa obnovujúceho života? Na ich osud by sme mali myslieť - a to nielen počas nadchádzajúcich výnimočných a slávnostných chvíľ.

Pavol Janík

Po tristoročných stopách

Z Dolných Strhár do Jače a z nej do Kovačice

V 17. storočí boli severné, teda slovenské stolice Uhorska (Orava, Turiec, Liptov...) husto osídlené a ich obyvatelia trpeli nedostatkom úrodnej obrábateľnej pôdy. Navyše zemepánske vykorisťovanie a náboženský útlak poddaných spôsobili, že obyvatelia týchto krajov svoje ťažké položenie riešili sťahovaním sa do úrodnejších južných častí krajiny. Keďže pre väčšinu z nich sťahovanie nebolo dovolené, koncom 17. a začiatkom 18. storočia to riešili aj útekmi od svojich zemepánov smerom na juh. Kým sa po desaťročiach rôznymi cestami dostali až na Dolnú zem, ich predkovia na ceste za chlebom a slobodou prekonali so žobráckou palicou veľa prekážok. Neraz vymenili viacero dedín a krajov a tým aj zemepánov. Mnohí z nich, aby ich zemepán nenašiel a nedonútil ich vrátiť sa, si menili svoje priezviská, najčastejšie podľa obce, z ktorej pochádzali, alebo v ktorej sa dočasne usadili. Smer prúdenia utečencov zo severu na Dolnú zem prechádzal najčastejšie cez Novohradskú a Peštiansku stolicu, po trase Balašské Ďarmoty - Asód - Pešť - Piliš - Alberti - Békešská stolica. Svedčia o tom najmä súpisy utečeneckých poddaných z rokov 1720 a 1723, ktoré okrem iného prezrádzajú, kde sa na ceste osadzovali, ale aj že v niektorých obciach sa počas sťahovania vymenilo obyvateľstvo až trikrát. Niekoľkí z utekajúcich sa v Novohrade natrvalo usadili, ale ako potvrdzujú aj súpisy, väčšina pôvodných obyvateľov a putujúcich z miesta na miesto Novohradskú stolicu opustila. Z uvedených súpisov sa môžeme dozvedieť, že z jednotlivých obcí túto stolicu do roku 1720 opustilo viac ako sedemtisíc poddaných. Niektorí z nich sa posunuli do susedných stolíc, väčšina z nich po „medzipristáti“ putovala rovno do cieľovej stanice na Dolnej zemi. Ani tam to pre všetkých ešte nebola konečná zastávka, po rokoch oni alebo ich potomkovia v rámci druhotnej kolonizácie dolnozemských území hľadali nové, lepšie príležitosti usadiť sa najmä v ďalších novozakladajúcich sa osadách neosídlenej Dolnej zeme. Aj keď zemepáni v južnejších stoliciach Uhorska na začiatku prijímali s ochotou utekajúcich poddaných s cieľom zúrodniť a obsadiť spustnuté kraje, na druhej strane zemepáni, od ktorých ich poddaní ušli, žiadali ich návrat. Medzi takéto známe súdne spory patrí proces medzi majiteľom Asódu barónom Podmanickým, ktorý v roku 1734 žiadal, aby mu békešský zemepán Harruckern vrátil jeho poddaných, ktorí ušli do Sarvašu. Časť poddaných sa mu prostredníctvom Kráľovskej tabule podarilo získať späť a za časť mu musel Harruckern zaplatiť.

V tomto príspevku by som však chcel na konkrétnych príkladoch jednotlivých rodín (v súpisoch uvádzali iba ich čeľadných otcov), uvedených v súpise utečených z roku 1720 a 1723 z Novohradskej stolice, sledovať ich cestu do konečného cieľa. Úteky vtedy spisovali a prerokovávali na kongregáciach župy nielen komisári, ale následne ich riešil aj lučenský súd. Stoličná vrchnosť bola prostredníctvom svedkov uvedených v súpise dobre informovaná o tom, kto, kedy a kde od miestneho zemepána ušiel a ku ktorému prešiel, alebo kde ušiel. Okresné súpisy prezrádzajú, že z vtedajšieho okresu Lučenec ušlo 542, okresu Modrý Kameň 329, okresu Fiľakovo 318, okresu Sečany 242 poddaných rodín, čo je spolu viac ako sedemtisíc osôb. Súpis poukazuje aj na to, že poddaní z prvej a druhej vlny sťahovania sa usádzali prevažne v Peštianskej a Hevešskej stolici a menšia časť už priamo v Békešskej stolici. Kým obyvateľstvo zo slovenských obcí okresu Modrý Kameň a Lučenec hľadalo usadlosti v južnej časti Novohradskej, Peštianskej a Békešskej stolice, časť obyvateľov maďarskej národnosti z okresu Fiľakovo a Sečany sa usádzala v Hevešskej stolici a Jazygo-kumánskom dištrikte. Kým veľa rodín a osôb usadených podľa tohto súpisu v Peštianskej stolici opustilo svoje usadlosti veľmi skoro, niektorí, medzi nimi už aj ich potomkovia, až po desiatkach rokov. Ako príklad som si zo súpisu vybral útek Juraja Cicku z Dolných Strhár do Jače (Acsa), ležiacej v Peštianskej župe na hranici s Novohradskou župou. Tabuľkový latinsky písaný súpis z roku 1720 je nasledovný:

Dolné Strháre: Mená svedkov, ktorí potvrdzujú, ktoré rodiny z obce ušli, pred koľkými rokmi, v akom počte a kde u ktorého nového zemepána sa usadili. Do tohto roku z obce zbehlo s uvedením mena čeľadného otca až dvadsať rodín.

Svedkovia: Ján Králik, 70-ročný poddaný Štefana Koháryho - richtár, ďalej Ján Petrus, 50-ročný, Martin Petrus, 45-ročný a Juraj Križan, 45-ročný. Piaty v poradí v tabuľke uvedený zbeh je Georgius Cziczka, Koháryho poddaný. Utiekol pred 6. rokmi s 8-člennou rodinou do Acse (Jača) v župe Pestiensi (Pešť) od zemepána Štefana Koháryho ku šľachticovi Kohárymu a rodine Vay. Ešte pre úplnosť ďalší poddaní z Dolných Strhár podľa tohto súpisu ušli takto: Michal Ďuricou (Ďurica) do Szent Márie (Heveš), Ján Fergeš, Juraj Fergeš, obidvaja do Mohory (Novohrad), Martin Križan do Rimócu (Novohrad), Ján Križan do Alberti (Pešť), Ján Ganden do Paloty (Pešť), Andrej Križan do Bakó (Novohrad), Štefan Pavlík do Išasvy (Pešť), Ján Králik a Ján Demikát do Szent Márie (Heveš), Michal Mišov do Alberti (Pešť), Pavol Mišov do Čaby (Békeš), Ján Sabo, Juraj Sabo do Alberti (Pešť), Ján Rozlaky na neznáme miesto, Ján Seljak do Asódu (Pešť), Ján Frčka senior a Ján Frčka junior do Balašských Ďarmôt (Novohrad), Ján Frčka do Alberti (Pešť).

S menami Frečkovcov (pôvodne Frčkovcov) sa možno aj dnes stretnúť nielen na pomníkoch balašskoďarmotského cintorína, ale aj naživo v uliciach mesta. Porozprávať sa s nimi môžete už iba po maďarsky. Tristo rokov v novom prostredí zohralo svoju úlohu. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, koľko a ktorí z ďalších 19 utečených z Dolných Strhár si pri hľadaní nového domova zmenilo pravé priezvisko na pomiestne Strhársky, Strehársky (v Srbsku Kysáč, Pivnica, Selenča), Strhár, Strehár, (v Srbsku Erdevík, Nový Sad), ktoré sa ako vidieť dodnes vyskytujú medzi dolnozemskými Slovákmi.

Poďme však po pôvodnej stope Juraja Cicku. Podľa výpovede svedkov jeho rodina sa mala v Jači usadiť roku 1714 a iste sa tu musela aj po meči rozrásť, keď pri ďalšej väčšej vlne sťahovania Slovákov do Banátu sa do Kovačice vydali z Jače aj rodiny Cickovcov. Po prijatí Tolerančného patentu vydaným Jozefom II. (1781) sa otvoril Banát aj pre evanjelikov a tak v roku 1803, čiže po ôsmych desaťročiach pobytu v Jači, medzi prvými zakladajúcimi a tým aj prvými obyvateľmi tejto osady a majiteľmi pridelených pozemkov v Kovačici boli aj dvaja Cickovci z Jače.

Podľa tlačou v roku 1928 vydaných Dejín slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru v Kovačici od Dr. Jána Čaploviča, v časti Začiatky Kovačice, sa uvádza zoznam prvých rodín, ktorým koncom roku v novozaloženej obci pridelili zem. Boli to predovšetkým rodiny zo severného Novohradu, ktorých už predtým v roku 1783 na žiadosť grófa Gabriela Buttlera do jednej časti Banátu verboval pôtorský farár Matej Baráni, ktorý sa o rok neskôr stal aj vôbec prvým evanjelickým farárom v tejto časti Uhorska. Kým prví Kovačičania pochádzajúci zo severného Novohradu prišli najskôr v rokoch 1785-1786 do banátskeho Bardánu a Ečky a až v roku 1802-1803 sa presunuli do vznikajúcej Kovačice, Cickovci sem prišli roku 1803 rovno z Jače. V zozname pod číslom 93 je poznačené, že Matej Cicka prišiel do Kovačice rovno z Jače a dostal s rodinou na obrábanie 48 jutár ornej pôdy, 20 jutár lúky, 2 jutrá pod vinicou - spolu 70 jutár poľnohospodárskej pôdy. Pod číslo 112 je zase uvedený Ján Cicka, prisťahovalec z Jače, ktorý dostal s rodinou 36 jutár ornej pôdy, 15 jutár lúky, 1 jutro pod vinicu - spolu 52 jutár poľnohospodárskej pôdy. Cickovci neboli z Jače sami, ktorým ako prvým obyvateľom novozaloženej Kovačice bola pridelená zem a stali sa takto aj jej zakladateľmi. Táto bývalá hraničiarska osada, dnes už ako osemtisícová veľkoobec s charakterom mestečka, zásluhou zachovávania slovenského kultúrneho dedičstva a insitného umenia sa stala známou nielen v Srbsku, ale aj vo svete. Medzi prvými obyvateľmi Kovačice boli z Jače aj rodiny M. Petríka, Michala Kolára, Ján Čížika ml. a st., Juraja Samporského, Juraja Košúta, Juraja Litavského, Mateja Čížika, Jána Dudáša a Adama Jašku. Nie je mi známe, či sa z týchto uvedených priezvisk v Jači niektoré nachádza, ale iste viem, že Cickovci v Jači žijú dodnes. Žiada sa ešte dodať, že prví Slováci, ktorí sa usadili v Jači ešte v čase zákazu sťahovania sa a ušli z tejto osady do niektorej dolnozemskej obce, sú nositeľmi priezviska Jačiansky (napríklad v Kysáči v Srbsku a v Nadlaku v Rumunsku). Aj kovačických Cickovcov, a medzi nimi významných, žije viac nielen v Kovačici, ale aj v susednej Padine. V Kovačici patrí medzi nich insitný maliar Pavel Cicka a v susednej Padine evanjelický farár a predseda kňazských konferencíí SEAVC v Srbsku Ján Cicka.

V Jači dodnes žije ešte šesť rodín s priezviskom Cicka. V júni roku 2010 sme zašli v jednu nedeľu pred evanjelický kostol v Jači, kde sme sa stretli so 62-ročným dôchodcom, bývalým automechanikom Michalom Cickom. Odovzdali sme mu spomínaný dokument o príchode prvého Juraja Cicku do Jače, ktorého tento dokument zaujal a dohodol sa s Jánom Labátom z Dolných Strhár o ďalšej spolupráci pri bádaní o rode dolnostrhárskych Cickovcov.

V Jači nás prekvapila výborná znalosť slovenského jazyka všetkých starších cirkevníkov. Je na škodu zanikajúceho jazyka, že sa tu bohoslužby nekonajú aj po slovensky. Staršia generácia by to iste privítala.

Podobných prípadov, keď po desaťročiach usadenia sa prvých Slovákov v osadách Peštianskej stolice sa ich potomkovia vybrali ešte nižšie v Panónskej nížine, je množstvo. Napríklad založenie Kysáča v Báčke v rokoch 1773-1804 významne ovplyvnil v rokoch 1776-1827 príchod takmer 200 osadníkov z 25 obcí z južnej (maďarskej) časti Novohradskej stolice, najviac z Terian (Terény), Luciny (Lucfalva), Šámšonházu (Sámsonháza), Guty (Galgaguta), Veňarca (Vanyarc)... Do Terian prišli pred rokom 1720 z Madačky s rodinou Juraj Filka a Juraj Pavlov, z Dolného Tisovníka Andrej Nátoň, z Nedelišťa Juraj a Matej Čemanovi a Tomáš Gaško a z Pravice Juraj Strema (Strmý). Ich potomkovia putovali neskôr do novovznikajúceho Kysáča. Vtedy sem prišlo aj 70 rodín zo 16 osád Peštianskej stolice, 35 z Malého Kereša (Kiskörös), ale aj z Jače (Bičiar, Cicka, Jačiansky). Je zaujímavé, že kiškunský Malý Kereš, ktorý bol založený podobne ako Békešská Čaba v roku 1718, vypustil svoje roje aj v roku 1787-1788 do Slovenského Aradáča v Banáte. V tomto čase sa tu usadilo 28 malokerešských rodín, z ktorých v Aradáči žije už len menšia časť potomkov. Prevažná väčšina zakladateľov tejto osady, ako aj jej súčasných obyvateľov, má tiež prevažne pôvod v obciach severného Novohradu.

Ako zo zistenej skutočnosti vyplýva, v Jači a v Kovačici žije dodnes viac rodín s priezviskom Cicka, ale v pôvodnom bydlisku - Dolných Strhároch, po ich úteku nežije nikto. V tejto novohradskej dedine pri Veľkom Krtíši ostala po nich len pomenovaná usadlosť, v ktorej Cickovci pred tristo rokmi žili. Táto skutočnosť z pohľadu sťahovania Slovákov v čase feudalizmu na Dolnú zem je typická pre viaceré terajšie obce v slovenskej časti Novohradu. Postupným vysťahovaním sa tieto stali málopočetné a s viacerými najstaršími pôvodnými priezviskami ich obyvateľov sa môžeme stretnúť práve na Slovákmi obývaných územiach Maďarska, Srbska a Rumunska.

Ján Jančovic

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
..................................................................................................................................