Bratislava

Stála konferencia o obojstrannej komunikácii a o grantoch

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) usporiadal v dňoch 29. novembra až 1. decembra v Bratislave Stálu konferenciu Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí, nad ktorou mala záštitu premiérka SR Iveta Radičová. 96 účastníkov z 22 krajín sveta prerokovalo dve ústredné témy: obojstrannú komunikáciu medzi Slovenskom a slovenskými komunitami v zahraničí, vrátane vzájomnej prezentácie Slovenska v zahraničí a zviditeľňovania Slovákov žijúcich v zahraničí v SR, a priority grantového systému v oblasti štátnej podpory stanovené zákonom. Predstavitelia slovenských komunít prijali závery, ktoré sú zároveň aj odporúčaniami pre starostlivosť o zahraničných Slovákov. Účastníkov Stálej konferencie prijal aj prezident SR Ivan Gašparovič s manželkou Silviou. Slovákov z Maďarska zastupovala početná delegácia.

„Vitajte doma vždy a v každom okamihu. Vždy tu doma budete,“ začala svoj slávnostný prejav predsedníčka vlády SR Iveta Radičová. Zmienila sa o tom, že aj dnes je existujúcim javom v slovenskej spoločnosti odliv mladých ľudí do zahraničia, zväčša z ekonomického dôvodu. Vyslovila však nádej, že to bude z dôvodu zlepšenia kvality znalostí a nadobudnutia nových vedomostí a takto vybavení mladí ľudia sa raz vrátia domov v prospech Slovenskej republiky. Slovensko tiež čelí obrovským dôsledkom hlbokej ekonomickej krízy. „Hľadáme také riešenia, aby sme boli schopní v čo najkratšom možnom čase vytvoriť dôstojné podmienky pre našich občanov a nie je to jednoduché rozhodnutie,“ povedala I. Radičová o konsolidácii ekonomiky, zastavení pádu národnej ekonomiky a o znovunaštartovaní ekonomického rastu.

„Je to nielen natiahnutá ruka k rozpočtu SR, ale natiahnutá ruka k spolupráci, k podaniu rúk medzi SR a Slovákmi žijúcimi v zahraničí, pretože tie projekty síce vyžadujú podporu, ale prinášajú Slovensku také hodnoty, ktoré ak by ich chcelo samo realizovať, tak by stáli omnoho viac a nepodarilo by sa ich realizovať v takejto miere,“ povedal vo svojom úvodnom príhovore predseda Svetového združenia Slovákov žijúcich v zahraničí Vladimír Skalský a dodal, že aj preto by sa mala udržať úroveň grantového okruhu, ktorý na ÚSŽZ existuje.

O tom, že budú potrebné znižovania v oblasti grantového systému pre Slovákov žijúcich v zahraničí, sa zmienil podpredseda Zahraničného výboru NR SR Juraj Droba, ktorý zdôraznil, že akékoľvek rozhodnutia sa prijmú, budú len dočasné. O podporách zahraničných Slovákov hovoril, že ich vníma ako investíciu.

„Nech žijeme ako Slováci kdekoľvek na svete, našou povinnosťou je uchovávať a šíriť hodnoty, ktoré nám naši predkovia zanechali,“ povedal generálny biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Miloš Klátik, ktorý sa zmienil o dobrej spolupráci s krajanskými evanjelickými zbormi.

Čerstvo vymenovaný predseda Matice slovenskej Marián Tkáč hovoril o svojom programe vrátiť sa ku koreňom a otvoriť Maticu mladým ľuďom. Zároveň vyzval prítomných, aby vstúpili do MS. Medzi krajanov zavítal aj podpredseda vlády SR pre menšiny, posledný československý veľvyslanec v Maďarsku, literárny historik a vysokoškolský profesor Rudolf Chmel.

Vo svojom otváracom prejave predsedníčka ÚSŽZ Vilma Prívarová uviedla, že usporadúvanie Stálej konferencie každý druhý rok stanovuje Koncepcia štátnej starostlivosti o zahraničných Slovákov do roku 2015. Pripomenula, že prvoradým partnerom Úradu je Svetové združenie Slovákov žijúcich v zahraničí (SZSZ) a ich spoločným cieľom je skvalitňovať slovensko-slovenské vzťahy. V tomto roku prišlo na Úrad vyše 700 žiadostí o podporu a hoci kancelárie museli presťahovať do skromnejších priestorov, snažia sa vyhovieť všetkým výzvam. Zmienila sa aj o vydávaní osvedčení zahraničného Slováka, o ktorý je najväčší záujem zo strany krajanov v Srbsku, na Ukrajine a v Rumunsku. S poľutovaním informovala o tom, že časopis Slovenské zahraničie musel zaniknúť pre znížené finančné možnosti.

Na prvom dni konferencie rezonovalo najmä televízne vysielanie pre krajanov v zahraničí. S televíznym vysielaním je stále ten istý problém, totiž STV nekupuje licenčné práva na uverejňovanie všetkých programov, preto môže voľne disponovať iba programami vlastnej výroby. Preto pripravili plán blokového vysielania týchto programov, ktorý sa kvôli zmene vlády SR nedotiahol. Slovenská vláda sa rozhodla o spojenie verejnoprávnej televízie a rozhlasu, kde doteraz fungovala krajanská redakcia. Tá by sa podľa plánov nemala zrušiť, ale krajania by sa k rozhlasovému vysielaniu dostali hlavne cez satelit a cez sociálne siete (facebook, twitter a iné). ÚSŽZ a SZSZ chcú rokovať s budúcim generálnym riaditeľom Rozhlasu a televízie Slovenska (RTS) o vytvorení novej televíznej relácie určenej špeciálne pre zahraničných Slovákov.

O poslaní spoločenskej organizácie v procese zviditeľňovania materskej krajiny a Slovákov žijúcich v Maďarsku hovorila predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Ako povedala, ich prvoradým cieľom je prostredníctvom kultúry zbližovať ľudí dobrej vôle, nakoľko vzťahy medzi SR a MR sú poznačené históriou. Konštatovala, že je hrdá na to, že ich spoločenská organizácia má svoju hymnu, ktorá je preložená do maďarčiny a angličtiny a ktorá vystihuje poslanie organizácie.

„Koncepcia starostlivosti o zahraničných Slovákov do roku 2015, ktorá sa stala súčasťou vládneho programu, by mala byť našou bibliou a závery stálych konferencií našimi prioritami,“ povedal predseda CSS Ján Fuzik, ktorý silne kritizoval nedodržiavanie týchto odporúčaní. Uviedol, že všetky témy, o ktorých sa hovorilo na konferencii, sú obsiahnuté v tomto dokumente, len by bolo treba dbať o jeho dodržiavanie. Z pohľadu Slovákov v Maďarsku uviedol tak pozitívne, ako aj negatívne príklady. Za pozitívne považuje rozbehnutie doškoľovaní pre slovenských pedagógov, ktoré prebiehajú za účasti odborníkov zo Slovenska formou výjazdových kurzov. Ako neúspech spomenul, že motivačné štipendiá pre študentov by sa síce podľa koncepcie mali udeľovať zo slovenských zdrojov, Program pre nadaných financuje maďarská vláda formou príležitostných grantov. O významnom podiele SR na zachovaní úrovne týždenníka Slovákov v Maďarsku sa zmienila šéfredaktorka Ľudových novín Alžbeta Hollerová Račková. Dvadsaťročnú činnosť Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku zhrnula jeho riaditeľka Anna Kováčová, ktorá pripomenula, že za tento čas vyšlo 47 odborných prác. Tajomníčka Verejnoprospešnej nadácie ZSM Monika Szabová referovala o použití prostriedkov, ktoré poskytuje vláda SR od roku 2006 na základe medzivládnej dohody na výchovno-vzdelávaciu a kultúrnu činnosť.

Podľa budúcoročného štátneho rozpočtu sa zníži podpora vlády na grantové programy pre zahraničných Slovákov, čím sa dostala pod minimálnu hranicu odporúčanú Koncepciou štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015, teda 1,33 milióna eur. V súčasnosti sa navrhuje vyčleniť pre zahraničných Slovákov len 1,048 milióna eur, teda chýba takmer 280 000 eur. Jedným zo záverov konferencie je preto požiadavka, aby vláda SR z rozpočtu vyčlenila aspoň túto minimálnu sumu. Z grantového programu by malo Slovensko aj naďalej podporovať krajanské médiá, kultúru aj vzdelávanie, vedu, výskum aj publikačnú činnosť. Účastníci konferencie zároveň konštatovali, že by bolo vhodné doplniť nezávislú medzirezortnú odbornú komisiu na posudzovanie projektov a žiadosti o finančnú podporu o zástupcov SZSZ a o nezávislých odborníkov. Ako odznelo počas rokovania, hoci spolupráca s vedúcim Úradu vlády SR Viktorom Nižňanským je veľmi dobrá, niektorí delegáti citlivo vnímali skutočnosť, že agendu zahraničných Slovákov už nemá na starosti priamo člen vlády. Celkovo však účastníci aktuálnej konferencie považujú vývoj v oblasti starostlivosti SR o zahraničných Slovákoch od roku 2008, kedy sa konala predchádzajúca Stála konferencia, za pozitívny. Posledným bodom rokovania bolo schválenie Záverov konferencie, odporúčaní, s ktorými krajania oboznámia premiérku I. Radičovú a všetky relevantné rezorty.

(ef)

Závery stálej konferencie SR a Slováci žijúci v zahraničí 2010

Stála konferencia Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí sa konala 29. 11. - 1. 12. 2010 v Kongresovom centre City Hotela Bratislava za účasti 92 zástupcov krajanských komunít z 22 krajín.

Účastníci SK 2010:

1. Oceňujú skutočnosť, že počas dvojročného obdobia od konania Stálej konferencie 2008 Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí v súčinnosti s krajanskými spolkami a organizáciami zabezpečoval kvalitné plnenie svojich záväzkov a úloh vo všetkých dôležitých sférach spolupráce, podpory a rozvoja krajanského života.

2. Konštatujú, že za uvedené obdobie sa kvantitatívne aj kvalitatívne zlepšila úroveň starostlivosti Slovenskej republiky o slovenské národnostné menšiny a krajanské komunity v zahraničí, ako aj komunikácia a spätná väzba medzi Slovenskom a slovenským zahraničím.

3. S poľutovaním berú na vedomie niektoré záporné vplyvy celosvetovej finančnej a hospodárskej krízy, konkrétne aj na zriadenie televízneho vysielania pre Slovákov žijúcich v zahraničí v pôvodne plánovanom rozsahu. Naďalej žiadajú riešenie tejto problematiky vrátane zriadenia osobitnej relácie pre krajanov vo verejnoprávnej Slovenskej televízii.

4. Pozitívne hodnotia skutočnosť, že ÚSŽZ zabezpečuje objektívne posudzovanie, hodnotenie a výber predkladaných projektov a žiadostí o finančnú podporu aktivít Slovákov žijúcich v zahraničí prostredníctvom nezávislej medzirezortnej odbornej komisie, čo umožňuje transparentné a objektívne rozhodovanie a garantuje vecnú opodstatnenosť prideľovania finančných prostriedkov. Žiadajú doplnenie komisie o nezávislých odborníkov a zástupcov SZSZ.

5. Žiadajú v rámci prebiehajúcej kurikulárnej reformy v SR zahrnúť do učebných osnov a učebníc krajanskú problematiku.

6. Považujú za dôležité napĺňať tézy Koncepcie štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015.

7. Oceňujú záujem orgánov Slovenskej republiky o Slovákov žijúcich v zahraničí i o Stálu konferenciu Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí. Žiadajú, aby bol garantom starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí jeden z členov vlády, ako to bolo doposiaľ.

8. Žiadajú za účelom dosiahnutia efektívnej, konštruktívnej a obojstranne prospešnej komunikácie zabezpečovať nepretržitý, flexibilný, viacdimenzionálny, obsahovo pestrý a vyčerpávajúci tok informácií medzi Slovenskou republikou a slovenskými komunitami, spolkami, združeniami, menšinami i jednotlivcami vo svete,

• zriadiť mediálnu komisiu pri Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorá bude poradným orgánom propagačných a mediálnych aktivít krajanských spolkov s cieľom konkretizovať prezentáciu Slovenska v zahraničí a rovnako aj zviditeľňovať Slovákov žijúcich v zahraničí v Slovenskej republike,

• pri vytváraní pozitívneho obrazu Slovenska v zahraničí poskytovať priestor na informačno-propagačné, publicistické, záujmovo-vzdelanostné a umelecké prepojenie krajanov v zahraničí s médiami, kultúrnymi a vzdelávacími inštitúciami, ako aj štátnymi subjektmi v SR,

• prostredníctvom vydavateľov krajanských médií venovať viac pozornosti tým tematickým oblastiam, pomocou ktorých sa zvýši záujem slovenských komunít o dianie na Slovensku,

• zintenzívniť aktivity krajanských spolkov a organizácií, zamerané na prezentáciu Slovenska v zahraničí,

• podporovať prezentáciu života a kultúry Slovákov žijúcich v zahraničí na Slovensku,

• zachovať krajanské vysielanie Slovenského rozhlasu v pôvodnom rozsahu, rozšíriť a skvalitniť využitie vysielania prostredníctvom internetu a zvážiť prepojenie rozhlasového a televízneho vysielanie pre Slovákov žijúcich v zahraničí v rámci pripravovanej fúzie verejnoprávnych médií,

• iniciovať aktívnejší prísun informácií zo slovenských spolkov a organizácií v zahraničí pre TASR, s cieľom poskytnúť ich slovenskej verejnosti.

9. Považujúc grantovú podporu krajanským organizáciám za významnú investíciu Slovenskej republiky žiadame v rámci grantového systému Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí zabezpečiť v štátnom rozpočte SR objem finančných prostriedkov v súlade s Koncepciou štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí, teda minimálne na úrovni 1,33 mil. eur,

• pri realizácii štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí rešpektovať priority špecifikované podľa jednotlivých krajín a oblastí v súlade so zásadami rovnakého zaobchádzania, teritoriality a špecifického prístupu,

• v realizácii grantovej politiky akcentovať v oblasti kultúry, osvety a vzdelávania spoločensko-kultúrne a umelecké tvorivé aktivity krajanských spolkov, organizácií, inštitúcií a médií, ktoré napĺňajú ciele v oblasti propagácie a vytvárania pozitívneho obrazu Slovenska v zahraničí,

• s podporou jednotlivých projektov hľadať prostredníctvom kultúrnych, mediálnych a duchovných aktivít krajanských spolkov, vzdelávacích inštitúcií, záujmových organizácií, kresťanských misií a jednotlivcov efektívnejšie možnosti a spôsoby v propagácii a prezentácii Slovenska, jeho ekonomických, kultúrnych a duchovných hodnôt i historického prínosu výnimočných osobností,

• vytvárať prostredníctvom dotácií z grantového systému ÚSŽZ lepšie podmienky krajanským médiám (tlačeným, elektronickým a neperiodickej tlači) informujúcim o živote komunity aj na účinnejšiu a obsahovo príťažlivejšiu prezentáciu Slovenska,

• podporovať vydavateľské aktivity krajanských spolkov a vydavateľstiev v zahraničí, ktoré reflektujú aktívny krajanský život komunity, resp. propagujú Slovensko,

• pri uskutočňovaní zámerov jednotlivých projektov podporených dotáciami ÚSŽZ vytvárať väčší priestor na spoluprácu a obsahovú príbuznosť podujatí medzi jestvujúcimi slovenskými inštitúciami v príslušných krajinách, v ktorých slovenské komunity existujú; podporovať aktivity, ktoré sa zameriavajú na spoločné podujatia viacerých spolkov z príslušnej krajiny,

• podporovať kultúrno-spoločenské a vzdelávacie projekty smerujúce k iniciovaniu kontaktov miest a obcí v zahraničí s vyšším podielom tam žijúcich Slovákov so slovenskými mestami a obcami,

• trvalú a zvýšenú pozornosť venovať podpore aktivít určených pre mládež všetkých vekových kategórií tak, aby sa u najmladšej generácie vytvorilo a upevnilo slovenské povedomie, a tým sa zabezpečila kontinuita existencie slovenských komunít v zahraničí,

• podporovať formou pridelených dotácií rozvoj slovenského národnostného školstva

vo všetkých jeho formách a na všetkých jeho stupňoch vrátane doškoľovania pedagógov a rozvoja školských zariadení s vyučovacím jazykom slovenským v krajanských komunitách vo svete,

• podporovať zabezpečovanie odbornej literatúry, učebných a didaktických pomôcok v závislosti od počtu a potrieb detí krajanov navštevujúcich príslušné vzdelávacie inštitúcie,

• podporovať vedecko-výskumné projekty, odbornú vydavateľskú činnosť, konferencie, sympóziá a workshopy zamerané na históriu a vývoj Slovákov žijúcich v zahraničí vrátane významných osobností,

• podporovať projekty spolkov, inštitúcií i jednotlivcov smerujúcich k spracovaniu, uchovávaniu a digitalizácii dokumentov tvoriacich významnú súčasť kultúrneho dedičstva, ktoré majú nielen historický a dokumentačný význam, ale zároveň sú dôležitým nástrojom na podporu slovenského povedomia najmladšej generácie a príťažlivým prvkom v rámci propagácie Slovenska,

• v aktivitách podporených grantovým systémom vytvárať podmienky na prezentáciu a sprístupnenie pôvodnej tvorby vznikajúcej v krajanských komunitách Slovákov žijúcich v zahraničí prostredníctvom autorských výstav, besied a prezentácií v galériách a kultúrnych zariadeniach v rôznych regiónoch Slovenska,

• naďalej podporovať kultúrno-spoločenské a vzdelávacie programy katolíckych a evanjelických misií pôsobiacich v prostrediach slovenských komunít v zahraničí, ktoré zabezpečujú autentické potreby dynamicky sa meniaceho spoločenstva slovenských krajanov a nie sú hradené ani z prostriedkov cirkví v domovskej krajine, ani z finančných prostriedkov cirkví na Slovensku.

30. 11. 2010

Parlamentné zastúpenie zahraničných Maďarov

Maďarsko by chcelo doriešiť parlamentné zastúpenie zahraničných Maďarov, pričom ráta v tomto smere aj so skúsenosťami Chorvátska. Vyhlásil to v Budapešti predseda Národného zhromaždenia Maďarskej republiky László Kövér po schôdzke s jeho chorvátskym partnerom Lukom Bebičom. Predseda Národného zhromaždenia Chorvátskej republiky povedal, že Chorváti žijúci v zahraničí majú v parlamente troch delegátov. „Zastúpenie menšín sme vyriešili prijatím ústavného zákona. Príslušníci menšín v Chorvátsku majú právo voliť strany aj poslanca menšiny,” dodal chorvátsky predseda parlamentu. „Menšiny pre nás nie sú prekážkou, ale možnosťou, aby sme ešte viac rozvinuli spoluprácu so susednými krajinami,” konštatoval L. Bebič, ktorý vyjadril nádej, že aj menšiny žijúce v Maďarsku budú môcť čoskoro mať svoje zastúpenie v maďarskom parlamente. Predseda NZ MR uistil svojho hosťa, že v rámci pretvorenia ústavného systému aj Maďarsko dorieši otázku parlamentného zastúpenia domácich menšín. Podľa L. Kövéra vzťahy Maďarska a Chorvátska sú mimoriadne dobré, v žiadnej oblasti nie sú problémy. „Aj z historického hľadiska sa považujeme za strategického partnera,” dodal L. Kövér, ktorý zdôraznil, že Maďarsko počas predsedníctva v Európskej únii v prvom polroku 2011 urobí všetko pre to, aby prístupové rokovania únie s Chorvátskom sa v nadchádzajúcom polroku ukončili.

(t-m-l)

Péter Polt generálnym prokurátorom

Národné zhromaždenie MR zvolilo 6. decembra za nového generálneho prokurátora Pétera Polta, kandidáta vládnej koalície. V tajnej voľbe hlasovalo za neho 271 poslancov, 91 bolo proti. P. Polt pôsobil v tejto funkcii už v rokoch 2000 až 2006, teraz vystrieda Tamása Kovácsa, ktorému sa skončil mandát 13. decembra dňom jeho 70. narodenín. Len nedávno pozmenil parlament pravidlá v súvislosti s voľbou najvyššieho predstaviteľa prokuratúry: namiesto šiestich rokov sa predlžuje jeho funkčné obdobie na deväť rokov, k zvoleniu bola potrebná namiesto doterajšej jednoduchej väčšiny dvojtretinová, okrem toho už nebude možné interpelovať generálneho prokurátora, čo podľa kritikov znižuje možnosť kontroly. Rodák z Budapešti, absolvent štúdia práva na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti Péter Polt vstúpil do radov Fideszu v roku 1993 a o rok neskôr sa v jeho farbách neúspešne uchádzal o podporu voličov v parlamentných voľbách. Od roku 1995 pôsobil - už ako nestraník - ako námestník ombudsmana pre občianske práva. O päť rokov neskôr ho zvolili do funkcie generálneho prokurátora MR, ktorým zostal až do roku 2006. Opoziční socialisti avizovali, že pri voľbe budú hlasovať proti zvoleniu Pétera Polta. Šéf frakcie Maďarskej socialistickej strany (MSZP) Attila Mesterházy postoj strany zdôvodnil konštatovaním, že nesúhlasí s nedávnymi zmenami okolo voľby a kandidáta nepovažuje za nadstraníckeho, neutrálneho odborníka, pretože bol členom, kandidátom na poslanca vládneho Fideszu. Aj poslanci Hnutia za lepšie Maďarsko-Jobbik sa pred hlasovaním vyjadrili, že budú hlasovať proti zvoleniu navrhovaného kandidáta, pretože ho nepovažujú za vhodného adepta a navyše nesúhlasia s predĺžením jeho mandátu na deväť rokov.

(t-l)

Zaujímavá dolnozemská čítanka

Na okraj publikácie J. Jančovica

V ostatných rokoch opäť pribudli práce o Slovákoch v zahraničí z pera historikov, etnografov i novinárov z oblasti Dolnej zeme i zo Slovenska. Jedným z nich je publicista Ján Jančovic, rodák z Pôtra, o ktorom vydal obsiahlu monografiu, pričom publikuje aj časopisecky, o. i. na stránkach Ľudových novín.

Jančovic síce nie je profesionálnym historikom, avšak v uplynulých desaťročiach sa výdatne angažoval v popularizovaní slovenských dolnozemských dejateľov a národovcov. Ukážkou tejto jeho činnosti je kniha Vyorali hlboké dolnozemské brázdy (Vydavateľstvo Ivan Krasko v Nadlaku), ktorou nám približuje galériu známych i menej známych, prípadne takmer už zabudnutých osobností pôsobiacich v najrôznejších oblastiach vedy, kultúry, školstva a poľnohospodárstva. Ako poľnohospodársky inžinier Jančovic sa tematicky orientuje snáď predovšetkým na tento a na príbuzné úseky.

Keďže galéria jeho postáv zahrnuje vyše sedemdesiat portrétov, je prakticky nemožné venovať osobitnú pozornosť jednotlivým aktérom dolnozemskej scény a vyzdvihnúť to, čo ostalo v pozadí. Kým pôsobenie napr. S. Tešedíka, P. Valaského, P. J. Šafárika, Ľ. Haana, J. Kollára, O. Áchima, rodiny Seberíniovcov, Kutlíkovcov a ďalších je viac-menej známe i širšej pospolitosti, nezaslúžene zaostávajú v tieni minulosti iní prominenti. Pripomeňme Karola Juraja Rumiho, polyhistora, profesora poľnohospodárskej školy Georgicon v Keszthelyi, ktorý neskôr na pozvanie arcibiskupa A. Rudnayho (pôvodom tiež Slováka) prednášal uhorské právo v Ostrihome. A čo vieme o zakladateľovi uhorskej faunistiky a ornitológie J. Š. Petianovi, či národnom buditeľovi a teológovi Štefanovi Koreňovi, ktorého ospieval vo svojich veršoch jeho žiak - Sándor Petőfi. Významným slovenským podnikateľom a navyše vynálezcom železnej zvonovej stolice bol Jozef Pozdech, ktorého vynález sa uplatnil aj vo Francúzsku, Nemecku a Spojených štátoch amerických a bol ocenený na viacerých svetových výstavách. Poľnohospodársku školu v Békešskej Čabe založil šľachtiteľ obilnín Samuel Mokrý z Báčskeho Monostoru. V Čabe prežil väčšiu časť svojho plodného života Ján Pravdoľub Bella, ktorého tu poverili zostavením školských učebníc a pomôcok. Učebnice písal a vydával v Pitvaroši a Nadlaku aj banskobystrický rodák Pavol Veselský. Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie ako poslanec rumunského parlamentu obhajoval záujmy rodákov.

Aj v ďalších portrétoch objavujeme Slovákov, ktorí sa preslávili vo svete. Napríklad významného predstaviteľa veterinárneho lekárstva na prelome 19. a 20. storočia Františka Hutyru zo Spiškého Podhradia, riaditeľa Uhorskej kráľovskej zverolekárskej (vysokej) školy. Jeho práca Zverolekárska interná medicína sa dočkala šiestich vydaní v nemčine. Za zakladateľov letectva v Uhorsku sú pokladaní Aladár Koch (známy pod menom A. Zsélyei) svojou knihou Základné princípy techniky lietadiel, ako aj čabiansky rodák Andrej Kvas. Rovnako v Čabe uzrel svetlo sveta hudobný skladateľ, pedagóg a publicista Ján Valašťan - Dolinský, autor publikácií Čabianske ľudové piesne a Príspevky k slovenskej muzikológii. Ako muzikológ a prekladateľ sa do značnej miery aktivizoval v esperantskom hnutí. Spoluzakladal Slovenský esperantský ústav v Martine a zostavil učebnicu tohto plánovaného jazyka (chybne je uvedená ako prvá, ktorú inak vydal už r. 1908 spisovateľ Albert Škarvan).

Seriál pokračuje ďalšími medailónmi. Autor až dôsledne chronologicky sleduje životnú dráhu svojich protagonistov a uvádza maximum faktov, občas by však neškodil záver či hodnotenie. Kniha je doplnená zoznamom literatúry, bibliografiou autorových prác a doslovom znalca „horno i dolnozemskej problematiky“ M. Kmeťa, ktorý upozorňuje na niektoré ďalšie fakty a konštatuje, že napriek niektorým vecným a formálnym nedostatkom Jančovicova práca je „užitočná tak pre tzv. čítajúcu verejnosť, ako aj v pedagogickej praxi, jednoducho ako impulz pre formovanie identity, poukázanie na príkladné životné vzory, poučenie o diele predkov i silný etický rozmer“.

O. Kníchal

Na Barborku v Bánhide

Uznanie in memoriam manželom Očkaiovcom

Nerozlučne sú späté banícke a slovenské tradície v mestskej časti Tatabáne Bánhide, kde sa začiatkom decembra konal večierok pri príležitosti dňa Barbory a odovzdania pamätnej plakety Za Bánhidu. Nebol náhodný ani výber dátumu, veď v slovenských baníckych lokalitách si rôznymi spôsobmi pripomínajú deň patrónky baníkov svätej Barbory. Na pozvanie Regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra a Baníckeho dychového orchestra v Tatabáni-Bánhide sa v Osvetovom stredisku A. Puškina schádzali Bánhiďania a ich priatelia z okolia už hodinu pred začiatkom podujatia. Na javisku skúšal banícky orchester a ja som mala možnosť porozprávať sa s jeho dirigentom Kálmánom Soltészom, ktorý je zároveň zástupcom predsedu miestnej slovenskej samosprávy. Aj z tohto rozhovoru som sa presvedčila o tom, že naozaj všetko so všetkým súvisí. V Tatabáni patrí baníctvo už minulosti (poslednú baňu zavreli v roku 1987) a toto hudobné teleso sa zrazu ocitlo mimo záujmu tých, ktorí disponujú finančnými prostriedkami. Orchester, ktorý sa stal pokračovateľom a záchrancom baníckych tradícií mesta a najmä mestskej časti Bánhida, prichýlil Slovenský dom. Okrem bývalých baníkov v ňom hrajú mladí ľudia, ktorí získali hudobné vzdelanie v základnej umeleckej škole u pána dirigenta. Repertoár jasne odráža tradície troch národností žijúcich v štyroch obciach (Alsógalla, Bánhida, Felsőgalla, Tatabáňa), zlúčením ktorých v roku 1947 vzniklo mesto. Maďari, Nemci a Slováci, ktorí kedysi spoločne pracovali v baniach, spoločne hrali aj v dychovom orchestri. 60-ročná kapela pôsobí v súčasnosti formou nadácie. Má približne 30 členov a pravidelne vystupuje na mestských podujatiach. Svoj v poradí deviaty koncert na deň Barbory, z ktorého sa pomaly stáva tradícia, začal baníckou hymnou, ktorú si postojačky vypočuli a spolu s orchestrom spievali všetci prítomní. Na koncerte odzneli diela slovenských skladateľov a na záver slovenská ľudová pieseň Naša Anička, ku ktorej sa tiež pripojilo aj obecenstvo.

V druhej časti programu odovzdali pamätné plakety Za Bánhidu. Ako uviedla poslankyňa mestského zastupiteľstva za túto mestskú časť D. Ablonczyová, zakladatelia - miestna slovenská samospráva a Priateľský kruh Bánhidy - tretíkrát udelili toto uznanie osobnostiam, ktoré veľa urobili za ich mesto. V tomto roku prevzal plaketu Imrich Fábián, ktorý pomocou fotografií a anekdot jedinečným štýlom spracoval históriu Bánhidy. Na návrh slovenského voleného zboru bolo udelené uznanie in memoriam aj manželom Šimonovi a Márii Očkaiovcom, ktoré z rúk predsedu slovenskej samosprávy Štefana Keveháziho a vedúcej slovenského regionálneho strediska Ruženy Izingovej Pružinovej prevzali ich synovia. Manželia Očkaiovci zohrali v živote Bánhidy a tunajších Slovákov významnú úlohu. Šimon Očkai stál na čele miestneho Kultúrneho domu Puškina od roku 1959 a mal zásluhy aj na vybudovaní nového v roku 1970. Spolu s manželkou úspešne pracovali na oživení slovenského kultúrneho života medzi stenami tohto stánku kultúry. Ich štyria synovia sa tiež zapájali do činnosti nimi vedených umeleckých skupín. Ako odznelo v laudácii, celý ich život bol spojený s Bánhidou. Ale nielen s ňou. Ako uviedla zástupkyňa predsedníčky Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Orosláni Alžbeta Szabová, Očkaiovci mali zásluhy aj na vzniku Tanečnej skupiny Brána v Orosláni. Neskôr vysvitlo, že ich syn Šimon Očkai mladší vedie tamojší Dychový orchester Krídlovka.

Krásnym príkladom toho, ako významné osobnosti ovplyvňujú život celého svojho prostredia, bol životný príbeh Štefana Laczóa. Prišiel za mnou cez prestávku a ukázal mi album s fotografiami a výstrižkami z Ľudových novín, ktorý dokumentoval kus jeho života a minulosť tunajšieho slovenského tanečného súboru. S dojatím spomínal na Šimona Očkaiho staršieho, ktorý sa mu ako mladému chlapcovi v 70. rokoch venoval a dosiahol, aby sa v priebehu niekoľkých týždňov naučil choreografiu a mohol vycestovať s tanečným súborom na vystúpenie v Skalici. Pán Laczó je dodnes presvedčený o tom, že tento vynikajúci človek mal veľkú zásluhu na tom, že sa z neho stal „poriadny človek“.

V kultúrnom programe, ktorý nasledoval po odovzdaní vyznamenaní, ako prvé vystúpili deti zo Základnej školy Móra Jókaiho so slovenskými detskými hrami, ktoré zozbierala Magdaléna Gerzeničová v Bánhide a okolitých obciach v 60. rokoch minulého storočia. Deti sa učia slovenské tance približne pol roka, za toto obdobie si osvojili pekný repertoár a vystúpili v nádherných krojoch. Pripravuje ich Ildika Szegváriová, učiteľka, ktorá sa venuje aj deťom v Tardoši. Ako povedala pre Ľudové noviny, plánuje spracovať na javisko bohatý materiál, ktorý má k dispozícii z miestnej zbierky a zo župy, čo je z hľadiska upevňovania miestnej identity mimoriadne dôležité. V tomto predsavzatí ju všestranne podporuje aj miestna slovenská samospráva, ktorá, ako nám prezradil Š. Keveházi, okrem zachovávania slovenského jazyka pokladá za dôležité aj pestovanie miestnych slovenských tradícií, preto zabezpečuje podmienky pre ich výučbu. Po vystúpení domácich detí sa obecenstvu predstavili kultúrne skupiny z neďalekého Orosláňu: Dychový orchester Krídlovka a Folklórny tanečný súbor Brána. Program uzavrelo vystúpenie Bánhidského slovenského spevokolu.

Po ukončení oficiálnej časti nasledovalo priateľské posedenie pri bielom stole, na ktoré pozvala prítomných vedúca Slovenského regionálneho kultúrneho strediska Ružena Izingová Pružinová. Na našu otázku, ktorá sa vzťahovala na skúsenosti z prvých mesiacov pôsobenia tohto centra, referovala o bohatej doterajšej činnosti, ako aj o plánoch na najbližšie týždne. Spoluprácu obcí v tomto regióne snáď najkrajšie symbolizuje vytvorenie spoločného speváckeho zboru Vérteš-Gereče, ktorý mal premiéru na Dni Slovákov v Maďarsku v Lucine. Vystúpil aj na celoštátnom slovenskom folklórnom festivale v Banke, na dedinských dňoch v Orosláni a Tardoši a na fašiangy sa predstaví v Bánhide. Regionálne stredisko zabezpečilo aj hosťovanie divadla z Hriňovej zo Slovenska v Dorogu a stretnutie detí Do karičky v Síleši. Na prvom doškoľovaní, ktoré sa konalo 30. októbra a 19. novembra, sa učiteľky materských škôl a nižších ročníkov základných škôl mohli zoznámiť s metódami výučby detských hier. V najbližšom čase vyjde nástenný kalendár na rok 2011, ktorý budú zdobiť kostoly obcí tohto regiónu a podpíšu dohodu o spolupráci s Krajským osvetovým strediskom v Nitre. Na Šiškový bál v Bánhide, ktorý bude 19. februára, prídu aj hostia z Nitry a na jeseň v tomto slovenskom meste predstavia ľudové umenie štyroch obcí, patriacich do tohto regiónu.

Alžbeta Račková

Senváclavčania na slovenských cestách

Novozvolená Slovenská samospráva v Senváclave (Pilisszentlászló) na čele s Rudolfom Fraňom začala svoju „poznávaciu“ činnosť za mimoriadne nepriaznivých okolností. Posledná novembrová sobota vyzerala v Senváclave, ako keby ju sem preniesli priamo z Vysokých Tatier. Tma, ktorú prebíjala bieloba snehu azda štvrť metrovej výšky, pričom naďalej veselo snežilo. Práve o tomto čase - nečase sa schádzali uprostred obce účastníci autobusového zájazdu na Slovensko. Ľudia v Senváclave sú zvyknutí na takéto vrtochy počasia a tak síce s malým meškaním, ale bezpečne sa pohli. Prvých osem kilometrov do Lepence bolo dosť dobrodružných (pre neznalých čitateľov - túto cestu nemožno soliť, lebo je v národnom parku) a raz bolo treba aj vystúpiť a odtiahnuť z cesty zvalený strom. Ale po prekročení mosta v Ostrihome sme sa na slovenskej strane už pokojne mohli venovať pozoruhodnostiam. Hneď v Štúrove sme si cez okno autobusu pozreli relatívne novú sochu kráľa Jána Sobieskeho. Počas jazdy sme si pozreli aj zaujímavý pamätník pri ústí rieky Žitavy do Dunaja na počesť žitavského mieru, ktorý uzavreli 11. septembra 1606 a ktorým sa skončila 15-ročná vojna medzi Habsburgovcami a Turkami.

Cesta ubiehala dobre a okolo desiatej sme sa pozerali na Bratislavu z kopcov medzi Slavínom a hradom. Vystúpili sme pred hradom, alebo ak chcete pred Parlamentom, tieto budovy sú totiž vedľa seba. Ostré senváclavské počasie pokračovalo aj tu. Snehu síce nebolo, ale studený vietor urobil z nádvoria hradu malé klzisko. Pretože hrad v súčasnosti rekonštruujú, pozreli sme si len niektoré pozoruhodnosti v jeho komplexe. Zaujala nás pekná jazdecká socha kráľa Svätopluka, prešli sme okolo líp federácie, ktoré zasadili najvyšší československí činitelia v roku 1968 a vykopávky kostola z čias Veľkej Moravy. Na dolnom nádvorí sme obdivovali sochu svätej Alžbety Durínskej. Z hradu sme zostúpili Žigmundovou bránou a dostali sme sa do Starého mesta.

Všetkých potešila možnosť pomerne podrobne si prehliadnuť Dóm svätého Martina, v ktorom korunovali 19 uhorských kráľov a kráľovien. Prehliadka pokračovala ulicami. Pristavili sme sa pri budovách Akadémie Istropolitane - vysokej školy, ktorú založil kráľ Matej Korvín, pri Univerzitnej knižnici, v ktorej sídlil v rokoch 1802 až 1848 Uhorský snem, ktorý tu vyhlásil zrušenie poddanstva. Nakukli sme do františkánskeho kostola. Okolo Starej radnice, ktorú rekonštruujú, sme prešli k Primaciálnemu palácu, k voľakedajšiemu sídlu ostrihomského arcibiskupa. Okrem iného v tejto budove podpísali roku 1805 Bratislavský mier medzi Napoleonom a rakúskym cisárom. Potulky sme zakončili neskorším obedom v „1. Slovak pube“ a následne sme sa ubytovali. Podvečer a večer Senváclavčania okúsili „bratislavské“ radovánky podľa svojej chuti.

Druhý deň už okolo 8. hodiny autobus so Senváclavčanmi prechádzal cez most Apollo (to je najnovší most v Bratislave) a smeroval na juh. V Rusovciach sme si pripomenuli príbeh o Štefánii, vdove po následníkovi trónu Rudolfovi, ktorá tu žila. A po pár kilometroch sa ukázala hrádza a vodná zdrž Čunovo, ktorá patrí toľko spomínanému vodnému dielu Gabčíkovo - Nagymaros. Pre Senváclavčanov má osobitnú príchuť. Veď zasnežená cesta, ktorou sme deň predtým schádzali z obce do Lepence, je azda jediná stavba, ktorá sa uskutočnila na maďarskom území v súvislosti s výstavbou spomínaného komplexu. Senváclavčanom určite pomohla. Samotný areál v Čunove okrem hydroelektrárne a plavebnej komory obsahuje aj prekrásny areál na vodný slalom, tzv. Divokú vodu a nádhernú umeleckú galériu Danubiana. Pokračovali sme asi 30 km popri umelom jazere a kanáli až do samotného Gabčíkova, kde sme na korune priehrady zaparkovali a prezreli sme si túto mohutnú stavbu. Veľká škoda, že cez plavebné komory neplávala ani jedna loď.

V ceste sme pokračovali ďalej na východ, do Komárna. Najprv nám vodič urobil výbornú vyhliadkovú jazdu okolo mesta a pevnosti a potom sa účastníci zájazdu vybrali do komárňanských ulíc aspoň za niektorými pamiatkami. Stručne: Jókaiho socha a miestne múzeum, Európsky dvor, kostol sv. Ondreja, radnica, Dôstojnícky pavilón a množstvo iných. V podvečer šťastne dorazili domov.

Senváclavská slovenská samospráva chce v nasledujúcom období prehlbovať slovenské povedomie občanov viacerými akciami, ktoré umožnia tunajším Slovákom spoznať a vidieť na vlastné oči materskú krajinu. Aj my, spoza senváclavského chotára, im v tom držíme palce.

Jozef Schwarz

Pilíšan voľbou

(azda tak trochu aj Senváclavčan)

Oživená tradícia

Advent pastierov na hortobáďskej puste

Svetoznáma maďarská pusta Hortobágy, prvý národný park krajiny (od roku 1973), skrýva jedinečné hodnoty. Ako významný príklad trvalého spolužitia človeka s prírodou bola v roku 1999 zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO v kategórii krajinná kultúra. Na alkalickej, trávnatej puste (stepi) sa pasú staromaďarské domáce zvieratá a v čase sťahovania vtákov tu oddychujú desaťtisíce žeriavov, divých husí a kačíc. Hortobágy je domovom pastierov koní (čikóšov) a dobytka, ale aj ich verných pomocníkov, akými sú staromaďarské pastierske psy puli a komondor, čo spolu oživuje spomienky na svet pastierov dávnych čias. Pasúce sa stádo na jednej z najväčších trávnatých stepí Európy, vyčnievajúce vahadlové studne, čikóši preháňajúci sa na koňoch vo svojich širokých nohaviciach, preslávený Deväťoblúkový most, ktorý je najdlhším (167-metrovým) kamenným dopravným mostom v Maďarsku, Múzeum pastierov, Kruhová stodola, Galéria a Čárda (všetko s prívlastkom hortobáďska) lákajú množstvo turistov.

V horúcich letných dňoch sa na Hortobágyi môže objaviť aj fatamorgána. Začiatok adventného obdobia však, samozrejme, prilákal dav záujemcov zo vzdialenejších končín nie týmto vychýreným prírodným javom, dokonca ani nie iba jedinečným svetom zvierat a rastlinstva pusty, ale veľkolepým, pred niekoľkými rokmi znovuoživeným podujatím: Adventom pastierov. Tunajší svojrázny dobytok a nezvyčajný druh oviec spolu s pastiermi sú dodnes tradične na puste od jari až po začiatok adventu. Pred zimovaním zvierat pastieri a gazdovia ich porátajú a na pamiatku stratených zvierat púšťajú vence do rieky Hortobágy. Pri kostole pozdravia prichádzajúce sviatočné obdobie, aby potom plamienkom adventného venca zapálili veľkú pastiersku vatru. Tak tomu bolo aj tento krát, keď po spomienkach starších pastierov a etnografov predviedol svoj - ako inak - pastiersky program Folklórny súbor Hajdú z Debrecína.

(fuhl)

Veľkolepý zborový koncert v inštitúte

Spevácky zbor Ozvena 10-ročný

Pri príležitosti 10. výročia založenia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena poskytol Slovenský inštitút priestor pre veľkolepý spoločný koncert troch spevokolov. Okrem jubilujúcej Ozveny predviedli výber zo svojho repertoára bratislavský Miešaný spevácky zbor CANTUS a najstarší činný spevokol na Slovensku, Zvolenský spevácky zbor. Podujatie poctila svojou prítomnosťou jeho excelencia, veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Peter Weiss s manželkou.

Záujem o koncert bol taký veľký, že nie každému divákovi sa ušlo miesto na sedenie v koncertnej sieni inštitútu. Podujatie otvorila členka Ozveny Katarína Hollósyová, ktorá privítala prítomných milovníkov slovenských piesní, osobitne zakladateľov Ozveny a vzácnych hostí - pána veľvyslanca, riaditeľa Slovenského inštitútu Milana Kurucza, predsedov obvodných slovenských samospráv, „ktorí z času na čas poctili zbor pozvaním na ich podujatia“, slovenských farárov Stanislava Brtoša a Hildu Guláčiovú Fabuľovú, „ktorí zbor s láskou v srdci privítali vo svojich chrámoch“, umeleckých vedúcich zboru Martu Pálmaiovú Pápayovú a Jána Šutinského a nie v poslednom rade hostí - kolegov zo Slovenska.

Pri príležitosti okrúhleho jubilea sa pomocou viacerých členov zboru zrodila zbierka ľudových piesní z Dolnej zeme, spracovaných Jánom Šutinským, s názvom Lastovienka malá. Jej prvá časť obsahuje spracované zborové skladby a druhá je určená hudobným telesám. Podľa slov Kataríny Hollósyovej Ozvena vydaním týchto diel položila na stôl ďalší klenot - napredovala vo svojej vydavateľskej činnosti a vytvorila ďalšiu trvalú stopu slovenskej hudby v Maďarsku.

Ozvena začiatkom novembra nahrala k výročiu v budapeštianskom štúdiu Hungaroton nový zvukový nosič, ktorý obsahuje predovšetkým ukážky z Lastovienky malej, ale aj vianočné piesne a chrámové skladby.

Po odznení ukážok z repertoára hosťujúcich spevokolov i Ozveny sa pódium zaplnilo členmi všetkých súborov, aby spoločne zaspievali hymnickú pieseň Eugena Suchoňa Aká si mi krásna. Bol to veľkolepý záver veľkolepého koncertu.

Zlatko Papuček

Marta Pálmaiová Pápayová

Nemyslela som si, že zo mňa bude dirigent

Meno Marty Pálmaiovej Pápayovej je úzko späté s Budapeštianskym slovenským speváckym zborom Ozvena, ktorý v tomto roku oslavuje desiate výročie založenia. S dirigentkou, ktorá je doma skôr pasívnou prijímateľkou hudby, sme sa rozprávali o láske k hudbe, o viere a o tom, že profesionálnym spevákom sa môžeme stať aj v dospelom veku.

- Ako ste sa dostali k spevu a hudbe vôbec?

- Ako 9-ročná som sa začala učiť hru na klavíri. Počas vyučovania hudobnej teórie v podstate človek spieva a už aj na Základnej škole v rodnej Pribete pri Nových Zámkoch som spievala sólo, aj v zbore. Mali sme výborného pedagóga, ktorý nás podporoval. Potom som sa dostala na bratislavské konzervatórium, kde tiež boli predmety, kde bolo treba spievať. Okrem toho vždy som sa nejako dostala do zboru. Spievala som aj v školskom zbore. Mali sme povinný predmet dirigovanie speváckych zborov, ale vtedy som na to ani nepomyslela, že zo mňa raz bude dirigentka. Pracovať som začala ako učiteľka na Základnej umeleckej škole v Dunajskej Strede, o pár rokov som sa dostala k zborom ako klavírny sprievod. Postupom času ma začali prehovárať, aby som dirigovala, aby som viedla zbor, spolupracovala s nimi. Spolupracovala som s rôznymi zbormi a mala som aj samostatné zbory, ktoré som viedla.

- Hudba je prítomná aj vo vašom rodinnom živote?

- Rodičia vôbec neboli hudobne vzdelaní, ale mali radi spev a hudbu, mama nám veľa spievala. Dcéru som tiež vychovávala k láske k hudbe. Nestal sa z nej hudobník, lebo nechcela ísť na tú dráhu. Hudba sa však stala súčasťou jej života: keď si nemôže zahrať cez týždeň na klavíri, tak jej to veľmi chýba. Učila sa aj hre na husle. V rodine sme všetci traja spievali.

- Aký je váš vzťah k slovenčine a k slovenským ľudovým piesňam?

- Ja som Slovenka od rodu. Môj otec síce hovoril trochu po maďarsky, ale išlo mu to ťažko. Mama hovorila obidvoma jazykmi, hoci iba kuchynskou maďarčinou. Ja som sa naučila spisovnú maďarčinu, ale iba preto, lebo som bola nútená vyučovať po maďarsky a teraz tiež učím po maďarsky. Slovenské ľudové piesne som mala vždy rada, odmalička sme ich spievali doma aj na škole. Dosť veľa som ich poznala, hoci je pravda, že človek veľa slov a textov zabudne.

- Keď ste sama, spievate si radšej ľudové alebo umelé piesne?

- Keď som sama, radšej nespievam (usmieva sa). Ale je to svätá pravda, totiž človek sa unaví. Radšej som pasívnym príjemcom hudby: počúvam rádio, vážnu hudbu, alebo džezovú hudbu, lebo mám rada džez. Netvrdím, že by som sama spievala.

- Aký vzťah máte k Ozvene?

- Veľmi mi prirástla k srdcu. Zbor tvorí veľmi dobrá partia, členovia si veľmi dobre vychádzajú aj medzi sebou. Aj mňa veľmi dobre prijali ako dirigenta, čo nie je jedno. Sú ochotní splniť všetky moje požiadavky, takže môžem o nich hovoriť len dobré. Snažia sa všetko spraviť tak, ako to od nich žiadam.

- Ako sú na tom so spevom?

- Je to amatérsky zbor, takže, samozrejme, iná je tu práca, ako v zbore, kde sú hudobne vzdelanejší ľudia. Aj v tomto zbore sú niektorí, ktorí majú hudobné vzdelanie, alebo aspoň dobré základy, oni sú veľmi ochotní pomáhať tým, ktorí sú vyslovene amatéri. Výhodou amatérskeho zboru je, že speváci dávajú to, čo majú v srdci. Niekedy, keď človek porovná tzv. veľké profesionálne zbory s amatérskymi, vrátane umeleckého výkonu, tak nie vždy je to na výhodu profesionálneho telesa, aj keď podá stopercentný výkon. Čo sa týka prednesu, prežitia a hudobného stvárnenia, občas človek s amatérskymi zbormi dosiahne viacej. S hlasmi treba pracovať a členovia Ozveny sú ochotní pracovať. Berú vážne už aj hlasovú rozcvičku na začiatku každej skúšky. Je to dvadsať minút „zbytočného spevu“, ale sú radi, že vidia jeho význam.

- Môže sa stať, že z amatéra sa stane aspoň poloprofesionálny spevák?

- Samozrejme, avšak je dôležitý aj vek a ochota. Poznáme mnoho príkladov, keď sa ľudia stali spevákmi v strednom veku. Mali veľmi dobrý hlas, alebo niekto ich na to upozornil a začali sa hudobne vzdelávať v dospelom veku. Pri speve nie je až natoľko dôležitý vek, ako pri hre na hudobnom nástroji. Kto má hlas „od prírody daný“, s tým je iná práca, ako na hudobnom nástroji. Samozrejme, keď sa človek rozhodne pre túto dráhu, treba veľa cvičiť.

- V tomto roku oslávila Ozvena desiate výročie svojho založenia. Kam smeruje?

- Máme veľa šancí a veľa rezerv v zbore. Treba pracovať sústavne a pravidelne. To, čo teraz Ozvena aj plní, lebo na skúškach sa speváci snažia byť v stopercentnej zostave a iba v ozaj vážnych prípadoch neprídu na skúšku. Vždy máme nové ciele, ktoré vedú zbor na čím vyšší stupeň. Ďaleko nie sme na výslní, ale dúfam, že k nemu naďalej budeme smerovať.

- Máte ešte nejaké voľné miesta? Ak áno, tak aké hlasy by ste potrebovali?

- Voľné miesta sú vždy, pretože miešaný spevácky zbor máva od 30 do 60 členov. Nás je teraz vyše dvadsať, ale máme pomerne vyrovnaný počet hlasov. V každom hlase vždy radi privítame dobrých spevákov, ktorí sú ochotní s nami spolupracovať a ktorí majú radi spev a slovenské slovo.

- Hráte aj na organe v budapeštianskom evanjelickom zbore. Prečo ste prijali túto službu?

- Do zboru ma zavolal pán Spišák, keď prišiel do Budapešti ako vyslaný farár. Kontakt na mňa dostal od Slovenskej samosprávy Budapešti a potreboval organistu. Treba vedieť, že nie som kantorom, ale mám všelijaké iné hudobné vzdelanie. Odmalička som mala vzťah aj k viere i keď veľa rokov mi vypadlo, keď som nechodila do kostola. So zbormi sme pravidelne nacvičovali piesne s cirkevným obsahom, vystupovali sme v kostoloch na rôznych podujatiach a vždy som tvrdila to, čo tvrdí aj Písmo sväté, že keď človek spieva, tak sa dvakrát modlí. Hudba vyjadruje oveľa bližší vzťah k Bohu a vie ho vyjadriť čistejšie ako napríklad hovorené slovo. Pravdepodobne aj to ma inšpirovalo k tomu, že som prikývla na prosbu pána farára. Bolo to pred 5-6 rokmi a dokedy mi prsty budú slúžiť, budem hrať v budapeštianskom slovenskom evanjelickom zbore. Aj keď je to niekedy ťažké časovo zosúladiť, lebo človek má veľa práce a aj iné povinnosti. Hudba a viera sú naozaj úzko späté: je jedno, či je to hudba so slovom, alebo len čistá hudba.

Otázky kládla

Eva Patayová Fábiánová

Biografia

Marta Pálmaiová Pápayová sa narodila roku 1956 v Pribete, kde žila do skončenia základnej školy. Na bratislavskom konzervatóriu skončila ako pedagóg pre základné umelecké školy. Dostala sa do Dunajskej Stredy, kde pôsobila ako učiteľka a dirigentka speváckych zborov. Robila hudobný sprievod pre spevácke zbory, živú a strihanú hudbu pre divadlá. Roku 1986 sa vydala za maďarského občana. Prvé desaťročie spoločného života prežili v Dunajskej Strede a potom sa presťahovali do Budapešti. V hlavnom meste Maďarska pracovala ako učiteľka hudby v slovenskej škole a neskôr v umeleckej škole vo Vecsési, kde pracuje aj v súčasnosti. Momentálne vedie dva spevácke zbory: Ozvenu a ProVocal v XVI. obvode Budapešti. Pravidelne hrá na organe v Slovenskom evanjelickom zbore, a. v., v Budapešti. Jej dcéra Martina je učiteľkou v umeleckej materskej škole v Čemeri.

O jeseni s Macíkmi

Metodický deň SPMC

Jeseni bol venovaný posledný z tradičných metodických dní Slovenského pedagogického metodického centra (SPMC), hostiteľkou ktorého bola Materská škola v Békešskej Čabe, v mestskej časti Jamina-Záhradné mesto, na Tompovej ulici. Deti z vekovo zmiešanej skupiny Macíkovia privítali učiteľky predškolských výchovno-vzdelávacích inštitúcií ukážkovým zamestnaním. Pomocou slovenčinárky Silvie Hégelyovej Pissovej a učiteľky Kataríny Jánosiovej sa najskôr predstavili a potom si precvičili jednoduché vetné modely z tematického okruhu jeseň, resp. pomocou farebných obrázkov spoznali jesenné ovocie a jesenné počasie. Pestrofarebné ročné obdobie bolo aj témou básničiek, pohybových hier a rečňovaniek, ktorými Macíkovia potešili hostí, pričom záverom svojho programu prekvapili pedagogičky šalátom z jesenného ovocia.

V ďalšom bloku metodického dňa oboznámila návštevníčky s profilom a prácou ich materskej školy vedúca učiteľka Gyöngyi Hrabovská. Ako uviedla, pôsobí v rámci integrovanej inštitúcie pozostávajúcej z troch škôlok, dve sa nachádzajú v Jamine, kým tretia je vo vonkajšom obvode Békešskej Čaby, v Mederi. Veľký dôraz kladú na pohyb a zdravú výživu, pravidelne usporadúvajú tzv. deň zeleniny a ovocia. Deti chodia jazdiť na koni a z prechádzok v prírode sa vracajú s rôznymi plodmi, ktoré nielen vystavujú v kútiku živej prírody, ale ich využívajú napr. na zamestnaní matematiky. Učiteľky sa maximálne snažia, aby už v škôlke zistili a podľa možnosti odstránili ťažkosti detí pri učení. S pomocou špeciálneho odborného pohybového programu, ktorý väčšina učiteliek už absolvovala, dosahujú pozitívne výsledky napr. s deťmi s rečovými poruchami. V dvoch materských školách sú aj slovenské zamestnania, pedagogický program vypracovaný slovenčinárkami, zaradili do odborného programu týchto inštitúcií. Deťom sa venujú vo vekovo zmiešaných skupinách a pri osvojovaní slovenských modulov využívajú predovšetkým ľudovú slovesnosť a tradície. Národnostný charakter škôlky zdôrazňujú v rámci dvojjazyčných kultúrnych programov a stretnutí s rodičmi aj odevmi a typickými miestnymi gastronomickými špecialitami. Minulosť a slovenských predkov symbolizujú aj tradičné nástroje a výšivky, ktoré sú vystavené v škôlke v osobitnom kútiku.

Podľa osvedčeného scenára metodických dní v druhej časti stretnutia si učiteľky rozvíjali svoju zručnosť v rámci kreatívnej dielne. Pod vedením Silvie Hégelyovej Pissovej zhotovovali rôzne ozdobné predmety súvisiace s jeseňou. Miestna slovenčinárka potešila svoje kolegyne aj výstavou náhrdelníkov a ozdôb z korálov.

V informačnej časti stretnutia riaditeľka SPMC Mária Czégényová uviedla harmonogram ďalších odborných stretnutí a konštatovala, že niektoré kolegyne iniciovali diskusiu o zmenách právnych predpisov v oblasti predškolskej výchovy. V blízkej budúcnosti zaradia túto tému do programu niektorého z pravidelných seminárov.

- Odbornú činnosť SPMC poznáme prostredníctvom metodických zošitov, ktoré vydáva a ktoré môžeme veľmi dobre využívať pri našej práci. Preto sme sa rozhodli prísť aj na metodický deň. Je to vhodná príležitosť aj na to, aby sme mohli porovnať našu prácu a vymeniť si skúsenosti, - povedala nám vedúca zlúčených Materských škôl Dúha a Slnečný lúč v Dabaši-Šáre Helena Mrázová Černáková, ktorá prišla do Békešskej Čaby so svojimi siedmimi kolegyňami, vrátane novej predsedníčky tamojšej slovenskej samosprávy Ruženy Božikovej. Šáranské učiteľky už teraz plánujú, že na jar príde na ďalší metodický deň Slovenského metodického pedagogického centra celý ich kolektív.

(csl)

Aktuality z Materskej školy v Mlynkoch

Zmeny a charakteristické znaky jesennej a zimnej prírody škôlkári podpilíšskej obce Mlynky pozorovali so svojimi učiteľkami počas výdatných prechádzok a výletov. Z rôznych „klenotov“ nazbieraných pri týchto príležitostiach potom vznikli nádherné práce, ktoré teraz slúžia ako dekorácia miestností Materskej školy v Mlynkoch.

Na veľkú radosť detí do škôlky opäť zavítalo ochotnícke bábkové divadlo z Nagykovácsi Fabatka, tento krát s hrou Brémski muzikanti.

Učiteľky s dvoma väčšími vekovými skupinami škôlkárov navštívili budapeštianske Tropicarium, odkiaľ sa vrátili s množstvom nevšedných zážitkov.

Program mlynských škôlkárov z času na čas spestrujú aj rodičia. Tento raz mohli deti pozorovať vtákov a pomôcť pri ich krúžkovaní. Stretnutie s odborníkmi bolo dobrou príležitosťou aj na to, aby sa škôlkári veľa dozvedeli o živote vtáctva v Pilíši.

Deti z najstaršej skupiny sa predstavili na Dni seniorov s piesňami, básňami a riekankami.

Začiatkom decembra aj do tejto materskej školy zavítal Mikuláš, ktorý priniesol darčeky nielen škôlkárom, ale aj ich mladším súrodencom.

V čase adventu z iniciatívy rodičov priamo v škôlke usporiadali dom hier spojený s predvianočným trhom, na ktorom si našli nových gazdov najmä vlastnoručne zhotovené darčeky.

Prípravu na Vianoce spestrilo nacvičovanie príležitostných básní a zhotovovanie ozdobných predmetov a darčekov. Vianoce mlynských škôlkárov sú už tradične spojené s vystúpením žiakov základnej školy, ktorí aj tento krát predviedli Betlehemské hry. Škôlkári nemohli chýbať ani pri slávnostnom zapálení prskaviek pod spoločným vianočným stromčekom v pamätnom parku obce.

(kb-hl)

Mlynky - Slovenskému Mikulášovi treba po slovensky...

Slovenská samospráva v Mlynkoch 6. decembra usporiadala v preplnenom miestnom Spoločenskom dome milú slávnosť - Slovenského Mikuláša. Deti predškolského veku odprevadilo veľa rodičov a nechýbali ani školáci. Veľká sála sa naplnila radostným štebotom. Hostitelia, usporiadatelia vydareného tradičného podujatia na čele s predsedníčkou slovenského voleného zboru Martou Demjénovou, sa aj tento krát držali zásady a prísľubu z pozvánky: „Každý, kto slovenskému Mikulášovi zarecituje slovenskú báseň alebo zaspieva slovenskú pieseň, dostane od neho pekný darček s rozprávkovou knihou.“ Minúty čakania pri občerstvení si deti krátili kreslením. Potom spoločným spevom privítali milého starkého v červenom plášti, aby mu rad-radom predstavili, čo všetko sa na túto vzácnu príležitosť naučili, no a v neposlednom rade aby ho presvedčili: dobre vedia, že slovenskému Mikulášovi treba po slovensky... Mikuláš po odmenení detí a spoločnom pózovaní pred fotoaparátmi a domácimi kamerami napokon prisľúbil, že ak deti budú dobré a nezabudnú slovenské básne a piesne, príde aj o rok a zase im prinesie pekné darčeky.

(fuhl)

Mikuláš v budapeštianskej slovenskej škole

6. decembra žiaci budapeštianskej slovenskej školy netrpezlivo čakali Mikuláša. Detičky nižšieho stupňa si krátili čas čakania v miestnosti na prvom poschodí, kde si pod vedením pani učiteliek precvičovali básničky a pesničky, ktoré si pre neho prichystali. Keď začuli zvuk spiežovcov, spozorneli, hovor sa zmenil na šepot a v očkách zažiarili iskričky radosti. A keď sa Mikuláš objavil vo dverách, upreli sa naňho pohľady plné radostného očakávania. Najprv dve čertice, ktoré ho sprevádzali, prečítali mená nezbedníkov, ktorým Mikuláš podaroval zemiaky. Aby sa dlhoočakávaný hosť dobre cítil v slovenskej škole, žiaci prvého stupňa mu spievali a recitovali. Najprv vystúpila skupinka prváčikov, ktorí mu veľmi šikovne predniesli slovenské a maďarské básne, za čo dostali netrpezlivo očakávané balíčky. Potom nasledovali tretiaci s mikulášskymi pesničkami, ktoré zahrali na flaute a na syntetizátore a za pomoci pani učiteľky predniesli aj mikulášske básničky. Druháci vystúpili spoločne so štvrtákmi. Taktiež recitovali a spievali v slovenskom a maďarskom jazyku. Potom nadišla chvíľa, na ktorú všetci čakali. Mikuláš začal rozdávať odmeny tým, ktorí boli po celý rok dobrí. Nakoniec oslovil aj tých horších, ktorí mu prisľúbili, že odteraz budú poslúchať svojich učiteľov. Samozrejme, po prísľube aj oni dostali balíček so sladkosťami. Mikuláš sa potom vybral za deťmi do materskej školy.

Tridsať najmenších zverencov budapeštianskej slovenskej inštitúcie pripravilo pre uja v dlhom červenom plášti kratučký program. Spievali a recitovali mu po maďarsky aj po slovensky a pekne po jednom sa mu predstavili. Čertíci ani v tomto roku nemali veľa práce so škôlkármi, lebo podľa Mikuláša boli všetci dobrí, takže mu len pomáhali rozdávať balíčky so sladkosťami, ktoré potom deti nedočkavo držali v lone. Otvorili ich až po odchode Mikuláša, avšak ešte predtým si spoločne zaspievali a zatancovali. Keď odišiel, deťom sa predstavil druhý Mikuláš - Mikuláš Bugár, predseda Slovenskej samosprávy IX. obvodu Budapešti, ktorý im aj tohto roku priniesol sladké prekvapenie k sviatkom. Dobrá spolupráca medzi škôlkou a slovenským zborom má už niekoľkoročnú tradíciu: škôlkári sa predstavia v kultúrnom programe v IX. obvode a pán predseda im prinesie darčeky na Mikuláša, ktorým sa vždy veľmi potešia.

Andrea Szabová Mataiszová

a Eva Patayová Fábiánová

XIII. obvod Budapešti

Obdarovaný Mikuláš

Vďaka Slovenskej samospráve XIII. obvodu Budapešti a už zaniknutému slovenskému zboru II. obvodu zavítal Mikuláš aj k budapeštianskym slovenským deťom. Kým čakali na uja v červenom plášti, nakreslili mu pekné obrázky. Na veľkom papieri boli rozložené kresbičky Mikulášov, vianočných stromčekov, saní, sviečok, domčekov... Pred príchodom Mikuláša predsedníčka zboru XIII. obvodu Zuzana Hollósyová informovala prítomných o činnosti ich samosprávy. Popri tradičných podujatiach sa zapájajú aj do organizovania slovenských podujatí v celom hlavnom meste.

Po oficiálnej časti stretnutia zaklopal na dvere Mikuláš, ktorému sa deti potešili a ochotne mu spievali pesničky či recitovali básničky, za čo dostali sladkú odmenu. Ale nielen Mikuláš rozdával darčeky, aj niektoré deti priniesli podarúnok sobom, ktoré ťahajú mikulášske sane, mrkvu, aby na dlhej ceste na Severný pól nevyhladli. Mikulášske stretnutie sa skončilo posedením pri bielom stole, kde bilancovali rok a plánovali nastávajúci.

(ef)

Mikuláš v Čemeri

Slovenská menšinová samospráva a Služba na pomoc rodinám v Čemeri usporiadali 6. decembra mikulášske oslavy. Akcie prebiehali vo dvore Slovenského domu a v budove služby na hlavnej ulici. Oslavy sa začali poobede, keď sa s Mikulášom stretli deti materskej a základnej školy. V budove služby na pomoc rodinám boli remeselnícke dielne a vianočný trh s handrovými kobercami, sviečkami, keramikou, medom, vareným vínom, horúcim čajom a koláčmi. Vo dvore Slovenského domu návštevníkov čakali legendárne výjavy: Mikuláš a Betlehem s figurínami v životnej veľkosti, diela miestnej majsterky Evy Nagyovej. Vedľa Betlehemu boli umiestnené živé zvieratá, ktoré mohli deti hladkať aj kŕmiť. Za Slovenským domom bol postavený stan, v ktorom bola zariadená čemerská kuchyňa s originálnym miestnym nábytkom, ktorý darovali obyvatelia slovenskej samospráve a ktorý bude umiestnený v Slovenskom dome. V stane predávali miestni Slováci gerhene (placky), posúchy so slaninou a smotanou, tradičné langoše, palacinky, varené víno a čaj. Húfu miestnych škôlkárov a školákov čakali klauni s balónikmi, dom tanca pod vedením predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy Alžbety Szabovej, program klaunov, ľudová remeselnícka dielňa a Mikulášsky vlak, ktorý vozil deti medzi budovou služby a Slovenským domom.

(aszm)

Recitačná súťaž v čívskej škole

Koncom novembra usporiadala Základná škola v Číve tradičnú recitačnú súťaž, do ktorej sa prihlásilo 23 žiakov. Podujatie svojou prítomnosťou poctili aj poslanci miestnej slovenskej samosprávy. Deti recitovali básne slovenských poetov žijúcich v Maďarsku a na Slovensku. V odbornej porote sedeli poslanci obecnej samosprávy Mária Nagyová a Viktor Kosztka a slovenčinárka Mária Pintérová Jurkovičová. Pri vyhodnotení pochválili žiakov za ich oduševnenosť a dobrú prípravu na súťaž. Zdôraznili výkon nasledujúcich žiakov:

Bence Knáb, 1. trieda,

Beata Várszegiová, 2. trieda

Viktória Rédeiová, 3. trieda

Antónia Nagyová, 4. trieda

Vanessza Tarkóová, 5. trieda

Denis Klányi, 5. trieda

Bátor Romány, 6. trieda

Kata Somogyiová, 7. trieda

Barbora Pintérová, 7. trieda

Ferenc Hertlik, 8. trieda.

Gy. Fardová (aszm)

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Dôvera, nádej a láska

Ako vieme, v roku 1914 povolali každého zdravého muža do vojska, začala sa I. svetová vojna Bola to veľmi zlá správa pre každú rodinu. Musel ísť aj ten, kto nechcel.

V roku 1914 jedna békeščabianska rodina smutne sedela okolo stola, keď poštár priniesol povolávací rozkaz. Musela odísť aj hlava rodiny. V tom istom roku mali v rodine aj radostnú udalosť. Piateho marca sa narodilo ich tretie dieťa. Bol to môj prastarý otec, ktorý sa volal Štefan Szász. Keď sa narodil, už zúrila vojna. Jeho otec bojoval na fronte. Vojnu síce prežil, ale cestou domov zomrel. To znamenalo, že chlapček nikdy nevidel svojho otca, ani na fotografii. Mamička sama vychovávala tri deti. Žili v ťažkých podmienkach. Keď mal 21 rokov, vzal si za ženu Katarínu Rohoskovú. Žili v blaženosti v malom békeščabianskom dome. Mali pekný život. Štefan Szász, môj prastarý otec, bol otcom štyroch detí, keď sa dejiny zopakovali. Aj on dostal povolávací rozkaz na vojnu. Musel nechať doma svoju rodinu a s okamžitou platnosťou narukovať.

Najprv sa dostal na zabezpečovacie veliteľstvo v Gyule, kde dostal vojenský výcvik. Tam ho ešte mohla navštevovať jeho manželka, ale on už nemohol ísť domov. Keď sa situácia vyostrila a začali sa letecké nálety, odviezli ich do Juhoslávie do zberného tábora.

Nepriateľské oddiely ich vytlačili späť a preto cez rieku utiekli do Rumunska. Viacerí sa utopili v rieke, pretože nevedeli plávať. Ani môj pradedo nevedel plávať, ale mal šťastie, lebo dvaja muži mu pomohli dostať sa cez rieku. Keď dosiahli pevninu, museli si vymeniť vlhké oblečenie za suché, to znamená, že dostali rumunské vojenské šaty a topánky. Zavretí v kasárni čakali, čo sa bude diať. Vtedy už jeho rodina o ňom skoro nič nevedela, lebo táborová pošta medzitým zanikla.

Ani v Rumunsku sa nezdržali dlho, lebo aj tam narazili na nepriateľské jednotky a aj odtiaľ museli utiecť. Cieľ cesty bol tento krát Kötegyán. Tam sa už rozhodlo o ich osude: dostali sa do zajatia. Naložili ich do vlaku, ktorý s nimi odišiel rovno do Ruska, do Čeľjabinska. Cesta trvala veľmi dlho, tridsať dní. Vojaci hádzali von z vlaku malé ceduľky, na ktorých boli napísané ich adresy, mená a takéto odkazy:

„Dostal som sa do zajatia, vezú nás do Ruska.”

Zajatci dúfali, že tieto ceduľky niekto nájde a pošle ich rodinám. Môj pradedo mal šťastie, lebo jeden dobromyseľný človek poslal jeho manželke, teda mojej prababke, jeho odkaz. Tak sa teda moja prastará mama dozvedela, že jej manžel je v zajatí niekde v Rusku.

Okolnosti vo vlaku boli veľmi zlé, až neľudské, všetky potreby museli vykonávať tam. Boli aj takí, ktorí sa pod vplyvom týchto strašných okolností zbláznili. Ruskí vojaci každé ráno skontrolovali zajatcov, a tých, ktorí sa zbláznili, vytiahli von a zastrelili.

Po dlhej a úmornej ceste sa dostali do zajateckého tábora, kde boli v strašných podmienkach. Bola tam hrozná zima a dostávali iba veľmi málo jedla - zemiaky a polievku, ktorá bola samá voda. Vzhľadom na to, že môj pradedo vedel po slovensky a tak trochu rozumel ruštinu, okamžite sa stal tlmočníkom pri jednom veliteľovi. On takto lepšie pochodil, ako jeho druhovia, pretože musel vykonávať menej fyzickej práce. Okrem fyzickej potrebovali aj veľkú duševnú silu, pretože museli kopať masové hroby, zbierať a pochovávať mŕtvych ľudí.

Prešli mesiace a jeho organizmus veľmi zoslabol. Bola tuhá zima, sotva dostávali jesť, bolo mu clivo za rodinou a toto všetko ho veľmi trápilo. Jedno ráno sa zobudil na to, že aj on ochorel na dyzentériu - infekčnú črevnú chorobu, čo sa väčšinou končilo smrťou, ale on mal aj tento krát šťastie. Medzi zajatcami bol jeden nemecký lekár, ktorý mu pomohol vyzdravieť. Poradil mu, aby jedol spálené uhlie. Poslúchol ho a vyzdravel, hoci naďalej bol veľmi slabý. V zajateckom tábore bol 6 mesiacov. Už takmer stratil všetku nádej, že sa ešte niekedy v živote stretne so svojou rodinou, keď mu, ale aj ostatným zajatcom ponúkli, že ak podpíšu vyhlásenie o tom, že sa stanú členmi „Červenej armády”, budú slobodní. Toto vyhlásenie podpísal aj môj prastarý otec, lebo už veľmi túžil po svojej rodine. Skupina vojenských zajatcov sa teda pobrala domov, kam však prišli iba dvaja, môj pradedo a Juraj Albert. Medzi nimi sa vytvorilo priateľstvo na celý život.

Keď sa môj pradedo vrátil domov, muž, ktorý bol kedysi silnej postavy, vážil iba 40 kg. Jeho manželka ho len ťažko spoznala. Najťažšie obdobie v jeho živote sa tým skončilo. Ale mnohokrát, keď si spomenul na tieto ťažké dni, mu behali po tele zimomriavky. Vtedy ho museli rýchlo prikryť perinou, aby bol v teple. Začal jesť opatrne a postupne sa jeho život vrátil do normálnych koľají, hoci už nikdy nebol taký, ako predtým. Nezmazateľné spomienky zo zajateckého tábora zostali v jeho pamäti. Časom síce vybledli, ale celkom na ne nikdy nevedel zabudnúť.

Po vojne sa mu narodili ďalší dvaja synovia. Jeho deti pomaly vyrástli, synovia sa oženili a dcéry sa vydali. Narodili sa mu vnúčatá a pravnúčatá. Dožil sa 86 rokov. Nikdy naňho nezabudnem a jeho pamiatku večne uchovávam vo svojom srdci. Bola som ešte malé dievčatko, keď zomrel.

Vtedy som ešte nevedela pochopiť, že zomrel. Teraz mi veľmi chýba. Som veľmi hrdá na neho, že nestratil svoju vieru ani v zajatí a že po prežití toľkej hrôzy bol schopný zostať dobrým človekom. Som veľmi vďačná aj lekárovi, ktorý mu zachránil život a dúfam, že sa aj on vrátil šťastne domov k svojej rodine. Nikdy nezabudnem na svojho pradedka, ktorý je pre mňa vzorom.

Môže byť pre každého ponaučenie, že aj keď si myslíme, že naše problémy sú obrovské a neriešiteľné, pokúsme sa vžiť do situácie tých, ktorí bojovali na fronte, boli v zajatí, alebo zostali bez manželov, otcov. Ich problémy boli oveľa väčšie. Z tohto pohľadu sú naše starosti hneď o niečo menšie. Musíme si ceniť to, že môžeme žiť v mieri, že máme rodičov, súrodencov, máme čo jesť, máme čisté šaty…

Naši predkovia nemali toľko hojnosti, ale ani také nároky, aké máme my dnes, ale boli oveľa šťastnejší, ako sme my, ktorí máme všetko, čo potrebujeme. Preto sa musíme troška zastaviť, premyslieť si náš život a urobiť v ňom poriadok, čo sa týka hierarchie hodnôt.

Erika Ársinteová

Základná škola v Kétšoproni

Ja a moji predkovia III.

Cena Segedínskej univerzity v I. kategórii

Pripravujúca učiteľka: Anika Laurineczová

„Život je veľký, smrť je malá“

K 65. výročiu úmrtia Janka Jesenského

Pred 65. rokmi zomrel významný predstaviteľ slovenskej modernej poézie a prózy, autor jedného z najlepších satirických románov, prvý slovenský národný umelec Janko Jesenský.

Narodil sa 30. 12. 1874 v Martine, v advokátskej rodine. Otec bol významným činiteľom slovenského národného hnutia a spoluorganizátorom akcií celonárodného významu (Memorandum, Matica slovenská a pod.).

V poézii prišiel s motívmi osobne prežívaného ľúbostného citu. Podstatnou zložkou jeho poézie je irónia a sebairónia. Formálne ju charakterizuje ľahký piesňový štýl, ktorý kontrastuje s drsne pomenúvanou citovou skúsenosťou.

Ako intelektuálny typ básnika reagoval aj na spoločenskú problematiku. Jeho angažovanosť vo veciach „národa”, bojujúceho za svoju slobodu, sa prejavila vo veršoch písaných v zajatí (r. 1915) a v československých légiách v Rusku. K politickej poézii sa uchýlil aj v čase druhej svetovej vojny, v podmienkach polototalitného „slovenského štátu”, v ktorej parodoval a ironizoval praktiky politického režimu. Životnú filozofiu J. Jesenského naznačuje aj citát v titule.

Jeho básne sú príležitostné, elegické, útočné, ktoré smerujú proti vláde mamony a politickej demagógii; vyjadril odpor proti fašizmu; vysmieval sa najmä honbe za titulmi, hromadeniu funkcií, komplikovanosti byrokracie, ale aj z množstva rôznych spolkov a združení. Kritickosť uprednostňoval pred falošnou kolegialitou, pred skrývaním neduhov. I keď ako právnik patril k predstaviteľom štátnej moci, mal vždy dostatok morálnej sily aj odvahy, aby v tvorbe zostal slobodný a útočil na pseudodemokratov.

Básnickou tvorbou sa zaradil medzi priekopníkov slovenskej literárnej moderny, prózami pokračoval v tradíciách kritického realizmu. Významne zasiahol aj do vývinu slovenskej poviedky, novely a románu. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu.

Sporadicky sa venoval aj literárnej publicistike, Cenné sú najmä jeho spomienkové články o predprevratovom literárnom a kultúrnom Martine.

Roku 1945 mu udelili titul národný umelec. Zomrel 27. 12. 1945 v Bratislave.

Sprac.: (vzs)

Kto bol Björnstjerne Björnson?

Pred 100 rokmi umrel advokát Slovákov v Uhorsku

Najmä mladšej generácii na Slovensku už znie toto meno takmer cudzo. Dejinné zvraty a búrlivý vývoj postupne vytláčali (a, žiaľ, pri úrovni našej demokracie ešte aj vytláčajú) z vedomia slovenskej spoločnosti meno nórskeho spisovateľa a verejného činiteľa Björnstjerna Björnsona. A preto si ho treba pripamätávať, keď už nie denno-denne, tak aspoň vo chvíľach jubilejných - umrel totiž pred 100 rokmi (26. apríla 1910).

Björnstjerne Björnson - táto veľká postava demokracie a kultúry - nielen severskej, ale i svetovej, pochádzal z Kvikne v strednom Nórsku, kde sa narodil 8. decembra 1832; niektoré pramene uvádzajú ako syn farára, iné sedliacky rod. Jeho dielo - básne, novely, romány i drámy - vynikajú umeleckou hĺbkou a dojímajú svojou intímnosťou. Sú hlboké aj bez tajomstiev a mystérií, romantické a predsa obsahujú realistické prvky.

Nositeľ Nobelovej ceny

Jadro Björnsonovej filozofie tvorí sympatický optimizmus, získaný blízkym stykom s domovom, citovo dobre fundovaný. Jeho báseň Milujeme túto krajinu sa stala textom nórskej štátnej hymny. V románoch Dedičstvo, Kurtov, Magnhild, Na božích cestách a i. rieši zaujímavé otázky spolunažívania v rodinnom živote. U nás hádam najlepšie poznáme jeho Sedliacke poviedky, ktoré celistvo vyšli v roku 1971. Vrelý patriotizmus prejavuje aj vo svojich dramatických prácach - Kráľ severu, Úpadok, Leonard, Rukavička a ďalších. Všetky jeho literárne práce sa zaoberali závažnými časovými a sociálnymi problémami. Björnsonova individualita sa z nich prihovára ku všetkým národom, najmä k tým malým a utláčaným. Ešte za svojho života si vyslúžil epiteton Tolstoj severu a od Švédskej akadémie Nobelovu cenu za literatúru v roku 1903.

Advokát Slovákov v Uhorsku

Kým svet ho poznal skôr cez literárne dielo, u nás, v srdci Európy, by sme ho mali poznať skôr kvôli humanistickému postoju, ktorým odsúdil národnostný útlak Slovákov v Rakúsko-Uhorsku. Björnstjerne Björnson bol presvedčený, že mierovou cestou možno odstrániť sporné otázky medzi národmi a štátmi. Všímal si, že v Európe nie sú národnostné pomery usporiadané na princípoch spravodlivosti, že viaceré národy sú predmetom útlaku.

Do sŕdc nášho ľudu sa zapísal v rokoch 1907 až 1908 svojím neohrozeným a obetavým bojom za práva slovenského národa na samostatný kultúrny a politický život, keď brutálne maďarizačné úsilie uhorskej vlády vrcholilo. Slovensko na jeho obetavosť rado spomína...

Akcia sa zrodila v Prahe

a akoby náhodou; pražský advokát Dr. Eduard Lederer si prečítal v jednom čísle časopisu Die Zeit Björnsonovu obhajobu haličských Rusínov, požiadal ho listom, v ktorom mu obšírne vysvetlil aj položenie Slovákov, o pomoc s prosbou veľmi skromnou - aby maďarský útlak spomenul v nórskej tlači.

A tak sa zrodil list zástupcov českej kultúrnej verejnosti podpísaný spomínaným doktorom, spisovateľom Eduardom Ledererom, publicistom Karolom Kálalom a básnikom Adolfom Heydukom, adresovaný Björnsonovi. Ten okamžite list o útlaku na Slovensku publikoval v mníchovskom časopise März, rímskom Lo Spettatore, parížskom Le Courrier Européen a pripravil ďalšie prostriedky na odhrnutie opony nad smutnou scénou na Slovensku.

Lenže Eduard Lederer nepoznal nórskeho barda tak dôverne. Ten síce hneď 5. júna 1907 pomoc prisľúbil, ale kampaň rozvíril podľa svojho: veľkoryso, grandiózne, björnsonovsky... Aké prostriedky to mali byť, o tom svedčí list Björnsona profesorovi Quiddemu, prezidentovi XVI. Medzinárodného kongresu mieru, ktorý sa mal v septembri 1907 zísť v Mníchove:

„...Vysoko vážený pán,

považujem za veľkú česť Vaše pozvanie do vznešeného zhromaždenia. To mi však nemôže zabrániť, aby som mal silné výhrady proti niektorým účastníkom mierového kongresu, pretože títo páni vystupujú ako apoštoli mieru na tribúnach, ale vo svojej zemi sú často zodpovední za útlak podmanených národných menšín, alebo nečinne na tieto krivdy prihliadajú. Ťažko by som mohol o tom mlčať a tak, ak by sa, napríklad, objavil na kongrese predstaviteľ maďarského národa Gróf Apponyi, ktorý ako minister vyučovania má na svojej duši hriech za utlačovanie Slovanov, použil by som všetky prostriedky, aby som ho prinútil opustiť kongresovú sálu...“

(Tento citát z listu som použil z príspevku Ladislava Řezníčka v Historickej revue, ročník XIV., č. 10, str. 24-25).

Spisovateľ proti ministrovi

Gróf Albert Apponyi, predstaviteľ nacionalistických vládnych kruhov Uhorska, reagoval na Björnsonov list. Ale ani spisovateľ mu neostal nič dlžný. Medzi prvými správne predvídal osud Rakúsko-Uhorska:

„...Tu sa musí rozhodnúť o osude Európy pre budúce storočie a o otázke európskeho mieru. Niet panujúcich a služobných národov! Nesmie byť!...“

O Björnsonovom čine, keď si odmietol sadnúť za stôl čestného predsedníctva, ak tam bude pokrytec Apponyi, ktorý „ústami hlása mier a slobodu, no rukami hrdúsi národný život Slovákov“, sa dozvedela celá Európa.

Udalosti v Černovej pri Ružomberku 27. októbra 1907, keď maďarskí žandári strieľali do pokojného obyvateľstva a výsledkom boli mŕtvi a zranení, dali Björnsonovi za pravdu. Zvíťazil. Vec Slovákov sa stala konečne verejnou záležitosťou celej slobodomyseľnej Európy.

A čo fakty?

Za panovania Kolomana Tiszu v predsedníctve maďarskej vlády v rokoch 1875 až 1890 je naplnené proklamované heslo: Uhorsko Maďarom. Na Slovensku uzavreli tri gymnáziá, Matica slovenská musela ukončiť svoju činnosť. Vyučovanie v slovenčine postupne obmedzili iba na niektoré nižšie stupne škôl, až nakoniec začiatkom nového storočia vyvrcholil pokus o likvidáciu slovenskej identity školským zákonom maďarského ministra Apponyiho.

V maďarskom parlamente obhajoval Apponyi v januári 1907 tento zákon slovami:

„...Nedovolím, aby vyučovali tí kantori, ktorí odmietajú vychovávať z detí dobrých maďarských občanov. Každý v tomto štáte sa musí podriadiť princípu, že tu sú pánmi Maďari...“

Mimoriadne bojový je prejav

Björnsterna Martiniusa Björnsona v prospech uhorských Slovákov, ktorý bol uverejnený v 5. čísle mníchovského Märzu v roku 1908 pod názvom Maďarské panovanie (Ján Hlavienka: Nórsky obranca Slovákov, SNN, č. 10/ 2005). Tu podrobne analyzuje situáciu na Slovensku. Výstižne charakterizuje prenasledovanie Slovákov:

„...Všetci, ktorí sú nadaní, poslanci, spisovatelia, ľudoví rečníci, redaktori, kňazi, učitelia, sú prenasledovaní všetkými možnými prostriedkami... Tlač ostatných národností zaťažujú Maďari množstvom procesov, pokutami i žalármi, takže zaniká list za listom... Čo však musím označiť za najhoršie, to je veľkomaďarská zvyklosť pri voľbách. Volebné právo majú len Maďari. Ustanovenia v ňom rovnajú sa babylonskému zmäteniu. V Uhorsku nepovoľujú voľnosť zhromaždenia. Ľudové zhromaždenia ostatných národností boli zakázané... (Slovenské národné noviny, č. 10, 2005).

Vajanského výzva

Slovenský spisovateľ a publicista Svetozár Hurban Vajanský, ktorý inak ako prvý u nás začal prekladať Björnsonove diela do slovenčiny, hneď po týchto udalostiach vyzýva svojich súkmeňovcov k vďačnosti:

„...Večnou hanbou by bolo, keby sme sa neozývali s vďakou a blahodarením velikému severnému veštcovi. Čin Björnsona za Slovákov je zlatým, veľkým váhu majúcim listom v jeho venci nesmrteľnom. My preto prijímame celou dušou medzi seba nórskeho básnika a sme hrdí na jeho straníctvo...“

V polovici októbra 1907 odišiel z Turčianskeho Svätého Martina list. Slovenský (trocha voľnejší) preklad uverejnil denník Národnie Noviny 17. októbra 1907, v ktorom sa o. i. píše:

„...Vaše Blahorodie! My nemáme kultúrnej inštitúcie, ktorá by Vám mohla dôstojne poďakovať sa za Váš skvelý, na svet hovoriaci čin. Všetky naše kultúrne ústavy sú zničené. My stojíme tu bez vyššej národnej reprezentácie. Preto prijmite vrelú vďaku od jednotlivých verných synov a dcér slovenského národa, ktorých srdcia naplnené sú láskou a vďačnosťou“. Pod list sa podpísali Andrej Kmeť, Matúš Dula, Jozef Škultéty, Pavol Mudroň, Svetozár Hurban Vajanský a ďalší Slováci (celkove na 12 listoch).

Od roku 1925

sa v rozličných novinách a rozhovoroch v Československu spomínalo, že je „našou rodnou povinnosťou viditeľne prejaviť úctu voči svojmu obrancovi Björnsonovi“...(zn. -mj.-, Krásy Slovenska, 1947-1948, str. 223 až 227). V decembri 1925 uverejnili brnenské Lidové noviny článok, že kodanský list Politiken písal, že v Československu má sa postaviť pomník veľkému zástancovi Slovákov, básnikovi Björnsonovi. Podobne v decembri 1925 vyšiel od spisovateľa Rudolfa Těsnohlídka návrh, aby tento pamätník postavili Slováci v Demänovskej doline v Nízkych Tatrách, kde označil aj markantné bralo názvom Björnsonov portál. Vyzval v novinách biskupa Dr. S. Zocha ujať sa myšlienky a pamätník realizovať...

„...Keď sme sa v Mikuláši r. 1927 dopočuli o tom, že pamätník má byť uskutočnený r. 1928 v rámci jubilejných osláv, hneď sme sa zaujímali o to, kto vlastne a kde mieni pamätník uskutočniť. Ale nikto nevedel dať určitú informáciu...“ píše ten istý autor v Krásach Slovenska a pokračuje:

„...Nepozostávalo iné, ako započať vec znova a to z iniciatívy Družstva Demänovských jaskýň. Ono požiadalo arch. Dušana Jurkoviča o návrh a zvolalo túto schôdzu, na ktorej by sa určili ďalšie kroky. Bolo jasné, že v jubilejnom roku pamätník už nemožno uskutočniť, preto sa malo pripraviť všetko tak, aby pamätník mohol byť odhalený v jarných mesiacoch r. 1929...“

Mal byť vtesaný do brala...

Po rôznych odôvodnených (vraj) odkladoch prišiel začiatkom leta 1929 architekt Dušan Jurkovič konečne do doliny. S niektorými členmi výkonného výboru si s veľkým záujmom prezrel bralné skupiny Demänovskej doliny, uvažoval o rôznych možnostiach, až napokon usúdil, že najvhodnejšie bude umiestniť meno „Björnson“ na veľkej bralnej skale za Oknom a pod ním vpravo dolu nad potokom dať vysvetľujúci nápis na inom pomerne hladkom brale... Písmená mena Björnson mali byť asi 5 metrov vysoké a ramená písmen na meter široké, vtesané do brala v hĺbke jeden meter tak, aby písmená boli dutiny. Nápis mena mal byť vo výške sto metrov nad Demänovským potokom. Spodný objasňujúci nápis, ktorého autorom bol básnik Vladimír Roy, znel: Krivdu si bil pravdou, keď mrak sa nad Tatrami vznášal. Dnes v lúčoch slobody vďačne Ťa ctí naša zem! a mal byť vtesaný do brala nad potokom... Prešlo niekoľko týždňov, kým nákres návrhu došiel.

„...Toto je smutná história prípravy zriadenia pamätníka nezabudnuteľnému zástancovi Slovákov Björnstjerne Björnsonovi, - pripomína autor značky - mj. - v Krásach Slovenska a dodáva: -...Tým, že ktosi turistickú chatu pri starom vchode do jaskýň Chrám Slobody nazval Björnsonovou, je naša národná podlžnosť voči Björnsonovi vôbec nie splatená...“

Architekt Dušan Jurkovič v Slovenskom denníku (8. 12. 1932) napísal článok pod názvom „Postavme Björnsonovi pamätník v Demänovskej doline“. Jeho predstavy sa však nesplnili. V životnom slovenskom priestore pripomína tohto velikána iba jedna pamätná tabuľa v Bratislave...

P. M. Kubiš

Z najnovšej tvorby Zoltána B. Valkána: Zámelky

Je všedný deň neskorého leta. Dedina unavená nedávnymi horúčavami a búrkami sa celá ponorila do ticha, akoby vymrela. Iba príjemný sýty zvuk úderov pamätného zvona z kostolnej veže, neklamný to znak pulzujúceho života, po dlhé roky o tomto čase dáva na známosť celému okoliu: je poludnie, nastal čas obeda. (Čítaj ďalej - klikni na link:)

http://www.luno.hu/content/view/10838/34

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
....................................................................................................................................