Pilíšske združenie o voľbách a plánoch

Výsledky októbrových volieb do miestnych slovenských samospráv, predstavenie nových predsedov slovenských volených zborov a nových starostov, príprava na voľby do celoštátnych menšinových samospráv a budúcoročné plány. To boli témy Valného zhromaždenia Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov, ktoré sa uskutočnilo v polovici novembra v Slovenskom dome v Mlynkoch.

Keďže členmi organizácie sú - popri individuálnych členoch - aj Slovákmi obývané osady pilíšskeho regiónu (Čobánka, Kestúc, Moďoróš, Orosláň, Pilíšska Čaba, Čív, Santov, Senváclav, Huť, Mlynky, Pomáz, Šárišáp a Senondrej), na valné zhromaždenie prišli do Mlynkov o. i. starostovia a členovia slovenských samospráv a miestnych organizácií z týchto lokalít. Ako sme sa dozvedeli od predsedu organizácie Jozefa Havelku, privítali medzi sebou novú starostku Čívu Bernadetu Kosztkovú Rokolyovú a prvú občianku Santova Evu Čičmanczaiovú. Čobánku z tohto hľadiska pozdravili dvojnásobne: v kruhu pilíšskych Slovákov prvýkrát bola ako starostka obce S. J. Winklerová a po štyroch rokoch sa v obci znova založila slovenská samospráva, ktorú na zasadnutí zastupoval predseda zboru Ľudovít Gordon. V Pilíšskej Čabe sa po štyroch rokoch opäť stal predsedom slovenskej samosprávy Július Kučera. Prítomní sa poďakovali za podporu dlhoročnej starostke Čívu Márii Nagyovej, ktorá ako predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy pozvala prítomných a Slovákov z celého regiónu na predstavenie divadla z Hriňovej do kultúrneho domu v Dorogu.

Týmto sa vlastne začalo rokovanie o programoch, ktoré sa budú konať v nasledujúcom období a v budúcom roku. Kultúrny dom v Dorogu bude aj hostiteľom tradičného plesu pilíšskych Slovákov, ktorý sa uskutoční 29. januára ako prvý spoločný program v novom roku. Hostiteľom bude tento krát Moďoróš. Ešte predtým sa však 28. decembra bude konať tradičný záver roka v Mlynkoch, na ktorý predsedníčka Organizácie Slovákov v Mlynkoch Gizela Molnárová pozvala aj Slovákov pilíšskeho v regiónu. Tiež významnou udalosťou bude vo februári Cyrilo-metodská omša v Mlynkoch, z ktorej sa pomaly stáva tradícia. Ako sme sa dozvedeli od J. Havelku, iniciovali, aby túto omšu odbavoval Stanislav Brtoš. Po V. Šiškovom festivale v Mlynkoch (5. marca) sa v máji uskutoční populárny, tiež už tradičný výstup na Píliš. Stretnutia podobného rázu sú vhodné aj na to, aby sa jednotlivé obce navzájom informovali o pripravovaných podujatiach, čo pomôže predísť tomu, aby sa v tom istom čase konalo viacero podujatí. Zároveň Slováci z týchto obcí môžu navštíviť programy, o ktoré majú záujem. Podujatie v pivničnej osade v Číve na Urbana, ktoré podporila aj nová starostka, je jedným z takých programov. Kestúčania plánujú pokračovať v kultúrnom pásme za účasti detí Od Adventu do Troch kráľov. Obnovenie Pavlínskeho kláštora, kde sa prvýkrát usadil rád Pavlínov, oslávia za účasti vysokých cirkevných hodnostárov. Pri zrúcaninách Pavlínskeho kláštora v Huti sa na Turíce uskutoční omša, na ktorej sa pravidelne zúčastňujú Slováci z celého okolia. Huťania plánujú obnoviť aj súťaž v rúbaní dreva. Obecná a miestna slovenská samospráva v Santove hodlajú pokračovať v oberačkových slávnostiach, ktoré, podobne ako už spomenuté akcie, priťahujú aj návštevníkov zo širšieho okolia. Nový predseda slovenského voleného zboru z Čobánky L. Gordon upriamil pozornosť Pilíšanov na to, že prevádzkuje regionálne rozhlasové vysielanie a cez internet zverejňuje aj predpoveď počasia v Pilíši. V súvislosti s rokom 2011 M. Nagyová poprosila všetkých prítomných, aby venovali osobitnú pozornosť sčítaniu ľudu. Je totiž dôležité, aby sa zapojili do výberu sčítacích komisárov. Mali by to byť ľudia, ktorí poznajú obce a našich občanov.

VZ po odsúhlasení menoslovu kandidátov (v abecednom poradí) splnomocnilo predsedu J. Havelku a podpredsedníčku M. Nagyovú, aby v priebehu prípravy volieb do regionálnych slovenských samospráv a Celoštátnej slovenskej samosprávy rokovali a rozhodovali v mene organizácie. Po oficiálnom programe nasledovala nemenej dôležitá časť stretnutia, neviazaný rozhovor a priateľské posedenie pri bielom stole.

(br)

Sajóbábony

Nechcú ostať Slovákmi iba menami

Sajóbábony nie je slovenská osada. Hoci je takmer zrastená s Miškovcom a na okolí je niekoľko historicky uznaných slovenských usadlostí, doteraz sme o jej slovenských obyvateľoch nič nevedeli. V období zostavovania menšinových volebných zoznamov sa však aj v tomto mestečku v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe zrodila iniciatíva založiť slovenskú samosprávu, čo sa voličom aj podarilo.

V osade, ktorá 1. júla 2009 získala titul mesta, ľahko rozoznať tri časti. Jadro tvorí priestor okolo dvoch kostolov: rímskokatolíckeho a reformovaného. Tieto tu, v údolí rieky Bábony, stoja od začiatku 18. storočia. Novšia časť bola vytvorená v 50.-60. rokoch 20. storočia a pozostáva zo 4- až 8-poschodových činžiakov a na začiatku osady vidíme rodinné domy vybudované v 80. rokoch. Rapídny nárast počtu obyvateľov nastal v 50. rokoch. Počas vojny sem premiestnili z Balatonfűzfő časť vojenskej továrne na výrobu pušného prachu. Zrejme aj geografická poloha osady (možnosť dolovania hnedého uhlia, blízkosť potoka a lesov) viedla k presťahovaniu strategicky dôležitej vojenskej továrne, ktorá sa po vojne pretransformovala na Severomaďarské chemické závody, vyrábajúce hlavne batérie pre Maďarské štátne železnice, pesticídy (prostriedky na ochranu rastlín), polyuretán, ktorý sa používal napríklad ako kvapalná náterová hmota a formaldehyd. Po zmene spoločenského zriadenia nastala zmena aj v hospodárskych firmách: veľké závody sa rozdrobili alebo sa celkom zrušili. V Sajóbábonyi sa v 90. rokoch pokúšali udržať malé firmy, vytvorené z chemických závodov. Dnes sa stabilizoval počet účastníkov hospodárskeho života, zoskupených v priemyselnom parku, ktorý vytvorili na území predošlej továrne. Pôsobí tu 17 väčších-menších spoločností, vrátane nadnárodnej farmaceutickej spoločnosti TEVA a spaľovne nebezpečných odpadov.

V Sajóbábonyi sa pri sčítaní ľudu v roku 2001 hlásila k slovenskej národnosti jedna osoba a traja sa priznali, že slovenčinu používajú v priateľskom a rodinnom kruhu. Právom sa nadhodí otázka, odkiaľ sa tu berú Slováci, pre ktorých sa založila slovenská samospráva? Odpoveď je aspoň taká jednoduchá, ako história ľudstva: neustále sťahovanie sa za prácou, za lepším živobytím odveje našincov aj na kraj sveta, nieto ešte do Sajóbábonyu. V polovici predošlého storočia sa sem z týchto dôvodov nasťahovali Slováci z Bukových hôr, zo Zemplína, ale aj Níršégu a Dolnej zeme. Vždy to boli 1-2 rodiny, ktoré prišli za prácou do veľkého chemického závodu. Pomaličky ich národná identita oslabla, jazyk predkov sa dostal do úzadia, slovenčinu používali čoraz menej aj v rodinnom styku, až ju celkom zabudli. Nezabudli však na svoj pôvod, na to, akým jazykom hovorili ich starí rodičia. Potrebovali len niekoho, kto ich „pozbiera“ a túto osobu našli v Ladislavovi Dojčákovi. Sotva 30-ročný mladík žije so svojou matkou Máriou Dojčákovou v predmestskej vilovej časti. Absolventa strednej odbornej školy ekonomickej odmalička zaujíma rodinná história, skúmanie rodokmeňu. Jeho otec, pochádzajúci z neďalekého Szirmabesenyő, hovoril so svojou matkou iba po slovensky. „Dodnes neviem uvariť také strapačky, aké robievala moja svokra,“ sťažuje sa pani Mária, ktorá stratila manžela, keď syn mal osem rokov a krátko na to aj svokru, ktorá spievala svojmu vnukovi množstvo pekných slovenských ľudových piesní. Stopy po Slovákoch v Szirmabesenyő nachádzame v histórii osady, ktorú po vyhnaní Turkov znovuosídlilo 11 slovenských rodín zo Šariša. Počet Slovákov podľa sčítaní ľudu sa zjavne znížil po prijatí tzv. Eötvösovho národnostného zákona a na prelome 19. a 20. storočia tu už nenájdeme ani zmienku o našincoch. Avšak nejakí tam museli ostať, veď aj Ladislav Dojčák starší sa narodil v tamojšej slovenskej rodine!

Jednou z rozvetvených úloh novovzniknutého slovenského zboru v Sajóbábonyi bude aj preskúmanie týchto väzieb v okolitých osadách. Samospráva si však vytýčila aj iné ciele. Keďže jej členovia už nehovoria po slovensky, ich prvoradým cieľom je naučiť sa jazyk ich predkov. Ako L. Dojčák povedal, v hĺbke pamäti ešte nachádza slovenské slová, ktoré by bolo treba dostať na povrch. Práve preto ako prvé iniciovali organizovanie nedeľnej školy, ktorú by viedla učiteľka slovenského jazyka z blízkeho Miškovca. V mestskej knižnici plánujú zriadiť kútik so slovenskými knihami a časopismi, aby sa mohli zdokonaľovať v jazyku. Ďalším cieľom je usporiadať stretnutie, na ktorom by skúmali svoje rodokmene, ale aj založenie Klubu slovenských kuchárok, na ktorom by si chceli vymieňať tradičné slovenské recepty a získavať nové. Medzi dlhodobé plány slovenskej samosprávy patrí postavenie slovensko-maďarského pamätníka v strede osady, na mieste niekdajšieho sovietskeho.

Mesto má partnerské styky s Rejdovou na Slovensku. Vo februári 2005 slávnostne podpísali dohodu o spolupráci medzi dvomi lokalitami. Samosprávy sa zaviazali, že budú spolupracovať v oblasti podnikania, kultúry, školstva a športu berúc do úvahy odporúčania Európskej únie, potrebu prehlbovať integráciu medzi národmi. Predstavitelia samospráv oboch osád vyslovili želanie vzájomne spolupracovať, ale aj vytvárať priateľské vzťahy medzi občanmi. K naplneniu tejto dohody chce prispieť aj slovenská samospráva.

„Myslím si, že treba položiť základy: ľudia si musia uvedomiť, odkiaľ pochádzajú,“ povedal s presvedčením L. Dojčák, ktorý počas rozhovorov s obyvateľmi sa ich vypytuje, v akom jazyku sa rozprávali ich starí rodičia a často dostáva odpoveď, že po slovensky. Stopy po Slovákoch hľadá aj v menách obyvateľov. V Sajóbábonyi nachádzame priezviská Kolesár, Kopec, Lipták a podobne.

Mladý zamestnanec Mestského úradu v Miškovci dáva novú náplň výrazu agilita. Je presvedčený, že čo robí, bude na blaho užšej i širšej komunity. Hoci na začiatku mali problémy s miestnymi úradmi, nakoľko predtým v meste nebola nijaká menšinová samospráva, dnes je ich vzťah korektný. Aj keď slovenskej samospráve chceli ponúknuť miestnosť klubu dôchodcov, tá sa tam nenasťahovala, preto teraz hľadajú iné riešenie.

Sajóbábony nikdy nebol slovenskou osadou. Ale slovenský duch sa tu usalašil a teraz začína ožívať od základov: od výučby jazyka...

Eva Patayová Fábiánová

300. výročie narodenia Samuela Tešedíka st.

Oslavy v Békešskej Čabe

V Békešskej Čabe si v novembri dvojdňovým podujatím pripomenuli 300. výročie narodenia evanjelického farára Samuela Tešedíka staršieho. Oslávenec žil na sklonku svojho života päť rokov v dolnozemskom slovenskom meste, ale jeho vplyv na život čabianskej slovenskej komunity bol oveľa väčší, než by sme mohli predpokladať z tejto pomerne krátkej doby. On dal vybudovať Malý evanjelický kostol a k jeho menu sa viaže vypracovanie všeobecného cirkevného a etického poriadku, ktorým sa mu podarilo zjednotiť slovenských osadníkov, pochádzajúcich z rôznych regiónov severného Uhorska.

Organizátormi spomienkových osláv, ktoré sa konali v predposledný novembrový víkend, boli Evanjelická cirkev v Békešskej Čabe, Samospráva mesta Békešská Čaba, miestny slovenský volený zbor, Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) a Združenie na ochranu a skrášľovanie mesta Békešská Čaba. V rámci sympózia na pôde mestského úradu početných záujemcov o život Samuela Tešedíka st. privítal predseda slovenského zboru Juraj Ando, ktorý zdôraznil, že Slováci prišli do mesta pred takmer 300 rokmi. Našli si tu skutočný domov a odvtedy pracujú na zveľaďovaní, prosperovaní tohto kraja a svojej komunity. Práve tzv. čabianskosť vyzdvihol aj moderátor podujatia, predseda združenia ochranárov mesta Pál Cserei, ktorá sa vyznačuje o. i. tým, že miestne obyvateľstvo každého človeka dobrej vôle príjme do svojich radov bez ohľadu na jeho náboženskú príslušnosť a materinský jazyk. Na sympóziu vystúpili dvaja prednášatelia. Z rodného mesta S. Tešedíka st., z Púchova, zavítal do Békešskej Čaby farár tamojšieho zboru Ondrej Rišiaň, ktorý popri prehľade histórie evanjelickej cirkvi poukázal aj na rôzne smery v rámci nej v čase narodenia S. Tešedíka, ako aj na prejavy náboženského prenasledovania. Pritom sa zmienil aj o niektorých teóriách a myšlienkach „učiteľa národov“ Jána Á. Komenského, ktoré mohli vplývať na osláveného a ktoré pravdepodobne odovzdal aj svojmu synovi, neskoršiemu sarvašskému polyhistorovi. Z konkrétnych nariadení Komenského, ktoré Tešedík zaviedol na Čabe, vyzdvihol zo školského poriadku skúšanie detí koncom školského roka, kým v cirkevnom poriadku je to predpis rodičom, aby ich deti chodili do školy aspoň dovtedy, kým si neosvoja základné poznatky. Na podujatí, ktoré poctil svojou prítomnosťou aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, druhým prednášajúcim bol miestny evanjelický farár Pavol Kovács. Z jeho prednášky sa účastníci dozvedeli aj také zaujímavosti, že podľa súčasníkov Samuela Tešedíka staršieho bol tvrdým, prísnym človekom, avšak nie despotom a mal skutočnú autoritu. K jeho menu sa viaže vybudovanie prvej budovy kostola z tehál, predtým bol iba drevený, o ktorom sa istý čas vo Viedni rozhodlo, že ho treba zbúrať, zachránil sa iba vďaka intervencii grófa Grassalkovicha. Tešedík vypracoval jednotný všeobecný cirkevný a etický poriadok, ktorý okrem liturgických predpisov obsahuje aj prísne predpisy správania sa a prístupu k životu skutočných kresťanských ľudí. Pritom prísne dbal aj o morálku učiteľov. Zaujímavosťou je, že z jeho liturgických predpisov v Békešskej Čabe niektoré sú dodnes bežné, napr. po slovenskej bohoslužbe Áronské požehnanie spieva zbor spolu s farárom.

Po sympóziu v arkádach mestského úradu, kde vďaka ČOS a združeniu ochranárov mesta sa v hojnom počte nachádzajú dvojjazyčné pamätné tabule významných činiteľov mesta, odhalili ďalšiu, na pamiatku oslávenca. Požehnal ju evanjelický biskup D. Dr. Béla Harmati, ktorý mal záštitu nad dvojdňovými oslavami, a vence úcty a vďaky položili pri nej predstavitelia prítomných orgánov a organizácií.

Na druhý deň v „Tešedíkovom“ kostole na slávnostnej bohoslužbe kázal pán biskup Harmati, ktorý vysoko hodnotil zásluhy S. Tešedíka na zveľadení duchovného života a rozvoji miestnej komunity. K pamätnej tabuli významného činiteľa dolnozemskej slovenskej komunity veniec vďačných súčasných pokolení položil slovenský evanjelický farár Pavol Kutej ml.

(csl)

Starodávne tkaniny v živote čabianskeho ľudu

Starodávne tkaniny v živote čabianskeho ľudu - pod týmto názvom usporiadali Spoločenské domy na Békešskej ceste a Múzeum Mihálya Munkácsyho výstavu tradičných textílií. Expozíciu v priestoroch békeščabianskeho Rozprávkového domu, ktorá je verejnosti prístupná do prvej tretiny decembra, otvoril v prítomnosti vedúcej inštitúcie Krisztiny Veresovej a generálneho konzula Slovenskej republiky Štefana Daňa kurátor výstavy, predseda Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraj Ando. Vo svojom príhovore popri prehľade samotnej výstavy, ktorá obsahuje exponáty nielen zo zbierky dvoch usporiadateľských inštitúcií, ale aj známej čabianskej zberateľky Judity Ledzényiovej, sa zmienil aj o bohatej odbornej literatúre, ktorá sa venuje čabianskym výšivkám (napr. monografia J. Tiboriho, alebo zväzky edície Národopisu Slovákov v Maďarsku). Zároveň zhrnul proces spracovania konopí, ako aj pradenia a charakteristické, najobľúbenejšie farby starodávnych čabianskych tkanín, akou je biela, modrá, červená, čierna, resp. žltá. Pritom vyzdvihol, že čabianske výšivkárky dodnes majú svoje záujmové krúžky. Pozoruhodné je, že diela členiek Spolku žien pôsobiaceho pri evanjelickej cirkvi zožali úspech už aj na milenárnej výstave v r. 1896 v Budapešti.

V klubovej miestnosti Spoločenských domov na Békešskej ceste, kde sa pravidelne schádzajú členovia Slovenského klubu, bola otvorená ďalšia výstava, ktorá prezentuje čabianske tkaniny. Ako uviedla vedúca klubu Alžbeta Ančinová, klubovníci pozbierali výlučne pohrebné textílie, čím si zároveň pripomenuli svojich zosnulých. Po krátkom dvojjazyčnom programe rozprával klubovníkom o pohrebných zvykoch a obradoch v starodávnej Békešskej Čabe opäť muzeológ Juraj Ando. Hovoril napríklad o znameniach, podľa ktorých ľud usudzoval, ktorý dom „navštívi onedlho smrť“, alebo o prípravách na pohreb, o samotnom obrade a o následnom kare. Prítomní sa mohli dozvedieť aj také zaujímavosti, ako sa dalo rozoznať podľa zvonenia, či zomrel muž, žena, alebo dieťa. Klubovníci si v dôstojnom prostredí tkanín s čiernymi motívmi, nainštalovaných Alžbetou Liptákovou, pripomenuli aj niektoré staré zvyky, ako umývanie rúk po vstupe do domu po pohrebe, resp. samotný kar, na ktorom rodinným príslušníkom a známym zosnulého ponúkali syr a víno.

(csl)

Dvadsať rokov Vernosti

Jubileum Kultúrneho spolku Slovákov v Sarvaši

V posledný novembrový piatok sa v priestoroch Osvetového strediska Petra Vajdu v Sarvaši zišli miestni Slováci, aby spolu so svojimi hosťami - predstaviteľmi mesta a župy a rodákmi z ostatných Slovákmi obývaných osád župy - oslávili dvadsiate výročie založenia svojej občianskej organizácie.

Na podujatí históriu zoskupenia sarvašských Slovákov priblížila prítomným predsedníčka Kultúrneho spolku Slovákov v Sarvaši Vernosť Anna Franková. Ako uviedla, organizácia sa zrodila z iniciatívy súčasného predsedu Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibora Mótyána na báze Slovenského klubu v Strieborných viniciach, k členom ktorého sa časom pridali aj Slováci z mesta, predovšetkým učitelia slovenskej školy. Vyzdvihla pritom prácu niektorých členov, napr. Dr. Juraja Lovásza a nebohého riaditeľa slovenskej školy Jána Folytána. Organizácia pracuje v záujme ochrany a presadzovania národnostných práv, používania a zachovávania materinského jazyka, ako aj udržiavania kontaktov s materskou krajinou. Usporadúva rôzne programy v oblasti pestovania miestnej tradičnej kultúry, oživovania ľudovej slovesnosti, v čom jej aktívne pomáha miestny slovenský spevácky zbor a citarová kapela. Spolok má veľmi dobré kontakty so Slovákmi v Békešskej župe, A. Franková vyzdvihla predovšetkým mestá Békešskú Čabu, Poľný Berinčok, Sarvaš a Slovenský Komlóš. Činnosť organizácie by nemohla byť natoľko úspešná bez spolupráce s miestnou slovenskou školou a osvetovým strediskom. Okrem sarvašského Divadla Cervinus v meste pravidelne vystupujú so slovenskými inscenáciami aj Slovenské divadlo Vertigo a súbory z Brezna, Popradu a Nadlaku. Na javisku osvetového strediska sú častými hosťami slovenské folklórne skupiny z Maďarska i zo Slovenska. Spolok pred niekoľkými rokmi začal organizovať národopisné tábory pre deti, v tejto, ako aj v ostatných úspešných aktivitách, chce aj naďalej pokračovať, zdôraznila Anna Franková a v spoločnosti Tibora Mótyána odovzdala darčeky zakladajúcim členom.

Zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová zagratulovala jubilujúcemu spolku a vyslovila osobnú radosť z toho, že mohla byť prítomná na jeho zakladajúcej schôdzi. Generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo zagratuloval aj k výberu názvu zoskupenia, ktorý výstižne znázorňuje vzťah sarvašských Slovákov k svojim predkom. Tibor Mótyán sa vo svojom prejave poďakoval za prácu jednak každému členovi, ale zvlášť svojim nasledovníkom na čele spolku. Zároveň odovzdal diplom miestnej slovenskej samosprávy vedúcej spolku, ktorý je v podstate kópiou miestneho tlačového orgánu v slovenčine Novinkár nad Kerešom. Práve Anna Franková je dlhé roky lektorkou týchto novín, za túto prácu sa jej slovenská samospráva poďakovala udelením vyznamenania.

K radu gratulantov sa v mene vedenia mesta pripojil viceprimátor Sarvaša Zoltán Besenczy, ktorý vyslovil hrdosť na to, že v meste pôsobí takýto aktívny kolektív, v radoch ktorého je prítomná aj staršia generácia.

Do Sarvaša pricestovali v tento deň aj predstavitelia Slovákov z rôznych osád regiónu. Novozvolený predseda slovenského zboru v Kardoši Peter Pečeňa nadväzujúc na myšlienku J. Á. Komenského, podľa ktorej byť menšinovým občanom nie je stav, ale poslanie, prízvukoval, že v Sarvaši to potvrdili založením spolku. Riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová popri gratulácii zdôraznila, že význam našich spolkov vidí práve aj v organizovaní vzájomných návštev našich ľudí z rôznych osád. Aktivista Slovákov v Poľnom Berinčoku Ján Zolnai poprial spolku, aby sa dožil aj päťdesiatky.

Riaditeľka Slovenskej základnej školy v Sarvaši Zuzana Medveďová vyzdvihla, že vo výchove budúcich generácií im spolok ponúka maximálnu pomoc, a to nielen jeho vedenie, ale aj všetci členovia. Zvlášť sa poďakovala za prácu Anne Frankovej a organizácii popriala do budúcnosti veľa energie a vytrvalosti.

Slávnostný program jubilea Kultúrneho spolku sarvašských Slovákov Vernosť spestrilo pásmo miestneho ženského speváckeho zboru, citarovej kapely, ako aj speváckeho zboru a divadelníkov slovenskej školy.

V tento deň otvorili v aule osvetového strediska výstavu fotografií o živote spolku. Zástupkyňa predsedníčky organizácie Zuzana Nemčoková na vernisáži vyzdvihla, že exponáty dokumentujú, ako úspešne sa im podarilo zapojiť do zachovávania slovenských tradícií aj mladšiu generáciu.

Sarvašskí Slováci a ich hostia skončili oslavy slávnostnou večerou.

(csl)

Komunálne voľby na Slovensku

Nezávislí a Smer porazili pravicu

Dňa 27. novembra sa uskutočnili na Slovensku komunálne voľby, v ktorých občania rozhodli o starostoch, primátoroch a zastupiteľstvách. Na voľbách do orgánov samosprávy obcí sa mohlo zúčastniť spolu 4 409 194 voličov, volebné komisie vydali 2 191 127 obálok a celková účasť dosiahla 49,69 percenta. Zo všetkých 2 926 obcí, miest a mestských častí zastupiteľstvá zvolili v 2 917. Starostov či primátorov nezvolili v 16 obciach, resp. mestách, a opakovať voľbu zastupiteľstiev budú v deviatich obciach. Ústredná volebná komisia sa zaoberala takmer 170 podaniami, najviac z nich sa týkalo porušenia volebnej kampane a moratória, delegovania do volebných komisií, či prítomnosti pozorovateľov pri sčítavaní hlasov.

V komunálnych voľbách boli najúspešnejší nezávislí kandidáti na primátorov miest a starostov obcí a mestských častí, zvolených ich bolo 979. Z politických strán pri poslaneckých voľbách mala najväčší úspech opozičná strana Smer-SD (4 576), druhé bolo Kresťanskodemokratické hnutie (KDH - 2 591), tretia Slovenská demokratická a kresťanská únia - Demokratická strana (SDKÚ-DS -1 772), štvrtá Ľudová strana - Hnutie za demokratické Slovensko (ĽS-HZDS - 1 245) a piata Strana maďarskej koalície (SMK - 1 194). Ostatné strany získali menej ako tisíc poslaneckých mandátov. Pri starostovských a primátorských voľbách bol zo strán najúspešnejší Smer-SD (599 kresiel), druhé KDH (161), tretia SDKÚ-DS (159) a štvrtá SMK (129), ostatné strany získali pod sto starostovských či primátorských kresiel.

Na Slovensku je takmer 200 starostov a primátorov maďarskej národnosti - konštatovala tlačová agentúra MTI s poznámkou, že v najdôležitejšom meste - v Komárne - však vyhral nezávislý slovenský kandidát Anton Marek oproti dvom súperiacim Maďarom. MTI citovala slovenských politológov, podľa ktorých možno výsledky volieb do miestnych samospráv vnímať ako porážku vládnej koalície pravého stredu. V obciach a mestách, kde žije maďarská menšina, bolo otázkou, či v samosprávach získa silnejšiu pozíciu vládna strana Most-Híd, alebo opozičná SMK. SMK má starostov a primátorov v 120 obciach a mestách a takmer 60 obcí a miest povedie nominant Mosta-Híd.

Väčšina kandidátov na lokálnej úrovni sa snažila vyhnúť priamemu spojeniu s politickými stranami z dôvodu, aby maximalizovali potenciálnu podporu zo strany voličov. Pre TASR to povedala politologička Darina Malová. „Myslím si, že to svedčí zrejme o tom, že naša spoločnosť je polarizovaná, polarizujú ju politické strany a väčšina občanov asi chce vidieť iný typ politiky. Práve preto mnohí politici kandidovali ako nezávislí kandidáti, aj keď mali tichú alebo artikulovanú podporu zo strany politických strán,” pokračovala Malová.

Výsledky zvolených primátorov krajských miest svedčia o kritickom pohľade občanov na politiku súčasnej vlády - povedal politológ Rastislav Tóth. „Občania nie sú veľmi spokojní, alebo sú veľmi málo spokojní so súčasnou vládou,” uviedol R. Tóth. Prekvapila ho pomerne vysoká volebná účasť, aj tú hodnotí ako reakciu na aktuálne politické dianie. „Ľudia sa viac chceli vyjadriť k aktuálnej politike a lídri politických strán by si mali uvedomiť, že to bolo hlasovanie aj o všeobecnej politike, nielen o miestnej,” pokračoval politológ. Za zaujímavé považuje R. Tóth zmeny v krajských mestách, najmä v Bratislave, ktorá podľa neho bola tradične baštou pravicových politických strán. „Pravicové strany urobili zásadnú chybu a prehrali. Presadzovanie nezávislých kandidátov je dobrá vec, len je otázne, či naozaj ide o nezávislých kandidátov,” povedal R. Tóth s tým, „že to určite nie je jednoduchá finta na voličov”.

Sociológ Pavel Haulík z agentúry MVK komunálne voľby zhodnotil konštatovaním, že ak odhliadneme od určitých detailov, tak vyhral Smer. Nepovažuje to za prekvapenie, lebo podpora Smeru je výrazne vyššia ako iných strán a pri väčšinovom systéme sa to muselo prejaviť. Stredopravá koalícia premiérky Ivety Radičovej, vládnuca na Slovensku od júla, utrpela v komunálnych voľbách ťažkú prehru. Tak stratia kresťanskí demokrati prvýkrát od konania slobodných volieb v SR post primátora hlavného mesta Bratislavy, konštatovala nemecká tlačová agentúra DPA v reakcii na komunálne voľby v SR.

(t-s-hl)

Stretnutie Slovákov z regiónu Vérteš-Gereče

Príchodom chladného počasia sa začína na dedinách obdobie zakáľačiek. Dlhý proces vedie k tomu, kým na jar kúpené prasiatko gazda - gazdiná vykŕmi na 150 - 180-kilového brava. Zakáľačky si podnes zachovali svoj rituál. Už niekoľko dní vopred začínajú domáci chystať všetko, čo je potrebné - od kotlov po koreniny..., aby išla robota ako po masle, tak, ako to robili naši predkovia.

V skorých ranných hodinách sa schádzajú susedia, pomocníci, ktorých gazda núka domácou pálenkou. Pomoc domáci aj potrebujú, veď od momentu, keď brava zakolú, obaria, opália, vyvesia a rozoberú, potom jednotlivé časti spracujú a gazdiná pripraví chutnú večeru, prejde celý deň. Večer si sadnú za stôl všetci pomocníci s rodinami, priatelia domácich, aby sa pozhovárali pri chutnej večeri.

Pri takejto príležitosti sa stretli v Tardoši v posledný novembrový piatok hostia z Tatabáne - Bánhidy, Orosláňu a zo Síleša (Vértesszőlős). Tieto štyri obce sa 1. januára 2010 združili do regiónu Vérteš - Gereče. Sídlo tohto Slovenského regionálneho strediska Slovenského osvetového centra je v Tatabáni - Bánhide, vedúcou je Ružena Izingová Pružinová.

Hostia prišli do miestneho kultúrneho domu, kde ich hostitelia čakali s domácou pálenkou a prestretými stolmi. Privítala ich predsedníčka tardošskej slovenskej samosprávy Veronika Árendášová. Zvlášť pozdravila predsedníčku slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Máriu Nagyovú, vedúcu Slovenského regionálneho strediska Ruženu Izingovú Pružinovú, predsedov slovenských samospráv Alžbetu Szabovú, Eriku Törökovú Príbovičovú a Štefana Keveháziho, starostu Tardošu Bélu Csabána a notárku Anikó Szatmáriovú. Privítala aj poslancov obecnej a slovenskej samosprávy a každého, kto prijal pozvanie na dnešný večer.

Potom sa ujala slova Ružena Izingová Pružinová. Nakrátko oboznámila prítomných s činnosťou regionálneho strediska. Zvlášť zdôraznila, aké je dôležité zachovať si svoju identitu, jazyk, kultúru, zvyky našich predkov.

Básňou Václava Šupľatu Mucha, ktorú zarecitoval tretiak miestnej Základnej školy Lajosa Feketeho Gábor Sárközi, sa začal kultúrny program. Členovia tanečného súboru Červený mramor Tancami z Parchovian očarili obecenstvo. Po nich nasledoval spevácky zbor Gereče, ktorý zaspieval niekoľko slovenských ľudových piesní, ktorými rozospieval aj hostí v sále. Na harmonike hrala Judita Lóczkiová. Na záver kultúrneho programu vystúpili tanečníci s choreografiou Evy Szilágyiovej Šubovej Po susedoch, pozostávajúcou zo slovenských tancov z Maglódu, Isaszegu a zo Šáre.

„Veľká rodina“ je spolu. Môže prísť zaslúžená večera - výsledok celodňovej práce. Vôňa jaterníc, pečenej klobásy a mäsa urobila každému chuť do jedla. Po večeri sa stoly naplnili domácimi zákuskami a koláčikmi.

O dobrú náladu sa postarala miestna kapela BRASS. Parket sa naplnil veselými tanečníkmi. Cez prestávky, kým muzikanti oddychovali, sa sála ozývala krásnymi slovenskými piesňami.

Piesňou Dobrú noc, Milka má... sa hostia rozlúčili s hostiteľmi.

Anna Crnečká

Predseda Slovenskej samosprávy vo Vacove J. Alt:

Chceme posilniť identitu

Vo voľbách do menšinových samospráv podporili slovenskí voliči vo Vacove znovuzaloženie slovenského zboru. Na čele novej slovenskej samosprávy je opäť Július Alt, ktorý bol v predošlom cykle aj predsedom Slovenskej samosprávy Peštianskej župy. Vacovskú slovenskú samosprávu uznávajú v meste. Svedčí o tom aj vyznamenanie Pro Urbe a cena miestneho Klubu intelektuálov - cena Labuť, ktoré udelili zboru roku 2005. Slovenskí poslanci si za svoj cieľ vytýčili združovať Slovákov z mesta a okolia: pozývajú ich na veľkolepé folklórne podujatia počas dní mesta a usporadúvajú pre nich, ale i pre všetkých Vacovčanov, Slovenské Vianoce, ktoré sa v tomto roku uskutočnia 18. decembra. Podľa J. Alta majú dobrý kontakt aj s vedením mesta, ktoré ich doposiaľ všemožne podporovalo a zároveň vyslovil želanie, aby v dobrej spolupráci mohli pokračovať aj s novým mestským zastupiteľstvom. Slovenská samospráva udržiava priateľské styky s dvomi slovenskými mestami - so Šahami a Dubnicou nad Váhom, podporuje mestské hádzanárske družstvo mužov, mládežnícku dychovku a Základnú školu Károlya Földváryho, kde vyučujú aj slovenčinu.

„Chceli by sme posilniť slovenskú identitu pomocou kultúry, školstva a družobných stykov. Aj v tomto roku sme odštartovali jazykový kurz, na ktorý sa prihlásilo 14 frekventantov,“ povedal predseda slovenského zboru, ktorý sa v januári už nemieni uchádzať o post predsedu župnej slovenskej samosprávy.

A. Furuczová (ef)

Popoludnie so seniormi v Agárde

V novohradskom Agárde (Ősagárd) koncom novembra oslávili starších občanov. V mene miestnej slovenskej samosprávy a obecného zastupiteľského zboru pozdravil prítomných starosta Ondrej Agárdi.

V prvom rade sa v mene zastupiteľského zboru poďakoval dôchodcom za dôveru, ktorú mu prejavili v komunálnych voľbách. „Hoci v súčasnosti nie sú v najlepšej situácii ani samosprávy, ani občania, budeme sa usilovať čo najlepšie zastupovať naše spoločné záujmy,“ poznamenal O. Agárdi a dodal, že účasť starších občanov na živote obce je neoddeliteľná od každodenného života. „Starší sú nenahraditeľnou súčasťou našich rodín i našej obce,“ povedal na úvod tradičného stretnutia so seniormi starosta. Zároveň pripomenul, že miestni dôchodcovia sa aktívne zúčastňujú aj na organizovaní podujatí a podporujú mladých podľa svojich síl a možností.

„Oslávencov“ pozdravil aj miestny evanjelický farár Ákos Eszlényi, ktorý síce žije v osade iba jeden a pol roka, ale stihol spoznať Agárdčanov ako veľmi úprimných a otvorených ľudí. „Vždy je dobré, keď sú okolo nás starší ľudia. Môžeme v nich spoznať generáciu, ktorá pracovala za to, aby sme my mali dobrý život. Starý je ten, kto sa nevie tešiť zo života a kto má nielen pleť, ale aj srdce vráskavé. Inú skupinu tvoria tí, ktorým iba pribúdajú roky, ale oni nestrácajú na vitalite a tešia sa zo života,“ povedal Á. Eszlényi. Takíto sú podľa neho aj účastníci stretnutia, ktorým sa ako prví poďakovali najmenší Agárdčania. V programe škôlkárov figurovali slovenské a maďarské rečňovanky a pekný tanec na populárnu slovenskú hudbu. V programe, ktorý zostavila vedúca učiteľka škôlky Agneša Vidovská, vystúpili všetci jej zverenci.

Miešaný spevokol zaspieval slovenské a maďarské piesne. Bolo to potešiteľné nielen preto, lebo tento zbor nemá pravidelné skúšky, ale preto, lebo pripravil kyticu humorných piesní o každodennom živote dôchodcov na nápev známych maďarských šlágrov.

Po programe starosta pozdravil tých obyvateľov, ktorí v tomto roku oslávili, alebo oslávia okrúhle životné jubileum a potom nasledovala večera. Pri bielom stole žiarili hosťom oči nielen od sĺz radosti z pekného programu vnúčat či pravnúčat, ale aj radosti zo stretnutia s rovesníkmi, radosti, že na nich nezabudli. Ako nám prezradil O. Agárdi, v malej dedinke, kde žije o niečo viac ako 300 obyvateľov, nemajú možnosť darovať dôchodcom balíčky s potravinami, ale uchádzajú sa o rôzne granty, z ktorých potom napríklad od tzv. Potravinovej banky môžu pomôcť rodinám, ktoré sú na to odkázané.

Popoludnie skončilo, ani sme sa nenazdali, zimné večery prichádzajú skoro a agárdski dôchodcovia sa ponáhľali do svojich príbytkov dojatí z pekne stráveného času medzi svojimi rovesníkmi.

Eva Patayová Fábiánová

Martinské zvyky v Santove

Oživiť ľudové zvyky na Martina sa pokúsili v podpilíšskom Santove v polovici novembra. Žiaci Základnej školy v Santove sa zišli poobede na dvore kultúrneho domu, aby robili pekné lampióny. Pri práci si spievali známe piesne, riekanky a povedačky o husiach. Keď bol niekto hotový s lampiónom, mohol sa zúčastniť súťaže v kreslení o najkrajšiu hus. Na zohriatie organizátori ponúkali horúci čaj a chlieb s husacou masťou, dospelým aj varené víno. Do súťaže o najlepšie zaváraniny, lekváre a najkrajšie ovocie a zeleninu sa zapojili viacerí občania.

Po práci nasledovala zábava - predstavenie členov divadelného krúžku piatej triedy, ktorí dramatizovali tradície spojené s dňom svätého Martina. Doposiaľ nie je známe, v ktorý deň sa 11. novembra oslavovaný sv. Martin z Tours narodil, bolo to však údajne v roku 316 v Savarii (dnes Szombathely). Na prianie svojho otca sa stal dôstojníkom rímskeho jazdectva v Gálii. Jeden mrazivý večer však zmenil jeho život, keď sa podelil so žobrákom o svoj plášť, ktorý rozťal mečom. V noci sa mu potom zjavil Kristus odetý v darovanej polovici plášťa. Martin opustil armádu, nechal sa pokrstiť a stal sa pustovníkom. Skromný, múdry a vážený Martin bol v roku 371 vysvätený za biskupa v Tours a diecézu doviedol k nebývalému rozmachu. Legenda hovorí, že keď sa Martin dozvedel, že ho chcú urobiť biskupom, utiekol sa schovať kdesi na kláštornom hospodárstve. Lenže husi ho hlasnými gáganím prezradili. Ľudia ho potom násilím vytiahli z úkrytu. A tak napokon Martin pochopil, že je to Božia vôľa, aby sa stal biskupom, a tak sa už nevzpieral. Martina nazývali biskupom chudobných a keď zomrel, na jeho pohrebe 11. novembra sa zišli davy ľudí, medzi nimi asi 2-tisíc mníchov. Je patrónom okrem iného aj vojakov, jazdcov, kováčov, tkáčov, krajčírov, vinárov, pastierov, hostinských, cestujúcich, chudákov a žobrákov, zajatcov, abstinentov, domácich zvierat a husí.

Po divadelnom predstavení sa pohol lampiónový sprievod po uliciach dediny ku kostolu so spevom sprevádzaným muzikantmi. Po príchode do kultúrneho domu účastníkov zas čakal chlieb z husacou masťou a horúci čaj a pre dospelých varené víno, ktoré ich zohrialo v tento pekný novembrový večer.

(ihk-ef)

Novembrové aktivity malokerešských Slovákov

Uprostred novembra sa uskutočnilo ustanovujúce zasadnutie Slovenskej samosprávy v Malom Kereši, kde predsedníčka Zuzana Gmoserová vyhodnotila činnosť zboru v predchádzajúcom cykle a hovorila o predbežných plánoch na ďalšie obdobie. Ako povedala, tešia sa, že v meste sa zapísalo na volebnú listinu 593 Slovákov, ale menej potešiteľné je, že volilo len 251 občanov. - Napriek tomu je Malý Kereš druhým najpočetnejším slovenským mestom v Maďarsku, - povedala. Pani predsedníčka konštatovala, že samospráva dostávala od štátu ročne pol milióna forintov, ktorú doplnili o získané granty a použili na financovanie miestnych slovenských akcií. Malokerešskí Slováci majú svojich predstaviteľov aj v dolnozemských slovenských organizáciách a v Celoštátnej slovenskej samospráve. Z. Gmoserová s poľutovaním uviedla, že počet Slovákov v meste klesá, aktívni ľudia zostarli a mladých je málo. Zástupkyňa notára Judit Kisová Szathmáryová ocenila činnosť slovenskej samosprávy, najmä jej zásluhy na zachovávaní slovenských tradícií v meste. Verejné zasadnutie sa skončilo prerokovaním plánovanej činnosti nového zboru.

V priebehu novembra zavítala do Malého Kereša delegácia zo spriatelenej obce zo Slovenska, z Nesvád. Cieľom jej návštevy bolo informovať sa o príprave tradičných kerešských podujatí a výmena skúseností, keďže v ich obci začali organizovať desaťdňovú sériu akcií nazvanú Týždeň umenia Nesvady. V nasledujúcom roku usporiadajú tretí ročník, rad programov sa opiera o výtvarné umenie a dopĺňajú ho kultúrne podujatia. Ako uviedol riaditeľ Dní Július Németh, plánujú poskytnúť priestor aj menšinám žijúcim v iných krajinách. Keďže v Malom Kereši, s ktorým majú už dlhé roky plodné priateľské styky, aktívne pôsobí slovenská menšina, na budúcoročný festival, by chceli pozvať malokerešské kultúrne skupiny, ktoré by svojím vystúpením spestrili podujatie. Podľa predsedu Základnej organizácie Kultúrneho spolku Maďarov na Slovensku ČEMADOK Róberta Dobosiho v tejto veci rokujú s primátorom Malého Kereša Lászlóom Domonyim. Členovia delegácie sa stretli aj s predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy Zuzanou Gmoserovou a pozreli si pozoruhodnosti mesta.

Z. Bodová (aszm)

Hostia z Cabaja-Čápora v Ečeri

V rámci programu cezhraničnej spolupráce Budujeme partnerstvá navštívili 13. a 14. novembra Ečerčanov hostia zo spriatelenej obce zo Slovenska, z Cabaja-Čápora. Päťdesiatčlennú delegáciu privítali v kráľovskom kaštieli v Gödöllő starosta Ečeru Zsolt Gál, notár Zoltán Barta, členovia Folklórneho spolku Zelený veniec a klubu dôchodcov. Po spoločnej prehliadke kaštieľa pokračoval program v Kultúrnom dome Miklósa Rábaiho v Ečeri. Starosta Zsolt Gál oboznámil hostí s históriou obce a ocenil zásluhy bývalého starostu Istvána Harazina. Starosta Cabaja-Čápora Stanislav Gombík vyslovil radosť z úspešnej spolupráce. Hostí domácimi zákuskami núkali členovia miestneho klubu dôchodcov. Nasledovala prehliadka obce. V katolíckom kostole hostia obdivovali obnovené okná z olovnatého skla, na ktorých sú svätí z rodu Arpádovcov. Potom navštívili slovenský dedinský dom a pozreli si galaprogram miestnych a slovenských speváckych zborov. Po kultúrnom programe nasledovala zábava do skorého rána. Pokračovanie projektu bude vo februári 2011, keď sa Ečerčania zoznámia s Cabajom-Čáporom.

(ocsa-aszm)

Marián Tkáč predsedom Matice slovenskej

V Martine sa koncom novembra uskutočnilo valné zhromaždenie Matice slovenskej. Zišiel sa na ňom historicky najväčší počet, viac ako 400 delegátov z celého Slovenska, ktorí zvolili za predsedu Matice slovenskej Mariána Tkáča. Bývalému viceguvernérovi Národnej banky Slovenska odovzdalo svoje hlasy 52,08 % oprávnených voličov. M. Tkáč tak po dlhých rokoch vystriedal Jozefa Markuša pôsobiaceho na tomto poste historicky najdlhšie. Z volieb vzišli i nové vrcholné orgány, Výbor a Dozorný výbor MS. Nový predseda MS sa vo svojom úvodnom slove poďakoval za vyslovenú dôveru a sľúbil, že sa s plnou vážnosťou od začiatku svojho pôsobenia bude venovať potrebným zmenám v Matici, ale napríklad aj jej zatraktívneniu (v najlepšom slova zmysle) pre mladých ľudí a čo najširšiu verejnosť. Zdôraznil aj kontinuitu práce a nadviazanie na všetko dobré, čo Matica slovenská za bývalého vedenia urobila. Matičiari sa potleskom poďakovali Jozefovi Markušovi za pôsobenie v čele inštitúcie.

(br)

Slovenská pastorácia v Maďarsku

Na poslednom zasadnutí Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) v tomto volebnom cykle poslanci schválili aj referát duchovných, ktorí vykonávajú pastoráciu medzi Slovákmi v Maďarsku. Evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová a katolícky kňaz Stanislav Brtoš o problémoch, s ktorými sa stretávajú počas práce referovali aj na poslednom zasadnutí Kultúrneho výboru CSS. Obaja informovali o tom, že finančne nie je dostatočne zabezpečená táto služba, preto im spôsobuje problémy napr. aj hradenie nákladov na cestovanie za veriacimi. Členovia výboru sa zhodli v tom, že okrem prostriedkov, ktoré venuje na tento účel CSS, by bol žiaduci aj príspevok cirkví a miestnych slovenských samospráv. Uverejňujeme referáty duchovných, ktorí zabezpečujú slovenskú pastoráciu v Maďarsku.

O činnosti slovenskej katolíckej misie

Od 1. júla 2009 som začal pracovať v rámci pastorácie medzi tunajšími Slovákmi. Počas prvého roka som sa postupne zoznamoval so slovenskou komunitou, od jednotlivých samospráv, ktoré tu fungujú, až po konkrétnych ľudí. Za tento čas som spoznal do istej miery aj život veriacich ľudí, hlásiacich sa ku katolíckemu vierovyznaniu.

Žijem v Budapešti, preto najviac spoznávam život tunajších Slovákov. Tu slúžim sv. omše v slovenskom jazyku v VIII. obvode, v kostole sv. Jozefa na Námestí M. Horvátha, každú prvú nedeľu v mesiaci.

Druhým mojim pravidelným pôsobiskom je Santov, kam dochádzam raz v týždni na slovenskú sv. omšu a pravidelne každú druhú nedeľu v mesiaci. Tu sa rozvinula najväčšia spolupráca v rámci katolíckeho spoločenstva. Okrem klasických sv. omší som v advente každý týždeň dochádzal na ranné rorátne sv. omše. Navyše sa v tejto obci uskutočnil projekt spolupráce medzi slovenským rádiom Lumen a maďarským rádiom Szent István.

Tretie moje pravidelné pôsobisko je Pilíšska Čaba, kde dochádzam pravidelne každú druhú nedeľu v mesiaci na slovenské sv. omše. Tu navštevujem aj piatkové stretnutia slovenskej komunity, kde sa okrem iného pripravuje aj liturgia na nasledujúcu nedeľu a nacvičujú slovenské chrámové piesne.

Ako minulý školský rok, tak aj v tomto školskom roku pokračujem vo výučbe katolíckeho náboženstva na Slovenskej základnej škole v Budapešti, oproti minulému školskému roku počet záujemcov o výučbu náboženstva stúpol. Pravidelne sa stretávame jeden raz týždenne. Vytvorili sme dve skupiny - mladších a starších žiakov.

Z mojej strany chcem poďakovať redakcii Ľudových novín, ktorá so mnou nadviazala veľmi peknú spoluprácu. Pravidelne uverejňuje moje príspevky v náboženskej rubrike, či sú to už informácie z jednotlivých udalostí, alebo príhovory či zamyslenia k významným a dôležitým cirkevným udalostiam. Taktiež navštevujem redakciu slovenského vysielania Maďarského rozhlasu, kde pripravujeme nahrávky do sobotňajšieho náboženského vysielania.

Pravidelne sa zúčastňujem aj na akciách slovenských samospráv a organizácií po celom Maďarsku.

Stanislav Brtoš

Celoštátna slovenská evanjelická farárska služba

V roku 2010 sme sa snažili pokračovať v práci začatej pred niekoľkými rokmi. Môžem referovať o tom, že pravidelné slovenské bohoslužby prebiehajú v hlavnom meste, Békešskej Čabe, Slovenskom Komlóši, Pitvaroši, Sarvaši, Veňarci, Agárde, Lucine a v Černi. Každý rok organizujeme stretnutia pre farárov, ktorí ovládajú slovenský jazyk, na ktorých si vymieňame skúsenosti. V tomto roku boli dve takéto stretnutia, máji vo Veňarci a v októbri v Jači.

Aktualitou tohto roka boli oslavy 400. výročia Žilinskej synody, na ktorých sme sa tiež zúčastnili. Z Maďarska vystúpil s prednáškou historik Botond Kertész. Pripravili sme aj film o živote Slovákov v Maďarsku, ktorý sme v Žiline premietli. Naše októbrové stretnutie v Jači bolo venované práve tejto šnúre podujatí.

Počas celého roka sme sa zúčastňovali na rôznych slovenských dňoch a oslavách, na ktorých sme slúžili slovenské bohoslužby. Takéto príležitosti boli v tomto roku vo Veľkej Tarči, Teranoch, Maglóde, v III. obvode Budapešti Békásmegyeri a Banke.

Vlani sme v Budapešti vytvorili peknú tradíciu, podľa vzoru našich katolíckych bratov organizujeme v Lutherovom dvore spoločné slovenské bohoslužby s veriacimi zo zborov so slovenskými koreňmi. Takto nás navštívili bratia a sestry z Jače, Kirťu, Veľkej Tarče, Maglódu, Černe a nedávno z Čemeru.

Pre deti zo slovenskej materskej a základnej školy v Budapešti pravidelne organizujeme biblické hodiny, zamestnania a ekumenický biblický tábor.

Zúčastňujeme sa aj na ekumenickom stretnutí speváckych zborov, ktoré sa v tomto roku uskutočnilo v Békešskej Čabe. Na tomto podujatí sme mali možnosť spoločne slúžiť pobožnosť s katolíckym bratom farárom Stanislavom Brtošom. V uplynulých rokoch sme sa zúčastňovali aj na medzinárodných konferenciách v Bratislave, Prahe, Srbsku a koncom septembra v Rumunsku.

Na našu radosť posledné tri roky badáme v zboroch so slovenskými koreňmi určité obrodenie. Vo Veňarci napríklad majú záujem o pravidelné slovenské bohoslužby, na ktoré prichádzajú aj Slováci z okolitých obcí, napr. z Bíru, Bokoru, Šápova, Erdőtarcse a Guty. Naposledy si naši bratia z Veňarcu a Guty objednali slovenské spevníky.

Veľkou udalosťou minulého roka bola návšteva biskupského zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku na pozvanie zboru biskupov Evanjelickej cirkvi v Maďarsku. Pri tejto príležitosti sa mohol začať úprimný dialóg, ktorý pokračoval návštevou riaditeľa Evanjelického biskupského úradu v našom zbore a návštevou vedeckých pracovníkov, ktorí boli poverení zmapovaním slovenských zborov.

Ťažkosti nám neraz spôsobuje odpor bratov farárov, slúžiacich v zboroch so slovenskými koreňmi, napr. v jednej novohradskej obci, kde na ponúknutú službu môj brat farár odpovedal: „Tu už nevedia po slovensky.“ Pritom práve tamojší veriaci sa na mňa obrátili so žiadosťou o poskytnutie spevníkov. Tento problém som naznačila aj pánovi biskupovi Tamásovi Fabinyimu. Pri riešení takýchto problémov by nám mohli byť na pomoc aj miestne slovenské samosprávy.

Hilda Guláčiová Fabuľová

vedúca Celoštátnej slovenskej farárskej služby

Ekumenická bohoslužba v Budapešti

Dňa 19. decembra o 10. hodine sa v kaplnke Slovenského evanjelického zboru a. v. v Budapešti na Rákócziho triede uskutoční ekumenická slovenská bohoslužba. Slovo božie budú kázať katolícky kňaz Stanislav Brtoš a evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. Počas bohoslužby budú spievať členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena.

Betlehem - dom chleba

Už čoskoro tu máme vari pre každého z nás najkrajšie sviatky roka - Vianoce. Vianoce so sebou prinášajú pocit šťastia, rodinnú pohodu, v mysli nejedného človeka sa objavujú spomienky na detstvo, častejšie myslíme na našich blízkych a možno sa snažíme byť voči druhým ústretovejší, vľúdnejší. Vianoce so sebou prinášajú aj istý zhon, ale to napokon len preto, lebo chceme, aby všetko dopadlo najlepšie. Ak túžite zažiť neopakovateľnú atmosféru vianočných sviatkov, a hlavne pokochať oči nevšednými betlehemami, navštívte Kysucké múzeum v Čadci. Má pre vás pripravenú výstavu s názvom Betlehem - dom chleba. Ľudia v minulosti, ktorí prechádzali v karavánach cez Betlehem a smerovali do púšte, si tu kupovali do zásob chlieb napečený v Betleheme. Preto názov mesta je odvodený od slov: Bet Lehem - Dom chleba. Ak by sme mali označiť nejakú potravinu, ktorá sprevádza ľudstvo takmer celou históriou, mohol by to byť chlieb. Jeho konzumácia je taká bežná a rozšírená, že aj v Otčenáši spomenutý „chlieb náš každodenný“ nenecháva nikoho na pochybách, že je tým myslená všetka strava človeka. Takú veľkú úlohu zohrával a zohráva chlieb v živote ľudí. Na výstave je 34 betlehemov z Českej a Poľskej republiky. Slovenskú stranu zastupujú betlehemy ľudových výrobcov z Kysúc a Oravy. Množstvo netradičných betlehemov, či už vystrúhaných z dreva, slamených, keramických, látkových, dokonca i vyrobený z cestovín, môžete vidieť v Kysuckom múzeum do 10. januára 2011. Výstava je spojená aj s predajom vianočných ozdôb, zvončekov, lampášov, nádob na med, maľovaných sklíčok a mnohých ďalších milých vianočných predmetov. Ak nemáte ešte pre svojich blízkych darček, navštívte múzeum a určite s vianočnou maličkosťou odídete.

(zj)

Roztancovaná Slnečnica v Dunaeďháze

V Dunaeďháze usporiadali slovenská menšinová samospráva a miestne zastupiteľstvo 27. novembra tradičné národnostné stretnutie Slnečnica. Podujatie otvoril starosta obce Tomáš Nagy, ktorý srdečne privítal účastníkov dvanásteho národnostného stretnutia tanečníkov. Ako povedal, teší sa, že stretnutie v ich obci zapustilo korene, miestni obyvatelia si naň už zvykli. Organizátori vzhľadom na znížené finančné možnosti pozvali na tohoročné stretnutie iba jedno hosťujúce teleso, a to Folklórny súbor z Pišpeku, ktorý pôsobí od roku 2006 pod vedením predsedníčky tamojšej slovenskej samosprávy Emese Gimešiovej Sokolovej. Choreografmi súboru sú Zoltán Széphalmi a Judita Széphalmiová Tóthová. Ich cieľom je zachovávanie miestnych tradícií, pišpeckého slovenského folklóru, jeho prezentovanie na javiskách v Maďarsku. Skupina sa od svojho založenia viackrát zúčastnila nielen na domácich, ale aj na zahraničných festivaloch. Minulý rok na celoštátnom stretnutí folklórnych skupín a tanečných súborov, ktoré usporiadalo Slovenské osvetové centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy v Sarvaši, získala zlatý diplom za Pišpecké tance. V máji tohto roku na kvalifikačnej súťaži v Kapuvári dostala diplom za vynikajúci výkon. V októbri 2010 na kvalifikačnej prehliadke slovenských ľudových speváckych zborov a inštrumentálnych skupín Slovenský škovránok, ktoré zorganizoval Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM), si odniesla tiež zlatý diplom. Mladí tanečníci za sprievodu kapely predniesli polhodinový, veľmi vydarený program.

Program pokračoval vystúpením národnostného detského a mládežníckeho tanečného súboru Slnečnice z Dunaeďházu, ktorý pôsobí od r. 1995. Pozostáva z 50 členov, ktorí si v troch vekových skupinách osvojujú tance na pôde Základnej umeleckej školy Levanduľa v Dunaföldvári. Pri nácviku nových choreografií si osvoja aj základy národopisu danej oblasti, vrátane ľudových zvykov, hudby a odevu. Vedie ich učiteľka tanca Silvia Sebőková. Sú pravidelnými účastníkmi miestnych, regionálnych a župných podujatí. V auguste tohto roku dostal súbor za svoju činnosť vyznamenanie „Za Dunaeďház“. Vedenie obce, ako aj miestna slovenská samospráva, sa v rámci svojich skromných možností snažia podporovať tanečníkov, bezplatne im poskytujú priestory v kultúrnom dome.

Domáci tanečníci sa predstavili s detskými hrami a horehronskými, maglódskymi, novohradskými, šarišskými a békešskými tancami, za ktoré zožali obrovský potlesk.

(aszm)

Milovníci tanca v Rétšágu

Slovenská samospráva novohradského mesta Rétšág usporiadala v uplynulom mesiaci svoje tradičné veľkolepé podujatie - stretnutie detských a mládežníckych tanečníkov. V poradí siedme folklórne stretnutie mladých v divadelnej sále mestského kultúrneho strediska sa podarilo uskutočniť vďaka finančnej podpore Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Celoštátnej slovenskej samosprávy a Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku.

Vydarené popoludnie sa začalo prednesom hymnickej piesne Zväzu Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia... v podaní Vanessy Glückovej, ktorú na harmonike sprevádzala jej sestra Laura. Účastníkov stretnutia a početné obecenstvo dvojjazyčne privítala predsedníčka slovenského voleného zboru mesta Silvia Glücková Šalgaiová, ktorá predstavila hosťujúce súbory a poďakovala sa sponzorom.

Kultúrny program sa líšil od doterajších, v predchádzajúcich ročníkoch bolo totiž zvykom v Rétšágu naraz privítať 5-6 tanečných súborov. Na tohoročné stretnutie bola pozvaná veľkopočetná tanečná skupina zo Slovenska, z mesta Želiezovce, ktorá prišla s príslušníkmi viacerých vekových skupín. Hosťujúci súbor nám ukázal prierez zo svojich skvelých choreografií, jeho kapela navodila v sále fantastickú atmosféru. Dievčatá z Mlynkov predniesli kyticu pilíšskych ľudových piesní. Domáci tanečníci, ako aj naši hostia, zožali veľký úspech, obecenstvo ocenilo ich výkony obrovským potleskom. Dúfame, že milovníci slovenského ľudového tanca sa o rok znovu stretnú v Rétšágu.

(sgš)

Dolná zem opäť v Bratislave

Slováci z Maďarska, Chorvátska a Vojvodiny sa v uplynulom mesiaci symbolicky vrátili do ich pravlasti, na Slovensko, aby v rámci doplnenej výstavy fotografií Eriky Fajnorovej predstavili svoj život a kultúru v priestoroch Slovenského technického múzea - Múzea dopravy v Bratislave.

Erika Fajnorová, ktorá v rokoch 2002 a 2006 pôsobila ako hosťujúca učiteľka v Slovenskej základnej škole v Sarvaši a na tamojšej Vysokej škole Samuela Tešedíka, sa už dlho zaujíma o život Slovákov na Dolnej zemi. A nielen na území Maďarska, ale aj Chorvátska, Rumunska a Vojvodiny. Od svojho príchodu do Sarvaša dodnes fotografuje významné podujatia, ale aj každodenný život dolnozemskej Slovače. Z bohatej zbierky dokumentárnych fotografií mala už v roku 2008 výstavu v Múzeu dopravy v Bratislave pod názvom Zďaleka domov. Neskôr sa putovná výstava presunula do Letnej čitárne Červený rak v Bratislave.

V roku 2008 dokumentovala objektívom fotoaparátu Korbáčikový festival v Jelisavci v Chorvátsku a zbierku záberov Slovákov z Chorvátska postupne dopĺňala na festivaloch a podujatiach na Slovensku aj v Chorvátsku. Život tejto slovenskej komunity je odlišný tým, že v prístavnom meste Rijeka žije generačne najmladšia skupina krajanov, ktorá sa sem prisťahovala v minulom storočí. Pre Maticu slovenskú v Rijeke a Dni slovenskej kultúry v septembri roku 2010 bola v tomto meste inštalovaná ďalšia časť výstavy, nazvaná Mozaika príbehov - Slováci v Chorvátsku.

Autorka fotografií chce dosiahnuť, aby široká verejnosť mala príležitosť spoznať súčasný život a minulosť slovenských presídlencov v ich „novej“, takmer tristoročnej domovine, ktorú si vybrali z rôznych dôvodov. Popri mnohých organizáciách zo zainteresovaných krajín na usporiadaní výstavy malo veľké zásluhy STM - Múzeum dopravy v Bratislave, ktoré sa stalo domovom pre fotografie do konca decembra 2010.

Na dvojmetrových banneroch a na fotografiách je možné obdivovať stredozemskú, meštiansku kultúru chorvátskych Slovákov z Rijeky, korbáčiky a folklór z Jelisavca, Josipovca, Markovca Našického, Iloku, ale aj prípravu halušiek pod holým nebom, žatvu, striebornovinické zabíjačky, Pašiové hry Slovenského divadla v Sarvaši a také slávnostné chvíľky našej histórie, ako oslavy 280. výročia príchodu Slovákov do mesta Sarvaš. Na fotografiách z Vojvodiny sú nielen insitné motívy, dobové predmety a zariadenie pamätných domov, ale aj predstaviteľky slovenskosti - ňaničky, ktoré zachovávajú slovenské slovo. Všade. V kostole, cestou domou i doma.

Hostia vernisáže sa nielen na fotografiách, ale aj naživo stretli s kultúrou zahraničných Slovákov. Juraj Ráďanský z Maďarska predniesol báseň Dedinské večery od komlóšskeho básnika Juraja Dolnozemského a poviedku Kitti Krnáčovej o znovuosídlení Sarvaša, s ktorou ako ôsmačka na Základnej škole v Sarvaši vyhrala súťaž Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Vojvodinskú slovenskú literatúru predstavila Janka Vitálošová, ktorá recitovala verše poetov z Kovačice.

V programe vystúpila aj spevácka a tanečná zložka folklórneho súboru Slovenka z Rijeky za sprievodu tamburášskej skupiny Zametski koren. Návštevníkov zabavili obľúbenými slovenskými ľudovými piesňami hudbou na tradičných chorvátskych hudobných nástrojoch a mestským folklórom - tancom „šimi“. Matičiari z Rijeky tancovali v kostýmoch mešťanov zo začiatku XX. storočia a v priestoroch múzea pôsobili ako živá súčasť expozície dobových motorových vozidiel, bicyklov či kandelábra a lavičiek na peróne vlakovej stanice spred sto rokov. Prekvapením bolo, že tanec nečakane pokračoval aj po ukončení oficiálnej časti vernisáže a spolu s občerstvením - slovenským i stredozemským - spríjemnil návštevníkom nedeľné popoludnie.

Fotografie Eriky Fajnorovej sú vystavené v priestoroch STM - Múzea dopravy v Bratislave, neďaleko Hlavnej železničnej stanice. Výstava je putovná, preto dúfam, že aj v Maďarsku budeme mať príležitosť pozrieť si mozaiku fotografií - príbehov zatiaľ troch komunít zahraničných Slovákov.

Juraj Ráďanský

Vážení predplatitelia!

V prípade akéhokoľvek problému s faktúrami a šekmi na predplatenie Ľudových novín na rok 2011 volajte telefónne čísla 06-1-210 8029, 06-1-303 3441, pošlite fax na číslo 06-1-303 3440, alebo pošlite e-mail na adresu Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Redakcia

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.....................................................................................................................................