Záver cyklu v Celoštátnej slovenskej samospráve

Bilancia štyroch rokov, plány do budúcnosti

Posledné tohoročné riadne zasadnutie Valného zhromaždenia ukončilo štvrtý štvorročný cyklus Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS). Čulá, ale konštruktívna diskusia sa rozvinula o predložených referátoch vedenia, výborov, inštitúcií a delegátov CSS v rôznych zboroch. Poslanci rozhodli aj o viacerých hospodárskych otázkach, schválili koncepciu rozpočtu CSS a jej inštitúcií a pracovné plány inštitúcií na rok 2011.

Po správe vedenia CSS o aktivitách v uplynulom období a o plnení uznesení VZ sa pristúpilo k prerokovaniu Referátu o činnosti CSS v období 2007-2010. Dokument obsahuje informácie o rozvoji inštitúcií, organizácii práce Úradu, o národnostno-politickej činnosti a zahraničných kontaktoch CSS. V súvislosti so zastupovaním záujmov našej komunity poslanec Imrich Fuhl vyslovil názor, že v uplynulom štvorročnom období sa vyskytli prípady, ako začierňovanie slovenských tabúľ, pálenie slovenskej vlajky v Budapešti, kauza Mlynky a útok na čabianskych Slovákov zo strany Svetového zväzu Maďarov a Jobbiku, proti ktorým vedenie CSS neprotestovala adekvátne, včas a dostatočne ráznym spôsobom. J. Fuzik vo svojej reakcii uviedol, že na všetky spomenuté prípady reagoval vyhlásením alebo tlačovou správou. Pripustil však, že spôsob, ktorý pokladá za vhodný a účelný pri presadzovaní záujmov, sa líši od spôsobu navrhovaného poslancom I. Fuhlom. Pripomenul, že aféra v Mlynkoch sa uzavrie tak, že sa niečo vybuduje a ako novú formu presadzovania záujmov si zvolili samosprávy Fórum celoštátnych menšinových samospráv, ktoré pravidelne zasadá a snaží sa zastupovať naše záujmy napr. formou listov ústavným činiteľom. Pripomienka poslankyne Márie Šutinskej sa vzťahovala na vydávanie učebníc a pripomenula, že CSS podľa nej nekritizovala dostatočne priebojne to, akým spôsobom chce kompetentné ministerstvo riešiť vydávanie učebníc, a ani referát nekonštatuje, že neistý spôsob súbehov nie je správny. J. Fuzik vo svojej odpovedi vyjadril svoj súhlas s obsahom kritiky, ale uviedol, že v referáte delegátky CSS v Celoštátnom menšinovom výbore Zuzany Medveďovej sa táto téma konkrétne vyskytuje. Dodal, že za posledné štyri roky nevyšli slovenské učebnice, ale teraz sa podarí vydať štyri, na ktoré roky čakajú, na čom má zásluhy čabianska škola a konzorcium, ktoré vzniklo za týmto účelom. Budapeštiansky poslanec Ladislav Petro uznal význam organizačnej úlohy CSS na smerovaní ku kultúrnej autonómii, na čom majú rozhodný podiel inštitúcie, či už prevzaté, alebo novozaložené. Zazlieval CSS, že - jeho slovami - ignorovala Budapešť ako takú, čo sa prejavilo na neriešení problému budapeštianskej školy a odmietnutí založenia regionálneho strediska pre hlavné mesto. Následky sa podľa neho prejavujú aj v tom, že v Programe nadaných, zameranom na získavanie detí do našich dvoch gymnázií, sa zúčastňuje niekoľkonásobne viac detí z južných oblastí, ako zo severu. Na kritiku reagoval J. Fuzik, ktorý pripomenul, že práve tento zbor schválil zriadenie dvoch nových regionálnych stredísk v severnom regióne, v Ečeri a Tatabáni-Bánhide. Po uzavretí diskusie poslanci prevažnou väčšinou hlasov schválili dokument.

Ďalší blok rokovania tvorili témy hospodárskeho charakteru. Členovia VZ modifikovali rozpočet CSS a inštitúcií na rok 2010, v rámci čoho boli vsunuté do rozpočtu sumy, získané od uplynulého zasadnutia z rôznych zdrojov. Takto sa suma príjmov a výdavkov CSS a jej inštitúcií zvýšila na 1 miliardu 153 miliónov 393 tisíc Ft. Na úvod ďalšieho bodu J. Fuzik pripomenul, že začiatkom roka sa VZ rozhodlo zobrať rezervu od škôl. Keďže po 28 miliónov pre každú školu, sľúbených ministerstvom, zatiaľ nedostali, v záujme bezproblémového vyplácania faktúr a miezd škôl v Békešskej Čabe, Novom Meste pod Šiatrom (NMpŠ) a Sarvaši musí CSS vrátiť inštitúciám časť odobranej sumy. VZ ako finančný preddavok na tieto výdavky schválilo 4 milióny 602 tisíc Ft pre školu v Novom Meste pod Šiatrom, 16 miliónov 260 tisíc Ft pre Sarvaš a 18 miliónov Ft pre školu v Békešskej Čabe. Koncepcia rozpočtu CSS a jej inštitúcií na rok 2011 počíta s príjmami a výdavkami vo výške 943 miliónov 655 tisíc Ft. Predsedníčka Finančno-kontrolného výboru Zuzana Szabová uviedla, že výbor prerokoval a navrhuje schváliť koncepciu na rok 2011. Po schválení koncepcie Z. Szabová predložila návrh na doplnkovú mzdovú odmenu pre predsedu na október a november a ročné odmeny pre predsedu a zástupkyňu predsedu, čo poslanci schválili. Keďže zákon pre rozpočtové inštitúcie predpisuje internú kontrolu VZ schválilo plán internej kontroly na rok 2011. Touto prácou bola poverená firma, ktorá kontroluje aj školu v NMpŠ. Na poslaneckú otázku Z. Szabová uviedla, že ide o povinnú úlohu, o zistených skutočnostiach musí kontrolór referovať predsedovi a potom treba prijať plán opatrení na odstránenie zistených nedostatkov.

Prvým v rade prerokúvaných štvorročných referátov výborov a inštitúcií bol dokument Finančno-kontrolného výboru. Poslankyňa Mária Nagyová sa poďakovala výboru za jeho prácu. Ako povedala, od vzniku CSS je členkou VZ, ale nemali ešte výbor, ktorý by bol odviedol takúto dobrú prácu. K poďakovaniu sa po jednohlasnom schválení dokumentu pripojil aj J. Fuzik, ktorý potvrdil, že výbor pracoval skutočne veľmi svedomito a odborne.

Referát Výchovno-vzdelávacieho výboru uviedol jeho predseda Michal Lásik. Ako povedal, materiál obsahuje všetko, čím sa výbor zaoberal a odzrkadľuje aj tie oblasti, kde sa podarilo pokročiť. Ako príklad uviedol, že vďaka Slovenskému pedagogickému metodickému centru sa uskutočnilo viac školení, seminárov a doškoľovaní pre pedagógov, a to doma i v SR. I. Fuhl poukázal na to, že v referáte chýbajú údaje o tom, aké kroky sa urobili v oblasti materských a základných škôl, v ktorých sa vyučuje slovenčina ako predmet, ako aj o tom, kde zanikla alebo sa začala výučba slovenčiny. M. Lásik pripomenul, že na začiatku cyklu si výbor naplánoval zmapovanie situácie v školskej oblasti. Dodal, že práca šla veľmi ťažko, lebo od škôl ťažko získavali informácie, dokonca sa našli školy, ktoré odmietli poskytnúť údaje. Napriek tomu sa zrodil zborník, ktorý vydá pedagogické metodické centrum so základnými údajmi o týchto školách, ktoré bezpochyby budú odrážať klesajúcu tendenciu. K téme školstva sa prihovorili viacerí poslanci. M. Šutinská vytkla, že referát neodráža ťažkosti v školstve, ani to, akú pomoc by ešte školy potrebovali, či už v oblasti učebníc alebo pomôcok. Ferdinand Egyed v súvislosti so situáciou v Novohradskej župe označil za problém, že deti sa v školách nenaučia po slovensky. Tento fakt svedčí tom, že sú tu veľmi veľké problémy a preto očakával, že výbor sa bude viac zaoberať týmito otázkami, možnými novými metódami vyučovania slovenčiny. Zuzana Hollósyová z Budapešti vytkla, že referát vôbec nehovorí o tom, aká je situácia v budapeštianskej škole. Vyslovila názor, že túto školu nesmú zanedbávať, veď z nej vyšli aj mnohí učitelia, ktorí vyučujú na vidieku. Navrhla, aby nasledujúca samospráva dbala o to, aby táto škola nebola prázdna, aby poskytovala pomoc novej riaditeľke. Po pripomienkach poslanci referát schválili. Nasledujúcim bodom v „školskom bloku“ bol referát Slovenského pedagogického metodického centra (SPMC). V súvislosti s ním predseda odborného výboru uviedol, že výbor ho prerokoval a navrhol schváliť s pripomienkou, aby na základe iniciatívy učiteľov boli zriadené dva poradné orgány: jeden z domácich a jeden z hosťujúcich učiteľov. Ako vyzdvihol, najrozsiahlejšia je činnosť inštitúcie v oblasti materských škôl, pre ktorú vydávajú metodické zošity, CD atď. Na pripomienku I. Fuhla, že niekedy sa nestretávajú reálne potreby a nároky s ponukou metodického centra M. Lásik uviedol štatistické čísla, ktoré odrážajú účasť pedagógov na doškoľovaniach doma a na Slovensku za posledné štyri roky. Kým v roku 2006 na nikto nezúčastnil na doškoľovaní, v tomto roku bol počet účastníkov doma 134 a v SR 147. Reagoval aj na kritiku, ktorá odznela na rokovaní Zväzu Slovákov v Maďarsku a písalo sa o nej v Ľudových novinách, podľa ktorej CSS nevenuje dostatočnú pozornosť školám, v ktorých sa slovenčina vyučuje ako predmet. Ako povedal, v tejto súvislosti by bolo zaujímavé preskúmať, ktoré oblasti na konferenciách nie sú zastúpené. V súvislosti so zvýšením záujmu o doškoľovania J. Fuzik uviedol, že v pozadí je prechod na tzv. výjazdové konferencie, ktoré sa konajú cez víkend a na ktoré pricestujú odborníci za pedagógmi. Po uzavretí diskusie poslanci schválili referát aj pracovný plán SPMC na rok 2011. Pred prerokovaním referátov troch škôl CSS M. Lásik označil v prípade všetkých za úspech, že v čase, keď rapídne klesá počet školopovinných detí, u nás sa počet žiakov neznižuje, za čo vďačíme angažovanosti vedenia a pedagogických zborov. Na pripomienku I. Fuhla, že sa očakáva, aby boli tieto školy slovenskejšie, ako pred ich prevzatím, J. Fuzik súhlasil s tým, že je dôležité, aby boli slovenskejšie a aby posielali deti do dvoch našich gymnázií, ale dôležité je aj to, že sa zachránili. Riaditeľka slovenskej školy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková poznamenala, že síce nevie, či sa tieto školy stali slovenskejšími potom, ako ich prevzala CSS, ale od 70. rokov sa zvýšil počet detí v ich škole. Ani v tom čase sa nevyučovali všetky predmety po slovensky, ona napr. na biológii učí po slovensky aspoň niektoré výrazy, vetné modely, ktoré rozširujú slovnú zásobu žiakov. Podmienkou toho, aby sa škola stala dvojjazyčnou je, aby minimálne 50 percent predmetov vyučovali po slovensky. Robia všetko v záujme toho, aby deti naučili po slovensky. Školy sú dobre vybavené interaktívnymi pomôckami, ale dosahované výsledky v prípade všetkých predmetov závisia aj od postoja detí a rodičov. Poznamenala, že sarvašská škola sa v Békešskej župe pokladá za špičkovú, rodičia pol roka dopredu prihlasujú deti do škôlky, aby sa im ušlo miesto. V súvislosti s problémami M. Lásik označil za dôležité zabezpečiť náväznosť jednotlivých stupňov, pretože stovky detí z materských škôl nepokračujú v osvojovaní si slovenčiny na základnej škole. Toto isté platí aj v prípade stredných škôl, na ktoré sa z tisícok detí, ktoré sa na základnej škole učia po slovensky, hlásia v minimálnom počte. Problémy vysokých škôl vyplývajú z problémov stredných škôl a neprejde veľa rokov, keď vôbec nebudú na našich školách učitelia, ktorí by okrem slovenčiny mohli vyučovať aj iný predmet. Po plodnej diskusii schválili referáty škôl v Sarvaši, Békešskej Čabe a Novom Meste pod Šiatrom a pedagogické programy týchto inštitúcií. Právne predpisy totiž umožňujú, aby prevádzkovateľ rozhodoval o klasifikovaní žiakov od 2. po 4. ročník. So súhlasom VZ pedagogické programy inštitúcií umožňujú, aby od konca 2. ročníka všetky školy prešli na známkovanie. Na návrh odborného výboru poslanci schválili aj referát delegátky v Celoštátnom menšinovom výbore Z. Medveďovej a referát Verejnoprospešnej nadácie pre Slovákov v Maďarsku, ktorú založila spoločnosť Legatum. Referát odráža, že sú žiaci, ktorí sa napriek nadácii a účasti v Programe nadaných nezapíšu do slovenského gymnázia. Poslanci potom modifikovali výchovný program žiackeho domova v NMpŠ. Modifikácia bola potrebná preto, lebo na predchádzajúcom zasadnutí VZ bol schválený nový organizačný poriadok inštitúcie.

Zasadnutie pokračovalo rokovaním o činnosti Kultúrneho výboru CSS v období 2007-2010. Predsedníčka výboru Z. Lauková na úvod uviedla, že je ťažká úloha referovať o kultúre, veď ide o širokú oblasť. Preto sa snažili materiál zostaviť tak, aby odrážal prácu výboru. Po referáte výboru sa pristúpilo k schváleniu referátov kultúrnych inštitúcií CSS. Z. Lauková uviedla, že výbor ich prerokoval v prítomnosti vedúcich inštitúcií a navrhuje ich schváliť. Poďakovala sa vedúcim inštitúcií za vykonanú prácu. V súvislosti s referátom Slovenského osvetového centra, ktoré má už 9 regionálnych stredísk, poslanec I. Fuhl nadhodil, že v ich správach o činnosti by bolo treba uvádzať spôsob a mieru ich účasti na daných aktivitách, aby sa vedelo, aký podiel má na ich realizovaní dané regionálne stredisko. Vedúci stredísk v Černi a Sarvaši Zoltán Szabó a Tibor Mótyán uviedli, že vedúci regionálnych stredísk každý mesiac podávajú správu o svojej činnosti v takejto forme, i keď sa to v referáte možno neodráža. Poslankyňa M. Nagyová sa poďakovala za založenie strediska v Tatabáni-Bánhide, ktoré za krátky čas svojej existencie už odviedlo veľký kus práce a upozornila na potrebu kontrolovania obsahu referátov. Po schválení referátu a pracovného plánu SOC na rok 2011 poslanci prerokovali správu o činnosti a plán práce na rok 2011 Slovenského divadla Vertigo (SDV). Na potrebu posilnenia ochotníckej zložky SDV a kladenie väčšieho dôrazu na prebúdzanie ochotníckeho divadla v Maďarsku upozornil I. Fuhl. S pripomienkou súhlasil aj J. Fuzik a dodal, že na podujatí Spolu na javisku, ktoré sa uskutoční posledný novembrový víkend, vystúpia nielen ochotníci Vertiga, ale aj zo Slovenského Komlóša. Po schválení referátu a pracovného plánu SDV členovia VZ pristúpili k prerokovaniu hlásenia o činnosti Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) a diskusii o pracovnom pláne inštitúcie na nasledujúci rok. I. Fuhl vyjadril presvedčenie, že ústav je už dosť dospelý na to, aby nemusel dokazovať svoju opodstatnenosť. Dodal, že v znamení hesla „menej by bolo viac“ by bolo žiaduce určiť oblasti, ktoré by sa potom dôkladne vedecky spracovali, čo J. Fuzik prisľúbil tlmočiť Vedeckej rade. Po schválení oboch dokumentov poslanci vyjadrili súhlas aj s referátom redakcie Ľudových novín a jej pracovným plánom na rok 2011. Kurátorke Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny Ildiky Klauszovej Fúzikovej sa za jej prácu poďakovala Z. Lauková. Kurátorka vyjadrila vďaku za dôveru, za to, že v tomto zbore mohla štyri roky zastupovať našu národnosť a vyjadrila poľutovanie, že nie vždy sa každému ušiel grant, pretože z roka na rok sa znižuje rozpočet nadácie. O svojej činnosti v Kuratóriu Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku referovali dvaja členovia, delegovaní CSS: člen VZ Tomáš Nagy a prvý predseda CSS Michal Mata. Poslanci schválili aj správu o činnosti Slovenskej katolíckej misie a Slovenskej evanjelickej farárskej služby, ktoré predložili Stanislav Brtoš a Hilda Guláčiová Fabuľová. Na záver „kultúrneho bloku“ poslanci na základe odporúčania výboru a odbornej komisie, ktorá projekty posudzovala, rozhodli o tom, že z rukopisov zaslaných do súbehu na vydanie slovenskej publikácie podporia vydanie zbierky piesní repatriantov z Čaby žijúcich v okolí Komárna Keď som išla včera večer z túlania.

Živá diskusia sa vytvorila okolo referátu Strategického výboru, ktorý v uplynulom cykle viedol Zoltán Szabó. Poslanci na základe predloženej správy vyslovili názor, že činnosť tohto zboru nebola v súlade s jeho názvom, viac-menej zahŕňal „ostatné oblasti“ činnosti CSS. Predseda výboru súhlasil s tým, že tento zbor nemal korene a aj keď mal minulosť, tá bola skutočne zmiešaná (v predchádzajúcich cykloch Podnikateľský výbor, Integračný výbor). J. Fuzik v súvislosti s týmto zborom vyzdvihol otvorenie sa smerom k cestovnému ruchu a nový prístup k mládeži cez Maďarský futbalový zväz. Poslanci po referáte výboru schválili aj referát a obchodný plán Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum na rok 2011. CSS je v súčasnosti zastúpená v troch - štyroch maďarsko-slovenských zmiešaných komisiách. V komisii pre cezhraničnú spoluprácu zastupujú CSS Jozef Havelka a T. Nagy, ktorí tiež referovali o svojej činnosti. Táto komisia zasadá dvakrát ročne, raz na jednej, raz na druhej strane hranice a podľa ich slov naša účasť v zboroch, kde sú zastúpené obidve vlády, má veľký politický význam. Poslanci sa zhodli v tom, že by bolo užitočné, keby CSS bola prítomná aj v ostatných komisiách. O svojej činnosti v Menšinovom výbore Maďarského futbalového zväzu Z. Szabó povedal, že Zväz síce v poslednom období prejavil ochotu spolupracovať nielen s rómskou, ale aj s ostatnými minoritami, ale nie je isté, že to tak bude aj v budúcnosti. Poslanci si na záver vypočuli informácie o výstavbe Slovenského regionálneho kultúrneho strediska v Mlynkoch, ktoré by malo byť do konca roka pod strechou. J. Fuzik referoval aj o tom, že v záujme toho, aby mohol byť dom dokončený, sa obráti na predsedov vlád MR a SR. Na rozlúčku poslanci dostali pekné perá ako darček CSS, vypočuli si aktuálne informácie o pripravovaných podujatiach a porozprávali sa pri bielom stole.

Alžbeta Račková

Marián Tkáč predsedom Matice slovenskej

V Martine sa koncom novembra uskutočnilo valné zhromaždenie Matice slovenskej. Zišiel sa na ňom historicky najväčší počet, viac ako 400 delegátov z celého Slovenska, ktorí zvolili za predsedu Matice slovenskej Mariána Tkáča. Bývalému viceguvernérovi Národnej banky Slovenska odovzdalo svoje hlasy 52,08 % oprávnených voličov. M. Tkáč tak po dlhých rokoch vystriedal Jozefa Markuša pôsobiaceho na tomto poste historicky najdlhšie. Z volieb vzišli i nové vrcholné orgány, Výbor a Dozorný výbor MS. Nový predseda MS sa vo svojom úvodnom slove poďakoval za vyslovenú dôveru a sľúbil, že sa s plnou vážnosťou od začiatku svojho pôsobenia bude venovať potrebným zmenám v Matici, ale napríklad aj jej zatraktívneniu (v najlepšom slova zmysle) pre mladých ľudí a čo najširšiu verejnosť. Zdôraznil aj kontinuitu práce a nadviazanie na všetko dobré, čo Matica slovenská za bývalého vedenia urobila. Matičiari sa potleskom poďakovali Jozefovi Markušovi za pôsobenie v čele inštitúcie.

(br)

Jubileum pávieho krúžku s vydaním CD-platne

Po santovskej hradskej...

Tridsať rokov uplynulo odvtedy, ako sa v podpilíšskom Santove spojili oduševnené ženy a založili páví krúžok. Zapojili sa tak do hnutia, ktorého poslaním bolo zachovávať slovenskú spevnú kultúru. Okrúhle výročie oslávili speváci v santovskom kultúrnom dome spolu s miestnymi folklórnymi skupinami.

Snáď najkrajší bol začiatok „rodinnej“ oslavy, keď darčeky rozdával jubilant. Členovia krúžku po prednese kytice tradičných miestnych ľudových piesní odovzdali pamätný list a kvet ženám a fľašu vína mužom: bývalým členom a prominentom osady a nášho národnostného života. Takto obdarovali aj starostku osady Evu Čičmancaiovú, bývalého starostu Mikuláša Kollára, zástupkyňu predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelku Rybovú, dlhoročnú vedúcu pávieho krúžku Máriu Nagy-Györyovú, katolíckeho farára Stanislava Brtoša a predsedníčku miestnej slovenskej samosprávy, riaditeľku santovskej základnej školy Katarínu Kormošovú.

Páví krúžok založila skupina oduševnených Santovčanov v roku 1980. Prvé vystúpenie mal v roku 1982 a od tých čias absolvoval celý rad vystúpení v slovenských mestách a obciach v Maďarsku i na Slovensku. Nadviazal kontakt s miestnym tanečným súborom Stužka (Pántlika) a s hudobnou kapelou Santovská nálada. Spolu založili Súbor pre zachovávanie santovských tradícií, v ktorom spracovali obrazy zo života miestnych obyvateľov (V nedeľu popoludní, santovské hody alebo Od Kataríny do Vianoc). S týmto programom sa predstavili aj v Národopisnom múzeu v Budapešti. Krúžok patrí medzi zakladateľov speváckeho zboru Pilíš, v ktorom spievajú aj Čívania a Mlynčania. Dodnes vystupuje na národnostných folklórnych a náboženských podujatiach. Viackrát bol ocenený Zlatým škovránkom, naposledy začiatkom októbra t. r. v Bánhide. Členovia krúžku s veľkou láskou a úctou spievajú naše slovenské piesne a dlhé roky obetavo pracujú na národnostnom poli, úspešne reprezentujú nielen Santov, ale celú našu Slovač. Santovský páví krúžok získal roku 2007 najvyššie vyznamenanie CSS Za našu národnosť. Vedúcou zboru je už tretí rok Terézia Kováčová, ktorá tento post prevzala od Márie Nagy-Györyovej.

Krásne jubileum oslávili santovskí speváci vydaním CD-nosiča, na ktorý nahrali 37 prekrásnych smutných i veselých santovských ľudových piesní. Cédečko dostalo názov Po santovskej hradskej a bol oň veľký záujem zo strany obyvateľov obce, ktorí naplnili hľadisko nedávno odovzdaného kultúrneho domu. Ako sme sa dozvedeli od T. Kováčovej, súbor má v súčasnosti 17 členov a na najväčšie potešenie sa k nemu pripojili aj traja mladí (tridsiatnici) z tanečného súboru Stužka. Ako nám prezradila, za šesť dní nahrali päťdesiat pesničiek, ale všetky sa na nosič nezmestili, snažili sa vybrať tie najlepšie. „My hovoríme, že sú to santovské pesničky, hoci na Santove nebol nikto, kto by skladal piesne. Preto sú santovské, lebo ich spievali naši starí rodičia, zachovali sa ústnym podaním. Sú medzi nimi aj také, ktoré v okolitých slovenských dedinách nepoznajú. Skúšky máme každý pondelok. Radi sa stretávame, vypijeme si vínečko či teplý čaj, ktorý je dobrý na hlasivky (odteraz hoci aj z pekného hrnčeka s fotografiou spevokolu - poznámka EF) a lepšie sa nám spieva. Hoci nemáme mužov, väčšina žien sú vdovy, a mladí majú málo času, lebo musia pracovať, rady sa stretávame a rady spievame nielen na vystúpeniach, ale aj cestou na vystúpenie či späť,“ povedala T. Kováčová a dodala, že najväčšiu pomoc dostáva od kantorky Kataríny Süvegesovej, ktorá je tiež členkou pávieho krúžku a ktorá ako hudobne vzdelaná vždy udáva tón.

Na javisku sa vystriedali všetky folklórne skupiny obce počnú oslávencami, cez mladých a „starších“ tanečníkov Stužky a členov kapely Kóborzengő, až po folklórny súbor Studienka. Všetci predviedli to najlepšie zo svojho repertoáru, aby takto oslávili jubilantov.

O začiatkoch krúžku, nám rozprávala M. Nagy-Györyová, ktorá viedla spevokol vyše dvadsať rokov. Oduševnené ženy sa schádzali už v roku 1975, spievali však len tak pre seba, verejne nevystupovali, ani ich nemal kto viesť. Iniciatíva ostala iniciatívou až do roku 1980, keď sa vedúca materskej školy Margita Škripková podujala na zorganizovanie založenia pávieho krúžku. So získavaním členov nemala problémy, raz - dva sa prihlásilo vyše tridsať záujemcov vrátane mužov. Po náhlej smrti M. Škripkovej sa vedenia krúžku ujala Františka Kromešová, ktorá stála na jeho čele dva roky. Po nej až do presťahovania sa do Budapešti organizovala život pávieho krúžku pani Mária. Odkiaľ poznala také množstvo ľudových piesní? Nuž nielen od rodičov, ale aj od starších mužov, ktorí v nedeľu predpoludním a cez týždeň vo večerných hodinách si krátili dlhú chvíľu v krčme jej rodičov. „Som rada, že som prišla a bola som rada, že ma zavolali na javisko zaspievať si spolu Pilíšsku hymnu,“ priznala s dojatím bývalá vedúca zboru, ktorá poznamenala, že je to veľmi dobrý kolektív, jeho členovia si dokonca sami zhotovili kroje.

Po krásnom, ale nie dlhom programe nasledovali gratulácie. Prvá v rade bola starostka obce, ktorá hovorila o dobrom príklade, ktorý ukázali členovia santovského pávieho krúžku ďalším generáciám. Spevákom sa v mene CSS poďakovala za pekné piesne a za šírenie dobrého mena Slovákov v Maďarsku E. Rybová, ktorá sa priznala, že ich spev má aj ona osobne veľmi rada.

Eva Patayová Fábiánová

Folklórne hnutie - jeden z najpevnejších prvkov našej identity

Folklórne hnutie je aj v súčasnosti jedným z najpevnejších prvkov etnickej a kultúrnej identity Slovákov v Maďarsku. Tieto prvky, tieto hodnoty upevňuje už ôsmy rok Zväz Slovákov v Maďarsku, keď každé dva roky organizuje prehliadku slovenských speváckych zborov dospelých Slovenský škovránok, ktorá je spojená s kvalifikovaním javiskového prejavu súborov.

Vedúci súborov, ale i členovia, po vystúpení a kvalifikovaní majú možnosť i osobne konzultovať s odborníkmi, členmi poroty, o svojej činnosti, o možnostiach rozvoja.

Terajší štvrtý ročník prebiehal v troch regiónoch: v Zemplíne - v Pálháze, v Zadunajsku - v Tatabáni-Bánhide a v typickom dolnozemskom prostredí a ovzduší, v Poľnom Berinčoku.

V Pálháze boli účastníkmi súťažnej prehliadky spevokoly zemplínskych osád: Kvety Hút z Pálházy, spevácke zbory z Baňačky a Malej Huty. Súbor z Vágašskej Huty nakoniec neprišiel. Z Bukových hôr boli prítomné dva kolektívy: spevácky zbor z Répašskej Huty a spevácka skupina Horenka z Novej Huty (Bükkszentkereszt). Novinkou v Pálháze bolo vystúpenie chýrneho Slovenského speváckeho zboru z Mlynkov. Zámerom organizátorov v tomto prípade bolo vzájomné oboznámenie sa s odlišnými tradičnými vrstvami ľudovej piesne a spevnej kultúry. Kým pilíšske ľudové piesne nadväzujú na západoslovenskú a juho-moravskú tradičnú kultúru, zatiaľ zemplínske piesne si zachovali prvky z východného Slovenska a Bukovčania sú nositeľmi piesňového repertoáru juhoslovenských krajov. V Pálháze mimo súťaže vystúpili žiaci slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom ako spevácko-citarová skupina.

V Bánhide sa predstavilo 8 speváckych zborov a folklórnych súborov. Boli to spevácke skupiny z Bánhidy, Tardošu a Zimozeleň zo Síleša, ktorú založili pred 18 rokmi. „Chceli sme si založiť literárny krúžok, tam sme začali spievať a nakoniec zostal len spev,“ týmito slovami sa predstavili obecenstvu. Tu vystúpil kolektív Perla Matry z Malej Nány a Páví krúžok zo Santova, ktorý si ako jediný zachoval pôvodné pomenovanie spred tridsiatich rokov. K jubileu vydal CD nahrávku Po santovskej hradskej, na ktorej spieva 37 piesní. V Bánhide vystupovali aj tri početné folklórne skupiny: Zornica z Jače, Rozmarín z Veňarcu a folklórna skupina z Pišpeku, ktorá bola znovu založená na počesť Štefana Lamiho, ktorý bol dlhé desaťročia hybnou silou slovenského kultúrneho života v Pišpeku.

Na prehliadke v Berinčoku vystupovalo 14 speváckych skupín. Počet vystupujúcich spevokolov vzrástol aj tým, že z jednej osady prišli až dve - tri skupiny. Napr. z Kétšoproňu, Čabačudu a Slovenského Komlóša boli dva, z Békešskej Čaby až tri. Citarový súbor pozostávajúci z dospelých a detí z Kétšoproňu predniesol sarvašské ľudové piesne, kým „zbor penzistov“ - ako sa sami predstavili - spieval svadobné rituálne piesne z Vojvodiny. Tieto sa vo väčšine zhodovali so svadobnými piesňami slovenských osád békešského regiónu a tak aj so svadobnou tradíciou Kétšoproňu. Zo Slovenského Komlóša prišla už vyše šesťdesiat rokov známa ženská spevácka skupina, niektoré ženy v nej spievajú už 50 rokov. Popri cenných miestnych piesňach nás tešilo, že sa znovu vrátila k pôvodnému komlóšskemu kroju, na ktorý na predošlej prehliadke (Dunaeďház) akoby zabudla. Ozajstným prekvapením bola mandolínová skupina Komlóšanov strednej generácie Tremolo. Predniesla výlučne komlóšske piesne. Tento mandolínový orchester pokračuje v tradíciách komlóšskeho mandolínového orchestra založeného okolo roku 1800 a obnoveného v rokoch 1820-1830, ktorý vznikol pod vplyvom vojvodinskej slovenskej, resp. srbskej mandolínovej hudby. Terajší orchester, ktorého členovia sú väčšinou predstaviteľmi komlóšskej slovenskej inteligencie, predniesol komlóšske ľudové piesne a slovenské umelé piesne, ktoré vznikli v mestskom prostredí v Békešskej Čabe. Odtiaľ sa potom rozšírili najmä po Békešskej župe a v Nadlaku. Podobne ako komlóšska inteligencia má svoje zoskupenie aj čabianska slovenská inteligencia: spevácky zbor Čabiansku ružičku. Okrem interpretácie čabianskych ľudových piesní sa ujal prednesu spracovaných a štylizovaných ľudových piesní z celej slovenskej oblasti, ako aj piesní z domácich slovenských jazykových ostrovov. V Berinčoku vystúpili s piesňami z Pilíša. Hoci prednes bol zaujímavý, porota napriek tomu navrhla, aby súbor na kvalifikačných súťažiach vystupoval s domácim piesňovým repertoárom. Krásne spievané, autenticky interpretované piesne sme počuli od súborov z Berinčoku, Telekgerendášu, od detskej skupiny (s dvomi dospelými) z Pitvarošu. Podobne pekným prednesom potešili porotu a obecenstvo členovia známeho tradičného čabianskeho speváckeho zboru Orgován. Tento zbor sa môže zaradiť medzi najautentickejšie skupiny zo Zadunajska, akými sú spevokoly zo Santova, Tardošu, Bánhidy, Mlynkov a z východnej časti krajiny z Baňačky. Tieto kolektívy veľmi prísne chránia tradičnú kultúru svojich osád a snažia sa objavovať nové miestne piesne, piesňové veno, ktoré im zanechali ich predkovia.

Medzi pozoruhodné interpretácie patril prednes súboru z Répašskej Huty, ktorý zaspieval kyticu miestnych ľudových balád a ktorý spolu s komlóšskym patrí medzi najstaršie domáce slovenské spevokoly, veď vystupoval už v r. 1950.

Spevokol zo susednej Novej Huty sa od predchádzajúcej súťaže tak počtom, ako aj obsahovo rozšíril, obohatil, v kruhu najstaršej generácie objavuje už dávno zabudnuté piesne. K novým javom tohoročného Slovenského škovránka patrí aj to, že sa zvýšil počet vystupujúcich mužov, ba hudobno-spevácka citarová skupina z Čabačudu pozostáva výlučne z mužov. Medzi kvalitné súbory patrila aj skupina z Malej Nány so svojím trochu eklektickým repertoárom. Tu treba poznamenať, že Malá Nána z hľadiska pôvodu slovenských ľudových piesní doteraz nebola odborníkmi preštudovaná.

Zdá sa, že spevnú kultúru vystupujúcich posilnili aj vystúpenia a festivaly chrámového spevu, veď interpreti cirkevných piesní sa mnohokrát kryjú s členstvom ľudových speváckych zborov.

Okrem speváckych skupín sa na tohoročnom Slovenskom škovránkovi zúčastnili aj tri folklórne skupiny, ktoré predniesli zvyky zo svojej osady. Rozmarín z Veňarcu, ktorý za svoju existenciu vďačí vynikajúcej osobnosti osady Anne Hudecovej, predniesol regrútsku rozlúčku. Bolo pre nás prekvapením veľké množstvo regrútskych piesní z tejto novohradskej osady, veď doteraz sme v takomto množstve poznali regrútske piesne len z pilíšskych, resp. zo zadunajských slovenských osád. Folklórna skupina Zornica z Jače predniesla jačiansku svadbu a skupina z Pišpeku časť miestnej svadby (čepčenie nevesty). Rozdiel medzi dvoma predstaveniami bol závažný. Kým Jačania predviedli tradičnú slovenskú jačiansku svadbu, zatiaľ Pišpečania dvojjazyčný, slovensko-maďarský variant miestnej svadby. Prednes a spevy boli autentické, ale v kruhu poroty sa nadhodila otázka, či by táto skupina nebola schopná obnoviť, rekonštruovať tradičnú, výlučne slovenskú svadbu. Samozrejme, treba zachovať aj tento dvojjazyčný javiskový variant.

Na súťaži spevokolov a folklórnych skupín sa vytvorila vynikajúca nálada, ktorá láka spievať aj tých, ktorí nemali, alebo k tomu nemajú odvahu, a ktorá nabáda k tomu, aby sme si vážili tradičnú spevnú kultúru.

Vystupujúce skupiny sú ochrancami týchto našich bohatých tradícií, ako to skoncipovala vo svojom článku Môže aj dnes vzniknúť ľudová pesnička? v 41. čísle Ľudových novín (14. 10. 1010) významná slovenská etnomuzikologička Eva Krekovičová, ktorá už niekoľko rokov skúma, zapisuje slovenské piesne aj medzi našimi Slovákmi: „Dedinské folklórne skupiny dnes preukazujú ľudovej piesni neoceniteľné služby tým, že zachraňujú zanikajúce prejavy folklóru a vracajú v umeleckej podobe na scénu folklór jeho pôvodným majiteľom a ich potomkom.“

Anna Divičanová

O identite, histórii a literatúre

Seminár výskumného ústavu v Budapešti

Kedy sa vám naposledy stalo, milí čitatelia, že ste dva dni mohli uvažovať o otázkach, či je Píliš a Budapešť súčasťou Dolnej zeme, alebo nakoľko na terajšej roztrieštenosti našej komunity zohráva úlohu silná lokálna a regionálna identita Slovákov? Priznám sa úprimne, mne sa také niečo už roky neprihodilo. Aj preto bol pre mňa, ako laickú poslucháčku, vzácny medzinárodný vedecký seminár Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM). Témou seminára boli Dejiny Slovákov na Dolnej zemi, lokálna identita, interetnické a interkultúrne vzťahy menšín vo vidieckom a mestskom prostredí v Uhorsku a Maďarsku v 19. a 20. storočí v slovensko-maďarskom kontexte.

Tí, ktorí pravidelne čítajú Ľudové noviny, vedia o uplynulých dvoch desaťročiach prvého národnostného výskumného ústavu v Maďarsku veľa. O sumarizovanie informácií sa pokúsili redaktori publikácie 20 rokov VÚSM a tvorcovia putovnej výstavy prezentujúcej minulosť nášho ústavu. Fotografiami bohato zdobené panely, ktoré boli inštalované na stenách výstavnej miestnosti Slovenského inštitútu, rozprávali samy za seba. Tento názor vyjadrila aj zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová pri otvorení výstavy a dvojdňového podujatia. O tradičnej spolupráci výskumného ústavu a inštitútu sa zmienil riaditeľ SI Milan Kurucz a vyslovil nádej, že seminár okrem teoretických prinesie účastníkom aj praktické poznatky. Riaditeľka VÚSM Anna Kováčová o prvej národnostnej výskumnej dielni v Maďarsku vyzdvihla, že počas 20-ročnej histórie sa stala významným interdisciplinárnym bádateľským centrom výskumu našej takmer 300-ročnej minulosti. Popri vedeckom výskume označila za dôležité aj informovanie širšej verejnosti o tejto činnosti, čomu slúžia aj podobné konferencie. Prvá riaditeľka ústavu, profesorka Anna Divičanová viedla prvý programový blok seminára, témou ktorého bola etnická identita a historická pamäť. Úvodnú prednášku mal bývalý riaditeľ, súčasný pracovník Spoločenskovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v Košiciach Štefan Šutaj, ktorý - ako vyzdvihla A. Divičanová - bol toho času prvým partnerom nášho novozaloženého ústavu, s ktorým uskutočňovali sociologické výskumy. Témou jeho prednášky boli problémy etnickej identity, lokálna, regionálna a národná identita v strednej Európe. Rozoberal faktory, ktoré vytvárajú identitu jednotlivca, vzťah národa a štátu a lokálnu a regionálnu identitu ako formu odlišovania komunity od svojho širšieho prostredia. Zaujímavý bol jeho postreh, že do roku 1918 sa slovenské národno-emancipačné snahy nesústreďovali iba na územie dnešného Slovenska. Poukázal na to, že v polovici XIX. storočia na kompaktnom slovenskom území neexistovali mestské centrá, ktoré majú význam z hľadiska koncentrácie síl, pričom v tomto období napr. v Budapešti žilo spolu s Čechmi 90 tisíc Slovákov. Po roku 1918 sa situácia zmenila, vznikli národné štáty, prerušili sa vzťahy s materskými národmi, čo ďalej sťažovala politická situácia. Ján Botík z Katedry etnológie a etnomuzikológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre hovoril vo svojej prednáške o lokálnej komunite ako štandardnej analytickej jednotke Slovákov na Dolnej zemi. Poukázal na význam vzťahu napr. ku kostolu alebo dedine, príslušnosti k prostrediu, ktorý vyplýva z túžby patriť niekam, mať svojich blízkych. Slovenské komunity po príchode do nového prostredia charakterizovala uzavretosť a sebestačnosť, lipnutie na tradíciách a kolektívne normy, ktorými sa riadili. Na Dolnej zemi, kde boli pomerne početné komunity, sa postupne vytvorila silná väzba k prostrediu, ktorej určujúcim prvkom bol vzťah k pôde. Túžba po nej sa stala centrálnym životným pocitom tunajších Slovákov, pričom pribúdajúce hroby na cintorínoch svedčili o prerušení väzby s územím, odkiaľ prichádzali a o zapúšťaní koreňov. Vznikala jednotná lokálna identita, jazyk a kultúra, ktorej dôležitým prvkom bolo luteránske vierovyznanie, vzťah ku Kralickej biblii, Tranosciu a zvonu. Duchovnými vodcami týchto komunít boli presbyteri a farár, pričom táto cirkev kládla veľký dôraz na živé národné jazyky, školskú výchovu a demokratické fungovanie. Bývalý hosťujúci učiteľ v Békešskej Čabe, ktorý v súčasnosti pôsobí na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici Miroslav Kmeť, prednášal o mýtoch a stereotypoch o Dolnej zemi v slovenskom kultúrnom prostredí. Dolnozemské enklávy, ktoré boli väčšinou evanjelického vierovyznania, v povedomí obyvateľstva severných žúp Uhorska figurovali ako „zasľúbená zem“. Vo vedomí evanjelických kňazov, napr. Jána Kollára, sa národná identita spájala s príslušnosťou k cirkvi, pričom od druhej polovice XIX. storočia viac kňazov inklinovalo k maďarčine, napr. v prípade spevov. Podľa pohľadu Slováka z Horniakov na Slovákov na Dolnej zemi sú títo usilovní, pracovití, ktorí si zaslúžili bohatstvo, ktoré nadobudli. Pod vplyvom tohto pohľadu sa vydávali na cestu na Dolniaky ďalší kolonisti, v tretej vlne prisťahovania prišli do Čaby chudobní ľudia. Prednášateľ sa zmienil aj o dvoch prúdoch slovenskej inteligencie, o Kutlíkovcoch, ktorí inklinovali k Martinu a Haanovcoch, ktorí prízvukovali „harmonické spolunažívanie“ v Maďarmi. Krátka diskusia a kultúrny program, v ktorom Tibor Mótyán zo Sarvaša predstavil tradičnú evanjelickú liturgiu, uzavreli prvý deň konferencie.

Budapešť ako jedno z centier Slovákov bol názov ďalšieho programového bloku konferencie, ktorý viedol Miroslav Kmeť. Prvým prednášateľom tejto časti bol Ľuboš Kačírek z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej prednáške Prívrženci Novej školy slovenskej (1868-1875) v Budapešti a na Dolnej zemi predstavil Pešť ako centrum oproti Martinu. Prívrženci tejto školy vydávali kvalitný časopis, ktorý financovali pomocou majetného svokra staviteľa Jána Nepomuka Bobulu Jozefa Pozdecha. V roku 1868 si založili aj Národno-demokratický spolok, ktorý chceli udomácniť v každom meste a každej stolici. Nakoniec sa však založil iba v Pešti a Liptovskom Mikuláši a rozpory medzi členmi ohľadne kandidátov do snemu viedli k jeho rozpadu. Členovia Novej školy sa zoskupovali okolo tlačiarne Minerva v Pešti a založili aj Pomocnú pokladnicu v Pešť-Budíne. Poslanci, ktorí sa k nej hlásili, boli zároveň medzi majiteľmi Minervy a pokladnice. Medzi prívržencami zoskupenia bola aj cirkevná a svetská inteligencia, medzi nimi Daniel Bachát, Šimon Klempa a jeho kaplán Michal Macháč, pôsobiaci v Terezíne, ktorí v roku 1867 odštartovali slovenské bohoslužby. Patrili sem aj redaktori Slovenských novín a študenti na stredných školách. Zoskupenie sa však v roku 1875 rozpadlo. Vedúci Katedry slavistiky na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti Róbert Kiss Szemán prekvapil účastníkov konferencie prednáškou v českom jazyku, pre ktorý sa rozhodol kvôli Jánovi Kollárovi a evanjelickej tradícii. Vo svojej prednáške Slovenské peklo v Pešti na základe diel Jána Kollára predstavil zločiny páchané Slovanmi a na Slovanoch a tresty, ktoré na páchateľov týchto trestov uvalil autor. Prednášateľ premietal zábery o bývalom kostole peštianskych evanjelikov na Rákócziho triede, v ktorom dnes pôsobí centrum bojového umenia. Témou Ivana Halásza z Ústavu štátu a práva Maďarskej akadémie vied bolo veľkomesto v slovenskej literatúre 19. storočia, slovenská literatúra a Budapešť pred rokom 1918. Jána Kollára napr. nezaradil medzi veľkomestských autorov, pretože Pešť v jeho literatúre nehrala kľúčovú úlohu. Ako veľkomestských autorov predstavil Jána Palárika a Daniela Bacháta, ktorí sa narodili na území dnešného Slovenska, obaja boli kňazi a už pred svojím príchodom do Pešti boli literárne činní. V dramatických dielach Palárika, ktoré sa zrodili v Pešti, napr. v dráme Drotár, sa objavuje mnohonárodnostné prostredie, do ktorého prišiel autor v 50. rokoch XIX. storočia. Daniela Bacháta charakterizoval ako možno jediného skutočne veľkomestského autora, ktorý písal o dynamickom veľkomeste, ktorým sa stala Pešť od 70. rokov. Riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Anna Kováčová dokreslila obraz svojou prednáškou o možnostiach zachovania národného povedomia v majoritnom prostredí na príklade Slovenského katolíckeho robotníckeho kruhu v medzivojnovom období.

Prvou prednášateľkou ďalšieho bloku, ktorý sa volal Sebareflexia a identita na Dolnej zemi, bola Katarína Maružová Šebová zo Segedínskej univerzity. Vo svojej prednáške o forme vyjadrenia etnickej identity v slovenskej literatúre v Maďarsku na príklade hrdinov románu Pavla Kondača Hrboľatá cesta a románov Pála Závadu Jadvigin vankúšik a Milota predstavila ich vzťah k svojej identite. Poukázala na to, že vyjadrenie slovenskej identity, ktorá je v prípade Slovákov v Maďarsku typicky lokálna, je v prípade všetkých problematické. Dagmar Maria Anoca z Univerzity v Bukurešti prednášala o sebareflexii Slovákov v Rumunsku, ktorú predstavila cez prístup hrdinov slovenských autorov k svojej identite. Ako najkrajší a najdojímavejší príklad uviedla nedávno zosnulého Ondreja Štefanka, ktorý sa definoval ako súčasť komunity, človek ktorý slúži, ktorého charakterizuje zakorenenosť do prostredia a hrdosť a ktorý, ako bilingválny človek, si uvedomoval poslanie sprostredkúvať hodnoty medzi kultúrami. Michal Harpáň z Univerzity v Novom Sade priblížil prítomným slovenskú dolnozemskú esej. Z autorov z Maďarska sa venoval tvorbe Oldřicha Kníchala, jeho kultúrnohistorickým esejam a článkom o súčasnej literatúre, ktoré vyšli v zborníku Zvony dolnozemské. Annu Divičanovú predstavil ako autorku, ktorej patrí vo vede a kultúre dolnozemských Slovákov osobitné miesto. Tvorivo je prítomná už takmer polstoročia a v stredobode jej záujmov bola národopisná, literárnohistorická a kultúrnohistorická problematika, čo sa odráža aj z titulov jej knižných publikácií.

A. Račková

Ďalší krok k poznávaniu

20 rokov činnosti VÚSM v Slovenskej pedagogickej knižnici

V priestoroch Slovenskej pedagogickej knižnice sa stretli odborníci - etnológovia, jazykovedci, pedagógovia, knihovníci, početní hostia, ale aj študenti, ktorí boli zvedaví na prezentáciu minulosti, súčasnosti a budúcnosti Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM). Na Slovensku túto skratku poznajú a vedecko-výskumnú činnosť ústavu uznávajú nielen inštitúcie a odborníci, ale aj verejnosť. Za dvadsať rokov činnosti VÚSM dokázal, že slovenská inteligencia v Maďarsku, vrátane študentov slovenčiny, ale aj ostatní uvedomelí členovia slovenskej komunity, si ctia svoje korene a sprostredkovávajú vedeckej komunite i širokej verejnosti poznatky o dávnejšej minulosti, ale i súčasnosti slovenskej menšiny v Maďarsku.

O začiatkoch a vzniku VÚSM sa v seminárnej miestnosti knižnice rozhovorila jeho prvá riaditeľka, profesorka Anna Divičanová. Spomínala, ako sa v zahraničí stretla s výskumom menšín, i ako vznikla idea založiť inštitúciu. V poradí druhá riaditeľka, docentka Alžbeta Uhrinová Hornoková, hodnotila dvadsaťročnú históriu a vydavateľskú činnosť ústavu a predstavila jeho najnovšiu publikáciu, ktorá obsahuje dokumenty a fotografie mapujúce uplynulé tvorivé obdobie. O budúcnosti, nových projektoch, cieľoch a programe inštitúcie, o kultúrnohistorickej a etnologickej vedeckej činnosti hovorila nová riaditeľka, doktorka Anna Kováčová. Spoluprácou so slovenskými vedcami a inštitúciami sa zaoberala vo svojom príhovore členka Vedeckej rady VÚSM Magdaléna Paríková.

Inštitúcia nedávno vydala výber zo študentských prác, ktoré uspeli v súťažiach VÚSM. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave študujú niekoľkonásobní účastníci súťaží. Dvaja z nich, bývalí študenti čabianskeho slovenského gymnázia, poslucháč jazykovedy Robert Galát a poslucháčka žurnalistiky Andrea Kissová predstavili na prezentácii ukážky zo svojich súťažných prác. Publikácia, prezentované práce a to, že na Slovensku študujú účastníci súťaží, sú dôkazom toho, že výchovno-vzdelávacia činnosť inštitúcie napomáha rozvoj i uchovávanie slovenčiny a je rovnako významná, ako kultúrnohistorický, etnologický, sociologický či jazykovedný výskum.

Prvá časť podujatia končila otázkami hostí. Obraz o činnosti inštitúcie nadobudol ešte zreteľnejšie kontúry a zarezonoval v prítomných úprimnosťou a otvorenosťou výpovedí. Po krátkom občerstvení riaditeľ knižnice Vladimír Grigar a Anna Divičanová otvorili výstavu fotografií a dokumentov, zobrazujúcich 20 rokov vydavateľskej, vedecko-výskumnej, vzdelávacej a kultúrno-spoločenskej činnosti VÚSM. Potom sa návštevníci i hostia presunuli do historického fondu knižnice, pozreli si historickú študovňu a aktuálnu výstavu geografickej tlače.

Dobré víno je ako dobrý aforizmus. Obom je treba najskôr porozumieť, lebo až potom ho možno správne vychutnať. Kto sa zúčastnil prezentácie o výskume Slovákov a ich kultúry v Maďarsku, vie trochu viac a porozumel. Kto je zvedavý, nech začne skúmať, nech sa vyberie sám poznávať, ale pre začiatok si môže prečítať niečo z obrovského množstva publikácií VÚSM.

Erika Fajnorová

Na slovíčko s Dr. Evou Horváthovou Farkašovou

Klesol záujem o učiteľstvo

V tomto školskom roku na dennom štúdiu neotvorili prvý ročník na odbore slovenčina na Katedre cudzích a národnostných jazykov Fakulty Jánosa Vitéza Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa. Požiadali sme o rozhovor vedúcu katedry Dr. Evu Horváthovú Farkašovú.

- Ako sa dostala katedra do takejto situácie?

- Nielen na katedre, ale na celej fakulte máme málo poslucháčov na študijnom smere učiteľstvo. Ale podobná situácia je aj na iných pedagogických vysokých školách.

- V čom vidíte príčinu?

- Žiaľ, musíme konštatovať, že v Maďarsku záujem absolventov gymnázií o študijný smer učiteľstvo značne klesol. Je to veľmi ťažká otázka, prečo v súčasnosti nie je v móde byť učiteľom. Teraz si už asi nevážia učiteľov tak, ako dávnejšie. Aj s deťmi sú rôzne problémy, lebo v predošlých rokoch sa presadzovali príliš liberálne výchovné metódy. Učiteľské platy sú taktiež veľmi skromné. Napriek všetkým negatívnym okolnostiam som i naďalej presvedčená, že byť učiteľkou, vychovávať malé deti je pre ženu asi najkrajším povolaním.

- Koľko máte na katedre poslucháčov?

- Do školského roku 2004/2005 v Ostrihome pôsobila Slovenská národnostná katedra. Vedenie inštitúcie, motivované zámerom znížiť počet malých katedier, z jedenástich utvorilo šesť. Tak zlúčilo slovenskú národnostnú katedru s cudzojazyčnou. Stalo sa tak v zmysle bolonského procesu. Na smere národnostný učiteľ študujú u nás slovenčinu a nemčinu a v tomto školskom roku sme mali možnosť aj na to, aby sme otvorili smer učiteľstvo pre materské školy na dennom aj na diaľkovom štúdiu. Na diaľkovom štúdiu máme v prvom ročníku troch poslucháčov. Okrem toho máme v druhom a vo štvrtom ročníku spolu šesť študentov.

- Čo môžete urobiť v záujme získania poslucháčov?

- Hľadáme spôsoby, ako osloviť bývalých žiakov národnostných základných škôl v maďarských gymnáziách, ale je to veľmi ťažké. Každý rok v decembri posielam listy nielen do slovenských, ale do všetkých gymnázií, v okolí ktorých sa nachádzajú slovenské národnostné základné školy. Podobne posielam listy aj do národnostných základných škôl a vlani som sa listom obrátila aj na národnostné materské školy. Výnimkou je Békešská župa, lebo je veľmi vzdialená a tam majú vysokú školu v Sarvaši. Poslala som listy aj slovenským samosprávam v Maďarsku, avšak úspech je veľmi skromný. Vlastne neviem, akou metódou by sme mohli nájsť tých žiakov, ktorí sú „schovaní“ v maďarských stredných školách, lebo listy adresujem riaditeľom, ale neviem, či sú s ich obsahom oboznámení aj žiaci. Teraz plánujeme osobne navštíviť niektoré stredné školy.

- O čom ste písali v týchto listoch?

- Predstavila som našu katedru: písala som o tom, aké smery budú otvorené v ďalšom školskom roku a podrobnejšie opisujem učiteľské smery. Zmieňujem sa o možnosti stáže v Ružomberku a v Banskej Bystrici, o našej cvičnej škole v Číve, o možnosti ubytovania v študentskom domove fakulty, o rôznych programoch (výlety, návštevy divadelných predstavení v Maďarsku aj na Slovensku, premietania slovenských filmov), o príjemnom prostredí, ako aj o tom, že diplom je pre absolventov zároveň jazykovou skúškou, teda uvádzam praktické informácie. Neustále hľadáme spôsoby na zviditeľnenie sa, na propagovanie možnosti štúdia v našej inštitúcii. Aj teraz by som chcela využiť príležitosť, aby som informovala záujemcov o tom, že 20. decembra 2010 a 18. januára 2011 organizujeme deň otvorených dverí, v januári s možnosťou absolvovania povinných talentových skúšok na učiteľských smeroch.

Otázky kládla

Eva Patayová Fábiánová

Odborný deň pre učiteľky národnostných materských škôl

O spoločných problémoch spoločne

Centrum služieb školstvu Úradu pre výskum a rozvoj školstva usporiadalo v polovici novembra v budapeštianskej slovenskej škole Odborný deň pre učiteľky národnostných materských škôl.

Ako nám prezradila pracovníčka centra Miloslava Némethová, ich cieľom bolo vytvoriť učiteľkám národnostných materských škôl možnosť porozprávať sa o spoločných problémoch a spoločne hľadať ich riešenie. Iniciatíva sa zrodila aj preto, lebo po piatich rokoch sa úrad znovu bude zaoberať aj materskými školami. Národnostná koordinačná kancelária centra má päť pracovníkov, ktorí sa zaoberajú s jednotlivými národnosťami, pričom sú zastúpené iba väčšie minority.

Odborný deň sa začal krátkym vystúpením detí budapeštianskej slovenskej materskej školy, ktoré spolu s učiteľkou tanca Evou Szilágyiovou Šubovou predviedli ukážkové zamestnanie - detské hry. Škôlkári zožali obrovský úspech hlavne preto, lebo bolo na nich vidieť, že ich tanec bavil a dobre sa počas zamestnania cítili. E. Szilágyiová Šubová informovala prítomné učiteľky o tom, že v ich škole je tanec v každej triede integrovanou súčasťou vyučovania, ktorú aj známkujú. „Je veľmi dôležité, aby sa žiaci národnostnej školy naučili tradície svojej menšiny cez tance,“ poznamenala. Uviedla, že v materskej škole a v nižších ročníkoch sa zaoberajú hlavne detskými hrami a postupne uvedú žiakov do tajov folklóru formou nacvičovania tancov Slovákov z Maďarska a zo Slovenska. Pred praktickým osvojovaním si novej choreografie sa vždy naučia, aký je ľudový kroj daného regiónu a podľa možnosti si pozrú autentickú ukážku tamojších zvykov, resp. tancov z DVD-nosiča. Zmienila sa aj o blahodarných účinkoch tanca na disciplínu žiakov, ako aj o tom, že zo žiakov školy sa môžu stať členovia v tomto roku jubilujúceho Slovenského tanečného spolku Lipa.

S prednáškou o smerniciach výchovy v národnostných materských školách vystúpila vedúca budapeštianskej slovenskej škôlky Alžbeta Litauská Héjjašová. Podala historický prehľad rôznych typov výchovných programov pre materské školy od prvého centrálneho programu v roku 1978 až po nariadenie ministerstva kultúry z roku 1997, platné aj v súčasnosti. Ako povedala, tento program dáva stabilné body tým, že určí smernice pedagogickej práce a zhrnie ciele a úlohy výchovy v národnostnej materskej škole. Zároveň zhrnula základné funkcie výchovy v materskej škole, ktoré sú nasledovné: zabezpečenie jazykového prostredia, zachovávanie a zveľaďovanie národnostných tradícií, príprava dieťaťa na národnostnú výučbu v základnej škole a napomáhanie vytvorenia, resp. rozvíjania národnostnej identity. Na záver sa zmienila o Slovenskom pedagogickom metodickom centre, ktorého činnosť predstavila vedúca pracovnej skupiny učiteliek materskej školy SPMC, vedúca učiteľka békeščabianskej slovenskej materskej školy Csilla Eperjesiová Cséffaiová.

Počas diskusie vysvitlo, že hoci naše materské školy majú podobné problémy, niektoré sú predsa len rozdielne. Vedúca materskej školy v Mlynkoch Katarína Bodová oznámila, že už vyše poldruha roka márne hľadajú učiteľku, lebo kvôli právnym predpisom môžu prijať iba pedagóga s patričným vzdelaním. O problémoch výučby slovenčiny na vysokej škole hovorila vedúca Katedry cudzích jazykov a národností Fakulty Jánosa Vitéza Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa Dr. Eva Horváthová Farkašová. Ako povedala, všeobecne klesol záujem o povolanie učiteľa a v tom vidí dôvod zníženého počtu uchádzačov a absolventov slovenských odborov.

O potrebe putovného hosťujúceho pedagóga sa zmienila Mária Voderaczká z Čívu, podľa ktorej takýto pedagóg by mohol byť na pomoc učiteľom aj deťom v precvičovaní slovenského jazyka. Kým v blízkosti hraníc nie je problém ísť nakúpiť detské magazíny alebo CD-nosiče, vo vzdialenejších obciach to spôsobuje ťažkosti. Predstaviteľky rumunských materských škôl závideli svojim slovenským kolegyniam pomoc poskytovanú ústredne pre všetkých záujemcov formou metodických zošitov. Účastníčky sa zhodli v tom, že by boli potrebné akreditované doškoľovania cez letné prázdniny, nakoľko cez školský rok nevedia vyriešiť suplovanie. Pripomenuli aj to, že odborný dozor, ktorý zanikol pred niekoľkými rokmi, pomáhal pedagógom pri každodennej práci. Vedúca budapeštianskej škôlky nadhodila možnosť výmeny učiteliek, teda že by do materskej školy na Slovensku bola na dlhšiu dobu vyslaná učiteľka, aby sa mohla zdokonaľovať v slovenčine a za ten čas by do národnostnej škôlky zavítal pedagóg z materskej krajiny. Účastníčky odborného dňa s poľutovaním konštatovali, že kým dávnejšie bol v rozpočte škôlky rámec na doškoľovanie, dnes sa o tieto peniaze treba uchádzať v súbehoch.

Pracovníčky Centra služieb školstvu nadhodili možnosť založenia akéhosi nadnárodnostného metodického centra, ktoré by poskytovalo metodickú pomoc v maďarčine, ale vydávalo by aj praktické príručky v materinskom jazyku jednotlivých menšín. Zároveň poznamenali, že by celoštátne samosprávy mali urobiť prieskum veku učiteľov materských škôl, lebo ubúdajúci počet pedagógov je všeobecným javom u všetkých minorít.

Prítomní sa zhodli v tom, že nasledujúce podobné stretnutie sa uskutoční v niektorej nemeckej škôlke a jeho témou bude príprava týždenného alebo denného učiva.

Eva Patayová Fábiánová

Recitačná súťaž v XIII. obvode Budapešti

Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti usporiadala 19. novembra súťaž v prednese poézie a prózy. Súťažilo sa v piatich kategóriách, od tretiakov až po dospelých. Najviac účastníkov bolo v kategórii žiakov tretích a štvrtých tried základných škôl. Deti a pripravujúci učitelia sa schádzali v spoločenskej miestnosti Domu menšín XIII. obvodu. Predsedníčka slovenského zboru obvodu Zuzana Hollósyová privítala účastníkov súťaže z Budapešti, Santova a Mlynkov a poďakovala sa za veľký záujem o ich akciu. Potom predstavila členov poroty: bývalého šéfredaktora Ľudových novín, spisovateľa Zoltána Bárkányiho Valkána, slovenského básnika a publicistu Alexandra Kormoša a katolíckeho kňaza, básnika Stanislava Brtoša. Recitačnú súťaž otvorila a detí oduševnila jediná predstaviteľka najvyššej vekovej kategórie pani Mária Almásiová, ktorá zarecitovala básne Alexandra Kormoša a Gregora Papučka. Deti nižšieho stupňa základných škôl recitovali diela slovenských poetov Jána Kostru, Miroslava Válka, Jána Smreka, Milana Rúfusa, Sama Chalupku, Daniela Heviera, Ľudmily Podjavorinskej a Dany Podrackej. Odzneli aj básne v Maďarsku žijúcich slovenských básnikov Gregora Papučka a Imricha Fuhla. Bolo potešiteľné, že do súťaže sa zapojilo aj šesť študentov budapeštianskeho slovenského gymnázia.

Po recitácii nasledovala prestávka pre súťažiacich a obecenstvo, práca pre porotu. Deti dostali od organizátorov balíčky s chutnými sendvičmi, džúsmi a čokoládami. Polhodinka stačila na to, aby sa porota rozhodla a vyhlásila výsledky. Deti sa milo prekvapili, keď sa od predsedu zboru dozvedeli, že víťazom sa stal vlastne každý účastník a preto organizátori všetkým recitátorom darovali pekné slovenské knihy. Ako povedal, učitelia veľmi statočne a svedomite pripravili svojich žiakov. Len malilinké rozdiely rozhodovali o udelení cien. Úroveň bola natoľko vyrovnaná, že boli také kategórie, kde udelili po dve prvé, druhé i tretie ceny. Vo výslovnosti našli len menšie chybičky, ktorých sa recitátori časom určite zbavia. Práve vynikajúca výslovnosť má podiel na tom, že sa značne zvýšila úroveň súťaže.

Po slovách predsedu poroty nasledovalo vyhlásenie výsledkov. V druhej kategórii na prvom mieste skončila Estera Kocziánová a druhá bola Vanessa Glücková. V tretej kategórii prvú cenu vyhrala Zoé Joóbová, na druhom mieste skončila Sofia Toporová a na treťom Bernadett Mészárosová. Vo štvrtej kategórii bola prvá Bernadett Melicherová, druhé ceny si odniesli Barbora Boldogová a Antonella Morongová a tretie Elizabeth Kollárová a Tímea Bollaová. V piatej kategórii na prvom mieste skončili Alexandra Šoóšová a Peter Pšenák, druhé miesto patrilo Judite Remešovej a tretie Norbertovi Bartalošovi. Výhercom, všetkým dvadsiatim šiestim recitátorom, učiteľom, rodičom a členom poroty sa poďakovala predsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Z. Hollósyová a vyslovila nádej, že o rok sa opäť stretnú, aby spoločne prežili krásny deň a obohatili sa o nevšedný umelecký zážitok.

Andrea Szabová Mataiszová

Mesiac zdravia v slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši

Učitelia a žiaci Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši sa zapojili do nového projektu Mesiac zdravia. Jedno slovenské príslovie hovorí: „V zdravom tele - zdravý duch“. Áno, zdravie je nenahraditeľná hodnota, podmienka plnohodnotného života a úspechov. Dnes vieme, že základom zdravia je správna životospráva, ktorá sa má skladať z dostatku pohybu, primeranej duševnej činnosti, správnej výživy a regenerácie síl. Pohyb, práca a šport prospievajú najmä správnej činnosti srdca, ciev a svalovej sústavy. Duševná činnosť, učenie a čítanie zvyšujú harmóniu organizmu. Správna výživa spočíva v prijímaní primeraného množstva potravy. To všetko by mal vedieť dospelý človek a vedia to aj naši pedagógovia. Od začiatku novembra začali pripravovať pre žiakov 1. stupňa rôzne zaujímavé aktivity.

Každý pondelok je v Slovenskom Komlóši veľký trh, na ktorom trhovníci ponúkajú svoj tovar kupujúcim. Vybrali sa sem aj učitelia Edita Mészárosová, Gábor Krčméri, Nora Vargová, Mária Fülöpová, Zuzana Kočišová a Juliana Gojdárová so svojimi žiakmi, aby si kúpili, samozrejme, po slovensky, ovocie a zeleninu. Predavači boli nadšení a niektorým deťom sa ušlo aj niečo zadarmo. Na druhý deň v každej triede pripravili chutné ovocné a zeleninové šaláty, na ktorých si všetci pochutnali. Deti zistili, že aj takéto zdravé jedlá môžu zasýtiť. O chvíľu zmizlo všetko z tanierov.

Dni zdravia spestrili aj prednášky o hygiene človeka. Do školy zavítali zdravotné sestry, aby sa porozprávali s deťmi na túto tému. Upozornili ich na dôležité veci, ktoré musia dodržiavať, ak chcú byť zdravé. Na záver deti kládli zdravotným sestrám otázky.

Zábavný kvíz „Čo vieš o zuboch?“ pripravila pre deti hosťujúca pani učiteľka Ľubomíra Rollová. Žiaci sa hravou formou po slovensky dozvedeli, z čoho sa skladá zub, aké druhy zubov máme, koľko má zubov dieťa a dospelý človek, ako si ich máme čistiť, ktoré potraviny im prospievajú, kedy treba navštíviť zubára apod. Väčšina odpovedí bola správna, ale našli sa aj takí, ktorí si zuby pravidelne neumývajú. Svoje práce vystavili na nástenke. Nakoniec všetky deti potešili farebné balóny.

Vyspovedali sme aj ostatných žiakov na škole. Na otázku “Čo musíme robiť, aby sme boli zdraví?“ odpovedali, že musia jesť menej sladkostí, viac športovať, jesť zdravšie potraviny, chodiť zavčasu spať, nesedieť dlho pri počítači a televízii. Vedia to aj ich rodičia?

Žiakov čakajú ešte ďalšie aktivity. Dúfajme, že pri športových súťažiach vydrží pekné jesenné počasie a dni zdravia splnia svoj cieľ.

Ľubomíra Rollová

Odborný seminár v Pišpeku

Muzeálna pedagogika v národopisných zbierkach

Verejnoprospešná spoločnosť služieb a zužitkovania nehnuteľností Legatum, Celoštátna slovenská samospráva, obecná a Slovenská samospráva v Pišpeku usporiadali 17. novembra v tejto obci ležiacej v severovýchodnom cípe Peštianskej župy, odborný regionálny seminár o muzeálnej pedagogike v národopisných zbierkach. Prítomných v mene organizátorov privítal výkonný riaditeľ Legata Juraj Ando a poprosil evanjelickú farárku Hildu Guláčiovú Fabuľovú, aby požehnala stretnutie. Zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová taktiež srdečne pozdravila účastníkov akcie. Ako povedala, semináre, ktoré organizuje Legatum sú dôležité preto, lebo národopisné zbierky zohrávajú veľmi dôležitú úlohu v procese odovzdávania dedičstva po našich predkoch našim potomkom. Prítomných privítali aj predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Emese Sokolová a starosta Pišpeku József Bátyi. - V našej obci žijú okrem Maďarov aj Slováci a Nemci, - začal svoj príhovor J. Bátyi. - Pomenovanie dostala podľa toho, že bola biskupským majetkom, ktorý osídlili šesťdesiatimi slovenskými, maďarskými a nemeckými rodinami. Vplyv Slovákov bol veľmi silný, o tom svedčia nielen chotárne názvy (Chotárka, Kopanica, Hlava, Močiarka atď.), ale aj pomenovanie ulíc, napr. Slovácka ulica. Dnes slovenčinu vyučujú len v materskej škole, ktorá od začiatku minulého roku funguje aj ako jasle. V osemtriednej základnej škole, žiaľ, vyučovanie slovenčiny neprebieha, ale v nižších ročníkoch zachovávajú slovenské tradície. V obci existuje aj folklórna skupina, ktorá sa čiastočne zaoberá aj slovenskou kultúrou, - informoval účastníkov seminára starosta obce. Po jeho príhovore nasledovala prednáška Dory Egyháziovej na tému „Tu hrkotajú...“ o využívaní pamätných domov v muzeálnej pedagogike. Archeologička, muzeologička a učiteľka dejepisu priblížila účastníkom seminára možnosti využitia národopisných zbierok a pamätných domov. Dora Egyháziová prednášala o tom, ako sa vytvorili národopisné zbierky v Maďarsku, ako ich rozlišujeme, aké je ich právne pozadie a pod. Ako povedala, národopisné zbierky zohrávajú čoraz väčšiu úlohu v školskej výučbe. Deti totiž inde nemajú možnosť stretnúť sa s autentickými predmetmi, ktoré tvoria expozíciu múzea a priestory zbierky sú ideálnym miestom na vyučovanie. Prednášateľka priblížila prítomným rôzne spôsoby zapojenia inštitúcií do výučby napr. architektúry, poľnohospodárstva, dejepisu, vlastivedy, dramatickej pedagogiky atď.

Keďže 28. novembra sa začne obdobie adventu, po krátkej prestávke osvetárka Rita Richweiszová ukázala štyrom miestnym žiakom a účastníkov seminára výrobu adventných vencov z prírodného materiálu a sviečky zo včelieho vosku. Prítomní s radosťou pripravili pre svojich blízkych sviatočné rekvizity. Po príjemných chvíľach Juraj Ando predstavil záujemcom činnosť verejnoprospešnej spoločnosti služieb a zužitkovania nehnuteľností Legatum.

Andrea Szabová Mataiszová

Čarovný svet na hodvábe

Babula Frešová v Békešskej Čabe

V novembri bola v priestoroch Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe inštalovaná výstava, na ktorej dolnozemskému obecenstvu predstavila svoje maľby na hodvábe Babula Frešová z Bratislavy.

„Kým človek žije, neraz stroskotá, blúdi a stráca sa, často bezradný je a predsa v mene života o svoje krajšie začiatky sa bije...“ - slovami Júliusa Lenka otvorila výstavu svojej priateľky Emília Baštová, ktorú viažu k Békešskej Čabe aj rodinné a priateľské väzby. Zdôraznila, že inšpirácie Babuly Frešovej od Stvoriteľa sú zároveň aj výzvou pre ňu, aby sa podelila o svoj čarovný svet aj s inými... Generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo na vernisáži vyslovil presvedčenie, že umenie má obrovskú úlohu vo vzájomnom porozumení medzi našimi národmi. Podujatie spestrili miestne slovenské ľudové piesne v podaní Ildiky Očovskej, ku ktorej sa pripojili aj účastníci vernisáže.

Umelkyňa z Bratislavy sa predstavila v dolnozemskom meste jednak maľbami, znázorňujúcimi o. i. farebný svet mora, prírodu, rozprávkové mestá, ako aj optimistický pohľad na svet a radosť zo života. Zároveň do Békešskej Čaby priniesla šaty z maľovaného hodvábu, o ktoré sa zaujímali, pochopiteľne, predovšetkým dámy.

- Necelých desať rokov sa venujem maľovaniu na hodváb, predtým som nemala žiadny vzťah k výtvarnému umeniu, snáď iba toľko, že za detstva naša krajčírka zrealizovala moje návrhy... Niekto mi navrhol, že okrem svojej profesie sa musím venovať niečomu, čo robím z lásky, iba pre svoju radosť. Ja som si to od prvej chvíle našla v tejto technike. Je to v podstate prenesené čaro prírody na textil. Chodím po lese, pozbieram drevo, kôru, špagáty a spolu všetko vyvarím s farbou na textíliu. Takto sa zrodia zaujímavé motívy... - povedala nám pani Frešová, ktorú na Dolnú zem odprevadil aj manžel, muzikant, člen hudobných formácií Collegium Musicum a Fermata Fedor Frešo. Maliarka je manažérkou týchto hudobných skupín. Z Békešskej Čaby sa ponáhľala späť do Bratislavy, kde pripravovala v spolupráci so svojou priateľkou, módnou návrhárkou Molou, prehliadku spoločných kreácií.

(csl)

Oberačkové slávnosti v Gute

Obecná samospráva a slovenský volený zbor v Gute (Galgaguta) usporiadali oberačkové slávnosti. Na podujatie sa chystala takmer celá dedina: škôlkári, školáci, mladí, stredná generácia, členovia tanečného súboru, ba aj dôchodcovia.

Je potešiteľné, že po dlhoročnej prestávke sa organizátori na čele so starostom Ladislavom Orgoványim a predsedníčkou slovenskej samosprávy Zuzanou Bánovou rozhodli oživiť pekný starodávny zvyk. Je to príkladná spolupráca medzi obecnou a slovenskou samosprávou. Účastníci sa zišli pred kultúrnym domom, oblečení v prekrásnom gutianskom kroji. Obecný hlásnik dal na známosť, že hrozno už dozrelo. Na bubnovanie sa pohol krojovaný sprievod. Prešiel takmer cez celú dedinu, často sa zastavoval, aby jeho účastníci ponúkali víno a pagáčiky a tancovali. Na čele sprievodu išli mládenci na koňoch, za nimi sa viezli škôlkári a školáci na koči, na „hintove“ richtár a richtárka s ligotavým „trtáčom“ na čepci, potom gutiansky tanečný súbor a pozvaní hostia - folklórne skupiny z Veňarcu a Bercelu. Ulicami sa ozýval spev, nálada bola vynikajúca.

Pekný bol pohľad na „mamovke“ postávajúce v bránach, ktoré s úsmevom na tvári sledovali, čo sa deje v Gute. Mnohé z nich už ani do „sklepu“, ani do kostola nevládzu ísť a táto krásna jesenná sobota im pripomínala čosi z ich mladosti.

Sprievod sa vrátil do kultúrneho domu, kde po trojhodinovej zábave všetkých prítomných čakala výborná zabíjačková večera. Pomocníkmi pri robení klobás a jaterníc boli mládenci na čele so starostom. Nechýbali ani dobrá slivovica a vínko. Všetko bolo dané k dobrej nálade. Po večeri a krátkom oddychu sa začal tradičný oberačkový bál, ktorý trval až do rána.

Mária Menczerová

IV. Páračky na Martina v Budapešti

Spolok Slovákov z okolia Pešti Dolina a Slovenské regionálne osvetové stredisko v Ečeri usporiadali v XVI. obvode Budapešti slovenský večierok pod názvom Páračky na Martina.

V divadle v Alžbetinom sade sa 13. novembra zišli Slováci z hlavného mesta, z okolitých osád a zo Slovenska, z Cabaj-Čáporu. Prítomných v mene organizátorov privítali predseda Spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Ondrej Csaba Aszódi, zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová a predsedníčka Slovenskej samosprávy v Malej Tarči Katarína Szabová Tóthová. Podujatie slávnostne otvorila E. Rybová. - V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy vás všetkých srdečne vítam na štvrtom takomto večierku. Kedysi sa do Martina skončili poľnohospodárske práce, ľudia sa presunuli do izieb a začali párať perie. S týmto dňom je spojená aj legenda o takzvanej svätomartinskej husi. Údajne keď sa Martin stal kresťanom, jeho pohanský otec nielenže neschvaľoval tento jeho krok, ale začal ho prenasledovať. Ľudia, ktorí vďaka sv. Martinovi prijali kresťanskú vieru, ho všetkými spôsobmi skrývali pred otcom a vojakmi. Raz boli vojaci Martinovi už na stope. Jeden z jeho priateľov, u ktorého sa vtedy skrýval, ho však stihol ukryť do chlieva medzi husi. Vojaci vpadli do domu, všetko poprevracali a prehliadli, ale Martina nenašli. Keď už odchádzali, zrazu zagágala hus a vojaci, aby si po daromnej práci aspoň husaciu pečienku odniesli, sa vrátili naspäť. V chlieve našli nielen gagotavú húsku, ale i Martina. Predviedli ho pred otca, ktorý by ho možno dal zabiť, keby sa ho neboli zastali vplyvní obyvatelia mesta. Ako trest za zradné gagotanie odvtedy sa na deň sv. Martina patrí jesť husacinu, - vyrozprávala legendu o sv. Martinovi a husiach zástupkyňa predsedu CSS.

Katarína Szabová Tóthová oboznámila publikum s kultúrnym programom. Páračky na Martina sa začali vystúpením tanečnej skupiny Malá Furmička z Čemeru pod vedením Alžbety Szabovej, členovia ktorej v autentických čemerských krojoch predniesli úryvky z tradičnej tamojšej svadby. Choreografiu s nimi nacvičil Gábor Simonyi. Skupina pôsobí od roku 2008, popri zachovávaní miestnych tancov kladie dôraz aj na zachovávanie originálnych ľudových krojov a na slovenský jazyk.

Po obrovskom úspechu Čemerčanov slovo opäť prevzala moderátorka večera Katarína Szabová Tóthová. Rozprávala o tom, že kedysi po skončení jesenných prác na poli nasledovalo obdobie prác v domácnosti, ktoré mali kolektívny charakter. Ženy sa schádzali v tej-ktorej domácnosti, aby spoločne párali perie, tkali, mrvili kukuricu či vyšívali. Pri práci si spievali a po práci, keď ich prišli pozrieť aj mládenci, si zatancovali. Toto obdobie pripomínala aj úprava javiska, na ktorom rad-radom vystúpili spevácke zbory Úsmev a Nádej z Cabaj-Čáporu, tanečné skupiny Zelený veniec z Ečeru a Borovenka z Dabašu-Šáre. Kultúrny program sa skončil spoločným vystúpením súborov z katolíckych osád, ktoré sa začiatkom septembra zúčastnili na vacovskej púti. Tanečníci z Ečeru, Rákoškerestúru, Cinkoty, Čemeru, Malej Tarče a Kerepešu predniesli zemplínske karičky a verbunk, choreografie Evy Szilágyiovej Šubovej. IV. Páračky na Martina skončili batôžkovým bálom, do tanca hrali trubači z Újhartyánu.

Andrea Szabová Mataiszová

Verejné zasadnutie Slovenskej samosprávy Peštianskej župy

Dňa 8. decembra o 15. hodine sa v priestoroch sídla Peštianskej župy (Budapešť, V. obvod, Városház ul. č. 7) uskutoční verejné zasadnutie Slovenskej samosprávy Peštianskej župy, čím zbor ukončí svoj prvý štvorročný cyklus. Poslanci srdečne pozývajú všetkých záujemcov.

„Spájame ľudí s dobrým srdcom“

Slovenské dobrovoľníčky v Maďarsku

Pred niekoľkými týždňami som sa na jednom medzinárodnom podujatí stretla s dobrovoľníčkami Evou Weissovou a Zuzanou Janáčovou zo Slovenska. Prebudili vo mne záujem a tak som sa rozhodla zistiť, čo tu Budapešti vlastne robia.

Najprv som zaplavila otázkami bývalú právničku, Bratislavčanku pani Evu Weissovú, ktorá je prvýkrát na výmennom pobyte v Maďarsku. Poprosila som ju, aby mi v prvom rade priblížila projekt, do ktorého sa zapojili. - Je to medzinárodný projekt zameraný na zapájanie ľudí vo veku nad 55 rokov do dobrovoľníctva, - začala pani Weissová. - Volá sa Grundtvig Senior Volunteer Projekt, Dobrovoľníctvo ako spôsob vzdelávania seniorov. Jeho zmyslom je, aby aj ľudia v tomto veku, ktorí v živote už niečo dokázali, buď v kultúre, alebo v umení a pod., mohli svoje vedomosti alebo talenty ďalej uplatňovať v ďalšej etape svojho života. Vypomáhajú v nemocniciach, kde je nedostatok sestier, v sociálnych inštitúciách, v domovoch, alebo penziónoch dôchodcov a pôsobia aj v kultúrnych zariadeniach. To, že dobrovoľníčky pracujú v kultúrnych inštitúciách, je v Budapešti veľmi rozšírené, hoci na Slovensku som sa s tým ešte nestretla. V takých zariadeniach sa veľmi uplatňujú najmä tie ženy, ktoré ovládajú cudzie jazyky. Boli sme napríklad navštíviť Múzeum krásnych umení na Námestí hrdinov, kde sme stretli jednu dobrovoľníčku, ktorá ovládala český jazyk a nám to veľmi pomohlo. Čo sa týka projektu, ide vlastne o výmenný pobyt v rámci piatich krajín, to znamená Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Taliansko a Slovinsko. Spoločný projekt má rovnaký cieľ, obsah, program a spôsob financovania i organizácie. Dobrovoľníci pred odchodom do zahraničia absolvujú školenie a krátky jazykový kurz. Teraz sa navzájom vymieňame. Dievčatá z Maďarska boli od začiatku mája až do júna v Bratislave a my sme prišli teraz na výmenu. Na štvortýždňový výmenný pobyt nás do Maďarska prišlo šesť. Dve ženy odcestovali do Békešskej Čaby, dve do Päťkostolia (Pécs) a my sme zostali v Budapešti. Pôsobíme na detských klinikách na ulici Bókayho a Tűzoltó, kým ostatní pracujú v predškolských zariadeniach a sociálnych inštitúciách v oblasti kultúry.

- Ako ste sa dosali k dobrovoľníctvu?

- Ja som už na dôchodku a dobrovoľníctvu sa venujem už veľa rokov. Pracovala som v združení pre zdravotne postihnutých, v Jednote dôchodcov na Slovensku, vypomáhala som aj v Slovenskom Červenom kríži. My sme vlastne nepracujúci dôchodcovia a týmto spôsobom si veľmi aktívne spestrujeme svoj život. Na Slovensku existuje organizácia, ktorá má názov C.A.R.D.O. Jej výkonnou riaditeľkou je Alžbeta Mračková, ktorá zodpovedá za výber dobrovoľníkov. Je to občianske združenie so sídlom v Bratislave, jeho poslaním je rozvoj dobrovoľníctva na Slovensku. Toto združenie poskytuje servis a informácie pre dobrovoľníkov a ich organizácie, propaguje dobrovoľníctvo na verejnosti, podporuje sieťovanie organizácií tohto druhu, realizáciu seminárov, konferencií a výskumov v oblasti dobrovoľníctva a všetkých aktivít v prospech dobrovoľníctva na Slovensku a v Európe. V rámci projektov realizovaných na Slovensku sa zameriava najmä na vytvorenie kvalitne manažovaných dobrovoľníckych programov v sociálnych zariadeniach. C.A.R.D.O. sa zúčastňuje aj na výmenných projektoch pre seniorov v zahraničí s cieľom zapojiť ľudí nad 50 rokov do aktívnej participácie na živote spoločnosti prostredníctvom dobrovoľníckych aktivít. Projekt je pokračovaním programu Zostaňme aktívni, staňme sa dobrovoľníkmi, ktorým organizácia začala pracovať na rozvoji dobrovoľníctva seniorov. Ide o medzinárodný projekt financovaný Európskou úniou, na ktorom C.A.R.D.O. spolupracuje s Národným dobrovoľníckym centrom OKA v Maďarsku, ktoré združuje Nemocničnú nadáciu dobrovoľníctva, Nadáciu Béthel a Komunitné združenie Istenkút. Centrum informuje dobrovoľníkov a ich organizácie, takto dostal informácie aj Slovenský Červený kríž (SČK), ktorý nás oslovil, že je možnosť na výmenný pobyt v Maďarsku. Ochotne som sa zapojila do tohto projektu. Naša aktivita na detskej klinike bola na začiatku dlhšia, ale keďže dosť veľa času strácame cestovaním, poprosili sme našich mentorov, aby nám skrátili pracovný čas na maximálne šesť hodín. Náš program stanovila koordinátorka pre dobrovoľníkov nemocníc Erzsébet Janiová a našou tútorkou je Zsófia Tornóczka. Denne dve-štyri hodiny organizujeme hravé aktivity pre choré deti. Na vhodnom mieste sa hráme, aby sme im skrátili čas čakania na lekárske vyšetrenie. Inokedy ideme na oddelenia, kde dlhodobejšie ležia deti a povzbudzujeme ich v nádeji, že sa vyliečia. Čítame im a kreslíme, hráme kolektívne hry podľa ich výberu. Reakcie sú veľmi dobré. Lekári a sestričky rešpektujú a vážia si našu prácu. Po robote zvyšok dňa prežívame podľa našich predstáv. Hneď na začiatku, keď sme pricestovali do Maďarska, nám naša partnerská organizácia usporiadala výlet loďou a prehliadku mesta. Cez víkendy máme voľno. Keďže moja kolegyňa ovláda maďarčinu na vysokej úrovni, vieme sa tu výborne orientovať. Boli sme na hrade, zúčastnili sme sa na festivale páleniek a klobás. Navštívili sme aj kúpele Gellért. Absolvovali sme dvojdňový kultúrny pobyt v Päťkostolí, kde sme navštívili naše slovenské kolegyne. Je to úžasné, nádherné mesto, v tomto roku Európske hlavné mesto kultúry. Získali sme tam nezabudnuteľné zážitky, pre mňa osobne veľmi obohacujúce. Odcestovali sme aj do dedinky Kozárd, ktorá leží v Cserháte a kde je sídlo poľovníctva. Podľa pani starostky je tam najčistejší vzduch v Maďarsku. Sadili sme tam stromy na obecnom cintoríne.

- Aké kontakty ste nadviazali so Slovákmi žijúcimi v Maďarsku?

- Slovenský inštitút Budapešť usporiadal v priebehu októbra výstavu výtvarného umelca žijúceho v Mexiku, rodáka z Kondorošu Pavla Kepenyesa, zúčastnili sme sa na jej vernisáži. Tam sme nadviazali kontakt s Budapeštianskym slovenským speváckym zborom Ozvena a s vašim týždenníkom.

Pani Zuzana Janáčová pricestovala do Maďarska zo Zvolena.

- Čím ste sa zaoberali pred odchodom do dôchodku?

- Dvadsaťosem rokov som pôsobila ako učiteľka, potom som si spravila rekvalifikáciu na cestovný ruch, čo si vyžadovalo osvojiť si nejaký cudzí jazyk, v mojom prípade to bola angličtina, a získala som počítačovú gramotnosť. Pracovala som na Okresnom úrade vo Zvolene v oblasti cestovného ruchu, odtiaľ som sa dostala na vyšší územný celok, na oddelenie cestovného ruchu. Pracovala som v tíme predsedu, ktorý mal za cieľ nadväzovať kontakty so zahraničím, teda s niektorými európskymi štátmi. V podstate vtedy začalo Slovensko vstupovať do projektov EÚ. Pán predseda ma vyslal, aby som zvládla technickú stránku administratívy, potrebnej na spracovávanie týchto projektov, a neskôr ma poveril robiť konzultantku pre malých a stredných podnikateľov. Maďarský jazyk som sa naučila od môjho otca, ktorý pochádzal z Maďarska, z Ózdu a ktorý sa priženil na Slovensko. Doma v Rožňave sme hovorili automaticky dvojjazyčne, nebol to problém. Slovenčinu som sa naučila od mamičky. Veľmi som tomu rada, lebo to viem teraz aj prakticky využiť. Mojím dávnym cieľom bolo zdokonaliť sa v maďarčine, prísť sa pozrieť, ako funguje krajina, keď je vo zväzku EÚ. Myslím si, že krajina dobre prospieva. Vidno to aj na Budapešti ako rastie, opeknieva. To, samozrejme, prospieva rozvoju cestovného ruchu a tak sa štát obohacuje. Tak sa mi vidí, že Budapešti sa veľmi darí, je to veľmi príjemné mesto. Rada sa sem vraciam. Nie som tu prvýkrát, bola som tu už pred dvoma rokmi. Tento projekt totiž beží už niekoľko rokov. Ja som sa o ňom dozvedela zo Slovenského rozhlasu, kde o ňom hovorila výkonná riaditeľka Alžbeta Mračková. Informovala poslucháčov o tom, že EÚ pre seniorov vypracovala projekt, do ktorého sa môže zapojiť aj Slovensko a hľadajú ľudí, ktorí ovládajú cudzie jazyky. Vtedy sme chodili po inštitúciách v Budapešti a keďže sme boli z viacerých štátov, používala som maďarčinu, aj angličtinu. Keď som sa dozvedela, že projekt sa opakuje, rozhodla som sa opäť do neho zapojiť. Obe strany privítali moju žiadosť, takže som tu a nesmierne som spokojná s organizovaním, aj s odmeňovaním. Bývame v súkromnom byte v centre mesta. Dostávame finančnú čiastku na jeden deň, z ktorej hradíme bežné výdavky. Účasť v tomto projekte a pobyt v Maďarsku sú pre nás bezplatné.

Váš týždenník poznám, veľmi rada ho čítam. Je v ňom veľa zaujímavých informácií o krajanoch.

- Po skončení pobytu v Maďarsku budete pokračovať v dobrovoľníckej práci aj doma?

- Uplatnenie ponúka Červený kríž v Bratislave, Jednota dôchodcov, kluby dôchodcov, zdravotnícke zariadenia, kultúra. Budeme robiť niečo užitočné, určite. Odchádzame z Budapešti s tým, že sme splnili svoj základný cieľ.

- Prečo to všetko?

- Sme vzdelané, relatívne zdravé vdovy a máme dospelé deti. Nechýba nám odvaha, ochota bezplatne pomáhať druhým. Dobré srdce to je vrodený dar, ktorý vlastní veľa ľudí. V našom veku je mäkké a vľúdne. Hľadá si príležitosť prejaviť lásku. V tom je to.

Za rozhovor pani Eve Weissovej a pani Zuzane Janáčovej ďakuje:

Andrea Szabová Mataiszová

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Život môjho prastarého otca Júliusa Szerződiho

Cieľom mojej práce je oboznámiť čitateľa so životom môjho prastarého otca a ukázať nepoznanú tvár nedávnej, a predsa dávnej minulosti, ako sa jeho život vyvíjal a prechádzal cez rôzne epochy našich dejín.

Prostriedky

Prieskum udalosti pomocou rozhovoru (interview), chronologické zoradenie udalosti a porovnanie zdieľaných informácií s dostupnou odbornou literatúrou a článkami a ich následné zhodnotenie. Vzťah k prastarému otcovi je veľmi zvláštny. On žije na Slovensku, aj keď je maďarskej národnosti a má blízko k maďarskej kultúre a ja tu, v jednom z mála slovenských miest v Maďarsku, v Békešskej Čabe, som predstaviteľ slovenskej menšiny. V mojom živote zaujíma mimoriadne miesto, pretože mal veľmi zaujímavý život. Žil počas mnohých režimov, zažil mnohé politické zmeny a aj druhú svetovú vojnu. V jeho živote bolo mnoho neopakovateľných udalostí, preto som sa rozhodol, že ho predstavím aj vám.

Dlho som uvažoval nad tým, ktorá časť jeho života bola najzaujímavejšia, a teda ako opísať prierez jeho životom. Pre mňa osobne veľmi zaujímavo znela najmä tá z druhej svetovej vojny. Aj keď prastarký by na to už rád zabudol.

Detstvo a školské roky

Môj prastarký sa volá Július Szerződi. Narodil sa 28. októbra 1923 v Lučenci ako druhé zo štyroch detí. Čo sa týka jeho pôvodu, jeho stará mama pochádzala z pomerne známeho grófskeho rodu Sebestényi z Kaposváru a volala sa Katalin. Keďže sa zaľúbila do obyčajného kočiša, ktorý u nich slúžil, ukradla rodný list svojej slúžky, ktorá sa volala Szerződiová, a ušla so svojou láskou. Tým sa vzdala všetkého, čo mala. Jej rodičia boli hrozne nahnevaní a následne ju vydedili. Takto sa vlastne stalo, že naša rodina Szerződiovcov má falošné meno a dostala sa až na dnešné územie Slovenska.

Keď mal prastarký 5 rokov, presťahovali sa jeho rodičia do neďalekej dediny pri Lučenci, ktorá sa volá Mučín. Tam prežil svoje detstvo a celý svoj produktívny život. Na tom istom mieste býva dodnes. Ako 6-ročný začal navštevovať základnú školu, ktorá sa v tom čase nazývala Mestská škola v Lučenci. Nakoľko v tej dobe to bolo maďarské územie a prebiehala maďarizácia, museli sa aj deti v školách učiť po maďarsky. Neskôr v rokoch 1937 až 1940 študoval na Odbornej škole pre učňov v Lučenci a vyučil sa za murára a v neskoršom období aj za stavebného technika. Práve stavbárska profesia ho neskôr živila jeho celý život.

2. svetová vojna a jej prežitie

Keďže v čase ukončenia školy bola druhá svetová vojna, nakoniec v roku 1943 musel prastarký nastúpiť do armády. O pár mesiacov ho zajali a odviezli na štyri mesiace do lágra v Leibzighu - čo bol pracovný tábor, a neskôr aj do koncentračného tábora v Buchenwalde. Teda tesne po zajatí sa ocitol v Nemecku. Tam ich zaradili ako špecializovanú pracovnú čatu, ktorá musela vykonávať najmä stavebné práce, stavať opevnenia a tiež kopať zákopy. Vyrozprával mi, ako vyzeral jeden stravovací deň v lágri. Ako raňajky dostali pol litra čiernej kávy, bez cukru a čohokoľvek iného, to bolo všetko. Na obed im navarili trochu zeleninovej polievky a k nej dva menšie zemiaky uvarené v šupke. Neskôr, keď bol preradený do koncentračného tábora v Buchenwalde a vojna sa chýlila ku koncu, zeleninu tvorila iba pŕhľava a z nej varili polievku. No a na večeru prišlo to najlepšie: jeden bochník chleba pre siedmich ľudí. Tiež mi porozprával príhodu, keď sa im podarilo nájsť niekoľko konzerv. Vymýšľali rôzne spôsoby ako ich schovať a odložiť si ich na horšie časy, aj keď tie horšie časy, než ako vtedy prežívali, sa už ťažko dajú predstaviť. Riskovali tým veľa, pretože ak u kohokoľvek objavili čokoľvek, tak ho na mieste zastrelili. Konzervy si potom strážili doslova ako poklad a jedli ich iba vo veľkej núdzi. A to museli celý deň ťažko pracovať. Kopať protitankové zákopy, stavať hrádze, 12 hodín denne s jednou prestávkou. Nemôžme sa teda čudovať, že všetci chlapi prišli z vojny domov strašne vychudnutí a bezvládni. Oni ôsmi boli šťastní, veď mnohí sa z lágrov nikdy nevrátili. Dnes je môj prastarký hodný kus chlapa, meria okolo 180 cm. Keď sa vrátil z vojny, nevážil ani 50 kíl. Našťastie prišiel rok 1945 a vojna sa skončila.

Pracovný a rodinný život

Po skončení vojny nastúpil do zamestnania na mestskom národnom výbore, kde pracoval ako predák. Náplňou jeho práce bol dohľad nad stavebnými prácami. V tých časoch vybudovali rôzne ešte aj nám známe stavby, ako napríklad mäsokombinát alebo liehovar v Lučenci - Opatovej. V tom čase sa spoznal s mojou prastarkou Margitou Zauškovou, ktorá pochádza z Hriňovej a v roku 1947 sa vzali. Narodili sa im štyri deti. Dvaja synovia a dve dcéry. Všetky deti žijú v šťastných manželstvách a bývajú v rodinných domoch, ktoré im vlastnoručne postavil.

Neskôr odišiel za lepším zárobkom do Lesostavu vo Zvolene, kde robil stavebného majstra. Počas pôsobenia v tomto podniku pod jeho vedením vyrástli stavby ako Jedáleň v Hriňovej, horárne, byty vo Zvolene, robotnícke ubytovne a takisto sa podieľal aj na vybudovaní mestskej časti Zvolena nazývanej Sekier. Takisto vo Zvolene vybudoval Vysokú školu drevársku. Pri meste Žarnovica sa podieľal na výstavbe závodu Sandrin, kde sa dodnes vyrábajú príbory. Jeho najväčším projektom v tomto zamestnaní bolo vybudovať Strojárne v Slovenskej Ľupči. Počas práce v Lesostave sa v roku 1954 zúčastnil na doškoľovacom kurze stavebných majstrov.

Na pracovisku neustále postupoval a keďže bol naslovovzatý odborník, pozvali ho na tri roky učiť na stavebnú školu v Bratislave.

Na jeseň roku 1960 nastúpil na Priemyselnú školu stavebnú v Košiciach, aby si zvýšil kvalifikáciu. Tu študoval štyri roky a veľmi sa mu v štúdiu darilo.

V roku 1968 opäť nastúpil do zamestnania, avšak už do Stavoindustrie v Banskej Bystrici ako stavbyvedúci. Tu naplno využil svoje teoretické a praktické znalosti a postavil hádam najväčšie stavby, aké sa v tej dobe na Slovensku budovali. Medzi ne patria silá a výkupné strediská. Vo veľkej miere sa podieľal aj na výstavbách hlavne mesta Lučenec, kde postavil novú budovu mäsokombinátu, silá na obilie a keramické závody, kde dodnes vyrábajú rôzne obkladačky, ktoré vyvážajú aj do okolitých štátov. Teda ak sa v Lučenci kdekoľvek pohnete, všade uvidíte prácu môjho prastarkého, dá sa povedať, že tu nechal časť seba a svojho života. Môj prastarký bol aktívny nielen do odchodu do dôchodku, ale aj neskôr. Nakoľko bol veľmi dobrý odborník, chodili za ním rôzni architekti a stavbyvedúci, aby im odovzdal svoje skúsenosti a poradil im.

V pomerne neskorom veku odišiel do dôchodku. Môj prastarý otec postavil 45 pekární po celom Slovensku, v mnohých domácnostiach krby a kachľové pece. Medzi jeho záľuby však patrí aj drevo, a preto sa venoval aj práci, ktorá je jeho záľubou, kde z dreva vyrábal rôzne poriská do hrablí a motýk. Takisto plietol košíky, ktoré dodnes používame na zeleninu. Jeho veľkou vášňou je pestovanie hrozna a následná výroba vína. Tejto činnosti sa venuje už 25 rokov a jeho víno je z roka na rok lepšie. Vo svojej záhrade si vybudoval obrovskú pivnicu, ktorá je vykopaná do kopca. Táto slúži aj na uskladňovanie zeleniny, ovocia, ale hlavne vína. Jablká tu vydržia čerstvé od septembra až do ďalšieho júna.

Dôchodok

Už ako dôchodca sa postaral aj o zveličenie svojej dediny Mučín a naprojektoval Dom smútku a urnový háj, aký nikde inde nenájdete. Okrem toho sa prastarký venuje aj svojim deviatim vnúčatám a dvanástim pravnúčatám. Sme teda veľká rodina a radi sa stretávame, ale hlavne nás drží všetkých pokope to, že sa máme kde stretnúť. Tým miestom je práve dom môjho prastarkého v Mučíne.

Nikdy na neho nezabudnem.

Záver

Od svojich predkov preberáme mnoho a snažíme sa to zveľaďovať. Život môjho prastarého otca bol životom pracovitého človeka, do ktorého zasiahol aj osud. Uvidel veľa nespravodlivého, často sa obával o svoj vlastný život. Nikdy sa nedal zlomiť. Túto svoju životnú silu odovzdal aj svojim deťom a dáva ju aj nám, vnukom a pravnukom. Keď som písal túto prácu, ešte som netušil, že príde k smutnej udalosti. Môj prastarý otec zomrel. Na jeho pohrebe som si uvedomil, že život každého človeka musí byť ukončený, ale on ostane medzi nami večne, v našich srdciach, myšlienkach a spomienkach.

Natanael Bukran

Slovenské gymnázium, základná škola, materská škola a internát v Békešskej Čabe

Ja a moji predkovia III.

Cena Kina Csaba Center v II. kategórii

Pripravujúca učiteľka: Anna Petrovičová

Čo boli koncentračné tábory?

Koncentračné tábory boli zriadené v Nemecku (1933-1945). Boli to zberné tábory pre civilistov, jeden z najkrutejších nástrojov teroru Hitlerovho režimu. Tu boli bez súdneho procesu väzení politickí protivníci, najskôr hlavne komunisti, socialisti a aj príslušníci iných politických strán, Židia, duchovní, Rómovia a po roku 1939 milióny cudzincov. Približne do zimy 1941-1942 bolo úlohou koncentračných táborov udržiavať Hitlerov teror. Boli to miesta vykorisťovania, kde väzni žili ako otroci. Od zimy 1942 museli väzni v koncentračných táborov pracovať aj na výzbroji armády. Niekedy sa stalo, že z týchto táborov prepustili niekoľko jednotlivcov (väčšinou Rakúšanov, alebo Nemcov).

Okrem koncentračných táborov existovali aj vyhladzovacie tábory. V týchto (napríklad Osvienčim-Birkenau, Treblinka, Sobibor, Kulmhof, Belzec, atď.) boli po selekcii alebo bez nej (selekcia: triedenie ľudí podľa toho či boli schopní pracovať) zavraždené milióny Židov z celej Európy v plynových komorách, ktoré tam boli nainštalované na tento účel. Rozsah prenasledovania počas nacionálno-socialistického teroru dokazujú záznamy Medzinárodnej vyhľadávacej služby Červeného kríža v Arolsene o koncentračných táboroch. V Európe obsadenej nemeckými jednotkami bolo (okrem väzení a táborov pre vojnových zajatcov) 1226 hlavných táborov, 1011 vedľajších, alebo vonkajších táborov a 114 vyhladzovacích a židovských táborov.

V táboroch mohli za zvlášť priaznivých podmienok prežiť iba tí väzni, ktorí počas prvých mesiacov nepodľahli chorobám a zraneniam a ktorí boli potom pridelení do nejakej táborovej služby, alebo pracovali pod strechou. Boli to hlavne väzni, ktorí mali zvláštne znalosti, alebo ktorých esesáci potrebovali pri správe tábora. Rečovo zdatní väzni, technickí kresliči, lekári, umeleckí stolári, kamenári, mechanici, stavbári všetkých odborností, neskôr aj odborníci na zbrane a nakoniec tiež väzni, ktorí boli, žiaľbohu, ochotní fungovať ako predĺžená ruka SS v táborovej samospráve a podieľať sa na vraždení svojich druhov.

(in)

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
..............................................................................................................................