Voľby do teritoriálnych a celoštátnych samospráv 9. januára 2011

Celoštátna volebná komisia (OVB) na svojom zasadnutí 15. novembra vypísala voľby do teritoriálnych a celoštátnych menšinových samospráv na 9. január 2011. Zároveň na základe počtu miestnych menšinových samospráv stanovila aj počet členov jednotlivých celoštátnych samospráv a rozhodla o tom, ktoré organizácie budú mať právo nominovať kandidátov do týchto zborov. Celoštátna slovenská samospráva bude mať v budúcom cykle 29 členov. Celoštátnu volebnú listinu môžu zostaviť dve volebné zoskupenia: Únia slovenských organizácií v Maďarsku (Únia) a koalícia Zväzu Slovákov v Maďarsku, Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov a Dolnozemskej organizácie Slovákov (ZSM-ZRKSPS-ODS). Voľby do teritoriálnych slovenských samospráv sa budú konať v piatich župách - v Békešskej, Boršodskej, Komárňanskej, Novohradskej, Peštianskej - a v Budapešti. V Komárňanskej a Novohradskej župe bude jediná nominačná organizácia: koalícia ZSM-ZRKSPS-ODS. V Békešskej, Boršodskej a Peštianskej župe môžu nominovať Únia a koalícia Zväzu. Nominačnými organizáciami v Budapešti budú Slovenský spevácky zbor Ozvena - Klub slovenských dôchodcov a Únia.

(br)

Prezentácia Historiografie dolnozemských Slovákov

V knižnici Slovenského inštitútu sa 10. novembra uskutočnila prezentácia knižnej publikácie Miroslava Kmeťa s názvom Historiografia dolnozemských Slovákov v 19. storočí. Prezentácie moderovanej riaditeľkou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) Annou Kováčovou sa okrem autora zúčastnil aj Dr. Iván Halász z Ústavu štátu a práva Maďarskej akadémie vied, ktorý predstavil publikáciu záujemcom.

Ide o vedeckú monografiu, ktorej štýl je viac vedecký ako popularizačný, postupuje od všeobecného k špecifickému a je dostatočne členitá, nie je však zrozumiteľná iba pre historikov. Dielo sa postupne venuje témam ako slovenské dolnozemské enklávy, problematika ich historiografie, regionálno-historické monografie a iné žánre (kronikárska tvorba, publicistika), cirkevno-historická problematika, či regionálny, národný a vlastenecký rozmer prác dolnozemských autorov. Ako to Iván Halász prezradil, z osobných príčin ho najviac zaujalo predstavenie pätnástich autorov z 19. storočia, od ktorých autor monografie čerpal mnoho vzácnych informácií. Ide napr. o osobnosti, akými boli Ľudovít Haan, Michal Žilinský, alebo Karol Jesenský. Prítomní sa zhodli v tom, že by sa oplatilo zvlášť o nich napísať monografiu, čím by dejiny dolnozemských Slovákov dostali novú dimenziu - bádatelia by nemali k dispozícii iba informácie o udalostiach, ale aj o živote a zmýšľaní dobových dejateľov, o vplyvoch, ktoré usmernili ich pohľad na svet, na slovenskú národnosť i na svoju vlastnú identitu.

Iván Halász taktiež vyzdvihol cirkevno-historickú problematiku dolnozemských Slovákov, veď cirkev bola vždy neoddeliteľnou súčasťou nielen ich dejín, ale aj histórie celého slovenského národa. Keďže dolnozemskí Slováci boli takmer všetci evanjelici, autor sa, pochopiteľne, zameral na túto cirkev. V súvislosti s tým odznelo, že by sa oplatilo v rámci ďalšieho bádania porovnať dejiny dolnozemskej evanjelickej cirkvi napríklad s pilíšskou katolíckou - samozrejme, v kontexte ich vplyvu na život a zmýšľanie miestnych slovenských menšín.

Prítomní odborníci sa zhodli v tom, že táto pionierska práca je mimoriadne cennou a potrebnou publikáciou, vďaka ktorej dolnozemskí Slováci majú konečne k dispozícii úsek z histórie svojich predkov. Záujem o knihu dokazuje aj fakt, že prvé vydanie sa už vypredalo a na prezentácii bolo možné zakúpiť si už nové, druhé vydanie z nadlackého Vydavateľstva Ivana Kraska. Vyše 300-stranová publikácia sa zároveň môže stať inšpiráciou k ďalším dielam - okrem už spomínanej monografie dolnozemských osobností 19. storočia a porovnania evanjelického, resp. katolíckeho života dolnozemských a pilíšskych Slovákov Anna Kováčová taktiež navrhla v budúcnosti vydať historiografiu dolnozemských Slovákov napísanú viac popularizačným štýlom a v trochu kratšej forme.

Zlatko Papuček

Október 1956 alebo o komunizme trochu inak

Nedávno si celé Maďarsko pripomenulo 54. výročie októbrového povstania. Ani školy neboli výnimkou. Niekde sa premietali dokumentárne filmy, niekde muzikál (napr. u nás), niekde boli len krátke prejavy alebo kladenie vencov. Tie sa kládli na miestach padlých, popravených a, samozrejme, pri hrobe a pamätníkoch Imreho Nagya, ktorý sa napriek svojej rozporuplnej osobnosti stal symbolom, martýrom októbrových udalostí, ba je považovaný za hrdinu maďarského národa. Či právom, alebo nie, to nech posúdia iní. V každom prípade ide o paradox, lebo Imre Nagy je snáď jediný bývalý komunistický predseda vlády, ktorý je v dnešnej, postkomunistickej demokratickej spoločnosti považovaný za národného hrdinu.

Neviem, čo to do mňa vliezlo, keď som pred štátnym sviatkom na hodine zemepisu, namiesto pohybu tektonických platní, začal rozprávať o udalostiach z októbra 1956, ktoré sa v bývalom režime nesmeli ani pripomínať, nakoľko boli považované za kontrarevolúciu. Možno to boli spomienky na onú noc, keď sa do Maďarska cez našu ulicu v Komárne valili ruské tanky a ja ako šesťročný som ich celé hodiny pozoroval v tme spoza záclony. A možno to bola len moja zvedavosť, čo o týchto udalostiach vie dnešná mládež a do akej miery ju to zaujíma. Musím povedať, že vie o nich len veľmi málo, ani ju to nezaujíma, a nič si z toho nerobí. Vôbec sa jej nečudujem! Jednak sa narodila v čase, keď už bol komunistický režim minulosťou a jednak sú to už pre ňu časy dávno minulé. A tak ma ani neprekvapila otázka, ktorá odznela hneď po mojom úvode, keď sa ma jeden zo študentov opýtal: „Pán učiteľ, vy tu hovoríte o komunizme, ale my naozaj nevieme, kto alebo čo to bol ten komunizmus?“ Najprv som si pomyslel, že si dotyčný študent robí zo mňa dobrý deň. Ale tá otázka odznela takým spôsobom, že som o jeho úprimnosti nemohol pochybovať. Neostávalo mi iné, len odpovedať. Ako ale vysvetliť dnešným deťom, čo to bol komunizmus? Keď ani tí, ktorí v ňom prežili väčšiu časť svojho života, doteraz nepochopili jeho absurditu a ešte stále nostalgicky spomínajú na pekné zašlé časy, keď všetko bolo za babku, každý mal prácu a odborárske rekreácie boli dokonca zadarmo. Rukavica však už bola hodená a mne v okamihu preletelo hlavou všetko ako film, ktorý sa mihne v posledných chvíľach života a ja som hneď vedel, čo odpoviem. V podstate to bolo ľahké, lebo túto otázku som si už tisíckrát položil a tisíckrát zodpovedal. Proste, mám v nej už dlhší čas jasno. A tak som svoju odpoveď začal otázkou: „Čo si ceníte viac: zdravie, peniaze alebo slobodu?“ „Slobodu!“ odpovedali takmer jednohlasne. Je to naozaj zaujímavé, že mladí ľudia si na prvom mieste takmer vždy vyberú slobodu, tí starší peniaze a najstarší zdravie. Aj udalosti 23.októbra, ktoré boli vlastne bojom za slobodu, začali práve študenti. Takže...

Najhoršie za komunizmu bolo to, že nebola sloboda. Sloboda pohybu, cestovania, zhromažďovania, sloboda slova, tlače, médií, sloboda v umení, v literatúre, v podnikaní... proste v ničom. Druhé zlo, to bol strach. Strach, ktorý ovládal celú spoločnosť. Báli sa dospelí, rodičia i deti. Nikto nič nekritizoval, každý bol so všetkým spokojný, nik sa nebúril, neprotestoval, neštrajkoval.. Bodaj by aj, keď za napísaný či vyslovený názor, alebo povedaný vtip sa vyhadzovalo zo školy, z roboty alebo sa išlo do basy. V 50. rokoch aj na šibenicu. Deprimujúce bolo ďalej to, že chýbali farby. Všetko bolo sivé. Nielen budovy, ulice a námestia, ale jednoducho všetko bolo bez farieb a veselosti, a taký bol aj život sám - sivý, bezfarebný a jednotvárny. A práva? Boli aj práva... právo mlčať, súhlasiť, pracovať a voliť. Voliť tú jednu jedinú správnu stranu bola tá najvyššia povinnosť a beda tomu, kto voliť nešiel, alebo si dovolil kritizovať politikov!

A takto som mohol ešte dlho pokračovať, ale deti ma zastavili. Zdalo sa, že pochopili, aký to bol obludný systém, proti ktorému sa ľudia v Maďarsku pred 54 rokmi vzbúrili. A možno pochopili aj to, prečo v tých časoch nemohlo byť toto povstanie úspešné. Musel to vedieť aj Imre Nagy, keď sa postavil na stranu povstalcov. Kto iný mohol lepšie poznať záludnosť a krutosť boľševizmu, ak nie práve on? On, ktorý v časoch najväčších Stalinových čistiek pracoval a žil v Moskve. Dnes by určite žasol a neveril vlastným očiam, keby videl, akej pocty sa mu dostalo. Veď v súčasnosti môžeme byť svedkami toho, ako pri pomníku tohto bývalého reformného komunistu reční bývalý komunista a poslucháčov tvoria z väčšej časti bývalí komunisti alebo ich potomkovia a sympatizanti. To by sa v minulom režime naozaj nemohlo stať! A toto je ten najkrajší a zároveň najväčší rozdiel medzi minulosťou a dneškom, medzi komunizmom a demokraciou.

Neviem, či si túto skutočnosť moji študenti naplno uvedomili, no jedno je isté, ich už našťastie nemusí trápiť, kto to bol alebo čo to bol ten komunizmus. A vôbec! Trápi to ešte niekoho?

Paľo Žibrita

Metodický kurz pre učiteľov slovenského jazyka v Budapešti

Slovenské pedagogické metodické centrum v spolupráci s Centrom ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského v Bratislave usporiadalo 12. a 13. novembra v priestoroch Slovenskej školy v Budapešti Metodický kurz pre učiteľov slovenského jazyka.

Účastníkov pozdravila poverená riaditeľka hostiteľskej inštitúcie Alžbeta Esešová Vrbovská a zaželala pedagógom materských, základných a stredných škôl príjemnú a užitočnú prácu. Prítomných privítala aj riaditeľka SPMC Mária Czégényová. V mene prevádzkovateľa centra Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) predseda Ján Fuzik vyjadril radosť z toho, že na doškoľovania prichádzajú v peknom počte slovenčinári z celého Maďarska. - Preto usporadúvame takéto stretnutia, aby ste si vymenili skúsenosti, vypočuli si zaujímavé, nové poznatky, a to buď od svojich kolegov, alebo od prednášateľov, ktorí k vám zavítali zo Slovenska. Slovenská vzdelanosť je taký predmet, ktorý by si mali osvojovať naše deti od prvých ročníkov. Je dôležité, aby spoznali väzbu k svojim koreňom. Veď dobre vieme, že doma dostávajú pomerne málo nielen jazykových znalostí, ale aj poznatkov o slovenskej kultúre, identite. Verím, že dnešná akcia prispeje k tomu, aby ste mohli odovzdať našim deťom čo najviac poznatkov o slovenskej národnosti, slovenskej kultúre, a k tomu vám prajem veľa úspechov, - povedal predseda CSS.

Školská referentka CSS Erika Lázárová informovala prítomných o tom, že na kurz prišli učitelia z osemnástich škôl, hlavne zo severného regiónu Maďarska, ku ktorým sa na druhý deň pridružili aj učiteľky materských škôl. E. Lázárová sa vo svojom príhovore zamerala na časový rámec vyučovania slovenskej vzdelanosti v učebných osnovách. Ako povedala, účastníci doškoľovaní často kladú otázky, ako integrovať slovenskú vzdelanosť do vyučovacieho procesu. Podľa jej slov najdôležitejším je úmysel, potom vytvorenie podmienok a v neposlednom rade zamyslieť sa nad otázkou, ako? V každej škole sú totiž iné podmienky k výučbe slovenskej vzdelanosti (personálne podmienky, pedagogický program, učebné osnovy atď.). Školská referentka podrobne informovala učiteľky o možnostiach integrácie slovenskej vzdelanosti na nižšom a vyššom stupni základných škôl.

Doškoľovanie pokračovalo prednáškami riaditeliek základných škôl z Dunaeďházu, Luciny a Alkáru. Zuzana Szűcsová Takácsová, Helena Kladiviková a Kristína Jakabová oboznámili prítomných s integrovaným vyučovaním slovenskej vzdelanosti v ich školách. Bývalá učiteľka slovenčiny zo Sarvaša Anna Kondačová uzavrela kurz referátom o metodike vyučovania slovenskej vzdelanosti. Učiteľka na dôchodku priblížila prítomným používanie internetového programu cmap tools. Pomocou toho softveru, ktorý vhodne dopĺňa používanie interaktívnej tabule, môžu pedagógovia vizualizovať žiakom slovenskú vzdelanosť. Funguje ako učebnica, ktorú môže redigovať učiteľ.

Metodický kurz pre učiteľov slovenského jazyka pokračoval na druhý deň v knižnici školy. Zo Slovenska prišli prednášať projektový manažér z Centra ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského v Bratislave Robert Povchanič, docent Katedry špeciálnej pedagogiky Pedagogickej fakulty UK v Bratislave Albín Škoviera a lektorky Metodického centra v Bratislave Mária Vrábelová a Iveta Andorová. Kurz, ktorý prebiehal v dvoch blokoch, otvoril Robert Povchanič predstavením inštitúcie, ktorá je pokračovateľkou práce Metodického centra v Banskej Bystrici. Centrum organizuje pre krajanských pedagógov týždňové pobyty na Slovensku a ďalšiu časť doškoľovania sa rozhodlo usporadúvať v ich domovských krajinách. Víkendové kurzy, zamerané na rôzne cieľové skupiny, už realizovalo v Békešskej Čabe, ale aj v Srbsku, Rumunsku, na Ukrajine a v Chorvátsku. V rámci centra pôsobí aj Ústav jazykovej a odbornej prípravy zahraničných študentov (ÚJOP), ktorý pripravuje zahraničných študentov na prijímacie skúšky na vysoké školy na Slovensku. Okrem desaťmesačnej jazykovej a odbornej prípravy organizuje centrum aj klasické jazykové kurzy slovenčiny a trojtýždňovú letnú univerzitu slovenského jazyka pre záujemcov z celého sveta, pre krajanov a pre budúcich maturantov. Po úvodných slovách sa prítomní rozdelili do troch pracovných skupín podľa ich odborného zamerania. Metodické školenie v materskej škole viedol docent Albín Škoviera zaujímavou hravou formou a do aktivít zapojil všetkých pedagógov materských škôl. Medzi nevšednými úlohami figurovali predstavenie sa na rytmus slovenských ľudových piesní. Neskôr pán docent rozdával „hudobné nástroje“, akými boli napr. pohár s peniazmi, kamene, perá, krieda v škatuľkách, zápalkové škatule atď., s ktorými účastníci hrali rytmus refrénu. Zábavnou úlohou bolo napríklad aj spojenie kreslenia a hudby, keď frekventant kurzu so zaviazanými očami musel kresliť obidvoma rukami naraz na latinsko-americkú hudbu. Pán docent upozornil učiteľov na to, že s deťmi aj počas prechádzky môžeme zbierať „hudobné nástroje“, čím rozvíjame ich fantáziu.

Témou školenia, ktoré viedla lektorka Iveta Andorová, bola metodika výučby slovenčiny ako cudzieho jazyka na 1. stupni základných škôl. Učitelia sa mohli na simulovanej hodine naučiť moderným spôsobom stimulovať žiakov k samostatnej tvorivej práci. Zároveň sa pomocou týchto metód môžu žiaci utvrdiť v tom, čo už vedeli a doplniť si vedomosti o nové informácie. Tretiu skupinu viedla lektorka Mária Vrábelová, ktorá si vybrala tú istú tému, ako jej kolegyňa, ale na 2. stupni základných škôl. Táto problematika je veľmi aktuálna a žiadaná, lebo reaguje na mnohé ťažkosti, s ktorými sa každodenne stretávajú učiteľky slovenského jazyka v Maďarsku. Je to otázka, ako učiť slovenský jazyk čo najefektívnejšie v prostredí, kde už slovenský jazyk v rodinách takmer nepoužívajú, alebo ak áno, tak len veľmi sporadicky. M. Vrábelová veľmi neformálne a o to zaujímavejšie rozobrala problematiku a nabúrala niektoré nesprávne zaužívané stereotypy pri výučbe slovenčiny ako cudzieho jazyka. Vychádzala pri tom z dlhoročných praktických skúseností, ktoré získala ako lektorka slovenčiny v zahraničí - učila slovenčinu cudzincov z celého sveta, vrátane študentov z Maďarska. Dala našim pedagógom veľa cenných rád: ako pracovať s jazykovou terminológiou, ako učiť gramatiku substantív, verb a adjektív, ako naučiť študentov robiť si systematicky a efektívne poznámky, ako tvoriť otázky, atď. Zdôraznili potrebu vytvoriť na hodinách pohodovú, ale tvorivú pracovnú atmosféru. Ako povedala, samozrejmosťou musí byť vzájomná úcta a tolerancia, presné pravidlá a študenti musia byť udržiavaní v neustálej pozornosti. Veľmi dôležité je žiakom povedať cieľ vyučovacej hodiny a potom k nemu neustále smerovať. Študentov treba odmeňovať, hrať sa s nimi, ale byť aj prísny a náročný. Cudzincom treba vysvetľovať aj slovenský slang a súčasné tendencie slovenského jazyka. Chyby treba opravovať, ale citlivo, aby sme žiakov nefrustrovali a neodradili od štúdia. Vyučovať slová a pojmy vo frázach v kontexte, počúvať slovenčinu cez hovorené texty. Na záver pani lektorka dala účastníkom kontaktné e-mailové adresy a rozdala cenné metodické materiály a hotové vzorové prípravy niekoľkých hodín slovenského jazyka.

Zaujímalo ma, aký názor na kurz majú jeho účastníčky: učiteľka slovenčiny, školská referentka a riaditeľka slovenskej školy.

- Slovenské pedagogické metodické centrum už tradične usporadúva v Budapešti metodické kurzy. Na minuloročnom som sa tiež zúčastnila, ale v tomto roku je doškoľovanie oveľa efektívnejšie, - povedala slovenčinárka z Ďurky Erika Zemenová Palečková. - Páči sa mi aj preto, lebo mi vychádza v ústrety. Totiž prednášala nám profesorka, ktorá tridsať rokov vyučuje zahraničných študentov. Takých ľudí, ktorým je slovenčina cudzia. My máme z roka na rok menej žiakov, prichádzajú so slabou znalosťou slovenčiny. Budúcnosť vidím v tom, že výučba slovenského jazyka bude prebiehať ako výučba cudzieho jazyka.

- Prednášatelia prezradili, že učitelia majú nárok na jazykový kurz v prostredí materinskej krajiny, kde by prebrali každodenné zručnosti v jazyku, čiže reč už bola nielen o metodickom kurze, - povedala školská referentka Erika Lázárová. - Je to ešte otázka rokovania, ale ak bude takýto nárok, môžeme sa vrátiť k tejto téme.

- Tento kurz sa nám páči. Napríklad včerajšie popoludnie bolo o vyučovaní národopisu. My sa potrebujeme zorientovať, či veci robíme správne, a ak nie, v čom máme napraviť svoje smerovania, - informovala nás riaditeľka základnej školy v Novom Meste pod Šiatrom Júlia Kucziková. - Presvedčili sme sa, že správne vyučujeme slovenskú vzdelanosť. My sme sa rozhodli vyučovať národopis ako separovaný predmet, ale jeho známkovanie je integrované do slovenského jazyka. V porovnaní s ostatnými školami je to prehľadnejšie. Do výučby sme zakomponovali napr. miestne špeciality. Dokážeme to robiť pestrou formou, pozývame nielen miestne, ale aj okolité spevácke zbory zo Zemplína, ktoré oživujú a zachovávajú slovenské ľudové zvyky. Deti si mohli pozrieť prácu drotára a tkáčky. Úzko spolupracujeme s osvetovými strediskami v okolí mesta, chodia k nám hostia z Michaloviec, Košíc, Trebišova atď. Čo sa týka programu dnešného dňa, bol to metodický deň, kde sme dostali konkrétne rady, ktoré môžeme použiť na hodinách slovenského jazyka. Aj preto sa teším tomu, že so mnou prišli aj štyri kolegyne z Nového Mesta pod Šiatrom. Myslím si, že tu získané informácie prispejú k zvýšeniu úrovne výučby jazyka. Teším sa aj preto, lebo sme sa stretli s kolegyňami, ktoré majú podobné problémy ako my a mohli sme si vymeniť názory a skúsenosti. Najdôležitejším momentom dnešného dňa bolo, že k nám prišli metodičky z Bratislavy s metódou vyučovania slovenčiny ako cudzieho jazyka. Nie, nie som hrdá na to, že sme dospeli tam, že sa u nás musí slovenčina vyučovať ako cudzí jazyk, ale verím, že táto metodika by mala zefektívniť jej výučbu. Takže bude iný prístup k vyučovaniu. Myslím si, že ak si deti budú osvojovať praktické vety, viesť rozhovory, dostaneme sa bližšie k hovorenej slovenčine.

Andrea Szabová Mataiszová

Na linke Budapešť - Segedín - Ostrihom

Trojdňový filmový maratón

Organizátori 18. filmového seminára, ktorý sa uskutočnil začiatkom novembra, vybrali z pestrej ponuky slovenských hraných a dokumentárnych filmov z rokov 2008-2010.

Dejiskom podujatia je tradične Slovenský inštitút Budapešť, vlani k nemu pribudol Segedín a v tomto roku sa pridala aj Fakulta J. Vitéza Katolíckej univerzity P. Pázmaňa v Ostrihome. Dlhoročnými odbornými vedúcimi seminára sú generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký a rektor Vysokej školy múzických umení v Bratislave Ondrej Šulaj, hlavnou organizátorkou a dušou podujatia je riaditeľka budapeštianskeho Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová, ktorá sa aj v tomto roku snažila pripraviť pútavý program. Spoluorganizátormi filmového seminára boli Slovenský filmový ústav, Slovenský inštitút, Spolok segedínskych Slovákov a Kino Grand Café v Segedíne. Akciu finančne podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a Slovenská samospráva v Segedíne.

Tri dni v Budapešti si človek pripadal, akoby bol v zajatí strieborného plátna: od rána do večera sme striedavo sledovali hrané a dokumentárne filmy. Riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Kurucz nazval podujatie vo svojom príhovore filmovým maratónom, nakoľko premietanie jednotlivých filmov nasledovalo tesne po sebe.

Hoci z roka na rok je menej seminaristov, na druhej strane každý rok rastie záujem o jednotlivé filmy. Je dobré vidieť, ako sa pomaličky napĺňa hľadisko divadelnej sály Slovenského inštitútu mladými i staršími ľuďmi, ktorí medzi sebou hovoria po slovensky i po maďarsky, ale spája ich láska k filmu, k slovenskému filmu. Každý národ má vlastný postoj ku kinematografii, akési zvláštne videnie. Nie je tomu inak ani so Slovákmi. Ich snaha o reálne videnie aktuálnych problémov sa prejavila aj v prudkom náraste dokumentárnych filmov začiatkom 90. rokov. Tento trend pokračuje a dodnes sú slovenské dokumentárne filmy výnimočné, vyhrávajú ceny na medzinárodných filmových festivaloch.

Na filmy tohoročného filmového seminára boli zvedaví študenti slovenského gymnázia z Békešskej Čaby a z Budapešti a vysokoškolskí poslucháči z Budapešti, Pilíšskej Čaby a zo Segedína. Skutočnými tradičnými seminaristami, ktorí absolvovali kompletný program, boli v SI čabianski gymnazisti. Mnohí boli na filmovom seminári prvýkrát a najviac sa im páčil stredometrážny hraný film Ľubomíra Mihaila Kocku Obedár, ktorý získal v lete bronzového študentského Oscara. Monotónnosť deja naruší ochorenie manželky, ktorá denno-denne pripravuje svojmu mužovi do obedára obed, ktorý si odnesie do práce. Formou skratiek zobrazuje traumu hlavného hrdinu, ktorý po smrti manželky hľadá svoje miesto vo svete. Film Mátyása Priklera Ďakujem, dobre sa páčil gymnazistom aj preto, lebo sa čiastočne odohráva v maďarskom prostredí na Slovensku a veľa dialógov odznelo v maďarčine. Absolútnou novinkou na seminári bol film Mariany Čengel-Solčanskej Legenda o lietajúcom Cypriánovi, ktorý našiel obdivovateľa v radoch čabianskych gymnazistov. Nečudo, veď mládež v tomto veku zaujímajú príbehy zo stredoveku, akým je aj tento film, ktorý hoci nelámal rekordy návštevnosti slovenských kín, ale odborníci oň prejavujú záujem. Avšak Bratislavafilm Jakuba Krónera, ktorý by mal byť pre mladých akoby stvorený, sa im nepáčil. Ako mi prezradili, tento príbeh mnohých ľudí z bratislavskej ulice, plný slangu a vulgarizmov, ich neoslovil, nerozumeli nielen jazyku, ale ani mnohým obrazom. Neboli sami - aj na Slovensku film prijali veľmi kriticky.

Békeščabianski študenti prišli do Budapešti pod vedením učiteľa Michala Lásika. Pán učiteľ sa okrem prvého a vlaňajšieho zúčastnil na všetkých filmových seminároch. Ako povedal, veľmi si obľúbil podujatie, lebo aj cez filmy môže človek spoznávať život na Slovensku. Pretože filmy podľa neho odrážajú aj aktuálne spoločensko-politické trendy. „Vždy som sa snažil pričiniť o to, aby sa aj študenti dostali k tejto forme kultúry. Pretože mojou skúsenosťou je, že naši žiaci nepoznajú tzv. umelecké filmy,“ povedal a dodal, že pre väčšinu občanov našej spoločnosti je film niečo, čo pozostáva z deja a farieb a čo sa dá jednoducho vyrozprávať. Je to dané tým, že na dedinách a v menších mestách zanikli kiná. Sú deti, najmä v menších obciach, ktoré možno v živote neboli v kine. V meste multikiná ponúkajú iba komerčné diela. „Je potrebné, aby sa naši žiaci presvedčili o tom, že film je umenie. Má svoje vlastné prostriedky, ako krásne vyjadriť myšlienky, city a nálady. Aj zabaviť sa dá i umeleckými formami,“ dodal M. Lásik. O jazykových bariérach povedal, že jedným z problémov Slovákov v Maďarsku je, že moderný jazyk, najmä slang istých vrstiev, ťažko rozumieme. Mladých by zrejme zaujímal film o dnešku, ale asi by ho ešte ťažšie pochopili, ako filmy o minulosti. Sám sa priznal, že aj on už ťažko sleduje dnešný slang, ktorý ovláda iba ten, ktorý žije v danom prostredí, dokonca v istej skupine ľudí. Ako s úsmevom pripomenul, dnešné filmy, predovšetkým na DVD nosičoch, sa už vyrábajú väčšinou s titulkami v angličtine, tak si niekto môže vypomôcť druhým jazykom. Zároveň poznamenal, že v poslednom období sa podľa neho tematika filmov orientuje na medziľudské vzťahy a na vzťah ľudí k prostrediu a naopak, problémy mladých s globalizovaným svetom a pod.

Segedínska časť filmového seminára sa konala v rámci Týždňa slovenského filmu, ktorý už dlhé roky organizuje milovník slovenskej kinematografie, predseda Spolku segedínskych Slovákov Ján Benčík. Program pozostával prevažne z ponuky budapeštianskej časti prehliadky. Doplnený bol o dokumentárne filmy s národnostnou tematikou, ako aj o profily významných slovenských režisérov Juraja Jakubiska a Dušana Hanáka, ktorého dokumentárny film Obrazy starého sveta, takisto zaradený do programu, divákov veľmi zaujal. Hľadisko príjemnej kinosály v priestoroch ešte príjemnejšej kaviarne Grand Café, slúžiacej aj ako improvizovaná výstavná sieň, zaplnili miestni fanúšikovia filmu, poslucháči tamojšej univerzity, ale vo veľkom počte i diváci z Békešskej Čaby a Slovenského Komlóša. Čabania a Komlóšania sa na toto podujatie vrátili aj na základe minuloročných pozitívnych zážitkov z účasti na prehliadke a seminári, kedy si viacerí z nich uvedomili, že veru aj film má čo povedať... že nemusí byť len lacnou zábavou, ale plnohodnotným kultúrnym zážitkom.

Peter Dubecký sa už vyše desaťkrát zúčastnil na filmovom seminári. Ako nám prezradil, teší sa z toho, že prehliadka slovenských filmov zapustila v Budapešti korene, ale bolo by vítané aj pravidelné - raz týždenne alebo mesačne - premietanie napr. v Slovenskom inštitúte. Zároveň pripomenul, že v poslednej dobe rastie záujem maďarskej verejnosti o slovenské filmy, o čom svedčí účasť na festivaloch a príležitostných prezentáciách. Riaditeľ SFU sa však nazdáva, že by bolo lepšie systematickejšie pristupovať k tejto otázke. Podobné podujatia organizujú pre krajanov žijúcich v Srbsku, Poľsku a v Česku. Veľkú rezervu vidia na Ukrajine a v Rumunsku.

D. Onodiová nám prezradila, že túžbou organizátorov je, aby filmový seminár mal po dvoch-troch rokoch mierneho zoslabnutia opäť charakter ozajstného seminára, teda aby si jeho účastníci nielen filmy pozreli, ale aby o nich debatovali, rozmýšľali, aby pomocou odborných vedúcich spoločne nazreli do tajomstiev kinematografie.

(ef-do)

Pestrofarebný sviatok národnostných divadiel

Arcusfest po ôsmy raz

Stretnutie národnostných divadiel usporiadali v Maďarsku po prvý raz v roku 1994 za účasti štyroch národnostných divadiel. Potom nasledovala dlhšia pauza, k ďalšiemu stretnutiu totiž došlo až v roku 2002. Vtedy sa do podujatia zapojilo už osem národností s desiatimi produkciami. Stretnutie - prakticky až do minulého roka - finančne podporovala Verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, ktorá na tento projekt disponovala osobitnou čiastkou. Stretnutie dostalo v roku 2007 pomenovanie ARCUS, od roku 2008 je už verejnosti známy pod názvom ARCUSFEST, teda „sviatok dúhy“. Vo februári roku 2009 sa na stretnutí zúčastnilo už 10 národností, ktoré zastupovalo 18 divadelných spoločností. Podujatie sa teda rozrástlo do naozaj veľkých rozmerov, a keďže jeho dejiskom bolo budapeštianske Divadlo Thália, bolo príležitosťou nielen na stretnutie ľudí rovnakých záujmov a na konfrontáciu činnosti jednotlivých súborov, ale aj na prezentáciu pred širšou verejnosťou.

Nakoľko v tomto roku štát finančne nepodporil podujatie, vyzeralo to tak, že sa neuskutoční. Napokon, predovšetkým zásluhou účinnej intervencie Maďarského národnostného divadelného zväzu, sa pomocou konkurzov podarilo získať aspoň časť financií, potrebných k usporiadaniu Arcusfestu. Podujatie sa v tomto roku premiestnilo do Sarvaša (mimochodom, už viackrát sa debatovalo o tom, či by sa nemalo „vysťahovať“ z hlavného mesta), kde sa 12. až 14. novembra v budove Osvetového strediska P. Vajdu a súčasne sídle divadla Cervinus Teátrum zišli divadelné súbory, zastupujúce 11 z 13 národností. Okrem troch sa všetky zapojili do projektu, ktorý bol vlastne hlavným bodom programu, do takpovediac „nadnárodnostného predstavenia“, a síce spracovania jedného z textov predstaviteľa francúzskej avantgardy Raymonda Queneaua Štylistické cvičenia. Autor si vymyslel základný, jednoduchý príbeh, ktorý literárne - štylisticky spracoval 99 spôsobmi. Pred niekoľkými rokmi sa textu chopili traja významní herci budapeštianskeho Divadla Józsefa Katonu, zdramatizovali ho, resp., si vymysleli nové interpretácie. Predstavenie s veľkým úspechom hrajú dodnes. Pre národnostné divadelné súbory to nebola ľahká úloha, zrejme ani pre tie profesionálne nie, ale dostali absolútne voľnú ruku. Mohli si vymyslieť scénku takpovediac len na motívy pôvodného príbehu, odohrávajúceho sa v preplnenom autobuse, v ktorom cestuje nepekný mladík s dlhým krkom a zvláštnym klobúkom, ktorý sa háda so svojím susedom, že mu šliape na nohy a napokon si sadne na voľné miesto. O chvíľu sa prechádza na námestí s kamarátom, ktorý mu hovorí, že si má našiť vyššie gombík na kabáte. Tak to bolo aj v prípade Slovenského divadla Vertigo, ktoré sa do projektu zapojilo s členkami amatérskej zložky SDV pod režijným vedením Andrása Nagya a dostalo názov Slovensko-maďarské štylistické cvičenia... Názov možno všeličo našepká.

Okrem ústredného, mnohojazyčného predstavenia, ktoré si diváci mohli pozrieť 13. novembra večer a v ktorom sa stretli príslušníci ôsmich národností, sa ešte dve - srbské a ukrajinské divadlo - predstavili osobitným programom, ktorý nasledoval po Qeuneauovi. Pekný večer ukončila dojímavá pieseň v podaní členov divadla Romano Teatro z Miškolca. Deň predtým si predovšetkým deti mohli pozrieť rozprávku Úsmev jarnej víly, s ktorou do Sarvaša pricestovalo rómske Divadlo rozprávky Snehová kráľovná z Budapešti a večer zase dospelí divadelnú hru Ivana Holuba Anjel v podaní divadla Cervinus Teátrum. Divadelné stretnutie ukončilo odborné fórum, na ktorom jeho účastníci prediskutovali aktuálne otázky národnostného divadelníctva v Maďarsku.

Tohoročný Arcusfest bol rozsahom skromnejší ako tie predošlé a jednotlivé divadelné súbory nemali možnosť predstaviť sa najnovšími predstaveniami zo svojho repertoáru, v každom prípade je však veľmi dobré, že sa podujatie vôbec uskutočnilo a že divadelníci z celej krajiny mohli byť opäť chvíľu SPOLU, čo bolo, mimochodom, mottom tohoročného stretnutia.

(do)

Na jeseň života

Deň dôchodcov v Huti

Hľadisko kultúrneho domu najmenšej slovenskej obce v Pilíši sa na tradičný Deň dôchodcov aj v tomto roku naplnilo do poslednej stoličky. Podujatie Slovenskej samosprávy v Huti (Pilisszentlélek) v pekný jesenný piatok prilákali takmer každého občana dedinky, ktorý prežíva toto pekné ročné obdobia aj svojím vekom.

Oslava hutianskych seniorov sa začala príležitostnou svätou omšou, ktorú v tomto netradičnom dejisku slúžil regent rímskokatolíckeho farského úradu v Csolnoku Piotr Berkowicz. Mladý poľský farár potešil prítomných o. i. tým, že Otčenáš sa s nimi pomodlil po slovensky. Inak vo svojej maďarskej kázni vyzdvihol význam materinského jazyka a zodpovednosť skôr narodených ľudí pri jeho odovzdávaní mladším pokoleniam. „Naši starci sú pre nás pokladom aj preto, lebo sa modlia aj za nás a ich modlitby nás spájajú,“ povedal pán farár. Pritom zaspomínal na svoju starú mamu, ktorú nikdy v živote vraj nevidel tak, že by nemala pri sebe ruženec.

Pred kultúrnym programom dôchodcov pozdravila predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Rozália Farkašová. Pozdravný list primátorky mesta Ostrihom, ku ktorému Huť administratívne patrí, Évy Tétényiovej prečítal jej tlačový referent István Váczy. „Naša budúcnosť sa zakladá na úcte voči starším ľuďom, myslím na skúsenosť a múdrosť našich starých mám a starých otcov, ako aj na to, že ten, kto nepozná svoju minulosť, nedokáže úspešne budovať ani svoju budúcnosť“ napísala pani primátorka Huťanom.

Kultúrny program začali najmenší, teda škôlkári, ktorí pozdravili svojich starých a prastarých rodičov piesňami a básňami. Členovia miestneho pávieho krúžku potešili starších spoluobčanov kytičkou slovenských piesní. Po nich nastúpili na javisko miestni školáci, ktorí sa pripojili ku gratulantom predvedením pekných detských hier a tancov.

V tento deň, ako každý rok za posledné dve desaťročia, organizátori zvlášť pozdravili najstarších občanov obce - 88-ročnú Annu Pirťákovú a 78-ročného Františka Györgya. Zo Dňa dôchodcov ani tentokrát neodišli oslávenci bez darčeka. Po obsažnom programe ich čakali prestreté stoly a po spoločnej večeri každý senior dostal balík s ovocím, čokoládou a kávou. Snáď najkrajším darčekom pre nich predsa bolo, že sa opäť stretli so svojimi rovesníkmi, že ich mladší oslávili v rámci nekaždodenného dňa, keď nie sú so svojimi radosťami a starosťami utiahnutí do svojich domovov.

(fuhl)

Spájať rodákov s rodiskom

Kruh priateľov Slovenského Komlóša štvrťstoročný

Komlóšania žijúci v hlavnom meste si v októbri 2010 v Slovenskom inštitúte pripomenuli 25. výročie založenia Kruhu priateľov Slovenského Komlóša. V reprezentatívnych priestoroch ostrova slovenskej kultúry v Budapešti ich privítal riaditeľ inštitúcie Milan Kurucz, ktorý prízvukoval, že rodáci z tohto dolnozemského mestečka na tomto mieste sa stretávajú nie prvý raz. V súlade so zámermi zakladateľov je fungovanie spolku neviazané, jeho členovia sa stretávajú dvakrát ročne: raz v Budapešti a raz - vždy na jeseň, okolo Sviatku všetkých svätých - v ich rodisku. Podľa tradičného a osvedčeného scenára po oficiálnej časti, ktorá pozostáva z referátu vedenia o činnosti a hospodárení a po informáciách o udalostiach v Slovenskom Komlóši, vždy nasleduje posedenie pri komlóšskej klobáse. V súlade s tradíciami aj tento krát zavítala medzi Budapešťanov delegácia z ich rodného mestečka. Na rozdiel od doterajších stretnutí však v nej nebolo zastúpené vedenie mesta. Keďže sa podujatie uskutočnilo krátko po komunálnych voľbách, primátorka Rita Garayová vo svojom liste, ktorý prečítal predseda organizácie Pavol Beňo, o. i. informovala o výsledkoch volieb do mestského zastupiteľstva a slovenskej menšinovej samosprávy. Členom delegácie zo Slovenského Komlóša bol aj básnik Juraj Dolnozemský, ktorý pozdravil okrúhle výročie dvojjazyčnou básňou Spolupatričnosť - Együvé tartozás. Na obdobie zakladania organizácie spomínal v poradí jej druhý predseda, súčasný čestný predseda Michal Lehoczki. Pavol Beňo vo svojom príhovore pripomenul, že medzi terajšími členmi je už iba niekoľko zakladateľov. Upriamil pozornosť na to, že organizácia síce vznikla v iných spoločensko-politických podmienkach, ale počas svojej existencie sa dokázala prispôsobiť novým okolnostiam. Jej fungovanie a omladzovanie sťažuje, že dnešný život je podstatne individualistickejší, spoločnosť atomizovanejšia. Členka vedenia, autorka týchto riadkov pripomenula, že mnohí mladí ľudia prichádzajú do hlavného mesta za živobytím a keďže musia veľmi veľa pracovať za to, aby si tu vytvorili existenciu, nemajú čas na spoločné aktivity. Zároveň poukázala na to, že významné osobnosti, ktoré si našli uplatnenie v Budapešti, si vážia aj doma, o čom svedčí aj fakt, že štyria z piatich Čestných občanov Slovenského Komlóša sú členmi ich kruhu (už zosnulý Matej Tóth, ktorý bol duchovným otcom myšlienky založenia spolku a jeho prvým predsedom, herečka Zuzana Ďurkovičová, spisovateľ Pál Závada a univerzitná profesorka Anna Divičanová). Anna Divičanová poukázala na to, že v dôsledku historických udalostí dnes už v Komlóši okrem Slovákov žijú aj Maďari. Spomenula, že prvý svoj sociologický výskum uskutočnila v 80. rokoch minulého storočia práve v kruhu svojich rodákov žijúcich v hlavnom meste. Skúmala v ňom, do akej miery sa vo veľkomestskom prostredí udržiavajú väzby s rodiskom a nakoľko sa odovzdáva kultúra v rámci rodiny. Tibor Götz, ktorý síce nie je rodákom zo Slovenského Komlóša, ale ako mladý inžinier v 50. rokoch, keď sa v chotári obce začala ťažiť ropa a zemný plyn, tam prežil niekoľko pekných rokov, s láskou spomínal na prívetivé slovenské prostredie, v ktorom sa ocitol. Pedagóg na dôchodku Michal Zsolnai rozprával o začiatkoch športového hnutia vo svojom rodisku, kým sestra prvého predsedu organizácie Alžbeta Morauvská rozprávala o tom, ako v čase zakladania spolku vyhľadávali rodákov v Budapešti a okolí.

Medzi jubilujúcich Komlóšanov prišiel aj predseda Kruhu priateľov Békešskej Čaby László Kocsis a podpredseda Juraj Viczián, predseda Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti Ladislav Petro a viacerí predsedovia obvodných slovenských samospráv v hlavnom meste. Zhromaždenie pozdravila aj predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová. Vyzdvihla, že rodáci z tejto osady boli aktívni aj pri zakladaní menšinového samosprávneho systému v Budapešti a angažujú sa v tejto sfére aj v súčasnosti. Po uzavretí oficiálneho programu nasledovala priateľská beseda pri bielom stole, klobáse, vianočke a pálenke.

X X X

Písal sa 20. september 1985. V divadelnej sále sídla Odborovej organizácie pracovníkov potravinárskeho priemyslu na Gorkého aleji (dnes Városligeti fasor) v Budapešti sa zišli rodáci zo Slovenského Komlóša, aby založili Budapeštiansku skupinu Kruhu priateľov Slovenského Komlóša. 2. novembra 1985 sa vo veľkej sále Osvetového strediska v Slovenskom Komlóši zišlo 256 Komlóšanov, ktorí založili Kruh priateľov Slovenského Komlóša, prijali Stanovy a zvolili vedenie organizácie. Deklarovaným cieľom „voľného zoskupenia“, ktoré malo fungovať v rámci Vlasteneckého ľudového frontu, bolo pestovanie kontaktov medzi Slovenským Komlóšom a členmi kruhu priateľov. Organizácia sa mala stať fórom získavania informácií o rozvoji obce a napomáhania riešenia jej problémov. Členovia si vytýčili za cieľ podieľať sa na pestovaní „pokrokových tradícií maďarského a slovenského obyvateľstva obce“ a na odhaľovaní a propagovaní literárnych, kultúrnych a ľudovoumeleckých hodnôt. Medzi plánmi figurovalo aj napomáhanie činnosti osvetového strediska organizovaním kultúrnych podujatí a „využívanie duchovných rezerv kolektívu kruhu priateľov v záujme rozvoja obce, zlepšovania materiálneho a kultúrneho postavenia jej obyvateľstva“.

Na ustanovujúcej schôdzi bol za čestného predsedu zvolený Ján Boldoczký, za výkonného predsedu Dr. Matej Tóth. Obaja žili v Budapešti a podobne ako mnohí ďalší členovia kruhu zastávali v tom čase vysoké politické alebo hospodárske funkcie. Zo zápisnice zo zakladajúcej schôdze budapeštianskej skupiny sa napr. dozvedáme, že zasadnutie v telegrame pozdravil bývalý minister zahraničných vecí, čestný predseda organizácie Ján Boldoczký. Predsedom organizačného výboru budapeštianskej skupiny bol generálny riaditeľ Združenia chovateľov hydiny Matej Tóth, čo určite zohralo dôležitú úlohu v tom, že schôdza sa uskutočnila v priestoroch sídla Odborovej organizácie pracovníkov potravinárskeho priemyslu. Dnešný čitateľ si možno s úsmevom prečíta v zápisnici, že udalosti sa zúčastnila predsedníčka obecného výboru strany súdružka Gy. Karaszová, predseda obecnej rady Štefan Lehoczky a zastúpená bola aj župná organizácia Vlasteneckého ľudového frontu. Treba si uvedomiť, že kruh sa zakladal v úplne inej spoločenskej situácii, ako je dnešná a takáto významná udalosť bez podpory straníckeho a obecného vedenia bola nepredstaviteľná. Aj profesionálne zostavená zápisnica a priebeh zasadnutia, ktorý vyhovoval všetkým formálnym požiadavkám, svedčí o tom, že zrod organizácie bol dôkladne pripravený. O prípravných prácach referoval Matej Tóth, ktorý pripomenul, že nápad založiť kruh sa zrodil v Slovenskom Komlóši 6. októbra 1984 na oslavách 40. výročia oslobodenia obce Červenou armádou. Ako uviedol, založeniu budapeštianskej skupiny predchádzala niekoľkomesačná príprava. Prízvukoval, že nejde síce o slovenské zoskupenie, ale spolok chce napomáhať rozvoj tak maďarskej, ako aj slovenskej kultúry, do čoho, samozrejme, patrí aj pestovanie tradičnej komlóšskej slovenskej ľudovej kultúry. Informoval aj o tom, že organizácia bude sídliť v Slovenskom Komlóši. V Budapešti a Békešskej Čabe budú fungovať členské skupiny, ktoré budú zastúpené vo vedení organizácie. Kruh rodákov definoval ako dobrovoľné zoskupenie, ktoré je otvorené pre každého, kto sa nejakým spôsobom viaže k tejto dolnozemskej obci. Konštatoval, že na ustanovujúce zasadnutie prišli rodáci patriaci k viacerým generáciám a pracujúci v rôznych oblastiach, čo označil za vážny duchovný a praktický kapitál pre pomoc svojmu rodisku.

Zaujímavým dodatkom k poznatkom o Slovenskom Komlóši sú údaje o vývine počtu obyvateľstva a o výsledkoch hospodárenia, ktoré už v tom období svedčili o prehlbujúcich sa problémoch obce. Citujeme: „Chceli by sme, keby sa Slovenský Komlóš vyvíjal, aby sa zastavilo klesanie počtu obyvateľov. Pred oslobodením mala obec 12 tisíc obyvateľov, dnes sotva 8 tisíc. Na tomto zohrala úlohu výmena obyvateľstva, ale aj iné okolnosti.“ Označil za problém, že poľnohospodárske družstvá, ktoré hospodária na kvalitnej pôde, nedosahujú vynikajúce výsledky. Prízvukoval, že môžu byť všetci hrdí na tradičné kultúrne hodnoty, ktoré zozbierali oduševnení ľudia a s poľutovaním hovoril o tom, že málo počuť o „nádhernom národnostnom osvetovom dome“. Konštatoval, že aj keď členovia kruhu priateľov nemôžu vyriešiť problémy namiesto Komlóšanov, v mene prítomných ponúkol pomoc pri ich riešení.

Na jeho príhovor nadviazal predseda obecnej rady Štefan Lehoczky. K údajom o klesajúcej tendencii počtu obyvateľstva uviedol, že v roku 1984 umrelo v obci 140 ľudí a narodilo sa 84 detí. Počet obyvateľov bol 7933, pričom 55 % tvorili Maďari, 45 % Slováci. (Pomer Slovákov podľa posledného sčítania ľudu v roku 2001 bol 21,8 % - pozn. autorky.) V obci už ani v tom čase neexistovali hospodárske organizácie, ktoré by poskytli obyvateľstvu adekvátne zamestnanie a uplatnenie sa vo všetkých odboroch a to viedlo k tomu, že mnohí odchádzali za prácou. Preto pomoc očakával v oblasti vytvárania pracovných príležitostí. Ďalšou oblasťou, ktorú spomenul, bola oblasť kultúry, konkrétne umiestnenie miestnych zbierok, ktoré v tom čase ešte nemali stále priestory. Spomenul, že nové osvetové stredisko otvorilo svoje brány v roku 1979 a „jeho hlavnou činnosťou je pestovanie slovenskej národnostnej kultúry, ale je v ňom aj maďarská a slovenská knižnica“. Na záver požiadal o pomoc pri rozvoji obce a oznámil, že ustanovujúce zasadnutie organizácie sa uskutoční 2. novembra v Slovenskom Komlóši, na ktoré každého pozval.

Michal Škrabák vo svojom príhovore navrhol dôstojne osláviť 250. výročie založenia obce a postaviť pomník v pamätnom parku. Ľudové noviny zastupoval na budapeštianskej schôdzi Michal Hrivnák, ktorý vo svojom príhovore pripustil, že zhromaždenie síce nie je národnostným podujatím, ale pripomenul, že prvým jazykom veľkej časti prítomných bola slovenčina. Novozaloženej organizácii a Komlóšu ponúkol podporu „silou slova a písma“. V mene rodákov žijúcich v Békešskej Čabe sa prihovorila M. Bocskaiová, ktorá informovala o tom, že o desať dní sa uskutoční ustanovujúce zasadnutie čabianskej skupiny organizácie. Prítomní po diskusii, ktorá sa vzťahovala na možné formy pôsobenia organizácie, zvolili budapeštianske vedenie. Predsedom sa stal Dr. Matej Tóth, spolupredsedom Ján Boldoczký, tajomníkom Zoltán Bordi. Členovia vedenia boli István Gábor Benedek, Anna Divičanová, Michal Hrivnák, Michal Škrabák, Ondrej Schrankó a Anna Tauberová Hovorková. V zozname členov budapeštianskej skupiny figurovalo 127 mien.

Alžbeta Račková

Súťaž talentov Kto čo vie? v sarvašskej slovenskej škole

Slovenské a maďarské komerčné televízie sa predháňajú v ponuke šou, v ktorých účastníci predvádzajú svoj talent v rôznych disciplínach. Markíza láka divákov Talentmániou a v televízii Joj bojujú účinkujúci v šou Česko-Slovensko má talent.

O tom, že mladé talenty rastú aj na Dolnej zemi, sme sa mali možnosť presvedčiť aj v Slovenskej základnej škole v Sarvaši, kde mali žiaci možnosť predviesť svoje umenie v rôznych disciplínach. Prihlásili sa v hojnom počte, účinkovalo 250 žiakov, preto boli rozdelení do troch kategórií a súťažilo sa na troch miestach.

Najmladší žiaci predvádzali svoj kumšt v telocvični, kde pozornosť publika upútali najmä speváčky Niki Cesnaková a Laura Sebedinská. Veľký aplauz zožal Bence Bány, recitoval preňho charakteristickú báseň o chlapcovi, ktorý neposlúchal. 2.C trieda spoločne zatancovala moderný tanec a 1.C si na túto príležitosť nacvičila peknú pieseň. Sára Černušová a Fanny Franková spoločne zahrali na píšťalkách.

V knižnici žiaci tretích a štvrtých ročníkov prezentovali svoje umenie hlavne v hre na hudobných nástrojoch. Obľúbená gitara znie v škole skoro z každej triedy. Citaristi tiež nikdy nechýbali na tejto súťaži. Na xylofóne skvele zahral tretiak Ákos Törteli. Jeho spolužiak Martin Rumi sa ešte trocha musí zdokonaľovať v hre na husliach, ale vieme, že ovládať tento hudobný nástroj je veľmi ťažké. Regina Tušjaková zahrala skladbu Prší, prší na harmonike. Najväčší úspech však zožal Janko Zima, ktorý očaril všetkých prednesom vážnej hudby na klarinete.

V školskej jedálni predviedli svoj talent žiaci 5. a 8.ročníkov. Kategóriu mladých muzikantov zastupovali: Andrea Pápaiová, Alexandra Tarová a Adrien Szabóová, ktoré hrali na harmonikách, na citarách zahrali Daniela Jonášová a Žofia Závoďanová, ktoré ku hre pridali aj spev slovenskej ľudovej piesne. Na klarinete zanôtil Pavol Strepka a nezaostávali za ním ani huslisti Barbara Kuliková, Levente Törteli, Lili Benczeová a Vivien Mikušová. Aplauz zožali Dalma Hegedűšová, Renáta Kiszelyová, Edina Zimová a Silvia Adamovská za pieseň z produkcie slovenskej populárnej speváčky Kristíny. Zaznelo i veľa slovenských básní a próz, najviac upútala pozornosť publika i poroty Viktória Vargová, oblečená v kostýme šaša, básňou o tejto komickej postavičke. V pásme ľudových piesní, tanca a detských hier žiaci Vivien Krišková, Diana Pappová, Tibor Šindel, Tibor Varga a Dominika Korbelyová oživili minulosť - predviedli detstvo slovenských detí tak, ako sa zachovalo v spomienkach ich rodičov a starých rodičov.. Mali úspech i v dnešnej dobe, nejedno dieťa si pri ich počúvaní a pozeraní podupkávalo nôžkou do rytmu. Na improvizované pódium sa dostal i moderný hip-hopový tanec v podaní Dalmy Hegedűšovej, ale uznanie prítomných divákov zožal aj spoločenský tanec, ktorý majstrovsky predviedli Cintia Vargová, Gábor Svoboda, Bence Magyar, Dženifer Vargová, Anna Szamosvölgyiová a Marek Opavský. Enikó Galátová predviedla netradičnú disciplínu, tzv. čertove paličky - pomocou dvoch paličiek zručne žonglovala treťou paličkou.

Umenie všetkých súťažiacich posudzovala porota zložená z vyučujúcich, ktorí mali neľahkú úlohu - posúdiť, ktorých súťažiacich poslať do postupového kola a naopak, ktorých zo súťaže vyradiť. Postupujúci žiaci z každej skupiny budú bojovať o priazeň publika v ďalšom kole, ktoré sa uskutoční v decembri. Každý z účastníkov bol nielen za svoje majstrovstvo, ale aj za odvahu vystúpiť pred náročné publikum a kritickú porotu odmenený sladkou odmenou a pamätným listom za účasť v súťaži. Kto vie, možno sa o pár rokov niektorí z nich objavia na televíznych obrazovkách a budú svoj talent prezentovať širšej verejnosti a možno sa na školskej súťaži práve zrodila budúca hviezda.

(dl)

Békešská Čaba

Veselica na Martina

Dejiskom tradičnej veselice na Martina, usporiadanej Slovenskou samosprávou v Békešskej Čabe, bol aj tohto roku chýrny Hotel Fiume.

Úvodom podujatia o tradíciách, zvykoch a pranostikách na Martina hovoril vo svojom humornom prejave predseda miestneho slovenského voleného zboru Juraj Ando. Uviedol, že v kruhu čabianskych Slovákov je už vyše jedno desaťročie obľúbeným podujatím veselica na Martina, ktorú organizuje slovenská samospráva spolu s Čabianskou organizáciou Slovákov. Na bále, kde boli zastúpení aj priatelia Slovákov z radov čabianskych Rumunov, zablahoželali Martinom: hostiteľovi, riaditeľovi hotela Martinovi Vozárovi, ktorý potešil prítomných hrou na harmonike, a tajomníkovi Futbalového zväzu Békešskej župy Martinovi Tóthovi. Nasledovali preteky s humornými úlohami, výkony účastníkov hodnotila porota, v ktorej sedeli titulárny notár Dr. Mihály Simon a novinár László Nyemcsok. V kultúrnom programe hrala na husle Ildika Očovská a moderátorka Katinka Kešjárová so svojím partnerom predviedla humorný blok. Diváci sa z neho napr. dozvedeli, že ani tohoročný bál by sa nemohol uskutočniť bez Alžbety Ančinovej. O zábavu sa postaral kúzelník László Salamon, a nechýbala ani tombola. Sviatočné menu, samozrejme, pozostávalo z husaciny s dusenou červenou kapustou. Návštevníci čabianskeho hotela sa zabávali do neskorých nočných hodín.

(av-cs)

XX. Snehová šou v Budapešti

V dňoch 12. až 14. novembra sa v priestoroch Hungexpo v Budapešti konala špecializovaná tematická výstava zameraná na zimnú rekreáciu, zimné športy a športové potreby. Paralelne s expozíciou Snehová šou prebiehala výstava Spa&Wellness, orientovaná na liečebnú turistiku, ako aj medzinárodná výstava terénnych áut Terénna zóna. Doplnkovým programom bola burza lyžiarskych potrieb. Tohoročným čestným hosťom bolo Rakúsko, ktoré je oprávnene známe svojimi lyžiarskymi strediskami. Na Snehovú šou prišli cestovné kancelárie, športové obchody a turistické regióny, medzi ktorými sa samostatne prezentovali aj Slovensko, Slovinsko, Poľsko, Rumunsko, Francúzsko a Taliansko. V pavilóne „A“ záujemcovia našli zábavný park pre detí, prehliadku motorových saní, pásových štvorkoliek, výborne zostavené katalógy s ponukami cestovných kancelárií, ako aj lyžiarske potreby. Jubilejný 20. ročník veľtrhu ponúkol návštevníkom viaceré zimné atrakcie, akými boli napríklad v pavilóne „C“ klzisko a lyžiarska bežkárska dráha.

Slovensko sa prezentovalo 12. novembra na tlačovej konferencii. Prítomných v mene organizátorov privítal mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, ktorý zároveň pozval predstaviteľov médií na Slovensko. Ako sme sa na tlačovej konferencii dozvedeli, budapeštianske zastúpenie Slovenskej agentúry pre cestovný ruch (SACR) sprostredkovalo zimný pobyt v slovenských horách pre maďarské deti z oblasti postihnutej ekologickou katastrofou. - Maďarsko-slovenská spolupráca v posledných rokoch bola dosť narušená a spolužitie tiež nehovorilo o tom, čo nás spája, ale skôr o tom, čo nás rozdeľuje. Slovenské a maďarské subjekty cestovného ruchu sa na podnet SACR v Budapešti rozhodli pre túto spoluprácu niečo spraviť, - povedala zahraničná zástupkyňa SACR v Budapešti Soňa Jelínková.

- So svojimi priateľmi sme navštívili Kolontár a Devecser, dediny postihnuté červeným kalom. Vieme, že v obidvoch dedinách žije momentálne do 200 detí a ponúkli sme im možnosť rekreácie počas zimnej turistickej sezóny, - konštatovala. Deti pred vianočnými prázdninami prepraví maďarská súkromná prepravná firma Boci Travel na Donovaly, kde im Park Snow ponúkne ubytovanie aj stravu. Ďalšia slovenská firma im poskytne lyžiarskych inštruktorov a v Maďarsku šéf maďarskej lyžiarskej akadémie Viktor Klauszmann sa postará o poistenie a zimné doplnky pre tieto deti.

Slovensko sa tohto roku prezentovalo na ploche 120 štvorcových metrov. V národnom stánku vystavovalo 12 turistických registrov, hlavne lyžiarske strediská, hotely, kúpele, mestá a obce z Nízkych a Vysokých Tatier. Médiám predstavili lyžiarske strediská Jasná, Tatranská Lomnica, Park Snow Donovaly, Park Snow Štrbské Pleso a Park Snow Veľká Rača svoj projekt jednotného a veľmi výhodného super skipasu. Park Snow má spolu 32-kilometrovú lyžiarsku dráhu, kvalitné služby a nižšie ceny ako vlani. Ako rodinné strediská sa prezentovali Tále, Relax center Plejsy a Ski centrum Košútka. SACR pripravila okrem kvalitnej prezentácie aj pútavý program. Návštevníkov očarilo nielen vystúpenie orchestra Zlaté husle a slovenská gastronómia, ale aj atrakcia lyžiarsky trenažér, na ktorom svoje športové schopnosti predviedol akrobat Pavol Landa.

(aszm)

Na Martinskom trhu v Slovenskom Komlóši

K dňu Martina sa viažu rôzne zvyky, na ktoré naše okolie nie je bohaté. O vytvorenie takej tradície sa pokúsili žiaci Slovenskej školy v Slovenskom Komlóši usporiadaním prvého Martinského trhu. Prípravy prebiehali celý predchádzajúci týždeň. Deti pripravovali všelijaké maličkosti, zbierali si tovar. Najmenší vystrihovali, kreslili, pripravovali ozdoby z jesenných plodov. Väčší žiaci farbili na sklo, plietli, pripravovali náramky. Samozrejme, do práce sa zapojili aj rodičia - ockovia vyrezávali drevené veci s chlapcami, mamičky zase piekli medovníky, zákusky.

V piatok sa žiaci od rána s veľkým očakávaním chystali na tento netradičný program. Po vyučovaní sa v aule školy vytvorilo ozajstné trhovisko. Každý oduševnene núkal svoj tovar, deti s veľkou radosťou preberali svoje výrobky. Na trh prišli aj rodičia a učitelia, ktorých veľmi šikovne nahovárali najnadanejší predavači. A keď ide o Martina, samozrejme, ani hus nemohla chýbať, ba u šiestakov sa dala aj pohladkať za dvadsať forintov.

Prvý Martinský trh Slovenskej školy sa ukončil lampiónovým sprievodom po meste.

Podujatie sa veľmi dobre vydarilo, prítomní sa obohatili o príjemný zážitok. Dúfame, že sa skutočne stane tradičným programom školy.

Ľubomíra Rollová

Na siedmej dolnozemskej klbasiáde v Bratislave

Družstvo Slovákov z Rumunska najúspešnejšie

Záujem o manifestácie typu etno-gastro zrejme neustále narastá. Je to prejav spomienok na navštevované rodinné akcie z minulosti, pri ktorých sa stretávali desiatky príbuzných a známych? Alebo je to prejav potreby vymaniť sa z každodenného kolobehu života v meste, v ktorom žije čoraz väčšie percento obyvateľov každého štátu na svete? Je to potreba konečne sa stretať s niekým priamo tvárou v tvár a nie iba prostredníctvom internetu alebo mobilu? Alebo je to jednoducho prejav pravekého záujmu každého človeka - najesť sa niečoho dobrého!?

V každom prípade dolnozemská klbása (na rozdiel od klbásy klobása je to, čo vám mäsiar urobí zo zbytkov svojho tovaru) má čoraz viac uctievateľov aj mimo radov Dolnozemcov - navrátilcov na Slovensko. Dokazuje to už siedma klbasiáda, ktorá sa tentoraz konala 13. novembra v Slovnafte, o ktorú mali záujem a prišli na ňu až tri televízne štáby - z toho aj jeden zahraničný. Súťažilo na nej sedem družstiev Slovákov reemigrantov z Bulharska, Maďarska, Rumunska a Srbska. Odborná porota mala neľahkú úlohu - veď ju „kontrolovalo“ viac než dvesto návštevníkov manifestácie - ale nakoniec prvenstvo prisúdila klbáse, ktorú priamo na mieste urobilo družstvo z Rumunska. Že ani ostatní účastníci neboli hocakí svedčí fakt, že návštevníci skonzumovali asi 150 kilogramov pečených klbás. Aj záujem o kúpu čerstvo urobených klbás bol taký veľký, že bolo viac tých, ktorým sa klbás neušlo, než tých, ktorí sa domov vrátili so vzácnou trofejou.

Prvýkrát „vo vlastných farbách“ súťažilo družstvo Združenia Pazovčanov na Slovensku. Na niektorých z predchádzajúcich klbasiád jeho členovia vystupovali v družstve Spolku Slovákov z Juhoslávie. Zatiaľ sa im nikdy nepodarilo vyhrať (porota viac cení štipľavejšie klobásy, než sú pazovské), ale v tomto roku boli Pazovčania v stredobode prítomných médií. Jednak tým, že medzi sebou mali najstaršieho účastníka klbasiády, 98-ročného Jána Materáka, a jednak tričkami s nápisom Južná hranica slovenskej kultúry a jednotnými „kalapmi“ od pána majstra Krupinského z Pazovy.

(md)

Obvodné dni v srdci Budapešti

So slovenskou hudbou spod Pilíša

Samospráva V. obvodu Budapešti usporiadala v polovici novembra obvodné dni. Tradičné podujatie ponúkalo pestrý program - výstavy, koncerty, kvízy, premietanie filmov, prezentáciu občianskych organizácií a bohoslužby. V rámci obvodných dní sa predstavili aj menšinové samosprávy, ktoré organizovali vlastné, alebo spoločné podujatia.

Slovenská samospráva V. obvodu usporiadala Slovenský folklórny večierok. Predsedníčka zboru Karola Klauszová poďakovala každému, kto sa zapojil do volebného procesu a kto prejavil pomoc samospráve. Potom odovzdala slovo poslancovi mestskej časti Károlyovi Karsaimu, ktorý bol v predošlých cykloch viceprimátorom zodpovedným aj za menšiny. „Som nesmierne rád, že v našom obvode sa opäť založila slovenská samospráva a že bude môcť znovu prezentovať svoju kultúru obyvateľom tejto mestskej časti,“ povedal K. Karsai a dodal, že aj on má z matkinej strany slovenské korene.

Členovia slovenského zboru ako prejav vďaky svojim voličom pripravili kultúrny program - kyticu pilíšskych ľudových piesní v podaní Pilíšskeho tria. Čívania Martin Hubaček, Robert Kostka a Solymárčan Bernát Babiček zahrali prekrásne pilíšske melódie na trúbke, harmonike a saxofóne a navodili vynikajúcu náladu. Predstavila ich podpredsedníčka zboru Eva Szilágyiová Šubová, ktorá vyzdvihla, že mladí muzikanti svoj vzťah k ľudovému umeniu prejavujú všestranne - či už v tanečnom súbore, alebo v hudobnej skupine.

„Ako staronová samospráva chceme pokračovať v tých tradičných podujatiach, ktoré sme s úspechom organizovali aj v predchádzajúcich dvoch cykloch. Konkrétne ide o oslavy dní pedagógov, matiek a detí, biblický tábor pre deti, ktorý organizujeme spolu s Celoštátnou slovenskou samosprávou a slovenským zborom XI. obvodu vo Svätom Jure pri Bratislave. Zúčastňujú sa na ňom deti z Budapešti, ba aj z V. obvodu. Naďalej sa chceme zapájať do podujatí mestskej časti: letného festivalu v posledný májový alebo prvý júnový víkend a obvodných dní pri príležitosti dňa Leopolda v polovici novembra. Pozývame na ne slovenské folklórne súbory z Maďarska alebo zo Slovenska. Okrem toho podporujeme aj katolícky a evanjelický cirkevný zbor v Budapešti a folklórny súbor Lipa,“ zhrnula aktivity samosprávy K. Klauszová. Konštatovala, že s väčšinovým zborom majú korektné partnerské vzťahy, predstavitelia obvodu vychádzajú v ústrety menšinovým poslancom. Od tohto volebného cyklu budú mať menšiny žijúce v srdci Budapešti aj vlastnú referentku Gyöngyi Kardosovú Erdődiovú, ktorá bude koordinovať činnosť menšinových zborov a väčšinovej samosprávy a ktorá poctila svojou prítomnosťou podujatie Slovákov. Zastupiteľstvo mestskej časti zabezpečuje fungovanie menšinových zborov: Slováci majú kancelárie v tzv. menšinovom dome. V prípade potreby môžu zvýhodnene používať priestory Osvetového centra Aranytíz. „Na dnešné podujatie sme si vytýčili za cieľ pozvať tých, ktorí sa zapísali do menšinového volebného zoznamu a boli aj hlasovať. U nás bolo zaregistrovaných 32 slovenských voličov, takmer toľkí prišli aj na naše podujatie, dokonca sme objavili aj nových Slovákov, žijúcich v našom obvode - populárnu herečku Violu Thirringovú s manželom,“ povedala K. Klauszová. Čo sa týka plánov do budúcnosti ich zbor sa od svojho založenia snaží uctiť si pamiatku slovenského evanjelického farára, básnika a predstaviteľa slovenského preromantizmu Jána Kollára tabuľou na stene kostola na Deákovom námestí. Tento projekt by chcel realizovať počas tohto volebného cyklu.

Samospráva V. obvodu má už 12 rokov priateľské styky s mestom Rožňava a v posledných 5-6 rokoch sa rozbehla aj spolupráca medzi slovenským mestom a slovenským voleným zborom V. obvodu. Primátor Rožňavy Vladislav Laciak zavítal na čele menšej delegácie aj na podujatie slovenskej samosprávy. „Veľmi si vážime túto spoluprácu nielen preto, lebo máme partnera v centre Budapešti, ale aj preto, lebo v Rožňave žijú aj Maďari. Naša spolupráca je predovšetkým v kontaktoch samospráv: navštevujeme sa navzájom na Dni mesta a obvodné dni, ale kontakty nadviazali aj naše školy. Organizujeme pravidelne umelecké sympóziá, na ktorých sa zúčastňujú aj obyvatelia tejto mestskej časti, napríklad profesor Jozef Baška, rodák z Rožňavy, ktorý v súčasnosti žije v srdci Budapešti. Rozsah spolupráce je veľký. Maďarské deti chodievajú k nám do lyžiarskych táborov a naše deti sa chodia rekreovať do rekreačného zariadenia obvodu pri Balatone. Niekedy naše samosprávy a ľudia spolupracujú podstatne lepšie, ako spolupracujú politici,“ povedal V. Laciak.

Podujatie slovenského zboru V. obvodu poctili svojou prítomnosťou nielen miestni obyvatelia, ale aj poslanci iných obvodných slovenských samospráv, aby sa spolu zabavili na pilíšske rytmy pri bielom stole.

(ef)

Novembrová slovenská sv. omša v Budapešti

V kostole na Námestí M. Horvátha s Kestúčanmi

Prvá nedeľa v mesiaci sa už tradične spája so slávením slovenskej svätej omše v Budapešti. Tento krát popri domácich prišli na ňu v početnom zastúpení aj veriaci z Kestúca.

Omša bola obetovaná za zosnulého Jozefa Klausza a jeho rodičov. Popri tradičnej miništrantke Beáte Erdeiovej rady miništrantov pri oltári obohatili aj mladí Kestúčania. Božie slovo čítala Ildika Klauszová-Fúziková a na organe nás sprevádzala kantorka Katarína Süvegesová.

V homílii sme uvažovali nad slovami, ktoré povedal Pán Ježiš - „Ja som vzkriesenie a život“. Nadviazali sme tak nad nedávne sviatky Všetkých svätých a Spomienku na všetkých zosnulých, ktoré nesú v sebe práve hlboký symbol večného života. Ako vzor k uvažovaniu nad evanjeliovým textom nám poslúžila známa evanjeliová udalosť zo života apoštola Pavla, ktorému sa na ceste do Damašku zjavuje vzkriesený Kristus. On po tomto silnom zážitku, ktorý úplne zmenil jeho život, sa neskôr vyznáva: „Ak by Kristus nevstal z mŕtvych, márna je naša viera, márne je naše kázanie“. My podobnú udalosť môžeme prežívať vo svätej omši, kde sa môžeme stretnúť vždy so živým Kristom. A on nám práve cez Eucharistiu, cez obetu sv. omše ponúka účasť na večnom živote. Keď opakujeme Kristove slová pri obetovaní a premenení - je to krv novej a večnej zmluvy, - vždy si pripomíname to, čo povedal Kristus - kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Kristus nám cez sv. omšu a Eucharistiu navždy zaručil účasť na večnom živote. Zároveň účasťou na Eucharistii nás posilňuje v tomto svete ako pokrm našej ľudskej duše a nášho duchovného života, ochraňuje nás a chráni od všetkého zlého.

Po sv. omši sme sa presunuli na miestnu faru, kde sme pokračovali v skromnom agapé, pripomínajúcom rodinné stretnutie veriacich, kde zazneli aj prekrásne slovenské piesne v podaní prítomných Kestúčanov. Ako vždy, stretnutie viedol Kazimír Kápolnay, ktorému patrí vďaka za prípravu nedeľného slovenského stretnutia v VIII. obvode.

Stanislav Brtoš

Celoštátne stretnutie slovenských evanjelických farárov

Druhé tohoročné stretnutie evanjelických farárov, ktorí slúžia v slovenských cirkevných zboroch v Maďarsku, sa uskutočnilo 26. októbra v Jači.

Stretnutie sa začalo pobožnosťou v kostole, na ktorú prišli členovia miestneho cirkevného zboru v krásnych ľudových krojoch. Priniesli si staré spevníky, Tranosciá, z ktorých spievali, modlili sa. Po pobožnosti privítal hostí miestny pán farár, senior Adam Mekiš. Hovoril o histórii kostola a cirkevného zboru, ukázal im pohrebisko pod kostolom, kde je pochovaná rodina Prónayovcov. Táto rodina hrala dôležitú úlohu nielen v živote cirkevného zboru v Jači, ale aj evanjelickej cirkvi v celom Maďarsku. Členovia rodiny Prónayovcov boli dlhé roky dozorcami cirkvi. Po zaujímavom príhovore účastníci stretnutia prešli rokovať do zborovej siene.

V mene Celoštátnej slovenskej farárskej služby privítala prítomných farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. Zvlášť pozdravila predsedníčku Slovenskej samosprávy Budapešti, presbyterku Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Zuzanu Hollósyovú a cirkevného historika, pracovníka Celoštátneho evanjelického múzea Dr. Botonda Kertésza. Na stretnutí sa zúčastnili seniori Adam Mekiš a Ondrej Szabó a farár zo Šámšonházu Ondrej Lehoczky. Svoju neúčasť v liste ospravedlnili traja biskupi evanjelickej cirkvi v Maďarsku János Ittzés, Tibor Fabiny a Péter Gáncs a dozorkyňa Anna Lengyelová. Písomne ubezpečili slovenských evanjelických farárov, že ich služba je dôležitá. Takisto kvôli pracovným povinnostiam sa rokovania nemohli zúčastniť ani slovenskí duchovní z Békešskej župy.

Hilda Guláčiová Fabuľová referovala o práci v uplynulom období. Ako uviedla, slovenské služby Božie sa konajú pravidelne a v niektorých zboroch pri sviatočných príležitostiach v Békešskej, Novohradskej a Peštianskej župe. Referovala o účasti na slovenských dňoch, o medzinárodných stretnutiach, konferenciách a o ekumenickom stretnutí cirkevných zborov, pričom vyjadrila poľutovanie nad tým, že do cirkevných záležitostí sa občas mieša politika. Najväčšou udalosťou v tomto roku boli oslavy 400. výročia Žilinskej synody na Slovensku, na ktorých sa zúčastnila aj delegácia Evanjelickej cirkvi v Maďarsku. Na teologickej konferencii prednášal z Maďarska mladý cirkevný historik Dr. Botond Kertész. Témou jeho prednášky bol význam Žilinskej synody, naša spoločná história, naše spoločné korene. Mladého vedca pozvali aj na stretnutie slovenských farárov v Jači. Všetci prítomní mali úžasný zážitok z prednášky. Na záver stretnutia si spoločne pozreli film o Slovákoch v Maďarsku, o ich slovenskej službe, ktorý bol natočený k 400. výročiu Žilinskej synody.

Účastníci stretnutia sa rozhodli, že nasledujúce rokovanie usporiadajú v Békešskej Čabe.

(hgf)