Requiescat In Pace!

Každoročný druhý novembrový deň je dňom, kedy naše spomienky patria tým, ktorí už nie sú súčasťou nášho pozemského života. Katolícka cirkev 1. novembra slávi prikázaný sviatok Všetkých svätých, na ktorý 2. novembra nadväzuje deň Pamiatky zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky. Sviatok Všetkých svätých má však dlhú a silnú tradíciu, jeho korene siahajú až k starým Keltom. Kelti sa lúčili v noci z 31. októbra na 1. november s letom, symbolom života a odovzdávali vládu zime ako symbolu smrti. V tomto čase podľa ich tvrdení prichádzajú na zem mŕtvi, aby si vybrali na jeden rok telo živého človeka, v ktorom sa usadia. Ľudia sa zo strachu pred zlými duchmi prezliekali do starých šiat, maľovali si tváre, aby do nich nevstúpili zlí mŕtvi duchovia. Na sviatok Všetkých svätých sa pieklo pečivo - žemle v tvare „hnátov“, položených krížom, ktorým sa hovorilo „kosti svätých“. Kresťania nadviazali na pohanské tradície cirkevným sviatkom zosnulých. Podľa starších zvykov sa v noci z 1. na 2. novembra na stole necháva časť večere a na hroboch sa zapaľujú sviečky. U nás sa verilo, že v predvečer sviatku dušičiek vystupujú duše zomrelých na jednu noc z očistca, kde v plameňoch pykajú za svoje hriechy. V ten večer hospodár plnil lampu maslom namiesto oleja, aby si dušičky mohli popáleniny, spôsobené očistcom, natrieť a trochu ochladiť. V tento deň sa niekde pieklo pečivo, ktorému sa hovorilo „dušičky“. Bolo to štvorhranné pečivo plnené džemom alebo makom. Týmto pečivom obdarovávali žobrákov a chudobných ľudí, postávajúcich pri kostole alebo cintoríne.

Sviatok všetkých svätých pre niektorých znamená len deň voľna, no pre mnohých je to tichá spomienka na blízkych. K tomu patrí návšteva cintorínov, zapaľovanie sviečok a krátka modlitba za tých, ktorí odišli z nášho života.

ik

Vyše sto bábik v ľudovom kroji

V rámci Národnostného dňa vo Veľkej Tarči otvorili v Dedinskom múzeu dočasnú výstavu krojovaných bábik. Vedúca múzea Andrea Győriová Kovátsová na vernisáži povedala, že hoci väčšina žien v obci blízko hlavného mesta už nenosí ľudový kroj, viaceré dodnes chodia v šatách, aké kedysi nosili ich staré mamy. V 60. rokoch minulého storočia už začali vyrábať bábiky, vtedy ešte mladé dievčatá, pre svoje potešenie, ale neskoršie vytvorili aj krojované bábiky z obnosených šiat. Skoro v každom veľkotarčianskom dome nachádzame bábiky v ľudovom kroji a veľkotarčianska bábika získala druhé miesto v súťaži Národopisného múzea Peštianskej župy v Senodreji. Na výstave krojovaných bábik, ktorú iniciovali členovia slovenskej samosprávy, prispeli obyvatelia obce vlastnými bábikami a zariadili aj malé interiéry starých domov. Výstava je prístupná do 12. novembra.

(ef)

Netradičná výstava o našich tradíciách v Békešskej Čabe

„Lebo krajina jednej reči a jedných mravov je krehká a slabomyseľná,” hovorí všeobecne známy odkaz sv. Štefana, ktorý vybrali za podtitul výstavy Naša budúcnosť v našej minulosti. Tento rok je spomienkovým rokom úmrtia sv. Štefana pred 975 rokmi. Na jeho pamiatku sa uskutočňuje séria programov predstavujúca menšiny žijúce v Maďarsku. Prvou zastávkou bola slovenská komunita. V Múzeu Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe 17. októbra slávnostne otvorili dočasnú výstavu v netradičnej forme. Kurátorkou výstavy je riaditeľka Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, etnologička Katarína Király. Výstavu otvorili predseda CSSM Ján Fuzik, primátor Békešskej Čaby Gyula Vantara, etnograf László Felföldi a Eszter Csonka-Takács v mene Riaditeľstva nehmotného kultúrneho dedičstva. Moderátorom bol riaditeľ múzea Juraj Ando. Na vernisáži sa zúčastnil aj generálny konzul SR Štefan Daňo.

Primátor mesta vo svojom príhovore oboznámil prítomných s dejinami Békešskej Čaby. Počas stáročí tu žili spolu národnosti v mieri a priateľstve a všetky komunity tu našli nový domov. Pripomenul obdobie, keď sa mesto stalo viacnárodnostným: v čase tureckého panstva boli obyvatelia zdaňovaní z viacerých strán, čo ich prinútilo opustiť svoje bydliská. Po vyhnaní Turkov bola Čaba znovuosídlená evanjelickými Slovákmi, ktorým pridelili pôdu a dostali daňové úľavy. Začiatkom 20. storočia sa stala najväčšou slovenskou dedinou na celom území Uhorska. Vantara zdôraznil, za čo všetko môžu byť vďační Slovákom dnešní obyvatelia mesta: vďaka ich finančnej podpore sa mohla v roku 1822 zrealizovať stavba najväčšieho evanjelického kostola v Strednej Európe a Slováci prispeli aj na stavbu budovy evanjelického gymnázia, múzea a divadla. „Takto sme tu žili my, dávno, pred sto rokmi, a sme na to dodnes hrdí a sme šťastní, že tu žijeme spolu aj po sto rokoch stále v mieri,“ dokončil svoj príhovor Gyula Vantara.

Po primátorovi sa ujal slova predseda CSSM Ján Fuzik, ktorý vyjadril radosť z toho, že výstavu môžu otvoriť práve Slováci. Hovoril o jej význame, že vo výstavnej sále oživené tradície a zvyky sú doteraz živými, na čo môžeme byť všetci hrdí a čo podľa jeho slov pre nás môže znamenať pestrú a peknú budúcnosť.

Etnograf László Felföldi prečítal úryvky zo svojej knihy Máme dedičstvo. Čo musíme o ňom vedieť?. Podelil sa s prítomnými o svoje myšlienky a výsledky výskumov o pomalom miznutí nehmotného dedičstva, ktoré je podľa neho oveľa viac ohrozené ako ďalšie kultúrne javy, preto ho treba chrániť. Podľa Felföldiho ani jedna menšinová komunita nemôže žiť pod prevahou väčšinového obyvateľstva. Je dôležité, aby príslušníci jednotlivých národností neustále komunikovali medzi sebou, aby sa spoznávali navzájom a uctievali jeden druhého.

Riaditeľka Eszter Csonka-Takács v mene Riaditeľstva nehmotného kultúrneho dedičstva hovorila medzi iným aj o tom, že kým žije kultúra národnostných komunít, dovtedy existuje aj ich identita a dovtedy bude vládnuť vo svete mnohofarebnosť - preto treba chrániť naše nehmotné dedičstvo.

Organizátori spestrili vernisáž hudobnou a tanečnou vložkou. V podaní talentovanej speváčky Edity Csasztvanovej Vasovej si obecenstvo vypočulo slovenské ľudové piesne, malí a milí členovia súboru Furmička oživili na javisku svadbu, neskôr predviedli tradíciu obliekania nevesty.

Samotná výstava predstavuje doteraz žijúce tradície Slovákov v Maďarsku, a to z nového, netradičného aspektu, kde vystavané veci nie sú ničím oddelené. Návštevníci sa môžu oboznámiť s tradíciami Slovákov z desiatich obcí: s Vianocami vo Veňarci, svadbou v Ečeri, fašiangami v Mlynkoch, Veľkou nocou v Baňačke, Turícami v Maglóde, sviatkom Božieho tela v Čemeri, svätením pšenice v Pišpeku, oberačkami na Kestúci, žatvou u Tirpákov a požehnaním úrody v Sarvaši. Katarína Király pripravila k výstave aj katalóg, ktorý obsahuje informácie a popis jednotlivých tradícií. Výstava je otvorená do 5. januára 2014.

Andrea Kiss

Električky v depe a na koľajach

Jednou z prvých dominánt hlavného mesta Maďarska, ktorú si jej návštevník všimne, sú električky. V niektorých štvrtiach sú hlavným nosným systémom, niekde tvoria napájaciu dopravu na metro. Aj keď bolo zrušených niekoľko tratí pre zlý technický stav, sieť električkových liniek je pomerne hustá. Postupne sa zmodernizuje strojový park električiek, ale nás zaujímalo, kde „odpočívajú“ už nepoužívané, ale ešte pojazdné električky. Nuž, sú odstavené v depe, ktoré môžete navštíviť iba počas otvorených dní. Nedávno bol práve takýto deň a mali sme aj my možnosť si obzrieť staré vozy, ale medzi nimi aj nové. Napríklad Combiná, ktoré jazdia po tratiach hlavného mesta iba niekoľko rokov. Električky Combino vo vyhotovení pre Budapešť sú dlhé 53 metrov a široké 2,4 metra a môže v nich cestovať až 351 ľudí (z nich 72 sediacich). Hmotnosť prázdnej električkovej súpravy je 62 ton. Pre deti však najzaujímavejšie bolo si sadnúť na miesto vodiča, zacinkať a hovoriť do mikrofónu.

Ale videli sme tu aj električky UV (najstaršie z 50. rokov 20. storočia !), vlečné vozne FP k vozidlám UV, článkové a článkové TW 6000 odkúpené z Hannoveru. Vozidlá sú obojsmerné (CSMG2, KCSV7, Hungaroplan, TW 6000) alebo majú aspoň dvere na obidvoch stranách a sú spojené zadnými čelami k sebe (UV, T5C5), keďže väčšina tratí sa končí koľajovým prejazdom bez obrátky. V maďarskom hlavnom meste jazdí okolo 800 električiek, z ktorých mnohé majú svoje najlepšie roky už dávno za sebou. Dostanú sa do depa, kde ich odborníci dajú do poriadku a znovu ukážu milovníkom mestskej hromadnej dopravy počas otvorených dní, keď do depa vozia záujemcov práve zrekonštruované električky.

(ef)

DIES ACADEMICUS na FiF UK v Bratislave
Akademické dni - podujatie pre študentov i pedagógov

Koncom roka 2011, pri príležitosti osláv 90. výročia založenia Filozofickej fakulty UK v Bratislave, sa okrem iných podujatí uskutočnili pod názvom DIES ACADEMICUS aj koncerty a programy, ktoré pripravili pedagógovia a študenti fakulty v spolupráci s ďalšími umelcami. DIES ACADEMICUS bolo podujatím, ktoré bolo určené najmä študentom Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

V stredu 23. októbra 2013 Filozofická fakulta UK v Bratislave pokračovala v novej tradícii podujatia a opäť pre študentov i pedagógov pripravila bohatý program v rámci DIES ACADEMICUS v priestoroch Moyzesovej siene a Átria Filozofickej fakulty UK na Gondovej ulici v Bratislave.

Umelecký program v Moyzesovej sieni pozostával z hudobných vystúpení Barbory Blahovej a Jakuba Víznera, Denisa Lacha, Alia El Hageho a Tomáša Bahelka, hudobnej skupiny RSPM a študentov Katedry hudobnej vedy. V Átriu FiF UK sa predstavilo študentské divadlo ActofKAA a tiež Adriana Adamovská a Daniela Pavlíková s vlastnou výtvarnou tvorbou. Atmosféru akademických dní oživil uni-market s originálnymi šperkmi i dekoráciami, antikvariát, workshopy háčkovania a výroby „eko“ peňaženiek, ako aj tvorivý kútik pre najmenších návštevníkov. Do prípravy podujatia sa zapojilo viacero katedier Filozofickej fakulty.

Veríme, že sa nám spoločne so študentmi, pedagógmi, zamestnancami, ale aj s priateľmi i bývalými absolventmi Filozofickej fakulty UK v Bratislave podarilo udržať tradíciu študentských dní - DIES ACADEMICUS ako spoločného neformálneho stretnutia s cieľom lepšie sa spoznať, prezentovať svoje záujmy a dozvedieť sa viac o záujmoch druhých. Tešíme sa, že kultúrne a spoločenské podujatie prispeje k rozvoju kreativity, vzájomnej spolupráce a intelektuálnemu rozvoju fakulty.

(jh, eb)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Vrakoalícia

Takú vtipnotu som už dávno nepočul: vraj sa dala dokopy vraková koalícia. Mladí fideszáci z Fidelitasu kopli takto do koňa, ktorý skapíňa ešte predtým, ako by bol prišiel na svet. Slovom: vládna mládež (prísľub budúcnosti, nositeľka rána...) si uťahovala z ľavicových opozičných snáh spojiť sa nejakým spôsobom. Že sa teda spojili falšovatelia videa (socíkovia) a zhadzovači sôch (bajnaiovci), no ešte niekto z tohto ansamblu chýba: predsa vystreľovači očí (gyurcsányovci). Tieto narážky pochopí každý, kto len trocha sleduje dianie na maďarskej politickej scéne. Vytvára sa teda koalícia, ktorá krajinu zruinovala, zmenila na vrak v rokoch 2002-2010.

Ja by som to zostručnil na „vrakoalíciu“. Ktorá navyše vyrába samé braky, šmejdy. Ak, pravda, prijmeme, že slávny videozáznam s Rómami, drevom, peniazmi a voličskými hlasmi - brak z Baji - vyrobili na tejto strane. Amatérskejšie to urobiť ani nemohli. Alebo predsa? Súdiac podľa ľavicovo-liberálneho mítingu na výročie revolúcie ´56 sa to ešte dá stupňovať: mala to byť spoločná prezentácia sily, avšak sa to zmenilo na demonštráciu lúzerstva. Ktoré sa zdá byť ešte väčšie pri pohľade na náprotivnú, vládnu stranu: tá privolala do ulíc „miliónový“ dav. Ktorému premiér rečnil o pionierskej potrebe (jednostaj byť pripravený), nutnosti ujať sa zbraní , postaviť sa do jednotného šíku... lebo sa to blíži. Čo? Predsa voľby! A všetci budú potrební, kvetinár i predavač klincov, aby sa mohlo ukončiť dielo začaté roku 1956...

V jazykovo-novátorskom návale ponúkam ďalšie slovo: „vládadaizmus“, pretože nezmyselné hromadenie slov definuje slovník ako dadaizmus. Ale to je iba hra so slovíčkami. Ani neviem, prečo radšej nerozoberám prípad šéfredaktora doteraz renomovaného ekonomicko-spoločenského týždenníka HVG, ktorý unáhlene zverejnil na internete ono falošné či zinscenované video z Baji. Šéf redakcie totiž odstúpil, podal demisiu, vzdal sa funkcie, rezignoval. Urobil totiž závažnú chybu: priniesol nepravdivú informáciu. Nedodržal zásady - novinárske, ľudské - preto musel odísť, a odišiel sám.

Jeho príklad, zdá sa, nemá v Maďarsku tradíciu...

Nížanské Jasienky v Tardoši

Prednedávnom sme písali o klube v jednej dedinke, ktorá sa nachádza v Novohradskej župe. Klub dôchodcov Jasienky v Níži oslavoval 20 rokov od svojho založenia. Dnes prinášame ďalšiu zaujímavosť z ich života.

Zaujala ma myšlienka, ktorá vtedy odznela: „Kreativita a duchaplnosť dôchodkýň je pozoruhodná.“ A znovu sa to potvrdilo! Pred niekoľkými rokmi sa členovia klubu dohodli, že budú cestovať po Maďarsku a navštívia slovenské obce, spoznajú tamojšie zvyky a tradície. Každý rok sa teda zamerajú na jednu dedinku, ktorá sa stane cieľom ich návštevy. Tento rok sa vybrali do Tardoša a jeho okolia.

Vzhľadom na jubileum, hostitelia preložili slávnostné stretnutie a premilé privítanie do tardošského klubu dôchodcov. Naši cestovatelia, po vzhliadnutí Agošťánskeho arboréta, 24. septembra konečne dorazili do Tardoša. Popoludnie patrilo neviazanej besede v kultúrnom dome. Veronika Árendásová milo prekvapila vzácnych hostí občerstvením a chutnými zákuskami.

„Po prehliadke miestnych rarít, medzi ktoré patria jazero, pútnický chodník, kostol a miestne múzeum, posadili sme sa za stôl. Naši sprievodcovia boli pripravení, dozvedeli sme sa veľa zaujímavostí o mramorovom „červenom kameni,” dedinčanoch, miestnych zvykoch a obyčajoch, o stavbách, ale aj o súčasnom živote. Po zaspievaní hymny nás pohostili, najedli sme sa do prasknutia. Príjemné posedenie pokračovalo veselými príbehmi a spevom. Ďakujeme verejnoprospešnej nadácií Zväzu Slovákov v Maďarsku, Slovenskej národnostnej samospráve v Tardoši, Klubu dôchodcov, spevokolu za milé privítanie a pohostenie,” povedala vedúca Jasienok Zuzana Kucserová. Hostia si ďalej pozreli okrem kultúrneho domu aj materskú školu, knižnicu, štúdio, sídlo miestnej slovenskej národnostnej samosprávy, jedáleň a divadlo.

O bohatý program naozaj nebola núdza. Je milé vidieť, ako slovenské obce v Maďarsku takýmto spôsobom držia spolu, pomáhajú si a tešia sa z úspechov iných. Vedúca Jasienok prezradila, že v tomto priateľstve chcú pokračovať a nabudúce oni privítajú Tardošanov. Veríme, že budeme pri tom.

Atila Rusnák

10 rokov systému inštitúcií CSSM - výsledky a perspektívy

Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku (CSSM) usporiadala 19. októbra v Stredisku pilíšskych Slovákov v Mlynkoch konferenciu pod názvom 10 rokov systému inštitúcií CSSM - výsledky a perspektívy. Konferenciu otvoril predseda CSSM Ján Fuzik a pozdravil vzácnych hostí, medzi nimi nového veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Rastislava Káčera, generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa, predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igora Furdíka, vedúceho národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Antona Paulika, ako aj vedúceho oddelenia pre národnostné školstvo Ministerstva ľudských zdrojov Štefana Kraslána. Z prednášok konferencie plánuje CSSM vydať zborník ešte v tomto roku.

Prítomným sa po privítacích slovách predsedu CSSM prihovoril I. Furdík, ktorý zdôraznil, že okrem obsahu je dôležité mať aj inštitúcie, ktoré tento obsah naplnia. Dodal, že v súčasnosti pracovníci ÚSŽZ pripravujú novú koncepciu štátnej politiky starostlivosti o zahraničných Slovákov a zároveň aj novelu zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí.

R. Káčer sa podelil s prítomnými o svoje skúsenosti s Mlynkami, ktoré navštívil pred 30 rokmi počas svojej cesty domov potom, ako jemu a jeho kamarátom nedovolili prejsť hranice do Rumunska. Ako povedal, vtedy sa stretol s veľmi ústretovými Mlynčanmi a zároveň ponúkol svoju pomoc Slovákom v Maďarsku.

A. Paulik vo svojom príhovore zdôraznil, že prvé kroky smerujúce k vytvoreniu siete slovenských inštitúcií v Maďarsku sa urobili už dávnejšie, ako pred desiatimi rokmi, ale ozajstné možnosti sa vytvorili až v roku 2003, poskytnutím finančných rámcov na fungovanie týchto inštitúcií. Podotkol, že Slováci majú spomedzi národností žijúcich v Maďarsku najviac inštitúcií: v našej krajine je v rukách národnostných samospráv 61 inštitúcií a 26 škôl. Čo sa týka perspektív, vedúci národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov vidí možnosť ďalšieho fungovania inštitúcií v nároku kolektívov, lebo ako povedal, finančné a právne pozadie je dané a ich opodstatnenosť bude, ak plnia funkciu uspokojiť národnosti. Zároveň pripomenul, že na čele inštitúcií stoja zväčša pôvodní riaditelia, teda pri zmene vedenia jednotlivých inštitúcií sa ukáže opodstatnenosť jednotlivých inštitúcií.

Počas mítingu si hostia vypočuli prednášky o samotnom inštitučnom systéme a Úrade CSSM a odzneli príspevky vedúcich jednotlivých inštitúcií CSSM.

Ako prvý referoval predseda CSSM o inštitučnom systéme nášho najvyššieho voleného zboru, ktorý zahŕňa 11 inštitúcií a jednu hospodársku spoločnosť. J. Fuzik zdôraznil, že konferencia je o inštitučnom systéme CSSM, lebo Slováci mali aj pred desiatimi rokmi inštitúcie. Ako povedal, hoci dnes už dvadsaťročný národnostný zákon prijatý v roku 1993 zabezpečil možnosť národnostiam zakladať si vlastné inštitúcie, museli sme čakať desať rokov na to, aby sa zabezpečili aj financie na založenie a prevádzkovanie týchto inštitúcií. V roku 2003 zabezpečila maďarská vláda financie v rozpočte v hodnote 440 miliónov forintov na prevzatie a zakladanie inštitúcií. Vyslovil svoje presvedčenie, že vďaka týmto inštitúciám sa národná uvedomelosť slovenskej inteligencie v Maďarsku zosilnela, pripomenul, že inštitúcie pracujú na všetkých úrovniach národnostného života od raného veku až po dospelosť na zachovávaní slovenského jazyka a kultúry našich predkov, resp. na vytváraní nových hodnôt našou národnosťou. Spomenul ojedinelý odborný časopis, ako aj systém štipendií či doškoľovaní.

O najväčšej inštitúcii CSSM referovala jej riaditeľka Katarína Király. Za uplynulých desať rokov sa sedem regionálnych kultúrnych stredísk Osvetového centra CSSM rozrástlo na desať a dnes pokrýva takmer celú krajinu. Riaditeľka vo svojej prednáške vyzdvihla najdôležitejšie momenty činnosti jednotlivých regionálnych centier a dodala, že vďaka iniciatíve OC CSSM od roku 2006 majú možnosť sa predstaviť všetky regióny v rámci Dňa Slovákov v Maďarsku na jarmoku. Na záver svojej prednášky konštatovala, že okrem tradičných krajanských podujatí je málo podporovaných festivalov na Slovensku, kde by sa mohli predstaviť naše tanečné a spevácke súbory.

Dokumentačné centrum CSSM vedie od svojho založenia Anna Sabadošová. Centrum zbiera, spracúva a sprostredkúva záujemcom dokumenty duchovnej kultúry Slovákov v Maďarsku, resp. tie materiály, ktoré dokumentujú verejný život slovenskej národnosti. Elektronicky sprístupňuje dokumenty a spolupracuje s projektom Zbierka dedičstva (Örökségtár), v rámci ktorého digitalizujú písomné pamiatky jednotlivých národností.

Riaditeľka Divadla Vertigo pri CSSM Daniela Onodiová referovala o 17-ročnej činnosti divadla, ktoré sa z amatérskej scény rozrástlo na divadlo s amatérskou a profesionálnou zložkou. Počas svojej doterajšej existencie herci divadla mali 17 premiér, z toho sedem spolu so sarvašským divadlom Cervinus a 15 v Slovenskom inštitúte. Ročne majú 25-35 predstavení v Maďarsku, ale aj za hranicami, sú stálymi účastníkmi medzinárodných divadelných stretnutí.

O rozmanitej činnosti Výskumného ústavu CSSM informovala jeho riaditeľka Anna Kováčová. Hovorila nielen o domácich projektoch (séria prednášok, interdisciplinárny vedecko-výskumný tábor, vydávanie publikácií), ale aj o zahraničnej spolupráci pracovníkov výskumného ústavu. Zmienila sa o tom, že VÚ CSSM bude koordinovať vydávanie spoločného slovensko-maďarského historického časopisu Kor®idor, ktorého vznik je aj v odporúčaniach medzištátnej zmiešanej komisie.

Pedagogické metodické centrum CSSM vzniklo pôvodne na uspokojenie potrieb odbornej činnosti pre učiteľsky materských škôl. Ako povedala jeho riaditeľka Mária Czégényová, neskôr sa ukázalo, že podobnú odbornú pomoc potrebujú aj na ostatných stupňoch výchovno-vzdelávacieho procesu, preto sa rozhodli rozšíriť činnosť centra. Dnes PMC CSSM organizuje metodické dni, doškoľovania, vydáva metodické zošity Slovenčinár a koordinuje prácu v Programe pre nadaných.

O aktivitách, možnostiach a problémoch referovali aj riaditeľky škôl prevádzkovaných CSSM. Zuzana Medveďová bola riaditeľkou sarvašskej školy aj vtedy, keď ju v roku 2004 prevzala CSSM. Ich ustanovizeň je uznávaná a rozširuje sa. Riaditeľka békeščabianskej slovenskej školy Edita Pečeňová pripomenula, že o rok oslávi ich inštitúcia 65 rokov svojej existencie a dodala, že dovtedy bude možno hotová aj rekonštrukcia a obnova budovy, ktorá je už v 19. etape. Riaditeľka školy v Novom Meste pod Šiatrom Júlia Kucziková si ako cieľ vytýčila založiť materskú školu pri inštitúcii, aby príliv nových žiakov bol jednosmerný a informovala, že o rok začnú s rekonštrukciou budovy. „Najnovšia“ škola CSSM, komlóšska, podľa jej riaditeľky Zuzany Laukovej v čase zápisu zápasí o deti, nakoľko v posledných rokoch značne ubudol počet obyvateľov tohto dolnozemského mesta a napríklad minulý rok sa narodilo iba 30 detí, pričom v meste pôsobia dve školy.

O činnosti Neziskovej verejnoprospešnej s. r. o. referovali jej zakladajúci riaditeľ Juraj Ando a súčasná vedúca K. Király. Kým Ando hovoril o národopisných zbierkach a oblastných domoch, K. Király sa zmienila o téme budúcoročného stretnutia vedúcich oblastných domov: nehmotné kultúrne dedičstvo národností v národnom zozname. Pripomenuli, že pri zbierkach bude naďalej pomáhať J. Ando.

O činnosti našej redakcie hovorila šéfredaktorka Ivett Horváthová Körtvélyesi, ktorá vyzdvihla zmeny formátu a finančné problémy pri vydávaní.

Za predsedu kuratória Verejnoprospešnej nadácie Za Slovákov v Maďarsku Štefana Malého referovala tajomníčka nadácie, referentka CSSM Erika Lázárová a o práci Úradu CSSM jeho vedúci Ondrej Horváth.

Konferencia CSSM sa skončila živou diskusiou o aktuálnych problémoch týkajúcich sa vedúcich inštitúcií, ale aj bežných občanov našej národnosti.

(ef)

Za našich zosnulých

Október bol mimoriadne smutný pre Slovákov v Pilíši. Z ich radov navždy odišli dvaja významní slovenskí aktivisti a jeden farár, ktorý dlhé roky slúžil v pilíšskej dedine. Preto tohoročný sviatok Pamiatka zosnulých je pre nás obzvlášť citlivý.

28. septembra vo veku 72 rokov zomrel Slovák z Čívu, ktorý pracoval na prospech pilíščabianskych Slovákov. Július Kučera sa narodil v roku 1941 v podpilíšskom Číve, oženil sa do Pilíšskej Čaby, kde žil do konca svojho života. Bol murárom, členom cirkevného zboru. Jeho zásluhou sa vytvorila najprv pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku v Pilíšskej Čabe a neskôr stál aj pri zrode slovenskej samosprávy. Bol jej predsedom, členom slovenského voleného zboru Peštianskej župy a členom ZSM. Vďaka jeho neoceniteľnej práci sa vybudovali kontakty medzi Pilíščabanmi a Veľkolapášanmi. S Veľkým Lapášom podpísali aj družobné vzťahy a navzájom sa navštevujú. Júliusovi Kučerovi ďakujeme aj za pravidelné slovenské sväté omše v podpilíšskej obci, ako aj za príkladnú spoluprácu s ostatnými národnosťami. Má syna a dcéru. Zákerná choroba nám ho náhle zobrala a my sme tu ostali bez skvelého organizátora a zanieteného Slováka.

9. októbra 2013 vo veku 63 rokov nás navždy opustil slovenský aktivista, dlhoročný predseda Slovenskej samosprávy v Huti (Pilisszentlélek) Koloman Minczér (1950-2013). Po skončení základnej školy v rodnej Huti sa vyučil v Ostrihome za murára, neskôr sa priučil aj zámočníckemu remeslu a v mladosti pracoval na Dunaji v plavebnej firme. Už pred zmenou spoločenského systému sa angažoval vo verejnom živote svojej rodnej obce, ale po roku 1989 sa stal aj poslancom miestnej samosprávy a predsedom Slovenskej samosprávy v Huti. V cykle 2002-2006 bol iba členom slovenského voleného zboru, ale potom sa znova ujal predsedníckej funkcie, v ktorej aj ukončil svoju prácu vo verejnom živote. Kvôli svojej chorobe sa už neangažoval, ale miestni ľudia vedeli, že sa naňho môžu obrátiť so svojimi problémami a ako mohol, pomohol. Dlhé roky viedol páví krúžok, ktorý vždy udržiaval slovenský volený zbor. Koloman Minczér bol dušou slovenského života v Huti, bude nám veľmi chýbať.

Katolícky farár Kálmán Ackermann slúžil v Mlynkoch v rokoch 1977 až 2012. Narodil sa 13. februára 1937 v Segedíne, vysvätili ho v roku 1964 v Stoličnom Belehrade a inkardinovali ho v roku 1993. Bol kaplánom v Adonyi, Pilíšskej Čabe, Nagytétényi, Dunaújvárosi, Bicske a v Stoličnom Belehrade. Pred Mlynkami slúžil v Tabajdu a bol dekanom od roku 1985. V Mlynkoch úspešne spolupracoval s miestnymi inštitúciami a obyvateľmi, s láskou sa zúčastňoval na každom podujatí. Mal veľmi rád poéziu, zúčastnil sa skoro na všetkých recitačných súťažiach a vo svojich kázňach tiež často spomínal úryvky z básní. S miestnymi udržiaval dobré kontakty aj po odchode do zaslúženého dôchodku.

Česť ich pamiatke!

O spoločných dolnozemských projektoch v Segedíne

Organizácie Slovákov z Rumunska, Maďarska a Srbska sa budú aj v nadchádzajúcom roku uchádzať o projekty na ÚSŽZ, v ktorých spoločne participujú.

V piatok 18. októbra 2013 sa v Segedíne uskutočnila pravidelná ročná schôdza Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska s cieľom podpísať Dohodu o spoločných projektoch na rok 2014.

Na schôdzi sa stretli predstavitelia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a Čabianskej organizácie Slovákov z Maďarska, Demokratického zväzu Slovákov a Čechov z Rumunska, Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Kraska a Spoločnosti pre edukáciu a poradenstvo z Rumunska, ako aj predstavitelia Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, Asociácie slovenských pedagógov, Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov a Matice slovenskej zo Srbska.

Na schôdzi boli hodnotené spoločné projekty realizované v roku 2013 a väčšina z nich, ktorá bola ohodnotená ako úspešná, bola navrhnutá na realizáciu aj v roku 2014. Spomínané gestorské organizácie sa tak dohodli pokračovať v spolupráci a podieľať sa na spoločných projektoch v oblasti vzdelávania a kultúry.

Dohoda obsahuje 24 projektov:

Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku
Putovná súťaž z dolnozemských slovenských reálií pre stredoškolákov
Dolnozemský divadelný tábor pre ochotníkov
Metodický časopis Slovenčinár a Spolu na javisku - stretnutie slovenských dolnozemských divadiel
Spolu na javisku
XXII. ročník prehliadky slovenských filmov s odborným seminárom
XXII. letný dramaticko-hudobný tábor pre žiakov ZŠ na Slovensku
XXI. ročník detskej dramatickej tvorivosti Deti deťom.

Čabianska organizácia Slovákov
Čabiansky kalendár

Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku
Seminár slovenských dolnozemských pedagógov
Cez Nadlak je... prehliadka sólistov slovenskej ľudovej piesne na Dolnej zemi
Medzinárodný slovenský mládežnícky festival v Čerpotoku

Spoločnosť pre edukáciu a poradenstvo z Rumunska
Cena Samuela Tešedíka
Medzinárodný workshop: Slovenská mládež na Dolnej zemi a jej implikácia do života komunity
Encyklopédia Slovákov žijúcich v zahraničí pre deti a mládež

Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Kraska
Časopis Dolnozemský Slovák
Cena Ondreja Štefanka

Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny
Slovenské ľudové remeselníctvo na Dolnej zemi - detský tábor
Choreografický kurz pre Slovákov z Dolnej zeme
Stretnutie v pivničnom poli

Asociácia slovenských pedagógov
Letný zborový kemp

Matica slovenská v Srbsku
Workshop mladých slovenských umeleckých tvorcov z Dolnej zeme
Stretnutie slovenských dolnozemských učiteľov

Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov
Celodolnozemský folklórny festival Na jarmoku
X. konferencia muzikológov a hudobných odborníkov

Na spomínané akcie gestorské organizácie vypracujú projekty a budú sa uchádzať o ich finančnú realizáciu v Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí a zabezpečia koordináciu daného projektu, zatiaľ čo ďalšie zúčastnené organizácie budú aktívnymi účastníkmi uvedených spoločných projektov a zaradia si ich do vlastných plánov činnosti na rok 2014.

Milina Sklabinská

Vysunuté zasadnutie slovenských samospráv Komárňansko-ostrihomskej župy

Poslanci slovenských samospráv Komárňansko-ostrihomskej župy sa 12. a 13. októbra 2013 zúčastnili na dvojdňovom vysunutom zasadnutí na Slovensku. Zasadnutie organizovala a finančne podporila Župná slovenská národnostná samospráva. Poslanci z Čívu, Kestúca, Dorogu, Šárišápu, Tatabáne-Bánhidy, Orosláňu a Tardoša sa na krátku prechádzku zastavili v Komárne, kde sme sa v Európskom dvore oboznámili s bohatou architektúrou európskej kultúry.

V Šali sme si pozreli Ľudový dom. Je to roľnícko-sedliacky dom z roku 1830. Jeho posledným majiteľom bol pán Kuna, fotografia ktorého je na stene parádnej izby. V kuchyni stála pec, v ktorej piekli chlieb a koláče. Táto pec slúžila aj na vykurovanie parádnej izby. Vedľa pitvora /kuchyne/ bol každodenný život. Za ním nasledovala zadná izba a komora. V múzeu sa zachovali uhorsko-slovenské pamiatky, o čom svedčia dobové fotografie. Aj interiér je prispôsobený dobovej architektúre.

Zo Šale sme pokračovali v ceste do obce Diakovce /Deáky/, ktorá sa nachádza v Podunajskej nížine 3 km od Šale. Prvú písomnú zmienku týkajúcu sa územia dnešných Diakoviec nájdeme v zakladajúcej listine kláštora sv. Martina na Panónskej hore - Pannonhalma - z roku 1002, kde v spise majetkov kláštora je územie nazvané „WAG”. Tu sme sa oboznámili s históriou kláštorného kostola Panny Márie, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie staviteľské pamiatky Slovenska. Kultúrno-historickú hodnotu kostola dokazuje aj nález tzv. Prayovho kódexu (Pray kodex). Na 154. strane sa nachádza Pohrebná reč a orodovanie, ktorá je najstaršou písomnou pamiatkou maďarského jazyka, napísaná v rokoch 1192-1195.

Duchovne a telesne posilnení sme sa ubytovali v penzióne Európa v Diakovciach. Predsedníčka župnej slovenskej samosprávy Mária Nagyová referovala o programoch, ktoré organizuje župná samospráva: verejný náčuv v Dorogu, recitačno-komunikačnú súťaž 1.-8. ročníkov v Tardoši, adventný večierok, vydanie slovenského nástenného kalendára. Predsedníčka požiadala o predloženie návrhov do plánu práce na rok 2014. Potom nasledovala diskusia a výmena skúsenosti, ktoré pokladám za veľmi užitočné. Neskôr sa penzión ozýval prekrásnymi slovenskými piesňami.

V nedeľu sme navštívili rekreačno-rehabilitačné centrum Horné Saliby. Tu sme sa vykúpali v bazénoch s termálnou vodou, ktorá vyviera z hĺbky 1559 metrov a pri ústí má teplotu 67 stupňov. Blahodarne pôsobí na pohybové ústrojenstvo.

Zo zážitkov dvoch dní sme sa naplnili energiou a s novými silami môžeme pokračovať v práci.

Anna Crnečká

Stretnutie dolnozemských slovenských učiteľov

V Sarvaši sa v dňoch 11. až 13. októbra konalo 4. stretnutie slovenských dolnozemských učiteľov, na ktoré prišli pedagógovia z Rumunska, zo Srbska, zo Slovenska a z Maďarska. Po druhýkrát tu udelili Ceny Samuela Tešedíka pedagogickým pracovníkom mimo územia Slovenska, pedagógom, ktorí svojou činnosťou prispeli k pozdvihnutiu slovenského školstva v zahraničí. Neodmysliteľnou súčasťou tohto stretnutia je aj výmena skúseností v oblasti vzdelávania. Podujatie sa uskutočnilo s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Metodického centra v Békešskej Čabe. Miestom konania bola Slovenská základná škola, materská škola a kolégium v Sarvaši. V mene organizátora a pedagogického zboru v Sarvaši privítala hostí riaditeľka školy Zuzana Medveďová. V príhovore vzdala úctu nielen učiteľskému povolaniu, ale aj tým, ktorí celý svoj život zasvätili výchove a vzdelávaniu mladej generácie v duchu slovenského národného povedomia. Na oficiálnom otvorení boli prítomní mnohí vzácni hostia zo Srbska, z Rumunska, z Maďarska, z Ministerstva školstva SR Katarína Čamborová a Věra Guthová a zo Slovenska aj podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Peter Prochácka. V rámci otváracieho programu sa účastníkom prihovorili predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Michal Lásik, generálny konzul Slovenskej republiky v Maďarsku Štefan Daňo a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik. Po slávnostnom otvorení nasledovalo odovzdanie Ceny Samuela Tešedíka. Cenu udeľujú: Asociácia slovenských pedagógov v Srbsku, Čabianska organizácia Slovákov, Spoločnosť pre edukáciu a kultúru v Nadlaku (zriaďovatelia Ceny Samuela Tešedíka) v spolupráci so Svetovým združením Slovákov v zahraničí. Laureátmi na rok 2013 sa stali Ján Kaňa zo Srbska, Edita Pečeňová z Maďarska a Oľga Suchánska z Rumunska. Odmeneným pedagógom odovzdali medaily, ktoré zobrazujú portrét Samuela Tešedíka, diplom so základnými údajmi o laureátovi a oblasť, v ktorej bola cena udelená. Ocenení sa za uznanie osobitne poďakovali a len ťažko potláčali dojatie. V tento krásny a slávnostný večer prišli účastníkov stretnutia pozdraviť žiaci slovenskej školy. V ich podaní sme si vypočuli básnické vyznanie slovenčine, spevácky zbor detí spolu so svojimi učiteľmi zaspievali Pieseň o vlasti, mladí citaristi predviedli svoje umenie v hre na tento starý hudobný nástroj. Kultúrny program vyvrcholil zmesou slovenských piesní.

Druhý deň pracovného stretnutia sa účastníci vo svojich prednáškach venovali téme: Vyučovanie slovenského jazyka a kultúry v jedinečných dolnozemských lokalitách.

V popoludňajších hodinách sa vybrali po stopách Samuela Tešedíka. K pamätihodnostiam mesta patrí starý evanjelický kostol, ktorý dal Tešedík postaviť pre svojich veriacich. Účastníci stretnutia si vypočuli vyznania a hlboké myšlienky o jeho živote z úst evanjelickej farárky Alžbety Nobikovej. Ďalej navštívili múzeum a zastavili sa pri soche tohto sarvašského velikána. Tichou modlitbou a položením venca si uctili miesto posledného odpočinku tohto výnimočného človeka.

Tretí deň sa niesol v znamení slávnostného ukončenia trojdňového stretnutia dolnozemských slovenských učiteľov. Hostia a všetci prítomní odchádzali plní dojmov a s pocitom, že aj tadiaľto vedie cesta ku zbližovaniu dolnozemských slovenských učiteľov. Ďalšie stretnutie sa bude konať o rok v Rumunsku.

Alena Kosc

Zber papiera, kovového šrotu a umelohmotného odpadu v Sarvaši

Podnik na ochranu životného prostredia zo Szolnoku, pod vedením Jozefa Baranyiho umožnil Slovenskej základnej škole, materskej škole a kolégiu v Sarvaši opäť sa zúčastniť na dôležitej akcii.

Pred rokom bolo miestom zberu odpadov mestské trhovisko, no rekonštrukcia mesta Sarvaša si vynútila zmenu. Učiteľ Henrik Osztroluczki pružne navrhol iné miesto. Mestský úrad bol partnerom a umožnil využiť dvor podniku Plastolus, ktorý patrí mestu.

Ráno postavili na dvor tri veľké kontajnery, do ktorých spolupracovníci pomáhali rodičom a starým rodičom prekladať papier a kartóny z áut. Celý deň rodičia nielen autami s prívesom, ale aj na bicykli prinášali papier, kovové platne, plastové fľaše.

Všetky deti vedia, že medzi významné druhotné suroviny patrí papier, ktorý je možné opäť spracovať, a tak ušetriť prvotnú surovinu, ktorou je drevo. No vedia aj to, že z použitého papiera sa z hygienických dôvodov nevyrábajú obaly, ktoré sa dostávajú do styku s potravinami, ale len obalové materiály.

Predpoludním i poobede stáli učitelia pri váhe a zapisovali každému žiakovi osobitne množstvo prineseného papiera a kovového šrotu. Zrána bolo daždivé počasie, takže kontajnery boli poloprázdne, ale poobede sa vyjasnilo a hneď sa naplnili odpadom.

Každá trieda sa snažila získať čo najviac druhotných surovín. Doposiaľ sa získaná suma využívala na triedne výlety. No keďže veľa rodičov s tým nesúhlasilo, peniaze dostane každý žiak osobitne. Petra Bontovičová zo 6. B triedy sa veľmi tešila, veď spolu s rodičmi nazbierali 1710 kg papiera.

Z devätnástich tried najúspešnejšia bola 8. B trieda. Nazbierali 2419 kg papiera, 55 kg kovového šrotu a 5 kg umelých hmôt.

Celkovo žiaci nazbierali 32 924 kg papiera, 1178 kg kovového šrotu a 109 kg plastu.

Vďaka patrí každému, ktorý pristupoval k zberu zodpovedne. Učitelia spoznali nových rodičov a starých rodičov, ktorí v mene svojich detí, vnúčat, spravili všetko preto, aby slovenská škola patrila opäť medzi najlepšie.

Zlatica Lišková

Hodina dejepisu v SI

Hodina dejepisu je názov dokumentárneho filmu Dušana Trančíka, ktorý vo štvrtok 17. októbra premietli v Slovenskom inštitúte (SI) v Budapešti. Z pozvánky sme sa mohli dozvedieť, že film sa venuje slovensko-maďarským vzťahom a odlišnému vnímaniu Trianonskej zmluvy. Nesnaží sa pritom vyučovať, ale skôr nazrieť, ako je téma vyučovaná. Má blízko k filmovej ankete, necháva hovoriť učiteľov a najmä študentov na oboch stranách, ako sa na problém pozerajú oni. Film natočený v slovenských a maďarských školách na oboch stranách štátnych hraníc predstavuje tak triezve ako aj extrémne názory na oboch stranách a poukazuje napr. aj na rozdiely v chápaní tejto témy medzi „pred- a porevolučnou“ generáciou - tá druhá je už históriou menej poškvrnená. V následnej diskusii riaditeľ SI Gabriel Hushegyi privítal okrem režiséra D. Trančíka, riaditeľa Slovenského filmového ústavu Petra Dubeckého a Petra Michaloviča prednášajúceho na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení, ktorí vyjadrili svoju mienku k filmu i k tematike a odpovedali na otázky divákov. Trančíkov film je pokusom o otvorenie témy, o výmenu názorov, spoločný dialóg oboch strán, ktorý by mohol napomôcť k tak potrebnému vzájomnému pochopeniu.

Máté Halmos/index.hu - zp

Sviatok Všetkých svätých a deň Pamiatky zosnulých

Začiatkom novembra si katolícka cirkev pripomína dva významné sviatky: 1. novembra je to Sviatok Všetkých svätých a 2. novembra deň Pamiatky všetkých verných zosnulých.

Cirkev od začiatku spája so sviatkom Všetkých svätých svoju vieru na nádej na vzkriesenie. Je to deň radosti. Po vzkriesení Pána Ježiša sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. To má byť zmyslom sviatku Všetkých svätých.

V prvotnej cirkvi kresťania na hroboch svojich mučeníkov, ktorí zomreli násilnou smrťou pre svoju vieru, slávili liturgiu. Svätý Efrém Sýrsky (306 - 373) a sv. Ján Zlatoústy (354 - 407) už poznali sviatok všetkých svätých mučeníkov, ktorý sa slávil 13. mája, prípadne na prvú nedeľu po Turícach, ako je to v katolíckej cirkvi východného obradu.

Pápež Gregor III. (731-741) určil sláviť tento sviatok Všetkých svätých na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Pápež Gregor IV. (827-844) rozšíril sviatok na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých.

Na sviatok Všetkých svätých nadväzuje Pamiatka na všetkých verných zosnulých. Tento sviatok zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa sviatok v 11. storočí veľmi rozšíril. V tento deň osobitne spomíname na tých našich zosnulých, ktorí pre svoje nedokonalosti sú v stave očistenia a my im môžeme pomáhať svojimi modlitbami za nich, či účasťou na sv. omši, s vierou vo večný život zapálením sviečky na hroboch či pri kríži.

Veriaci, ktorý v deň Pamiatky všetkých verných zosnulých nábožne navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa modlitbu Pána a urobí vyznanie viery (Verím v Boha), môže získať úplné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci. Je potrebné splniť tri podmienky: sv. spoveď (krátko predtým alebo potom), sv. prijímanie (najlepšie v ten istý deň) a modlitbu na úmysel Sv. otca (stačí Otče náš, Zdravas a Sláva). Okrem toho, ako vo všeobecnosti, treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, aj k všednému. Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa.

Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a aspoň mysľou sa pomodlí za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra.

†

Evanjelickí veriaci nemajú v kalendári sviatok Všetkých svätých, ale 31. októbra slávia sviatok Pamiatky reformácie, keď si pripomínajú deň prvého verejného vystúpenia Martina Luthera, a 2. novembra, v deň Pamiatky zosnulých, prichádzajú k hrobom svojich príbuzných.

Vystúpenie Martina Luthera 31. októbra 1517 proti predávaniu odpustkov a iným bludom, ktoré sa postupom času nahromadili vo vtedajšej cirkvi, vyvolalo celosvetové reformačné hnutie, ktoré okrem iného smerovalo práve aj proti nesprávnym praktikám vtedajšej cirkvi voči svätým a proti ich uctievaniu, ktoré sa nezhoduje s Písmom svätým - jediným prameňom a základom viery evanjelikov. Sviatok Pamiatky reformácie v evanjelickej cirkvi neznamená len spomienku na historické udalosti, ale reformácia je proces, ktorý sa každodenne má odohrávať v živote človeka, cirkvi aj spoločnosti; je potrebné uvedomovať si nesprávne smerovanie, chyby a omyly a usilovať sa vrátiť k tej správnej ceste. Reformácia v živote kresťana a cirkvi znamená každodenný návrat k Božiemu slovu, každodennú konfrontáciu svojho života s Božími prikázaniami a každodennú snahu o obnovu vo všetkých zložkách nášho života.

Evanjelici sa nemodlia k svätým, ale k Trojjedinému Pánu Bohu - Otcovi, Synovi a Duchu Svätému. Na svojich zosnulých spomínajú 2. novembra v deň Pamiatky zosnulých, keď prichádzajú k hrobom svojich blízkych. Na cintorínoch sa nemodlia za svojich mŕtvych, ale skôr si s vďakou spomínajú na to, čo pre nich v živote urobili. Tento deň nás má viesť aj k myšlienkam na večnosť a našu pominuteľnosť, na to, že aj my kráčame v ústrety k nebeskému kráľovstvu, kde máme nádej sa stretnúť so svojimi milovanými, ktorí nás na tejto ceste predišli.

Nádej na vzkriesenie si evanjelickí veriaci pripomínajú v poslednú nedeľu po Svätej Trojici, ktorá je venovaná večnému životu a smrti.

Spr. vzs

Národnostný deň vo Veľkej Tarči so slovom Božím, bábikami a tancom

Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči usporiadala 19. Národnostný deň. Program sa začal v evanjelickom kostole so slovenskou bohoslužbou, ktorú slúžila putujúca farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová. Poďakovala sa Veľkotarčanom za to, že zachovávajú svoju kultúru a jazyk svojich predkov. Zvlášť vyzdvihla zvyk, podľa ktorého počas bohoslužby stoja dievčatá pred oltárom, ktorý oživili aj v tento pekný októbrový deň. Po bohoslužbe v mene organizátorov sa farárke za jej službu poďakovala predsedníčka slovenského voleného zboru Mária Galántaiová.

Účastníci potom prešli k Dedinskému múzeu, kde výstavu krojovaných bábik otvorila riaditeľka múzea Andrea Győriová Kovátsová. Tie najkrajšie fotografie bábik si môžete pozrieť na 20. strane nášho týždenníka. Bábiky dávali do svadobného daru svojim deťom alebo krstným deťom, ale pripravovali aj také bábiky, s ktorými sa dievčatká mohli aj hrať. K výstave treba ešte dodať, že ju doplnili kresby Márie Sinkovej, ktorá zachytáva na svojich kresbách všedné dni v obci. V budove základnej školy sa konal galaprogram, v rámci ktorého privítal účastníkov Národnostného dňa predseda CSSM Ján Fuzik. Ako povedal, je veľmi rád, že sa ľudový kroj vo Veľkej Tarči nevytratil a tiež nabádal miestnych obyvateľov, aby si udržiavali svoj rodný jazyk. Zároveň sa poďakoval organizátorom za usporiadanie Národnostného dňa. Pred kultúrnym programom sa prítomným prihovoril aj miestny duchovný Juraj Baranka.

V kultúrnom programe vystúpili členovia speváckej skupiny Venčok z Veľkej Tarče. Zožali aj tu veľký úspech, podobne, ako aj členovia tanečnej skupiny, ktorí sa chystajú do Fínska na medzinárodné stretnutie. Publiku sa predstavili aj členovia folklórneho súboru Zelený veniec z Ečeru, harmonikári z Pišpeku a členovia FS Lipa z Budapešti. Po programe sa uskutočnila ochutnávka koláčov pripravených podľa starých receptov.

(ef)