Stalo sa

Október bol celkom zaujímavým mesiacom v dejinách ľudstva. Napríklad v októbri pristál Krištof Kolumbus s loďami Santa Maria, Pinta a Niňa na ostrove San Salvador na Bahamách, čím vlastne „objavil“ Ameriku. Taktiež v októbri uverejnil Martin Luther svojich 95 téz, odohrala sa Černovská tragédia, bola podpísaná Martinská deklarácia proklamujúca, že Slováci sú taktiež za vytvorenie ČSR, v októbri založili OSN, vznikla Čínska ľudová republika, bola vyhlásená Nemecká demokratická republika, Sovietsky zväz vypustil prvú umelú družicu Sputnik 1, Matka Tereza získala Nobelovu cenu za mier, atď. V tomto mesiaci sa narodili osobnosti ako Niccolò Paganini, Giuseppe Verdi, Johann Strauss mladší, Alfred Nobel, Theodore Roosevelt, Móhandás Karamčand Gándhí, Pablo Picasso, Luciano Pavarotti, Václav Havel, John Lennon, Pelé, Sting, Vladimír Putin, Bill Gates, Diego Maradona, ale nezabudnime ani na Slovákov Antona Bernoláka, Ľudovíta Štúra, Jozefa Gregora Tajovského, Martina Rázusa, Margitu Figuli či Ľubomíra Feldeka. Aj v našom slovenskom mikrosvete v Maďarsku sa toho udialo dosť - v Békešskej Čabe sa zišla naša futbalová mládež zabojovať o Dolnozemský pohár, ako aj milovníci klobás zmerať si sily a apetít na 17. Klobásovom festivale, v Budapešti sa zišli spevácke zbory z troch krajín, aby obohatili obecenstvo o kultúrny zážitok, v Čemeri sa stretli naši evanjelickí farári, aby prediskutovali aktuálne témy, ktoré sa ich týkajú a mnoho ďalších udalostí, o ktorých sa dočítate na stránkach týždenníka. Dúfajme, že nás čaká nemenej plodný november!

zp

Jubilejné Dni húb v Novej Hute

V polovici októbra sa v obci Nová Huta v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe už po desiaty raz zišli milovníci húb. Čakali tu na nich jubilejné X. Dni húb s bohatými celodennými programami. Nechýbali tradičné aktivity, ako súťaž vo varení húb, túry po okolitých lesoch, prednášky, jarmok, tombola, koncerty či rôzne súťaže pre deti i dospelých. S osobitným programom vystúpili aj miestni slovenskí škôlkari a školáci. Atmosféru podujatia vám priblížia fotografie Attilu Orliczkého.

Sprac. zp

Stretnutie slovenských evanjelických farárov

Putujúca farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová pozvala 16. októbra do Čemeru slovenských evanjelických farárov z Maďarska na tradičné stretnutie.

Stretnutie sa začalo pobožnosťou v kostole, na ktorú prišli členovia miestneho cirkevného zboru v krásnych ľudových krojoch. Kázňou slova Božieho poslúžila farárka Alžbeta Nobiková zo Sarvaša, ktorá sa priznala, že v Čemeri ešte nekázala, preto je pre ňu veľkou cťou, že sa môže prihovoriť tunajším veriacim. Vo svojej kázni sa zamerala na zachovávanie viery a materinského jazyka a na potrebu hrdosti na svoju národnosť. Počas bohoslužby na organe hral senior Adam Mekiš z Jače.

Podujatie nadviazalo na podobné stretnutia, ktoré sa uskutočnili už na rôznych miestach v Maďarsku a jeho cieľom bolo poskytnúť priestor evanjelickým farárom, ktorí slúžia v zboroch, kde sú dodnes aj slovenskí veriaci, na prediskutovanie aktuálnych tém.

Po pobožnosti sa účastníci presunuli na faru, kde ich najprv v mene Celoštátnej slovenskej farárskej služby privítala farárka H. Gulácsiová Fabuľová. Zvlášť pozdravila miestneho duchovného Gyulu Johanna, ktorému sa poďakovala za otvorenosť a možnosť usporiadať celoštátne stretnutie slovenských evanjelických farárov v Maďarsku v obci blízko hlavného mesta. Pani farárka pozdravila aj predsedu Náboženského výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Tibora Mótyána, ako aj cirkevného historika Lászlóa Matusa. Na stretnutí sa zúčastnili aj farár Ján Lantos z Čomádu a predsedníčka Spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Zuzana Szabová. Svoju neúčasť písomne ospravedlnili biskupi evanjelickej cirkvi v Maďarsku a dozorkyňa Anna Lengyelová, ktorí ubezpečili slovenských evanjelických farárov, že ich služba je dôležitá. Takisto kvôli pracovným povinnostiam sa na rokovaní nemohli zúčastniť ani slovenskí duchovní z Békešskej a Báčsko-malokumánskej župy. H. Gulácsiová Fabuľová referovala o práci v uplynulom období. Ako uviedla, slovenské služby Božie sa konajú pravidelne a v niektorých zboroch pri sviatočných príležitostiach v Békešskej, Novohradskej a Peštianskej župe. Informovala o účasti na slovenských dňoch, o medzinárodných stretnutiach, konferenciách a o ekumenickom stretnutí cirkevných zborov. Najväčšou udalosťou posledných mesiacov boli oslavy 220. výročia narodenia Jána Kollára v Mošovciach, ako aj biblický tábor v Sazdiciach.

Po tejto správe nasledovala prednáška L. Matusa o kázni J. Kollára zo dňa 21. mája 1848. Ako povedal, málo sa hovorí o kázňach tohto velikána, ktorého síce uznávajú aj ako farára, ale predovšetkým ako národného aktivistu a literáta.

Po prednáške, počas ktorej sa farári živo zaujímali o niektoré detaily, nasledovala diskusia, v rámci ktorej T. Mótyán ponúkol pomoc Náboženského výboru CSSM pri aktivitách evanjelických farárov.

Počas obeda bývalý starosta Čemeru a presbyter Juraj Bátovský pripomenul zaujímavé fakty o obci. Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová privítala evanjelických farárov v Slovenskom dome. Hovorila aj o tom ako v Čemeri zachovávajú slovenské tradície: napríklad tanečná skupina Furmička má dnes už tri podskupiny (v jednej je vyše tridsať detí predškolského veku!), ďalej formou národopisnej zbierky, ktorá je prístupná pre každého a prezentovaním čemerských slovenských zvykov na všetkých obecných, celoštátnych a medzinárodných fórach.

Stretnutie slovenských evanjelických farárov zakončili účastníci za bielym stolom, ochutnali aj miestnu špecialitu: čerstvo upečené gerhene.

(ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Miss Katastrofa

Internetový portál Ohňoví rytieri (Lánglovagok) vypísal súťaž o najkrajšiu hovorkyňu/najkrašieho hovorcu protikatastrofických zložiek. Čo sa však nepáči vrchnému „katastrofickému úradu“ (OKF - Országos Katasztrófavédelmi Főigazgatóság). Zatiaľ nevyhlásil nikto stav katastrofy či núdze, ani proti redakcii portálu nezasiahli požiarnici, hoci podľa môjho názoru tento konflikt patrí do kategórie katastrofálnych prešľapov. Z oboch strán.

V prvom kole podrývačskí internetoví rytieri (inak je to odborný portál o požiarnikoch) rozoberali štúdiu, ktorá skúmala hľadiská pri výbere hovorcov/hovorkýň v týchto zložkách. Z 1251 opýtaných prevažná väčšina dávala na prvé miesto požiarnické odborné znalosti, na druhé miesto komunikačné schopnosti a až na tretie miesto vzhľad. Reálny život však z tohto prieskumu nevychádza, pretože v zbore sú iba 4 hovorcovia a 16 hovorkýň, ktoré pritom často nemajú hasičské či komunikačné vzdelanie a prax, dokonca jestvuje osoba, ktorá nemá ani jedno, ani druhé, zato je žena. Portál z toho dedukuje, že nemusíš byť múdry či skúsený, stačí, keď si žena. No a pointa: ohňoví rytieri - nie celkom rytiersky - zverejnili fotografie všetkých 20 hovorkýň a hovorcov, a tým vyhlásili súťaž o Miss/Mister Hovorkyňa/Hovorca v rezorte boja proti katastrofám. Ale tie fotografie sú také príšerné, že sa za ne organizátori ospravedlňujú, ale si ich stiahli z oficiálnych stránok zboru.

No a tu sa ozvalo centrálne vedenie (OKF), žiadalo okamžité zrušenie súťaže, stiahnutie fotografií a materiálu, ktorý dehonestuje komunikačných pracovníkov. Redaktori portálu vraj sústavne šliapu po ľudskej dôstojnosti týchto hovorcov/hovorkýň, za čo by sa mohli zodpovedať aj pred súdom. Na portáli Lánglovagok.hu však v čase tesne pred uzávierkou tohto čísla ĽN frčí celá súťaž naplno.

Ozaj, na sexistické obvinenia na adresu OKF nereagoval nikto. Nie je vylúčené, že sú tam trocha zmätení, predsa ide o zložky, ktoré si zakladajú na činoch, a nie na slovách, čiže komunikácia zrejme všeobecne nie je ich silnou stránkou.

S komunikáciou však majú problém aj profesionálnejšie telesá, napríklad vláda, opozícia, politické strany, štátne úrady. Komunikátorov majú habadej, zmiešane, mužov i ženy. Reagujú zväčša podráždene, najmä neznesú kritické poznámky, držia sa hesla najlepšia obrana je útok, a často táto komunikácia presahuje aj do zahraničia.

A to je už skutočná katastrofa, až by mohli zasiahnuť ohňoví rytieri...

Neobyčajná škola - učiť sa zábavne

V mesiacoch september – október sa už tradične konala škola v prírode s názvom Poznaj svoje korene. Priestory rekreačného zariadenia Poniklec sa po šiesty raz naplnili žiakmi z Maďarska a tento rok aj zo Srbska. Vďaka organizátorovi, ktorým je Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM), vyvolení prežili krásne chvíle v horehronskom prostredí, pozreli si Vysoké Tatry, získali nové vedomosti z oblasti histórie a zo slovenskej literatúry. Uvádzam iba zlomok toho, čo táto škola ponúkala v štyroch desaťdňových turnusoch.

Cieľ projektu, ktorý je financovaný Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) je, aby sa žiaci oboznámili s dejinami, literatúrou, prírodnými krásami, kultúrnymi hodnotami, zvykmi, tradíciami Slovenska a v neposlednom rade si preskúšali svoje jazykové vedomosti v autentickom slovenskom prostredí. Za necelé dva mesiace sa v škole v prírode vystriedalo 300 detí z 19 slovenských obcí a miest v Maďarsku a 40 žiakov zo Srbska.

Pripraviť plnohodnotný program na desať dní pre viac detí nebola jednoduchá úloha, pomohli však skúsenosti nadobudnuté v predchádzajúcich ročníkoch. O aktivity naozaj nebola núdza. Po budíčku nasledovala ranná rozcvička okolo chaty. O 8.00 hod. boli raňajky, medzitým službukonajúci učiteľ hodnotil s deťmi poriadok v izbách. O 8.45 hod. sa začínalo vyučovanie, ktoré aj s prestávkami trvalo do 12.30 hod. Deti boli rozdelené do štyroch skupín podľa vedomostnej úrovne. Žiaci zo Srbska tvorili osobitnú skupinu, pretože výborne komunikovali. Ich účasť a pobyt v tejto škole podporila Matica Slovenská v Srbsku, avšak kvôli nedostatku financií sa zúčastnili len na troch turnusoch.

Žiaci z Vojvodiny väčšinou dramatizovali a učili sa nové piesne, scénky a básne, kým deti z Maďarska si precvičovali komunikačné schopnosti. To však neznamená, že boli segregovaní. Podobne sa učili inscenácie a pesničky, ale väčší dôraz sa kládol na rozhovor. Vyučovanie fungovalo rotačným systémom. Učiteľky vytvorili štyri skupiny a žiaci po každej hodine prešli do inej miestnosti k inej učiteľke. Mali tri hodiny komunikáciu a jednu hodinu hudobnej výchovy, kde sa spievalo alebo hralo na rozličných hudobných nástrojoch. O 13.00 hod. bol obed. O 14.00 hod. sa začínali popoludňajšie zamestnania. Animátorky mali dôležitú funkciu v škole v prírode, museli byť citlivé a pozorne sledovať potreby jednotlivých detí. Podľa toho zostavili vlastný harmonogram, v ktorom okrem prechádzky v prírode figurovali aj rozličné športové aktivity a súťaže.

Zamestnania trvali do 16.00 hod. Po olovrante sa deti učili nové slovíčka, písali si denník, nakrúcali krátke reportáže, reklamy. O 18.00 hod. bola večera, o 19.15 hod. mali pravidelné stretávania sa, tzv. Klubové večery. Okrem prípravy tekvicových lampášov a iných zaujímavých aktivít žiaci absolvovali aj „Pravidlá slušného správania sa”.
Tu sa naučili, ako sa správať v reštaurácií, v divadle, ako kupovať a darovať kvety. Večerné zamestnania trvali do 21.00 hod. a po osobnej hygiene nasledovala večierka.

Cez týždeň pripravili pre deti aj iné poludňajšie programy. Mohli si pozrieť o. i. pamiatky v Hronci, každý turnus navštívil hráč na fujare a gajdách Martin Tesák, ktorý všestranne predstavil kultúrne dedičstvo Slovákov - fujaru. Záujemcovia si mohli aj vyskúšať spomínané hudobné nástroje. Žiakov navštívil aj horár, ktorý hovoril o flóre a faune Slovenska. Deti sa najviac zaujímali o medvede, vlky, líšky, rysy a o možnostiach predísť útoku pri stretnutí s týmito dravcami. Každý turnus mal v Podbrezovej vo folklórnom súbore Klások dvojhodinové zamestnanie, kde sa deti naučili základné kroky horehronského dupáka.

Cez víkendy sa nevyučovalo, tieto dni slúžili na spoznávanie Slovenska. „V sobotu bol výlet do Vysokých Tatier, deti sa previezli lanovkou zo Štrbského plesa na Solisko. Podľa všetkých denníkov a všetkých turnusov to bol najsilnejší citový zážitok. Mali sme šťastie, lebo Tatry, ako keby sa chceli ukázať, boli neskutočne krásne v jesenných farbách. V nedeľu po 3,3 kilometrovej trase lesníckeho skanzenu vo Vydrovskej doline sme išli do Banskej Bystrice, kde sme navštívili Múzeum SNP a LEGO výstavu na námestí. Prekrásne výtvory si deti veľmi užili. Výnimkou bol 4. turnus, ale jeho účastníci mali osobitný zážitok. Neďaleko Pohronskej Polhory bola Zbojnícka jazda, súťaž v jazdení na koňoch. Okrem toho deti absolvovali veľmi náročnú túru v Čertovej doline, ďalej si pozreli ako sa vyrába ovčí syr, ako sa zaháňajú ovce do košiara. Naostatok ich tamojší bača pozval na bryndzové halušky,” povedala predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková.

Okrem dní plných zážitkov vznikli aj veľmi silné priateľstvá. Žiaci z Maďarska a zo Srbska si rýchlo našli spoločnú reč, ktorou bola slovenčina. Dennodenne boli nútení komunikovať medzi sebou a za pár dní prekonali jazykové bariéry. Kvôli novovzniknutým kamarátstvam žiaci z oboch štátov boli odhodlaní naučiť sa čo najviac výrazov, aby sa so svojimi rovesníkmi dorozumeli a tak zažili veľa nezabudnuteľných a zábavných chvíľ.

Iniciátorka a organizátorka školy v prírode deťom viackrát zdôraznila, že za účasť v tábore môžu ďakovať svojim oddaným učiteľom a vedeniu školy. Je obdivuhodné, že ešte stále sú učitelia v Maďarsku, ktorí za 24-hodinovú službu a za celodennú bdelosť si nepýtajú odmenu. Takí učitelia sú naozajstnými odborníkmi, lebo chcú predísť asimilácií a pomôcť žiakom nájsť svoju identitu. Týmto gestom robia zdanlivo malé zázraky, motivujú svojich žiakov k vzájomnej tolerancii, pomáhajú im zamilovať si jazyk, materskú krajinu a pochopiť odkazy predkov, Slovákov.

Záujem o účasť v škole v prírode „Poznaj svoje korene” každoročne prevyšuje možnosti a onedlho už aj kapacitu školy v prírode. Pri výbere účastníkov väčšinou rozhoduje prospech a dobré výsledky detí, ktorých počet aj kvôli takýmto možnostiam rastie. Sám som videl pozitívny vplyv týchto impulzov na detskú aktivitu. Viacerí žiaci po príchode zo školy v prírode zmenia svoj doterajší pohľad na slovenčinu a robia všetko preto, aby sa v nej zdokonalili.

Priznám sa, že aj ja sa do tohto rekreačného zariadenia vraciam ako domov. Ďakujem vedúcej školy v prírode, milým učiteľkám, nápomocnému personálu a v neposlednom rade jedinečným, bezprostredným kolegom, ktorí mi vo všetkom pomáhali, nielen teoreticky, ale aj prakticky...

Atila Rusnák

Na slovíčko s Máriou Pintérovou Jurkovičovou
Jazyk a tradície sú dôležité

Narodila sa v podpilíšskom Číve a svoje rodisko dodnes neopustila. Je mladá, agilná žena a matka. Je učiteľkou slovenčiny, členkou miestnej slovenskej samosprávy, od septembra minulého roku aj pracovníčkou Inštitútu na výskum a rozvoj školstva (OFI). Stretli sme sa s Máriou Pintérovou Jurkovičovou. 

Komunikačnú súťaž zo slovenského jazyka a literatúry usporadúva inštitút už skoro dvadsať rokov a záujem zo strany škôl neklesá, naopak, badať istý nárast počtu účastníkov z dvojjazyčných a jazykových škôl. Je to súťaž, v ktorej majú žiaci základných škôl možnosť zmerať si vedomosti zo slovenského jazyka, preukázať svoje znalosti pred ľuďmi, s ktorými sa stretli po prvý raz, a nielen pred svojimi pedagógmi, čo im môže pomôcť napríklad pri príprave na jazykovú skúšku.

„Práve slovenská vzdelanosť ma priviedla k tejto práci, lebo v čase, keď zaradili do komunikačnej súťaže aj hmotnú a nehmotnú kultúru našej národnosti, ma požiadala vtedajšia referentka inštitútu Miloslava Némethová o spoluprácu. S radosťou som ponuku prijala a na základe spolupráce som získala po odchode kolegyne do dôchodku aj miesto na polovičný úväzok,“ začína náš rozhovor Marika Pintérová Jurkovičová. Nemci, Chorváti a Slovinci majú referenta na stály úväzok a Srbi, Rómovia a Slováci na polovičný. Popritom sa však absolventka budapeštianskej univerzity ELTE nevzdala svojej profesie v Číve. Slovenčinu vyučuje vo vyšších ročníkoch. „Je to dobré, lebo skúsenosti z praxe môžem preniesť do svojej každodennej práce v OFI,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že aj vďaka komunikačnej súťaži vždy nájdu takých žiakov, ktorí sa aj neskôr, v dospelom veku, aktivizujú na našom národnostnom poli.

„Čo sa týka minulosti a jazyka, môj záujem sa prehĺbil počas univerzitných rokov. Veľmi rada som sa zapojila do práce národnostnej samosprávy vo svojom rodisku. V tom čase sa začalo organizovanie Adventného poludnia, miestnej televízie, obrázkových novín, Čívskych dní. Mala som týmto veciam a podujatiam vytvoriť národnostný vzhľad. Robili sme reportážny film po slovensky, začala som písať články o sviatkoch, zvykoch. Moja diplomová práca mala titul Bývalé zachované a dnešné ľudové zvyky, viažuce sa na medzníky života človeka (narodenie, svadba, smrť) v Číve. Na oslavu znovuosídlenia dediny - 300 rokov v Pilíši - som mala prvú prednášku o čívskych pohrebných zvykoch. Potom nasledoval článok o svadobných zvykoch v Národopise Slovákov v Maďarsku (18). Rada sa stretávam so starými ľuďmi, lebo oni nielen zaujímavo hovoria o minulosti, ale pritom aj zaspievajú a používajú miestne slovenské nárečie,“ hovorí M. Pintérová Jurkovičová. Jej výskumná oblasť je aj hmotná a nehmotná kultúra, pričom skúma hlavne zvyky pilíšskych Slovákov. Okrem Čívu napísala práce aj o živote Slovákov v Tardoši a Šárišápe.

„Je pre mňa veľmi dôležité, aby som mala kontakt so živým jazykom. Počas univerzitného štúdia som bola jeden semester na stáži. Odvtedy - okrem SAS-u - chodím každý rok do Bratislavy. Mám tam obľúbené miesta, obchody, kníhkupectvá, kam sa jednoducho musím vracať. Keď potrebujem časopisy, idem do Štúrova. Nemôžem zabudnúť ani na výlety a teraz aj tábory na rôznych miestach Slovenska,“ dodáva.

Jej syn Marcelko mal v lete štyri roky, prináša do rodiny veľa radosti. Je spoločenský, jeho zaradenie do čívskej materskej školy bolo bezproblémové. Veľkú oporu pre Mariku znamená okrem manžela a matky aj otec, ktorý sa so svojím vnukom rozpráva výlučne po „čívsky“, aby si aj takto zachovali rodný jazyk.

(ef)

Vyše stotisíc návštevníkov na „klobasiáde“ v Čabe

Na 17. ročníku Klobásového festivalu v Békešskej Čabe, v centre dolnozemských Slovákov, v dňoch 24.-27. októbra privítali organizátori vyše 100 000 návštevníkov.

Festival je najväčším gastronomickým podujatím na Dolnej zemi. Okrem zábavy je tu aj miesto pre odbornú prezentáciu maďarských a zahraničných výrobcov klobásy. Ako pre maďarskú tlačovú agentúru uviedol riaditeľ festivalu Sándor Hégely, festival ponúkal aj v tomto roku súťaže vo výrobe klobásy, ukážky zabíjačky a množstvo atraktívnych sprievodných udalostí, ktorým sa mohli tešiť záujemcovia nielen z Maďarska, ale aj zo zahraničia, mnohí zo Slovenska. Najväčšou atrakciou bolo plnenie klobás, ktoré sa konalo v predposledný deň. Za nominačnú cenu každá skupina dostala desať kilogramov čerstvého mäsa, ostatné prísady si priniesli členovia družstiev podľa vlastného uváženia. Priniesli si aj dekoráciu svojho stánku - suchú klobásu, koláče, zeleninu, syry, ale najmä pálenku, aby mohli ponúkať návštevníkov. Na výrobu klobás mali dve hodiny, o dvanástej museli byť hotoví. Riaditeľ festivalu dodal, že na tradičnej súťaži v plnení klobásy sa zúčastnili aj družstvá z Thajska, Afriky a Austrálie, teda festival nabral naozaj medzinárodný ráz. Práve Austrálčania pripravili klobásu z klokanieho mäsa, ktorú dochutili s našimi koreninami, takže tí, ktorí ju ochutnali, nepostrehli, že by bola iná ako naša bravčová.

Porota napokon rozdala tri prvé ceny, podľa miesta ich plnenia. Spomedzi súťažiacich v stane Samuela Mokrého to bola skupina z Poľného Berinčoku vedená Zoltánom Balázsom, v stane Čabianska perla sa stala najlepším sarvašská skupina Józsefa Vargu a v športovej hale sa tento rok podarilo pripraviť najlepšiu klobásu tímu Lászlóa Szőkeho z Budapešti.

Do súťaže suchých klobás nominovali až 110 kusov, spomedzi ktorých vybrali najlepšiu, ktorú tento rok pripravil Roland Baczovský z Békešskej Čaby.

Účastníci i návštevníci festivalu si zvyknú rezervovať nocľah nielen v Békešskej Čabe, ale aj v okolí, v Gyule, Sarvaši, Orosháze. Tak okrem „klobasiády“ navštívia aj kúpele župy, jazdiarne, alebo si urobia výlety v údolí Kerešov. Približne 35% hostí neplatí za ubytovanie, býva u príbuzných, alebo u priateľov. Štvordňový festival takýmto spôsobom popularizuje nielen Békešskú Čabu, ale aj celú župu.

„Hlavné mesto“ svetoznámej čabajky, ktorá od tohto roku je aj hungarikom, ožilo v tieto štyri dni a všetko bolo o klobásach. Tradičná čabianska klobása je synonymom kvality, pri zrode ktorej stáli Slováci žijúci v Békešskej Čabe a v iných lokalitách Dolnej zeme. Štvordňovú akciu už tradične spestrovalo množstvo sprievodných odborných i zábavných programov, akými boli agrárne a turistické výstavy a trhy, konferencia o druhotných surovinách, rôzne koncerty populárnej hudby alebo šachový turnaj.

(ef)

Úspech Mlynčanov na 17. Klobásovom festivale

V sobotu ráno, keď sme vstúpili do Čabianskej športovej haly, sme videli len prázdne stoly. Len kde-tu niekto sedel pri stoloch, ktoré boli pripravené pre súťažiacich. Vtedy sme si ani nepomysleli, že o niekoľko hodín tu bude toľko ľudí, že sa nebude dať do haly ani vstúpiť. Našli sme svoje miesto, vybalili sme si veci, a plní nádejí sme sa začali pripravovať na súťaž v plnení klobás. Prišli s nami aj dve družstvá zo Zvolena, ktoré sa už viackrát zúčastnili na klobásovom festivale. Sprevádzal ich aj harmonikár, aby sa im lepšie pracovalo.

„Keď som tu bol po prvýkrát, nechcel som veriť vlastným očiam,“ povedal vedúci družstva firmy MÄSPOMA Jozef Čilík. „Nikdy by som si nebol myslel, že toľko ľudí bude na klobásovom festivale. Teraz som tu šiestykrát, a tak sa mi zdá, že každý rok je viac a viac návštevníkov. Nálada je fantastická, pálenka a klobása vynikajúce, máme tu kamarátov, hrajú nám do uší, tak čo nám môže ešte chýbať?“

O hodinu už bola plná celá hala. Na súťaž sa v tomto roku prihlásilo vyše 600 družstiev. Nezostal ani jeden stôl prázdny. Bolo zážitkom sledovať, ako sa premenili prázdne stoly na umelecké diela, okrášlené klobásami, salámami, zeleninou, víťaznými pohármi, medailami a rôznymi zaujímavosťami, ktoré slúžili hlavne na to, aby presvedčili porotu, že práve tá či oná klobása je najlepšia na svete. Okolo stolov stáli súťažiaci v rôznych rovnošatách, so zaujímavými klobúkmi na hlave, ba bolo aj také družstvo, ktoré malo aj svoju vlastnú hymnu. Hala sa naplnila životom, vravou ľudí, smiechom, hudbou a spevom a samozrejme v programe nechýbal ani tanec.

Súťaž sa začala o 10.00 hod. Súťažiaci krájali mäso, mleli, miešali a ochucovali podľa svojej tajnej receptúry, ktorú zdedili ešte po starom otcovi, a ktorá je - samozrejme - najlepšia. Nemuseli sme dlho čakať, aby sme videli ako sa krútia hadičky klobás na každom stole. Niektoré boli červenšie, iné bledšie, ale videli sme aj celkom žltú klobásu. Okrem tradičnej čabajky sa vyrábali aj rôzne špeciality - klobása bez papriky, so slivkovým lekvárom, s vínovou príchuťou, ale najväčšou raritou bola asi klobása z klokana, ktorú dochutili práve tak, ako tradičnú čabajku.

Nenudili sa ani návštevníci, ktorí sa prišli len pozrieť na súťaž. Pri každom stole ich ponúkli klobásami, domácimi koláčikmi a samozrejme domácim vínom alebo pálenkou. Ľudia chodili v dlhých radoch, ktoré nemali konca-kraja, od rána do večera. Pritom na javisku vystupovali rôzne hudobné skupiny, pred javiskom spolu spievali a tancovali návštevníci a súťažiaci.

A čo sa týka nášho družstva: do súťaže sme urobili klobásu, ktorú sme už veľakrát vyskúšali, a vždy mala veľký úspech. Táto klobása je dobrým príkladom slovensko-maďarskej spolupráce - maďarskú surovinu a slovenské koreniny miešajú pracovité maďarské ruky, a konečný výrobok chutí každému, kto ich ochutná od Nórska cez Nemecko, až po Ukrajinu. Na súťaž sme pripravili vlastnú dekoráciu. To sme už dávno vedeli, že v Békéšskej Čabe je aj plot z klobás, preto my sme chceli ukázať, aké by bolo, keby nielen plot, ale aj strecha bola z čabajky. Domček s klobásovými škridlami a zvieratkami zhotovenými z klobás mali veľký úspech medzi návštevníkmi. Po celý deň stál pri stole dlhý rad ľudí, aby si to mohli vyfotografovať, a aby mohli ochutnať naše klobásové pagáče.

Súťaž sa skončila o 12.00 hodine. Po odovzdaní súťažných klobás sa každý uvoľnil, a vtedy sa začala naozajstná zábava.

„Toto je zázrak!“ - povedal oduševnene zástupca primátora mesta Kaposvár. „Som tu po prvýkrát, ale takéto som ešte v živote nezažil. Toľko ľudí, a k tomu ešte toľko veselých ľudí! Všetci sú priateľskí, každý sa spolu zabáva, ako keby sa poznali už dlhé roky, hoci sa stretli len pred niekoľkými hodinami.“

Ako sa hovorí: Koniec dobrý, všetko dobré. Po náročnej práci a po dobrej zábave sme sa zo 17. Klobásového festivalu v Békešskej Čabe vrátili domov, nielen s peknými zážitkami, ale aj s osem kilogramovým syrom a s veľkým košíkom, plným vína a pálenky, ktoré sme dostali ako mimoriadnu cenu.

O rok sa vrátime!

Marta Demjénová

Návšteva v Litve

V čase od 6. októbra do 12. októbra 2013 sa traja žiaci a dve učiteľky zo slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom zúčastnili na podujatí v rámci programu Comenius - „From Icarus to Interplanetary travels“. Bolo to v poradí už piate stretnutie (Rumunsko, Grécko, Turecko, Maďarsko), u ďalšieho partnera projektu - Litvy. Čaká nás ešte cesta do Portugalska a na Slovensko (v marci a máji budúceho roku). Litva leží na severe Európy, kam často nevedú naše cesty, a tak bola pre nás, ale hlavne pre našich južanských partnerov, atraktívna. Cestu sme absolvovali s delegáciou zo Slovenska, 18 hodinová cesta autobusom nám ubehla pomerne rýchlo a veselo. Na „miesto činu,“ do hlavného mesta Litvy, krásneho jesenného Vilniusu sme dorazili v pondelok predpoludním. Tu si deti prebrali náhradné rodiny, ktoré sa o nich starali počas celého nášho pobytu. Učitelia sa ubytovali v hoteli. Zvyšok dňa bol zoznamovací, deti s rodinami, učitelia s novou situáciou, večer pre nás pripravili slávnostnú večeru. V utorok sme navštívili školu, ktorá je bieloruskou národnostnou školou, kde nás žiaci a učiteľský zbor čakali s kultúrnym programom a ukážkou o každej krajine projektu. Po školskom obede sme išli autobusom na prehliadku asi 500- tisícového mesta, ktoré nás na prvý pohľad upútalo svojou krásnou zeleňou a mimoriadnou čistotou. Prehliadli sme si aj staré mesto, kde nás prekvapilo veľké množstvo kostolov. V utorok sme navštívili školu, kde každý partner predstavil v prezentácii svoju krajinu. Po obede nasledovala exkurzia do nového moderného mestského úradu, kde sa nám z dvadsaťposchodovej budovy naskytol krásny výhľad na mesto, cez ktoré tečie riečka Neris, ponad ktorú vedie 11 mostov, pomenovaných podľa ich farby (biely, zelený, ... most). Streda bola dňom výletu na ostrovný hrad Trakai, nachádzajúci sa na jazere, asi 28 km od Vilniusu. V priľahlej dedinke sme spoznali aj typickú architektúru. Popoludní sme ešte navštívili planetárium. Štvrtok bol voľnejším dňom, okrem školy sme išli opäť do mesta, no tentoraz sme si staré mesto prezreli pešo a mohli sme nakupovať darčeky. Typickým suvenírom z Litvy je jantár (po litovsky: gintaras), pretože sme sa s ním stretávali na každom kroku. Z jantáru boli šperky, magnetky, ale aj ružence. Neboli vôbec drahé, no boli nádherné. Na tejto našej prehliadke sme videli slávnu vilniuskú univerzitu, založenú v 16. storočí Istvánom Báthorym, ktorá je jednou z najstarších vo východnej Európe, prezidentský palác, v ktorom v súčasnosti sídli prezidentka Dalia Grybauskaite, množstvo katedrál a kostolov, a vôbec celé staré mesto, ktoré je súčasťou svetového dedičstva Unesco od roku 1994. A jazyk, ktorý sme používali? Mládež už len angličtinu, no my učitelia sme veru oprášili aj ruštinu, s ktorou sa dalo dohovoriť ešte lepšie a zároveň sme zistili, že čo sa človek naučí zamlada, to veru tak ľahko nezabudne. Litovský jazyk bol pre našinca menej zrozumiteľný, slová sa väčšinou končili na -as, -os (trolejbusos, kebabas), niekedy nám to pripomínalo gréčtinu. A čo sa týka ľudí, boli milí, ochotní a mali dobrú náladu, čo na nás urobilo dobrý dojem.

Naše deti absolvovali vo svojich náhradných rodinách aj iné programy, a tak vo svojich zážitkoch budú spomínať najmä na 5D kino, ktoré trvalo len 5 minút, no keď z neho vyšli, poriadne sa im krútil svet. V rodinách sa cítili dobre, spoznali nové zvyky, jedlá, avšak ako deti 21. storočia najviac ocenili jedlo v rýchlom občerstvení. No zároveň spoznali krajinu, ktorú by inak sotva navštívili v rámci rodinnej dovolenky, nadviazali nové kontakty a zároveň sa zdokonaľovali aj v anglickom jazyku.

Opäť sa potvrdilo, že program Comenius poskytuje mládeži veľmi zaujímavé a hodnotné podujatia, ktoré sa spoločnosti v budúcnosti určite zúročia. Ďakujeme preto našej riaditeľke školy, že využíva všetky možnosti takýchto projektov a investuje tak do nasledujúcej generácie.

Viera Mohayová

Futbal a flashmob: v Békešskej Čabe po roku

Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) usporiadala futbalový turnaj o Dolnozemský pohár so sprievodným programom - Slovenskou mládežníckou akadémiou.

Dolnozemský pohár organizujú už vyše dvoch desaťročí v Békešskej Čabe ako najväčšiu a najočakávanejšiu udalosť Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku. Telocvičňu Základnej školy Ferenca Kazinczyho po roku zase obsadili mladí slovenskí a nemeckí futbalisti. V tomto roku sa na futbalový turnaj prihlásilo osem mužstiev: z Kondorošu, zo Sarkadkeresztúru, z bakonskej Černe, z pilíšskej oblasti, zo Slovenského Komlóša dve družstvá, miestni Čabianski Orli a skupina futbalistov z partnerskej organizácie GJU, Organizácie nemeckej mládeže v Maďarsku.

Slávnostné otvorenie turnaja sa uskutočnilo v sobotný deň ráno, futbalistov a nadšených fanúšikov pozdravil predseda OSMM Ondrej Kiszely a predseda Mládežníckeho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy Zoltán Szabó.

Kým sa na ihrisku odohrávali tvrdé zápasy, dievčatá a chlapci, ktorých nezaujíma futbal, sa stretli v Slovenskom oblastnom dome, aby strávili spolu príjemné predpoludnie a skoré popoludňajšie hodiny prezretím výstavy o dedičstve našich predkov a kreatívnej dielne. Taktiež sa tu uskutočnila, v tomto roku menej formálne, Slovenská mládežnícka akadémia, kde sa hovorilo o budúcoročných programoch a projektoch OSMM. Medzi inými členovia plánujú zorganizovať týždňový tábor pre deti v Sarvaši a národnostné mládežnícke fórum v Slovenskom Komlóši, v spolupráci s reprezentantmi nemeckej mládeže v Maďarsku. V rámci projektu Identita sa zrodil nápad vydať slovenský mládežnícky kalendár podľa vzoru dolnozemského Nášho kalendára, v modernom šate, šitom na mieru mladých.

Po obede nasledoval voľný program, ktorý mnohí strávili užitočne a aktívne: skupina futbalistov-nefutbalistov navštívila Veľký evanjelický kostol a vyliezla na vežu Malého kostola, kde sa uskutočnil prvý flashmob členov OSMM: v kreatívnej dielni vyhotovili dvaja aktivisti obrovský plagát, ktorý na niekoľko minút zavesili na vežu.

Vyhlásenie výsledkov a slávnostné odovzdanie Dolnozemského pohára sa konalo pred večerou, v jedálni Internátu Jánosa Aranya, kde boli účastníci ubytovaní. Víťazom tohtoročného turnaja sa stali členovia partnerskej organizácie GJU, po nich druhé miesto obsadili Komlóšania a z bronzových medailí sa tešilo družstvo zo Sarkadkeresztúru.

Pred vyhlásením výsledkov odovzdali čestný titul „priateľská organizácia OSMM“ Čabianskej organizácii Slovákov (nedávno založený titul bol pred týždňom odovzdaný aj obci Jášč). Oslava a zábava so živou hudbou sa konala do neskorej noci, o dobrú náladu sa postaralo hudobné duo z Telekgerendášu.

V nedeľu predpoludním skupina účastníkov ešte navštívila nedávno otvorenú výstavu v Múzeu Mihálya Munkácsyho s názvom Naša budúcnosť v našej minulosti.

Andrea Kiss

O slovenčine v zahraničí na medzinárodnej konferencii v Bratislave

Problematika stavu slovenského jazyka, kontextu jeho historického vývoja a používania po súčasnosť, najmä však otázky jeho rozvoja, rôznych foriem výučby a ich perspektív v zahraničí, aj s prihliadnutím na využitie moderných informačných technológií, boli nosnými témami trojdňovej medzinárodnej konferencie, ktorá sa začala 23. októbra v bratislavskom hoteli Bôrik.

Trojdňové podujatie s názvom Slovenčina vo svete - súčasný stav a perspektívy, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 60 odborníkov zo 16 krajín, sa konalo pod záštitou ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR Dušana Čaploviča. Rezort školstva bol hlavným organizátorom významnej konferencie, na ktorej sa podieľali aj ďalšie inštitúcie vrátane Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Na programe trojdňových pracovných rokovaní, prednášok, prezentácií a diskusií sa zúčastnili zástupcovia krajanských komunít v zahraničí, predstavitelia katedier slovakistiky na Slovensku i za hranicami, ďalší odborníci vrátane jazykovedcov, ako aj učitelia slovenčiny v krajinách so slovenskými národnostnými menšinami a lektori na zahraničných pracoviskách, kde sa slovenčina vyučuje ako cudzí jazyk.

Konferenciu uviedol vstupným príhovorom štátny tajomník Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Štefan Chudoba. Okrem aspektov, zvýrazňujúcich význam udržovania a rozvíjania slovenskosti práve prostredníctvom jazyka ako jedného z určujúcich faktorov národnej identity Slovákov žijúcich v zahraničí - či už v prostredí národnostných menšín v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy alebo v komunitách naprieč všetkými kontinentmi, upriamil pozornosť na dôležitosť tohto fóra, na ktorom odborníci z oblasti jazykovedy nastoľujú poznatky a výsledky o výskume slovenského jazyka pre potreby vzdelávania krajanov v zahraničí. Rovnako, podľa slov Š. Chudobu, je nevyhnutné venovať sa tak analýze vzdelávacích potrieb Slovákov žijúcich v zahraničí, ako aj výučbe slovenského jazyka v krajanskom prostredí. Ide teda o témy, ktorých prínos je pre kvalitu výučby slovenčiny v zahraničí mimoriadne dôležitý. Aj preto je konferencia, zohľadňujúca tieto a ďalšie významné aspekty šírenia slovenského jazyka vo svete, prínosná.

Počas prvého pracovného dňa odznelo viacero inšpiratívnych príspevkov odborníkov - slovakistov, ako aj zástupcov krajanských komunít zo zahraničia. Juraj Dolník vystúpil s referátom na tému Slovenčina v duchovnom svete Slovákov, Katarína Balleková oboznámila účastníkov konferencie s Výskumom nárečovej variety slovenčiny, Miroslav Dudok hovoril na tému Podôb slovenčiny vo svete, Vladimír Skalský vystúpil s príspevkom Slovenčina ako kľúč k identite Slovákov v ČR, Petr Žantovský prezentoval tému České médiá a slovenská agenda - skúsenosti a možnosti, Jana Pekarovičová vystúpila s témou Slovenčina ako cudzí jazyk v teórii a praxi, Ján Sabol sa zaoberal Typologickou charakteristikou slovenčiny z pohľadu cudzinca.

Auditórium zaujali aj ďalšie referáty, prezentácie a príspevky: Ľudmila Liptáková - Slovenčina ako cudzí jazyk pre zahraničných vysokoškolských študentov v rámci programu ERASMUS, Soňa Kariková - Analýza potrieb vzdelávania v slovenskom jazyku v prostredí slovenských komunít v zahraničí, Alena Doušková - Vzdelávacie potreby detí a učiteľov na slovenských školách v zahraničí, Eva Ďurošová - Rozvíjanie predčitateľskej a čitateľskej gramotnosti detí Slovákov žijúcich v zahraničí, Martin Votruba - Výučba slovenského jazyka v krajanskom prostredí (na príklade USA a Kanady) prezentácia on-line.

Medzinárodná konferencia Slovenčina vo svete - súčasný stav a perspektívy pokračovala vo štvrtok 24. októbra prácou v dvoch odborných sekciách. Diskutovalo sa o výučbe slovenského jazyka detí a mládeže, bilingválnych formách vzdelávania, predškolskej výchove v slovenskom jazyku či vyučovaní slovenského jazyka dospelých v zahraničí. Spoločný hodnotiaci blok k záverom konferencie sa uskutočnil v piatok 25. októbra, kedy členovia vedeckej rady pripravili závery a odporúčania konferencie.

O konkrétnych výstupoch konferencie, ako aj s niektorými podnetnými myšlienkami z referátov a vystúpení nájdete informácie na webovej stránke Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

uszz.sk

Celoštátne knižničné dni v Šalgótarjáne

V rámci série podujatí Celoštátne knižničné dni sa 12. októbra v Šalgótarjáne v knižnici Bálinta Balassiho konala vernisáž fotografií pod názvom Susedovanie - Lučenec. Tieto mestá majú už niekoľko rokov partnerské vzťahy.

Zo slovenského Lučenca zavítala do Šalgótarjánu početná delegácia pod vedením primátorky Alexandry Pivkovej, ktorá srdečne pozdravila primátorku hostiteľského mesta a parlamentnú poslankyňu Melindu Széky Sztrémi. Otvorenie výstavy obohatil kultúrny program v podaní členov folklórneho súboru Radosť z Lučenca a žiakov základnej umeleckej školy. Obidve primátorky hodnotili udalosť pozitívne.

Z iniciatívy Katalin Lakatos sa konalo v meste aj zaujímavé stretnutie s tými, ktorí prišli do mesta z cudzích krajín a usadili sa tu. Predstavil sa Shah Timor z Afganistanu, Ruženka Egyedová Baráneková zo slovenskej Detvy a Ruska Karina Sogojanová z Moskvy. Všetkých troch prilákala do Šalgótarjánu láska a všetci tvrdia, že si veľmi obľúbili život v Maďarsku, život v Šalgótarjáne.

József Homoga - ak

VII. stretnutie speváckych zborov v Budapešti

Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena privítal v dňoch 18.-20. októbra členov troch zahraničných speváckych zborov: Spevácky zbor mesta Brezna, zbor Camera Chabra z Prahy a zbor Cantus Bratislava. V prvý deň čakala na hostí prehliadka hlavného mesta Maďarska s profesionálnym sprievodcom a na ich žiadosť nemohla chýbať ani návšteva Veľkej tržnice či Széchenyiho kúpeľov. Na druhý deň potom nasledovalo vystúpenie všetkých štyroch zborov v Osvetovom stredisku Attilu Józsefa.

Spevácky zbor mesta Brezna (1977) absolvoval svoj prvý zahraničný zájazd v Békešskej Čabe v roku 1983. Je iniciátorom, zakladateľom a spoluorganizátorom festivalu Horehronských slávností zborového spevu. Vo svojom repertoári má skladby všetkých štýlových období vrátane populárnych a úprav ľudových piesní. Spevácky zbor Camera Chabra (2005) z Prahy sa venuje predovšetkým duchovnej hudbe a vystupuje v kostoloch pri kresťanských sviatkoch. Okrem toho spieva tiež piesne českých a zahraničných skladateľov, zúčastňuje sa na festivaloch doma i v zahraničí (Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Maďarsko, Ukrajina, USA) a v letných mesiacoch cestuje k českým krajanom, kde učí záujemcov štvorhlasné české národné piesne. Členovia miešaného speváckeho zboru Cantus Bratislava (1984) sú skúsení speváci, ktorí majú dlhoročné skúsenosti z účinkovania v najrozličnejších zboroch. V posledných rokoch sa zbor prezentoval svojimi vystúpeniami v Českej republike, v Dánsku, v Chorvátsku, v Maďarsku, v Nemecku, a, samozrejme, na Slovensku. Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena (2011) vznikol z iniciatívy budapeštianskych slovenských poslancov s cieľom zachovať bohatú spevnú kultúru Slovákov v Maďarsku a prezentovať ju doma i v zahraničí. Vystupuje na rôznych podujatiach v Budapešti, ako aj v Slovákmi obývaných mestách a obciach po celom Maďarsku, no tlieskali zboru už aj Slováci v zahraničí - v Čechách, na Slovensku či v Rumunsku. Repertoár Ozveny pozostáva z ľudových piesní upravených pre miešaný zbor, ako aj z klasických zborových skladieb (Bach, Mozart, Kodály, Suchoň, atď.).

Všetky štyri zbory vystúpili aj v záverečný deň v terezínskom Kostole Svätej Terézie z Avily v rámci koncertu sakrálnej hudby. Po privítacích slovách miestneho farára Zoltána Horvátha sa obecenstvu prihovorila vedúca speváckeho zboru Ozvena Zuzana Hollósyová. Vyzdvihla fakt, že aj napriek finančným ťažkostiam sa podarilo už po siedmy raz usporiadať toto stretnutie, za čo sa poďakovala všetkým podporovateľom i obetavým dobrovoľníkom. Zvlášť sa poďakovala novému veľvyslancovi Slovenskej republiky v Maďarsku Rastislavovi Káčerovi za zabezpečenie agapé pre účastníkov koncertu. R. Káčer, ktorý prišiel na podujatie spolu s riaditeľom Slovenského inštitútu Gabrielom Hushegyim, vyjadril svoju radosť, že na začiatku svojho budapeštianskeho pôsobenia sa mohol zúčastniť na tomto milom podujatí. Vzhľadom na obmedzený časový priestor každý zbor vystúpil s desaťminútovým programom. Z. Hollósyová po ich ukončení skonštatovala, že len ťažko sa hľadajú slová po takomto umeleckom zážitku, ktorý opätovne mohol všetkých presvedčiť, že táto „práca“ musí naďalej pokračovať. S vidinou ďalšieho stretnutia sa rozlúčila s účastníkmi i návštevníkmi koncertu.

Podujatie podporili Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti, Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku, Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku, Samospráva XIII. obvodu hlavného mesta, Slovenská samospráva Budapešti, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Zlatko Papuček

Výstava výtvarných umelcov z Trebišova

Múzeum a Kultúrne centrum južného Zemplína Košického samosprávneho kraja v Trebišove spolu s Munkácsyho múzeom a Slovenskou samosprávou v Békešskej Čabe usporiadali výstavu pod názvom Nezabudnuté poklady. Vernisáž sa konala v Múzeu Mihálya Munkácsyho. Výstavu výtvarných umelcov z Trebišova otvárali riaditeľ múzea Juraj Ando a člen zastupiteľstva Békešskej Čaby Peter Zelenyánszki, predseda kultúrneho výboru. Generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo vo svojom prejave ocenil viacročné styky dvoch múzeí a konštatoval, že podpísaná dohoda o spolupráci týchto inštitúcií v roku 2001 neostala na papieri, živé kontakty fungujú v praxi dodnes. Dve múzeá každý rok raz vzájomne predstavia svoje výstavy aj v partnerskej inštitúcii.

Expozíciu Trebišovčanov v Békešskej Čabe predstavili riaditeľ SI v Budapešti Gabriel Hushegyi, výborný znalec slovenského a maďarského výtvarného umenia a riaditeľka Múzea a Kultúrneho centra južného Zemplína Košického samosprávneho kraja v Trebišove Beáta Kerešťanová. Expozícia oboznamuje Čabänov s umením známych a menej známych tvorcov žijúcich v Trebišove. V ich tvorbe ožíva krása prírody, tokajská vinárska oblasť, biblické scény, ako aj stavby a panoráma Trebišova. Tu si môžete pozrieť aj priestornú plastiku, zobrazujúcu sv. Cyrila a Metoda, od Jána Leška. Na vernisáži účinkoval Elek Horváth so svojou kapelou. Výstava je verejnosti prístupná do 20. novembra v Munkácsyho múzeu.

Ildika Očovská

Výstava na počesť solúnskych bratov v Békešskej Čabe

25. októbra sa konala vernisáž výstavy s názvom 1150. výročie príchodu Konštantína a Metoda na dnešné územie Slovenska v kultúrnom stredisku Čabianska perla v Békešskej Čabe. Výstavu otvorili generálny konzul SR Štefan Daňo a riaditeľ Slovenského Inštitútu v Budapešti Gabriel Hushegyi.

Tento rok je spomienkovým rokom príchodu slovanských vierozvestcov svätých Cyrila a Metoda pred 1150 rokmi na dnešné územie Slovenska. Pri tejto príležitosti boli organizované na počesť patrónov Európy rôzne spomienkové slávnosti počas celého roka na Slovensku, ale aj v Maďarsku. Solúnski bratia vďaka svojej duchovnej a kultúrnej činnosti patria k najvýznamnejším osobnostiam v dejinách slovanských národov. Na Veľkú Moravu prišli v roku 863 s cieľom šíriť kresťanstvo a kultúru. Slovanské národy im môžu byť vďačné aj za hlaholiku, ktorá je vlastne prvým písmom Slovanov, a taktiež za preklad liturgie a časť Biblie do jazyku starých Slovanov. „Cyril a Metod oddávna majú svoje miesto nielen v našich chrámoch a dejinách, ale aj v preambule novej ústavy. Navyše majú svoje miesto aj v Európskom spoločenstve štátov ako spolupatróni Európy,“ povedal vo svojom príhovore generálny konzul SR. Zároveň vyjadril svoju radosť z toho, že v roku, keď Slováci oslavujú ďalšie skutočne významné jubileum (20. výročie vzniku Slovenskej republiky), v metropole Slovákov žijúcich v Maďarsku sa vyjadruje úcta týmto výročiam takouto výstavou.

Gabriel Hushegyi sa zmienil o tom, že Cyril a Metod v dnešnom období sú rovnako uctievaní ako sv. Štefan. Ich náboženská, kultúrna, vzdelávacia činnosť nemala dosah iba na územie dnešného Slovenska, ale na celý región. Mali významnú funkciu aj v rovnováhe medzi východným kresťanstvom a Franskou ríšou, a o čom sa veľa nehovorí, zanechali svoje stopy aj v oblasti hmotnej kultúry, t.j. v stavebníctve, vo výtvarnom umení. Riaditeľ SI ďalej vyzdvihol, že táto výstava je výnimočnou aj preto, lebo po prvýkrát sa uskutočňuje v slovenskom jazyku (doplnená maďarským prekladom), doteraz boli texty iba v angličtine, nemčine a francúzštine. „Každé národné povedomie, každá väzba k národným kultúram nie je fixovaná, to sa vždy vytvára. Každá generácia musí vytvoriť svoje národné povedomie, svoju národnú väzbu, svoje národné puto, a myslím si, že práve Cyril a Metod je jedným takým základným kameňom slovenského národa, aby si tieto kresťanské odkazy dokázali zafixovať do svojho národného povedomia.“ dokončil svoje myšlienky o význame vierozvestcov G. Hushegyi.

Návštevník výstavy získa prehľad o činnosti Cyrila a Metoda, na vystavených paneloch môže postupne sledovať vývoj mnohostrannej tvorby apoštolov Slovanov, od kresťanských misií, až k vytvoreniu kultu ich osobností.

Andrea Kiss