Lienka z Ázie

Ja, vidiecke dievča, som zažila v záhrade, na poli alebo vo vinici už všeličo, ale že sa máme báť lienky? A predsa je to tak!

Babka nás učila, že lienky sú užitočné, treba na ne dávať pozor a nerozpučiť ich, ako to robili moji synovia, keď ešte boli malí, lebo požierajú vošky a sú pomocníčkami v záhrade. A teraz počúvam v rozhlase, čítam v novinách, že nás napadli dovezené agresívne lienky z Ázie. Lienka ázijská (tzv. Harlequin), či lienka hrozná, ako ju nazývajú u nás, je tiež bojovníčka proti voškám, ale nemá v prírode nepriateľa. Tieto lienky sú omnoho agresívnejšie, ako pôvodné, ohrozujú domáce lienky, keďže im požierajú všetku potravu, a keď im nestačí, požierajú vajíčka a larvy európskej lienky sedembodkovej. A ešte niečo. Larvy ázijskej lienky sú kanibali, zožerú až 50 percent sesterských vajíčok, staršie larvy nekompromisne zožerú mladšie, a hlavne kukly, pokiaľ majú nedostatok potravy. Do Európy priviezli tento druh západní a ukrajinskí farmári, ktorí ich využívali v skleníkoch.

Vo veľkých mestách sa tento druh usídľuje v oknách panelových domov, kde následne prezimuje. Táto lienka je zdrojom alergií. Jej uštipnutie pripomína uštipnutie mravcom. Lienka je stále aktívna, stráca tak zdroj energie a preto štípe aj ľudí. Je považovaná za invazívny druh, ktorý potláča pôvodné druhy. Donedávna odporúčali zakúpenie ázijskej lienky ako spôsob ekologickej ochrany, a teraz nám spôsobuje katastrofu. Človek by mal menej zasahovať do prírody, lebo kde zanechá stopu, tam sa niečo pokazí. Vždy!

ik

II. Stretnutie rodákov z Békešskej Čaby

Nadácia Za kultúru čabianskych Slovákov usporiadala počas klobásového festivalu II. stretnutie rodákov mesta. Hosťami boli Slováci z Nových Zámkov, Komárna a z Krompách, ktorých vo Veľkej sále mestského úradu privítal predseda slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando. Na začiatku podujatia Peter Szák Kocsis, učiteľ spevu a sociálny pracovník domu dôchodcov zaspieval pieseň vandrovníkov Békešskej župy: Odišiel som z krásnej mojej vlasti.

Po zaznení dojímavej piesne pozdravil hostí primátor mesta Gyula Vantara, ktorý prezradil o sebe, že aj on má príbuzných v Komárne, ktorých rodičia sa v roku 1947 vysťahovali na Slovensko a referoval prítomným o zmenách vykonaných v meste od vlaňajšieho stretnutia. Obnovilo sa Hlavné námestie, budova na námestí Sv. Štefana a budova kultúrneho centra Čabianska perla. Vyčistili odpadový kanál, vďaka čomu sa v Kereši objavili divé kačice a rybári. Na termálnom kúpalisku vybudovali novú studňu na využívanie energie teplej vody. Miestnosti kúpaliska odvtedy vykurujú termálnou vodou. Mesto prevzalo od župy vedenie Munkácsyho múzea, Župnej knižnice, Jókaiho Divadla a Bábkového divadla. „Prvý spoločný rok bol úspešný. V spolupráci týchto inštitúcií sme uskutočnili 120 programov na novom Hlavnom námestí,“ dodal hrdo vedúci predstaviteľ dolnozemskej metropoly Slovákov. Hovoril aj o úspechoch vo využívaní turisticko-hospodárskych hodnôt mesta. Podarilo sa dosiahnuť, aby čabiansku klobásu uznali za tzv. hungarikum. Vo Viniciach vytvorili ovocný sad, v ktorom znovu vysadili odrodu hrozna Čabianska perla a ďalšie pôvodné dolnozemské druhy ovocia. Vytvorili tu náučný chodník. Z plodín zrejúcich v tomto sade budú variť pálenku.

Primátor oboznámil hostí aj s plánmi ďalšieho rozvoja mesta, podľa nich chcú v školách využívať pri kúrení aj solárnu energiu a nemocnica dostane nové trakty. Okolo mestského parku sa vybuduje Čabapark, v ktorom dostane miesto aj Dedina klobás. Hostia tu môžu sledovať za sklenenou stenou jednotlivé fázy spracovania brava, potom ochutnať gurmánske špeciality a zabávať na rôznych kultúrnych programoch. V ďalšom období plánuje vedenie mesta obnoviť celú budovu železničnej stanice a chce dať do pôvodného stavu aj v II. svetovej vojne zbombardovanú časť stanice a vybudovať podchod medzi stanicou a nástupišťami.

Po vystúpení primátora nasledoval krátky kultúrny program, v ktorom najprv Erika Péteriová zarecitovala svoje básne o rodisku, o Békešskej Čabe. Spevokol Čabianska ružička potešil hostí čabianskymi slovenskými ľudovými a hymnickými piesňami a evanjelický spevokol z Komárna zaspieval pre hostiteľov slovenské náboženské piesne.

Po oficiálnom programe nasledovali rodinné návštevy. Príbuzní žijúci v Komárne, v Nových Zámkoch a v Békešskej Čabe sa stretli na radnici.

Ildika Očovská

Pietna spomienka na Jána Fadrusa

Náboženský výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, Spolok Identita a Slovenská samospráva XI. obvodu Budapešti usporiadali 30. októbra pietnu spomienku pri príležitosti 110. výročia úmrtia sochára Jána Fadrusa na Národnom cintoríne na Fiumejskej ceste v Budapešti. Účastníci pietnej spomienky sa stretli pri hlavnom vchode cintorína, odkiaľ sa spoločne vybrali navštíviť hrob významného Slováka. Žiak budapeštianskej slovenskej školy Regő Kovács tu zarecitoval báseň Jána Smreka. Následne sa ujal slova predseda CSSM Ján Fuzik. Ako povedal, CSSM nie náhodou sídli na Fadrusovej ulici a nie „ulici Jána Fardusa“. Keď totiž táto ulica dostala svoje meno, všetkým bolo jasné, kto bol Ján Fadrus. Bratislavský rodák sa vyučil za zámočníka, vo voľných chvíľach maľoval a kreslil. Študoval na rezbárskej škole v Uhrovci - rodisku najvýznamnejšieho slovenského národného buditeľa Ľudovíta Štúra. Výtvarne nadaného chlapca sa ujal archivár J. A. Batka a pomohol mu, aby mohol začať štúdium na viedenskej akadémii. Po absolvovaní akadémie vytvoril v Bratislave sériu akademicky rutinovaných búst, ale prerazil až svojim Kristom na kríži z roku 1892 v Blumentálskom kostole, za ktorý dostal Munkácsyho cenu. S jeho menom je spojená aj socha Márie Terézie postavená na Milenijné slávnosti v Bratislave, ktorá priniesla autorovi slávu (bola rozbitá v októbri 1921).

V roku 1893 si v Budapešti otvoril sochársky ateliér a venoval sa portrétnemu a monumentálnemu sochárstvu (sochy Lajosa Tiszu, Miklósa Wesselényiho, jazdecká socha Mateja Korvína v Kluži a mnohé iné diela). Panovník ho vyznamenal rytierskym krížom Františka Jozefa a rádom železnej koruny tretej triedy. Čestný doktorát mu udelila Klužská univerzita. Zomrel nečakane ako 45-ročný činný mladý človek v Budapešti. Predseda CSSM vyjadril svoju radosť nad tým, že budapeštianski Slováci objavujú svojich významných rodákov, na ktorých môžeme byť všetci hrdí, odhaľujú im pamätné tabule a preto ho potešila aj iniciatíva Náboženského výboru uctiť si pamiatku tohto významného Slováka pri 110. výročí jeho úmrtia.

Po príhovore J. Fuzika uložili vence na hrob J. Fadrusa prítomní predstavitelia CSSM, Spolku Identita a Klubu dôchodcov Gamma. Členka Náboženského výboru CSSM Ildika Fúziková, ktorá celú spomienkovú slávnosť moderovala, pri príležitosti pietneho aktu a sviatku dušičiek predniesla na záver modlitbu Otče náš. Slávnostný ráz podujatia vystupňovali členovia Pilíšskeho tria sakrálnymi piesňami.

Zlatko Papuček

Výstava fotografií Jany Hojstričovej v SI

Family Pack je názvom výstavy fotografií slovenskej autorky Jany Hojstričovej, ktorú koncom októbra sprístupnili maďarskej verejnosti v Slovenskom inštitúte v Budapešti (SI).

Riaditeľ SI Gabriel Hushegyi pre TASR povedal, že je to jedna z najprestížnejších výstav súčasného cyklu fotografických výstav Mesiaca fotografie v Bratislave.

„Docentka Jana Hojstričová vedie ateliér fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení a dokázala zostaviť taký cyklus fotografií pod týmto názvom Family Pack, ktorý sa snaží preddefinovať ľudský portrét, nezameriava svoju pozornosť na ľudskú tvár, ale na ľudské telo. Práve vďaka fotografovaniu ľudského tela získavame informáciu o danej osobe bez toho, aby sme videli jej tvár,“ konštatoval riaditeľ.

Podľa jeho slov diela sú narážkou na súčasnú vizualitu, na prehnaný akcent dokonalých ľudských tiel a dokonalých ľudských tvárí.

„Druhá veľmi dôležitá myšlienka v tvorbe Jany Hojstričovej vystavenej v Budapešti je pozícia ženy v domácnosti, že jednoducho žena už takým spôsobom sa stáva otrokom svojej domácnosti, že jednoducho splýva s tým prostredím, zaniká v tom prostredí. Preto, keď sa dívame na cyklus fotografií z domácnosti, tak niekedy horko-ťažko dokážeme nájsť ženskú postavu, ktorá je oblečená do rovnakého materiálu, do rovnakej textílie, ako napríklad pohovka, alebo nejaká časť interiéru tejto domácnosti. Takže je to vyslovene kritika pozície ženy v spoločnosti, je to kritika vizuality súčasného sveta,“ dodal.

Mesiac fotografie označil Hushegyi za veľmi vzácny festival obdobia po roku 1989, ktorý sa stal akousi vlajkovou loďou slovenskej kultúry.

Pripomenul, že mesiac fotografie je nielen že zorganizovaný po 23. krát v tomto novembri, ale stal sa aj súčasťou hlavných fotografických miest Európy. Je sedem takýchto miest, kde sú mesiace fotografie a Bratislava patrí do tejto veľmi prestížnej spoločnosti.

„Myslím si, že je to obrovská devíza a treba privítať, že vedenie mesiaca fotografie sa opäť pokúša rozšíriť okruh výstav tohto mesiaca vďaka slovenským inštitútom - napríklad vo Viedni, alebo aj tu v Budapešti -, aby sa toto podujatie ešte viac dostalo do povedomia susedných krajín a samozrejme týmto sa prispieva aj k prezentácii súčasnej slovenskej fotografickej tvorby,“ povedal riaditeľ SI.

Podľa kurátorky výstavy Bohunky Koklesovej autorka sa cielene vo svojej tvorbe venuje už roky téme rodiny. Nejde pritom o nejakú sentimentálnu vizuálnu rovinu, ale skôr o analytický spôsob videnia konkrétnych sociálnych javov v spoločnosti. Výstava, ktorú zorganizoval Stredoeurópsky dom fotografie, potrvá v maďarskom hlavnom meste do 29. novembra.

Pavol Paška, HNonline.sk

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papuceka
Monokel

Niekoľko protestujúcich žien s umelými monoklami vytvorilo v parlamente najvtipnejší a najvýstižnejší performans posledných rokov. Boli to opozičné poslankyne, blízke gyurcsányovskej formácii, ale to je vedľajšie - dôležitý je nápad. A provokačná otázka na ich transparente: Fideszácki chlapci, žena je dobrá bitá?

Bola to spontánna podrývačská akcia konkrétne proti - teraz už bývalému, ale vtedy ešte - fideszáckemu poslancovi Józsefovi Baloghovi, o ktorom jednoznačne vyšlo najavo, že svoju ženu Teriku zbil do nemoty. Už keď sa to stalo, pred pár mesiacmi, sa celá krajina rehotala, keď monokle a iné zranenia svojej ženy „otec vlasti“ Balogh vysvetľoval tým, že chudera spadla cez ich slepého psa komondora, ktorý sa motal pod nohami. Ponúkol aj alternatívu: bol taký opitý, že sa nepamätá, ako sa zlomil Terikin nos a lícna kosť. Pravda je však taká, že Terikina hlava sa dostala do niekoľkonásobného kontaktu s dreveným zábradlím na terase ich domu, pričom ju držal v ruke poslanec Balogh, ktorý sa nakoniec priznal na prokuratúre. A vtedy vypukli proti nemu protesty, až nakoniec ho zo svojich radov vylúčila aj vládna strana Fidesz, a vyzvala ho, aby vrátil poslanecký mandát. To ešte neurobil, zrejme ešte vydrží pod kupolou pri Dunaji do apríla budúceho roka. Ale potom musí rátať s tým, že bude vystavení podobným protestom, k akému sa uchýlili gyurcsányovské matróny. A, samozrejme, dehonestujúcim (proti)útokom na internete. Alebo aj kritike takých celebrít, akou je Tímea Palácsiková, novopečená mladá manželka maďarského filmového guru, už staršieho Andyho Vajnu. Timi o násilí v rodine, či vo vzťahu ženy a muža, vie svoje, pretože žila s násilníckym hercom Rolandom Damum, ktorý sedí vo väzení. Takže Tímea povedala: „To je jedno, aké má človek postavenie, či je napríklad poslanec, pretože keď urobí niečo také, treba ho vykopnúť“.

Starosti o osud žien v rodinách v Maďarsku si robí aj medzinárodná organizácia na ochranu ľudských práv Human Rights Watch, pre ktorú je Balohgova aféra aktuálnou pointou, hoci časová zhoda správy a aféry je zrejme náhodná. Nie je však náhodné, že túto organizáciu financuje filantrop a miliardár maďarského pôvodu György Soros. Ktorý, ako na to upozornila hovorkyňa Fideszu Gabriella Selmeczyová, pchá peniaze aj Bajnaimu a Gyurcsányovi cez rôzne nadácie, je ich mecenášom. To znamená, že aj ľudskoprávna organizácia je podozrivá.

Mala by odstúpiť. Aj Soros...

Košické roky - Eugen Krón

Slovenský inštitút v Budapešti v spolupráci s Východoslovenskou galériou v Košiciach usporiadal v októbri výstavu z diel Eugena Króna. Kurátormi boli Helena Němcová a Miro Procházka.

Košická avantgarda 20. rokov XX. storočia znamená medzník vo vývine výtvarného umenia na Slovensku. Mesto s bohatým kultúrno-historickým zázemím a viacnárodnostným zložením sa na takmer desať rokov stalo strediskom súdobého umeleckého života s medzinárodným rozmerom, aký vo vtedajších slovenských pomeroch nemá obdobu.

Intelektuálny a umelecký kvas medzivojnových Košíc sa sústreďoval okolo Štátneho východoslovenského múzea a osobnosti jeho riaditeľa JUDr. Josefa Poláka. Zanietený a činorodý pražský právnik židovského pôvodu vybudoval z inštitúcie pod svojím vedením nielen pozoruhodnú zberateľskú ustanovizeň, ale v nej zriadil aj komplexné centrum výtvarnej kultúry na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Usporadúvali sa tam výstavy a prednášky sprostredkúvajúce informácie o súčasnom európskom a československom výtvarnom umení (Künstlerbund-Hagen, mníchovská secesia, skupina viedenských akvarelistov, Otto Dix, Paul Klee). Styk s myšlienkovým prúdením doby oživovali prednášky a výstavy bývalých exponentov Maďarskej republiky rád ako Béla Uitz, Lajos Kassák, Ľudovít Kudlák, László Moholy-Nagy, ktorých Dr. Polák z ich exilu na radu starého revolučného spolubojovníka E. Króna do Košíc pozýval. J. Polák prehovoril aj Króna, aby sa usadil v meste a viedol súkromnú výtvarnú školu. Medzi jeho najvýznamnejších žiakov patria Koloman Sokol, Ľudovít Feld, György Ruttkay, Július Jakoby, Béla Nemessányi-Kontuly, Juraj Collinásy, Imrich Oravecz, Jozef Fabini či Jolana Kirczová. Význam tejto školy však spočíva najmä v šírení jej zásad týmito odchovancami nielen na východnom Slovensku, ale aj - či predovšetkým - v Bratislave, Budapešti a Mexiku, kde sa stali základom tamojších grafických škôl so silným sociálnym povedomím.

Eugen Krón už pred príchodom do Košíc bol uznávaným grafikom. Jeho profesor na budapeštianskej Vysokej škole výtvarných umení a význačný maďarský technický novátor Viktor Olgyai-Matirko z Viedne priniesol lásku k leptu, a jeho sklon k istej mysticite sa objaví neskôr aj v tvorbe Króna v košickom období. Ďalší pedagógovia na tradicionalistickej budapeštianskej vysokej škole boli zväčša odchovancami mníchovskej alebo viedenskej školy. Krón sám tieto mestá navštívil, videl naživo diela jednotlivých predstaviteľov. A tak aj on dospel pri svojom hľadaní k nemeckému symbolizmu, k umeniu Hansa von Marées, Arnolda Böcklina, Ferdinanda Hodlera, Maxa Klingera, Ludwiga von Hofmanna, Franza von Stucka, atď. V Košiciach konečne nachádzal čas na tvorbu, a hlavne, mohol vystavovať. Pokračovať tam, kde skončil pred vojnou, za nových okolností a v novom prostredí, sa nedalo. Preto hľadal. Najprv stavil na istotu a predstavil sa bravúrnymi ženskými aktmi. Potom prichádzalo vrcholné vzopätie s cyklami: Život, Eros a Muž slnka. Eugen Krón potreboval vyjadriť priekopnícke spoločenské myšlienky - vidinu nového, šťastného, minulosťou nezaťaženého ľudstva. V cykle Tvorivý duch nahé, mlčanlivo sa presúvajúce bytosti poukazujú na ohrozenosť civilizáciou, stratu prirodzenosti a svojej podstaty. Čaro Krónových diel vyplýva z protikladného účinku vodorovných a zvislých línií, stojacich, ležiacich a zohýnajúcich sa postáv, a zmyslu pre monumentálnu jednoduchosť. Na malej ploche litografie či leptu sústreďuje mocné zážitky, vyjadruje najsmelšie predstavy. Poetická povaha jeho kresby, ktorá ukazuje veci skôr ako javy než ako telesá, bez presne určeného pozadia, poskytuje prostredníctvom redukcie na čiernu a bielu, neobmedzenej škály svetla a tieňa obrovský priestor fantázii a umožňuje vyčariť svet farebnejší ako ten skutočný. Na tento zdarný rozlet sa mu vinou dejinných a osobných zvratov po odchode z Košíc už nepodarilo nadviazať.

SIB

Intenzívny tanečný tábor v Budapešti

S cieľom nacvičiť novú choreografiu usporiadal folklórny spolok Lipa koncom októbra trojdňový intenzívny tanečný tábor v priestoroch budapeštianskej slovenskej školy.

„Nacvičujeme abovské tance,“ prezradila nám choreografka spolku Eva Szilágyiová Šubová, ktorá sa pochválila, že na tanečnom tábore sa zúčastňuje 22 členov súboru, medzi nimi niekoľko žiakov budapeštianskeho slovenského gymnázia. Tanečníci prišli z Kerepešu, Čívu, Mlynkov, Kestúca, Budapešti, Šóškútu, Vácegrešu, Čomádu, Veňarcu a Szigetszentmiklósu.

„Nacvičuje s nami choreograf Vladimír Urban, s ktorým spolupracujeme už dlhé roky,“ povedala choreografka. „Je to jeho asi desiata choreografia. Ročne usporiadame dvakrát podobné intenzívne tanečné tábory pre našich členov. Dávnejšie sme organizovali tieto tábory na Slovensku, boli sme vždy na inom mieste a oboznamovali sme sa s tanečnou kultúrou regiónu. Posledné roky, žiaľ, na to už nemáme financie, ale budapeštianska slovenská škola a Centrum K. Klebleberga nám vyšli v ústrety a nemusíme platiť za nocľah ani za miestnosti počas tábora. Je to pre nás veľké plus, lebo medzi našimi členmi viacerí dochádzajú iba na skúšky týždenne raz a na vystúpenia a na nacvičenie novej choreografie potrebujeme viac času, než ho máme na skúšky. Náš tábor finančne podporili Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku, Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku a podporia nás aj obvodné samosprávy v hlavnom meste a Slovenská samospráva v Budapešti, ale prispeli aj žiaci tým, že si hradili stravovanie,“ uviedla nás do tajomstva vzniku novej choreografie E. Szilágyiová Šubová. Príprava choreografie je teda zdĺhavejšia ako nacvičenie nového tanca, ale podľa E. Szilágyiovej Šubovej sa za mesiac naučia základné motívy a potom už treba iba zjemňovať jednotlivé zložky.

Choreografia pozostáva z karičky, verbunku a čardáša. „Musíme ešte vykalkulovať, v akom oblečení budú môcť vystúpiť tanečníci, lebo na nové kroje v súčasnosti nemáme financie. Jeden kroj môže stáť aj 60- tisíc forintov, jedny čižmy 40- tisíc, topánky 13- tisíc forintov. To si nemôžeme teraz dovoliť, ale máme také kroje, ktoré môžeme zosúladiť s choreografiou, aby sme boli trochu autentickejší. Mali sme šťastie, že sme pred niekoľkými rokmi ešte v Malom Kereši získali modrotlače, ktoré sú univerzálne skoro pre všetky slovenské regióny,“ povedala choreografka.

„Na budapeštianskych tanečníkoch je vzácne, že chcú naozaj tancovať,“ povedal pre naše noviny Vladimír Urban. „Počas práce je náročné hlavne to, že sú medzi nimi obrovské rozdiely. Ten, ktorý je tu dlhšie, ľahšie pochopí a naučí sa nové kroky, kým začiatočník ťažšie. Okrem toho niektoré rytmické variácie môžu byť dosť cudzie. Vždy som sa snažil pripraviť originálnu choreografiu, ktorá je pre tých tanečníkov, ktorí majú nejaké danosti a schopnosti. Je to malý zázrak, že ešte robím choreografie, lebo som zriaďovateľom umeleckej školy a umeleckým vedúcim súboru Železiar, ktorý má vysoké nároky,“ povedal V. Urban. „Folkloristi už v 50. a 60. rokoch využívali choreografie z východného Slovenska, ale skôr zo Zemplína a Šariša. Abov nebol pre nich veľmi málo atraktívny. Ale je vzácny v tom, že je originálny. Je bližší maďarským príbuzným regiónom, ale má svoju staršiu kultúru a popri tej novouhorskej je jedinečná a neopakovateľná,“ dodal. Ako prezradil, jeho spolupráca s budapeštianskou slovenskou školou sa datuje od roku 1979 a úspešne spolupracuje aj so súborom. Čo sa týka hudobnej časti novej choreografie, stála hudobníčka, vedúca kapely Kóborzengő Klára Erdélyiová, žiaľ, kvôli zdravotným problémom sa nemohla zúčastniť na tábore, ale prisľúbila, že nahrajú hudobnú časť novej choreografie, ktorú možno uvidíme už čoskoro.

 (ef)

Usilovné mravce v sarvašskom arboréte

Deň usilovných mravcov bola akcia, do ktorej sa mohol zapojiť každý, kto chcel pomôcť pri čistení sarvašského arboréta. Žiaci slovenskej základnej školy, materskej školy a internátu v Sarvaši sa zúčastnili na tomto podujatí aj pred dvoma rokmi. Spolu s triednymi učiteľkami Erikou Šinkovou s 20 žiakmi z 3.B, Zlaticou Liškovou s 21 žiakmi zo 4.A a skupinovou vedúcou Annou Podaniovou s 23 žiakmi zo 4.B triedy sa vybrali pešo do botanickej záhrady.

Ráno o ôsmej ešte pršalo, no dážď nás neodradil, v priebehu polhodiny sa vyčasilo a počas celého predpoludnia sa na nás všetkých usmievalo slnko. Po príchode do arboréta nás srdečne privítala jeho riaditeľka Katarína Hanyeczová.

Rozdelili sme sa na dve skupiny a traja zamestnanci botanickej záhrady nás odprevadili na úsek, ktorý nie je pre verejnosť sprístupnený. Všetci sme boli zvedaví, čo nás čaká. Po takmer štvrťhodinovej chôdzi sme sa ocitli v lesíku, ktorý bol asi 20 m od rieky Kereš. Našou úlohou bolo pozbierať suché halúzky zo stromov, ale aj väčšie časti kmeňov stromov. Deti ich ukladali na určené miesta, kde potom prišiel traktor a kopy pozbieral. Počas krátkej prestávky deti sedeli unavené na zemi a občerstvovali sa. Zo školy sme si priniesli aj ovocie a džús, ktoré dostávajú žiaci raz do týždňa. Pokračovali sme v práci a deti pokrikovali, keď našli muchotrávku, či vlašské orechy. Niektoré boli zdravé a žiaci ich s chuťou pojedli. Cestu naspäť sme si skrátili, deťom sa páčila, lebo sme museli zvládnuť aj presypovú prekážku. Išli sme pozrieť aj pávy a niekoľko pávích pier dala riaditeľka učiteľkám, aby ich venovali deťom, ktoré boli najšikovnejšie. Každý žiak dostal pohľadnicu arboréta a cukríky. Do školy sa deti vrátili unavené, ale plné zážitkov.

Zlatica Lišková

Novinky z náboženského sveta

Maďarsko a Svätá stolica aktualizovali medzištátnu dohodu

Predstavitelia Svätej stolice a Maďarska podpísali v pondelok 21. októbra v sídle parlamentu v Budapešti úpravu vzájomnej medzištátnej zmluvy. Ide o aktualizáciu platnej zmluvy z roku 1997 vzhľadom na nový maďarský ústavný zákon z roku 2011. Úpravy sa týkajú najmä oblasti financovania vyučovania náboženstva na školách a cirkevných inštitúcií vyššieho vzdelávania, obnovy a ochrany kultúrnych pamiatok vo vlastníctve Cirkvi, poukázania časti dane pre potreby Katolíckej cirkvi a tiež príjmov z cirkevných nehnuteľností, ktoré neboli v zozname zmluvy z roku 1997.

Za Svätú stolicu dohodu podpísal apoštolský nuncius v Maďarsku arcibiskup Alberto Bottari de Castello, za Maďarsko vicepremiér Zsolt Semjén. Pri slávnostnom akte boli prítomní predstavitelia príslušných rezortov maďarskej vlády a čelní predstavitelia Katolíckej cirkvi v Maďarsku. Dokument vstúpi do platnosti po ratifikácii oboma stranami. Pozostáva zo siedmich článkov a troch príloh a jeho plný názov je „Dohoda medzi Svätou stolicou a Maďarskom o úprave Dohody podpísanej 20. júna 1997 o financovaní verejnoprospešných a ďalších čisto náboženských činností vykonávaných v Maďarsku Katolíckou cirkvou a o niektorých otázkach povahy národného dedičstva“.

TK KBS, RV

Vydavateľstvo Ikar uvedie so Spolkom sv. Vojtecha nové vydanie Biblie

Pri príležitosti 1150. výročia príchodu Cyrila a Metoda na územie dnešného Slovenska pripravilo vydavateľstvo Ikar v spolupráci so Spolkom svätého Vojtecha v Trnave nové vydanie Biblie. Poctu vierozvestom vyjadrilo prostredníctvom svojich ilustrácií jedenásť renomovaných slovenských a českých výtvarníkov. Stodesať farebných ilustrácií, inšpirovaných biblickými príbehmi, vytvorili špeciálne pre toto vydanie.

Biblia obsahuje kompletný preklad Starého a Nového zákona. Doslov k slovenskému vydaniu napísal bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. „Úlohou tohto vydania Svätého písma je zušľachtiť naše slová a ešte pred nimi naše myslenie. Konkrétnym vyjadrením inšpiratívnej sily slova sú ilustrácie slovenských a českých umelcov v tomto vydaní Knihy kníh. Akoby čitateľa pozývali, aby aj on svojím každodenným životom skladal mozaikový obraz Kristovej tváre," uviedol okrem iného arcibiskup Zvolenský.

Bibliu, ktorá má 672 strán, uviedli 30. októbra 2013 v koncertnej sieni Klarisky (Klariská ul.) v Bratislave minister kultúry Marek Maďarič a Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita. V hudobnom vstupe sa predstavila Simona Martausová.

TK KBS informovala Mária Lešková

Rok 2014 bude na Slovensku Rokom Sedembolestnej Panny Márie

Biskupi Slovenska na svojom 76. plenárnom zasadaní KBS rozhodli o vyhlásení roku 2014 za Rok Sedembolestnej Panny Márie. Dôvodom je 450. výročie prvého zázraku na príhovor Panny Márie v Šaštíne a 50. výročie potvrdenia Sedembolestnej Panny Márie za Patrónku Slovenska pápežom Pavlom VI. Ten istý Svätý Otec zároveň vyhlásil chrám v Šaštíne za baziliku minor. Rok Sedembolestnej Panny Márie bude trvať od 1. januára do 31. decembra 2014.

TK KBS

„Októberfest“ po slovensky

Slovenská samospráva v Tárnoku, už tradične koncom októbra, po siedmy raz usporiadala najväčšiu slovenskú zábavu roka s názvom „Októberfest“ po slovensky. Početné publikum privítali predseda slovenskej samosprávy Ján Lepňák a jej podpredsedníčka Anna Sümegiová. Predseda vo svojom príhovore pozdravil hostí, parlamentného poslanca Andrása Aradszkiho, starostu Gábora Szolnokiho, podpredsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ondreja Csabu Aszódiho a vedúceho úradu CSSM Ondreja Horvátha. Poslanec Aradszki prišiel na akciu so svojou matkou, o ktorej sme sa dozvedeli, že hovorí po slovensky, veď pochádza z Békešskej Čaby. Bola nesmierne rada, že jej zdravie umožnilo prísť na akciu, kde si mohla vypočuť obľúbené slovenské pesničky. Po privítaní hostí sa ujala slovaposlankyňa slovenskej samosprávy Mária Muškovičová a poďakovala každému, kto podporil akciu dobrým vínom či pálenkou alebo chutnými koláčmi. Referovala aj o udalostiach uplynulého roka, o akciách slovenského klubu, ktorý založili pred rokom, ale majú už za sebou veľký kus práce. Vedúcimi klubu sú dvaja mladí ľudia, Andrea Muškovičová a András Ábel. Podarilo sa im pozbierať množstvo fotografií, dokumentov, aj anekdot rôzneho charakteru, ktoré potriedili a vďaka prestavenému kultúrnemu domu mali možnosť ich aj vystaviť. Spolu vypracovali už tri projekty: Slovenský ľudový kroj v Tárnoku - fotografie, Slovenské pamiatky obce Tárnoku od roku 1900 - fotografie, História Slovenskej dychovej kapely v Tárnoku - fotografie a hudobné nahrávky. Tieto sú už sprístupnené v digitalizovanej e-knižnice zbierky dedičstva. Na ďalších projektoch ešte pracujú, preto Slovenská samospráva v Tárnoku požiadala prítomných, aby pomohli mladým v zbieraní a zachovaní slovenskej kultúry.

Potom nasledoval kultúrny program s vystúpením tanečníkov a spevákov Spolku pre zachovávanie tradícií „Hajtóka“. Založili ho pred piatimi rokmi vďaka neúnavnej práci Imricha Muškoviča a jeho manželky. Umeleckým vedúcim je Gyula Rádo. Speváci majú v repertoári pôvodné tárnocké a šóškútske slovenské piesne, ale, samozrejme, spievajú aj po maďarsky. Tanečníci, napriek svojmu pestrému programu, nikdy nezabudnú na svoje začiatky a korene, preto na konci vystúpenia nikdy nechýba tárnocká polka. Za svoju päťročnú aktívnu činnosť v oblasti zachovávania slovenskej kultúry speváckemu zboru a tanečnému súboru „Hajtóka“ udelila CSSM diplomy, ktoré im odovzdali O. Aszódi a O. Horváth. Po slávnostnom akte už na všetkých čakalo pohostenie s pečenými klobásami, párkami a pivom, presne tak, ako sa patrí na správnom „októberfeste".

ik

Poézia, fotografie, hudba v XIII. obvode

Poézia, fotografie, hudba - všetky tri žánre umenia boli zastúpené na podujatí, ktoré usporiadala slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti koncom októbra. Dom národností v tejto mestskej časti hlavného mesta býva dejiskom literárnych podujatí a fotovýstav pravidelne. Tentokrát sa milovníci umenia z hlavného mesta zišli na literárnom večierku a výstave fotografií mladej poetky, novinárky Evy Patayovej Fábiánovej. „Slovo” však nemala iba poézia: prítomní sa prostredníctvom slovenských ľudových piesní, vo vystúpení slovenského speváckeho zboru Ozvena a v interpretácii sestier Vanesy a Laury Glückových z Mlynkov, preniesli v duchu medzi Pilíšske vrchy. E. Patayová Fábiánová, absolventka budapeštianskeho slovenského gymnázia a odboru žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave, je totiž rodáčkou zo Santova, a pilíšske ľudové piesne, ktoré spievalo aj obecenstvo, ju dojali. Po privítaní hostí predsedníčka slovenskej samosprávy XIII. obvodu Zuzana Hollósyová odovzdala slovo básnikovi, novinárovi Imrichovi Fuhlovi, ktorý večierok moderoval. Výber zrejme nebol náhodný. Imrich Fuhl bol pri básnických, ako aj novinárskych začiatkoch E. Fábiánovej, a počas ich dlhoročnej spoločnej práce v redakcii Ľudových novín svojej mladšej kolegyni mnoho pomáhal. Poetka a autorka fotografií počas posedenia spomínala na svoje gymnaziálne roky, keď začala písať básne. Pred poslucháčmi sa pomaly rysoval príbeh, ako sa z gymnazistky stala poetka, ktorá sa v roku 2004 prihlásila aj samostatnou básnickou zbierkou Na margo slov. O poézii sa však nielen hovorilo. Ukážky z tvorby najmladšej aktívnej slovenskej poetky v Maďarsku si prítomní vypočuli v prednese žiačky slovenského gymnázia v Budapešti Adrieny Kováčovej. Eva Fábiánová viac-menej pravidelne aj v súčasnosti uverejňuje svoje básne na stránkach Ľudových novín. Práve s jej novinárskou prácou súvisí aj fotografovanie. Dôkazom jej talentu a svojského videnia sveta, detailov a pozadia vecí, boli fotografie inštalované v miestnosti. Na snímkach ožili chvíle kultúrnych podujatí, tváre účastníkov týchto akcií, často „neviditeľné“ krásy prírody, ktorá nás obklopuje a vzácne chvíle, ktoré matka dvoch synov strávila spoločne so svojimi deťmi.

BR

Výber z fotografií Evy Fábiánovej

Dňa 24. októbra otvorili v Dome národností v XIII. obvode Budapešti výstavu z digitálnych fotografií Evy Fábiánovej. Vernisáž bola spojená s literárnym večierkom, ale my vám teraz priblížime E. Fábiánovú ako amatérsku fotografku. Uvádzame výber z fotografií, do ktorého sme zaradili aj tie, ktoré sú na výstave, ale aj také, ktoré zatiaľ neboli zaradené. Ako hovorí o fotografiách autorky politológ a publicista Atila Várfalvi, E. Fábiánová nielen dokumentuje dianie okolo seba, ale ho prefiltruje cez vlastné myšlienky. Presvedčte sa o tom na vlastné oči!

Naprieč Slovenskom s medzinárodnou účasťou

V minulom čísle sme priniesli článok o škole v prírode na Slovensku s názvom „Poznaj svoje korene“. Zmienili sme sa o tom, že kvôli rôznorodosti programu sa osobitne budeme venovať 5. turnusu, ktorý trval od 18. do 23. októbra. Tento mládežnícky zraz je známy aj pod názvom Slovenské lipky. Zväz Slovákov v Maďarsku, s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, aj pre nich nachystal bohatý program.

Mládež až večer dorazila do rekreačného zariadenia Poniklec.Autorka projektu Ruženka Egyedová Baránekováprivítala gymnazistov z Báčskeho Petrovca, stredoškolákov z Pitvaroša a Budapešti, vysokoškolákov z ELTE a mladých z Veňarcu, Budapešti, Šalgótarjánu, Čívu, Mlynkov, Dabašu a Alkáru. Účastníci si hneď našli spoločnú reč, začali sa rysovať nové kamarátstva, známosti.

Sobota patrila salaši Zbojská, kde si záujemcovia v malebnom prostredí Veporských vrchov pozreli Zbojnícku jazdu, pochutnali si na miestnych syroch a haluškách, zúčastnili sa na ťažkej, ale prekrásnej túre v Čertovej doline. Podľa sprievodcu, zoológa Jerguša Tesáka sa tu skrýval aj chýrni zbojník Surovec. Krátko na to, ako dobrodruhovia dorazili naspäť do chaty, v bufete ich čakalo premilé prekvapenie. Skupina Kučeravý javor im zahrala pravú horehronskú ľudovú muziku. Dobrú náladu ďalej gradovali učitelia z Ďurky, ktorí si so sebou priniesli hudobné nástroje a pripojili sa k muzikantom.

Nedeľňajší program nebol o nič chudobnejší. V žiari prekrásnych jesenných slnečných lúčov sa všetci zišli na terase, kde sa zoznamovali, rozprávali, vymieňali si názory. Potom sa zvedavci poobzerali po okolí. Poludňajšie hodiny patrili športu. V banskobystrickom zimnom štadióne sme boli svedkami „nervydrásajúceho“ hokejového zápasu. Napokon, možno aj kvôli nášmu vytrvalému fandeniu, Banská Bystrica vyhrala. Po zápase sme si aj my zahrali, síce nie hokej, ale bowling, ktorý nám zabezpečil primátor mesta Peter Gogola.

Na druhý deň sme sa vybrali k poľským hraniciam, aby sme sa na pltiach pustili po Dunajci. Sprievodca nás oboznámil s miestnymi zaujímavými faktami o lietajúcom Cypriánovi, o Jánošíkových skokoch alebo o skamenených mníchoch. Cesta po rieke trvala skoro dve hodiny, takže naspäť do chaty sme sa vrátili, až keď sa stmievalo. Po výdatnej večeri nasledovalo posedenie v spoločenskej miestnosti.

Utorok patril Tatrám. Autobus nás odviezol na Štrbské pleso, odkiaľ sme na Solisko cestovali lanovkou. Mnohí sa po prvýkrát stretli s týmto dopravným prostriedkom. Tatry boli prekrásne, ukázali sa nám vo svojej plnej kráse. Po krátkom oddychu sme sa vybrali späť, lebo navečer sme boli pozvaní do Banskobystrického osvetového strediska. Zamestnanci Univerzity Mateja Bela a študenti z rozličných katedier nás očakávali s kultúrnym programom, v ktorom nám zatancovala aj folklórna skupina Mladosť. Po krátkej besede a pohostení nasledoval spoločný tanec. Vo večerných hodinách sme dorazili na chatu, kde bola rozlúčková noc.

Tohtoročná škola v prírode na Slovensku s názvom „Poznaj svoje korene“ sa týmto turnusom definitívne ukončila. Posledný deň sme sa na celkové dojmy opýtali Annu Komjáthiovú: „Cítila som sa veľmi dobre, lebo programy sú vždy mimoriadne pekné a zaujímavé. Tešila som sa, že v tomto roku boli s nami aj slovenskí študenti zo Srbska. Dozvedeli sme sa, v akých podmienkach žije slovenská mládež v inom štáte, aké majú možnosti, ako používajú slovenský jazyk. Bola to dobrá skúsenosť. Z výletov sa mi najviac páčil asi Dunajec, potom Vysoké Tatry, mesto Banská Bystrica ma vždy očarí, má veľmi dobrú atmosféru. Dozaista nezabudnem ani na hokejový zápas, na ktorom vládla naozaj fantastická nálada. A aby som nezabudla, posedenia v kaviarni boli vždy príjemné a užitočné“.

Nové kamarátstva môžu prežiť pomocou rozličných sociálnych sietí. Odtiaľ preberám aj názor jedného gymnazistu zo Srbska: „Škola v prírode sa mi veľmi páčila a bolo mi tam super. Páčilo sa mi všetko, lebo obdivujem prírodu a tá slovenská je jedna z najkrajších. Som rád, že sme navštívili krásy Slovenska a že sú ľudia, ktorí nám to zabezpečili.“

Atila Rusnák

Lampióny sv. Martina

Erb mesta Martin, slávny obraz El Greca, či tisícky farských kostolov vo Francúzsku. Všetko pripomína pôvodne syna rímskeho pohanského dôstojníka, vojaka, mnícha a neskôr biskupa v Tours, svätého Martina. Ako svätca i osobnosť si ho pripomíname 11. novembra, čiže v deň, keď svätého Martina pochovali. Stalo sa to vraj v meste Amiens, keď Martin na koni obchádzal stráže, zbadal pri ceste uzimeného žobráka, mečom rozrezal svoj plášť a chudákovi polovicu daroval. V tú noc sa však pre Martina zmenilo viac ako len plášť. Prijal krst, odišiel z vojska a začal viesť pustovnícky život.

Organizovanie lampiónových sprievodov je milým zvykom na Martina. Pôvodne nemecká tradícia sa udomácnila aj u nás. Lietajúce lampióny v Ázii, odkiaľ pochádzajú, sa používali na signalizovanie v armáde. Neskôr však začali symbolizovať vieru v naplnenie ľudských snov a želaní. Žiara lucerien má odohnať smolu, bolesť v srdci a priniesť ľuďom šťastie, lásku, zdravie a prosperitu.

ik

Národnostná výchova mimo vyučovacej hodiny

V Áchimovej sále slovenskej samosprávy na Garayho ulici v Békešskej Čabe sa 15. októbra konala konferencia, ktorú organizovali Oddelenie pedagógie hnutí a Oddelenie národnostnej výchovy Maďarskej pedagogickej spoločnosti. Konferenciu pod názvom Národnostná výchova mimo vyučovacej hodiny otvoril referent Pedagogickej spoločnosti v Maďarsku László Trencsényi. O slovenskej národnostnej výchove dospelých v župnom meste referovala vedúca Čabianskeho slovenského klubu Alžbeta Ančinová. Účastníci stretnutia hovorili aj o možnosti národnostnej výchovy pôsobením národnostných divadiel, oblastných múzeí a vôbec vo všedných dňoch v malých, národnosťami obývaných obciach.

 Ildika Očovská