III. Kresťanský ples v Slovenskom Komlóši

Priestory Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši sa 23. novembra večer zaplnili mladými i staršími ľuďmi, aby tu strávili príjemný večer spolu a zabavili sa na treťom kresťanskom plese. Hlavným organizátorom zábavy bolo miestne Evanjelické združenie mládeže.

Program sa začal vystúpením členov tanečného spolku Komlóš, ktorí potešili prítomných aj obľúbeným komlóšskym maršom. Všetkých pozdravil dekan dištriktu západnej oblasti evanjelickej cirkvi v Békešskej župe Zsolt Lázár, gestor podujatia, a v mene Evanjelického cirkevného zboru v Slovenskom Komlóši hostí privítal Atila Spišák. Po hudobnom vystúpení poslucháčov Evanjelickej teologickej univerzity sa začala zábava s chutnou večerou, živou hudbou a tombolou. Na plese sa zúčastnili aj členovia Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku.

Andrea Kiss

„Piesne, moje piesne...“
Celoštátna kvalifikačná prehliadka KÓTA s výbornými výsledkami

Stredisko pilíšskych Slovákov v Mlynkoch bolo dejiskom veľkolepého podujatia - II. Celoštátneho slovenského národnostného festivalu a celoštátnej kvalifikačnej prehliadky KÓTA (Celoštátne združenie speváckych zborov, hudobných kapiel a folklórnych súborov v Maďarsku). Vyše dvesto umelcov z približne dvadsiatich Slovákmi obývaných obcí Maďarska zavítalo do pilíšskej obce, aby prezentovali hudobné dedičstvo svojich predkov a dosiahli jeden z troch stupňov odbornej kvalifikácie KÓTY, prípadne za výnimočne kvalitnú produkciu cenu Zlatý páv.

Krásne, pre november netypické, slnečné počasie vítalo veľkú skupinu talentovaných spevákov ľudových spolkov a sólistov pred strediskom pilíšskych Slovákov, ktorí prišli na odbornú prezentáciu a ohodnotenie výsledku svojej tvrdej práce. Pred javiskom sa ťažko našli prázdne stoličky, sála sa naplnila vystupujúcimi a zvedavými záujemcami. Na podujatí sa zúčastnili aj riaditeľ Slovenského Inštitútu v Budapešti Gabriel Hushegyi, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Ján Fuzik, starosta hostiteľskej obce Jozef Lendvai, kurátorka správy fondu Ministerstva ľudských zdrojov Ildika Klauszová Fúziková, predsedníčka slovenskej samosprávy v Mlynkoch a Združenia regionálneho centra pilíšskych Slovákov Marta Demjénová,predsedníčka spolku Identita Karola Klauszová, predseda Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Ondrej Kiszely a predseda národnostného podvýboru KÓTA Géza Salczer. Gestorom podujatia bol veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Rastislav Káčer, ktorý sa však nemohol na podujatí zúčastniť.

Všetkých prítomných pozdravil hlavný organizátor Levente Galda, ktorý na úvod zaspomínal na dirigentku, učiteľku a kantorku Mártu Pálmaiovú Pápayovú, ktorá nás pred niekoľkými týždňami navždy opustila, a prítomní si uctili jej pamiatku minútou ticha. Tohtoročná prehliadka bola venovaná dvom významným jubileám, 1150. výročiu príchodu slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda na naše územie a 20. výročiu vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Podujatie usporiadali v spolupráci KÓTY a Kultúrneho spolku pre Mlynky, s podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, CSSM, OC CSSM a samosprávy obce Mlynky.

L. Galda predstavil členov poroty, ktorých delegovali národnostné folklórne výbory KÓTY. Predsedom poroty bol Štefan Alföldy-Boruss, riaditeľ folklórnych skupín maďarského rozhlasu, odbornú komisiu ďalej tvorili Katarína Király, etnologička a etnografka, zberateľka slovenských ľudových piesní v Maďarsku, zároveň riaditeľka OC CSS, a Ján Dévai, výskumník ľudovej hudby a folklórny editor maďarského rozhlasu. Po uvítacích slovách odovzdali javisko vystupujúcim.

V tomto roku po prvýkrát vystúpili len reprezentanti slovenskej menšiny v Maďarsku. Na pódiu sa vystriedalo 23 skupín a sólistov, ktorí predviedli bohaté a pestré hudobno-kultúrne dedičstvo Slovákov. Vystupujúce skupiny a sólisti si vybrali piesne z vlastných zbierok, piesne typické pre svoju oblasť, ale vyskytli sa aj opačné príklady. Pilíšske Trio si pripravilo na prehliadku tardošské ľúbostné piesne, Anna Rakitová z Maglódu prekvapila obecenstvo pesničkou so zmiešaným maďarsko-slovenským textom, ženy pávieho krúžku z Huty zaspievali vojenské piesne.

Porota nemala jednoduchú úlohu. Počas jej rozhodovania sa o dobrú náladu postarala skupina zo Slovenska Šurianski tamburáši, ktorí zahrali slovenské a chorvátske ľudové piesne. Trojčlenná porota ohodnotila výkony vystupujúcich pozitívnymi slovami a upozornila iba na menšie chyby. Katarína Király vo svojej kritike vystupujúcim povedala, že by mali klásť väčší dôraz na výber vhodnej úpravy hlavy u žien a na jazykovú a textovú presnosť. Pripomenula význam kurzov, ktoré usporiadali pred dvoma rokmi pre vedúcich speváckych zborov a asistentov, na ktorých si mohli osvojiť správne javiskové vystupovanie, či správnosť výberu piesní.

Predseda poroty Alföldy-Boruss vyzdvihol vyrovnanú úroveň a vysoký štandard kvalifikačnej prehliadky. Na radosť mnohých ešte dodal, že zriedkavo sa stáva, aby nemuseli udeliť bronzovú kvalifikáciu: všetci účastníci prekročili hranicu minimálne striebornej kvalifikácie. O vysokej úrovni vystupujúcich svedčí aj skutočnosť, že cenu Zlatý páv taktiež odovzdali viacerým. Na základe rôznych kritérií, ako čisté znenie a intonácia, pestrosť v tempe, rytme, správne tematické zloženie, porota vyhlásila výsledky: striebornú kvalifikáciu udelili folklórnej skupine Hajtóka, slovenskému ženskému speváckemu zboru Zimozeleň, páviemu krúžku z Huty, Laure a Vanesse Glückovým, Viktórii Petre Galdovej, Regőovi Kovácsovi, sólistke Anne Rakitovej a Rozálii Keleczovej. Zlatou kvalifikáciou ocenili spevácke zbory sarvašskej a budapeštianskej slovenskej školy, Die Mondschein Kapelle, slovenský krúžok v Sarvaši, citarový súbor Bažalička, súbor Kóborzengő, ženský spevácky zbor z Čívu, Furmičku z Čemeru, sólistov Valentínu Hevesiovú, Leventeho Galdu, Antonellu Janu Morongovú a Alízu Agodovú. Prestížnu cenu Zlatý páv udelila porota trom súborom: ženskému speváckemu zboru Rozmarín z Baňačky, Pilíšskemu triu v Mlynkoch a slovenskému speváckemu zboru folklórneho súboru Pilíš taktiež z Mlynkov.

KÓTA organizuje kvalifikačné prehliadky každý druhý rok, pomaly sa končí už 17. cyklus. V októbri na celoštátnej kvalifikačnej prehliadke v Szigethalome sa zúčastnil aj páví krúžok Borouka z Telekgerendášu, ktorý získal zlatú kvalifikáciu. Výsledky 17. celoštátnej kvalifikačnej prehliadky KÓTA znovu dokazujú, že vytrvalá a pokorná práca prináša svoje ovocie, napomáha zachovávaniu kultúrneho vlastníctva a tradícií predkov, a v neposlednom rade prináša radosť vystupujúcim i obecenstvu.

Andrea Kiss

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Pripravení?

„Joe“ Šimunič je chorvátsky futbalista. Reprezentant. Ale okrem toho, že zastupuje svoju vlasť na medzinárodných futbalových zápasoch, najnovšie prezentuje aj temnotu. Ako?

Chorváti hrali v Záhrebe odvetný zápas s Islandom o postup na MS v Brazílii. Hoci hrali iba desiati, zvíťazili a postúpili. Hráči boli pod obrovským tlakom, preto výbuchy radosti, prejavy úľavy po zápase boli oprávnené. Nakoniec všetci išli do šatní, jedine Šimunič zostal na trávniku, zohnal si mikrofón a zareval do neho: „Za dom!“ Tvrdé jadro fanúšikov mu zborovo odpovedalo: „Spremni!“ Zopakovali to 3-4 razy, potom Šimunič spokojne odišiel do šatne tiež.

Lenže!

Vypukla kolosálna aféra, postupne protestovali všetci, od futbalového zväzu, cez ministrov až po židovskú náboženskú obec. Pretože pozdrav „Za dom - Spremni!“ (Za vlasť/domov - Pripravení!) používali počas druhej svetovej vojny chorvátski ustašovci, ktorí na čele s vodcom Antem Paveličom budovali tzv. Nezávislý chorvátsky štát. Čiže fašistický režim, ktorý kynožil Židov, Rómov, Srbov. Ustašovci boli niečo ako „nyilasovci“ v Maďarsku, najmä na konci druhej svetovej vojny, alebo slovenskí „gardisti“ počas tzv. Slovenského štátu. Pozdravy ako „Daj Boh - Krajšiu budúcnosť!“ a „Na stráž!“ (prípadne „Heil Hitler!“) sú identické s ustašovským zvolaním. Je to nesporné, a kto sa s tým zahráva, jednoznačne evokuje podporu temným silám. Darmo sa Šimunič vyhovára, že chcel iba vyjadriť, ako miluje svoju vlasť. Čaká ho asi vylúčenie z reprezentácie, ozýva sa FIFA, tréneri žiadajú jeho odpísanie zo sveta futbalu, no a prokuratúra mu vyrubila pokutu vo výške 25 tisíc kún, približne 900 tisíc forintov. Čo je zrejme pramálo za pošramotenie imidžu Chorvátska vo svete.

Ale Šimunič je vyobcovaný (to, že sa mu na pokutu skladajú chorvátski emigranti z ustašovských čias, je len priťažujúca okolnosť).

Čo sa deje 330 kilometrov severne od Záhrebu? Fašistoidné kreácie sú v parlamente, a na ich pozdrav „Daj Boh - Krajšiu budúcnosť!“, už ani nikto nereaguje. A necelých 200 kilometrov ešte severnejšie čelný predstaviteľ „slovenského Jobbiku“, istý Kotleba (ktorý končieval svoje štvavé prejavy na neonacistických mítingoch pozdravom „Na stráž!“) vpochodoval v bagančiach do funkcie banskobystrického župana.

Nikto na to nebol pripravený.

85. narodeniny básnika Juraja Antala Dolnozemského

Slovenská národnostná samospráva v Slovenskom Komlóši, Nadácia za komlóšskych Slovákov a Nadácia za slovenskú národnostnú vzdelanosť pripravili 14. novembra 2013 literárny večierok. Podujatie sa konalo v slovenskej základnej škole, čo len potvrdzuje nespornú skutočnosť, že Komlóšania vedia, ako na to. Vedia si vážiť a ctiť významné osobnosti mesta. O literárny večierok prejavili záujem nielen milovníci slovenskej kultúry z Komlóša, ale aj z rôznych, Slovákmi obývaných kútov krajiny (Budapešť, Békešská Čaba, Sarvaš, Pitvaroš, pilíšske Mlynky, Senváclav, Santov), ba aj zo Slovákmi obývaného rumunského Nadlaku. Prirodzene, prítomní boli aj rodinní príslušníci oslávenca, manželka, dve dcéry a vnučky.

Podujatie sa začalo slávnostným otvorením výstavy známeho fotografa Františka Zelmana Naša národnosť vo fotografiách. Jeho fotografie ozdobili steny slovenskej školy. Zobrazujú jednoduchý život našich Slovákov, ako napríklad žatvu v Čorváši, drevorezbárov z Kondorošu, priadky na Komlóši a iné. Prítomných srdečne privítala riaditeľka slovenskej školy Zuzana Lauková. Uviedla večierok a slovo odovzdala autorovi fotografií, ktorý svojimi dielami umožnil nazrieť do sveta bohatej ľudovej kultúry Slovákov žijúcich v Maďarsku. To je ten základ, to sú tie korene, z ktorých sa zrodila naša literatúra. Jedným z jej prvých významných predstaviteľov bol tiež Komlóšan Pavol Samuel (1927-2000), a len o rok mladší je náš jubilant Juraj Antal Dolnozemský (1928), ktorého v tento deň oslavovali jeho komlóšski rodáci, od žiakov až po rovesníkov, ale prišli ho pozdraviť aj jeho tiež perom požehnaní priatelia Alexander Kormoš, Gregor Papuček, Imrich Fuhl, Štefan Kraslán, Rudo Fraňo a ďalší.

S oslávencom sa zhovárala Alžbeta Hollerová Račková. Predstavila ho ako živé svedomie komlóšskych Slovákov, ktorého korene sú hlboko vrastené do úrodnej čiernozeme rodného kraja - Dolnej zeme. Informovala prítomných, že jubilant doteraz vydal šesť zbierok básní: Večerný dážď (1988), Ťarcha páperia (1994), November (1995), Doma (1998), Vernosť (2002) a V okovách času (2006). Nadácia za komlóšskych Slovákov pri príležitosti jeho 85. narodenín v týchto dňoch vydala ďalšiu zbierku básní, ktoré napísal po roku 2006. Knižka vyšla pod názvom Živé korene. Vydanie finančne podporili Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku a Slovenská národnostná samospráva v Slovenskom Komlóši. Zodpovedná za vydanie bola Anna Ondrejová, predsedníčka kuratória Nadácie za komlóšskych Slovákov. Zbierku vytlačila tlačiareň Yes-press v Slovenskom Komlóši. Publikáciu obohacujú fotografie Jozefa Mihalika, jazykovo upravila texty hosťujúca učiteľka Ľubomíra Rollová a redaktorkou publikácie je Alžbeta Hollerová Račková. Zbierka vyžaruje optimizmus a vyjadruje vieru autora a jej zostavovateľov, že slovenský živel v tomto kúte sveta pretrvá.

Program spestrili úryvky z jednotlivých častí zbierky, tematicky rozdelených na prírodu, verejný život, náboženstvo a príležitostné básne, v podaní dospelých Komlóšanov a literárne pásmo žiakov slovenskej školy o živote a diele básnika, ktoré pripravila hosťujúca učiteľka slovenčiny Ľ. Rollová. Slova sa ujali aj spisovatelia a publicisti Gregor Papuček a Dagmar Mária Anoca. Podvečer spríjemnil spev vnučky jubilanta Alíz Agodovej a, samozrejme, nechýbala ani narodeninová torta, ktorú odovzdala nášmu básnikovi predsedníčka Organizácie za komlóšskych Slovákov Marianna Melegová Bajczerová. No a potom nasledovali gratulácie, ktoré nemali konca-kraja. Autogramiáda pokračovala až do podávania večere. Hostia si mohli pochutnať na komlóšskej sarme (plnenej kapuste) a na makových a orechových kvasienkach (parených buchtách). Pri dobrej hudbe sa ešte dlho dobre sedelo a zabávalo. Na večierku odznelo množstvo dobrosrdečných želaní a my veríme, že sa splnia a takéto príjemné stretnutia budeme mať aj v budúcnosti.

G. P. - Ľ. R.

Juraj Dolnozemský
Dedičstvo srdca
Mám vás rád,
a vy mňa? Neviem ako.
V skrini chránim
dedovo sako.
Pokoleniam
svietia vatry,
aj ja
si v srdci
nosím Tatry!
V očiach ich mám,
prežil som ich,
tie pradávne žatvy!
Od detstva
slovensky
čítam žalmy!

Rázcestie
Pod tlakom túžob
vzburu vynútil
i vo mne
kvetov plný máj.

Som ako ten,
ktorý otázkami plný
pred rázcestím
stál.

V diaľave
pochod hudú,
lenže ja stále
neviem kam?
Veď už aj v úspechoch
ukrytý je klam?!

Tie sitá
Časy rozgúľali sny,
po stopách im
nastali nové ruiny,
ktoré šance hubili.

Krúti sa
vôkol nás
láska rozbitá.

Aj všedným dňom
nádej odkvitá,
ako kde nejaké
falošné túžby
cúdia cez sitá.

Odpustová slávnosť s relikviami svätého Klementa v Kestúci

„Klemente cnostný nad mieru, najväčší Cirkvi pastieru. Od Petra a Pavla ctený a ústami ich cvičený. S tou najväčšou horlivosťou a najväčšou len možnosťou vieru Krista ohlasuješ, modlárov k nej priťahuješ. Pracuješ tiež bez prestania a všetkého odpočívania, by veriaci pokoj mali a jednotu zachovali,” znela náboženská pieseň na odpustovej slávnosti v Kostole sv. Klementa v Kestúci. Kestúcki veriaci si 24. novembra prišli uctiť patróna kostola - sv. Klementa.

Jej vyvrcholením bola slávnostná svätá omša, ktorej hlavným celebrantom a kazateľom bol pomocný biskup Ostrihomsko-budapeštianskej arcidiecézy János Székely.

Zhodou okolností odpustová slávnosť pripadla na nedeľu Krista Kráľa, poslednú nedeľu liturgického roka, keď sa skončil Rok viery vyhlásený pri príležitosti 50. výročia Druhého vatikánskeho koncilu. Keď Benedikt XVI. apoštolským listom Porta fidei vyhlásil 11. októbra 2012 Rok viery, prial si, aby veriaci ľudia pootvorili dvere viery, vstúpili do živého spoločenstva s Bohom a stali sa radostnými a hodnovernými svedkami živého a vzkrieseného Pána, schopnými ukázať dvere, ktorými sa vstupuje do sveta viery, aj mnohým hľadajúcim.

Druhou dôležitou udalosťou je Rok svätých Cyrila a Metoda pri príležitosti 1150. výročia ich príchodu na Veľkú Moravu. Práve Kostol sv. Klementa v Kestúci je úzko spätý s ich blahodarnou misijnou činnosťou.

Na úvod slávnostnej svätej omše správca farnosti László Pokriva pozdravil v mene veriacich otca biskupa Jánosa Székelya a zdôraznil, že mimoriadnou okolnosťou tohtoročnej púte je prítomnosť relikvie svätého Klementa a slávnostné uvedenie do funkcie 11 členov farskej rady.

Otec biskup János Székely v slovenskom i maďarskom jazyku pozdravil početných veriacich a vedúcich predstaviteľov slovenskej komunity, o. i. členku Náboženského výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ildiku Klauszovú Fúzikovú.

Slávnostná svätá omša bola dvojjazyčná a pán biskup János Székely vo svojej homílii hovoril najprv o živote a činnosti mučeníka sv. Klementa, ktorého relikvie prišli z Ríma do Ostrihomskej baziliky, ktorá ich darovala kestúckemu kostolu. Prítomných vyzval, aby si ctili a nasledovali svojho patróna, ktorý bol poslom Ježiša Krista, porozumenia, pokoja a neoblomnej viery, za ktorú obetoval aj svoj život.

Potom veriacich upozornil, aby v Roku svätých Cyrila a Metoda zachovali svoje vzácne a jedinečné duchovné dedičstvo. Veď solúnski bratia, apoštoli Slovanov, spolu so sv. Benediktom spolupatróni Európy, založili slovanské písomníctvo, preložili Sväté písmo a liturgické knihy. Sv. Cyril na obranu slovanskej bohoslužby v Ríme povedal:

„Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? A či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či rovnako nedýchame na vzduchu všetci? To sa vy nehanbíte uznávať iba tri jazyky (hebrejský, grécky a latinský) a prikazovať, aby všetky ostatné národy a kmene boli slepé a hluché? My však poznáme mnohé národy, ktoré majú písmo a oslavujú Boha každý vo svojom jazyku. A každý jazyk nech vyzná, že Ježiš Kristus je Pán, na slávu Boha Otca.”

Na záver kázne pán biskup kládol na srdce kestúckym veriacim, aby v ich rodinách vládla láska, porozumenie, pokoj a harmónia, súdržnosť a pochopenie medzi generáciami. Nech nasledujú príklad sv. Cyrila a Metoda a sv. Klementa vo svojom každodennom živote. Poďakoval veriacim za svedectvo ich viery, ktorú prejavili v minulosti a prejavujú ju aj v súčasnosti, a vyzval ich, aby ich vieru bolo i naďalej počuť aj vidieť.

Slávnostným momentom svätej omše bolo uvedenie do funkcie 11 členov farskej rady, ktorých v liste pozdravil aj kardinál, arcibiskup Ostrihomsko-budapeštianskej arcidiecézy Péter Erdő.

Na záver eucharistického slávenia vzácne relikvie svätého Klementa uložili do presklenej schránky, ktorá je umiestnená vedľa stredovekého kríža, pochádzajúceho z prvého kestúckeho kostola na Starom cinteri. Poznamenávam, že prvý kostol postavili okolo roku 863, ktorý bol zasvätený sv. Klementovi. Patrón kostola, titulus sa po posviacke nemení. Je to typické patrócium z epochy byzantskej a je zriedkavé na Slovensku i v Maďarsku. Podľa kroniky z roku 864 sa sv. Cyril a Metod zúčastnili na vysviacke tohto kostola. Isté je, že úctu sv. Klementa šírili oni. Veď jeho telesné pozostatky objavili počas svojej misijnej činnosti na Kryme, počas svojho pobytu medzi Chazarmi. Najskôr ich priniesli do Byzancie, potom na Veľkú Moravu a odtiaľ do Ríma, kde ich slávnostne prijal pápež Hadrián II. Relikvie uložili do Baziliky sv. Klementa. Dodnes o tom svedčí freska na stene chrámu z 11. storočia.

Cyrilo-metodské a svätoklementské dedičstvo je stále prítomné v kestúckom kostole, veď sa tu nachádzajú mozaiky sv. Cyrila (1985) a sv. Metoda (1986) od talianskych mozaikárov Ernesta Paoliniho a Lorenza del Beneho, ako aj hlavný oltár - Zázrak sv. Klementa (1987) od kestúckeho rodáka, akademického maliara Tibora Nyilasiho, ktorý žije v Kanade, v meste Toronto.

Odpustová slávnosť v Kostole svätého Klementa v Kestúci bola slávnostná a dôstojná. Veriaci, ktorí sa nábožne zúčastnili na liturgickej slávnosti alebo zotrvávajú v osobnej modlitbe pri relikvii, môžu za obvyklých podmienok získať úplné odpustky.

Ildika Fúziková

Plavecké preteky v sarvašskej plavárni

Plávanie je pre človeka jedna z najprirodzenejších foriem pohybu. Hlavne pre deti znamená veľkú aktivitu a nezaťažuje kĺby a opornú pohybovú sústavu. Výhody plávania sú nespočetné, medzi najdôležitejšie patria: správne držanie tela, formovanie postavy, posilnenie imunitného systému, otužovanie organizmu, koordinácia pohybov a iné.

Žiaci nižšieho a vyššieho stupňa si v novembri zmerali svoje sily na plaveckých pretekoch. Súťažilo sa v troch plaveckých disciplínach: kraul, prsia a znak. Plávalo sa v 25 metrovom bazéne v šiestich dráhach. Časovými rozhodcami boli učitelia telesnej výchovy zo sarvašských škôl. Pre žiakov nižšieho stupňa to bola výzva, veď museli zdolať 50 metrov.

Bolo veľa malých plavcov, ktorí sa ešte zo štartovacieho bloku neodvážili skočiť do vody. Pri obrate bolo vidieť na ich tvárach, že sú už unavení, no do cieľa doplávali statočne.

Žiaci vyšších ročníkov už také problémy nemali, veď mnohí z nich chodia na plavecké tréningy, ktoré majú skoro každý deň. Plavci boli hodnotení podľa vekových kategórií.

Slovenskú základnú školu úspešne reprezentovali a medaily získali nasledujúci žiaci a žiačky:

Žiaci nižších ročníkov - štvrták Matej Hunya získal jedno druhé miesto. Druhák Adam Roszik sa dvom strieborným medailám veľmi radoval, až mu svietili očká.

Úspešnejší boli plavci vyššieho ročníka:

100 m kraul (2001-2002)
Blažej Szlovák: 1. miesto - 1:27,71
Dániel Gyulai: 2. miesto - 1:30,90
Áron Nyerges: 3. miesto - 1:35,00
Lili Kisová: 3. miesto - 1:38,92

100 m kraul (2000-2001)
Ladislav Balatoni: 1. miesto - 1:11,09
Flóra Hipszká: 3. miesto 1:44,08

50 m prsia (2001-2002)
Blažej Szlovák: 2. miesto - 0:52,18
Gergő Laluska: 3. miesto - 0:52,59
Lili Kisová: 1. miesto - 0:51,20
Gabriela Kugyelová: 3. miesto - 0:54,47

100 m prsia (2000-2001)
Ladislav Balatoni: 2 miesto - 1:32,48
Róbert Somogyi: 3. miesto - 1:33,06
Flóra Hipszká: 2. miesto - 1:48,36
Dora Uhrinová: 3. miesto - 1:52,88

100 m znak (2001-2002)
Dominik Sinka: 2. miesto - 1:44,39
Alíz Nyergesová: 3. miesto - 2:12,10

100m znak (2000-2001)
Áron Juhász: 1. miesto - 1:44,56
Dóra Uhrinová: 3. miesto - 1:47,27

Preteky prebiehali v príjemnej atmosfére, pretekári sa navzájom povzbudzovali. Ľudia, ktorí relaxovali v perličkovom bazéne, boli tiež zvedaví na výkony nádejných plavcov, tak ich šli aj oni povzbudiť.

Víťazom gratulujeme, ako aj všetkým plavcom, ktorí sa zúčastnili na týchto pretekoch.

Vďaka patrí aj usporiadateľom.

Zlatica Lišková

Slovenský film v sľubnej kondícii
Prehliadka a odborný seminár po 21. raz

Milovníci slovenskej kinematografie v Maďarsku sa už vyše dvoch desaťročí môžu vždy v novembri tešiť na nové filmové zážitky. Kinosála Slovenského inštitútu v Budapešti sa stala opäť dejiskom trojdňového filmového sviatku pre Slovákov v Maďarsku. Konala sa tu XXI. prehliadka slovenských filmov a odborný seminár s podtitulom Slovenský film v sľubnej kondícii. Seminár sa každoročne uskutočňuje v spolupráci Slovenského filmového ústavu a Slovenského divadla Vertigo CSSM.

Na tomto podujatí som sa zúčastnila prvý raz, a priznám sa, že ani neviem, prečo som tie v predošlých rokoch vynechala. Hoci nie som veľká znalkyňa filmov, ale do kina som vždy rada chodila pre jeho unikátnu atmosféru: široké plátno, silnejší zvukový efekt, pohodlné sedadlá, a dobrá kamarátka vedľa mňa, s ktorou sa môžem o danom filme porozprávať. S očakávaním som teda nasmerovala svoje kroky do SI, kde sa 11. novembra konalo otvorenie a premietanie prvých dvoch filmov.

Prehliadku otvoril riaditeľ SI Gabriel Hushegyi, ktorý hneď na začiatku konštatoval: „V tomto roku je výber vynikajúci, veľmi zaujímavý, a sú tu filmy, ktoré takto v zhustenej podobe, by si diváci málokde mali možnosť pozrieť.“ Prítomných privítali aj generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký ahlavná organizátorka Daniela Onodiová. P. Dubecký hovoril o tom, že slovenská kinematografia v tomto období zažíva kvalitatívne zmeny, pribúda počet nových titulov a zvyšuje sa záujem o ne, slovenské filmy lákajú stále viac divákov do kín. V tomto roku priniesli do Budapešti okrem filmov poslucháčov FTF Vysokej školy múzických umení v Bratislave a hraného filmu A pobežím až na kraj sveta z roku 1979 (na počesť vynikajúceho režiséra Petra Solana), jedenásť nových filmov z rokov 2012 a 2013, medzi ktorými bola aj jedna medzinárodná premiéra, experimentálny a umelecký film Robinson a Crusoe.

Z tohtoročnej ponuky hraných a dokumentárnych filmov si každý mohol nájsť niečo podľa svojej chuti. Pre milovníkov dejín mohol priniesť novinky dokumentárny film Hodina dejepisu, ktorý skúma, ako vnímajú Trianonskú zmluvu maďarskí a slovenskí študenti gymnázií. Už spomínaný hraný film Robinson a Crusoe mal pomerne podobnú tematiku, spracováva vzťahy a predsudky Slovákov a Maďarov. Kto sa rád zamýšľa nad súčasnými problémami spoločnosti, akým je napríklad všadeprítomný rasizmus, tomu priniesol zážitok film Môj pes Killer, pre večných bojovníkov za spravodlivosť dokumentárna tragédia Kauza Cervanová, a hraný film Zázrak upriamil pozornosť na detskú prostitúciu. Dokument Absolventi mohol byť zaujímavý hlavne pre študentov vysokých škôl, lebo približuje zápas mladého človeka s reálnym životom po absolvovaní štúdia. Koho zaujímajú životné príbehy bežných ľudí, ale aj ľudí niečím zvláštnych, tých mohli zaujať dokumentárne filmy Nový život, Rabínka, Exponáty alebo príbehy z kaštiteľa a Hviezda. Asi najväčší úspech u divákov tohtoročnej prehliadky zaznamenal film Miluj ma alebo odíď, ktorý v ľahkom štýle, spestrený humornými scénami predstavil tragický, no pozitívne končiaci príbeh dcéry a matky. Na niektoré z týchto filmov sa mohli tešiť aj diváci v Segedíne v rámci Slovenského filmového týždňa 14.-20. novembra, a v Sarvaši 15. a 16. novembra.

Po zatemnení filmového plátna som sa ešte zastavila na slovíčko s Danielou Onodiovou, ktorá je dušou celého seminára od prvého ročníka.

Boli ste organizátorkou filmových seminárov od začiatku?

Áno, od roku 1992, ešte ako kultúrna referentka Zväzu Slovákov v Maďarsku.

Pomáha Vám niekto pri výbere filmov, napríklad odborníci, ktorí sa aj zúčastnili na seminári, alebo len tak náhodne vyberáte zo širokej palety najnovších slovenských filmov?

Pri výbere filmov mi pomáha jednak ročenka Slovenského filmového ústavu, z ktorej sa vždy dozviem, aké filmy sa točia, ktoré sú v postprodukcii, aké sa chystajú.... Snažím sa sledovať filmové dianie na Slovensku, termíny premiér, čítam o filmoch na internete, samozrejme, dám si aj poradiť. Jednak od riaditeľa SFÚ Petra Dubeckého, mojich „kolegýň” zo zahraničného oddelenia SFÚ, prípadne od známych, ktorí ten-ktorý film videli. Treba poznamenať, že boli roky, keď v podstate nebolo z čoho vyberať, myslím teraz na nové slovenské filmy, pretože sa netočili, resp. veľmi málo - a tak sme vyberali zo starších titulov a semináre tematicky zamerali napr. na žánre vo filme, obraz mládeže v slovenskom filme, literatúra na plátne a pod. Teraz je, našťastie, situácia iná. Okrem toho treba vedieť, že filmy, ktoré majú premiéru tesne pred filmovým seminárom, tento sa koná zvyčajne v novembri, sa k nám nedostanú, pretože je snaha uviesť filmy na niektorých zo zahraničných festivalov.

Tohtoročný filmový seminár dostal podtitul Slovenský film v sľubnej kondícii... V čom sa prejavuje tá sľubná kondícia? V rastúcom počte titulov, vo výbere tém, v hereckom prejave, v technickej realizácii...?

Slovenský film je v sľubnej kondícii vzhľadom na stále sa zvyšujúci počet nových titulov, ale aj na prestížne ocenenia, ktoré dostáva - napr. film Môj pes Killer obdržal Hlavnú cenu na medzinárodnom festivale v Rotterdame, čo sa ešte v histórii slovenského filmu nestalo. Daný stav je takýto aj zásluhou Audiovizuálneho fondu, ktorý funguje tretí rok a jeho prvoradou úlohou je podpora slovenskej kinematografie.

Snažíte sa zostaviť program tak, aby bol dokument zastúpený v takej miere ako hrané filmy?

Program zostavujem podľa ponuky filmov v danom roku. Ak je dostatok hraných filmov, preferujem predovšetkým tieto, lebo pre väčšinu divákov sú najpríťažlivejšie. Nevyberáme filmy, ktoré sú v distribúcii v Maďarsku (napr. teraz film Mátyása Priklera Ďakujem, dobre). Áno, vždy sa snažím zahrnúť do programu dokumentárne filmy, pretože tie slovenské majú naozaj veľmi dobré meno a za tie dlhé roky sme ich tu v Maďarsku videli veľmi veľa. Program dopĺňajú populárne filmy poslucháčov FTF VŠMU v Bratislave, predovšetkým absolventské. Tu musím pripomenúť, že výber závisí aj od dostupnosti filmov - teda, či sa ich podarí „získať”. Kým sa k nám dostane DVD, blue-ray či filmový kotúč, predchádzajú tomu týždne dopisovania a niekedy aj vyjednávania - najmä odkedy majú niektoré filmy, resp. producenti svojich sales agentov pre teritórium, do ktorého patrí aj Maďarsko (títo majú svoje kancelárie napr. v Berlíne, Paríži...).

Na základe predošlých skúseností ktoré filmy uprednostňujú diváci? O ktoré je väčší záujem?

Už skôr som spomenula, že pravdepodobne o hrané filmy, ale nechcem to generalizovať... Tu by som to už nedelila na žánre, pretože darmo by aj bol väčší záujem o veselohry, tých je naozaj veľmi málo. Napr. tento rok sme mali vysokú návštevnosť (samozrejme, v našich reláciách) aj čo sa týka dokumentárnych filmov. A viem o ľuďoch, ktorí ich preferujú.

Aká je vlastne cieľová skupina filmového seminára, koho by ste chceli najviac osloviť a prilákať?

Prvoradou cieľovou skupinou sú naši mladí, teda študenti na slovenských gymnáziách, stredných školách (napr. v tomto roku tu boli študenti Strednej školy cestovného ruchu v Novom Meste pod Šiatrom) a poslucháči slovenčiny na VŠ, ale samozrejme aj takí, ktorí jednoducho „vedia po slovensky”, veď projekcie sú v slovenčine, maximum s anglickými titulkami. Poteší ma každý, kto sa príde pozrieť na ten-ktorý film. Zase by sme mohli nariekať, že kedysi... áno, kedysi sme tu mali početné skupiny študentov zo Segedína (kde majú už roky „svoju” prehliadku), Pilíšskej Čaby, prichádzali za mnou študenti ELTE a mávali prihláškami s nádejou, že sa ešte môžu prihlásiť... Áno, pri niektorých projekciách bola plná sála, viac sa debatovalo v zákulisí - ale i v sále, neplačme však stále nad tým, čo bolo, ale tešme sa každému, kto prejaví záujem o slovenský film - dnes, keď sa filmy pravidelne sťahujú z internetu, keď svetom vládne komercia, keď sa niekedy jednoducho nevieme rozhodnúť, na ktoré z podujatí sa vybrať... Mňa napríklad úžasne dojmú mladí ľudia, ktorí sa na seminár celé roky vracajú... a pricestujú do Budapešti hoci aj na jeden deň...

Koľko ľudí navštívilo tohtoročný seminár, odkiaľ prišli?

Základ divákov tvorili seminaristi - študenti, ktorí boli na seminári prítomní prakticky po celú dobu - týchto bolo spolu 25 - z békeščabianskeho gymnázia, z budapeštianskeho gymnázia (títo žiaci sa každý druhý deň striedali) a z už spomínanej strednej školy v NMPŠ. Filmy si prišlo pozrieť veľa študentov z ELTE - a potom jednotlivci, mladší, starší... Keby som to mala sumarizovať, návštevnosť bola od 25 až 50-55 osôb na film (presne som to nepočítala)...

Ktorý film ste tento rok najviac očakávali?

Chcela som vidieť filmy, o ktorých som najviac počula a čítala - Môj pes Killer, Zázrak, Nový život, Kauza Cervanová. Bola som na ne veľmi zvedavá.

Ktorý sa vám najviac páčil?

Veru, ťažko povedať. Totiž to slovo „páčil” nie je vždy na mieste, lebo taký Môj pes Killer (názov asi veľa napovedá...) sa asi nemôže páčiť, môže zaujať (alebo nie). Asi to bude dokumentárny film Exponáty alebo príbehy z kaštieľa Pavla Koreca, ktorý hovorí o obyvateľoch Domova sociálnych služieb v Stupave - o „ľuďoch, ktorí stratili všetko a zostal im len život.” Možno niekto povie, že režisér takpovediac „využil” bezmocnosť a často detskú naivitu svojich hrdinov - nakoľko to však robí s úžasnou empatiou, láskou, humorom a z hľadiska formy v príjemnom tempe a s výtvarnou nápaditosťou, získal si aj moje sympatie... Predsa len spomeniem aj hraný film: najviac ma zaujal Zázrak Juraja Lehotského, ktorý rozpráva príbeh dievčaťa z polepšovne. Nesmiem však zabudnúť ani na starší, krásny film nedávno zosnulého režiséra Petra Solana Pobežím až na kraj sveta o rapotavom dievčatku s chorými nohami. Hm, takže sa mi nepodarilo vybrať ten jeden jediný „najlepší“...

Andrea Kiss

Slovenský národnostný deň v Čívskej základnej škole

V čívskej základnej škole sa zišli hostia zo škôl, kde sa vyučuje slovenčina a žiaci z vyššieho stupňa z Mlynkov, z Tardošu a zo Šarišápu. Miestnu školu zastupovala štvorčlenná skupina: Panna Findtová a Kinga Veresová zo siedmej triedy, Dominika Knábová a Gergő Kiss z ôsmej triedy. Stretnutie sa začalo popoludní, na programe sa zúčastnila aj predsedníčka Komárňansko-ostrihomskej župnej slovenskej samosprávy Mária Nagyová.

Po otvorení stretnutia Vivien Hegedüsová z piatej tiredy zarecitovala báseň o jeseni a Dominik Hristov-Todorov zahral na harmonike slovenské ľudové piesne, potom sa predstavili jednotlivé obce. Po vyplnení ankety o Slovákoch v Maďarsku účastníci prešli do Slovenského klubu v kultúrnom dome, kde po dvoch skupinách a pod vedením Rozálie Keleczovej sa naučili ľudovú pieseň „Pod horu jaťelína” a pripravili vynikajúcu zemiakovú babu pomocou Karolky Hudeczovej a Anikó Sarkantyúsovej. Na zvedavé otázky detí o obci Čív ochotne odpovedala Ilonka Gáncsová, ktorá ich aj sprevádzala po dedine. Potom každá obec predviedla svoj kroj a zaspievala slovenskú ľudovú pieseň zo svojej dediny. Na záver si odovzdali darčeky.

Po slávnostnom vyhodnotení nasledovala večera, na ktorej sa podávali bryndzové halušky. Stretnutie v Číve sa vydarilo, vedenie a učitelia školy už myslia na budúcoročný Slovenský národnostný deň a možno z toho bude aj tradícia.

Organizátori podujatia ďakujú za finančnú podporu Úradu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a Komárňansko-ostrihomskej župnej slovenskej samospráve.

pjm

Večierky v Čabačude

V Čabačude je už zvykom, že začiatkom zimy slovenská samospráva a Spolok čabačudských Slovákov usporadúvajú tradičné večierky. Pekné slnečné počasie prilákalo Slovákov z békešských obcí na popoludňajšiu spoločnú zábavu. Na podujatí sa zúčastnili aj podpredsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Anna Szántaiová Szigetiová a starosta Čabačudu Jozef Molnár. V mene organizátorov členka vedenia Spolku čabačudských Slovákov Anna Somogyváriová Huňová privítala hostí: vedúcu sarvašského regiónu Zväzu Slovákov v Maďarsku Juditu Fábriovú, evanjelického farára Pavla Lánga, riaditeľku miestnej základnej školy Eriku Melisovú a vedúcu materskej školy Angyalku Kóródiovú.

Oživenie tradičných zimných večierkov sa začínalo kultúrnym programom. Ako prví predniesli detské hry deti miestnej materskej školy pod vedením Angyalky Kórodiovej. Čabačudská detská citarová skupina potešila prítomných slovenskými ľudovými piesňami z okolia Sarvaša, ktoré s nimi nacvičila Emese Hrušková Hajdúová. Žiaci Základnej školy Ágostona Treforta prekvapili obecenstvo zmesou básní, piesní a rozprávok v zostavení ich učiteľky Anny Somogyváriovej Huňovej. Čabačudská mládež povzbudila békešskych Slovákov básňami P. Kuzmányho: Kto za pravdu horí a Sama Tomášika: Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije. Potom mladí upozornili obecenstvo na začiatok sezóny priadok prednesom ľudovej rozprávky o dievke, ktorá priadla zo slamy zlatú niť. Ôsmaci si pripomenuli začiatky vyučovania slovenčiny v Čabačude, ktoré zaviedli práve pred 8 rokmi. Odvtedy vystupujú na čabačudských večierkoch každý rok. Žiaci poďakovali Anne Somogyváriovej za jej obetavú odbornú prácu a slovenskej národnostnej samospráve za pomoc pri príprave na slovenskú jazykovú skúšku. Program pokračoval veselými tancami detského tanečného súboru Škovránok z Eleku, ktoré s nimi nacvičili Kristina Gera a Ondrej Szilágyi. Slovenský ľudový spevokol z Poľného Berinčoka zaspieval v sprievode citary Ildiky Očovskej a jej žiačky Daniely Kešjarovej. Vedúca skupiny Anna Bartová sa s radosťou popýšila úspechom skupiny, ktorý dosiahli jej členovia 26. októbra v Mezőtúre na regionálnej súťaži ľudových spevokolov ako jediná skupina s národnostným programom. Napriek tomu jej porota udelila I. cenu. Členovia skupiny vystúpili na javisku v poľnoberinských krojoch, ktoré obnovili v spolupráci s miestnym múzeom, a zaspievali svoje obľúbené berinské piesne. Úspech speváckeho zboru v Mezőtúre je dôkazom, že Slováci v južnej časti Dolnej zeme chránia svoje hodnoty na nasledovaniahodnej úrovni a verne k tradíciám. Toto konštatovanie dokázali aj nasledujúce produkcie na čabačudských večierkoch. Ľudový spevokol Borouka z Telekgerendášu predniesol spoločné melódie Slovákov a Maďarov pod vedením Eriky Szatmáriovej Baloghovej. Domáci začali svoj program piesňou „Konope, konope” a pokračovali veselými zábavnými piesňami, ako kedysi naši predkovia. Vystúpenie čabačudského speváckeho zboru pripravil Jozef Major.

Po kultúrnom programe miestne gazdinky ponúkali hostí čajom, obloženými chlebíkmi, chutnými koláčmi a zákuskami, aby mali silu na ďalšiu zábavu. Ako voľakedy na sálašoch si bral gazda z trámu svoju citaru - tak si priniesol Jozef Major svoj syntetizátor a hral hosťom do tanca. Pridali sa k nemu Ján Litavsky na saxofóne a András Horváth tiež na syntetizátore. „Banda“ hrala, Slováci sa zabávali do neskorého večera.

Ildika Očovská

Veľké slávnosti v Békešskej Čabe

Pri príležitosti 295. výročia osídlenia Békešskej Čaby Slovákmi usporiadala miestna slovenská samospráva spomienkovú slávnosť pri pamätnom kameni osídlencov. Prítomní najprv zaspievali hymnu čabianskych Slovákov, potom predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová zaspomínala na predkov a ich tvorivú činnosť, na prvých osídlencov, ktorí zastavili svoje vozy pred hostincom Gádor - niekde na mieste dnešného námestia Svätého Štefana - a zaspievali žalm evanjelických Slovákov „S Bohem ja chcí začíti”. Na územie dnešného mesta prichádzali slovenskí roľníci, ktorí zohrali nenahraditeľnú úlohu pri zúrodňovaní pôdy. Neskôr ich potomkovia vybudovali kostoly, poštovú stanicu, železničné trate, železničnú stanicu a v nedávnej minulosti nové kultúrne centrum a nové Hlavné námestie. Na záver spomienkovej slávnosti položili prítomní kvety vďaky na pamätný kameň.

Deň Martina mal v živote Békešskej Čaby veľký význam. V 18. a 19. storočí si obyvatelia mesta volili svojho predstaveného vždy 11. novembra, čiže na Martina. Preto slávnosť pokračovala martinskou zábavou v hoteli Fiume. Hostí pozdravil Juraj Ando, riaditeľ Múzea Mihálya Munkácsyho a predseda slovenskej samosprávy mesta. Vo svojom vystúpení hovoril o pôvode martinských zvykov. Členovia ľudového speváckeho zboru Orgován podľa čabianskych tradícií piesňou pozdravili Martina Králika, súkromného živnostníka, člena Čabianskej organizácie Slovákov. Potom zaspievali ľudové piesne o husiach. V kultúrnom programe vystúpil aj folklórny súbor Horenka z Kétšoproňu. Menu ponúkalo podľa martinských zvykov husacinu. O veselú náladu do úsvitu sa postarali Štefan Luštik a Čaba Žótér.

Podľa historických záznamov 70 rokov po znovuzaložení mesta bola zriadená prvá poštová stanica v Békešskej Čabe. Pri príležitosti 225. výročia založenia čabianskej pošty mestský poštový úrad usporiadal veľkolepú slávnosť v centre mesta. Podujatie sa začalo pár týždňov skôr, keď čabiansky poštový úrad vyložil do okna budovy Jókaiho divadla zakladateľskú listinu pošty, datovanú v roku 1788. Obsah dokumentu je nasledujúci:

„Jeho Výsosť, pre pohodlie spoločnosti a na podporu verejnej korešpondencie z Budína cez Cegléd, Nagykőrös, Alpár, Csongrád, Szentes, Orošházu, Komlóš, Battonye na Arad a z Orošházy cez Čabu, Gyulu, Sarkad, Remete, Szalonta, Gyapjú na Oradeu prikázala zriadiť nové poštové spoje... Po týchto poštových linkách sa 1. marca začína osobná doprava a poštový spoj ťahaný koňom.”

Podľa plánov organizátorov slávnosti 9. novembra tento dokument previezli starým poštovým vozom z Jókaiho divadla na miesto podujatia. Dostavník však napadli čabianski beťári a ukradli listinu Jozefa II. Vtedy vtrhli na námestie miestni poštári na bicykloch a získali cennú listinu späť. Po krátkej medzihre sa dostal dokument do kultúrneho centra Čabianska perla, kde sa konal kultúrny program.

Primátor mesta Gyula Vantara vo svojom pozdravnom prejave priblížil postavu prvého poštmajstra Samuela Omastu, o ktorom generálny konzul v Békešskej Čabe Štefan Daňo povedal, že pochádzal z Trenčianskej stolice a zároveň poukázal na významnú úlohu Slovákov vo vývine mesta. Jeho slovenský charakter oživil na javisku Balassyho tanečný súbor s čabianskou svadbou. V programe vystúpili okrem tanečníkov aj čabianski speváci a deti pracovníkov poštového úradu. V kultúrnom centre Čabianska perla otvorili výstavu relikvií z histórie pošty.

Z hľadiska histórie mesta je zaujímavé, ako tu vznikla prvá poštová stanica. R. 1787 Jozef II. precestoval celú krajinu. Navštívil aj Békešskú župu, kde - hlavne pre zlú zjazdnosť ciest - nebol poštový spoj, lebo na nížinnom, močaristom území sa cesty menili na more blata. Cisár rozhodol napriek tomu Békešskú župu zapojiť do poštovej siete krajiny. V júli r. 1787 nariadil pripraviť otvorenie novej poštovej linky cez Szentes smerom na Arad a na Veľký Varaždín. V Szentesi v tom roku už aj otvorili poštovú stanicu.

Odtiaľto mali viesť linku cez Tisu a békešské obce. O zabezpečenie podmienok sa mali postarať stolica a miestni zemepáni. Dostali za úlohu, aby urobili cesty vhodné na každodennú dopravu, aby zabezpečili budovu pre poštovú stanicu a na výmenu koní, aby poverili poštmajstrov, vybudovali odpočívadlá pre hostí, kone a vozy. To všetko mali urobiť nezvyčajne rýchlo, veď podľa vôle cisára na jar nasledujúceho roku sa mal otvoriť poštový spoj. Vďaka tomu r. 1778 rad radom otvárali poštové stanice vo väčších obciach Békešskej stolice.

Zdroj: webová stránka Nadácie histórie pošty na Južnej uhorskej nížine: www.dapta.hu

Ildika Očovská

Nová členka VZ zložila prísahu, zvolili novú riaditeľku SOC

Posledné tohtoročné zasadnutie Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku sa uskutočnilo 27. novembra v budapeštianskom sídle CSSM. Zložila prísahu nová poslankyňa Zuzana Gmoserová z Malého Kereša a zvolili novú riaditeľku Osvetové centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, Eriku Zemenovú Palečkovú.

Ako je našim čitateľom známe, CSSM prevzala slovenskú školu v Slovenskom Komlóši, ktorej riaditeľka Zuzana Lauková bola členkou VZ a predsedníčkou Kultúrneho výboru. Potom, ako ňou vedenú inštitúciu začala prevádzkovať CSSM, Z. Lauková sa vzdala svojho mandátu v poslaneckom zbore kvôli nezlučiteľnosti funkcií. Jej rozhodnutie vedenie CSSM oznámilo volebnej komisii, ktorá vyhľadala nominačnú organizáciu - Úniu slovenských organizácií v Maďarsku, aby delegovali nového člena na jej miesto. Ďalším poslancom v zozname ÚSOM bola Z. Gmoserová, ktorú oslovil predseda František Zelman a oznámil jej možnosť zúčastniť sa na práci nášho najvyššieho voleného zboru. Z. Gmoserová prijala túto možnosť a v deň zasadnutia VZ prevzala mandát a slávnostne zložila prísahu. Vzhľadom na to, že ostalo aj jedno voľné miesto v Kultúrnom výbore, ktoré bolo treba obsadiť, predseda CSSM Ján Fuzik navrhol novú členku Z. Gmoserovú, ktorá to aj prijala a bola zvolená VZ.

J. Fuzik využil možnosť ohlásenia pred rokovaním a informoval členov VZ, že súd hlavného mesta uznal vinným Imricha Fuhla za urážku na cti, ľudskej dôstojnosti a dobrého mena J. Fuzika a prehral aj pracovnoprávny spor v ktorom súd potvrdil, že jeho prepustenie bolo podložené a predkázalo mu zaplatiť súdne trovy. Predseda CSSM informoval aj o tom, že sa obrátil na prokuratúru vo veci uplatnenia právneho dozoru nad fungovaním Kuratória Verejnoprospešnej nadácie ZSM a nad tým, ako rozdeľuje financie. Ako je známe, na základe medzivládnej dohody o spolupráci nadácia ZSM prerozdeľuje ročne 100 tisíc eur, určené na školské a kultúrne aktivity Slovákov v Maďarsku.

Pred rokovaním J. Fuzik ešte navrhol vybrať bod týkajúci sa jeho odmeny, lebo po konzultácii s predsedníčkou Finančno-kontrolného výboru zistili, že je iná možnosť na vyplatenie týchto peňazí, ktoré sú vlastne platom predsedu.

K referátu o aktivitách predsedu CSSM v uplynulom období a o plnení uznesení VZ CSSM mal otázky iba I. Fuhl, ktorý sa spýtal, prečo sa nekonajú Dni slovenských novinárov, ktoré založilo VZ CSSM pred niekoľkými rokmi. „Lebo máme takých novinárov, akých máme ... V posledných rokoch sme mali problém, že naši aktívni novinári, ktorí pracujú za túto národnosť, napríklad v Segedíne, sústavne nemohli prísť,“ povedal predseda CSSM a dodal, že si myslí, že kto si to mal brať na seba, ten si to aj zobral. Na to sa I. Fuhl, Jozef Havelka a Zuzana Hollósyová postavili a opustili zasadnutie.

J. Fuzik ešte pripomenul, že nechce vyostrovať situáciu, ale zrejme si poslanci pamätajú, že po prepustení I. Fuhla z práce viac organizácií podpísalo petície a rôzne listy o tom, aký terorizmus je v CSSM. „Súd potvrdil niečo iné a tí, ktorí podpísali petície, môžu pouvažovať nad tým, čo všetko v tých časoch podpisovali,“ povedal predseda.

Predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru CSSM Michal Lásik referoval o uzneseniach zboru v rámci prenesených kompetencií. Informoval, že CSSM použije právo veta v otázke premenovania budapeštianskej slovenskej školy, totiž v maďarskej verzii vypustili pôvodný názov a v slovenskej zostal.

K finančnej správe o trištvrteročnom hospodárení CSSM a jej inštitúcií predsedníčka FK výboru dodala, že nie sú žiadne dlhy, preplatky v rozpočte, čo znamená šetrné hospodárenie. Členovia VZ CSSM modifikovali rozpočtový plán CSSM a jej inštitúcií na rok 2013, lebo ako povedal predseda CSSM J. Fuzik, najmä konkurznými grantmi sa zmení rozpočet. Modifikovaný rozpočet na tento rok činí 1,16 miliardy forintov.

Schválili aj finančnú koncepciu CSSM a jej inštitúcií na rok 2014 v hodnote 1,39 miliardy forintov. Ako vyzdvihli, na budúci rok nastanú riadne zmeny v právnom systéme. Zároveň J. Fuzik informoval, že projektom KEOP získali na obnovu sídla CSSM 12 miliónov forintov. Na budúci rok sa pustia do práce na obnove sídla CSSM zvonka, na izolácii a vymenia aj okná a dvere. Odhlasovali aj zo svojho zostatku 2,5 milióna forintov na krytie 15-percentnej vlastnej čiastky s tým, že ak sa podarí na tento účel z vonkajších zdrojov získať financie, tieto sa vrátia do zostatku.

Nasledovalo rozhodnutie o vymenovaní riaditeľky OC CSSM. Konkurznú prácu podala iba Erika Zemenová Palečková, ktorú si vypočul aj Kultúrny výbor a o jej práci sa pozitívne vyjadrili aj členovia VZ CSSM, ktorí ju napokon zvolili za vedúcu osvetového centra. Informovala o tom, že do konca školského roka pracuje ešte v Ďurke ako učiteľka, ale od nasledujúceho školského roka sa už bude venovať OC CSSM na plný úväzok.

Členovia VZ potvrdili delegovanie kurátorky do podvýboru pre národnostné podpory pri Ministerstve ľudských zdrojov na tri roky. Ildika Klauszová Fúziková je podpredsedníčkou podvýboru, prednedávnom VZ potvrdilo aj jej honorovanie. I. Klauszová Fúziková sa poďakovala za dôveru a podľa svojho vyjadrenia bude sa snažiť svedomite a zanietene pracovať a bojovať. Zároveň J. Fuzik informoval, že sa obrátia na ostatných kurátorov, aby sa stala predsedníčkou podvýboru.

Poslanci VZ CSSM    schválili pracovné plány Valného zhromaždenia CSSM, odborných výborov a inštitúcií CSSM na rok 2014. K pracovnému plánu OC CSSM poslanec Ferdinand Egyed požiadal, aby doň doplnili deň detí, ktorý organizuje už niekoľko rokov v Dolných Peťanoch Slovenská samospráva Novohradskej župy. Poslanci s jeho návrhom súhlasili.

Riaditeľka Slovenského dokumentačného centra Anna Sabadošová informovala poslancov, že bola v Bratislave na Bibliotéke a konštatovala, že veľký úspech mali publikácie Slovákov v Maďarsku. O rok by sa chceli plánovite prezentovať na tomto podujatí. Riaditeľka VÚ CSSM Anna Kováčová pripomenula, že plán ústavu na základe požiadaviek VZ CSSM pripravili na základe individuálnej činnosti pracovníkov. Schválili aj štatúty Divadla Vertigo, Dokumentačného centra, Pedagogického metodického centra a Výskumného ústavu CSSM a modifikovali prílohy Štatútu CSSM s registrom jeho inštitúcií. Poslanci modifikovali Zakladajúcu listinu Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu v Békešskej Čabe, lebo bude osobitne pôsobiacou inštitúciou, ktorej hospodárske záležitosti vykonáva úrad CSSM.

Po schválení Štatútu Ceny Štefana Lamiho sa VZ zmenilo na členskú schôdzu Hospodárskej spoločnosti Legatum s.r.o. Z. Gmoserová vyhlásila, že sa vzdáva svojej funkcie v Dozornej rade. Na jej miesto prijali Karola Kissa z Kerepešu, v neprítomnosti, ale s jeho vedomím. Modifikovali Štatút Legatum s.r.o., lebo v administratívnych a finančných úlohách nastali zmeny a prerokovali a schválili mzdový nárok výkonnej riaditeľky Kataríny Király. Na vysvetlenie J. Fuzik dodal, že pri zverejnení mzdy boli ešte dve uchádzačky a nevedelo sa, ktorá vyhrá konkurz.

Na stole pred poslancami už bol „čerstvý“ Náš kalendár na rok 2014. Za jeho vydanie sa poďakovali redaktorke I. Klauszovej Fúzikovej a rozprúdila sa debata o aktuálnom dianí v jednotlivých obciach a lúčili sa s tým, že sa stretnú 18. januára na ďalšom riadnom zasadnutí VZ CSSM.

(ef)

Zima v okolí Galgy

V cudzojazyčnej knižnici Átrium v Budapešti sa konala 27. novembra vernisáž výstavy sklených obrazov Moniky Berényiovej Lamiovej s názvom Zima v okolí Galgy. Výstavu otvorila profesorka a etnografka Anna Divičánová, ktorá v rámci úvodnej prednášky priblížila prítomným okrem života a tvorby insitnej maliarky z Pišpeku aj život a tradície Slovákov v rôznych lokalitách Maďarska - a to aj pomocou vystavených malieb, ktoré mnohé z týchto tradícií zachytávajú. Nechýbajú medzi nimi páračky, bielenie kukurice, zabíjačka či modlitba pri vianočnom stole. Ako samotná autorka vo svojom príhovore prezradila, veľký vplyv na ňu mala činnosť jej otca Štefana Lamiho, jeho vnímanie života, cieľavedomosť a zapálenie pre slovenskú národnostnú kultúru. Spoznajúc techniku maľovania na sklo spočiatku tvorila obrazy s náboženskou, hvezdárskou, ezoterickou a spoločenskou tematikou. Dedinské činnosti začala zaznamenávať potom, ako ju otec požiadal o ilustrovanie knižky Čítanie pri mesačnom svite (Olvasás holdfénynél). Odvtedy ich maľuje tak na základe vlastných spomienok, ako aj svedectva najstarších dedinčanov, zaznamenávajúc tak cenné etnografické pamiatky na kvalitnej umeleckej úrovni.

Výstava je verejnosti sprístupnená do 31. januára 2014 počas otváracích hodín Cudzojazyčnej knižnice (Budapešť, V. obvod, Molnár u. 11.).

Zlatko Papuček