Adventné stretnutie národnostných samospráv v Novej Pešti

Slovenská, nemecká a poľská národnostná samospráva v Novej Pešti usporiadali v sobotu 30. novembra adventné stretnutie.

Sála miestneho divadla sa naplnila Slovákmi, Nemcami a Poliakmi z Maďarska, ktorí prišli, aby spoločne oslávili zapálenie prvej sviečky na adventnom venci. Predsedníčky všetkých troch samospráv pozdravili hostí v maďarčine, aj vo svojom jazyku. Po uvítacích prejavoch sa na pódiu striedali hudobné skupiny, reprezentujúce jednotlivé národnosti. Slovákov v Maďarsku zastupovali spevácky zbor Ozvena a folklórny súbor z Rákoskeresztúru, ktoré predviedli tradičné vianočné koledy, skladby čabianskeho skladateľa Jána Šutinského a piesne pri odzrňovaní kukurice.

Prvú sviečku na symbole večného kolobehu života zapálil konzul Poľskej republiky Andrzej Kalinowski. Adventné stretnutie národnostných samospráv vyvrcholilo malým pohostením.

Andrea Kiss

Svätá omša s koncertom Ozveny

Už niekoľko rokov obohacuje decembrovú svätú omšu koncert Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Nebolo tomu inak ani v prvú decembrovú nedeľu, keď sa veriaci z Budapešti a Čemeru zbierali na Námestí M. Horvátha v kostole sv. Jozefa už o desiatej hodine, aby si mohli vypočuť krásne melódie v podaní budapeštianskych spevákov. Tohtoročný koncert bol však trochu iný. Speváci ho venovali nedávno zosnulej dirigentke Marte Pálmaiovej Pápayovej, ktorá ich viedla dlhé roky a preto do koncertu zaradili aj niekoľko jej obľúbených skladieb. Členovia speváckeho zboru pod vedením dirigenta Ákosa Somogyváryho predviedli napríklad skladbu H. D. Clarka Príď do srdca v preklade J. Kremského, prepis Jána Šutinského Prijdiž prosíme podľa Tranoscia, ale aj Veni creator spiritus Pála Esterházyho či skladbu Kto len na Boha sa spolieha od J. S. Bacha. Sólo spievala Katarína Noszlopyová a na organe hral Károly Pitter.

Ozvena slúžila aj počas svätej omše, ktorú celebroval Atila Kónya, miništrovala Beáta Erdeiová, Božie slovo čítala Ildika Klauszová Fúziková, na organe hral kantor z Čemeru Michal Tóth.

Bola prvá adventná nedeľa a tak sa A. Kónya vo svojej kázni zameral na List Rimanom, podľa ktorého „nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili. Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista.“

Po svätej omši sa veriaci presunuli na faru, kde ich privítal predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Kazimír Kápolnay. Poďakoval sa každému za službu na omši aj za celoročnú účasť na svätých omšiach, ktoré ich zbor usporadúva už viac ako 15 rokov. Pripomenul, že cestovné čemerským veriacim hradila Slovenská samospráva III. obvodu a náklady agapé hradil slovenský zbor XIV. obvodu. Zvlášť sa poďakoval veriacim z Čemeru za prinesené koláče. Prítomným sa prihovoril aj miestny duchovný Ferenc Bajzáth, ktorý vyslovil svoju radosť z toho, že sa slúžia tieto slovenské sväté omše v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Pripomenul, že v Rádiu Mária bude rozhovor s Ladislavom Kissom-Malým práve o tejto iniciatíve. V mene speváckeho zboru a Slovenskej samosprávy Budapešti privítala prítomných predsedníčka Zuzana Hollósyová, ktorá povedala, že aj pre členov Ozveny je významná prvá adventná nedeľa, na ktorú sa vždy s radosťou pripravujú.

(ef)

Digitalizovali matriky v Békešskej Čabe

V župnej knižnici bola 5. decembra prezentácia digitalizovaných matrík čabianskej evanjelickej cirkvi. Pracovníci knižnice s podporou Slovenskej samosprávy Békešskej župy digitalizovali časť matrík čabianskej evanjelickej cirkvi. Ich práci predchádzalo veľké očakávanie medzi čabianskymi Slovákmi a vôbec pôvodnými Čabänmi, veď v evanjelických matrikách sú dokumenty (sobáše, krsty a úmrtia) ich predkov, ktorí sa na začiatku 18. storočia - celkom presne r. 1718 - presťahovali zo severnej časti Uhorska do Békešskej Čaby.

Na podujatí sa zúčastnili známe osobnosti čabianskej slovenskej spoločnosti, ako Štefan Daňo, Michal Lásik, či Pavol Kutej mladší, duchovný riaditeľ evanjelickej spoločnosti mesta a člen zastupiteľstva Békešskej Čaby. Na prezentácii bola aj Alžbeta Hornoková Uhrinová, etnografka, vedecká pracovníčka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku a vedúca Čabianskeho slovenského klubu Alžbeta Ančinová.

Úlohu hostiteľky prevzala advokátka Helena Čičeľová, členka zastupiteľstva Békešskej Čaby, predsedníčka slovenskej samosprávy Békešskej župy. Slovenská samospráva Békešskej župy sa rozhodla digitalizovať matriky čabianskych Slovákov v roku 2011, hneď po založení zboru zvolených členov, ktorí pracujú bezplatne. Svoje členské honoráre totiž ponúkli na podporu zdigitalizovania matriky.

Program v rozsahu 17000 strán a 49 gigabajtov prezentovala hosťom riaditeľka knižnice Szilvia Rakonczásová. „Digitalizovať matriky je dôležité preto, lebo staré, kaligrafické rukopisy sú veľmi pekné a vzácne. Treba ich zachrániť pred zničením, napríklad častým listovaním. Ľudia sú zvedaví, treba im umožniť prístupnosť matrík iným spôsobom,” vysvetľovala riaditeľka. Župná slovenská samospráva a miestna evanjelická cirkev poverili touto prácou župnú knižnicu, ktorá už má prax v digitalizovaní dodatkov. Pracovníčky knižnice Klára Toldiová, Boglárka Benyová a Andrea Minczová pracovali dva roky na ohromnom materiáli. V čítaní slovenských rukopisov im pomáhal Pavol Kováč, duchovný na dôchodku, archivár mestskej evanjelickej cirkvi. V priebehu dvoch rokov dokázali spracovať matriky od roku 1725 až po prelom storočia. Aj materiál 19. storočia je už naskenovaný do počítača, ale je dostupný ešte len vo formáte digitálneho obrazu. Obrovskú, namáhavú prácu majú za sebou, ale to je len začiatok. Mali by pokračovať v digitalizovaní 19. storočia. A dobre by bolo spracovať aj matriky evanjelickej cirkvi v Jamine. Potrebné budú teda ďalšie podpory.

Riaditeľka knižnice ukázala metódu používania programu pomocou videonahrávky, potom pri počítačoch si mohli záujemcovia vyskúšať projekt.

Pavol Kutej mladší sa poďakoval župnej slovenskej samospráve, knižnici i Pánu Bohu, že umožnili uskutočniť tento projekt. Čabänia tak dostali možnosť zachovať dokumentáciu o svojich predkoch. Projekt uľahčí aj prácu Slovenského výskumného ústavu. Alžbeta Hornoková Uhrinová zablahoželala k nasledovaniahodnému projektu a poďakovala sa za prácu všetkým zúčastneným.

Čabianske digitalizované matriky sú dostupné v župnej knižnici a v archíve Čabianskej evanjelickej cirkvi v návštevných hodinách.

Ildika Očovská

Peštiansky perkelt Gregora Martin a Papucseka
Vianočné trhy

V Budapešti je - vlastne pomaličky už iba bolo - niekoľko vianočných trhov: pri Bazilike, za Radnicou, na druhej strane Dunaja, na Budíne tiež, no a na hlavnom vianočnom námestí v pešej zóne v samotnom centre, na Vörösmartyho námestí. Asi to je náhrada za to, že tento rok sa začali tieto podujatia akosi neskoro. Koncom novembra som ešte videl bezradných cudzincov, ako krútia hlavami: Predsa tu mali byť vianočné trhy! Vo Viedni a Bratislave to už fičí naplno! Tu nejaký premúdry úradník našiel predpis, podľa ktorého viac ako 20 dní trhy trvať nemôžu. Vlani vyhlásil tento pľac za najlepší na svete britský denník Daily Mail, predvlani vyhodnotili budapeštianske centrálne vianočné trhy svetové agentúry za najkrajšie - teraz budú najkratšie. Čo už? Aj to je rekord...

Stačí sa len trocha prejsť okolo drevených stánkov, a človek je nútený zvolať: Preboha, invázia Slovákov nebola taká azda od druhej polovice 19. storočia! Niektorí sú ešte bezradní, ďalší už získali prehľad, Zuzka, Janka, Peter a Milan z Nitry napríklad vedia, že punč je tu horší než vo Viedni, lebo je presladený. Nepriamo sa s mladými zo Slovenska sporí turistický sprievodca László, ktorý tvrdí, že sem ľudia nechodia kupovať punč, ale atmosféru. Do tej tohtoročnej patria novinky ako plnené prasiatko pečené v peci, alebo rôzne guláše, perkelty, kapusta vo veľkom bochníku, tzv. bosniaku.

Ja si svoje novinky a svoju atmosféru nachádzam na zadnej terase známeho luxusného hotela, kde šéfuje milá dievčina Rita. Sú tu dôvtipné drevené lavice, ktoré vás chránia pred silným vetrom. Plus je tu veľký zliatinový kôš plný žeravých uhlíkov. A varené víno majú nielen biele a červené, ale aj ružové. Miestoprísažne vyhlasujem, že v širokom okolí najlepšie, hoci trocha drahšie. Inak celé je to akoby predražené: 1500 forintov je najnižšia cena jedla, to sú len klobásy a hurky. Toľko stojí aj obľúbený sedmohradský trdelník. Rita však má aj palacinky, samozrejme sladké, ale aj slané. Pozrimeže, s lososom, špenátom, potom so syrom a šunkou, no a zrejme vrchol, so štipľavou paprikou. Dievčina sa aj usmieva s patričnou dávkou škodoradosti, prinajmenšom však huncútsky.

Sprievodca z jedného autobusu z vyše desiatich zo Slovenska, ktoré som videl ja, teda Slavo od Nitry, bol určite na terase u Rity tiež. Inak by nemohol porovnávať Viedeň s Budapešťou takto: „Tu je lepšie, sú tu krajší ľudia“...

Mikuláš zavítal medzi deti sarvašskej slovenskej školy

Okná slovenskej školy sa i tento rok rozžiarili prekrásnymi ozdobami, ktoré vďaka zručnosti popoludňajších učiteliek - vychovávateliek čarom svetla a tieňov vytvorili nádhernú predvianočnú atmosféru. Svetlá sa slávnostne rozsvietili v prvú adventnú nedeľu. Nielen čas Vianoc, ale aj adventu sa má prežívať v pokoji a v pohode. Ľudia si zhotovovali adventné vence už v 19. storočí. Myšlienka pochádza od hamburského duchovného Johanna Wichlerna, ktorý si v r. 1860 zavesil vo svojom dome na strop obrovský čečinový veniec a pripevnil naň 24 sviečok, na každý adventný deň jednu. Dnes dávame štyri sviečky podľa počtu adventných nedieľ.

 V pondelok pred vyučovaním riaditeľka školy Zuzana Medveďová zapálila prvú sviečku na adventnom venci v priestoroch auly. Popriala žiakom prekrásne predvianočné dni a vyjadrila želanie, aby si všetci v tomto čase otvorili svoje srdcia láske a porozumeniu.

V deň svätého Mikuláša zažiarili plamienky v očiach detí, keď do auly nečakane vstúpil „skutočný“ Mikuláš. Nádherná atmosféra mikulášskeho dňa priniesla deťom sladkú odmenu. Tieto maškrty prostredníctvom Mikuláša zaslal deťom slovenskej školy primátor mesta Sarvaš Michal Babák, za čo mu patrí nesmierna vďaka. Svoju radosť prejavili deti spevom pod vedením učiteľov Csilly Sindelovej a Zoltána Fonáda. Spoločne zaspievali piesne o zime, o snehu a samozrejme o Mikulášovi. Vo večerných hodinách zavítal Mikuláš aj medzi deti bývajúce v internáte slovenskej školy. Z obrovského vreca červeno-biely muž vyberal darčeky, ktoré im vlastnoručne zhotovili učiteľky. Červený šál s monogramom každého dieťaťa bol aktuálnym darčekom. Radosť deťom urobili aj hračky a sladkosti v podobe malého pohostenia.

Na Slovensku v predvečer Mikuláša si deti vyčistia topánky či čižmičky a čakajú, čo im do nich vloží do rána Mikuláš. Čižmičky sa tak naplnia sladkosťami a ovocím, a ak deti neposlúchali, možno si v nich nájdu varechu, zemiaky alebo uhlie.

Na mikulášsku noc nejde len o materiálne veci. Oveľa cennejšie sú spoločné chvíle strávené v kruhu rodiny, a tých je v dnešnom svete čoraz menej. Tieto chvíle plné pokoja a radosti sa nedajú nahradiť ničím na svete.

Alena Kosc

Národnostný deň v Eleku

Elek je malé mestečko vo východnej časti Békešskej župy, pri hraniciach s Rumunskom. Jeho názov sa spomína už v listine z roku 1233. Počas tureckej okupácie spustošenú obec roku 1724 Nemcami znovuosídlil barón Ján Juraj Harruckern. Život tu žijúcich ľudí v každom období determinovala dobrá úrodná pôda a poľnohospodárstvo. Osada sa pekne rozvíjala. V priebehu 290 rokov sa do Eleku presídlili aj slovenské, rumunské a maďarské rodiny z okolitých slovenských obcí. Takto vznikla v juhovýchodnej lokalite Maďarska malá slovenská kolónia, ktorá od roku 2003 každý rok usporiada Slovenský národnostný deň. Slovenská samospráva a Spolok Slovákov zorganizovali 30. novembra 11. Národnostný deň. Aktivisti slovenskej spoločnosti už od rána chystali gastronomické špeciality na zabíjačkovú hostinu, na ktorú pozvali svojich priateľov. Na Kossuthovej ulici, ešte pred západom slnka, obdivovali nedávno obnovenú impozantnú budovu Kultúrneho strediska Mihálya Reibla. Tu privítali hostí predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Judita Kuruczová Czvalingová a predseda Spolku Slovákov v Eleku Tibor Döme. Medzi hosťami boli aj starosta mesta Ladislav Pluhár, riaditeľ základnej školy Ladislav Pelle a vedúci predstavitelia národností žijúcich v Eleku. Na slávnosti sa zúčastnili aj predseda Slovenskej samosprávy v Čabasabady Matej Kešjár a vedúca Slovenského klubu v Békešskej Čabe Alžbeta Ančinová, ako aj členovia slovenskej spoločnosti v Čabačude. Veľká sála budovy bola plná, keď sa začal program. Slovenskú kultúru predstavili členovia Slovenského ľudového spevokolu v Poľnom Berinčoku a miestneho tanečného súboru. Detská tanečná skupina Škovránky zatancovala Karičku z Parchovian. Vedúcou skupiny je Kristína Gerová. Tanečná skupina z Eleku, pod vedením Ladislava Gála predviedla s veľkým úspechom békešské tance a tance z Malého žitného ostrova.

Po kultúrnom programe bola ochutnávka zabíjačkových jedál. Mäsovú polievku podávali s varenou cestovinou, takzvanými gágorčokmi alebo brdovcami, ktoré prichystali elekské gazdinky. K bravčovému perkeltu servírovali varené zemiaky a sudovú kyslú kapustu. Na záver ponúkali aj jaternice, „cigánky“ a klobásy.

Gazdovia, gazdinky a tanečníci v Eleku opäť úspešne predstavili svoju slovenskú ľudovú kultúru.

 Ildika Očovská

Cena Za národnosti Zuzane Laukovej

Za mimoriadnu prácu vykonávanú v prospech národnostnej kultúry dostalo v Budínskej Redute vyznamenanie Pro Cultura Minoritatum Hungariae osem pedagogických odborníkov resp. spolkov. Ocenenie každoročne udeľujú od roku 1995 v rámci národnostného galaprogramu organizovaného pri príležitosti Dňa národností. Tohto roku dostali ocenenie Folklórna skupina Spolku Slovincov v Maďarsku v Szakonyfalu, Folklórna skupina Tanac, ktorá pestuje tradície chorvátskej národnosti, resp. Srbské folklórne centrum Tabán. Plaketu a čestný diplom si prevzali aj riaditeľ Cigánskej základnej umeleckej školy Fund Ferenc Orsós, hudobník s gréckymi koreňmi Jorgosz Kollátosz, učiteľka na dôchodku Teréz Rónaiová Kiszlerová za prácu vykonávanú v prospech nemeckej národnosti a slovenská pedagogička Zuzana Lauková. Ocenenie udelili post humus aj nebohému dlhoročnému aktívnemu dejateľovi rumunskej baptistickej kongregácie v Maďarsku Demeterovi Ruszovi.

V rámci IX. Národnostného galaprogramu sa predstavilo všetkých 13 národností Maďarska: bulharská folklórna skupina Jantra, cigánska ľudová kapela Fláre Beás, grécky klarinetista Jorgosz Kollátosz, chorvátska FS Tanac, dychovková kapela nemeckého Hudobného spolku z Vecsésu, rumunská FS Györgya Nyisztora, srbská FS Tabán, slovenský FS Zelený veniec z Ečeru, FS Spolku Slovincov v Maďarsku zo Szakonyfalu a ukrajinský huslista Mihály Stefko.

Zuzana Lauková

Zuzana Lauková sa narodila v slovenskej národnostnej rodine v Slovenskom Komlóši. Učiteľský diplom v odbore slovenčina a biológia získala na Pedagogickej vysokej škole Gyulu Juhásza v Segedíne. Následne vyučovala vo svojej bývalej komlóšskej základnej škole okrem týchto odborov aj ľudový tanec. Neskôr tu pôsobila ako zástupkyňa riaditeľky, od roku 2008 je riaditeľkou inštitúcie.

Od skorého detstva mala na ňu veľký vplyv slovenská kultúra, už v základnej škole sa venovala ľudovému tancu a hre na mandolíne a dodnes je členkou Mandolínovej skupiny Tremolo. Počas stredoškolských štúdií bola členkou, neskôr umeleckou vedúcou Tanečného súboru Komlóš. V súčasnosti už nie je v tejto funkcii, ale tancom a cennými radami dodnes pomáha súboru.

Zuzana Lauková je už viac rokov poslankyňou Slovenskej národnostnej samosprávy v Slovenskom Komlóši, je členkou Organizácie komlóšskych Slovákov a predsedníčkou Nadácie za slovenskú národnostnú vzdelanosť. Doposiaľ publikovala množstvo článkov, štúdií, preložila viaceré učebnice. Za túto činnosť jej Národnostný výbor Békešskej župy udelil cenu „Za našu národnosť“ a Slovenská republika uznala jej rozmanitú pedagogickú činnosť Cenou sv. Gorazda.

Za túto viac desaťročnú mimoriadnu činnosť na poli slovenského školstva, kultúry a verejného života jej teraz Maďarský osvetový ústav a lektorát výtvarného umenia (MOÚ) udelil cenu Pro Cultura Minoritatum Hungariae.

MTI - zp

Novembrové zasadnutie Slovenskej samosprávy Peštianskej župy

Novembrové zasadnutie Slovenskej samosprávy Peštianskej župy bolo netradične v budove Celoštátnej Slovenskej samosprávy v Maďarsku. Rokovanie otvoril predseda zboru Ondrej Csaba Aszódi. Prvým rokovacím bodom bolo vyhodnotenie súbehov vypísaných Peštianskou župou. Svoje konkurzné práce poslalo 19 samospráv, všetci vyhoveli požiadavkám a prítomní členovia im jednohlasne udelili podporu v hodnote 40 000 forintov. V následnom rokovacom bode si vypočuli správu o plnení rozpočtu v treťom štvrťroku 2013. Predseda spolu s národnostným referentom župy referovali o tom, na aké účely boli peniaze vyplatené. Správu a plnení rozpočtu a koncepciu rozpočtu na rok 2014 zbor jednohlasne odsúhlasil. Rokovanie pokračovalo o slovenskej recitačnej a komunikačnej súťaži pre nižšie a vyššie ročníky základných škôl Peštianskej župy, ktorú tohto roku zorganizoval župný zbor 3. decembra v Mlynkoch. V záverečnom rokovacom bode sa rozprúdila diskusia o zmene termínu pre podporu národnostných samospráv na základe splnených úloh. V budúcom rozpočtovom roku, teda od 1. januára 2014 sa budú brať do úvahy iba aktivity v období od 1. apríla do 31. decembra 2013 a nie do konca marca ďalšieho roku, ako to bolo doposiaľ, preto už druhé verejné zasadnutie Peštianskej župy bude 13. decembra o 9. 00 hodine na Radničnej ulici.

Po zasadnutí sa členovia zboru presunuli do veľkej sály CSSM, kde sa konala konferencia s názvom Fórum o voľbách.

ik

Recitačná a komunikačná súťaž v Mlynkoch

Slovenská samospráva Peštianskej župy usporiadala 3. decembra recitačnú a komunikačnú súťaž pre žiakov základných škôl v župe, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet.

Vyše štyridsať žiakov ôsmich základných škôl Peštianskej župy so svojimi učiteľmi netrpezlivo čakalo v Stredisku pilíšskych Slovákov v Mlynkoch, aby mohli ukázať, ako sa naučili básne, resp. ako sa pripravili na súťaž. Slovenská samospráva Peštianskej župy usporiadala túto súťaž hlavne preto, lebo žiaci týchto škôl nemajú veľa príležitostí preukázať svoje znalosti slovenčiny. V týchto školách sa vyučuje slovenčina ako predmet, teda ťažko porovnávať ich vedomosti s deťmi z výchovno-vzdelávacích inštitúcií, ktoré majú v učebnom pláne viac hodín slovenčiny.

Prítomných privítala riaditeľka základnej školy hosťujúcej obce Marta Papučková Glücková. Zvlášť privítala riaditeľku študijného obvodu Katalin Dala-Nagyovú, ktorá s radosťou prijala pozvanie na súťaž. Ako vo svojom príhovore poznamenala, hoci podujatie sa berie ako súťaž, je to vlastne sviatok, počas ktorého sa stretajú priatelia a známi. Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Marta Demjénová a zaspomínala na tie súťaže, na ktorých sa zúčastnila ako žiačka. Spomenula si na trému, ktorá sa prejavovala na každom inak: niekto bol veselý, niekto čulý, iný sa zahĺbil do seba - presne tak, ako aj teraz.

Po príhovoroch nasledovalo trocha spevu. Ako povedala M. Papučková Glücková, žiaci miestnej základnej školy pripravili krátky hudobný program, aby sa účastníci súťaže mohli uvoľniť. Vypočuli sme si prekrásne pilíšske slovenské ľudové piesne v podaní Petry Galdovej a členiek slovenského speváckeho zboru pod vedením mladej učiteľky Marty Papučkovej.

Pred súťažou sa žiakom prihovoril aj predseda organizátorskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi, ktorý vyjadril radosť z toho, že aj v Peštianskej župe sú také školy, kde sa vyučuje slovenčina. „Buďte hrdí na to, že máte slovenské korene a že máte možnosť chrániť kultúru, identitu a jazyk vašich predkov,“ povedal. Potom sa už žiaci rozišli na dve dejiská súťaže. Recitátori zostali v divadelnej sále, kde mohli zarecitovať básne pred porotou v zložení: Katarína Szabová Tóthová ako predsedníčka a členky: Gizela Molnárová a Katarína Sziveková z Mlynkov, Mária Nagyová z Čívu a pisateľka týchto riadkov.

Účastníci komunikačnej súťaže si zmerali sily pred školskou referentkou CSSM Erikou Lázárovou a bývalou učiteľkou v Mlynkoch Helenou Holczapfelovou Kolozsváriovou, ktorá pripravila aj témy súťaže. Ako nám prezradila, dbala o to, aby boli podobné témam na jazykovej súťaži, nakoľko viacero žiakov vyšších ročníkov má namierené práve na jazykovú súťaž. Najprv si vypočuli text, potom na základe toho mali po maďarsky aj po slovensky otázky. V ďalšej úlohe sa mali predstaviť, potom hodnotili ich komunikačné schopnosti podľa tém, ktoré si žiaci vytiahli.

Súťaž prebehla hladko, žiaci boli šikovní, porota im v hodnotení nemala v podstate čo vytknúť, iba vyjadrila nádej, že súťaž nebola posledná a organizátori budú v nej pokračovať aj o rok.

Eva Fábiánová

I. kategória (1. a 2. tr.)
1. Malina Bondorová
2. Lili Bobósová
3. Boglárka Kelemenová
osobitná cena: Virág Zemenová

II. kategória (2. a 3. tr.)
1. Bence Bátyi
2. Zselyke Szemánová
3. Viktória Petyeráková
osobitná cena: Bálint Juhász

III. kategória (4. a 5. tr.)
1. Réka Pénzeliková
2. Bendegúz Sándor
3. Dóra Sebőková

Komunikačná súťaž:
1. Izabella Roobová
2. Katinka Strehárska
3. Šára Prasnová

Naša literatúra v centre Novohradu
Prezentácia najnovšej zbierky Zoltána B. Valkána Jabloň

Slovenská národnostná samospráva v Šalgótarjáne a Spolok šalgótarjánskych Slovákov a ich priateľov usporiadali 6. decembra bohatý kultúrny program. Slovenské popoludnie uviedla súťaž Kto čo vie o Slovákoch v Maďarsku, v Novohradskej župe a na Slovensku. Po kvíze sa uskutočnilo stretnutie s našimi spisovateľmi Zoltánom B. Valkánom, Gregorom Papučkom a Imrichom Fuhlom. Záverom organizátori predstavili nový slovensko-maďarský fotoalbum, zobrazujúci 25 slovenských národnostných osád z Novohradskej a Hevešskej župy: To sme my - Mi ezek vagyunk. Na popoludnie pozvali priaznivcov slovenskej literatúry a záujemcov o slovenské dianie v Maďarsku z mesta a širšieho okolia.

Je potešiteľné, že predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková nezabúda na našich perom požehnaných autorov a už tradične v predvianočnom období ich pozýva do Šalgótarjánu na stretnutie s čitateľmi. Tentoraz to boli traja spisovatelia z Budapešti a z pilíšskych Mlynkov, pričom všetci pochádzajú z najstarších pilíšskych dedín: Pleš (Mlynky) a Kostelec (Kestúc), čo asi nie je náhoda.

Pani predsedníčka nás privítala pred Župnou knižnicou Bálinta Balassiho. V sále sa práve skončil kvíz a my sme sa cez prestávku mohli zvítať s obecenstvom. Stretli sme sa so známymi z rôznych okolitých slovenských osád, napríklad s predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Níži Zuzanou Kučerovou, oduševneným organizátorom Jozefom Budaiom z Kirťu či členkou Slovenskej samosprávy v Lucine Piroškou Gyöngyösiovou.

Literárne stretnutie uviedla pani Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá odovzdala slovo básnikovi Imrichovi Fuhlovi, tentoraz pútavému a vtipnému moderátorovi. Na knihami pokrytom stole bola aj čerstvá novinka - Zoltán Bárkányi Valkán správne načasoval jej vydanie. Z tlačiarne ju priviezli v ten deň ráno v Budapešti a popoludní ju už predstavili tu, v Šalgótarjáne. Autor si už zvykol, že v poslednej dobe každý druhý rok vydá novú zbierku. Táto - v poradí piata - obsahuje 27 epických útvarov, medzi nimi titulnú poviedku Jabloň. Podľa starej animistickej viery stromy, podobne ako ľudia, majú svoje dejiny. Sú stelesnením ducha našich predkov. Čo všetko by sme sa dozvedeli od tejto jablone, keby vedela hovoriť! - povedal moderátor a odovzdal slovo autorovi najnovšej zbierky.

Zoltán B. Valkán vychádzal z titulnej poviedky Jabloň, z dejín stromu, ktorý vo svojej záhrade zasadil toho času človek, istý Karol, ktorý po vojne, v rámci slovensko-maďarskej výmeny obyvateľstva, opustil svoj rodný kraj a presídlil sa na druhú stranu Dunaja. Ale na tú jabloň ani po mnohých desaťročiach nemohol zabudnúť. Medzitým záhrada a v nej aj jabloň dostala nového majiteľa, ktorý sa od rodičov dozvedel, že bola zasadená presne v roku jeho narodenia. Aj preto ju mal rád a opatroval ju. Blízko nej si postavil dom... Záhadné zmeny nastali aj v ďalšom vývoji jablone... Okolo týchto zmien autor pospomínal veľa životných peripetií, strastí, i krásnych ľudských príbehov... Má o tom aj svoje bohaté životné skúsenosti. Čo všetko ľudia v tej dobe museli prežiť, pretrpieť... Aj tí, ktorí sa presídlili, aj tí, ktorí ostali doma. Ani Karol, ktorému doliehalo na chrbát osem krížikov, nevydržal. Ešte raz v živote túžil vidieť tú jabloň. Prišiel spolu s manželkou do svojho rodiska ešte raz si ju pozrieť... Aby autor nemusel všetko vyrozprávať, rozdal prítomným svoju novú knižku, kde sa to môžu dočítať.

Imrich Fuhl sa poďakoval Z. B. Valkánovi za vystúpenie a odovzdal slovo svojmu krajanovi, tiež Mlynčanovi Gregorovi Papučkovi, ktorý načrel trocha do histórie. Pripomenul, že Slováci v Maďarsku mali medzi dvoma svetovými vojnami svojich ľudových básnikov a prozaikov. Keďže nemali možnosť osvojiť si vyspelú, modernú slovenčinu, písali vo svojom nárečí. Boli to uvedomelí Slováci (napr. sarvašskí bratia Korbeľovci), a tak takmer všetci sa koncom 40. rokov presídlili na Slovensko. Tí, ktorí tu ostali, nemali na čo nadviazať. Až v roku 1955 tu vyšla prvá literárna antológia (Hrušky mamovky Špiakovej), ale nastávajúce roky nežičili rozvoju našej literatúry. Až po roku 1975 nám ako-tak začalo svitať na lepšie časy, v týždenníku Ľudové noviny sa začali uverejňovať naše básne, poviedky a čoskoro vyšla aj antológia Výhonky (1978). V roku 1981 sme si založili Literárnu sekciu, prvú to literárnu organizáciu v histórii Slovákov v Maďarsku. Až potom začali vychádzať spočiatku antológie a čoskoro aj samostatné zbierky básní a prózy našich autorov. Dokonca nielen doma, ale i na Slovensku. Na ukážku G. Papuček predstavil niektoré svoje básne. I keď píše iba po slovensky, život ho naučil, že niektoré básne musí preložiť aj do maďarčiny. Nie všetci prítomní ovládali slovenčinu, preto sa predstavil aj do maďarčiny preloženými básňami. Účastníkom literárneho popoludnia predstavil aj našu literatúru pre deti, od vlastných zbierok detských básní cez zbierku ich zhudobnených variantov až ku CD nahrávke. Nakoniec predstavil aj zbierku prekladov básní Sándora Weöresa Keby svet bol drozdom. Prítomní si vypočuli, ako znejú Weöresove detské básne po slovensky, presvedčili sa o tom, že takisto sa dajú recitovať, ba aj spievať. Dokonca naša kapela Debnička mala s nimi toho času aj na Slovensku veľký úspech. G. Papuček priniesol svoju zbierku básní Na tom našom nátoni a Z. B. Valkán zbierku Jabloň, stretnutie s čitateľmi vyústilo do veselej autogramiády.

Slovenské pani učiteľky by si rady boli kúpili aj knižky zhudobnených básní Zaspievajme si!, ako aj preklady Keby svet bol drozdom, ale tie boli iba na ukážku. Bola by veľmi potrebná ich reedícia, aby sa dostali všade tam, kde sa vyučuje slovenčina.

Organizátori na záver rozdali prekrásny a veľmi osožný fotoalbum, ktorý predstavuje 25 slovenských osád Novohradskej a Hevešskej župy. Nádherné farebné fotografie dopĺňa stručný text v slovenskom, maďarskom a anglickom jazyku o histórii jednotlivých obcí, o živote tamojších Slovákov a o miestnych slovenských samosprávach.

Na literárnom stretnutí v Šalgótarjáne sa zišli naši spisovatelia s pozornými organizátormi a so skvelým obecenstvom, ktoré prejavilo úprimný záujem o ich tvorbu.

GP

Sviatočné tradície Slovákov v Maďarsku

Dočasná výstava Naša budúcnosť v našej minulosti v Múzeu M. Munkácsyho v Békéšskej Čabe predstavuje dodnes živé tradície Slovákov v Maďarsku. Výstava prezentuje 10 ustrnutých momentov. Začína sa s koledovaním na Vianoce (Veňarec). Nasledujúcou štáciou je ečerská svadba, ktorá sa stala svetoznámou vďaka Maďarskému štátnemu ľudovému súboru. Blížiac sa k fašiangom návštevník sa ocitne v pilíšskych Mlynkoch. Vznešeným momentom Veľkej noci u gréckokatolíkoch v Baňačke je posväcovanie pásky. Na Turíce v Maglóde evanjelici ozdobujú kostol topoľom, na ktorý uviažu vyšívané ručníky. Slováci v Čemeri a Kerepeši na Sviatok Božieho tela pripravujú jedinečný kvetinový koberec. Procesia zachovaná na povodí rieky Galga (Pišpek) v deň sv. Marka sa viaže k posväcovaniu pšenice v chotári dediny. Slovenskí evanjelici, ktorí sa usadili na okolí Níreďháze, po skončení žatvy, so súhlasom gazdu oslavovali na dožinkovom bále. Príchodom jesene sa skončia letné zbery a v kostole v Sarvaši sa požehnajú plodiny a obilie. Oberačku hrozna spoznáme cez tradície kestúckych Slovákov.

Výstava je realizovaná novátorsky. Chýbajú postamenty, vitríny, kordóny. Priestor je otvorený a návštevník priam vkročí do scény. Dôraz sa kladie na figuríny. Ľudový odev - vďaka ktorému sa odlišujú jednotlivé slovenské lokality - je požičaný od súkromných osôb, na výstavu sa dostali vďaka terénnemu výskumu kurátorky. Kontext žánrom dávajú veľkorozmerné archívne fotografie, ktoré sú doladené k jednotlivým scénam, ako ich pozadie. Vzťah roviny a viacrozmernosti udržuje sálu v stálom pohybe. Na podlahe sály je ako koberec rozprestretá mapa Maďarska, na ktorej sú označené lokality slovenských komunít, ktoré sú predstavené na výstave.

Výstavu vysnívala a zrealizovala kurátorka Katarína Király, ktorá skúma jazyk, odev, gastronómiu, zvykoslovie, tanečnú tradíciu Slovákov v Maďarsku, archivuje ich dôkladnou odbornosťou a nadnes ich sprostredkovala aj ako verejné dedičstvo. K výstave napísala aj katalóg, ktorý je v súlade s výstavou rovnako elegantná a obsažná publikácia.

Eszter Csonka-Takács, riaditeľka
Riaditeľstvo Nehmotného kultúrneho dedičstva
Prírodné národopisné múzeum (Skanzen)

Slovenská hudba vo Vojvodine 2013

S podobným názvom sa konalo sympózium na pôde Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade. Táto profesionálna kultúrna ustanovizeň bola založená v roku 2008 Zhromaždením Autonómnej provincie Vojvodiny a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny.

Cieľom ústavu je okrem iného realizovať rozvojovo-výskumnú, informačno-dokumentačnú a komunikačnú činnosť, zvyšovať kvalitu kultúrnych a umeleckých podujatí, odborné zdokonaľovanie a vzdelávanie v kultúre a odbornou činnosťou zapájať sa do slovenskej kultúry a do celosrbského a celoslovenského kontextu. Ústav má aj zaujímavý a rozsiahly internetový portál kultúry vojvodinských Slovákov a vydáva ročenku Maják, s cieľom informovať verejnosť o aktivitách ústavu a zároveň zdokumentovať knižný, dokumentačný, fotografický a iný materiál z oblasti kultúry.

IX. konferencia Slovenská hudba vo Vojvodine sa sústredila na témy späté s výskumom tradičnej piesňovej kultúry a zaoberala sa významom hudobného ako aj etnologického výskumu, ktorý je základom tak širšej bádateľskej činnosti, ako aj jeho aplikácie na súčasné prezentačné formy.

Stretli sa tu muzikológovia, hudobníci a odborná verejnosť, ktorých pozdravila riaditeľka UKVS Milina Sklabinská a predstavila zborník z vlaňajšej muzikologickej konferencie o cirkevnej hudbe. Po úvodných slovách riaditeľky si hostia vypočuli príspevky štyroch pozvaných prednášateľov zo zahraničia. Dekan FF Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Bernard Garaj prednášal na tému: Semináre k problematike dokumentácie a edície ľudových piesní organizované Spolkom hudobného folklóru, Ján Botík hovoril o koncepte výskumu vojvodinských Slovákov a Marta Botíková o problematike zahraničných Slovákov, s dôrazom na Slovákov vo Vojvodine.

Slovákov z Maďarska reprezentovala riaditeľka Výskumného ústavu CSS v Maďarsku Anna Kováčová, ktorá predstavila pôsobnosť a činnosť Výskumného ústavu a hovorila aj o etnologickom programe bádateľskej dielne a predstavila výskum hudobného kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku ako príklad dobrej praxe. V prednáške sa sústredila predovšetkým na zberateľskú činnosť tradičného piesňového repertoáru Slovákov v Maďarsku v minulosti a súčasnosti a podrobnejšie demonštrovala terénny výskum a výsledky zbierania hudobného folklóru etnografov z Maďarska Štefana Lamiho a Ondreja Krupu, a zo Slovenska muzikologičky a etnografky z Ústavu etnológie SAV E. Krekovičovej. Spomenula aj tú skutočnosť, že o dobrej a úspešnej spolupráci maďarských a slovenských zberateľov počas terénneho výskumu svedčí v roku 2000 vydaný zborník piesňového repertoáru pod názvom Na berínskom moste. Ľudové piesne z Poľného Berinčoka (L. Hentz, E. Krekovičová, O. Krupa, I. Očovská).

Po seminári nasledoval kultúrno-hudobný program v štúdiu M Radia Vojvodiny, koncert z diel hudobného skladateľa Viliama Figuša-Bystrého, ktorý po ukončení štúdia na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici odchádza najprv do Piliša (1893) a potom štyri roky (1903-1907) pôsobil v Padine.

Jedným z cieľov pozvania riaditeľky Výskumného ústavu CSS v Maďarsku na muzikologickú konferenciu bolo aj nadviazanie pracovných a odborných kontaktov medzi dvoma inštitúciami, ktoré zastrešujú slovenskú minoritu a prerokovať možnú spoluprácu, spoločné programy. Prvým krokom spolupráce bude v roku 2014 prezentácia reprezentatívnej a obsažnej publikácie Slováci v Srbsku z aspektu kultúry, ktorá približuje jedinečný fenomén života Slovákov na Dolnej zemi širšej verejnosti v Maďarsku.

A. K.

Veľká Bukovinka oslavuje 60. výročie

Koncom októbra sme dostali pozvanie do Répašskej Huty na oslavu 60. výročia miestnej tanečnej skupiny. My, Novohuťania sme susedmi obyvateľov Répašskej Huty.

Obec Répašská Huta leží v krásnom prostredí, v lone Bukových vrchov. Jej obyvatelia sú známi svojou usilovnosťou a priateľskosťou. Aj naši predkovia vždy pestovali dobré vzťahy so svojimi susedmi. Spájal ich aj spoločný jazyk: slovenčina. Spievame podobné ľudové pesničky, totiž v minulosti naši predkovia , ba aj dodnes naši rovesníci, často spievali-spievajú spolu pri pálení vápna a uhlia. Aj naše ľudové zvyky sú podobné, čo poukazuje na to, že máme spoločné korene.

Navzájom si vážime naše kultúrne dedičstvo. Répašská Huta je asi jedinou obcou medzi slovenskými národnostnými sídlami, ktorá sa môže pýšiť 60. výročím miestnej tanečnej skupiny.

Slávnosť sa konala v krásnu októbrovú sobotu. Vstúpili sme do sály, kde už sedelo veľa pozvaných hostí. Boli tam zastúpené všetky vekové kategórie, a prišli i hostia zo Slovenska. Prvých tanečníkov pripravovali Jenő Baleják a Pál Bacsa, spolupracovníci Zväzu Slovákov v Maďarsku. V tých rokoch v rámci kultúrneho turné vystupovali vo všetkých slovenských obciach v Maďarsku. Neskôr sa stal vedúcim tanečníkov miestny učiteľ Lajos Szívós, ktorý bol vynikajúcim a nadaným členom aj tanečnej skupiny Slovenského učiteľského ústavu v Budapešti. Za dlhé roky prekrásnymi ľudovými tancami udržiaval kultúrny život v Répašskej Hute a pritom vyučoval aj na slovenskej základnej škole. Svoju prácu (ako tanečník-učiteľ) vždy vykonával s radosťou a láskou. Keď vyrástla jeho staršia dcéra Csilla, ktorá bola odmalička členkou tanečného súboru, stala sa po otcovi jeho vedúcou, a riadi ho s veľkolepými ambíciami až dodnes. Bohužiaľ, tejto slávnostnej chvíle sa pán učiteľ Lajos Szívós nedožil.

Večerný program sa konal v nádhernom ovzduší. Zlatý klinec slávnosti znamenalo vystúpenie 60-70-ročných bývalých členov súboru. Zrazu omladli, nič ich nebolelo a postupne sa zapojili do tanca aj mladšie generácie a mohli sme sa kochať aj v sólo predstavení mladých.

Na záver osláv nás obyvatelia Répašskej Huty pohostili chutnou večerou. Medzitým sa hostia zo Slovenska poďakovali obyvateľom za ich obetavú a namáhavú prácu, ktorú vykonali v záujme pestovania a zachovania prekrásnej ľudovej tradície tunajších Slovákov a zaželali im ďalšie úspechy. Po večeri sme sa všetci pustili do tanca. O dobrú náladu sa postarala kapela zo Slovenska. Prežili sme veselé, nezabudnuteľné chvíle, dôstojne sme oslávili 60. výročie tanečnej skupiny z Répašskej Huty.

Lujza Ladányiová

Zanikla Slovenská národnostná samospráva I. obvodu Budapešti

Písal sa rok 1998, keď som v prvom obvode Budapešti inicioval založenie Slovenskej menšinovej samosprávy. Voľby nám prešli úspešne, samosprávu sme si založili a stal som sa jej predsedom. Spolu sa v obvode založilo 6 menšinových samospráv. Prednosta úradu zvolal predsedov a informoval nás, že dostaneme dom, Dom národností, v ktorom bude mať každá menšinová samospráva svoju kanceláriu, a bude tam aj veľká sieň na rôzne programy, tú budeme používať spoločne. Aj finančnú podporu sme mali dostať ako zo štátneho rozpočtu, tak aj od obvodnej samosprávy. Bola to sľubná perspektíva. Niektoré obvody (napr. 14.) to tak aj uskutočnili. Nás však čoskoro zvolal starosta a povedal nám, že taký dom nám dať nemôžu. Dostali sme len jedinú maličkú miestnosť - čo síce nebolo nič, ale ani voľačo, keďže v takej miestnosti nemôže úradovať šesť samospráv. V roku 2002 sa počet našich samospráv zvýšil na 9(!), ale viac miestností sme ani napriek tomu nedostali. Po určitej dobe nám obvodná samospráva každý rok písomne oznámila, že môžeme rátať iba so štátnou podporou, oni nám financie neposkytnú. A tak sa k nedostatku priestorov pridala aj finančná tieseň. My sme však aj napriek tomu pracovali, robili sme čo sa dalo. Písali sme súbehy, občas nám z nich aj niečo kvaplo. Organizovali sme kultúrne programy, robili sme výstavy, aj pár kníh sme vydali, prekonávali sme aj samých seba.

Medzitým nám ubúdal čas nad hlavami, sem-tam nám niekto zomrel, hlavy nám ošediveli... Ale pri posledných voľbách v našom obvode sa založili už len 4 samosprávy. Päť národností rezignovalo, dokonca aj Srbi, ktorí tu nedávno ešte obývali celý Tabán! Aj počet poslancov nám znížili z piatich na štyroch. My Slováci sme sa ešte držali, i keď sme museli skúsiť, že choroba chodí nie po horách, ale po ľuďoch, čiže po nás. Z tohto dôvodu sme sa museli rozlúčiť aj s jednou z našich poslankýň. V zbore sme ostali len traja: dvaja vyše 75 roční dôchodcovia a jedna mladá poslankyňa. Nevýhodou mladých je, že nemajú dôchodok. Ak chcú žiť, musia pracovať, a síce tam, kde im zaplatia, čiže nie na našej samospráve. Tých 222 000 forintov, čo dostaneme na celý rok od štátu na fungovanie, by stačilo akurát na honorár jednému na jeden mesiac, a nie štyrom na celý rok. Žiaľ, v takejto „samospráve“ sa dá pracovať len bez honoráru. Je ako šitá pre dôchodcov. A tej práce je za daných okolností veľa. Prispelo k tomu v poslednej dobe aj neúmerne veľké množstvo nariadení, pravidiel, úloh a predpisov navalených vládnym úradom hlavného mesta na tieto štvorčlenné „samosprávy“, ktoré si nemajú ani z čoho, ani kde zariadiť úrad na vybavovanie takejto prebujnenej administratívy. A na jej vykonávanie sme ostali len dvaja, čo je málo na samosprávu aj podľa predpisov.

Suma sumarum, nič iné nám neostalo ako zasadnúť a uzniesť sa na rozpustení našej „samosprávy“. Pri takomto zaobchádzaní tu postupne zanikajú tie pôvodne menšinovými, dnes už národnostnými(!) nazývané „samosprávy“. Presne na tento jav už pred 24 rokmi zareagoval jeden z prominentných predstaviteľov maďarskej národnosti na Slovensku - nasledovne: “Avšak zánik Slovákov v Maďarsku - podľa povahy politických spojených nádob - neprispeje k dobrému pocitu Maďarov na Slovensku“ (László Dobos, Magyar Ifjúság, č. 9/1989). Čiže mnohí u nás ešte stále nevedia, čo sa stane s tým, „Kto druhému jamu kope…”

Gregor Papuček

Výročie ZSM v Budapešti

Zväz Slovákov oslávil 65. výročie svojho založenia koncom novembra v Budapešti. Divadelná sála Osvetového strediska A. Józsefa bola plná a na najväčšie potešenie nielen príslušníkmi staršej generácie, ale aj mladými, zväčša účastníkmi školy v prírode. V rámci slávnosti odovzdali aj vyznamenania Za slovenskú národnosť.

Som Slovák a som na to hrdý/ Som Slovenska a som na to hrdá - to bol nápis na prívesku, ktorý pripli každému účastníkovi pri registrácii.

Podľa predsedníčky ZSM Ruženky Egyedovej Baránekovej najdôležitejšou vecou, ktorú zväz vo svojej histórii urobil a stále ešte robí, je združovanie, spolčovanie a udržovanie slovenskej národnosti v Maďarsku. Ako povedala vo svojom slávnostnom príhovore, často sa stretávajú na rôznych podujatiach, preto nemá zmysel vyratúvať tieto programy. „Za všetkým tým, čo Zväz dokázal, je každý jeden Slovák. Všade sú stopy po vašej práci. Veľakrát to nie je do očí bijúca práca, ale bez nej by sme si nemohli povedať, že sa dožívame 65. rokov svojej existencie. Keď hovoríme o našich úspechoch, hovoríme o vás,“ povedala R. Egyedová Baráneková. Prečítala aj pozdravný list kancelárie prezidenta SR Ivana Gašparoviča, v ktorom o. i. sa písalo: „Prezident SR si veľmi cení dlhoročnú aktívnu a záslužnú činnosť Zväzu a obetavé napĺňanie jeho poslania. Vaša činnosť je veľkou oporou našich krajanov v Maďarsku a svetlým príkladom i pre iné krajanské organizácie Slovákov žijúcich v zahraničí.“ Listom pozdravili jubileum spoločenskej organizácie aj podpredseda vlády a minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák, minister kultúry Marek Maďarič a minister školstva Dušan Čaplovič. „Veľmi ma mrzí, že k dnešnému spoločnému stolu si nezasadli všetci pozvaní hostia, resp. že neprišli na naše pozvanie. Myslím si, že aj keď problémy máme, lebo máme iné názory, chtiac-nechtiac patríme spolu,“ povedala predsedníčka ZSM.

Prítomným sa prihovoril aj bývalý predseda ZSM Matej Šipický, ktorý načrtol históriu a možnosti ďalšieho fungovania jubilujúcej slovenskej organizácie s najdlhšou históriou na území Maďarska. Prítomných pozdravil aj predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík a ako predstaviteľ ministerstva ľudských zdrojov Anton Paulik. Zástupca generálneho riaditeľa národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov hovoril o svojich pocitoch, nakoľko je zakladateľom organizácie, ktorá bola prvým konkurentom tejto spoločenskej organizácie (OSMM - pozn. red.). „Ako som sa sem chystal, pozrel som si údaje štatistického úradu, podľa ktorých v roku založenia Zväzu priemerná životnosť muža bola 57 rokov a ženy 63 rokov. Zväz prežil obe,“ povedal a dodal, že o životaschopnosti tejto organizácie hovorí jej spoločenské zázemie, členská základňa a rôzne aktivity, ktoré ju zviditeľňujú. Riaditeľ Krajanského múzea Matice slovenskej Daniel Zemančík tiež pozdravil jubilujúcu organizáciu.

Na slávnostnom podujatí vystúpili slovenský spevokol a detská spevácka skupina z Mlynkov. Mohli by sme to nazvať aj stretnutím generácií, nakoľko členovia detskej speváckej skupiny Nikoleta Smetanová, Ráhel Szendiová a Zselyke Semánová spievali za hudobného sprievodu Marty Papučkovej prekrásne pilíšske ľudové piesne a obdarovali na javisku členov pávieho krúžku aj kyticami kvetov. Podobné boli aj príhovory dvoch mladých, Michala Tataiho a Anny Komjáthiovej. Obidvaja vyzdvihli dôležitosť podujatí ZSM organizovaných pre slovenskú mládež.

Po príhovoroch premietli film o škole v prírode Horehronie, pripravené Atilom Rusnákom a účastníci školy v prírode, žiaci z Dabašu, Čívu a Kestúca sa predstavili s krátkou piesňou.

Vyznamenanie Za slovenskú národnosť neodovzdáva ZSM ročne, iba pri väčších jubileách organizácie, zväčša svojim aktívnym členom, resp. aktivistom, ktorí úspešne pracujú za zachovanie našich tradícií, kultúry a jazyka. Vyznamenanie dostáva z každého regiónu jedna osoba. V tomto roku to boli zo sarvašského regiónu Katarína Fehérová, z békešskeho regiónu Piroška Majerníková, z komlóšskeho regiónu Anna Molnárová, z peštianskeho regiónu Ľudmila Kochanová Cebová, zo zemplínskeho regiónu Estera Kissová, z komáromského regiónu Mária Voderacká, z novohradského regiónu Katarína Plevová. Okrem toho vyznamenanie prevzali aj starosta a vedúca slovenskej samosprávy v Alkári Ondrej Štuler a Judita Kasalová Sabadová za zachovanie výučby slovenčiny v dedine, a jubilujúci básnik Juraj Antal Dolnozemský.

Záverom sa účastníci osláv zabávali pri vystúpení folklórneho súboru Železiar z Košíc.

(ef)