1 otázka - 1 odpoveď
odpovedá predsedníčka Kruhu priateľov Slovenského Komlóša v Budapešti Alžbeta Hollerová Račková

- Stali ste sa novou predsedníčkou Kruhu priateľov Slovenského Komlóša v Budapešti. Čo tomu predchádzalo a aké máte plány?

- Už v predchádzajúcom volebnom období, teda päť rokov som bola členkou predsedníctva spolku a odvtedy sa snažíme o to, aby sme nejakým spôsobom oslovili aj mladších ľudí, ktorí sú z Komlóša a žijú v Budapešti. Avšak nielen z Budapešti, lebo sme vlastne celoštátnym spolkom, máme členov aj v Matre, v Stoličnom Belehrade. V Slovenskom Komlóši máme samostatnú skupinu, s ktorou spolupracujeme a cez ktorú vlastne udržiavame kontakty s naším rodiskom, čo je hlavným zámerom a hlavnou náplňou činnosti kruhu Komlóšanov.

Našou snahou teda je, aby sme oslovili mladých, aj vedenie sme trochu omladili: v predsedníctve a v Dozornej rade máme odteraz dvoch ľudí, ktorí patria k ešte mladšej generácii ako ja a žijú v Budapešti. Počet členov spolku z dôvodu, že naši členovia starnú a buď sú už menej aktívni, alebo mnohí z nich zomreli, sa vlastne znižuje. Na to, aby sme tu pretrvali, je potrebné aj to, aby sme oslovili mladých. Hlavným zámerom nasledujúceho obdobia teda je, aby sme ich nejako aktivizovali, aby úplne nestratili kontakty s Komlóšom. Mnohí ešte chodia domov k rodine alebo k rodičom, ale o pár rokov sa to môže zmeniť, a preto by sme ich chceli nejakým spôsobom osloviť, keď potrebujú, pomôcť im pri organizovaní stretnutí, workshopov, ukázať im, čo tu tí mladí ľudia robia, ak majú nejaké podnikanie. Dobrým príkladom je Tünde Hrivnáková, ktorej sme toho času usporiadali v Slovenskom inštitúte módnu prehliadku a teraz už reprezentuje Maďarsko na medzinárodných prehliadkach. Niečo podobné možno osloví aj mladších.

Čo sa týka konkrétnych plánov, zatiaľ na tento rok máme tri. Spolu so Slovenským inštitútom si pripomenieme okrúhle výročie holokaustu, odvlečenia našich židovských spoluobčanov zo Slovenského Komlóša, čo viedlo k tomu, že v Komlóši židovská komunita zanikla. Máme mladého odborníka, ktorý je bádateľom dejín nielen komlóšskej židovskej komunity, ale aj židovskej komunity Békešskej župy. Venuje sa tejto téme aj v širšom kontexte a napísal o tom diplomovú prácu a vydal knihu. Máme tu dvoch spisovateľov, ktorí sa nejakým spôsobom, či už okrajovo, alebo konkrétne venovali tiež židovskej tematike. Prvý takýto večierok bude koncom septembra v inštitúte, kde bude prednášať István Balogh o komlóšskej židovskej komunite a čítať zo svojich vlastných diel budú István Gábor Benedek a Pál Závada. V októbri budeme mať podujatie v Slovenskom Komlóši, kde náš člen Ján Karkuš porozpráva deťom o svojich zážitkoch pri znovupostavení Mosta Márie Valérie a bude tam prezentovať aj svoje fotografie. Podobnú tematiku bude mať jeho popoludňajšia prednáška pre širšiu verejnosť. Toto podujatie pripravujeme v spolupráci so Slovenskou samosprávou v Slovenskom Komlóši. Okrem toho koncom októbra alebo v novembri navštívime v Nagytététnyi hrobku, kde je pochovaný barón Jozef Rudňanský, na statku ktorého bol Komlóš založený. Teraz tam plánujeme iba položiť veniec, ale v blízkej budúcnosti tam chceme umiestniť pamätnú tabuľu, pretože si myslím, že Komlóšania museli s barónom uzavrieť naozaj výhodnú zmluvu, keď sa im tam podarilo tak hlboko zapustiť korene.

(ef)

Prvá a svetová!

V týchto dňoch si pripomíname 100. výročie vypuknutia prvej svetovej vojny. Pri tejto príležitosti som sa zúčastnila na spomienkovej omši a slávnosti pri pamätníku vedľa kostola u nás v Šóškúte.

Z učebníc dobre viem, že zámienkou pre nemeckého cisára Wilhelma II. a pre nemeckú vládu na rozpútanie vojny poslúžil sarajevský atentát, keď bosniansky študent Gavrilo Princip zastrelil v Sarajeve rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este a jeho manželku. Rakúsko-Uhorsko následne vyhlásilo vojnu Srbsku, čím vyvolalo reťazovú reakciu vedúcu k vojne dvoch veľkých koalícií (štáty Dohody a Ústredné veľmoci), ktoré mali za následok rozšírenie vojny po celej Európe v priebehu jediného mesiaca. Ústredné veľmoci rátali s bleskovou vojnou, ktorá napokon trvala viac než 4 roky a bola prvou modernou mechanizovanou vojnou. Vojna sa dotkla viac ako 800 miliónov ľudí, čo vtedy predstavovalo vyše polovicu svetovej populácie a prvej svetovej vojny sa zúčastnilo viac ako 70 národov, ktoré boli súčasťou Rakúsko-Uhorska či koloniálnych mocností typu Británie.

Na pamätníku v Šóškúte z roku 1931 je do mramoru vyrytých 130 slovenských, nemeckých a maďarských mien, medzi nimi aj meno môjho pradeda, ktorí sa nevrátili živí z vojny. Posledný známy vojak zomrel pred štyrmi rokmi. Zostali už iba spomienky na nich.

(ik)

25. tábor slovenských citaristov

Čabianska organizácia Slovákov koncom júna usporiadala 25. Slovenský citarový tábor. V dňoch od 23. do 27. júna sa zišli v tábore žiaci, ktorí prejavovali záujem o citarovú hudbu a slovenský jazyk. Priestor pre 30 citaristov poskytlo Slovenské gymnázium, základná škola, materská škola a žiacky domov v Békešskej Čabe. Okolie tábora ožilo ako každý rok aj teraz citarovou hudbou a spevom. Do tábora mladých hudobníkov prišli okrem domácich citaristi z Čabačudu, Telekgerendáša, Čabasabadi, Veľkého Bánhedeša, Poľného Berinčoka a zo zadunajského Bakonycserne. Deti pracovali v skupinách, ktoré viedli inštruktori Ferenc Borsi (bádateľ uhorských citár a hry na nich), Kálmán Juhász (vedúci niekoľkých citarových skupín a ľudových spevokolov), Emese Hrušková Hajdúová (vedúca detskej citarovej kapely v Čabačude) a Ildika Očovská (učiteľka spevu a hudby, vedúca ľudových spevokolov v Békešskej Čabe). Tábor finančne podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Národný občiansky fond a slovenské samosprávy spomínaných obcí.

Účastníci zo 7 obcí začínali každý deň spoločným spevom slovenských ľudových piesní a pokračovali hraním na citare v skupinách. Popoludní organizátori ponúkali deťom aj rekreačné možnosti (prechádzky v meste, návšteva termálneho kúpaliska a práca v remeselníckej dielni). V priebehu týždňa sa citaristi pod vedením Alžbety Liptákovej venovali aj iným oblastiam slovenského ľudového umenia: vyšívali, tkali, navliekali perličky, drôtovali, pripravovali kompozície zo suchých kvetov.

 „V tohtoročnom tábore sa zišli účastníci mladšej generácie, ako doteraz. Verím, že týmto spôsobom zabezpečíme dorast našich slovenských detských a mládežníckych citarových kapiel a hudobný sprievod slovenských ľudových spevokolov,” vyjadrila sa hlavná organizátorka podujatia Hajnalka Krajčovicová.

Kurz sa končil v piatok záverečným programom, v ktorom účastníci tábora vystúpili v Gyule, v kerešskom údolí. Okolo hradu, pred festivalovým obecenstvom, každá skupina zahrala a zaspievala slovenské ľudové piesne, ktoré sa naučila cez týždeň. Na záver v sprievode 5 citaristov zaspievalo 30 účastníkov tábora niekoľko spoločných melódií Slovákov a Maďarov žijúcich v Karpatskej kotline. Účastníci slovenského citarového tábora sa vracali domov s novými vedomosťami o kultúre Slovákov a s príjemnými zážitkami.

V priebehu 25 rokov sa tábora zúčastnilo a venovalo hudobnej kultúre dolnozemských Slovákov asi 600 mladých. Som hrdá na to, že počas štvrťstoročia boli účastníci, ktorí sa vrátili do tábora štyri, alebo aj päť ráz. Podarilo sa nám vychovať aj niekoľko inštruktorov. Myslím si, že náš tábor bol jednou zo záruk zachovania slovenskej spevnej kultúry dolnozemských Slovákov.

Ildika Očovská
Odborná vedúca citarového tábora

Čívska materská škola má dopravné ihrisko

V čívskej materskej škole si škôlkari od 16. júna môžu hravou formou osvojiť pravidlá cestnej premávky.

Nové dopravné ihrisko vzniklo v spolupráci rodičov, pracovníkov a pedagógov materskej školy a miestnej samosprávy. Park, v ktorom sa deti môžu naučiť správne pohybovať v doprave, pripravili za dva mesiace. Vďaka finančnej podpore TÁMOP ho vybavili bicyklami, helmami, vestami, dopravnými tabuľami, a deti dostali aj ďalšie spoločenské hry. V tomto novom parku je v rámci možností dané všetko, aby si škôlkari osvojili pravidlá správnej a bezpečnej cestnej premávky. Odovzdávaciu slávnosť spestrili policajti, ktorí priviedli policajné psy a ukázali deťom služobné autá.

V materskej škole okrem parku deti využívajú aj blahodarné účinky soľnej izby a gymnastickú miestnosť, čím zabezpečili ich všestranné a užitočné trávenie času.

Mária Voderaczki - kan

Diamantová omša Juraja Petrovského

V obci Kétšoproň sa 21. júna konala diamantová omša Juraja Petrovského.

Juraj Petrovský pochádza zo slovenskej rodiny z Kétšoproňu, za kňaza bol vysvätený 12. júna 1954. Slúžil vo viacerých mestách na Dolnej zemi: prvé služby konal v Mezőkovácsháze, Nagykamarási, Čorváši a v Gyome, kde v roku 1979 odslúžil striebornú omšu. Od 90. rokov pôsobil v Kondoroši a Hunyi až do roku 2010, kedy odišiel do dôchodku. Zlatú omšu celebroval v slovenskom jazyku, vyjadrujúc svoju vernosť slovenským rodákom.

K slovenskej národnosti a jazyku mal vždy blízky vzťah - pravidelne celebroval omše v slovenčine v Kétšoproni a v Békešskej Čabe, viackrát slúžil ekumenickú bohoslužbu aj na Dni Slovákov v Maďarsku. Pre svoj pokročilý vek už nie je aktívnym v duchovnom živote, ale obyvatelia Kétšoproňu si na neho spomínajú s láskou a úctou, keďže svoje povolanie vykonával vždy svedomite, skromne a na potešenie a radosť svojich veriacich.

Minulý rok dostal Juraj Petrovský za svoju činnosť cenu Za Slovákov v Békešskej župe, 21. júna celebroval diamantovú omšu spolu s miestnym katolíckym farárom Zsoltom Lászlóom. Emeritného kňaza pri tejto slávnostnej príležitosti pozdravila v mene cirkevného zboru Mária Szászová, v mene miestnej slovenskej samosprávy sa prihovorila Katarína Szabóová Szászová. Členovia speváckeho zboru Horenka zablahoželali otcovi Jurajovi zaspievaním slovenských ľudových piesní.

(kan)

18. juniáles v Dengelegu

V druhej polovici júna sa v novohradskej národnostnej obci Dengeleg konal 18. ročník obecných dní - juniáles. Organizoval ho miestny Obecný úrad s finančnou podporou Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku.

Dvojdňové podujatie sa začalo pred najstarším kostolom krajiny ekumenickou svätou omšou a kladením vencov na počesť padlých hrdinov vo vojne. Potom si záujemcovia vypočuli koncert vážnej hudby.

Nasledujúci deň organizátori pripravili širokú paletu programov. Návštevníci sa mohli vyskúšať v lukostreľbe, jazdectve, varení a v ďalších zaujímavých aktivitách. Samozrejme nechýbali ani tradičné bloky, napríklad súťaž páleniek s názvom Stampa - mustra. Predsedom poroty bol tentoraz umelec a „celebrita“ Dániel Benkő. Maškrtníci si mohli preskúšať chuťové bunky v jedení halušiek, guľášu a zákuskov. Tie najvydarenejšie jedlá boli aj odmenené.

Po súťažení sa začal zábavný kultúrny program, v ktorom vystúpili nielen miestne Tancujúce päty a v župe právom preslávená folklórna skupina Esztam, ale aj telesá z okolitých obcí. Organizátori zorganizovali aj stretnutie so Štefanom Baloghom, autorom knihy Dengelegské stáročia a výstavu vyšívaných predmetov.

Kultúrny program ukončilo vystúpenie humoristov z „Irigy Hónajmirigy“, ktorí predviedli aj svoje slovenské „vedomosti“. Tie sa zúžili na počítanie do troch!

Tombola a následná večera uzatvorili oficiálny program a nasledovala do rána trvajúca spoločná zábava so živou hudbou.

Starosta obce Balázs Berkes sa o podujatí vyjadril nasledovne: „Veľmi sa teším, že počet návštevníkov stále rastie. Už 11 rokov máme družbu so slovenskou obcou Vidiná. Tamojší obyvatelia vždy prijmú naše pozvanie. Ročne organizujeme veľa spoločných podujatí so snahou zapojiť aj mladú generáciu. Pred pár rokmi sme pozvali mladých aj z okolitých slovenských obcí, ktorí si nás, Dengelegčanov, veľmi obľúbili. Myslím si, že tento vzťah je obojstranný. Som nesmierne rád, že sa stále vracajú do našej malej dedinky. Je to pre nás veľká česť. Ďakujeme za podporu slovenským organizáciám v Maďarsku.“

Ďalej dodal, že v budúcnosti plánujú rozšíriť repertoár. Chystajú nové programy, viac zábavných zamestnaní a slovenských folklórnych súborov, hoci aj zo Slovenska.

Veríme, že sa tieto plány stanú skutočnosťou a 19. juniáles v Dengelegu bude ešte vydarenejší.

Atila Rusnák

Letné aktivity malokerešských Slovákov

Slováci z Malého Kereša nás úspešne reprezentovali na bratislavskom festivale Viac ako sused. Hoci festival sa sústreďoval na maďarskú kultúru, organizátori sa rozhodli predstaviť aj Slovákov žijúcich v Maďarsku. Malokerešské gazdinky predviedli bratislavskému publiku, ako sa ťahajú chýrne „rejteše“, dali im ochutnať „herouke“ a siahli do klenotnice slovenských a maďarských ľudových piesní v podaní členiek pávieho krúžku a citarovej skupiny. Malokerešský kroj sa obecenstvu veľmi páčil, viacerí sa odfotografovali s členkami pávieho krúžku.

Malokerešskí Slováci nedávno zavítali s delegáciou Slovenského klubu a slovenskej samosprávy do hlavného mesta, kde na cintoríne na Fiumejskej ceste si pozreli náhrobné kamene známych predkov, navštívili Mestský sad, a na pozvanie parlamentného poslanca Sándora Fonta si pozreli aj obnovenú budovu maďarského parlamentu.

Z. Bodaová (ef)

Letný tábor novomestskej slovenskej školy

Aj tento rok, ako už po mnohé roky, sa žiaci našej školy mali možnosť zúčastniť na týždennom tábore na Zemplínskej šírave a spoznať aj iné zaujímavé miesta na Slovensku.

Cestou tam a späť sme sa zastavili v Košiciach a prezreli sme si zábavné technické centrum Steel park - kreatívnu fabriku, kde ponúkajú návštevníkom interaktívne hranie sa s exponátmi, 3D kino, výrobu vlastného autíčka, či prechod lavičkou v magnetických topánkach. Navštívili sme aj ZOO, ku ktorej pribudol aj Dino park, čo bolo pre nás milým prekvapením. Deti len tak pozerali na revúcich a hýbajúcich sa dinosaurov a už sme len čakali, kedy sa pohnú za nami. V 3D kine nám premietli príbeh malého dinosaura a pokračovali sme v prehliadke parku. Veľmi poučná bola aj výstava o vývoji života na našej planéte a o nič menej zaujímavý obchod s darčekmi. Myslím si, že realizácia tohto projektu v rámci ZOO parku, mu naozaj prospela. Navštívili sme aj historické centrum Košíc, kde sa vždy nájde niečo zaujímavé. Tentoraz to bola, okrem historických budov, osviežujúca zmrzlina. Popoludní sme sa už ponáhľali na Šíravu, pretože deti, ktoré boli v tábore po prvý raz, boli už poriadne unavené. Večer deti športovali a zopakovali sme si nové slovenské výrazy. Počasie nám posledné dva roky neumožnilo kúpať sa vo voľnej prírode, no na výlety bolo úplne vyhovujúce. V utorok sme sa oboznamovali s okolím. A keďže sme sa „zatúlali“ až k prístavu, využili sme príležitosť a prehliadli sme si Zemplínsku šíravu z výletnej lode. Bolo vzrušujúce prezrieť si pobrežie Šíravy z tohto uhla pohľadu, zároveň sme sa báli o deti, no tie sa správali veľmi disciplinovane. Popoludní sa celkom vyčasilo a tak sme neodolali neďalekému bazénu. Večer sme s deťmi nacvičovali slovenské básničky, pesničky, scénky na súťaž konajúcu sa v stredu večer. V stredu sme sa vybrali do novopostaveného Thermal parku Šírava, ktorý bol daný do prevádzky týždeň pred naším príchodom, no na jeho dokončenie sme sa tešili už aj minulý rok. Nachádzajú sa tu tri bazény: vlnovo - plavecký, relaxačný a masážny. Okrem bazénov je tu aj dlhá a krátka šmýkačka, divoká rieka, hojdací záliv, detské ihrisko.Pre deti to bol fantastický zážitok a dobré bolo aj to, že v ten deň bolo málo návštevníkov. Voda bola príjemne teplá (33-38 stupňová) a tak, aj keď vonku bolo zamračené, my sme sa cítili dobre. A preto sme sa rozhodli, že si tento zážitok zopakujeme, a pôjdeme tam aj na ďalší deň. Večer sme sa dobre zabávali na súťaži „Kto čo vie?“ v slovenskej verzii. Vo štvrtok sme teda zrušili túru k Vinnému jazeru a radšej sme išli opäť do Thermal parku. No tentoraz nám to nevyšlo až tak dobre, pretože tam bola aj stočlenná skupina iných detí. Najmä nám učiteľom sa z toho trochu zakrútila hlava, lebo sledovať našich zverencov v takomto dave a v troch bazénoch, bolo takmer nemožné. Našťastie nám pomohli ochotní plavčíci, ktorým aj touto cestou ďakujem. Večer, ako každodenne, nasledoval šport. V piatok sme navštívili Zemplínske múzeum v Michalovciach a prezreli sme si expozíciu Veľkomoravské dobrodružstvo, ktoré predstavuje dejiny a život v časoch Veľkej Moravy a Slovanov. Popoludní sme sa zdokonaľovali v tkaní, večer bola veľká športová súťaž. V sobotu sme pripravovali darčeky pre svojich blízkych a rozprávali si zážitky z tábora. Večer bola opekačka. Nedeľa bola dňom prípravy na odchod domov, no ešte pred tým sme využili dobré počasie a išli sme sa okúpať.

Toto podujatie je jedným z najobľúbenejších medzi žiakmi prvého stupňa a naša škola ho organizuje už niekoľko rokov. V zemplínskom regióne si totiž rodičia nemôžu dovoliť drahé tábory a finančné zdroje na jeho organizáciu zakaždým získavame aj z fondov (EMMI a miestna menšinová slovenská samospráva). Aj touto cestou im za to patrí vďaka. Umožnili tak deťom stráviť týždeň v malebnom, autentickom prostredí, aktívne a na čerstvom vzduchu. Hravou formou sa pritom zdokonalili v slovenskom jazyku, prehĺbili si poznatky z prírodopisu, biológie, dejepisu, zemepisu, národopisu a posilnili návyky týkajúce sa zdravého životného štýlu. Môžeme si priať ešte niečo viac?

Viera Mohayová

Nová tvár budapeštianskeho podzemia
Kalvínovo námestie

Kalvínovo námestie v centre mesta bolo aj doposiaľ dôležitým dopravným uzlom. V jeho blízkosti sa nachádzajú významné inštitúcie ako Maďarské národné múzeum, Divadlo Ervina Szabóa, či budova Maďarského rozhlasu. Otvorenie stanice štvrtej linky iba pridalo na dôležitosti námestia - o to viac, že sa tu stretáva s treťou linkou metra. Ako všade, aj tu boli podzemné práce spojené s rekonštrukciu povrchu, ktorý je dnes krajší, kultúrnejší ako v minulosti. Ak sa pozriete na farebné fľaky v mozaike podchodu stanice z diaľky, vykreslia vám noty a slová diela hudobného skladateľa Zoltána Kodálya Psalmus Hungaricus.

(Sprac. zp)

Škola v prírode vo Vysokých Tatrách

Posledný júnový týždeň už tradične chodievajú žiaci Slovenskej základnej školy, materskej školy a študentského domova v Sarvaši do školy v prírode na Slovensko. Je to najlepší spôsob ako sa zdokonaľovať v slovenskom jazyku.

Ráno sme cestovali na Slovensko autobusom. Zastavili sme sa na Čertovici, kde sa prešli žiaci po lyžiarskom svahu a už takto ich učiteľky zistili, kto pôjde na náročnejšiu túru. Ubytovanie sme mali v Tatranskej Lomnici v súkromnej škole, kde nás srdečne privítal jej riaditeľ Ján Poracký.

Učiteľky Zlatica Lišková, Anna Podaniová, Erika Šinková a Anikó Podaniová pripravili pre žiakov na celý týždeň pestré programy a nechýbali ani túry.

Po dobrej večeri sme išli zmapovať okolie, lebo väčšina žiakov tu bola prvý raz. Žiakov sme rozdelili do štyroch skupín, rozdali sme im kartóny, na ktoré mali nakresliť a napísať svoje zážitky a pocity z každého dňa.

Ráno po raňajkách sme sa autobusom zaviezli na zastávku Popradského plesa. Odtiaľ sme pokračovali v limbovom háji cez Symbolický cintorín na chatu pri Popradskom plese. Cestou sme videli pováľané stromy, ktoré práve pílili. Informovali nás, že oblasť od Popradského plesa až po Vyšné Hágy v polovičke mája zasiahla zase váchrica. Trocha smutný obraz sme mali pred sebou, no po príchode ku chatke sa deti ocitli v čarokrásnom prostredí. Tu sme sa občerstvili a pokračovali v túre na Štrbské pleso. Je to najtypickejšie morénové jazero, druhé najväčšie jazero na slovenskej strane Vysokých Tatier. Maximálna hĺbka je 20 metrov. Prešli sme sa okolo jazera a deti si mali možnosť vyskúšať svoju kondičku na nových stanovištiach. Po príchode na ubytovňu všetci písali a kreslili svoje projekty.

Ráno sme mali nádherný výhľad na Lomnický štít (2634 m.n.m), vlani nám celý týždeň pršalo. K najobľúbenejšiemu Skalnatému plesu (1751 m.n.m) vo Vysokých Tatrách nás vyviezli dve lanovky - pôvodná 4-miestna a nová moderná 15-miestna kabínková lanovka. Observatórium, ktoré sa nachádza na brehu plesa, sa vďaka meteorológovi a hvezdárovi Antonínovi Bečvářovi (1901-1965) a jeho dielu Atlas hviezd severnej pologule preslávilo po celom svete. Počas prechádzky okolo plesa, v ktorom bolo veľmi málo vody, sme sa dozvedeli veľa nových faktov o Skalnatom plese, jeho faune a flóre. V priebehu dvoch hodín sa zamračilo a naša plánovanú túru sme museli zrušiť. Nahradili sme ju návštevou Belianskej jaskyne. Deti boli veľmi zvedavé a páčila sa im pestrofarebná kvapľová výzdoba a jaskynné jazierka. Najzaujímavejší bol Dom veľkých vodopádov a jeho časť Hudobná sieň. Tí, ktorí chodia v škole na spevokol tu zaspievali a akustika bola fantastická. Pri východe z jaskyne sa lialo ako z krhly, v pršiplášťoch sme nastúpili do autobusu a po príchode na ubytovňu sa vyčasilo. Na večeru boli knedle, deti ich jedli prvýkrát, chutili im viac ako buchty na pare.

Nasledujúci deň v zamračenom a chladnom počasí sme sa vybrali do Poľska s nádejou, že tam bude lepšie počasie. Pri príchode do Zakopaného sa počasie nezmenilo a tak výstup na Gubalowku sme neuskutočnili. Prešli sme sa po trhovisku a navštívili sme kostol, ktorý navštívil sám sv. Ján Pavol II. Naša cesta smerovala späť na Slovensko, cieľom bol Kežmarský hrad. Tento hrad je jediným úplne zachovaným hradom na Spiši. Dozvedeli sme sa, že v rokoch 1579 - 1684 ho vlastnili štyri generácie rodiny Thökölyovcov. Pozreli sme si aj hradnú kaplnku a vyhliadkovú vežu. Ako sme sa blížili k Tatranskej Lomnici, zasvietilo slniečko a najväčšiu radosť mali žiaci. Mali možnosť vyskúšať Tatrabob, pre všetkých to bola novinka a večer pri písaní slohov si to každý chválil.

Hustý program nás čakal nasledujúci deň, ráno sme začali návštevou školy v Spišskej Sobote. Privítala nás riaditeľka a zástupkyňa školy. Prešli sme sa aj po triedach, v ten deň dostali žiaci vysvedčenia. Boli veľmi prekvapení, aký je rozdiel vo vysvedčeniach, nielen čo sa týka formy, ale hlavne opačného známkovania. Po prehliadke školy nás v Poprade na mestskom úrade čakal Emil Turčan, ktorý nás oboznámil s dejinami a súčasnosťou Popradu. Odtiaľ naša cesta viedla do Podtatranského múzea, kde sú zaujímavé hlavne vykopávky neandertálca. No najväčšiu radosť mali deti z návštevy v Aquacity Poprad, veď počas troch hodín si každý vyskúšal všetky tobogany a bazény. Z kúpaliska sme ešte zašli do Farského kostola sv. Juraja s krásnym hlavným oltárom so sochami z dielne Majstra Pavla z Levoče. Večer si deti rozprávali pri písaní projektov o zážitkoch.

Posledný deň ich čakala túra na Zámkovského chatu a tí, ktorí boli zdatnejší, vybrali sa na Téryho chatu. Po výborných raňajkách nás autobus zaviezol do Tatranskej Lomnice. Odtiaľ sme sa pozemnou lanovkou dostali na Hrebienok. Po žltej značke sme pokračovali k Studenovodským vodopádom a ďalej ku Zámkovského chate (1475 m.n.m.). Tu sme sa rozdelili na dve skupiny, jedna sa vrátila späť na Hrebienok po červenej novej ceste. Druhá skupinka pokračovala po zelenej značke na Téryho chatu (2015 m.n.m.). Deti zbadali po hodinovom šliapaní, že stromy a kosodrevina sa pomaly míňajú a pred nimi sa objavili len obrovské skaly. Pod chatou bol ešte aj sneh, tak sa mohli aj guľovať. No na ich prekvapenie prešiel okolo nás tatranský nosič, ktorý mal na chrbte tovar s váhou 90 kíl. Nechceli veriť, ako to dokáže, a keď sa ho opýtali, povedal, že túto cestu vykoná 2 razy za deň. Pri príchode na chatu sme si pozreli plesá, občerstvili sme sa a museli sme ísť naspäť dolu, aby sme na Hrebienku stihli lanovku. Vyčerpaní sme si sadli do autobusu a večeru sme zjedli do poslednej omrvinky.

Po večeri nasledovalo vyhlásenie výsledkov projektov, za ktoré deti dostali odmenu. Vyhodnotená bola aj súťaž čistoty izby a najlepšia izba dostala tiež darčeky. Večer sme ešte opekali slaninku a špekáčiky a rozprávali sme sa o celom týždni, komu sa čo najviac páčilo. Každý sa vyjadril, že všetko.

Po raňajkách sme dostali balíčky na cestu, odovzdali sme kľúče od izieb, poďakovali sme sa riaditeľovi Jánovi Porackému a tetámkuchárkam. Cesta domov ubehla veľmi rýchlo a hlavne bezpečne.

Veríme, že každý z nás si uložil v srdci veľa nádherných zážitkov, veď prostredie, v ktorom sme boli, je krásne.

Poďakovanie patrí Celoštátnej slovenskej samospráve a fondu Ministerstva ľudských zdrojov, ale aj všetkým rodičom a hlavne vedeniu školy.

Zlatica Lišková

Vivat Madagaskar! Vivat nezávislá Malgašská republika!

Keď si tí postarší našinci prečítajú tento titulok, väčšine asi príde na um populárny seriál Vivat Beňovský! (1975). Bol to program, v ktorom alter ego vrbovského rodáka gr. Mórica Beňovského hral významný slovenský herec Jozef Adamovič. Dej filmu mieri na perlu Indického oceánu, na ostrov Madagaskar, kde si miestni kmeňoví náčelníci Mórica zvolili za ampansacabeho (kráľa) Madagaskaru (1776). A preto je pre nás tento ostrov významný nielen tým, že je 4. najväčší ostrov a jedno z najpodivuhodnejších miest našej planéty, ale je aj našou srdcovou záležitosťou. Práve z tohto dôvodu sa Slovenská samospráva I. obvodu Budapešti toho času dostala do blízkeho kontaktu s mestom Vrbové. Chodievali sme tam, a boli sme u nich aj 5. októbra 2012 pri odhalení sochy M. Beňovskému, na ktorom sa zúčastnil aj honorárny konzul Madagaskaru v Maďarsku Randrianasolo Lalarison Richard so svojou rodinkou. Zoznámili sa aj so mnou, rád som im poslúžil ako tlmočník medzi nimi a našimi vrbovskými priateľmi. Ich dcérka fotografovala a po návrate do Budapešti mi internetom tie fotky aj poslala.

Od tej doby sa všeličo postávalo, aj času uletelo, až raz len, začiatkom júna t.r. sme dostali prekrásnu pozvánku na 28. júna od honorárneho konzula na podvečerné záhradné prijatie pri príležitosti 54. výročia nezávislosti Madagaskaru. Oblek všedný (bez viazanky). Bolo to pre nás príjemné prekvapenie.

Z Madagaskaru sa v roku 1960 stala nezávislá Malgašská republika, čo je významná a radostná udalosť. To sa pravidelne každý rok oslavuje. Zároveň však ani ich, tam ďaleko, neobišla tá všade prítomná globalizácia, o to viac, že ide o ostrov prírodného bohatstva. Čiže oprávnene môžem predpokladať, že tej nezávislosti majú asi toľko ako Maďarsko, alebo Slovenská republika. Nadnárodné korporácie si počínajú v týchto, aj iných hospodársky a finančne slabších krajinách podľa svojej chuti, čo samostatnosť a národný charakter týchto krajín v značnej miere oslabuje. Poznáme to aj z vlastných skúseností.

Na podujatie prišlo veľa ľudí, bolo nás plná záhrada. Pán konzul, jeho manželka a dcérka nás všetkých zdvorilo privítali, chodili medzi nami, priateľsky nás oslovovali, so záujmom sa zhovárali s nami. Predstavili nám zvláštnosti madagaskarskej kuchyne, jedlá svojráznej chuti, ponúkali nás. Okolo všade zelené stromy, kvety, zeleň a dobrý vzduch. Dokonca sme tam videli aj zvláštny strom beobab, čo je u Malgašov posvätný strom, ako u Slovanov lipa. Pravda, ten strom bol iba namaľovaný, lebo baobaby rastú iba na Madagaskare. Aj takto nám ho dobre padlo vidieť. Radosť, úsmev na tvári a priateľský rozhovor charakterizovali toto milé stretnutie. Aj originálnu malgašskú hudbu a spev sme si mohli vypočuť. Aj keď nám tu bolo ako v nebi, prišiel čas na lúčenie. Poďakovali sme sa milej rodinke pána konzula za priateľské prijatie a zaželali sme im a bratskej Malgašskej republike, aby si svoju nezávislosť a rázovitú malgašskú reč a bohatú kultúru zachovali aj pre budúce pokolenia.

Vivat Madagaskar! Vivat nezávislá Malgašská republika!

Gregor Papuček