1 otázka - 1 odpoveď
odpovedá riaditeľka Výskumného ústavu CSSM Anna Kováčová

- Ako by ste charakterizovali činnosť VÚ CSSM od začiatku tohto roka? Na akých projektoch pracujete? Aké programy chystáte v druhej časti tohto roka, aké publikácie pripravujete?

- Ťažko v krátkosti vypočítať všetky aktivity Výskumného ústavu v prvom polroku, lebo predchádzajúce mesiace boli dosť nabité: výskum, rôzne aktivity, prednášky predovšetkým v zahraničí, prezentácie, redigovanie a pod. Keby som chcela zhodnotiť v krátkosti obsahovú a odbornú úroveň práce v prvom polroku, tak by som povedala, že bola rozsiahla a na dobrej úrovni.

V tomto roku sme venovali veľkú pozornosť prezentácii edičnej a publikačnej činnosti ústavu, napríklad štyroch publikácií, ktorá sa uskutočnila v priestoroch Slovenského inštitútu. Na tejto prezentácii výsledkov výskumu v oblasti jazykovedy, sociolingvistiky a kultúrnej histórie sa zúčastnilo veľa záujemcov, čo nás veľmi potešilo.

Ďalšia prezentácia sa konala začiatkom mája v Budapešti a koncom mája v Bratislave v kultúrnych inštitúciách, kde sme predstavili prvý ročník a prvé 4 čísla slovensko-maďarského historického časopisu Kor(r)idor. Cieľom časopisu je, aby sa vytvoril pravidelný a odborný dialóg, a aby sa najdôležitejšie štúdie spoločného záujmu mohli uverejniť v druhom jazyku. Vydavateľom (ako aj iniciátorom) je Výskumný ústav CSSM, ale na vydaní sa zúčastňuje inštitút Fórum pre výskum menšín v Šamoríne a historické ústavy akadémií obidvoch krajín.

Koncom mája a v druhej polovici júna bol v stredobode pozornosti historik, vedecký pracovník ústavu Jozef Demmel a jeho predstavené dve monografie v maďarčine: Pánszlávok a kastélyban (Pánslávi v kaštieli) a Kettős identitás ára (Gustáv Adolf Szeberényi - cena dvojitej identity). Prvú vydal Kalligram a druhá vyšla pod názvom Koridor- knihy, ako časť sérií historicko-odborných kníh v slovenčine či v maďarčine.

K dlhoročnej tradícii ústavu patrí organizovanie študentskej vedeckej súťaže. Témou tohtoročnej súťaže bolo 20. výročie založenia národnostných samospráv v Maďarsku. Žiaci sa na nej zoznámili s činnosťou slovenských zastupiteľských zborov, získali nové informácie o súčasnosti slovenskej národnosti, čím sa posilňuje ich identita.

Na jar vyšla dlhšie očakávaná kniha, súbor štúdií profesorky K. Šebovej Maruzsovej Kontúry prózy Slovákov v Maďarsku, v ktorej autorka syntetizuje výsledky svojich doterajších výskumov, analyzuje diela súčasných slovenských autorov v Maďarsku. Ústav organizoval predstavenie tejto vedeckej publikácie v Cudzojazyčnej knižnici.

Ďalšiu prestížnu dokumentárno-historickú a vedecko-populárnu knihu pod titulom Slováci v Srbsku z aspektu kultúry sme predstavili v Békešskej Čabe. Na stretnutí sa zúčastnili editorky knihy: riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Milina Sklabinská a jej kolegyňa, koordinátorka menšinových festivalov Katarína Mosnáková. Pri tejto príležitosti sme podpísali dohodu o spolupráci medzi Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov a Výskumným ústavom na roky 2014 - 2018.

Samozrejme pracujeme na rôznych projektoch a sme aj prednášali v zahraničí, v Prahe, v Nadlaku, v Bukurešti a v Bratislave.

Na jeseň pripravujeme medzinárodnú etnografickú konferenciu na počesť etnografa O. Krupu a doškoľovanie pre učiteľov a iných záujemcov o Slovenskom národnom korpuse ako i praktický seminár o vyhľadávaní v písaných korpusoch. Obidve aktivity sa uskutočnia v Békešskej Čabe. Ďalej pripravujeme zborník štúdií: Po stopách slovenskej minulosti Budapešti a plánujeme vedecko-popularizačné prednášky.

(kan)

VII. šachový turnaj Juraja Ančina

Koncom júna sa konal v Békešskej Čabe tradičný šachový turnaj pomenovaný na počesť šachového majstra Juraja Ančina, ktorý sa narodil a celý život prežil v tomto meste.

Na slávnostnom otvorení podujatia predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik pozdravil prítomných, medzi nimi generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa, patróna šachovej súťaže, čabianskeho rodáka medzinárodného veľmajstra v šachu Viktora Erdősa a iniciátorku súťaže Alžbetu Ančinovú.

Poslanec parlamentu a primátor mesta Gyula Vantara, tiež patrón podujatia, vo svojom príhovore vyzdvihol, že táto súťaž pomáha a posilňuje priateľstvo medzi susednými národmi. Pochválil organizátorov, že sa im darí usporiadať turnaj každý rok a vytvorili tak z neho tradíciu. Na záver zaželal účastníkom príjemné súťaženie. Potom rozhodca šachového turnaja László Seres oboznámil pretekárov s pravidlami a začal sa štvordňový medzinárodný turnaj. Pripravili ho Šachové združenie Békešskej župy, Mestský úrad Békešskej Čaby, Slovenská samospráva Békešskej Čaby, Čabianska organizácia Slovákov a Kultúrny dom železničiarov. K stolom si sadlo 32 milovníkov šachu z Maďarska, Slovenska a Rumunska, medzi nimi FIDE majster a dvaja medzinárodní šachoví majstri.

Vo štvrtok usporiadali súťaž v skladateľskom šachu (FIDE-OPEN), ktorý usporiadajú každý rok na pamiatku majstra skladateľského šachu Ondreja Ančina, ktorý žil v slovenskom Komárne, a aj sám zostavil šachové úlohy. V roku 2014 riešili úlohy skladané medzinárodným majstrom Jánom Csákom: Sándor Kakuk, Csaba Bérczes a sám rozhodca šachového turnaja László Seres.

Najstarším účastníkom turnaja bol 76-ročný Lőrinc Farkas z Battonyi a najmladším 7-ročný Gergő Patrik Kovács.

Podľa súhrnu získaných bodov sedemkolového turnaja na prvom mieste skončil Sorin Lévay z Rumunska. Stal sa tak víťazom VII. šachového turnaja Juraja Ančina a dostal putovný pohár súťaže.

Tretina účastníkov stretnutia bola neplnoletá, preto v tomto roku udelili aj ceny v kategórii mládeže (do 18 rokov) a dorastencov (do 14 rokov). Udelili ceny aj v kategórii seniorov (nad 60 rokov). Ceny odovzdali: zubný lekár a vydavateľ Kálmán Bart, riaditeľ Kultúrneho domu železničiarov István Mackó, Mária Kissová Ančinová, Károly Ančin a Juraj Ančin príbuzní šachových majstrov Ančinovcov, iniciátorka podujatia Alžbeta Ančinová, členka vedenia Čabianskej organizácie Slovákov a moderátorka otváracej i záverečnej slávnosti podujatia Ančinovcov Judita Molnárová. Výhercovia dostali aj dary od sponzorov. Najšťastnejší si odniesli čabianske klobásy od výrobcov Michala Knihára a Istvána Péliho.

Ildika Očovská

Dolnozemské čepce v Mlynkoch

Pilíšske regionálne stredisko Osvetového centra CSSM usporiadalo 22. júna v Stredisku pilíšskych Slovákov v Mlynkoch vernisáž výstavy Vyšité srdcom - čepce a party v slovenskom kroji. Vystavujú tu výšivky členiek Slovenského verejnoprospešného spolku na zachovanie tradícií vo Veľkom Bánhedeši - majsteriek ľudového umenia Anny Illésovej Boťánskej a Vandy Illésovej a výšivkárskeho krúžku Rozmarín pri Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Kurátorkou výstavy je Anna Illésová Boťánska, otvorila ju etnologička, riaditeľka Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum Katarína Király.

Party a čepce dolnozemských umelkýň si mohli pozrieť záujemcovia v Mlynkoch iba krátko, preto ich našim čitateľom ukážeme takto na fotografiách. Dolnozemské výšivky putovali na Dolnú zem, do Slovenského Komlóša, kde onedlho budú znovu sprístupnené verejnosti.

(ef)

Kestúcky Deň Slovákov v Maďarsku

Hoci zábava na námestí sv. Klementa v Kestúci trvala už od ranných hodín, oficiálny program Dňa Slovákov v Maďarsku sa začal o 13. hod. v miestnom rímskokatolíckom kostole sv. Klementa. Po štátnych hymnách Maďarska a Slovenskej republiky v mene miestneho katolíckeho zboru privítal prítomných katolícky farár László Pokriva. Následnú ekumenickú pobožnosť celebrovali evanjelická farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová a katolícky farár Ladislav Kiss-Malý. Ekumenickú pobožnosť uzavreli náboženské piesne v podaní zboru Spievajúca mládež slovenská.

Moderátori Daniela Onodiová a Levente Galda následne menovite privítali prominentných hostí: mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR v Maďarsku Rastislava Káčera, zástupkyňu predsedu Národného zhromaždenia Maďarska Mártu Mátraiovú, poslankyňu Národnej rady SR Magdu Kossuthovú, štátneho tajomníka zodpovedného za cirkevné, národnostné a občianske styky Ministerstva ľudských zdrojov Miklósa Soltésza, parlamentného poslanca Pála Völnera, predsedu Valného zhromaždenia Komárňansko-ostrihomskej župy, parlamentného poslanca Györgya Popovicsa, predsedu CSSM, slovenského národnostného hovorcu Národného zhromaždenia Maďarska, predsedu parlamentného Výboru národností v Maďarsku Jána Fuzika, predsedu Únie slovenských organizácií v Maďarsku, podpredsedu CSSM Františka Zelmana, podpredsedu CSSM Ondreja Csabu Aszódiho, vedúceho Úradu CSSM Ondreja Horvátha, generálneho konzula SR Štefana Daňa, predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igora Furdíka, riaditeľa Slovenského inštitútu v Budapešti Gabriela Hushegyiho, vedúceho národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Antona Paulika, hlavného poradcu Národnostného oddelenia verejnej výchovy Ministerstva ľudských zdrojov Štefana Kraslána, predsedníčku Spolku Slovákov z Maďarska na Slovensku Annu Pilárikovú, podpredsedu Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Pavla Hlásnika, predsedníčku Matice slovenskej v Srbsku Katarínu Melegovú Melichovú, predsedníčku Spoločnosti Slovákov Ľudovíta Štúra v Zakarpatsku Valériu Balankovú, predsedníčku občianskeho združenia Dotyk ľudskosti Máriu Katarínu Hrkľovú, kestúckeho rodáka, akademického maliara z Kanady, tvorcu mozaiky Cyrila a Metoda a oltárnej mozaiky rímskokatolíckeho kostola sv. Klementa Tibora Nyilasiho, predsedníčku Kestúckej slovenskej samosprávy Valériu Gaálovú Karovú a starostu obce Kestúc Lajosa Gaála.

Ako prvý pozdravil prítomných Ján Fuzik. Vo svojom príhovore vyjadril svoju radosť, že tohtoročný Deň Slovákov v Maďarsku sa uskutočnil práve v jeho rodisku, kde je cyrilometodská tradícia azda najživšia v rámci Maďarska. Podľa prameňov v roku 860 tu vysvätili prvý kresťanský kostol v našom regióne a s veľkou pravdepodobnosťou sa na vysviacke mohli zúčastniť aj solúnski bratia. Nie náhodou sa odvodzuje meno Kestúca z názvu Kostolec. Následne J. Fuzik oboznámil prítomných s pozoruhodnosťami svojej rodnej obce a na záver príhovoru vyzval všetkých členov našej národnosti, aby sa zaregistrovali, a aby sa zúčastnili na jesenných národnostných samosprávnych voľbách. V podobnom duchu, vyzdvihnúc vyše tisícročné spolunažívanie maďarského a slovenského národa na tomto území, vzájomné kultúrne a duchovné obohacovanie sa a vyzývajúc k účasti na jesenných samosprávnych voľbách sa postupne prihovorili aj Márta Mátraiová, Magda Kossuthová a György Popovics.

Po predstavení husľového virtuóza Maďarskej štátnej opery, Kestúčana Károlya Borosa prišlo na rad tradičné odovzdávanie vyznamenania CSSM Za našu národnosť. Tohto roku ho získali Judita Kaszalová Szabadová, Michal Lásik a Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku. Vyznamenaných predstavujeme v rámčeku. Odovzdávanie vyznamenaní ľudovými piesňami spestrili členovia Kestúckeho pávieho krúžku.

Po odovzdaní vyznamenaní sa o slovo prihlásila predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Valéria Gaálová Karová, aby odovzdala rodákovi z Kestúca Jánovi Fuzikovi vyznamenanie Osobnosť roka, Kestúc 2014. Vo svojom príhovore citovala slová J. Fuzika, ktoré povedal počas preberania rytierskeho kríža záslužného rádu Maďarskej republiky: „Pochádzam z Pilíša, narodil som sa v Kestúci v slovenskej národnostnej rodine. Som hrdý na to, že hovorím nárečím dediny, ktoré nemá páru ani v Maďarsku, ani na Slovensku“ a pokračovala vlastnými slovami: „My sme teraz hrdí na to, že novinár, rozhlasový žurnalista, televízny redaktor a režisér dokumentárnych filmov, predseda CSSM, ktorý je aj v súčasnosti členom našej miestnej slovenskej samosprávy, nikdy nezabudol na svoju rodnú dedinu. Pookreje naše srdcia pocit, že naša malá komunita vyformovala, vychovala osobnosť spôsobilú na zastupovanie záujmov všetkých národností žijúcich v Maďarsku v parlamente ako predseda výboru národností. Spomedzi jeho dokumentárnych filmov najradšej spomíname na jeho Kestúcku kroniku, ktorá spracúva tragické historické obdobie našej dediny, teda roky 1945-56. Toto dielo, ktoré nás vždy dojme a ohromí, prerozpráva pravdivý príbeh dejín objektívne, faktograficky, prostredníctvom živých postáv, čím sa podarilo vyvrátiť mylné pohľady na históriu. My, Kestúčania, sme vtedy pochopili, že naša ľudová pieseň, ktorá zaznie aj vo filme - „Nebojte sa chlapci, budeme bojúvat“ - nie je len hudbou na dokreslenie atmosféry, ale je aj osudom Kestúčanov.“

Na záver slávnostného programu Spievajúca mládež slovenská zaspievala latinskú sakrálnu pieseň.

(Správu o druhej časti podujatia: o otvorení výstavy sv. Cyrila a Metoda v Obecnom klube a o galaprograme regiónov Osvetového centra CSSM vám prinesieme v nasledujúcom čísle nášho týždenníka.)

Zlatko Papuček

Vyznamenaní cenou CSSM Za našu národnosť

Judita Kaszalová Szabadová sa narodila v malej horno-matranskej obci Alkár. Po skončení štúdia na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne začala učiť vo svojej rodnej obci. Ako učiteľka slovenčiny pokladala za dôležité, aby si jej žiaci pri osvojení spisovnej slovenčiny zachovali aj miestne nárečie. Mnoho detí pripravila na celoštátne slovenské recitačné a spevácke súťaže, zorganizovala výlety nielen na Slovensko, ale aj do Slovákmi obývaných miest.

Je členkou miestnej slovenskej samosprávy od jej založenia. V roku 2012, keď miestnej základnej škole hrozil zánik, ako predsedníčka slovenskej samosprávy vzala na seba úlohu prevádzkovateľa miestnej materskej a základnej školy. Ako horlivá organizátorka sa stala vedúcou miestneho ženského speváckeho zboru. Bola iniciátorkou otvorenia oblastného domu v Alkári, ktorý teraz prevádzkuje miestna Slovenská národnostná samospráva. Vďaka jej činnosti a angažovanosti sa zvýšil záujem obyvateľov dediny o miestne slovenské tradície. Výsledkom toho sa významne zvýšil počet tých, ktorí sa prihlásili k slovenskej národnosti.

Judita Kaszalová Szabadová vykonáva svoju prácu s neúnavnou energiou a presnosťou už viac desaťročí. Jej činnosť a oddanosť pre spoločenstvo je vzorom pre nás všetkých.

*

Michal Lásik sa narodil v Slovenskom Komlóši v slovenskej rodine. Po skončení štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave sa vrátil na svoju obľúbenú Dolnú zem, kde začal vyučovať na čabianskom slovenskom gymnáziu dejepis a filozofiu. Svoje poznatky zužitkoval aj písaním, prekladaním a posudzovaním učebníc. Vypracoval rámcový program vyučovania slovenskej vzdelanosti a systém maturitných požiadaviek. Od roku 1992 je zástupcom riaditeľky Čabianskeho slovenského gymnázia. Jeho pedagogickú prácu uznávajú aj za hranicami, čo dokazuje jeho členstvo v školskej komisii Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí. Popri pedagogickej činnosti vo veľkej miere sa zapája do verejného života slovenskej komunity. Dlhé roky je predsedom verejnoprospešnej spoločnosti Čabianskej organizácie Slovákov, podpredsedom Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba, ako aj poslancom Valného zhromaždenia a predsedom Výchovno-vzdelávacieho výboru CSSM.

Jeho odbornosť, výborná komunikačná a rétorická schopnosť a oddanosť slovenskej národnosti prispievajú k tomu, že je váženou a uznanou osobnosťou nášho slovenského verejného života.

*

Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku, ktorá vznikla v roku 1989, v tomto roku oslavuje svoje 25 ročné jubileum. Za svoj cieľ pokladá zjednotiť a aktivizovať slovenskú mládež v Maďarsku, zachovať a rozširovať slovenský jazyk, kultúru, ako aj slovenské národopisné pamiatky. Pri zostavovaní svojho pracovného programu sa usiluje o to, aby sa mladí zoznámili so zvykmi a tradíciami rôznych regiónov, a aby aktívne spoznávali život dnešných Slovákov žijúcich v Maďarsku. V tomto duchu sú organizované aj jej podujatia: slovenská mládežnícka akadémia, letné víkendy v Pilíši a v Matre, Dolnozemský pohár a tradičný futbalový turnaj v Békešskej Čabe.

Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku, ako jediná celoštátna slovenská mládežnícka organizácia v krajine, úspešne prispieva k zachovaniu identity mladých Slovákov v Maďarsku.

MÁV a SACR láka maďarských turistov do Vysokých Tatier

Predstavitelia Maďarskej štátnej železnice (MÁV) a Slovenskej agentúry pre cestovný ruch (SACR) na pôde Slovenského inštitútu v Budapešti (SIB) informovali o zavedení zvýhodneného turistického cestovného lístka z Budapešti do Vysokých Tatier.

„Prežívame pekné obdobie vzájomného turizmu a cestovného ruchu,“ povedal vo svojom úvodnom prejave o turistických vzťahoch Maďarska a Slovenska riaditeľ SIB Gabriel Hushegyi. Vyhlásenie potvrdila vo svojej prezentácii aj zástupkyňa SACR v Budapešti Soňa Jelínková: „Maďarsko je jedným z najdôležitejších partnerov Slovenska, maďarskí turisti sú vítaní v celej krajine. Každý si môže nájsť na Slovensku cieľovú destináciu podľa vlastnej predstavy, chuti a peňaženky a my s radosťou čakáme všetkých.“ Najčastejšie sú využívané vlakové prepojenia do Bratislavy, Košíc a Vysokých Tatier. Z Budapešti do Vysokých Tatier zatiaľ neexistovalo priame železničné spojenie, tristokilometrovú vzdialenosť bolo možné prekonať iba autom. Na základe toho zaviedol MÁV od jari tohto roku novinku vo forme turistického cestovného lístka.

Zvýhodnený spiatočný cestovný lístok v hodnote 36,5 eur pre dospelých a 18,25 eur pre deti, platný štyri dni, zaviedli 15. mája pre nadchádzajúcu letnú sezónu. V cene je zahrnuté aj neobmedzené cestovanie na Tatranskej elektrickej železnici a ozubnicovej železnici Vysoké Tatry-Štrba-Štrbské Pleso a na trati ŽSSK Poprad-Tatry-Studený Potok-Tatranská Lomnica.

(kan)

Ctime si naše korene
Rozhovor s členkou OSMM Lillou Lőrikovou z Alkáru

Lillu Lőrikovú spoznáte podľa jej širokého a vrelého úsmevu, ktorým obdarováva denno-denne všetkých okolo seba. Mladá a energická žena pochádzajúca z prekrásnej hornatej dedinky Alkár je hrdá na svoje slovenské korene a snaží sa zapájať do aktivít, ktorých cieľom je zachovávanie národnostného jazyka a kultúry. Porozprávali sme sa s ňou o detských rokoch prežitých v najvyššie ležiacej obci v Maďarsku, o štúdiu, úlohe a aktivitách v slovenských komunitách, plánoch do budúcnosti.

- Mohli by sme začať tvojimi prvými rokmi. Viem, že si vyrástla v Alkári. Aké bolo byť dieťaťom v takej malej dedinke?

- Áno, vyrástla som v Alkári. Môžem povedať, že považujem za veľké šťastie, že som tu mohla prežiť svoje prvé roky. Naša obec je malá, všetci sa poznáme, teda panuje tu rodinná atmosféra. Samotná dedina je prekrásna, nachádza sa v hornatej oblasti, zo všetkých strán je obklopená lesmi. Blízkosť prírody bola pre nás prirodzená, len sme vybehli na lúku alebo sme vyliezli na strom, či nakŕmili rôzne domáce zvieratká u susedov.... To všetko bolo pre nás také obyčajné, vtedy sme ani nechápali, že to nefunguje takto všade.

- Chodila si do miestnej základnej školy. Predpokladám, že to nie je škola s veľkým počtom žiakov. Ako si to máme predstaviť?

- Aj školské roky boli jedinečné - v miestnej základnej škole sme sa učili osem rokov v jednej triede piati - šiesti - siedmi. Celkovo tam chodilo okolo 30 žiakov, pre tento veľmi malý počet sa vytvorili spojené triedy, keď sa dva ročníky učia spolu v jednej miestnosti. Mali sme tzv. „tiché“ a „hlasné“ vyučovacie hodiny. Na tých „hlasných“ sa učitelia zaoberali našou triedou, na „tichých“ sme pracovali samostatne. Naši pedagógovia na nás vždy dávali pozor, vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi boli a dodnes sú vrúcne.

- Je nejaká udalosť, moment z tohto obdobia, na ktoré si spomínaš veľmi rada?

- Najkrajšie spomienky mám na výlety. U nás neboli triedne výlety, ale celoškolské. Dostali sme sa na mnohé miesta, nielen v Maďarsku, ale často sme chodievali aj na Slovensko. Každý druhý rok sme sa zúčastnili na škole v prírode, kde sme strávili dva týždne v nejakom slovenskom meste a učili sme sa zemepis, dejepis, no a, samozrejme, precvičovali sme si aj slovenský jazyk. Skamarátili sme sa s tamojšími slovenskými žiakmi. Judita Kaszalová Szabadová sa vždy snažila o to, aby bolo aj zábavy dosť. Je predsedníčka Slovenskej samosprávy v Alkári, v 90. rokoch bola riaditeľkou školy, dnes vyučuje už iba slovenčinu, ale mňa ešte učila aj písať a čítať. Niekoľkokrát som sa zúčastnila na súťaži Spievanky a veršovačky, kde som v celoštátnom kole dvakrát získala prvé miesto vďaka jej dôslednej príprave.

- Ako prebiehala výučba slovenského jazyka?

- Čo sa týka osvojovania si jazykov, slovenský bol náš prvý, s nemeckým sme sa začali zaoberať až od tretieho ročníka. Po slovensky sme sa začali učiť už v materskej škole. V základnej škole sme mali 4-5 hodín slovenčiny týždenne a na školských slávnostiach sme mali vždy aj slovenský blok.

- Kde si začala stredoškolské štúdium?

- Po skončení základnej školy som chodila na gymnázium v Egeri. To už bol celkom iný svet. Keďže to bola dvojjazyčná, anglicko-maďarská škola, moje vedomosti zo slovenčiny sa rýchlo oslabili. V rodine sme sa nerozprávali po slovensky, v dedine slovenčinu používa už len staršia generácia, ale aj tá miešane s maďarčinou. Na internáte sme mali jednu ošetrovateľku z Košíc, s ňou sme sa snažili cvičiť slovenčinu, ale keďže ona už bola v pokročilom veku, ani jej to nešlo jednoducho. Keďže v tom čase som nemala žiadne ďalšie plány so slovenským jazykom, nakoniec som sa ním prestala zaoberať.

- Napriek tomu si sa po maturite prihlásila na odbor slovenský jazyk.

- Áno, pokračovala som v štúdiu slovenčiny na Katolíckej univerzite Petra Pázmaňa. Bola som veľmi nerozhodná v tom, čím by som sa chcela v budúcnosti zaoberať. V poslednom roku gymnázia sa mi naskytla možnosť zúčastniť sa na týždňovom tábore v Hronci na Slovensku, ktorý zorganizoval Zväz Slovákov v Maďarsku pre našu slovenskú mládež. Tam som sa stretla s dievčatami Komjáthiovými z Veňarcu, ktoré zachovávajú slovenské tradície, Dušanom Kunovacom a Áronom Mátyásom, ktorí sú dnes obaja aktívnymi členmi Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku. Pod ich vplyvom som sa začala znova zaujímať o slovenský jazyk a o národnostný život.

- Niekoľko mesiacov si aj ty aktívnou členkou OSMM. Ako a kedy si sa tam dostala? Zapájaš sa aj do organizačných záležitostí?

- V roku 2011 som bola v Bratislave na letnej univerzite SAS, kde som sa spoznala s mnohými slovakistami, medziiným s Jurajom Rágyanszkým, Ákosom Tarkóom a Ondrejom Kiszelyom, ktorý bol už v tom čase predsedom OSMM. Tak som sa aj ja začala aktívnejšie zapájať do práce OSMM. Prvý produkt mojej iniciatívy už odštartoval pred niekoľkými týždňami. Spolupracovali sme na ňom s riaditeľom Gabrielom Hushegyim a ďalšími zamestnancami Slovenského Inštitútu v Budapešti. Je to vlastne filmový klub, ktorý by mal podľa našich predstáv fungovať od septembra každý druhý týždeň. Chceme prinášať najnovšie slovenské filmy, plánujeme, že by sme na tieto stretnutia pozývali aj známych slovenských režisérov a hercov, aby to celé malo aj interaktívny charakter. Prvoradým cieľom je, samozrejme, používanie slovenčiny v praxi. Na základe mojich skúseností mladí ľudia okrem vyučovacích hodín nemajú veľa možností a príležitostí na to, aby komunikovali v slovenčine, takže toto nás vlastne motivovalo k zorganizovaniu slovenského filmového klubu. Chceli sme tomu dať nejaký rámec, film väčšina mladých miluje a mnohí z nich sú zvedaví na slovenskú filmovú tvorbu, takže to bolo najvhodnejším krokom. Skúšobné premietanie sme mali začiatkom mája v SI, pozreli sme si spolu film Ďakujem, dobre.

- Teraz žiješ v Budapešti. Ako často cestuješ domov? Snažíš sa byť aktívnou členkou tamojšej slovenskej komunity?

- Teraz žijem v hlavnom meste, avšak keď mám možnosť, cestujem domov do Alkáru. Snažím sa zohrávať aktívnu rolu aj v živote mojej rodnej dediny. Teraz sme už začali organizovať národnostný deň. Je to asi najznámejšie a najvýnimočnejšie podujatie v Alkári, uskutočňuje sa už roky spolu s Dedinským dňom. Vtedy sa dostane do popredia slovenská kultúra, gastronómia a tradície, prichádzajú k nám rôzne folklórne skupiny a súbory z viacerých kútov Maďarska i Slovenska, no a, samozrejme, s nadšením sa na to chystajú aj žiaci miestnej základnej školy. Popritom aj na iných programoch a podujatiach organizovaných v dedine je zvyčajne slovenský blok, napríklad na Turíčnom vínnom dni.

- Aké plány máš v blízkej budúcnosti? Budeš pokračovať v štúdiu?

- Teraz sa pripravujem na prijímacie skúšky na magisterský stupeň. Vo vysokoškolskom štúdiu chcem pokračovať na ELTE, podala som si prihlášku na dva odbory, konkrétne na stredoeurópske štúdiá a na menšinovú politiku. Obidve oblasti ma zaujímajú a lákajú, uvidím, kam sa mi podarí dostať. Mojím ďalším plánom do budúcnosti je pokračovať v štúdiu slovenčiny na magisterskom stupni, ktoré by som si chcela doplniť aj o pedagogický smer.

- Chcela by si sa potom uplatniť v slovenskej sfére?

- Veľmi dobre sa cítim v tomto prostredí, takže v každom prípade by som chcela pôsobiť aj v budúcnosti v slovenskej oblasti. Bola by som rada, keby aj moje deti, prípadne vnúčatá mali národnostné povedomie, poznali naše tradície. Považujem za dôležité, aby sme si ctili naše korene a aby sme boli otvorení všetkému, čo s tým súvisí.

(kan)

Výlet nížanských školákov v Banskej Štiavnici

Hoci 3. júna nebolo počasie najpriaznivejšie, nepokazilo náladu žiakov Základnej školy K. Mikszátha v Níži pred ich výletom do Banskej Štiavnice. Mesto je známe tým, že v stredoveku v ňom ťažili striebro, vďaka čomu dostalo prezývku „strieborné mesto”.

Mali sme skutočne dobrého sprievodcu, veď riaditeľ školy József Zentai je zhodou okolností historik. Najprv sme navštívili Nový zámok, ktorý kedysi zastával obrannú funkciu. Potom sme sa občerstvili pod „Klopačkou”, kde dnes funguje čajovňa. V Starom zámku sme sa potom dozvedeli, že súčasná kostolná veža s hodinami bola v stredoveku strážnou vežou. Pri Námestí svätej trojice sme si následne prezreli malé banské múzeum. Zastavili sme sa aj pri neďalekej budove bývalého Evanjelického lýcea, kde študoval okrem Kálmána Mikszátha, podľa ktorého je pomenovaná naša škola, aj básnik Sándor Petőfi. Odtiaľ sme sa presunuli do arboréta bývalej Lesníckej akadémie, kde nás chytil veľmi hustý lejak. Schovali sme sa v cukrárni, kde si deti dali zmrzlinu alebo zákusky. Na spiatočnej ceste sme sa na chvíľku zastavili aj vo Svätom Antone pri Banskej Štiavnici. Nachádza sa tu barokový kaštieľ, v ktorom je dnes zriadené múzeum s poľovníckou expozíciou.

Napriek nepriaznivému počasiu sme sa domov vracali s mnohými zážitkami, pre niektoré deti o to väčšími, že to bol ich vôbec prvý výlet v zahraničí. Touto cestou sa chcem poďakovať nášmu riaditeľovi, že nás sprevádzal po tomto krásnom meste, ktoré sa nachádza aj v zozname Svetového dedičstva UNESCO.

Bertalan Bertók

Odhalenie sochy operného speváka Györgya Melisa

V parku Mitrowského kaštieľa v Sarvaši sa 2. júla konalo slávnostné odhalenie sochy operného speváka, sarvašského rodáka Györgya Melisa. Narodil sa 2. júla 1923 a zomrel 27. novembra 2009. Bol držiteľom cien Ferenca Liszta, Kossuthovej, Bartókovej, Kazinczyho ceny. Jeho hlavné úlohy (Rossini - Figaro, Verdi - Rigolettto, Kodály - Pytač). Bol čestným občanom Sarvaša. Sochu dali postaviť Samospráva mesta Sarvaš, Slovenskásamospráva mesta Sarvaš, Nadácia Györgya Melisa, Spoločnosť priateľov opery belcanto v Maďarsku a ctitelia umelca. Socha je dielom Attilu Petróa a Sándora Szaboa.

Program sa začal príťažlivou hudbou Sarvašskej dychovky. Zazneli úryvky z operných vystúpení Györgya Melisa.

Moderátorkou bola Katalin Lestyan, ktorá privítala vzácnych hostí: generálneho konzula SR Štefana Daňa, primátora mesta Sarvaš Michala Babáka, zástupcu opery Tomáša Clementisa, predsedu slovenskej samosprávy Tibora Mótyána, sochára Attilu Petróa, farárov Alžbetu Nobíkovú a Olivéra Horvátha, poslancov mesta, riaditeľov škôl a všetkých prítomných.

Primátor mesta Michal Babák priblížil vo svojom príhovore osobnosť Györgya Melisa. Nasledoval operný spevák Tamás Clementis, jeho žiak, ktorý vyjadril svoju úzku spätosť s majstrom, a za čo všetko je mu vďačný. K mikrofónu sa postavil aj predseda slovenskej samosprávy Tibor Mótyán, ktorý sa s umelcom osobne poznal. Nasledovalo odhalenie sochy, ktorú evanjelickí farári Alžbeta Nobíková a Olivér Horváth požehnali. Svoj vzťah k spevákovi vyjadril aj sochár Attila Petró. Nasledovalo vyjadrenie úcty pred pomníkom Györgya Melisa. K soche prišli aj obyvatelia mesta. Na záver zazneli úryvky z operných vystúpení majstra.

Zlatica Lišková

Dvadsaťdva nie je málo...

Celoslovensky známa súťaž Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko..., s tradičným medzinárodným presahom za hranice, uzatvorila svoj 22. ročník. Bol venovaný 170. výročiu vzniku slovenskej hymny a 170. výročiu založenia spolku Tatrín.

Nové Zámky dňa 5. júna 2014 ožili národnou hrdosťou, silným slovenským duchom i ľubozvučnou slovenskou rečou zo všetkých kútov sveta. Rok čo rok toto malé mestečko na brehu rieky Nitry hostí šikovných slovenských žiakov i študentov z celého sveta a oceňuje ich tvorivosť.

Túto súťaž tvorí niekoľko kategórií. Na samostatnej IV. kategórii participujú Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Matica slovenská. Tento rok sa do súťaže zapojilo 618 žiakov. Z pier krajanov prišlo 133 súťažných prác, z ôsmich krajín sveta - z Česka, Chorvátska, Maďarska, Rumunska, Srbska, Ukrajiny, ale i zo zámorskej Kanady a USA.

Vyhlásenie súťaže oslovilo žiačikov z radov najmenších, i študentov stredných škôl a gymnázií. Porotkyne si teda mohli prečítať hravé básničky, kratšie prózy, dramatickú tvorbu i hlboké, emotívne ladené vyznania. Takpovediac „ľúbostné listy“ venované našej slovenčine či vlasti reflektovali obraz vzťahu detských duší k Slovensku a vytvorili akúsi mozaiku komplimentov našej materčine.

Špecifikom tejto súťaže v IV. kategórii prác je udeľovanie Osobitnej ceny predsedu Matice slovenskej, ktorú tento rok získala Andrea Grňová zo Základnej školy v Pivnici (Srbsko): „Slovenčina je krásnym ľubozvučným jazykom a pre mňa najkrajším jazykom na svete. Veď, ktorý jazyk má také milé slová ako sú batôžtek, ľalia alebo púpavka? Jej slová znejú ako sladká hudba. Slovenčina, moja víla.“

Tento rok bol aj z pohľadu martinských matičiarov o niečo výnimočnejší. Krajania (pedagógovia i žiaci z troch krajín sveta - Rumunsko, Chorvátsko, Srbsko), ktorí boli ocenení vo svojej kategórii, zavítali i do Matice slovenskej v rámci poznávaco-vlastivedného pobytu organizovaného ÚSŽZ. Vo výborovni Matice slovenskej ich v mene predsedu MS Mariána Tkáča privítal Pavol Parenička, tajomník MS, ktorý im vo forme prednášky pripravil krátky exkurz do dejín našej najstaršej kultúrnej ustanovizne.

Ani krajania matičiarov neopomenuli... Darovali im knižky, ručne robené drobnosti i sladkosti a najmä nefalšovanú radosť z toho, že prišli na Slovensko, že sú v krajine svojich prastarých mám a otcov.

Po 22. ročníku súťaže ostali Martinu už len príjemné spomienky. No ešte v Nových Zámkoch bol vyhlásený v poradí už 23. ročník súťaže, ktorý, dúfajme, bude zrovnateľný, a verme, že ešte i o kúsok lepší ako ten krásny, výnimočný a bohatý (matičný i krajanský) dvadsiaty druhý.

Zuzana Pavelcová

Čabianski ôsmaci sa lúčili so školou

V piatok 20. júna 2014 bola budova Slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe ozdobená. O 16. hodine zazvonil zvonček, ktorý teraz neznamenal začiatok hodiny, ale fakt, že „sa treba pustiť na cestu”. Jedenásť slávnostne oblečených ôsmakov s kapsičkou na pleci a kvetmi v ruke prešlo spievajúc naposledy triedy a potom vyšlo na dvor, kde ich už čakali hostia, žiaci a učitelia. Dvorom sa niesla vôňa kvitnúcich líp. Keď kvitnú lipy, končí sa školský rok. Po hymnách nasledoval krátky rozlúčkový program siedmakov a po nich nasledovali ôsmaci, ktorí tiež predniesli svoje prejavy. Pospomínali si na krásne roky, ktoré prežili na základnej škole, potom sa poďakovali učiteľom za obetavú prácu a rodičom za výchovu. Pre ôsmich žiakov bola táto rozlúčka len symbolická, lebo oni budú pokračovať v štúdiu na našom gymnáziu, ale samozrejme s viacerými povinnosťami. Na koniec rozlúčkovej slávnosti pripravili siedmaci pre ôsmakov milé prekvapenie. Každý dostal balónik, ktorý pustil do vzduchu.

Po rozlúčkovej slávnosti sa začalo slávnostné ukončenie školského roka, ktoré moderoval zástupca riaditeľky gymnázia Michal Lásik. Po úvodných slovách požiadal riaditeľku inštitúcie Editu Pečeňovú, aby zhodnotila školský rok.

Riaditeľka bola veľmi pyšná na množstvo vynikajúcich ocenení na mestských, župných a celoštátnych súťažiach. Osobne odovzdala knihy najlepším žiakom za úspešný celoročný výkon. Za osemročný vynikajúci prospech, statočnú prácu a za ceny na súťažiach dostala žiačka 8. triedy Kitti Csécseiová pochvalu učiteľského zboru. Žiačky 12. ročníka Viktória Nagyová a Miriam Bukranová dostali cenu Nadácie slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia.

Riaditeľka hovorila o troch europrojektoch, o dovŕšení rekonštrukcie budovy, poďakovala sa rodičom za trpezlivosť, pozitívny prístup a podporu počas prác. Hostia a žiaci búrlivým potleskom prijali správu, že rekonštrukčné práce sa skončili.

Pochválila prvákov za usilovnosť a za „hrdinský“ výkon, že sa za rok naučili čítať a písať po maďarsky, aj po slovensky.

Ako pozitívny príklad vyzdvihla 7. triedu, ktorá v druhom polroku zaznamenala výrazný pokrok v porovnaní s predchádzajúcim polrokom, čo sa odrazilo v celkovom prospechu triedy.

Podporovateľ slovenskej školy ponúkol 10000 forintov tomu žiakovi, ktorý si najviac vylepšil učebný prospech. Stal sa ním žiak 5. triedy Zoltán Knyihár, ktorý si opravil známky zo 6 predmetov. Potom riaditeľka informovala rodičov o možnostiach podpôr.

Vyzdvihla Nadáciu pre nadaných a národnostné štipendium. V tomto školskom roku získala národnostné štipendium vo výške 60000 forintov na mesiac žiačka 10. ročníka Szilvia Petőczová. Finančnú podporu bude dostávať počas dvoch rokov. Štipendium si prevezme v septembri od ministra ľudských zdrojov Zoltána Balogha. Na záver riaditeľka vymenovala letné aktivity. 40 detí školy pôjde k Balatonu, gymnazisti majú možnosť zúčastniť sa na trojtýždňovom pobyte v Modre a jednotýždňovom bilingválnom kurze tiež v Modre.

Šesť žiakov základnej školy strávi týždeň v rekreačnom tábore v Tatranskej Lomnici. V rámci dolnozemskej spolupráce 12 žiakov odcestuje v auguste do Báčskeho Petrovca, kde sa organizuje medzinárodná tvorivá dielňa.

Školský rok uzavreli najmenší žiaci slovenskej školy veselou rytmickou piesňou.

Všetkým prajeme príjemné prázdniny.

Mária Ištvánová

Škola v prírode v Tatrách

Letnú desaťdňovú školu v prírode v Demänovskej doline v hoteli Junior organizovali Metodické centrum UMB pre Slovákov žijúcich v zahraničí v spolupráci s Celoštátnou slovenskou samosprávou v Maďarsku. Tento pobyt využilo 40 žiakov z maďarských národnostných škôl.

V predpoludňajších hodinách sa zamestnania konali so zameraním na regionálnu prírodovedu a históriu, popoludní vzdelávanie pokračovalo voľným spôsobom, a to cez hry, poznávacie výlety a návštevy múzeí. Program školy v prírode bol rámcovaný súťažou účastníkov v zmiešaných družstvách, s cieľom ich zapojenia do aktívneho používania slovenského jazyka v bežnej konverzácii.

Prinášame vám úryvky z denníka jedného účastníka, Benceho Teleka z dabašskej základnej školy Františka Rákócziho II.:

„Len čo dopravný prostriedok dorazil, navečerali sme sa a ubytovali. Nasledujúci deň sa začalo zoznamovanie. Na dvore nás animátorky rozdelili do skupín. Sami sme navrhovali jej vlajku. Dni ubiehali veľmi rýchlo. Napriek zlému počasiu sme si pozreli Vysoké Tatry, Štrbské pleso, Demänovskú jaskyňu, Oravský hrad a skanzen pod ním, kde bolo veľa zaujímavých zamestnaní: maľovanie, preťahovanie lanom, tkanie, prednáška o TANAP-e, drotárstvo, výroba medovníkov a keramika. Tu nám jeden pán za 10 minút pripravil krčah. Posledná stanica bola o spôsobe života Slovákov, kde ma obliekli do kroja. Počas prehliadky Oravského hradu nám nepriateľ dážď opäť vyceril zuby. V Liptovskom Mikuláši sme si pozreli Múzeum Janka Kráľa.

Okrem výletov sme sa veľa hrali s animátorkami, zažili sme veľa príjemných chvíľ, našli si nových kamarátov. Po vyhodnotení tábora, kde naša skupina získala prvé miesto, nasledovala posledná diskotéka, na ktorej sme si sľúbili, že nové kamarátstva a lásky budú ďalej žiť na spoločenských sieťach.“

O užitočnosti tábora sa dá rozprávať len v superlatívoch. Aj napriek premenlivému počasiu sa učiteľky a animátorky postarali o to, aby sa účastníci vrátili domov so zážitkami. Veríme, že aj o rok sa podarí zorganizovať takýto jedinečný tatranský pobyt, a aj počasie bude lepšie.

Atila Rusnák a Bence Telek

Dvadsať rokov

Keby som vyhrala v lotérii, nezmenila by som nič vo svojom živote. Žila by som bezstresový život, mala by som čas na to, na čo teraz nemám, ale rozhodne by som nežila inde ako v Šóškúte. Nedá sa nič robiť, som nenapraviteľná lokálpatriotka. A na čo môžem byť pyšná? O Šóškúte som už písala presne pred rokom, teda históriu obce a tu žijúcich Slovákov už poznáte. Ale okrem vábivej prírody, nádherných budov a milých obyvateľov je ešte niečo, na čo môžem byť hrdá.

Slovenská samospráva v Šóškúte už po deviaty raz zorganizovala Kapustníkový festival začiatkom júna. Neodmysliteľným bodom programu je vystúpenie Šóškútskej mládežníckej dychovej kapely. Aj oni patria do spoločnosti, kvôli ktorým som pyšná na svoju rodnú dedinu.

Vráťme sa ale na chvíľu v čase. Čitatelia Ľudových novín si možno ešte pamätajú na udalosti spred 16 rokov. V roku 1998 podobne ako teraz padol 5. júl na sobotu a práve v ten deň po prvý raz oslavovali Slováci v Maďarsku Deň Slovákov v Malom Kereši. Na prvej oslave Dňa Slovákov v Maďarsku vyhrávala rytmické pochody po bohoslužbe krojovanému sprievodu a potom aj štátne hymny Slovenska a Maďarska v divadelnej sále kultúrneho domu práve už spomenutá dychová kapela. Vtedy fungovali iba štyri roky pod záštitou základnej umeleckej školy Károlya Andreettiho, ale po rokoch vytrvalej práce sa osamostatnili. V súčasnosti pätnásťročný Spolok šóškútskej dychovej hudby má viac než 120 registrovaných členov, medzi nimi sú zakladajúci členovia kapely a samozrejme aj vtedajší prví muzikanti, deti, teraz dospelí, ktorí už 20 rokov aktívne hrajú v kapele.

Vedúcim, dirigentom, učiteľom, mentorom a niekedy aj otcom kapely je Sándor Kaszás (Kaszi). Pôvodom nemecký muzikant pochádza z blízkeho Großturwallu (Törökbálint), a možno práve pre vlastnú silnú identitu je mu blízka aj slovenská národnosť. Pokiaľ by mal niekto záujem ho spoznať, môže si pozrieť reportáž o ňom v Domovine, v slovenskom vysielaní MTVA.

Vráťme sa teraz do súčasnosti. Mládežnícka dychová kapela oslávila 28.- 29. júna svoje dvadsiate narodeniny. Dejiskom veľkolepého jubilejného podujatia bolo nádvorie Základnej umeleckej školy Károlya Andreettiho. Program sa začal vystúpením hostiteľskej kapely, potom sa rad radom predstavili pozvaní hostia. Jubileum prišli osláviť Mládežnícka dychová kapela z Dáne, dychovka Dunakanyar z Nagymarosu, Mládežnícka dychová kapela z Biatorbágyu (dirigentom je Sándor Kaszás) a tanečný súbor Večernica. Vrcholom programu bolo vystúpenie všetkých prítomných 200 muzikantov. Program bol napriek veľkoleposti, najmä pri odovzdávaní ďakovných diplomov, rodinný a intímny. Muzikanti, ale aj diváci si museli utierať slzy dojatia, lebo Kaszi povedal každému dobré slovo, či vtipnú príhodu. Reprodukovať atmosféru sa nedá. Štatistika hovorí sama o sebe. Aj dnes má kapela 60 aktívnych muzikantov a to nie sú medzi nimi najmladšie deti, teda dorast. Dostať sa k nemu na doučovanie je skoro nemožné, poradovník má vždy plný. A ešte som nespomenula, že bez dychovky nie sú v Šóškúte náboženské sviatky (Vianoce, Veľká noc, procesie) a nie je pašia Nanebovstúpenie Pána bez Kasziho.

Šóškúťania môžu iba vďačiť Bohu, či osudu, že sa prisťahoval do dediny. Ja som vďačná, a dúfam, že sa zúčastním aj na ďalších jubilejných koncertoch dychovky.

Ivett Horváthová Körtvélyesi

Slovak Press Photo v Slovenskom inštitúte

„Kvalitná fotografia dokáže znásobiť obsah informácie a v obrazovej forme vie zachytiť takú výpovednú hĺbku, ktorú by slovami bolo ťažké sprostredkovať,“ uvádza v úvode osemjazyčného katalógu vydanom k výstave vybraných fotografií zúčastnených na súťaži slovenskej novinárskej fotografie Slovak Press Photo jej riaditeľka Jana Garvoldtová. Do premiérového ročníka sa prihlásilo 130 autorov s viac ako 1500 fotografiami. Ich práce hodnotila medzinárodná, maďarsko-poľsko-slovenská porota a záštitu nad podujatím prevzali minister kultúry Slovenskej republiky Marek Maďarič a primátor Bratislavy Milan Ftáčnik. Nášmu publiku je výstava sprístupnená v budove Slovenského inštitútu na Rákócziho triede v Budapešti od 3. júla, kedy ju otvoril riaditeľ SI Gabriel Hushegyi. „Výstava prináša nezávislé autentické obrazové svedectvo o živote tak, ako ho vidia fotografi žijúci v Slovenskej republike. Cieľom súťaže aj výstavy je umožniť verejnosti byť očitým svedkom udalostí a javov uplynulého roku,“ informuje oficiálna stránka súťaže slovak-press-photo.sk. Ak sa chcete stať očitými svedkami týchto udalostí aj vy, v budove SI je táto výstava otvorená do 15. augusta.

(zp)