1 otázka - 1 odpoveď
odpovedá riaditeľka Slovenskej dvojjazyčnej základnej školy a materskej školy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková

- Máme za sebou školský rok 2013/2014, prvý, keď komlóšsku školu prevádzkovala Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku. Ako ste zakončili tento školský rok?

- Veľmi dobre. Aj v správach som písala o tom, že sme mali pokoj, toto obdobie prešlo nerušene. Pomáhala nám CSSM, jej predseda, ako aj hospodárske oddelenie. Aj my sme sa snažili robiť všetko čo najlepšie, aby bol prechod bezproblémový. Počas školského roka sme boli v každodennom kontakte, najmä s hospodárskym oddelením. Myslím si, že nebol žiadny problém. Rodičia a žiaci vlastne pocítili iba to, že je všetko v poriadku, učitelia boli spokojnejší, mohli sme plánovať. Videli sme, čo budeme robiť do budúcna. Podobne to bolo aj v škôlke. Finančne nám to vyšlo lepšie, ako v predošlých rokoch. Začali sme s rekonštrukciou budovy a podarilo sa nám kúpiť nové hračky na dvor, aj do skupinových miestností v škôlke.

Každé dva roky plánuje naša škola tábor na Slovensku, vždy píšeme súbehy cez nadáciu našej školy, ale v tomto roku sme, žiaľ, nevyhrali ani na jednom fóre. Máme deti z takého sociálneho prostredia, že ich rodičia si nemôžu dovoliť niekoľko desať tisíc forintov na jeden tábor pre svoje deti. Pevne verím, že po Bratislave a Rejdovej sa dostanú naši žiaci aj do Banskej Bystrice, kde sme mali nasmerované. Ale spolu s regionálnym strediskom SOC organizujeme denné tábory, kde napríklad pripravovali tradičné slovenské jedlá. Z divadelného tábora organizovaného Divadlom Vertigo pri CSSM sa teraz vrátili naši žiaci, chystajú sa aj do Tatranskej Lomnice a do biblického tábora.

Čo sa týka pedagogického kolektívu, s našou školou sa rozlúčila dlhoročná kolegyňa, hosťujúca učiteľka Ľubomíra Rollová. Nedávno som dostala životopis Jozefa Trtola, ktorý by mal k nám nastúpiť od septembra a je učiteľom, básnikom a zbiera aj starožitnosti. Zatiaľ sme sa osobne nestretli, ale sme sa nakontaktovali a cez leto by mal prísť, aby spoznal naše mesto pred začiatkom školského roka.

Môžeme byť spokojní aj s počtom žiakov, lebo hoci v Komlóši je málo detí, k nám sa zapísalo 23 prvákov a iba desať ôsmakov sa rozlúčilo s našou školou, takže počet žiakov sa zvýši a samozrejme škôlka je tiež využitá. Môžem povedať, že naša škola je v Komlóši obľúbená, máme kvalifikovaných a dobrých učiteľov, je tu dobrá nálada, aj atmosféra pre deti. Jedine takto môžeme získať nových žiakov. Profil školy by sme chceli ešte rozšíriť, napríklad sme sa prihlásili do celoslovenskej súťaže The School Dance, kde sme sa síce do finále nedostali, ale neodradilo nás to, a pokúsime sa o to o rok.

(ef)

Vyšla štvrtá monografia Józsefa Demmela

V priestoroch Slovenského inštitútu v Budapešti (SIB) sa 17. júna konala prezentácia najnovšej monografie mladého historika a spolupracovníka Výskumného ústavu Celoštátnej slovenskej samosprávy (VÚ CSSM) Józsefa Demmela. Nová publikácia Cena dvojakej identity sa zameriava na otázky národnej a dvojakej identity v 19. storočí na území Uhorska, problematiku vykresľuje na základe osoby a diela čabianskeho evanjelického farára Gustáva Adolfa Szeberényiho.

Po príhovore riaditeľa SIB Gabriela Hushegyiho a moderátorky večera a predsedníčky VÚ CSSM Anny Kováčovej novú, už štvrtú vedeckú monografiu autora prezentoval a hodnotil profesor Csaba Gy. Kiss. Ocenil Demmelovo úsilie povzniesť sa nad národné naratívy, a že autor sa vo svojich knihách koncentruje na porovnanie vnútornej logiky maďarskej a slovenskej historiografie namiesto hľadaní a dokazovaní pravdivosti jednej alebo druhej. Profesor vyzdvihol, že slovenské a maďarské dejiny 19. storočia našli svojho výskumníka v osobe Józsefa Demmela a bol by rád, keby jeho slová a myšlienky dostali väčšiu publicitu. Do nasledujúcej diskusie sa zapojili aj prítomní cirkevní historici a historici akademických ústavov.

Najnovšia Demmelova publikácia je zároveň prvým zväzkom edície Knihy Koridor/Korridor Konyvek VÚ CSSM, ktorá si kladie za cieľ uviesť komplementárne tituly z oblasti slovensko-maďarskej spoločnej histórie. Autor účastníkom diskusie prezradil, že už pripravujú vydanie ďalších publikácií, v ktorých rozoberú napríklad denník Ľudovíta Haana, spisy a prejavy Ľudovíta Kossutha a životnú dráhu Jána Kollára netradičným spôsobom.

(kan)

Pozdravili slovenských pedagógov v Békešskej Čabe

Pri príležitosti Dňa pedagógov Slovenská samospráva Békešskej Čaby 5. júna usporiadala slávnosť. Na podujatie usporiadanej v Áchimovej sále na Garayho ulici boli pozvaní aktívni pedagógovia a učitelia na dôchodku, ktorí vyučovali alebo ešte vyučujú v slovenskom jazyku.

S kultúrnym programom sa predstavili deti materskej školy „Kertváros“ na Tompovej ulici. Škôlkarov pripravila učiteľka materskej školy Szilvia Hégelyová Pisová.

Organizátori prekvapili pedagógov aj veselými príbehmi Gyulu Dedinského o známych Čabänoch, ktoré predniesol Mihály Mészáros a čabianske osobnosti predstavila historička Munkácsyho múzea Erika Szakállová.

Dedinský pozbieral čabianske anekdoty pod názvom Veselá Čaba. Zo spomienok niekdajšieho evanjelického farára Gyulu Dedinského vieme, aký zovňajšok mali praví Čabänia a aká bola ich mentalita, svetonázor. Pedagógovia počúvali veselé príbehy o predsedovi súdu Békešskej Čaby, o vincúroch, remeselníkoch, o pánoch, dokonca aj o Áchimovi, i príbehy, z ktorých vysvitlo, akú mienku mali čabianski roľníci o „pánoch“ vykonávajúcich „len“ duševnú prácu. V Dedinskom rukopise sú aj také anekdoty, ktoré sa vysmievajú duchovným a učiteľom.

Po veselej prednáške pozdravil slovenských učiteľov predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando. Vo svojom prejave poďakoval učiteľom za ich obetavú prácu v záujme zachovania slovenskej národnosti a kultúry v Békešskej Čabe.

Členka samosprávy Helena Čičeľová pozdravila Žofiu Bohušovú, ktorá sa chystá do dôchodku po 40-ročnej službe v materskej škole na ulici Orošházi.

Na záver slávnosti členovia a pracovníčky samosprávy ponúkli pedagógov zákuskami a odovzdali im kvetiny vďaky.

Ildika Očovská

Letný futbalový turnaj OSMM a GJU

Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM), spolu so Spoločenstvom mladých Nemcov v Maďarsku (GJU), zorganizovali 21. júna futbalový turnaj. Dejiskom podujatia bol Slovenský Komlóš.

Na športovom stretnutí sa zúčastnili štyri družstvá. Prvé miesto v priateľskom boji získalo mužstvo OSMM, druhé patrilo futbalistom GJU a tretie družstvu z Mlynkov. Do turnaja sa zapojil aj tím miestnych futbalistov. Po zápasoch sa futbalisti zúčastnili na veľkom flashmobe „Maršuj, Komlóš!“ na Hlavnom námestí.

Účastníci stretnutia si po vyčerpávajúcom dni pochutnali na komlóšskej jahňacej špecialite. Veselá oslava potom pokračovala až do skorých nočných hodín.

(kan)

Slováci a Nemci spoločne hodovali v Starom Budíne

Hody sú tradičné slávnosti spojené s hostinou. Termíny hodov sa najčastejšie spájajú so sviatkom zasvätenia miestneho kostola a väčšinou sa konajú na konci leta alebo začiatkom jesene, kedy je sviatok spojený aj s oslavou poďakovania za úrodu. To je krátke vysvetlenie pojmu hodov. Ale to vlastne ani nepotrebujeme, lebo každý z nás veľmi dobre vie, že keď sú hody, rodina je spolu a spolu sa tešia na dobrý program. Takto to je už 15 rokov v Starom Budíne, kde na Petra a Pavla slovenská a nemecká národnostná samospráva usporadúva veľkolepý národnostný program na Hlavnom námestí. Samospráva mestskej časti si zachovala hody pre ich obľúbenosť medzi obyvateľmi. Hody zvyknú byť v Starom Budíne dvojdňové, počas nich sa konajú rôzne podujatia, ale pre nás je, samozrejme, najdôležitejší práve tento program. Ako sme sa dozvedeli od predsedu slovenského voleného zboru Františka Križana, už 15. rok sa schádzajú milovníci slovenských a nemeckých ľudových piesní, aby strávili jedno popoludnie spolu a tento rok obohatili program aj o slávnostnú svätú omšu v Kostole sv. Petra a Pavla.

Slovákov aj v tomto roku reprezentovali členovia folklórneho spolku Lipóta Bálóa z Čemeru a slovenského pávieho krúžku zo Santova, ktorých vystúpenie sledovali účastníci s veľkým záujmom a odvďačili sa im dlhotrvajúcim potleskom.

Na hodoch sa tradične podávajú najmä koláče, mäsové výrobky a alkoholické nápoje. Nebolo to inak ani v poslednú júnovú sobotu v Starom Budíne, kde okrem výborných jedál a dobrého piva sme mali možnosť ochutnať aj domáce koláče santovských gazdiniek.

(ef)

Mária Kováčová rodená Huňatinská a jej básne

Nedávno som mala možnosť porozprávať sa s „poetkou” békeščabianskeho domova Útulok Máriou Kováčovou Huňatinskou. Zaujímala som sa o jej život. Pri takejto príležitosti sa vždy dozviem niečo nové o minulosti môjho rodiska a v ňom žijúcich Slovákov.

Mária Kováčová sa narodila 7. apríla 1928 v malomederskom sálaši neďaleko Békešskej Čaby v slovenskej rodine Martina Huňatinského a Márie Filadelfiovej. Detstvo trávila s tromi súrodencami na sálaši. Už v ranom detstve sa naučila od rodičov základy roľníckeho života. V sálašskej škole v Malom Mederi vyučovali po slovensky. Jej učitelia boli Michal Žilák a Juraj Hanko. Marka bola nadaná žiačka, preto po absolvovaní piatej triedy získala štipendium a mohla sa ďalej učiť v meštianskej škole v Békešskej Čabe. Tu bývala u svojej tety. Veľa športovala. Päť rokov hrala hádzanú v čabianskom športovom klube. Po skončení školy študovala strojopis. Neskôr pracovala ako pisárka v kancelárii advokáta Dr. Tibora Tarjána. Roku 1949 sa vydala za Juraja Kováča. Mladí žili spolu s rodičmi, ktorí sa zo sálaša presťahovali do Čaby. Manželstvo sa jej nevydarilo, lebo jej muž v roku 1956, po revolučných udalostiach, emigroval. Teta Marka žila aj naďalej s rodičmi. Viac sa nevydala. Po dlhé roky ošetrovala svojich rodičov. Bola zamestnaná v odevnom závode. Potom pracovala ako pokladníčka v podniku, ktorý sa zaoberal obchodom so zvieratami, bol to predchodca dnešného mäsiarskeho kombinátu v Gyule, ktorý pôvodne sídlil v Békešskej Čabe. Po 25 rokoch odišla odtiaľto do dôchodku. Jej súrodenci sa celý život zaoberali poľnohospodárstvom, pracovali v družstve. Marka bola jediná v rodine, ktorej sa podarilo dostať sa vyššie v spoločenskej hierarchii. Jej brat padol v 2. svetovej vojne pri Done. Aj druhý brat a sestra už zomreli. Ostali po nich štyri deti a veľa vnukov. Teta Mária je teraz najstaršou členkou rodiny Huňatinskovcov. Hoci nemala deti, vďaka svojim súrodencom predsa má početnú rodinu. 86-ročná žena je dnes aktívnou členkou spoločnosti domova Útulok.

Na záver prinášame jej básničky, ktoré napísala do tvorivej súťaže dôchodcov v domove.

Ildika Očovská

Slnce
Raduje sa naše srdce,
že nám pekne svieti slnce.
Už nám dažďu dosť bolo,
veľa je zo slnca dobryho.
I to, aj to nám je način,
Ale ni vo dne v noci!
Keď sa rano zobudime,
vyzeráme, či jest slnce.
Ďakujeme dobrý Pán Boh,
že nám aj slncom vôľu hľadáš,
čo si žiadame, šecko nám dáš!

Poliovka
12 hodín zvonia v kostole
a naša poliovka je už na stole.
Pome rezno, nak nám nevychlanne,
studená poliovka je len pred svine.
Ale ni šecko jedno, že akú ľúbime!
Ovocná je dobrá pre nás,
tej sa radujeme.
Pasuľa a ľanča, aj tá sa nájde riedko.
Až je uvarená dobre,
aj tá nám zbaví šecko pekne.
Tak sa volá „guláš”, to je
na prvon meste medzi šeckym a
s veľa meson je najlepšia
a najchutnejšia poliovka.

Keď sa západ stretne s východom

Skúsenosti som začal zbierať pred 60 rokmi (1954), keď po skončení základnej školy koncom augusta na západe v pilíšskych Mlynkoch som si sadol na bicykel a odkotúľal som sa na východ do Békešskej Čaby. Prihlásil som sa do slovenského gymnázia a štyri roky som bol Čabänom. Mal som možnosť medzi inými spoznávať aj bohatstvo slovenských nárečí Čaby a jej okolia (Komlóš, Sarvaš, Bánhedeš,...). S Komlóšom som sa bližšie zoznámil v roku 1956, keď pre spoločenské nepokoje sa prerušilo vyučovanie a mňa spolužiak Ďurko Hudák na pár mesiacov prichýlil u svojich rodičov. Tak som sa stal aj Komlóšanom. Zoznámil som sa tam s Pavlom Samuelom, ktorý už vtedy bol básnikom (antológia Hrušky mamovky Špiakovej, 1955), aj s Ďurkom Antalom, na ktorého pseudonym Dolnozemský a titul „básnik“ ešte len čakali.

Keď sa vyučovanie opäť začalo, vrátili sme sa do gymnázia. Zmaturovali sme a rozpŕchli sme sa. A roky preleteli nad nami. Jeden z nás sa stal vojakom z povolania, druhý lekárom, tretí učiteľom... A niektorí, ako Ďurko Antal Dolnozemský, Miško Divičan, i ja, i ďalší, sme začali písať básne, iní prózu, až roku 1975 ako dobrí známi sme sa zozbierali a začali sme literárne spolupracovať. Rozvírili sme bohatý literárny život, aký tu ešte nebol. Navštevovali sme sa navzájom a jeden druhému sme pomáhali. Knižky a skúsenosti sa nám množili, ale aj roky nám pribúdali, až nám z toho hlavy ošediveli. Ja osobne som aj pilíšske pesničky zbieral a dotiahol som to tak ďaleko, že som pozbieral slovenské pesničky aj od Štefana Kráľa! Nie toho zo Skýtie, lež hen zo Santova. Volal sa Štefan Király, ale predstavoval sa mi v tých sedemdesiatych rokoch ako Štefan Kráľ. Kráľom aj bol, i keď nie Uhorska, ale našich pilíšskych pesničiek. Boli to nádherné časy. Žiaľ, od tej doby sme všeličo potratili!

Ale čas ide ďalej, lebo ten konca nemá, a priniesol nám nové nádhery - aj na východe, aj na západe. Lebo čo je dieťa rodičovi, ak nie nádhera? A nám skorej narodeným aj tam aj tu sa narodili deti, ktoré nás časom obdarili vnúčatami. A hľa, dnes oni pokračujú v tom, čo sme my toho času začali! Na západe, v Mlynkoch, vnučka Štefana „Kráľa“, Katka, sa postupne stala Katarínou, a vyučovala v Segedíne. Na východe vnučka básnika Juraja Antala Dolnozemského, Alizka Agodová, sa tam stala jej žiačkou. Po toľkých rokoch opäť vzájomná spolupráca, ktorá trvá aj podnes. A výsledok? Alizka zakvitla prekrásnymi viachlasnými pilíšskymi pesničkami. Časom na Konzervatóriu v Stoličnom Belehrade vyštudovala odbor ľudového spevu, potom učiteľský odbor ľudového spevu na Univerzite hudobného umenia Františka Lista, kde spolu s ňou študovala aj Esterka Pálová zo Zakarpatska, s ktorou aj spolu vystupovali. Počul som ich už vlani 10. januára v štúdiu č. 6 MR spievať na jej diplomovom koncerte, kde zazneli aj naše pilíšske pesničky, a spievali majstrovsky, očarujúco.

Alízka v máji navštívila aj moju rodinku v Budíne, aby si vypočula niečo o našich pilíšskych zvykoch a ľudových spevoch. Vypočuli sme si aj niektoré moje nahrávky ľudových piesní z Mlynkov. Pripravovala sa totiž na súbeh Domu tradícií Maďarského osvetového ústavu na získanie titulu Mladý majster ľudového umenia. Na to uchádzač musel podať svoj životopis a odbornú prácu cca. 10 strán. Jej prácu 5 členná porota prijala a jej účasť tým bola zabezpečená. Na našu veľkú radosť sme dostali aj pozvánku a 4. júna sme slávnostne sedeli v divadelnej sále Domu tradícií. Uchádzačov bolo spolu 18 (hudobníci, tanečníci, speváci). Všetci skúsení, vycvičení, naslovovzatí majstri. Vpredu sedela porota a za ňou obecenstvo. V ňom i ja s manželkou, a samozrejme aj Katarína Királyová. Videli sme horlivé tance, počúvali parádnu hudbu s ľudovými nástrojmi a tlieskali sme opreteky. A potom na javisko vystúpili Alíz Agodová a Estera Pálová. Začali spievať na dva hlasy naše piesne: „Prez ten náš dvor maluvaná dlážka“..., „Neni lepší jako zjara“..., a „Pri studenke stála, napájala páva“... Cítil som sa doma pod Pilíšom. Veru, za tieto chvíle, za túto krásu sa oplatilo prísť sem! Potom ešte v druhom kole Alízka sama zaspievala porotou určenú pieseň Gyimesi keserves (Gyimesská žalostná), a nasledovali ešte ďalší. Účastníci boli osemnásti, ale porota tentoraz mohla udeliť titul iba siedmim, a veru nemala ľahkú úlohu. Súbeh však pokračuje a Alizka z východu so svojou bývalou učiteľkou Katkou Királyovou zo západu sa skalopevne rozhodli pokračovať až do úspešného dokončenia, lebo keď sa západ stretne s východom, navzájom sa aj posilňujú a obohacujú. Želáme Alízke, aby tento súbeh doviedla do úspešného konca.

Gregor Papuček

„Starý študent už putuje...“

Prvá zaznamenaná rozlúčka so školou pochádza z Banskej Štiavnice. Pred približne 140 rokmi sa študenti Akadémie rozhodli, že sa patrične rozlúčia so svojou alma mater. Onedlho sa táto tradícia rozšírila po celej krajine. Poznamenávam, že kým v Maďarsku ide o veľmi preferovanú slávnosť, na Slovensku sa vo väčšine prípadov honosná oslava nedeje. Vráťme sa však na domácu pôdu.

Aj dabašská Základná škola Františka Rákócziho II. ostala verná svojim tradíciám. Niekoľko dní pred oficiálnou slávnosťou organizuje „fakľovú rozlúčku“, kedy po krátkom programe a pohostení sa ôsmaci vyberú k Rákócziho buste. Počas cesty nahlas spievajú rozlúčkové piesne. Tento akt sa podobá na obľúbenú serenádu.

V raňajších hodinách slávnostného a posledného vyučovacieho dňa sa koná „veselá rozlúčka“. Vtedy si žiaci oblečú maškary a obklopení vrstovníkmi hrajú, zabávajú sa na školskom dvore. Séria podujatí sa končí veľkolepou ceremóniou.

Nebolo to inak ani v tomto roku. Našich ôsmakov čakali do dvoch radov postavení siedmaci. Pomaďarskejaslovenskejhymne lúčiaca sa trieda odovzdala školskú vlajku budúcim ôsmakom. Priviazali stuhu, na ktorej boli napísané ich mená. Nasledoval rozlúčkový program siedmakov a ôsmakov. Poznamenávam, že bolo v ňom veľa slovenských pasáží, za ktoré organizátorom patrí obrovská vďaka. Po slávnostnom príhovore vedúcej inštitúcie Ibolye Bukodiovej a primátora mesta Dabaš Zoltána Kőszegiho sa začalo odmeňovanie najlepších žiakov.

Prestížnu Rákócziho cenu si prevzali Bence Telek a Lénárd Faldina. Toto ocenenie získa ten žiak, ktorý za osem rokov dosiahol výborný učebný priemer a vyznamenal sa nielen v školských, ale aj v mimoškolských činnostiach. Cenu Dobrýštudent-dobrýšportovec dostal Jozef Sponga a cenu Dobrý športovec Patrik Szabó. Podplukovník Jozef Papstodovzdal Bencemu Telekovi Pamätnú bronzovúplaketu Františka Rákócziho II.

Ani aktívni a starostliví rodičia neodišli naprázdno. Za stálu pomoc ich odmenili diplomom a darčekom.

Posledným bodom programu bolo púšťanie balónov, čo sa najmä v poslednom období stalo neoddeliteľnou súčasťou rozlúčok so školou. Týmto sa triedne učiteľky Erzsébet Kuliová Bozsiková a Eva Gogoláková symbolicky rozlúčili so svojimi žiakmi.

Prevzatím vysvedčenia sa školský rok 2013/ 2014 oficiálne skončil. Všetkým prajeme pekné leto a veľa užitočne strávených chvíľ!

Atila Rusnák

Narodeniny na námestí hrdinov v Budapešti

Koncoročný výlet štvrtákov a tretiakov zo Slovenskej základnej školy v Sarvaši sa niesol v ovzduší osláv, ktoré mali byť milým zavŕšením dňa. Triedne učiteľky Erika Sinková, Zlatica Lišková a vychovávateľky Anna Galátová a Zuzana Roszíková pripravili pre svojich žiakov pestrý program. Koncom mája sa zúčastnili žiaci na triednom výlete v Budapešti. Prvá cesta viedla do Paláca divov, na čo deti veľmi čakali. Veď počuli od svojich starších spolužiakov, čo všetko sa dá v paláci vyskúšať. Nákupné centrum ich zaskočilo, pretože boli aj takí, ktorí sa po prvý raz viezli pohyblivými schodmi. Pri vstupe každý žiak dostal náramok, ktorý ho oprávňoval pohybovať sa v celom priestore Paláca divov. Našich žiakov prekvapil veľký počet detí, avšak pružne si vždy prečítali úlohy na jednotlivých stanovištiach, ktoré mali vykonať. Bolo milé ich sledovať, ako si skúšajú všetky veci a predmety, ktoré boli pre nich úplne nové. Niektoré úlohy, ktoré sa im zapáčili, si vyskúšali aj niekoľkokrát. Zlatým klincom programu pred odchodom z Paláca bola prednáška. Každý sedel a počúval s otvorenými ústami a sledoval mladého pána, ktorý im ukázal, ako sa dá vytvoriť hudba pomocou slamky alebo sacej trúbky. Pri elektrických pokusoch, kde pri držaní neónu pomocou termostatu sa nielenže rozsvietili neóny, ale aj trocha potriaslo na rukách detí, ktoré ich držali. Raritou bolo dievčatko, ktorému sa vlasy pri jednom pokuse podobali na malého strašiaka.

Program pokračoval návštevou Dopravného múzea. Už pri vchode deti zbadali lietadlo, ktoré vlani videli v Kecskeméte na letisku. Po vstupe do múzea sa nesmeli ničoho dotýkať. Žiakov očarila stará vlaková stanica, no ešte viac ich zaujala kapsula, ktorou Bertalan Farkas vystúpil v roku 1980 do vesmíru ako jediný maďarský kozmonaut. Pri pohľade na vysokú plachetnicu „Szent Jupát“ nechceli deti veriť, že je taká vysoká. Radosť mali hlavne z toho, že si mohli sami vylisovať mincu, ktorej vzor si vybrali podľa vlastného vkusu. Nasledovalo ovládanie kormidla na obrovskej lodi, ktoré im iste ostane dlho v pamäti.

Príjemné posedenie s nanukom, ktorý rýchlo skonzumovali, bolo sladkým spestrením dna. Po príchode na Námestie hrdinov čakalo na štvrtáka Csabu Strassburgera prekvapenie. Spolužiaci mu zaspievali pieseň pri príležitosti jeho narodenín. Bol natoľko prekvapený, že mu až slzy vyhŕkli od dojatia. Krátkou prehliadkou pri zámku „Vajdahunyad“ sa výlet blížil ku koncu. Nasadli sme do autobusu a pri prejazde cez Arpádov most a rieku Dunaj každý sledoval so záujmom nádhernú panorámu Budapešti. Otázok bolo neúrekom a učiteľky sa im snažili na ne odpovedať.

Cesta domov ubehla rýchlo, každý sa vrátil domov unavení, ale obohatení o nové zážitky.

Zlatica Lišková

Váľanie mája a turíčny sviatok v Malej Tarči

Malotarčianska slovenská národnostná samospráva 9. júna usporiadala stretnutie piatich Slovákmi obývaných obcí pri príležitosti váľania mája a Turíc. Pozvala spevokoly z okolitých lokalít: ženské skupiny z Veľkej Tarče, Kerepešu a Malej Tarče a miešaný spevokol z Cinkoty a Čemeru. Spievali aj členovia folklórnej skupiny Panónia z Malej Tarče.

Podujatie sa konalo na dvore Obecného domu, kde poslanci miestnej slovenskej samosprávy postavili májový stromček.

Program otvoril predseda miestnej slovenskej národnostnej samosprávy Štefan Rapai. V početnom obecenstve boli aj predsedníčka Slovenskej samosprávy v Cinkote Zuzana Szabóová a predseda Slovenskej národnostnej samosprávy v Kerepeši Karol Kiss. Predsedníčka veľkotarčianskych Slovákov Mária Galántaiová prišla ako speváčka a vedúca spevokolu Venčok.

Po náročnom vystúpení spevokolov, kde odzneli prevažne slovenské piesne, spolu s maďarskými, nasledovalo váľanie mája. Na záver programu prítomní spolu zaspievali náboženskú turíčnu pieseň pod vedením čemerského kantora Michala Tótha.

Podujatie sa skončilo večerou, kde domáci podávali tradičné malotarčianske sviatočné jedlo: „perkel z brdovcámi” (perkelt s brdovcami). Po dobrej večeri do tanca hral Tomáš Kohajda. Tanečný večierok trval do neskorého večera.

Katarína Szaboóvá Tóthová

III. ročník súťaže Učme sa hravo v Bánhide

Začiatkom júna sa s finančnou podporou Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, Osvetového centra CSSM a Slovenskej menšinovej samosprávy v Ďurke konalo vyhodnotenie III. ročníka súťaže Učme sa hravo.

V tomto roku sa na 6. kolách externej súťaže zúčastnili školy z troch žúp - Peštianskej, Ostrihomskej a Novohradskej. Dvanásť detí a štyria pedagógovia z Ďurky, Dabaša - Šáre, Šárišápu a z Horných Petian za odmenu navštívili prekrásnu Bánhidu a jej okolie.

Na jednodňovom výlete si dobrodruhovia so sprievodkyňou najsamprv pozreli banícke múzeum a priemyselný skanzen v Tatabáni. Dozvedeli sa veľa zaujímavých informácií o ťažkom živote a oddanej práci baníkov. V areáli si pozreli aj jedinečné školské múzeum, kde sú vystavené unikátne školské predmety z minulého storočia.

Ďalšou zastávkou bola socha bánhidského turula, ktorá stojí na skale v nadmorskej výške 340 metrov. Jej celková výška od nôh po vrch krídel je 20 metrov a 34 centimetrov, rozpätie krídiel je 14 metrov a 38 centimetrov. Je jednou z najväčších sôch v Európe, ktorá zobrazuje vtáka. Odtiaľ je výborný výhľad na okolité obce.

Neďaleko sochy sa rozprestiera jaskyňa Selim. Podľa historikov bola využívaná ako skrýša, či miesto na bývanie, už v kamennej dobe. Sprievodkyňa upozornila na výbornú akustiku jaskyne, ktorú sme vyskúšali spoločným spievaním slovenských pesničiek. Mala pravdu!

Po zdolaní hory, žiaci napočítali vyše 300 schodov, sme sa dostali na námestie. Tu si pozreli sochy Endreho Adyho, vojvodcu Arpáda a pamätník Stromu života. V pešej zóne sme si pochutnali na pravej „chorvátskej“ zmrzline.

Neskôr sa hŕstka turistov zišla v bánhidskom slovenskom dome, kde nás domáci milo pohostili s langošmi, točňami a chlebíčkami. Na dvore si každý mohol vyskúšať rôzne ručné práce, ktoré prichystali pracovníci Krajského osvetového strediska v Nitre. Medzi nimi figurovali o. i. výroba šperkov, kováčstvo. Deti si ďalej vyskúšali techniky čipkovania a maľovanie na drevo.

Popoludní sa zúčastnili na tradičnom jarmoku, videli zrútenie mája na námestí a boli svedkami kultúrneho programu organizovaného na Turíce vo veľkej sále kultúrneho domu.

Podujatie tretieho ročníka Učme sa hravo sa vydarilo, každý účastník dostal na záver tričko a pero od CSSM. Minulý rok ho sprevádzalo nepriaznivé počasie, tentoraz počas celého dňa na nás svietilo slniečko. Deti aj pedagógovia boli výborne naladení. Každý sa vrátil domov s pocitom príjemne a osožne stráveného dňa.

Atila Rusnák

Slovensko preberá od Maďarska predsedníctvo V4

„Európa vstúpila do nového obdobia a nové obdobia si vyžadujú nové prostriedky,“ prízvukoval maďarský premiér Viktor Orbán na konferencii Vyšehradská skupina - motor európskeho rastu, ktorá sa koncom júna konala v budove Maďarskej akadémie vied. Okrem premiérov krajín V4 sa na nej zúčastnili aj predseda Európskej komisie José Manuel Barroso a komisár pre regionálnu politiku EK Johannes Hahn. Maďarský premiér vyzdvihol, že bez hospodárskeho rastu strednej Európy by kontinent v súčasnosti nezažíval rozvoj, čo podľa neho oprávňuje krajiny V4, aby razantnejšie dávali najavo svoje názory. Maďarské stanovisko podľa jeho slov podporuje voľný pohyb pracovných síl v rámci Európskej únie, ale migráciu spoza jej hraníc treba pribrzdiť. Okrem toho sa zasadil za lacnú energiu a prácu pre všetkých občanov, lebo podľa neho práve tá vylieči hospodárstvo.

Slovenský premiér Robert Fico poukázal na dôležitosť kohéznej politiky EÚ. Podľa jeho názoru občania pociťujú najviac práve výsledky využitia z nej prameniacich zdrojov.

Konferencia uzatvorila ročné predsedníctvo Maďarska skupiny V4, ktoré od svojho južného suseda na ďalší rok prevzala Slovenská republika. Mottom slovenského predsedníctva je „Dynamický Vyšehrad pre Európu a svet“. Slogan má odrážať záujem Slovenska na posilňovaní konkurencieschopnosti a hospodárskeho rastu regiónu ako celku.

Minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák pri tejto príležitosti predstavil logo slovenského predsedníctva, ktoré vzišlo zo študentskej súťaže. Je ním bielo-červená holubica, v ktorej je zároveň skrytá značka V4. „Namiesto toho, aby sme sa obrátili na PR agentúru, oslovili sme našich študentov. Išlo nám aj o to, aby sme V4 dostali do povedomia mladých ľudí. Celá táto akcia nás stála menej ako tisíc eur,“ vysvetlil šéf slovenskej diplomacie.

„Program slovenského predsedníctva sme zamerali na konsolidáciu verejných financií, stimuláciu ekonomického rastu, na predchádzanie daňovým únikom a daňovým podvodom v krajinách V4,“ dodal Lajčák. Po voľbách do Európskeho parlamentu a v súvislosti s následným obsadzovaním postov v Európskej komisii bude tiež podľa neho úlohou Slovenska nastaviť komunikačné kanály krajín V4 s novými orgánmi EÚ.

Jedným z cieľov slovenského predsedníctva bude pokračovať vo formáte rozšírenej spolupráce V4+. „V neposlednom rade naším zámerom bude presadzovať už rozbehnuté projekty V4 spoločného záujmu v oblasti energetickej bezpečnosti, dopravy a obrany, ktoré sú dôležité pre vnútornú súdržnosť celého regiónu strednej Európy,“ ukončil Lajčák.

(mti-sita-zp)

Festival a divadelné stretnutie V4
Mačacie schody vo Vacove

Budapeštianske stretnutie premiérov Vyšehradskej štvorky doplnilo počas posledného júnového týždňa kultúrne podujatie s názvom Festival a divadelné stretnutie V4, ktoré po roku opäť hostilo mesto Vacov. Popri divadelných predstaveniach za účasti takmer šesťdesiatky hercov z Českej republiky, Maďarska, Poľska a zo Slovenska čakalo na záujemcov 24.-29. júna množstvo koncertov, workshopov i veľkolepá odborná diskusia za okrúhlym stolom, ktorej témou boli zmeny divadelnej kultúry za uplynulých 25 rokov a výzvy do budúcnosti. Na diskusii sa popri riaditeľovi Maďarského národného divadla Attilu Vidnyánszkeho, či literárneho vedca a kritika Lajosa Szakolczayho zúčastnili ďalší divadelní odborníci zo všetkých štyroch zúčastnených krajín.

Vedúci kresťanskodemokratickej frakcie maďarského parlamentu a zároveň jeden z patrónov podujatia Péter Harrach sa na tlačovej konferencii predchádzajúcej otváraciemu galaprogramu vyjadril nasledovne: „Vyšehradské stretnutie panovníkov v roku 1335 malo významný diplomatický, politický a ekonomický vplyv a vtedajšia dohoda sa teraz, po mnohých storočiach rozšíri o kultúrnu spoluprácu.“

Výkonný riaditeľ Vacovského divadla Dunakanyar a autor podujatia Márk Kis Domonkos pripomenul, že vlaňajší prvý ročník festivalu sa konal v spojitosti so začínajúcim sa maďarským predsedníctvom V4, tohtoročné zase v čase jeho záveru. Riaditeľ prízvukoval, že aktualitu dodáva podujatiu aj 25. výročie pádu železnej opony. Tému zmeny režimu totiž v rámci workshopu spracovali a na záver divadelného stretnutia predniesli herci všetkých štyroch krajín pod názvom Ráčili ste spraviť revolúciu (Tetszettek volna forradalmat csinálni).

Slovensko reprezentovalo na podujatí Mestské divadlo Žilina, ktorého dvaja herci - Peter Brajerčík a Ján Dobrík - priniesli do Vacova komornú psychologickú hru koketujúcu so žánrom psychotrileru Mačacie schody. O hre maďarskej spisovateľky, dramatičky a novinárky Katalin Thuróczyovej, ktorá je groteskou na sociálne a morálne deklasované protagonistky a výpoveďou o úrovni a hodnotách doby, sa môžete dočítať viac na stránke divadla www.divadlozilina.eu.

Okrem Mačacích schodov si mohli diváci vychutnať aj predstavenie divadla Jana Kochanowského z Poľska, Těšínskeho divadla z Českej republiky a debrecínskeho Csokonaiho národného divadla. Koncerty mali Csíkova kapela, Quimby, Hobo a jeho skupina a herec a muzikálový spevák Attila Dolhai.

Zámerom organizátorov je, aby vacovské podujatie nebolo iba obyčajným divadelným stretnutím, ale taká cezhraničná divadelná spolupráca, ktorá nielen zblíži hercov a divákov štyroch krajín, ale otvorí im aj priestor na vzájomnú výmenu skúseností a odovzdávania si know-how.

(Sprac. zp)

Uctili sme si pamiatku sv. Cyrila a Metoda na pútnickom mieste Slovákov v Maďarsku v Blatnohrade

Presne rok po slávnostnom odhalení súsošia slovanských vierozvestcov v Zalaváre - Blatnohrade, 22. júna, usporiadala Slovenská samospráva Budapešti pútnický zájazd spojený s oslavou prvého výročia tejto významnej udalosti v živote Slovákov v Maďarsku.

Účastníci slávnosti podnikli v ten deň dlhú cestu - jedna skupina prišla autobusom z Budapešti a druhá z Mojmíroviec. Členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena a výhercovia recitačnej súťaže Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti boli na týždňovom sústredení v tejto malebnej obci neďaleko Nitry, s ktorou už roky úspešne spolupracuje Slovenská samospráva Budapešti. Medzi pútnikmi boli aj deti a mládež.

Hneď po príchode sme zistili, že o deň skôr boli v pietnom parku príslušníci slovenskej a maďarskej armády, ktorí sem prišli na štvrté slovensko-maďarské a cyrilometodské pamätné stretnutie vojenských ordinariátov. Svedčili o tom čerstvé vence a potvrdil to aj starosta Zalaváru István Berkenyés, ktorý spolu s vojenskými biskupmi Slovenska a Maďarska Mons. Františkom Rábekom a Mons. Lászlóom Bíróom aj v sobotu položili veniec k súsošiu sv. Cyrila a Metoda a zúčastnili sa na svätej omši na základoch Baziliky sv. Hadriána, ktorú tu pred 1150. rokmi dal postaviť knieža Koceľ. Vlani, na slávnostnom odhalení súsošia, sme sa mohli presvedčiť o tom, že vojaci skutočne dôstojne a úprimne uctievajú pamiatku spolupatrónov Európy.

V nedeľu napoludnie slnko už poriadne pripekalo, preto sme sa v skupinkách utiahli pod košaté stromy. Odtiaľ sme počúvali úvodnú hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia... v prednese speváckeho zboru Ozvena pod taktovkou Ákosa Somogyváryho. Z poverenia vedenia Slovenskej samosprávy Budapešti oslovila prítomných členka predsedníctva Kruhu priateľov Slovenského Komlóša Alžbeta Hollerová Račková. Po privítacích slovách konštatovala, že uplynul rok odvtedy, ako sme slávnostne odhalili súsošie solúnskych bratov, dielo akademickej sochárky Ľudmily Cvengrošovej. „Prišli sme sem, aby sme si pripomenuli pamiatku sv. Cyrila a Metoda položením vencov k pomníku, ktorý sa zrodil vďaka neúnavnej práci Slovenskej samosprávy Budapešti s pomocou Slovenskej republiky, za finančnej podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Matice slovenskej.“

Prítomným sa prihovoril aj riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Gabriel Hushegyi. Taktiež pripomenul minuloročné slávnostné odhalenie súsošia, na ktorom sa zúčastnilo okolo 250 ľudí. Iniciatívu Slovenskej samosprávy Budapešti podporila Slovenská republika a v ústrety jej vyšla i obec Zalavár na čele so starostom Istvánom Berkenyésom. „Po slávnostnom odhalení je veľmi dôležitým momentom, ako sa nám podarí zaradiť tento deň do života Slovákov v Maďarsku. Dúfam, že sa tu budeme z roka na rok stretávať,“ povedal riaditeľ. Konštatoval, že súsošie, pri ktorom sa schádzajú Slováci z Maďarska i zo Slovenska, ale i Maďari z Maďarska, je pozitívnym príkladom, tak ako sa to spieva v piesni Daj Boh šťastia... My sa musíme starať o to, aby bolo súsošie vždy príkladom dobrého spolunažívania a spolupráce. Gabriel Hushegyi poďakoval vedeniu Slovenskej samosprávy v Budapešti i starostovi obce Zalavár za to, že sa táto spomienková slávnosť mohla uskutočniť.

Slávnostnú atmosféru osláv dokreslili piesne speváckeho zboru Ozvena a recitácia bývalého žiaka slovenskej školy v Budapešti, študenta Strednej odbornej školy stavebnej F. Suleka Michala Tataiho.

Po kultúrnom programe položili k súsošiu vence predstavitelia Slovenského inštitútu, obce Zalavár, Slovenskej samosprávy Budapešti, zboru Ozvena a Slovenskej samosprávy XIII. obvodu.

Z pamätného parku sv. Cyrila a Metoda sme sa vybrali do rímskokatolíckeho kostola v Zalaváre, kde nás čakalo prekvapenie. Po úvodných náboženských skladbách zboru Ozvena sa nám krásnou slovenčinou prihovoril farár Vince Bengyák, ktorý pôsobí v obci Miháld neďaleko Nagykanizse. Slovo Božie čítala členka zboru Ozvena Gitka Tóthová. Slávnostná svätá omša v slovenskom jazyku bola zameraná na dielo slovanských vierozvestcov a na jeho premietanie na súčasnosť. V Liste svätého apoštola Pavla Efezanom o. i. stojí: „Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja. Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých. Ale každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus. On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku.“ V evanjeliu podľa Matúša stojí, že Ježiš rozkázal jedenástim učeníkom na vrchu v Galilee: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ Sv. Cyril a Metod prišli onoho času na územie Veľkej Moravy a priniesli našim predkom kresťanstvo a Božie slovo v jazyku, ktorý im bol blízky. V kázni sa dôstojný pán zamyslel nad slovom národ, ktoré je odvodené od slova narodiť sa. Našou budúcnosťou sú deti. Zbytočne si nahromadíme bohatstvo, ak ho nemáme komu nechať, ak vymierajú celé dediny. Pokiaľ sa budú rodiť deti, budú aj národy. Národy, ktoré majú hľadať to, čo ich spája a spolunažívať v mieri a pokoji. On osobne by si prial, aby si Slováci a Maďari podali ruky a preklenuli všetko, čo ich rozdeľuje, aby ich spájala viera. Viera, ktorú v nás umocňujú tradície, zvyky, podľa ktorých žili naši predkovia. Závisí od nás, ako žijeme, akí sme. Zamyslime sa nad podstatou nášho života. Oslavy sv. Cyrila a Metoda sú príležitosťou na to, aby sme si pripomenuli, čo všetko pre nás urobili - povedal na slávnostnej svätej omši dôstojný pán Vince Bengyák.

V obnovenom a pred sviatkom sv. Božieho tela pekne vyzdobenom kostole krásne zneli náboženské skladby a Starosloviensky otčenáš v podaní Ozveny.

Svätou omšou sa skončil oficiálny program. Účastníci spomienkovej slávnosti si posedeli pri občerstvení v záhrade farnosti, kde mali možnosť na priateľské rozhovory. Organizátori pôvodne plánovali cestou domov prehliadku miest Keszthely a Hévíz, ale čas bol neúprosný. Nahradila nám ju cesta okolo severného pobrežia Balatonu a krátka zastávka v Badacsonyi.

Pred rokom sme hovorili o tom, že Zalavár by sa mal stať pútnickým miestom Slovákov v Maďarsku, kde si budú nielen pripomínať slovanských vierozvestcov, ale aj upevňovať si svoju vieru. V tomto duchu sa uskutočnil tohtoročný pútnický zájazd. Dúfam, že o rok už nebude iba srdcovou záležitosťou budapeštianskych Slovákov a príslušníkov slovenskej a maďarskej armády.

V. Zsákaiová Držíková

Záver školského roka a rozlúčka ôsmakov v Budapešti

V polovici júna sa uskutočnilo slávnostné zakončenie školského roka a rozlúčka ôsmakov aj v budapeštianskej slovenskej škole. V tomto roku ho spojili s galaprogramom, v rámci ktorého žiaci predviedli výber z najlepšieho, čo sa naučili za školský rok.

Končiaci sa školský rok zhodnotila a pozdravila ôsmakov ich bývalá triedna učiteľka na nižšom stupni, zástupkyňa riaditeľky Ružena Frayová. Vyslovila radosť z toho, že väčšina ôsmakov pokračuje v stredoškolskom štúdiu práve na slovenskom gymnáziu, takže sa s nimi nerozlúčia nadlho, iba do septembra. „Je však isté, že si budete musieť hľadať novú cestu, ktorou pôjdete v nasledujúcom období svojho stredoškolského života,“ povedala a zaželala len to najlepšie do ďalšieho života žiakom končiaceho ročníka. Po týchto slovách nasledoval krátky program siedmakov, po nich ôsmakov a roky strávené v základnej škole, ako aj priania do budúcnosti, pustili vo forme balónov na dvore školy.

Potom nasledovalo slávnostné zakončenie školského roka 2013/2014. Riaditeľka školy Júlia Szabová Marloková povedala, že „skôr, než sa symbolicky zatvorí brána školy, mali by sme sa obzrieť dozadu,“ a rekapitulovala školský rok. Zmienila sa aj o tom, že niekoľko žiakov bude musieť časť svojich letných prázdnin venovať učeniu s prípravou na opravné skúšky, ale zároveň vyslovila aj želanie, že sa im podaria a o rok už nebudú potrebné.

Nasledovalo odovzdanie pochvalných diplomov a darčekov za výnimočnú prácu v škole na všetkých stupňoch. Žiaci prevzali po jednom diplomy a knižky. Vyzdvihla, že národnostné štipendium od nasledujúceho školského roka získala Barbara Boldogová a na celoštátnej súťaži zo slovenského jazyka sa umiestnila na druhom mieste Elizabeth Kollárová a na treťom Antonella Morongová.

V galaprograme vystúpili zástupcovia všetkých vekových kategórií, spievali, recitovali i tancovali, a potom sa už rozišli do tried, kde ich čakali triedni učitelia s vysvedčeniami, aby sa po ich prevzatí rozišli na zaslúžené letné prázdniny.

(ef)