Oslavy, sviatky a iné...

Sviatok je deň pracovného pokoja, nedeľa alebo deň venovaný pamiatke, prípadne oslave niečoho alebo niekoho. Takto sa píše vo Wikipédii a vcelku by som s tým aj súhlasila. Pojem oslava znamená pre každého asi skoro to isté. Narodeniny, meniny, Veľká noc, Vianoce, rozlúčky, svadba, ďalej náboženské, školské a iné sviatky, každopádne je to deň s veľkým D, ktorý sa snažíme adekvátne osláviť. Všetci!

A čo znamená pre Slovákov v Maďarsku 5. júl? Je to sviatok vierozvestcov, sv. Cyrila a Metoda, ktorým vďačíme za písmo, kultúru a rozvoj kresťanstva na území dnešného Slovenska, a je aj pamätným dňom zahraničných Slovákov. Pre nás, Slovákov v Maďarsku je to najväčší sviatok roka, lebo je dňom Slovákov v Maďarsku. Zdá sa však, že sa tomu všetci netešia. Prečo? Je jasné, že oslavy treba zorganizovať, týmto, samozrejme, sa ihneď rozdelíme aspoň na dva alebo skôr tri tábory. V jednom sú tí, pre ktorých znamená sviatok prácu, tých zas môžeme deliť na skupiny šťastných a menej šťastných. Šťastní vďaka sviatku majú prácu a môžu si zarobiť, menej šťastní, v dnešnej dobe, keď dobre vieme, že nikto nie je nenahraditeľný, by som ich skôr nazvala menej vďační, ktorí vďaka svojej pracovnej náplni musia pracovať aj cez sviatky. Tretí tábor každopádne tvoria ľudia, hostia, návštevníci, ktorí by mali mať len radosť a zážitky zo sviatkov. A predsa nie sú šťastní. Netešíme sa, lebo sladké ničnerobenie máme najradšej. Na miesto osláv sa musí cestovať, človek sa musí pekne obliecť, postarať sa o deti, aby ich niekto postrážil. Apropo, vynára sa otázka, prečo neberieme deti v horúčavách so sebou? Lebo na oslavách dňa Slovákov v Maďarsku nebude žiadna atrakcia pre malé deti. Cieľovou skupinou podujatia je staršia generácia, program, ktorý by oslovil deti a mladú generáciu, teda budúcnosť, kontinuitu Slovákov v Maďarsku, neexistuje! Keby nejaký bol, tak by sme mohli aj deti, „našu budúcnosť“ vziať so sebou na najväčšie oslavy Slovákov v Maďarsku. Ako sa to už na rodinnom dni v Békešskej Čabe podarilo úspešne zorganizovať...

(ik)

1 otázka - 1 odpoveď
odpovedá riaditeľka Dokumentačného centra CSSM Anna Sabadošová

- Už vyše desaťročia funguje Dokumentačné centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (DC CSSM), ktorého činnosť sa líši od ostatných inštitúcií CSSM. Aké boli začiatky a aké plány máte do budúcnosti?

- DC CSSM bolo založené v roku 2003, keď aj ostatné inštitúcie, okrem škôl. Bolo potrebné vytvoriť ústredný fond pre tých, ktorí sa zaoberajú históriou alebo kultúrou Slovákov v Maďarsku. Hoci župné knižnice a väčšie knižnice majú celkom slušný výber aj slovenských publikácií, neexistoval jeden centrálny fond, kde by boli dostupné všetky. Je to vlastne knižnica, ktorú pre rozvrstvenosť práce a administratívnym záležitostiam sme nenazvali knižnicou. Prácu sme začali s evidovaním fondu publikácií v samotnej budove CSSM a paralelne sme nakupovali aj nové tituly. Je pre nás potešiteľné, že o naše služby vzrástol záujem asi o 15 %. V súčasnosti je v našom fonde zaevidovaných 1966 knižničných jednotiek, okrem digitálne prístupných publikácií, slovenských učebníc zo Slovenska a z Maďarska a fondu periodík. Je tu takmer trikrát toľko dokumentov, vrátane rukopisov, napr. z dedičstva Štefana Lamiho osobné listy, básne, podklady a poznámky k niektorým dielam. Okrem toho nám poslali aj z Výskumného ústavu CSSM materiály pozbierané počas táborov, čo predstavuje asi dvadsať škatúľ dokumentov. Tiež uskladňujeme fotoarchív Ľudových novín, čo znamená niekoľko tisíc fotografií, negatívov a pod., ktoré postupne digitalizujeme. Išlo nám o to, aby materiály boli fyzicky na jednom mieste, a aby táto knižnica sprístupnila svojim užívateľom aj nové tituly domáceho a zahraničného knižného trhu. Okrem tlačených dokumentov sme zaobstarali aj dokumentárne filmy o Slovákoch žijúcich v Maďarsku, ktoré nepožičiavame iba na študijné zámery. Dnes je DC CSSM súčasťou knižničnej siete Maďarska a spolupracuje so všetkými inštitúciami CSSM. Máme výbornú spoluprácu so Slovenskou národnou knižnicou, ako aj inými inštitúciami zahraničných Slovákov. Vďaka tejto spolupráci sme mali možnosť minulý rok sa zúčastniť na medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave. Bratislavskému publiku som predstavila najnovšie publikácie Slovákov v Maďarsku za posledné dva roky. Bol veľký záujem o kuchárske knihy, ale hľadali aj odbornú literatúru o histórii, zvykoch vyslovene niektorých regiónov a nie všeobecne. Čo sa týka tohtoročného bratislavského knižného veľtrhu, minulý rok sme sa lúčili s tým, že sa uvidíme v tomto roku. Pozvanie som síce ešte nedostala, no môžeme si už teraz naplánovať, s akými titulmi chceme prezentovať vydavateľskú činnosť Slovákov v Maďarsku.

Dokumentačné centrum CSSM je možné navštíviť každú stredu, alebo online na adrese http://sdc.slovaci.hu, kde nájdete aj online katalóg publikácií, ale naši užívatelia sa môžu na nás obrátiť aj so žiadosťami, ktoré tituly by sme mohli pre nich zaobstarať.

(ef)

85. Slávnostný týždeň knihy
Kethano Drom (Spoločná cesta)

Na tohtoročnom Slávnostnom týždni knihy, ktorý sa v Budapešti už tradične koná na Vörösmartyho námestí, sa predstavilo 335 knižných noviniek z 83 domácich a 11 zahraničných vydavateľstiev. Na tejto najväčšej prehliadke domácej súčasnej literatúry v 147 pavilónoch okolo 200 vydavateľstiev ponúkalo svoje publikácie.

Pre nás, Slovákov v Maďarsku, je zrejme zaujímavé, že medzi zahraničnými vydavateľstvami tu mali pavilón aj maďarské národnostné vydavateľstvá z Vojvodiny (26), zo Zakarpatska (24), a tiež aj vydavateľstvá z „Felkvidéku“ (AB-ART, Inštitút FÓRUM, HISTORIUM, LILIUM AURUM, KALLIGRAM), tie všetky vydávajú v okolitých krajinách knihy tamojších maďarských národnostných autorov. Dôkazom bolo aj množstvo kníh vyložených na ich stoloch, napríklad Vrabec Mária: Hedvig, Csáky Pál: Csend és lélek. Mnohí maďarskí autori prišli sem zo zahraničia aj venovať svoje knihy.

Márne by ste tu však boli hľadali pavilón miestnych slovenských, nemeckých, rumunských, chorvátskych, srbských národnostných spisovateľov! Iba jediný pavilón tu prekvapil hostí nadpisom: Cigánska vedecko-umelecká spoločnosť, Vydavateľstvo KALPATARU. Áno, to sú naši. Jediná menšina v Maďarsku, ktorá sa ešte drží. Aj nám, Slovákom ukazuje, že sa to dá. Že nárek je len na hanbu, nepomôže. Ich knihami zaplnený stánok nám pripomína, že netreba sa vzdať, že naším vzorom nemôže byť mŕtvy chrobák. Že nemáme peniaze? To nie je pravda. Veď platíme štátu nemalé dane tak, ako všetci ostatní. A povinnosťou štátu je z tých daní podporiť aj našu kultúru. Ak to nerobí, treba mu pripomenúť, že si neplní základnú povinnosť. Lebo „nemému decku ani matka nerozumie.”

Ja som tam šiel za svojím priateľom, znamenitým básnikom, šéfredaktorom rómskeho magazínu Kethano drom, prekladateľom, osvetárom, bádateľom cigánskych jazykov a tradícií, členom Zväzu maďarských spisovateľov a novinárov Györgyom Rostásom Farkasom. Dozvedel sa, že mám zbierku básní, v ktorej sú aj jeho do slovenčiny preložené básne a prejavil o ňu záujem. Pre mňa to bola sviatočná chvíľa a s radosťou som mu tú knižku venoval. Udialo sa to, ako inak, pred ich pavilónom. Tak sa stalo, že na 85. Slávnostnom týždni knihy sa zúčastnila aj jedna knižka dvoch autorov našej slovenskej národnosti (Zlatko Papuček - Gregor Papuček: Dvoma chodníčkami, 2002). Splatil som tak svoj dlh, keďže pred rokmi on mne venoval svoju knižku Pútnici pokoja. A bol to aj symbol vzájomnej úcty a spolupráce.

Máme sa nad čím zamyslieť. Čím to je, že už roky rokúce si nevšímame, že je tu Deň poézie alebo Slávnostný týždeň knihy? Iní v tieto dni oslavujú, organizujú podujatia - a my nič. Pritom aj my máme svoju poéziu, svoje knihy, mali by sme čo, a mali by sme aj čím oslavovať. Azda sme už všetci zgrambľaveli, že nikoho z nás nenapadne pohnúť sa? Čo, keby sme si vzali príklad od maďarských menšín z okolia, alebo od našich rómskych kolegov, ktorí ako jediní spomedzi národnostných menšín v Maďarsku vedia, ako na to?

Gregor Papuček

Juraj Roštáš Farkaš

Motto:
„Mňa toľkokrát už
zabili!
Občas sa už aj
hanbím,
že ešte žijem.”

(Óda)

Cigánsky básnik
V tmavej uličke kdesi
čierny drozd spieva. Beda,
ten spev smrť predpovedá;
a ľudia sa ho boja,
lebo je jasnovidec,
on už dnes vopred vie
pohreby zajtrajšie.
Hniezdo
V spŕške svetla moknú mi líca,
lastovky mihajú mi po čele.

Pod strieškou pohľadu mi nosia
blatko z hlinených jám.

Čakám, kedy už z hĺbky hniezda
vyletia vyliahnuté nádeje.

Dohoda o spolupráci medzi vojvodinským ÚKVS a Výskumným ústavom CSSM

Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov 4. júna navštívil Slovákov v Békešskej Čabe. Riaditeľku Milinu Sklabinskú a spolupracovníkov Katarínu Mosnákovú a Đulu Šantu najprv prijali vo Výskumnom ústave Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) a potom aj v Dome slovenskej kultúry, kde sa konala prezentácia knihySlováci v Srbsku z aspektu kultúry.

Hostí privítala a o knihe najprv hovorila riaditeľka Výskumného ústavu CSSM Anna Kováčová. Činnosť Ústavu pre kultúru početným prítomným predstavila Milina Sklabinská prostredníctvom zaujímavej prezentácie a potom sa hovorilo o knihe, o jej vzniku, príprave, obsahu, vizuálnej zložke a samozrejme o tíme, ktorý sa podieľal na jej tvorbe. Zostavovateľky medziiným povedali, že táto publikácia zúročila celkovú činnosť troch oddelení ústavu a že sa vďaka nej a jej zahraničných prezentácií za posledné roky naplno rozvíja aj Oddelenie pre medzinárodnú spoluprácu.

To potvrdilo aj následné podpisovanie dohody o spolupráci medzi Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov a Výskumným ústavom CSSM. Dohoda sa týka vedeckej spolupráce v oblasti spoločenských a humanitných vied ako i spolupráce pri organizovaní vedeckých a kultúrnych podujatí, prednášok a diskusií.

Na záver ÚKVS daroval knihy Domu slovenskej kultúry, Výskumnému ústavu CSSM, tamojšej škole, cirkevnému zboru i knižnici. Návštevu ukončili obhliadkou evanjelického kostola v Békešskej Čabe, ktorý je najväčším evanjelickým kostolom v Strednej Európe. Je to stavba s impozantnou architektúrou, s kapacitou 3500 miest, ako aj s vzácnymi kultúrnymi pamiatkami.

Katarína Mosnáková

Deň slovenskej kultúry v Domove dôchodcov v Békešskej Čabe

V Domove dôchodcov Útulok v Békešskej Čabe kultúrna referentka domova Ildikó Tóthová a jej spolupracovníčka Anna Kissová Groská usporiadali 6. júna pre jeho obyvateľov Deň slovenskej kultúry.

Od organizátorov som sa dozvedela, že v domove býva 29 dôchodcov, v tomto roku je z nich viac ako polovica slovenského pôvodu a hovorí po slovensky, sú čabianski rodáci. Napríklad teta Marka sa zhovárala po slovensky naposledy so svojimi rodičmi. V priebehu svojho aktívneho života nepoužívala slovenčinu. „Ale tu v domove mám spolubývajúcu v izbe, ktorá mi rozpráva stále po slovensky. Najprv som jej nerozumela, lebo som čakala od nej maďarčinu. Keď som spoznala v jej reči slovenské výrazy, veľmi som sa potešila. Odvtedy sa zhovárame medzi sebou len po slovensky,” porozprávala mi pani Kováčová, spolubývajúca Márie Sekerkovej, rodenej Vicziánovej.

„Raz týždenne preto vediem pre našich dôchodcov slovenské zamestnania, na ktorých sa zhovárame o rozličných témach po slovensky, aby sme si obnovili svoju slovnú zásobu. Naši starkí ma inšpirovali, aby som im usporiadala aj dnešný slovenský deň,” informovala ma pracovníčka domu.

Program sa začínal krátkou bohoslužbou, ktorú celebroval v slovenskom a maďarskom jazyku evanjelický farár na dôchodku Pavol Kutej. Potom nasledovali krátke rozpomienky o živote čabianskych Slovákov v minulosti. V dielni Anny Illéšovej dôchodcovia si obnovili svoje znalosti o motívoch čabianskych výšiviek a tkanín.V kultúrnom programe vystúpili žiaci Slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe. Zaspievali slovenské ľudové piesne v sprievode citár (po čabiansky: tambúr), píšťaliek, mandolíny a gitary. Program spestrili aj dôchodcovia. Ján Petrovský zahral známe čabianske piesne na svojej heligónke, ktorú mu kúpila v bývalom Sovietskom zväze jeho žena Judita. Žiaci a dôchodcovia spolu spievali s ním. Judita bola obyvateľkou domova, ale sa vyzdravela a teraz už býva s mužom v rodinnom dome. Odvtedy chodí Jani báči dvakrát do týždňa do domova a na radosť dôchodcov im hudie veselé slovenské a maďarské nôty.

Dôchodcovia prekvapili hostí aj dvoma básničkami, ktoré napísala o živote v domove Mária Kováčová rodená Huňatinská. V básni Slnce sa autorka poďakovala Pánu Bohu za všetko dobré, čo nám daroval. Druhá básnička - Poliovka - urobila prítomným dobrú chuť k obedu. Kuchár domova Mihály Fodor v ten deň navaril hovädzí perkelt v kotlíku. Hosťom a domácim ho podávali s haluškami a čerstvými uhorkami so smotanou, a nechýbal ani dobrý dezert.

Po popoludňajšom odpočinku pokračovala zábava. Vystúpili členovia spevokolu Borovka z Telekgerendášu, s ktorými si zaspievali aj dôchodcovia a veselší z nich dokonca vyskočili do tanca.

Ildika Očovská

9. Kapustníkový festival v Šóškúte

Povedz: Kapusta bez mäsa - trikrát rýchlo za sebou. Poznáte? Tak viete, že správna odpoveď je kapusta, kapusta, kapusta! Ale na 9. Kapustníkovom festivale bola aj s mäsom, teda aj netradičné kapustníky boli na tradičnom festivale. Znovu sa zišli milovníci kapustníkov a ľudového tanca 14. júna na nádvorí Základnej a umeleckej školy Károlya Andreettiho. Organizátorom programu bola šóškútska slovenská samospráva, program podporili Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku, Slovenská samospráva Peštianskej župy a samospráva obce Šóškút. Pestrý kultúrny program sa začal vystúpením jubilujúcej Mládežníckej dychovky spolu s Večernicou. Potom nasledovali deti základnej umeleckej školy. V prvej časti programu sa na javisku vystriedali tanečné skupiny malé a veľké Slniečko a speváčky dorastovej skupiny Večernice. Potom sa členovia poroty pobrali do miestnosti, kde ich už čakali nominované diela. Členovia poroty starosta obce Pusztazámor Benedek Pátrovics, starosta Tárnoku Gábor Szolnoki, starosta Šóškútu Ferenc Kőnig a stáli členovia poroty László Keller a József Mészáros - milovníci kapustovej špeciality mali ťažkú úlohu. Ako som už spomenula medzi nominantmi bola aj arabská mäsová kapustnica od Mirjam Zawawi. Na základe vopred stanovených kritérií napokon za najlepšie tri vyhlásili kapustníky Heleny Lukáčovej, Pirošky Melišovej a Renáty Csóliovej. Mimoriadnu cenu poroty získal spevácky zborBažaličkaz Dabašu. O dobrú náladu sa postarali slovenské a maďarské tanečné skupiny z okolitých, ale aj zo vzdialenejších obcí.

Dobrá zábava a príjemné počasie vydržali až do záveru programu. Dovidenia o rok!

(ik)

Nová tvár budapeštianskeho podzemia
Železničná stanica Kelenföld

Jednu z konečných zastávok najnovšej linky budapeštianskeho metra sme vám predstavili v úvodnej časti nášho seriálu o štvrtej linke metra. Po peštianskej je na rade budínska. Ako už jej názov prezrádza, Železničná stanica Kelenföld sa nachádza pri dôležitom dopravnom uzle - je tu aj autobusová stanica. Konečná stanica metra tak mnohým obyvateľom predmestia uľahčí každodennú cestu do mesta i naspäť. Leží v 16-metrovej hĺbke a s povrchom, resp. rozľahlou sieťou podzemných chodieb ju spája dokopy 27 eskalátorov a 9 výťahov. Stanicu vytvorili tak, aby sa z nej v budúcnosti dala linka metra poľahky predĺžiť smerom na sídlisko Gazdagrét. Štýlom sa podobá na ostatné stanice linky - charakterizuje ju priestrannosť a moderná puritánskosť. Stanicou získala štvrť nielen lepšiu infraštruktúru, ale aj krajší, upravenejší vzhľad.

(Sprac. zp)

Maršuj, Komlóš!

Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku má za sebou svoj doteraz najväčší projekt, čo sa týka počtu zúčastnených - 21. júna sa na Hlavnom námestí v Slovenskom Komlóši zhromaždili stovky ľudí, aby sa stali účastníkmi alebo svedkami veľkolepého flashmobu „Maršuj, Komlóš!“.

Slovo flashmob je vlastne označenie pre bleskovú zábavnú akciu, kedy sa na jednom mieste stretne viac ľudí, aby urobili niečo vtipné, prekvapujúce či absurdné na vopred dohodnutom mieste a termíne. Užívatelia internetu sa denno-denne stretávajú s videonahrávkami z takýchto akcií z celého sveta, je to čoraz rozšírenejším javom aj na území Maďarska. Zatiaľ sa v kruhu slovenskej menšiny žijúcej v Maďarsku nenašiel prípad takejto iniciatívy, no oplatilo sa čakať - prvý veľký flashmob Slovákov v Maďarsku priťahoval skutočne stovky ľudí.

A čo bolo vlastne takým veľkým lákadlom pre zhruba pol tisíca Komlóšanov, že v ten deň nasmerovali svoje kroky na Hlavné námestie? Jedinečný miestny tanec marš, ktorý v Slovenskom Komlóši ovládajú a s radosťou tancujú všetci tu žijúci vo veku 1 až 99. Farebná kavalkáda ľudí po odznení prvých taktov sa zvŕtala v tanci so širokým úsmevom na tvári, a nedala sa zastaviť ani po zaznení posledných melódii.

„Myšlienka sa zrodila zhruba pred poldruha mesiacom, kedy sme sa začali zaoberať prípravami na druhé národnostné mládežnícke fórum,“ prezradil nám hlavný organizátor, zároveň predseda OSMM Ondrej Kiszely. Pôvodne mal byť flashmob sprievodným programom k tomuto fóru, ale začalo to žiť samostatným životom. „Na začiatku som si myslel, že by sme to urobili len tak, medzi sebou, spontánne, s pomocou tanečníkov súboru Komlóš, ale keďže som videl, ako sa nápad ľudom páči, začal som rozmýšľať vo väčšom. Keď sa to celé rozhýbalo, napadlo mi, že by sme z toho mohli nakrútiť nejaký vážnejší krátky film, s pomocou profesionálneho štábu. Už rok-dva spolupracujeme s čabianskou reklamnou agentúrou A-TEAM, - medzi inými táto firma vypracovala aj nový vzhľad OSMM, a raz som im navrhol, či by o tomto flashmobe nenakrútili film, a vedúci okamžite prejavil záujem.“ Začal sa dlhotrvajúci organizačný proces s dohodnutím miesta a termínu, poradami s tanečníkmi a muzikantmi, hľadaním sponzorov, naplánovaním a rozšírením reklamných plagátov. Projekt sa zapáčil aj Samospráve mesta Slovenský Komlóš a primátorke Rite Garayovej, miestnej Slovenskej samospráve na čele so Zuzanou Laukovou, komlóšskemu evanjelickému cirkevnému zboru, a stali sa nielen podporovateľmi, ale aj aktívnymi účastníkmi. „Veľká vďaka patrí Tanečnému súboru Komlóš a Mládežníckej dychovke s Jánom Krcsmérim, bez ktorých sa to nemohlo zrealizovať,“ dodal predseda OSMM.

Hlavným cieľom projektu „Maršuj, Komlóš!“ bolo oživenie tradície a jej prezentovanie v modernej forme, čo je jedným z hlavných programových bodov OSMM. Nakrútený film bude dostupný na viacerých internetových portáloch v priebehu júla.

(kan)

Mnohostranný Pavol Lipták v Munkácsyho múzeu

Pod názvom Malé šťastie na svete otvorili výstavu maliara Pavla Liptáka v Tehlovej sále Munkácsyho múzea. Expozícia predstavuje jeho grafiky a maľby.

Pavol Lipták sa narodil 14. apríla v roku 1922 v Békešskej Čabe. Maturoval v evanjelickom reálnom Rudolfovom gymnáziu. Po vzore svojho otca sa vyučil za krajčíra. Od 1949 do roku 1985 bol riaditeľom Knižnice Békešskej Čaby, neskoršie Békešskej župy. K jeho menu sa viaže vznik novej budovy župnej knižnice (1972-1985), v ktorej sa konali pravidelné výstavy výtvarnej tvorby, a požičiavali čitateľom grafiky a kresby (artotéka). Vytvoril v župnej knižnici význačnú zbierku kresieb 20. storočia. Jeho zbierka rukopisov, kníh, ľudových textílií, keramiky a nábytku je jedna z najvýznamnejších súkromných kolekcií. Čabiansky knihovník dostal v roku 1954 Kossuthovu cenu a v roku 1972 pamätnú medailu Ervina Szabóa. Ako knižný vydavateľ vydal značné série (Poesis Hungarica I., II. Faximile publikácie, Grafica Hungarica I-X., 1979-1987). Vždy sám navrhoval aj formu a typografiu svojich kníh.

Maliarstvo študoval v podstate autodidakticky. Ako 26-ročný v roku 1948 začal učiť maľovanie v miestnej výtvarnej škole pod vedením a vplyvom výtvarníkov Árpáda Sassa, Tibora Jankayho, Istvána Miklósa, Károlya Vasasa a Józsefa Mokosa. Na jeho umenie mali vplyv jeho samovzdelávacie skúsenosti, čabianska škola a výtvarné tradície Békešskej Čaby (Ján Jakuba). Po prvých pokusoch s olejom definitívne sa rozhodol používať temperu, ktorá dáva matnú plochu. V 50. rokoch XX. storočia maľoval v umeleckých dielňach v Baji, Hódmezővásárhelyi a Mártélyi. Od roku 1952 pravidelne vystavoval. Predstavil sa na samostatných a na spoločných expozíciách v Budapešti a v iných mestách. Bol pravidelným účastníkom Jesenných expozícií v Hódmezővásárhelyi. Veľa maľoval aj na dôchodku a aktívne organizoval výstavy výtvarníkov. Roku 2008 pri príležitosti prvého výročia jeho smrti Galéria rovesníkov a Zbierka Jankayho usporiadali na jeho česť pamätnú výstavu. Jeho výtvarné dielo zachovajú dnes v Munkácsyho múzeu, v Knižnici Békešskej župy a v Múzeu Jána Tornyaiho v Hódmezővásárhelyi.

Jeho umenie inšpirovala Dolná zem a kraj pri Kereši. V jeho expresívnej tvorbe nachádzame krajinky, poetické obrazy malého mestečka, zátišia, figurálne kompozície. Popri kresbách a ilustráciách (obrázkový denník) s miešaním spotrebných vecí a plastických prvkov vytváral aj svojrázne sošky. Jeho expresívne figurálne maliarstvo sa neskôr zmenilo na abstraktnú expresiu. Potom sa maliar dostal od sociálne citlivých tém k zobrazeniu filozofickej nonfigurácie.

Na vernisáži výstavy člen zastupiteľstva Békešskej Čaby Csaba Bíró vo svojom otváracom prejave oživil farebnú individualitu Pavla Liptáka. „Pavol Lipták bol maliarom, riaditeľom knižnice a zároveň zberateľom umeleckých predmetov. Výtvarný umelec skoro začal maľovať, ale učiť sa maliarstvo začal iba v 26. roku svojho života. Vo výbere motívov zohrali rozhodujúcu rolu témy inšpirované jeho rodiskom, Békešskou Čabou a jej okolím,” konštatoval mestský zastupiteľ. Riaditeľ Munkácsyho múzea Juraj Ando zdôraznil, že z každého obrazu umelca vyžaruje „čabianskosť”, láska k Békešskej Čabe, k Békešskej župe. Výstava je zostavená z vlastných zbierok zberaťela Lászlóa Hajdúho a Munkácsyho múzea. Kurátorkou výstavy je Gabriella Gyarmatiová, ktorá zostavila aj katalóg. Organizátori vernisáže priblížili zmýšľanie mnohostranného tvorcu premietnutím fotografií z jeho života v sprievode ľudovej hudby v podaní Ladislava Paulika. O činnosti maliara hovoril aj historik umenia György Sümegi, ktorý je v Maďarsku - po desaťročiach vytrvalej práce - prvým znalcom životného diela Liptáka.

„Pavol Lipták zo svojho rodiska vybudoval hlavné mesto kultúry. V jeho umení sa nájdu početné obrazy Békešskej Čaby, jej ulíc a domov, a v jeho krajinkách sa objavuje Dolná zem. So svojimi abstrakciami, expresívnym vyjadrovaním je schopný osloviť aj človeka žijúceho v 21. storočí,“ začal svoj prejav György Sümegi, ktorý pripomenul, že na tejto výstave prvý raz sprístupnili verejnosti Liptákove veľké kompozície a bronzové plakety. „Činnosť Pavla Liptáka je príkladná, jeho úprimný vzťah k rodisku má vplyv na mesto dodnes. Jeho činnosť obohatila kultúru a umenie svojej komunity,” skončil svoju reč historik umenia.

Výstava je sprístupnená pre verejnosť do 9. júla v Tehlovej sále Munkácsyho múzea.

Počas výstavy možno sledovať filmový portrét o majstrovi pod názvom Trasoviská všedných dní. Film nakrútila redaktorka Maďarskej televízie Zuzana Antalová.

Ildika Očovská

Rozlúčka ôsmakov novomestskej slovenskej školy

V posledný vyučovací deň novomestskí ôsmaci vo sviatočnom oblečení, s kapsami na ramenách, sprevádzaní pätnástimi zvoneniami, opustili naposledy svoju triedu, obsiatu ružovými lupienkami, aby sa ešte raz zoradili na školskom dvore.

No v tento zvláštny deň školského roka ich miestom nástupu nebol posledný rad za ostatnými mladšími ročníkmi ako inokedy. Nastúpili priamo pred všetkých prítomných, rodičov, starých rodičov a hostí tohtoročnej slávnostnej rozlúčky.

Nasledovalo sedem citátov od siedmich tried, ktoré dostali do vienka lúčiaci sa ôsmaci od svojich spolužiakov. Mladším školákom sa zase v mene lúčiacich za najstarších poďakovali Noémi Nóra Tóth a Žofia Zsupkó. Peter Hornyák básňou Milana Rúfusa Slovenčina vyznal svoj vzťah k nej, na čo po jeho prednese nadviazala aj riaditeľka školy Júlia Kuczik. Na úvod slávnostného príhovoru totiž ocenila úsilie štyroch žiačok 8. triedy, ktoré k základnému vzdelaniu sa prihláškou na štátnu jazykovú skúšku stredného stupňa podujali využiť poznatky získané za osem rokov. Pripravovala ich hosťujúca učiteľka Dagmar Kötelešová, ktorá k úspešnej činnosti školy prispela aj vedením speváckeho zboru a koordináciou dramatického krúžku.

V rámci slávnosti spomenuli destinácie partnerských škôl novomestskej slovenskej školy, ktoré ôsmaci aj navštívili na Slovensku, v Grécku, Turecku a Litve. Zrekapitulovali úspechy na regionálnych a celoštátnych súťažiach. Počas ôsmich rokov sa v tejto triede odmeňovali hlavne dobrí atléti. No škola svojou bohatou krúžkovou činnosťou prispela mestu aj tanečníkmi do folklórneho súboru. Žiaci 8. triedy sa poďakovali slovenskej škole aj za zážitky na lyžovačkách, korčuľovaní, ako aj za nezabudnuteľné chvíle počas medzinárodných táborov.

A tak po spoločne strávených rokoch cesty od detstva do rokov puberty učiteľskému zboru slovenskej školy ostáva len veriť, že lúčiaci sa ôsmaci si uvedomia váhu slov Francisa Bacona, podľa ktorých poznanie je moc.

(jk)

Rozlúčková slávnosť v Slovenskej dvojjazyčnej základnej škole v Slovenskom Komlóši

Aj v Slovenskej dvojjazyčnej základnej škole v Slovenskom Komlóši sa uskutočnila veľkolepá rozlúčková slávnosť s 10 ôsmakmi a zároveň rozlúčka so školským rokom 2013/2014. V telocvični školy sa zišli všetci žiaci so svojimi učiteľmi, rodičmi, príbuznými a priateľmi.

Po zaznení maďarskej a slovenskej hymny sa začala oficiálna slávnosť. Slova sa ujala zástupkyňa riaditeľky slovenskej školy Mária Gyurkovicsová Krcsmériová, ktorá všetkých srdečne privítala. Medzi hosťami boli generálny konzul SR Štefan Daňo, podpredseda CSSM František Zelman,primátorka mesta Rita Garayová, evanjelický farár Attila Spišák, katolícky farár František Nagy, poslanec mestskej samosprávy Štefan Hovorka, školská referentka Agneša Takácsová a ďalší.

Po privítaní vystúpila riaditeľka školy Zuzana Lauková, ktorá najprv zhodnotila prácu za uplynulý školský rok. Z jej prejavu vyberáme niekoľko viet:

„Tento školský rok sa začal pre nás istou zmenou, veď od 1. septembra prevádzkovanie školy a materskej školy na Orechovej ulici prevzala Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku. Táto zmena priniesla pre nás pokoj a istotu. Ďakujeme predsedovi Jánovi Fuzikovi a členom valného zhromaždenia za pomoc a podporu.

Celá naša škola prežila v tomto roku veľa pekného. Každý bol iný, ale cieľ sme mali rovnaký - prežiť školský rok čo najúspešnejšie s dobrými známkami, dosiahnuť prvenstvá na súťažiach, získať nové vedomosti, nájsť si nových kamarátov a zažiť veľa spoločných zážitkov. Okrem výchovno-vzdelávacieho programu sme sa zapojili do mimoškolských aktivít a rôznych iných akcií. Aj v tomto školskom roku sa žiaci našej školy mali možnosť zúčastniť viackrát na pobyte na Slovensku, či už to boli školy v prírode, divadelné tábory a súťaže. Boli v Hronci, Jasnej, Komárne, Šali a v lete sa tiež chystajú do rôznych táborov.“

Ďalej pani riaditeľka odmenila žiakov, ktorí dosiahli najlepšie výsledky z jednotlivých predmetov. Osobitne vymenovala aj tých, ktorým ide najlepšie slovenčina, veď vyše osemdesiat žiakov reprezentovalo našu slovenskú školu na rôznych súťažiach nielen doma, ale aj na Slovensku, na ktorých tento rok naši žiaci dosiahli najvyššie ocenenia. Spomenula tie najvýznamnejšie, napríklad Celoštátnu súťaž v slovenskom jazyku a v slovenskej vzdelanosti, súťaž v speve Cez Nadlak je.., súťaž Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, celoštátnu súťaž Slovenské spievanky a veršovačky, recitačnú súťaž Dobré slovo. Z rúk triednych učiteľov dostali vymenovaní žiaci na pamiatku hodnotnú slovenskú publikáciu. Osobitne bola vyhodnotená súťaž, ktorú vypísala Slovenská národnostná samospráva a Nadácia pre slovenskú národnostnú vzdelanosť v Slovenskom Komlóši, ktorá bola určená žiakom 2. stupňa. Víťazom, ktorí napísali najlepšie práce na tému Spomienky na školské roky, pri príležitosti 65. výročia založenia slovenskej školy, odovzdala diplomy a peňažnú odmenu Zuzana Liborová.

Záver prvej časti patril hosťujúcej učiteľke Ľubomíre Rollovej, ktorá ukončila svoje ďalšie štvorročné pôsobenie na Slovenskej dvojjazyčnej základnej škole v Slovenskom Komlóši. Riaditeľka sa jej poďakovala za dobre odvedenú a kvalitnú prácu vyslanej učiteľky, za čo jej patril búrlivý potlesk všetkých prítomných.

V druhej časti slávnostného stretnutia sa osobitne prihovorila ôsmakom, ktorí ukončili školskú dochádzku na základnej škole, slovami:

 „Pre vás, milí ôsmaci, je tento deň výnimočný hlavne tým, že dnes sa pre vás končí posledný školský rok prežitý v tejto škole. Všetci, ako tu stojíte, ste dostali od nás cenný dar - vzdelanie. Od začiatku sme vás okrem iného učili byť samým sebou, nepretvarovať sa, vážiť si priateľstvo, lásku a porozumenie. Bolo krásne zistiť, že v každom z vás sa ukrýva jedinečná osobnosť, ktorá je pripravená rozprestrieť krídla a letieť v ústrety niečomu novému, dosiaľ nepoznanému. Som presvedčená, že ku každej triede, miestnosti aj chodbe vás viažu pekné spomienky. Budete nám chýbať. A ako sa spieva v jednej pesničke: ...stále sa niečo začína, stále sa niečo končí, tak aj vy končíte základnú školu a zároveň začínate nové obdobie svojho života.“ Na záver rozlúčky odovzdala upomienkové darčeky tým žiakom, ktorí počas celej osemročnej dochádzky úspešne pracovali v detskom súbore Harmónia. Všetkým ôsmakom popriala veľa úspechov pri napĺňaní svojich túžob.

A ako je už zvykom, s ôsmakmi sa rozlúčili aj ich mladší spolužiaci - siedmaci. Pri tónoch dojímavých melódií hrdo pristupovali k svojim vzorom a odovzdali im kvet a symbolickú taštičku na cestu životom. S ôsmakmi sa rozlúčila triedna učiteľka Alíz Patakiová.

Po príhovoroch sa ôsmaci rozlúčili veselou piesňou v maďarčine aj slovenčine a obdarovaní nádhernými kyticami kvetov ešte dlho sa prechádzali svojou základnou školou a lúčili sa s ostatnými. Napoludnie po poslednom zvonení sa pobrali na slávnostný obed v kruhu svojich rodičov a celej rodiny.

(Ľ. R.)

My neodchádzame, my iba kráčame ďalej…

Slová v titulku neboli iba vyznaním, ale aj mottom ôsmakov počas banketu a slávnostnej rozlúčky so školou v Slovenskej základnej škole v Sarvaši.

V aule upútali krásne prestreté stoly ozdobené farebnými motýľmi, s menovkami učiteľov, ktoré boli vložené do padáčika. Symbolicky naznačovali, kto ich chránil počas ôsmich rokov. V úvode sa prihovorila prítomným vychovávateľka Judit Bíró, ktorá pracovala so žiakmi 8.B triedy už od 2. ročníka. Nebolo pre ňu ľahké zhodnotiť v niekoľkých vetách svoje pocity. Milými slovami pokračovali triedna učiteľka Katalin Kondacs a triedny učiteľ Ladislav Pribelszki. Vo svojich vrúcnych slovách nielen hodnotili krásne prežité chvíle, ale odovzdali im aj cenné rady do budúcnosti. Rodičia z obidvoch tried sa poďakovali pedagógom dvojjazyčne - po slovensky a po maďarsky. Vo svojom programe žiaci predstavili veselé zážitky zo školských lavíc a nechýbali ani tanečné vystúpenia. Od triednych učiteľov dostali do daru USB-kľúč, na ktorom boli zaznamenané momentky z ich osemročného štúdia.

Každý pedagóg okrem kvetu dostal aj sklenenú skúmavku, v ktorej bol ukrytý list so slovami vďaky. Samozrejme nechýbala slávnostná torta a diskotéka.

Rozlúčka so školou sa niesla v slávnostnej atmosfére. V priestoroch školy, kde prežili veľa pekných chvíľ, sa prešli žiaci poslednýkrát a držiac sa jeden za druhým za rameno sa spoločne presunuli na pódium Teátra Cervinus, ktorého javisko bolo vyzdobené symbolmi putovania: palicou, batôžkom a lampášom. Do sály vstúpili ôsmaci. Viedol ich primátor mesta Sarvaš Michal Babák a riaditeľka školy Zuzana Medveďová.

Žiačka Dóra Uhrín požiadala riaditeľku školy, aby otvorila rozlúčkovú slávnosť. Moderátormi slávnosti boli Zora Prasz a Bence Virág. Spevokol zaspieval maďarskú a slovenskú štátnu hymnu. Nasledoval rozlúčkový program. Prítomní mali možnosť sledovať prezentáciu projekcie fotografií, ktoré zachytávali, ako deti postupne rástli. V prítomných zanechali hlboký zážitok. Kende Détar a Enikő Czinkoczká sa v mene všetkých ôsmakov poďakovali rodičom a pedagógom.

Postupne pristupovali k mikrofónu lúčiaci sa ôsmaci a spomínali na perličky zo školských čias, ktoré boli každému vzácne známe.

Cintia Varga a Gábor Svoboda rozcítili všetkých svojím romantickým tancom. Chlapci - dvojičky Kovácsovci vyzvali svojich rodičov, aby vystúpili na pódium. Pri slovách vďaky, pri ktorých sa neubránili slzám, nenechali ľahostajného nikoho v sále. Slzy v očiach mali nielen spolužiaci, ale všetci prítomní.

Učitelia Dolli Gál hrou na klavíri a Zoltán Fonád a Tomáš Szklenár so svojimi gitarami sprevádzali ôsmakov, ktorí zaspievali slovenskú pieseň venovanú mame: Tak sa neboj mama, aj keď zostávaš sama…, ktorej slová rozcítili každého prítomného. „Vždy pri mne si stála, keď si bola malá…” boli prekrásne slová vyznania spevom pod vedením učiteľky Csilly Sindelovej. Po tomto programe, ktorý pripravovali Csilla Dányi a Alena Kosc pokračovala v komplexnom hodnotení riaditeľka. Vyjadrila myšlienku, že sadnúť si k jednému stolu je vždy slávnostný okamžik. Okrem rodičov by pri stole mali miesto iste aj triedni učitelia, teta Katka a ujo Laco a vychovávateľka teta Jutka, by sedela určite v prostriedku.

Pokračovala štatistikou: z 37 ôsmakov bude v štúdiu na gymnáziu pokračovať 8 žiakov, 21 žiakov na strednej škole a 5 žiakov na odbornej škole. Pochválila 16 ôsmakov, ktorí zložili štátnu jazykovú skúšku zo slovenského jazyka.

 Z dôverného oslovenia riaditeľky školy k ôsmakom vyžarovala nádej v ich budúce úspechy. Rady do ďalšieho života zhrnula v 10 krokoch: Prvý - sebaistota, druhý - v praxi, ak si múdry, buď ním, keď je prekážka, preskoč ju, tretí - nikdy nebuď závistlivý, štvrtý - hnevom nedokážeš nič, piaty - nauč sa prosiť o prepáčenie, šiesty - buď úprimný a otvorený, povedz svoj názor, siedmy - usmievaj sa vždy a zisti, aké krásne veci sú okolo teba, maj duševný mier, ôsmy - dobrota, deviaty - daj si čas na premýšľanie, desiaty - choď za svojím cieľom a vydrž!

Milujte svoju prácu, ale nie svoje skutky. Život nemeriame časom, ale skutkami! Láska je veľká sila! Rodina je najdôležitejšia, cítenie človeka je v duši každého.

Slávnosť pokračovala odovzdávaním osobitných cien za dosiahnuté výkony. Medzi ne patrí vyznamenanie Nadácie Jána Folytána, ktoré najúspešnejšej žiačke v oblasti slovenského jazyka a dejepisu, Enike Czinkoczkej odovzdal generálny konzul SR v Maďarsku Štefan Daňo. Cenu Nadácie Petra Kondacsa v oblasti matematiky dostal Levente Törteli, cenu odovzdal Peter Kondacs osobne. Cenu Tibora Mótyána prevzal z rúk zástupcu primátora mesta Jána Melicha Kende Détár. Za výborný prospech dostali peňažnú a knižnú odmenu žiaci Csaba Kiss, Peter Szklenár a Zsolt Vígh,ktorú odovzdal András Skorka. Z rúk Anny Kondacsovej prevzali odmenu za spoločenskú prácu žiaci Viktória Varga, Beáta Závoda, Tibor Varga, Dominika Korbely. Cenu Nadácie školy za kultúru dostali Cintia Varga, Dóra Acsai, Zeeshan Malik a Tomáš Kovács, cenuodovzdal člen rodičovského združenia Béla Kincsesi. Nasledovali ceny za vynikajúce výsledky v športe: Róbert Somogyi a Ákos Kovács, za správanie Rebeka Tomasovszki, knižnú a peňažnú odmenu prevzali od členov rodičovského združenia Jána Boháka a Marty Deákovej. Tibor Sindel bol odmenený za úspešné vykonanie jazykovej skúšky z rúk bývalej zástupkyne školy Erzsébet Szebegyinszkej. Angela Búzas, Diána Papp, Vivien Kriska, Nikolett Bliznák a Viki Gunda dostali knižné odmeny za úspešné výtvarné práce z rúk Jána Galáta. Od primátora mesta Michala Babáka prevzali knižné odmeny piati najlepší žiaci: E. Czinkoczká, K. Détár, Zs. Vígh, L. Törteli a V. Varga za úspešnú činnosť a učebný prospech.

V príhovore sa primátor poďakoval riaditeľke a rodičom vyzdvihol jej slová, že bez lásky sa nedá žiť. Poprial žiakom, aby boli veselí a úspešní, povedal, že je na nich hrdý a z jeho úst odzneli slová Do toho „slovákošok”. Odovzdávanie cien ešte pokračovalo. Cenu Zoltána Földesiho dostal Peter Szklenár, odovzdala mu ju Eva Földesi. Poslanec mesta Ladislav Dernovics odovzdal peňažnú odmenu najlepšej žiačke Enikő Czinkoczkej.

Nasledovali záverečné slová riaditeľky Zuzany Medveďovej. Obrátila sa k ôsmakom so slovami: rozumne sa pýtaj, pozorne čítaj, pokojne odpovedaj, a ak sa nemáš čo pýtať, tak buď ticho. Rozlúčkovú pieseň počúvali ôsmaci so slzami v očiach.

 Záverečná pieseň Ver mi v klavírnom sprievode učiteľky Dolli Gál pod taktovkou Csilly Sindel bola dôstojnou bodkou za rozlúčkovým programom.

Zlatica Lišková

Posledné slovenské štátnice na Univerzite sv. Štefana v Sarvaši

Na Katedre aplikovanej filozofie a pedagogiky Univerzity svätého Štefana v Sarvaši sa konali 13. júna štátne záverečné skúšky. Predsedom komisie bol slovenský hovorca a predseda CSSM Ján Fuzik. Svoje záverečné skúšky úspešne zložilo päť slovenských národnostných absolventiek. Dve pochádzali z Dunaeďháze, jedna zo Sarvaša, Čabačudu a zo Šóškútu. Boli to posledné štátnice na tejto univerzite, lebo od septembra jedna z najstarších katedier pedagogiky, kde prebieha štúdium učiteliek materskej školy, bude ďalej fungovať pod záštitou Teologickej vysokej školy Ferenca Gála.

(CSSM, ik)

Výbor národností žijúcich v Maďarsku navrhuje zmeny vo volebných predpisoch

Pozmeňujúce návrhy orgánu predložil parlamentu predseda výboru, slovenský národnostný hovorca Ján Fuzik. Zmena by umožnila, aby vedúci inštitúcií (typicky kultúrnych, školských) prevádzkovaných národnostnými samosprávami mohli byť členmi danej samosprávy. Zároveň by predpísala povinnosť návratu neplatných registračných hárkov voličom s presným vymedzením nedostatku. Zmena by do tretice umožnila, aby údaje o národnostných voličoch mohli byť poskytnuté nominačným organizáciám nie dvakrát, ale tri razy, keďže do listiny voličov sa dá prihlásiť aj po konečnom termíne oznámenia kandidátov. Tieto modifikácie by na základe návrhu mali vstúpiť do platnosti na druhý deň vyhlásenia zákona, a teda by mohli byť aplikované už v tohtoročných národnostných samosprávnych voľbách. Výbor by na nasledujúce národnostné samosprávne voľby v roku 2019 predpísal ďalej kritérium aspoň trojročnej existencie nominačných organizácií pred voľbami a zaviedol by, aby národnostní voliči mohli počas národnostných samosprávnych volieb voliť na rovnakom mieste ako v prípade voľby nie národnostných kandidátov, vďaka čomu by dotyční nemuseli vyhľadať dva volebné obvody.

(MTI-zp)

Živé cyrilometodské a svätoklementské dedičstvo v pilíšskom Kestúci
Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!

Na svete nejestvuje v podstate ani jeden štát, ktorý by bol jednonárodný. V každom žije popri majoritnom národe jedna, ale často niekoľko väčších a viac menších skupín obyvateľstva, ktoré sa hlásia k dajakej národnej alebo etnickej menšine. Každý národ, ale aj národné a etnické menšiny si opatrujú svoje korene, tradície a pamiatky minulosti.

Posolstvo pápeža sv. Jána Pavla II. k Svetovému dňu mieru 1. januára 1989 sa dotýka jedného z najaktuálnejších problémov spoločnosti. Vyjadruje to už jeho titul: „Na budovanie pokoja treba rešpektovať menšiny”.

Pápež sv. Ján Pavol II. nám kladie na srdce: „Zostávajte verní svojmu duchovnému dedičstvu!” ako prameň našich duchovných koreňov, z ktorých musí vyrastať celá naša budúcnosť. V týchto slovách sú zahrnuté najvyššie hodnoty ľudu a národa: viera, vernosť Kristovi a svojmu národu, mravný charakter a snaha spojiť sa s Európskym domom.

Keď sv. Ján Pavol ll. 31. decembra 1980 vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy, dal najavo svetu, že kresťanstvo slovanskej časti starého kontinentu má svoj pôvod práve v rozsiahlej misijnej činnosti solúnskych bratov a ich učeníkov.

Cyrilometodská tradícia je tradíciou európskou. Spisovný jazyk starosloviensky, ktorý apoštoli Slovanov sv. Cyril a Metod vytvorili, bol v Európe tretím, resp. štvrtým spisovným jazykom, okrem latinčiny a gréčtiny. Všetky ostatné jazyky sú mladšie.

Pápež sv. Ján Pavol II. vydal 2. júna 1985 osobitnú encykliku Slavorum Apostoli - Apoštoli Slovanov, ktorú napísal pri príležitosti 1100. výročia smrti sv. Metoda. Pápež v nej predstavuje solúnskych bratov ako vzory pre modernú misionársku prácu, predchodcov ekumenizmu a budovateľov kresťanskej Európy. Je to doteraz najhlbšie ocenenie zásluh sv. Cyrila a Metoda:

„…patrí sa teda, aby celá Cirkev oslávila dôstojne a radostne tisícsté výročie dovŕšenia apoštolského diela prvého arcibiskupa vysväteného v Ríme pre slovanské národy, t. j. Metoda a jeho brata Cyrila, a pritom si pripomenúť, že tieto národy tým vstúpili na javisko dejín spásy a boli takým spôsobom začlenené do počtu európskych národov, ktoré už v predošlých stáročiach prijali evanjeliové posolstvo. Všetci istotne chápu, s akou hlbokou radosťou sa na tejto oslave chce zúčastniť prvý syn slovanského rodu, povolaný po skoro dvetisíc rokoch na biskupskú stolicu sv. Petra v Ríme.”

Uhorsko sa stalo takmer na celé tisícročie domovom našich predkov, Slováci si priniesli všetko, čo zdedili z čias svojej štátnej samostatnosti: predovšetkým svojou cyrilometodskou kresťanskou kultúrou prevyšovali ostatné národy, ktoré obývali územie vznikajúceho Uhorska. O náboženskom a kultúrnom raste Uhorska svedčia početné kláštory, ktoré boli centrami nielen náboženského, ale aj kultúrneho a hospodárskeho života.

Už viac ako tisíc rokov sa hrdo hlásime ku kresťanským hodnotám, k cyrilometodskej, ako aj k svätoštefanskej tradícii, ako sme zvykli hovoriť: k dedičstvu otcov. Pojem dedičstvo otcov nás privádza ku koreňom a k základom cyrilometodskej tradície, predovšetkým k obom apoštolom Slovanov a zároveň k postoju všeobecnej Cirkvi k nim.

Úcta k slovanským apoštolom sv. Cyrilovi a Metodovi na Slovensku zapúšťala hlboké korene a bola živá počas celých stáročí. Teraz sa pozrime, aké sú kresťanské korene a tradície v pilíšskej oblasti a nakoľko sa zachovali.

Myslím si, že aj my - Slováci žijúci v pilíšskej oblasti - by sme mali byť hrdí na svoje kresťanské cyrilometodské korene a tradície, ktoré sú staršie ako svätoštefanské a pritom ojedinelé v Maďarsku.

Pilíš patrí medzi jedinečné oblasti Maďarska nielen svojou bohatou históriou od najdávnejších čias, ale aj nevšednou koncentráciou umelecko-historických pamiatok a prírodných krás, ako aj zložením obyvateľstva.

Po celé stáročia žili v pilíšskej oblasti v pokoji vedľa seba príslušníci viacerých národností: Arménci, Bulhari, Chorváti, Maďari, Nemci, Rómovia, Slováci, Srbi a v menšom počte Židia. Pestrosť národnostných pomerov sa osobitným spôsobom premietla aj do pomerov náboženských. Religiózna štruktúra obyvateľstva pilíšskej oblasti bola pomerne homogénna a s výsadným postavením rímskokatolíkov. Slovenské, chorvátske, nemecké, arménske a rómske obyvateľstvo uprednostňovalo rímskokatolícke náboženstvo, Bulhari a Srbi ortodoxné - pravoslávne a Židia judaizmus.

„Stoj noha, posvätné sú miesta, kdekoľvek kráčaš, lebo do dnešného dňa mená miest, riek i potokov hovoria o našej prítomnosti na oných územiach” - slová básnika, evanjelického farára Jána Kollára, ktorý pôsobil v Pešti viac desaťročí, sa vzťahujú aj na nás, potomkov Slovákov v pilíšskej oblasti.

Korene pilíšskych osád nájdeme už v dobe Veľkej Moravy, veď z historických spisov vieme, že v zadunajskej Panónii žili Slovania pred príchodom Maďarov.

V živote jednotlivca, rodiny, národa, Božieho ľudu sú hodnoty, o ktorých nemožno nehovoriť, lebo ich odovzdávanie z generácie na generáciu tvorí nosný pilier vlastnej, národnostnej, národnej a náboženskej identity. Odkaz - dedičstvo solúnskych bratov - nemožno zrieďovať ani vyberať si z neho len to, čo nám príde práve vhod. Možno ho prijať len v celku a v jednote jeho troch rozmerov: náboženského, kultúrneho a spoločenského.

Pápež Pavol VI. o tom výstižne povedal:

„Keď sa zamýšľame nad významom apoštolátu dvoch Solúnčanov, jasne vidíme, že bol pre vašich predkov najštedrejším Božím darom. Veď oni hlásením evanjelia priviedli slovanské národy do lona Cirkvi, okrem toho vytvorením novej abecedy a uzákonením spisovného jazyka otvorili brány vedy a kultúry. Vďaka ich dielu otvoril sa vám prístup k literatúre Východu a Západu. Cirkev v týchto krajinách dosiahla riadne usporiadanie, aj civilné právo bolo poznačené pravidlami plných múdrostí. Právom im teda patrí názov otcov vlasti, lebo podľa všeobecného presvedčenia im treba ďakovať za to, že sa vaše národy dostali do počtu kultúrne najvyspelejších národov.”

(Pavol VI., Antique nobilitatis, 2.2.1969)

Úcta k sv. Cyrilovi a Metodovi je dodnes živá v pilíšskej oblasti a to najmä v jednej osade. Svojrázna pilíšska slovenská obec Kestúc - Kesztölc s terasovitými uličkami je spolu s Klášterom - Klastrompuszta široko-ďaleko vyhľadávaná pre svoje malebné okolie a bohatú históriu. Na budove miestnej samosprávy je mramorová tabuľa, ktorá označuje dve dáta 1062-1962, z čoho jasne vyplýva, že dedina si v roku 1962 pripomínala 900. výročie svojho založenia.

Bývalý misionár, kňaz v Kestúci Dr. Pál Kárpáti (1905-1977), ktorý pochádzal zo Slovenska, nebol archeológom z povolania, iba milovníkom histórie a starožitností. Počas svojej dlhoročnej dušpastierskej služby v Kestúci si obľúbil túto obec aj tu žijúcich Slovákov. Vďaka svojej húževnatej bádateľskej činnosti objavil dôkazy toho, že Kestúc je oveľa staršia osada, ako to doposiaľ historiografia predpokladala. Dr. Pál Kárpáti pochodil celý rad domácich a zahraničných archívov, kde húževnato bádal a aj našiel veľmi cenné, doposiaľ neznáme historické fakty, vzťahujúce sa na dejiny Kestúca. Pomocou týchto poznatkov zistil, že Kestúc a jeho okolie boli osídlené od pradávna. V chotári Kestúca objavil v dvojmetrovej hĺbke viac ako 100 popolcových urien, ktorých vek odhadujú odborníci na tri- až štyritisíc rokov. Väčšina urien, do ktorých ukladali nedohorené pozostatky kostí príslušného kmeňa, je hladká a jednoduchá. Je však medzi nimi jedna unikátna, zhotovená zvláštnou technikou, ktorá právom vzbudila pozornosť odborníkov, keďže svedčí o vysokej úrovni zhotovenia, ako aj o tom, že objavené sídliská sú dôkazom vyspelej spoločnosti.

P. Kárpáti vo svojej, žiaľbohu, doposiaľ neuverejnenej monografii o Kestúci predpokladá, že pôvodné obyvateľstvo bolo slovanského pôvodu. Odôvodňuje aj názov obce Kostelec - Kestúc. Názov obce z etymologického hľadiska dodnes nie je jednoznačne vysvetlený. Totiž v prvých písomných správach sa názov vyskytuje v nasledujúcich variantoch: Castellum - rímsky názov, Kostolec, Castelic, Kestúc - slovanský názov, Kastenholc - germánsky názov, označujúci gaštanový strom. Okrem toho jestvujú aj ďalšie názvy ako Keztelch, Keztenlch, Kezteuch a Kesztúc.

Naši predkovia si postavili prvý kostol okolo roku 863 na Starom cinteri, Eletíši. Potvrdzuje to aj výber patróna kostola - sv. Klementa. Poznamenávame, že patrón kostola, titulus, sa po jeho posvätení alebo požehnaní nemení. Dodávame, že typické patrócium z epochy byzantskej misie - sv. Klementa, pápeža, mučeníka je aj na Slovensku zriedkavé. V Maďarsku sú iba tri kostoly a to v Zadunajsku, počítajúc aj kestúcky. Podľa kroniky sa na vysviacke kostola zúčastnili aj solúnski bratia, apoštoli Slovanov - sv. Cyril a Metod. Vynára sa otázka, či na ich podnet si vybrali za patróna sv. Klementa, ktorého telesné pozostatky sú zamurované do oltárneho kameňa. Možno, že jeho kult priniesli ďalšie dve prisťahovalecké vlny Slovákov - po tatárskom a po tureckom vpáde.

Isté však je, že úctu sv. Klementa rímskeho šírili oni. Prečo?

Sv. Cyril a Metod objavili hrob mučeníka sv. Klementa na Kryme a jeho telesné pozostatky zobrali najprv do Carihradu, odtiaľ na Veľkú Moravu a napokon do Ríma, kde boli uložené v starokresťanskej bazilike sv. Klementa, neďaleko Kolosea.

Druhý kostol v Kestúci, postavený v barokovom štýle, vybudovali talianski architekti a jeho vysviacka sa konala 16. novembra 1800. Je zasvätený sv. Klementovi, ako aj predchádzajúci. Od r. 1987 sa v kostole nachádza hlavná oltárna mozaika o rozmeroch 3 x 4,5 m, znázorňujúca „Zázrak sv. Klementa”. Jej autorom je miestny rodák Tibor Nyilasi, ktorý žije v Kanade. Okrem oltárnej mozaiky kostol zdobia mozaiky sv. Cyrila a Metoda. Vyhotovili ich talianski mozaikári Ernesto Paolini a Lorenzo Del Bene. Mozaika sv. Metoda bola vyhotovená v r. 1985 pri príležitosti 1100. výročia jeho smrti a sv. Cyrila o rok neskôr.

Rok sv. Cyrila a Metoda pri príležitosti 1150. výročia ich príchodu na územie dnešného Slovenska bol významný aj pre Kestúčanov. Kestúcki veriaci si 24. novembra 2013 prišli uctiť solúnskych bratov a svojho patróna na odpustovú slávnosť. Na záver eucharistického slávenia, relikvie mučeníka sv. Klementa, ktoré prišli z Ríma do Ostrihomskej baziliky, odovzdali kestúckemu kostolu. Vzácne relikvie sv. Klementa uložili do presklenej schránky, ktorá je umiestnená vedľa stredovekého kríža, pochádzajúceho z prvého kestúckeho kostola na Starom cinteri z roku 863.

Starší dedinčania, ako aj moja mama a stará mama, sa ešte dobre pamätali na tri predchádzajúce podobizne sv. Klementa a solúnskych bratov, ktoré zdobili kestúcky Kostol sv. Klementa. Mozaiky, ktoré chcú zachovávať a posilniť cyrilometodské a svätoklementské dedičstvo v slovenských katolíkoch žijúcich v Kestúci a jeho okolí aj v treťom tisícročí a odovzdať ich duchovné dedičstvo aj ďalším generáciám, svedčia o stále žijúcej úcte k týmto významným predkom. Navyše dokazujú, že my, Slováci v Maďarsku, ako aj krajania vo svete, patríme k priamym dedičom evanjelizačného diela svätých solúnskych bratov Konštantína - Cyrila a Metoda. Aj, my, slovenskí katolíci žijúci v Maďarsku, by sme chceli chrániť a pestovať toto naše duchovné dedičstvo, vďaka ktorému sme prežili v tejto krajine takmer tristo rokov!

Ildika Fúziková
rodáčka z Kestúca, novinárka,
členka Náboženského výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku