1. júla 2001 ● Zo slovenskej tlače

Vyšla dvojjazyčná kniha o slávnej Ečerskej svadbe

Nedávno vyšla kniha o minulosti Ečeru a v týchto dňoch uzrela svetlo sveta ďalšia reprezentatívna dvojjazyčná publikácia o slávnej Ečerskej svadbe. Za vydanie je zodpovedný člen poslaneckého zboru obecnej samosprávy a predseda Ečerského folklórneho spolku “Zelený veniec” Csaba András Aszódi. Aj tí, ktorí ešte nikdy nenavštívili v blízkosti Budapešti ležiaci Ečer, jedno o ňom iste vedia. Z tejto obce pochádza známa “Ečerská svadba” s prekrásnymi ľudovými piesňami, rezkými tancami, rozvírenými pestrými sukňami a bohato prestretými stolmi. Nie všetci však vedia, kam siahajú korene a ako sa vlastne preslávila dnes už svetoznáma Ečerská svadba? Po odpoveď na tieto otázky si musíme zájsť niekoľko storočí do histórie. Slovenské rodiny, ktoré sa usadili na území Ečeru v priebehu 18. storočia, pestovali a odovzdávali svojim deťom a vnukom svoje tradície. Podľa monografie z roku 1877 Ečerčania už v tom čase vynikali svojím svojráznym a bohatým krojom, ako aj jedinečnou sedliackou kultúrou.

V polovici 20. storočia si bohaté ľudové tradície všimol a venoval im veľkú pozornosť Miklós Rábai. Spracoval ich v choreografii, ktorá sa stala známa na celom svete. Ečerská svadba je dodnes v repertoári Štátneho ľudového súboru. Po úvodnom venovaní autora Cs. A. Aszódiho publikácia prináša pútavý článok Štefana Lamiho o svadobných zvykoch Slovákov v Maďarsku. Potom je v knihe zaradený popis ečerských svadobných zvykov. Ak v súčasnosti dostaneme pozvánku na svadbu do Ečeru, môžeme sa presvedčiť o tom, že tu dodnes poväčšine verne pestujú starodávne tradície.

Rodina sa pripravuje na trojdňovú svadbu už mesiace vopred, ale najväčšia príprava prebieha v posledných dňoch. Postaví sa svadobný stan, ktorý mladí ľudia vyzdobia farebnými lampiónmi. Muži robia zakáľačku, pripravujú klobásy, hurky, ženy šklbú sliepky a miesia cesto na koláče.

Večer pred svadbou sú všetci svadobníci pozvaní na večeru. Už vtedy sa začína dobrá nálada, ktorá pokračuje aj na druhý deň. V deň sobáša sa svadobníci schádzajú k slávnostnému obedu, po ktorom družba rozlúči nevestu od rodičov a rodiny a potom sa pohne svadobný sprievod do chrámu Božieho na sobáš. Cestou do kostola Ečerčania tancujú, ako to robievali kedysi ich predkovia... Po návrate zo sobáša pokračuje veselica pri bohato prestretých stoloch. Tanec mladej nevesty, ako aj tanec s vankúšikom a dobrá nálada, ktorá nestráca na intenzite ani s blížiacim sa ránom, zaručujú svadobným hosťom nezabudnuteľné zážitky.

V knihe je verne opísaný a dobovými snímkami dokumentovaný chod Ečerskej svadby. Nájdeme tu však aj slovenské a maďarské vinše, ktoré sa dedili z generácie na generáciu. Mnohé žijú dnes už len v pamäti najstarších Ečerčanov, preto je zvlášť potešiteľné, že vďaka najnovšej publikácii sa ich podarilo zachovať. V záverečnej časti knihy je podaný stručný opis ečerského kroja s fotografiami. Autori knihy Ečerská svadba preukazujú úctu pamiatke svojich predkov, ktorí zachránili a odovzdali dedičstvo stáročnej kultúry mladším generáciám. Na konci publikácie je resumé v slovenskom, nemeckom a anglickom jazyku.

Vydanie knihy Ečerská svadba podporili Samospráva Peštianskej župy a Obecná samospráva v Ečeri. Odborným radcom bol Štefan Lami, knihu technicky upravil a redigoval Zoltán Demet, graficky ju upravil Zsolt Demeter. Kniha vyšla nákladom 650 exemplárov v spoločnosti Eurovia Kft., ktorej vedúcim je Sándor Papp.

- if -

20-ročné jubileum moďoróšskych spevákov

Minulú sobotu v skorých popoludňajších hodinách pred kultúrnym domom horskej obce Moďoróš (Mogyorósbánya) jeden za druhým zastávali autobusy i osobné autá. Prichádzali miestni občania i hostia, aby sa podelili o radosť z dvadsaťročných úspechov miestneho slovenského pávieho krúžku.

Predseda miestnej slovenskej menšinovej samosprávy Pavol Hévizi pred preplnenou sálou vrelými slovami privítal pozvané slovenské spevácke zbory z Kestúca (Kesztölc), Čívu (Piliscsév), Santova (Pilisszántó) a Huti (Pilisszentlélek) a starostov týchto obcí. Medzi hosťami bol aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a regionálna radkyňa Mária Nagyová.

- Roku 1981 osemnásť oduševnených občanov sa rozhodlo zbierať a nacvičovať moďoróšske slovenské ľudové piesne, – povedal predseda slovenského voleného zboru hostiteľskej obce. - Odvtedy súbor neprestajne pracuje a podieľa sa na zachovaní slovenského ducha v obci. Bez úspechov slovenského pávieho krúžku, ktorý nemôže chýbať ani na jednom väčšom podujatí v obci, by sa miestna slovenská samospráva akiste nemohla pýšiť tým, že v obci prebieha výučba slovenského jazyka v základnej i materskej škole.

P. Hévizi s pýchou hovoril o dvadsaťročnej činnosti súboru, o jeho úspešných predstaveniach nielen doma, ale i mimo obce. Moďoróšski speváci sú častými účastníkmi rôznych regionálnych festivalov, prehliadok národnostných súborov Komárňansko-Ostrihomskej župy i mimo nej. Obec je na nich hrdá a najmä na ich dvojnásobnú zlatú kvalifikáciu.

Predseda slovenskej samosprávy s uznaním hovoril o obetavej činnosti zakladateľov súboru, z ktorých už viacerí nežijú. Medzi nich patrí aj uznaný odborník Dr. Béla Kálmánfy, ktorý svojou náročnosťou od počiatkov požadoval vysokú umeleckú úroveň. Rečník sa pochvalne zmienil aj o prvej vedúcej súboru, o Kataríne Bacsovej a o organizátorke Elene Haladinovej, ktorej činnosť je aj v súčasnosti nepostrádateľná.

Moďoróšsky spevácky zbor dnes vedie mladá oduševnená Rita Szachánová. Druhá zlatá kvalifikácia súboru sa viaže už k jej menu. Po slávnostnom príhovore sa na javisku jeden za druhým striedali už spomenuté slovenské pávie krúžky z okolitých obcí. Za každú ich pieseň sa obecenstvo zavďačilo vrelým potleskom. Oslavovanie dvadsaťročného moďoróšskeho pávieho krúžku po kultúrnom programe pokračovalo pri bielych stoloch.

-zb-

Doškoľovací kurz v Békešskej Čabe - ÚSPEŠNE UKONČENÝ

Za podpory Národnostného oddelenia Ministerstva školstva Maďarskej republiky sa v Békešskej Čabe uskutočnil akreditovaný doškoľovací kurz slovenčiny pre učiteľov základných škôl. Na realizáciu kurzu, ktorý trval od 1. decembra 2000 do 8. júna 2001, boli zabezpečené vhodné podmienky.

Aktívne 120-hodinové doškoľovanie zameralo pozornosť na široký záber od súčasného spisovného slovenského jazyka cez slovenskú vzdelanosť, históriu a súčasnosť Slovákov, metodiku vyučovania v predškolskom veku, v mladšom školskom veku (1. – 4. trieda), rozvíjanie slovnej zásoby, slovensko – maďarské interferencie, ľudové umenie, tance, spev, výtvarné umenie atď. Zaujímavé a podnetné boli prednášky z metodiky vyučovania materinského jazyka a cudzieho jazyka. Otvorené hodiny v Békéšskej Čabe a Sarvaši vedené skúsenými učiteľmi a tiež kurzistkami, boli tvorivou súčasťou doškoľovania.

Vyučovali odborníci z domáceho prostredia ako aj hostia z Pedagogickej fakulty M. Bela v Banskej Bystrici, ktorých reprezentovala prodekanka fakulty prof. PhDr. Brigita Šimonová, CSc., ktorá vo svojej prednáške predstavila slovenskú detskú literatúru v širokých súvislostiach. Rovnako zaujímavé boli aj prednášky o dramatickej výchove vo vyučovaní slovenského jazyka a literatúry a ďalšie. Po obhajobe záverečných prác poslucháčky – učiteľky, získali dvojjazyčný diplom zo slovenčiny. Kurz slovenského jazyka a kultúry bol otvoreným fórom pre všetkých záujemcov z okruhu vysokej školy.

V bloku doškoľovania sa zrodili Metodické listy, ktoré uľahčia a spestria prácu učiteľov slovenských základných škôl.

Na záver 8. júna 2001 na Katedre pre vzdelávanie a výskum menšín Vysokej školy S. Tešedíka v Békešskej Čabe sa účastníčky veľmi pozitívne vyjadrili k realizovanému kurzu so želaním, aby sa podobné doškoľovania stali periodickou živou skutočnosťou dneška.

(er)

Pomaturitné nadstavbové štúdium

Slovenská základná škola a gymnázium v Budapešti

otvára v školskom roku 2001/2002

pomaturitné 1-ročné nadstavbové štúdium

pre absolventov stredných škôl s maturitou.

Študijné zameranie:

- sprievodcovstvo a hosteské služby.

Požiadavky:

- slovenské alebo maďarské maturitné vysvedčenie,

- ovládanie základov slovenského jazyka.

Termín podania prihlášok:

- maturitné vysvedčenie a životopis treba predložiť

do 20. augusta 2001 na riaditeľstve školy (Lomb u. 1 – 7, 1139 Budapešť)

Základné informácie:

- 1-ročné pomaturitné nadstavbové štúdium je bezplatné,

- mimobudapeštianskym študentom zabezpečujeme ubytovanie

v žiackom domove v budove školy,

- bližšie informácie možno získať na telefónnom čísle (1) 3500481 – 3. Organizácia štúdia:

- v študijnom programe školy je aj výučba jedného svetového jazyka, podľa nároku angličtina alebo nemčina,

-po absolvovaní nadstavbového štúdia možno zložiť štátnu skúšku z jazyka,

- po úspešnom ukončení štúdia absolvent získa dvojjazyčné slovensko-maďarské vysvedčenie.

Vedenie školy

Tábor pre výhercov Spievaniek a veršovačiek v Hronci

Zväz Slovákov v Maďarsku usporiadal pre výhercov celoštátnej súťaže Spievanky a veršovačky tábor v malebnom stredoslovenskom Hronci. Šesťdňový program viedla predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá bola aj hlavnou organizátorkou súťaže. Tridsaťosemčlennú skupinku tvorili deti z Veňarcu, Malého Kereša, Nového Mesta pod Šiatrom, Segedína, Dengelegu, Čívu, Horných Peťan, Békéšskej Čaby, Dabašu-Šáre, Répášskej Huty, Sarvaša, Kestúca a Budapešti. Väčšina detí sa stretla v Budapešti, odkiaľ autobusom odišli cez Veňarec do Šalgótarjánu. Cestou k nim pristúpili aj ostatní výhercovia spoločne sa vydali na cestu do Hronca. Poniektorí ju už dobre poznali, veď tam už roky chodia naši najšikovnejší speváci, recitátori a bábkari. Hneď po príchode sa ubytovali v rekreačnom stredisku Poniklec. Keďže cestou poriadne vyhladli, potešili sa chutnej večeri. Potom im Ruženka Egyedová Baráneková predstavila svojich "pomocníkov" - učiteľku slovenčiny z Veňarcu Ruženku Komjáthiovú, hosťa z Detvy Františka Goldšmitha a študentov Zuzanu Bánovú a Ferdinanda Egyeda, ktorí im pripravili pestrý program. Keďže to bol zoznamovací večierok, deti sa predstavili, povedali niekoľko slov o sebe, spievali a hrali sa zábavné hry. Na druhý deň si zmerali sily v športe, naučili sa nové pesničky a táborové hry. V utorok sa vybrali do Bojníc, kde si pozreli prekrásny zámok. Romantická budova s čiastočne ponechaným pôvodne gotickým a renesančným základom hradu sa všetkým bez výnimky veľmi páčila. Fantastickým zážitkom však bolo pozrieť si v blízkosti zámku predstavenie cvičených orlov, sokolov a jastrabov. Tieto dravce sa na pokyn cvičiteľov ľahučko a tíško vznášali nad hlavami detí. Z Bojníc odcestovali do Banskej Bystrice, kde si pozreli prekrásne obnovené centrum krajského mesta a jeho pozoruhodnosti. Na štvrtý deň sa pobrali do Vysokých Tatier, aby sa zoznámili s krásami slovenských veľhôr. Žiaľ, počasie im neprialo, štíty zostali ukryté za vodnou clonou, ale naše deti to neodradilo od toho, aby na Hrebienku nenasadli na kabínovú lanovku a nepozreli si malebný kraj. V rekreačnom stredisku ich už netrpezlivo čakali hostia z Brezna a z Detvy. Po večeri si mohli vypočuť nádherné slovenské piesne, prednesené na heligrame a na fujare. Naše deti sa odvďačili hosťom za prekrásny zážitok tým, že im zaspievali tie slovenské piesne, s ktorými sa predstavili v celoštátnom finále. Vo štvrtok ráno sa talentovaná skupina našich detí naučila pätnásť, pre ne ešte neznámych slovenských piesní. Večer ich čakala súťaž Kto čo vie? Tu preukázali svoje znalosti v hre na hudobnom nástroji, speve a telocviku pre tučných. Niektorí siahli po ľudových tradíciách svojej obce a predviedli svadobné zvyky. Potom odpovedali na neľahké kvízové otázky o Slovensku. Deti plné energie sa neúnavne hrali a spievali, po mnohých huncútstvách ich čakal táborák a špekáčky. Ako nám organizátori prezradili, pôvodne pripravili aj nočné hry, ale to sa nepodarilo realizovať kvôli medveďom, ktoré vraj bývajú neďaleko tábora. Posledný deň, v piatok, sa zoznámili s najvyšším štítom Nízkych Tatier, s Chopkom. Poobede spoločne vyhodnotili tábor a vydali sa na cestu domov, do Maďarska.

A. M.

Závod na výrobu porcelánu v Hollóháze

- Situácia nie je beznádejná

Závod na výrobu porcelánu v čiastočne Slovákmi obývanej Hollóháze je jednou z najtradičnejších manufaktúr v Maďarsku. Keď roku 1996 časť závodu privatizovali, Hollóházania sa veľmi tešili. Ich radosť však netrvala dlho. Po troch rokoch sa zamestnanci ocitli na ulici. Svetoznáma dielňa výtvarného umelca Endre Szásza úplne skrachovala. Napriek tomu situácia nie je beznádejná.

Keď pred piatimi rokmi nemecká firma Hutschenreuther odkúpila časť závodu boriaceho sa s trhovými problémami, zaviazala sa, že preberie 100 pracujúcich materského závodu, ba dokonca vytvorí sto nových pracovných príležitostí. Po troch rokoch sa však 250 zamestnancov ocitlo na ulici. Hotové i polohotové výrobky si nemecký majiteľ odviezol a jednoducho sa vyparil. Čoskoro vysvitlo, že zamestnanci spoločnosti s ručením obmedzeným Hutschenreuther Hungária Porcelán sa stali obeťou svojského privatizačného procesu. Po panickom odchode vedenia nebolo s kým o situácii rokovať. Pracujúcim nemal kto dať výpoveď a vyplatiť im odškodné. Bezvýchodisková situácia trvala pol roka. Potom sa v Hollóháze objavil likvidátor, ktorý doručil výpovede a symbolické odškodné z fondu štátnej mzdovej garancie.

Predseda odborovej organizácie materského podniku – akciovej spoločnosti Hollóházska porcelánka Sándor Koleszár pokladá súčasnú situáciu za zložitú, ale nie beznádejnú. Faktom je, že nekorektnosť nemeckej firmy spôsobila Hollóháze obrovské škody. Oklamala zamestnancov, ktorým dodnes neboli vyplatené niekoľkomesačné mzdy ani odškodné. Sándor Koleszár sa teší, že onoho času nepodľahol lákaniu a neprešiel pracovať do nemeckej firmy, kde mu ponúkali vyšší plat. Miestna konkurencia, ktorou bol privatizovaný závod, donútila materskú spoločnosť uskutočniť technický a technologický rozvoj, čo bolo v konečnom dôsledku na osoh. Zdá sa, že teraz sa črtá šanca uviesť veci do poriadku. Materský závod pokladá za svoju povinnosť usporiadať dlhy po nemeckom majiteľovi. Generálny riaditeľ akciovej spoločnosti Hollóházska porcelánka István Michalek vedie intenzívne rokovania s likvidátorom, ba už predložil písomný návrh na odkúpenie niekdajšieho Szászovho štúdia. Poverila ho k tomu riaditeľská rada Maďarskej rozvojovej banky, ktorá je väčšinovým majiteľom akciovej spoločnosti. Generálny riaditeľ označil za šťastné riešenie, že závod sa dostal z úvozu, úspešne si buduje odbytové trhy, v tomto roku zdvojnásobí minuločný export, jeho výrobky sa pod vlastnou ochrannou značkou dostanú na japonský, anglický, rakúsky a americký trh. To však, žiaľ, neznamená, že by ihneď prevzal pred piatimi rokmi prepustených pracujúcich. Podľa Istvána Michaleka niekdajšie Szászovo štúdio je ako opustená loď. Keďže sa o objekt nik nestaral, nový majiteľ bude musieť vymeniť prasknuté potrubie, zhrdzavené stroje, zničené pece. Podľa odborníkov k tomu, aby sa dielňa opäť stala svätyňou výroby porcelánu, treba veľa peňazí. Pripomeňme si, že v tomto štúdiu sa zrodili chýrne porcelánové stradivarky, fragmenty svetových výtvarných diel či originálnou szászovskou grafikou zdobené úžitkové predmety, ktoré sú i dnes vyhľadávaným a nie lacným artiklom exkluzívnych predajní.

(ZS)

Národopisný tábor v Kestúci

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku usporiadal minulý týždeň v Kestúci tohoročný, v poradí 24. národopisný výskumný tábor. Do zberateľskej činnosti sa popri našich výskumníkoch zapojili aj etnografi zo Slovenska - z Bratislavy, Nitry a Martina. Tábor slávnostne otvorila vedúca Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, univerzitná profesorka Anna Divičanová.

Na hranici rušno...

Je všeobecne známe, že Trianonská mierová zmluva rozdelila Nové Mesto pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) na dve časti a tak slovenskú časť tvorí Slovenské Nové Mesto. Medzištátnou hraničnou riečkou medzi nimi je Roňava (Ronyva). Roku 1986 zrušili starý hraničný priechod, nachádzajúci sa iba 1,5 km od centra mesta, zároveň otvorili nový, vzdialený 4 km od centra. Medzičasom sa ukázalo, že pre chodcov je to príliš dlhá cesta. Tunajší obyvatelia, Slováci a Maďari, preto viackrát žiadali, aby bol otvorený starý priechod - aspoň pre chodcov. Túžba sa splnila r. 1995. Ako o tom svedčí aj pripojená fotografia, občania oboch susedných štátov v plnej miere využívajú na vzájomné návštevy obľúbený staro-nový priechod. Býva tam veľmi rušno najmä v tzv. tržné dni mesta (utorok, piatok, nedeľa). Zo Slovenska v takýto čas prichádza asi 90 % návštevníkov, kým z Maďarska iba približne 10 %.

R. P.

Nakrátko - Nakrátko - Nakrátko

Novým ministrom školstva MR sa s platnosťou od 16. júla stane József Pálinkás, ktorý pracoval doteraz ako politický štátny tajomník tohto rezortu. Vo funkcii nahradí Zoltána Pokorného, medzičasom lídra vládneho Zväzu mladých demokratov - Maďarskej občianskej strany (FIDESZ-MPP).

û

Na čele opozičného Zväzu slobodných demokratov (SZDSZ) nastala zmena, na funkciu predsedu abdikoval budapeštiansky primátor Gábor Demszky, jeho nástupcom, zatiaľ dočasne, sa stal Gábor Kuncze. Liberáli sa v posledných prieskumoch verejnej mienky ocitli na päťpercentnej hranici. Za tento nepriaznivý vývoj zobral na seba zodpovednosť G. Demszky, ktorý presadzoval radikálnejší (ako sa ukázalo, nereálny) program tzv. tretej sily, čo malo znamenať rovnakú vzdialenosť od dvoch veľkých strán pravice i ľavice.

û

Krajiny Visegrádskej štvorky (V4) sa vzájomne podporujú v integračnom procese, ale žiadna z nich v súlade so vzájomnou dohodou neočakáva, aby ostatné na ňu v prípade nevyhnutnosti čakali so vstupom do Európskej únie (EÚ), uviedol 19. júna na pôde parlamentu premiér MR. Viktor Orbán zdôraznil, že v Maďarsku nebudú môcť v najbližších rokoch kupovať poľnohospodársku pôdu ani domáce, ani zahraničné právnické osoby a požiadal opozíciu, aby na jeseň podporila prijatie príslušných zákonov.

û

Európskej únii (EÚ) chýba ovládateľnosť a 15-členný blok je vzdialený občanom. Pre kandidátske krajiny však EÚ zostáva jedinou možnosťou. “Problémom EÚ je nedostatok demokracie, a ten nedokáže vyriešiť ani Európsky parlament,” vyhlásil v Budapešti na konferencii o politickej integrácii a národnej suverenite americký finančník maďarského pôvodu George Soros. Hoci Soros označil EÚ za nemotornú a kritizoval jej politiku, nezabudol zdôrazniť jej ekonomický význam pre kandidátske krajiny, medzi ktorými je aj Maďarsko, Poľsko, Česko a Slovensko.

û

Národné zhromaždenie MR schválilo nový zákon skracujúci dĺžku povinnej základnej vojenskej služby z doterajších deviatich na šesť mesiacov. Dĺžku služby záložníkov skrátili zo štyroch mesiacov na 90 dní. Podľa novej úpravy prezenčnej a záložnej služby sú od tejto povinnosti oslobodení otcovia rodín s dvoma a viac deťmi. Povolená je aj náhradná vojenská služba, o ktorú dotyčný musí požiadať miestne úrady.

û

Predsedovi Slovenského helsinského výboru, profesorovi Miroslavovi Kusému udelila Nadácia Sándora Máraiho cenu Za otvorenú Európu, ktorá je vyjadrením vďaky za uctievanie ľudských práv. Podľa M. Kusého tým, že táto maďarská občianska organizácia udelila cenu Slovákovi, snažila sa prelomiť bariéru predsudkov. Takéto vyjadrenie úcty by podľa oceneného malo byť vzorom aj pre slovenské organizácie, ktoré vraj nastúpili cestu etnickej izolácie.

û

Slovenský tlačový výbor Nadácie Illyésa rozhodol o pozastavení svojej činnosti kvôli ponižujúcemu prístupu zo strany hlavného kuratória, ktorý sa prieči politike maďarskej vlády. Ako uviedol László Szigeti, “toto naťahovanie sa, urážajúce našu dôstojnosť, trvá už niekoľko mesiacov”. Podľa slov riaditeľa vydavateľstva Kalligram vláda MR rozhodla o zvýšení sumy na podporu zahraničných Maďarov a tento rok suma predstavuje 110 miliónov. Hlavné kuratórium však rozhodlo o stiahnutí sumy na podporu národnostnej tlače z 15 na 5 miliónov, čo je nedostačujúca suma pre 20 novín.

û

Inscenácia hry Dievča bez vena od A. N. Ostrovského v podaní študentov bratislavskej Vysokej školy múzických umení (VŠMU) zvíťazila na medzinárodnom festivale divadelných škôl, ktorý sa uskutočnil v júni v meste Pécs. Predstavenie, ktoré zinscenoval mladý slovenský režisér J. Czajlik, získalo prestížnu cenu vo veľmi silnej konkurencii približne desiatich najlepších študentských predstavení z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Juhoslávie.

û

Cech detských folklórnych súborov mesta Bratislavy v spolupráci s Parkom kultúry a oddychu usporiadal v dňoch 21.- 24. júna v poradí už 4. ročník Medzinárodného festivalu detských folklórnych súborov. Na festivale vystúpilo vyše dvadsať folklórnych súborov z celého Slovenska a súbory z Maďarska, Čiech a Ruska. Súčasťou podujatia bol sprievod účastníkov v ľudových krojoch historickým jadrom Bratislavy s vystúpeniami súborov.

û

Senecké leto oficiálne otvoril primátor mesta Jozef Elšík za prítomnosti takmer 30-tisíc návštevníkov. Privítal aj zahraničných hostí z družobných miest, rakúskeho Pandorfu a Mosonmagyaróváru. “Ich prítomnosť symbolizuje, že Európa sa hýbe, že odbúravame bariéry,” zdôraznil primátor.

û

Dve prvenstvá získali slovenské vína na šiestom ročníku medzinárodnej prehliadky vín v Prešove Muvina 2001, ktorej sa zúčastnili výrobcovia vín z desiatich krajín sveta s viac ako tristo vzorkami ušľachtilého moku. Prešovská prehliadka vín, na ktorej sa zúčastnili aj degustátori z Anglicka, ČR, Maďarska, Rakúska a Španielska, sa vypracovala za uplynulé obdobie na najvýznamnejšiu prehliadku vín na Slovensku.

û

Trstický štadión v galantskom okrese bol v dňoch 23. a 24. júna dejiskom priateľského futbalového stretnutia, ktorý odohrali poprední predstavitelia krajín Visegrádskej štvorky - ministri, štátni tajomníci, poslanci a to v prospech mentálne postihnutých detí. Súčasťou benefičného podujatia bol aj rad vystúpení kultúrnych a záujmových skupín.

Po zasadnutí Predsedníctva CSS

- Pred Dňom Slovákov v Maďarsku

Úvodom júnového zasadnutia Predsedníctva Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), ktoré sa konalo v budapeštianskom sídle nášho najvyššieho voleného zboru za prítomnosti pozvaného hosťa, vedúceho odboru Úradu pre národné a etnické menšiny Antona Paulika, predseda Ján Fuzik a podpredsedníčka Etela Rybová informovali o svojich aktivitách vyvinutých od v poradí posledného zasadnutia Valného zhromaždenia CSS. Na riadnom zasadnutí vedenia CSS regionálni radcovia samosprávy referovali o svojej činnosti v uplynulom štvrťroku. Členovia Predsedníctva si potom vypočuli referát predsedníčky Výboru pre kultúru a osvetu Alžbety Hollerovej-Račkovej a rozhodli o udelení podpôr pre predostreté programy slovenských regionálnych kultúrnych domov (500.000 Ft pre Békéšsku Čabu, 350 000 mlynskému stredisku Pilíšanov a 150 000 Ft pre Sarvaš).

V druhej polovici schôdze prítomní sa zaoberali prípravami na oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku, ktoré sa budú konať 7. júla v novohradskej obci Sudice (Szügy). Jedna z najvýznamnejších spoločensko-kultúrnych udalostí našej Slovače aj tentokrát bude spojená s celoštátnou prezentáciou slovenských národnostných kultúrnych telies. Veľkolepé podujatie sa začne o 14. hodine v miestnom evanjelickom kostole ekumenickou bohoslužbou a odovzdaním vyznamenania CSS “Za našu národnosť”. Účastníci Dňa Slovákov v Maďarsku, ktorý bude spestrený i ukážkami ľudového remeselníctva, sa potom presunú na miesto konania viac ako dvojhodinového kultúrneho programu. Usporiadatelia očakávajú primeraný záujem našich Slovákov z každého regiónu.

(-hl)

Juniáles v Solte

Menšinová identita – národnostná kultúra – pod týmto názvom usporiadala počas druhého júnového víkendu v parku rekreačného strediska pri kaštieli Telekiovcov v Solte Samospráva Báčsko-Kiškunskej župy v spolupráci s volenými zbormi a civilnými organizáciami tu žijúcich minorít II. (tentokrát milenárny) národnostný juniáles spojený s Národnostným mládežníckym stretnutím.

Po slávnostnom otvorení multikultúrneho podujatia si pomerne užší kruh záujemcov vypočul viacero prednášok, po ktorých sa rozvinula i menšia diskusia - najmä o rómskej kultúre, o spôsoboch podporovania menšinových aktivít a o špecifických problémoch národnostnej verejnej osvety, vrátane otázok usporadúvania festivalov a obecných dní.

“Naša spoločná otčina - Maďarsko” - to je už názov hravého kvízu usporiadaného pre žiakov základných škôl, v ktorých sa vyučuje národnostný jazyk. Nechýbali ani slovenčinári-kultúrnici Základnej školy v Dunaeďháze (na dolných fotografiách), ktorí svojim chorvátskym, nemeckým a maďarským kolegom predstavili kroj, zvyky, tance a piesne svojej rodnej obce.

Pokiaľ ide o napínavé športové zápolenia, treba vyzdvihnúť, že víťazom futbalového mini-turnaja sa stalo mužstvo Slovákov z Malého Kereša. Po vyhlásení výsledkov športových pretekov javisko - podobne ako tomu bolo v predpoludňajších hodinách - patrilo folklórnym súborom. S veľkým úspechom sa predstavili i naši slovenskí ochotníci, členovia Folklórneho súboru Rozmarín z obce Miška (Miske). Celodňový program, o ktorý prejavilo záujem takmer 800 návštevníkov, sa skončil spoločnou tanečnou zábavou.

(-hl)

Matičný svetový festival slovenskej mládeže

“Slovenský svet” v Michalovciach

“Sme veľmi poctení vaším pozvaním na Matičný svetový festival slovenskej mládeže (MSFSM) do Michaloviec a ochotne, radi prídeme,” napísal organizátorom podujatia Vladimír Šajben v mene Kultúrno-umeleckého spolku Sládkovič v Boľovciach v Juhoslávii. Takých a podobných listov prišlo do Michaloviec od ďalšej takmer poldruha desiatky tanečno-speváckych a hudobných, folklórnych, ale aj iných kolektívov zo širokého slovenského zahraničia, ktoré práve v týchto dňoch na festivale účinkujú. Nádeje z Francúzska, Domovina z Kanady, Slovenka z Ukrajiny, Limbora z Čiech, Bukovinka z Maďarska, MAKS z Juhoslávie, Jerzy Michal Bozyk z Poľska, súbor Jaroslav z tej istej krajiny, Trnka z Českej republiky, ba aj neslovenský kolektív Li Tachena z Belgicka, ktorý slovenský folklór obdivuje a venuje sa mu...

MSFSM v dnešnej podobe má staré korene. Kdesi na začiatku stojí na Slovensku tradícia národných zletov a stretov. Ale aj Slováci, roztrúsení po svete mávali a majú svoje stretnutia, o slávnostiach a festivaloch ani nehovoriac. Svetový kongres Slovákov (SKS) začal po roku 1970 organizovať mládežnícke festivaly, aby posilnil slovensko-slovenskú spolupatričnosť v čase tzv. normalizácie na rodnom Slovensku. Uskutočnili sa v USA, Nemecku a Rakúsku. Po roku 1990 sa situácia zmenila a ich hlavným organizátorom sa stala Matica slovenská a miestom materská krajina. Martin sa tak stal hlavným mestom slovenského sveta počas festivalových dní už trikrát - roku 1992, 1995 a 1998. Takže už v poradí štvrtý MSFSM na Slovensku sa uskutoční v čase, keď uzrie svetlo sveta toto číslo našich novín (v dňoch 4. až 10. júla) v srdci Zemplína, ale “zasiahne” aj ďalšie jeho mestá a obce, ba aj Spiš, Gemer a Vysoké Tatry. Je významným podujatím Roka Matice slovenskej, ktorým je práve rok 2001. Festival sa koná pod záštitou prezidenta SR, v spolupráci s Ministerstvom kultúry SR, ďalšími štátnymi orgánmi a samosprávami miest a obcí východného Slovenska a v koordinácii s bratislavským Domom zahraničných Slovákov ako podujatie, ktoré sa vzájomne dopĺňa s Dňami zahraničných Slovákov 2001.

Sedem bohatých dní

Začali plynúť od stredy tohto týždňa. Krátko pred otvorením dorazila do Michaloviec štafeta, ktorá vyštartovala koncom júna na Devíne a priniesla do centra festivalu pozdravy z rôznych miest a obcí z celého Slovenska. Delegácie a pozvaných hostí ešte pred slávnostným otváracím ceremoniálom festivalu prijali vedúci predstavitelia mesta v prítomnosti prednostov krajského a okresného úradu.

Vo štvrtok ráno sa v centre Michaloviec postavili na štart účastníci maratónu a polmaratónu a do lodiek nasadli tí, ktorí sa rozhodli splavovať zemplínske rieky Laborec, Čierna voda, Topľa, Ondava, Uh, Latorica a Bodrog. Po troch dňoch zakotvia v maďarskom Tokaji a na jednotlivých zastávkach vodnej cesty ich čaká bohatý kultúrno-spoločenský program. Vráťme sa však ešte do centra Michaloviec. Čakanie na víťazov maratónov budú tu spríjemňovať dychové hudby z Michaloviec, Sečoviec, Vranova nad Topľou a Humenného. V druhý deň festivalu bude možné navštíviť aj dve výstavy. V Zemplínskom osvetovom stredisku otvoria výstavu Čaro hliny na Zemplíne. Návštevníci sa budú môcť pokochať “hrnčiarskou klasikou” z dielne pozdišovského Parikrupu a výrobkami firmy IMID, ktorá sa venuje tak tradičnej ako aj súčasnej keramike. Výstava bude spojená s predajom. Trochu neskôr v Galérii MsKS privítajú prvých návštevníkov na výstave Ľudové remeslá – výšivky, rezbári, hrnčiari. Pozornosti sa iste budú tešiť ľudoví majstri, ktorí priamo na mieste predvedú svoju tvorivú zručnosť. Keďže 5. júl je štátnym sviatkom, pamiatkou na sv. Cyrila a Metoda, podvečer sa ponesie v tomto duchu - najprv to bude ekumenické slávenie sv. Cyrila a Metoda za účasti zástupcov všetkých cirkví sídliacich v Michalovciach a po ňom slávnostný program, v ktorom vystúpia spevácke zbory a mládežnícke gospelové hudobné skupiny. Druhý festivalový deň zavŕši Večer priateľstva (stretnutie zahraničných kolektívov).

V piatok organizátori ponúkajú seminár Slovenský svet a v priestoroch Zemplínskeho múzea sa uskutoční vernisáž výstavy Naše Slovensko, korešpondujúcej aj so spomínaným seminárom. Popoludní budú mať priestor na vlastnú prezentáciu mladí umelci (Divadelné dielne mladých, Pódium nádejí). Pod názvom Pozdrav (zahraničných) Slovákov Slovensku sa vo večerných hodinách ponesú (a nielen v Michalovciach) vystúpenia záujmovo-umeleckých kolektívov. Prvé sa však uskutočnia už vo štvrtok a potom každý deň až do konca festivalu. Zahraničných Slovákov privítajú v Sobraniach, Vranove nad Topľou, Cejkove, Novosade, Sečovciach, Rakovci nad Ondavou, Veľkých Kapušanoch, Snine, Humennom, Strážskom, Rožňave, Ložíne, Spišskej Novej Vsi, Strede nad Bodrogom, Sečovskej Polianke, Svidníku, Stropkove, Hatalove a Horni. Mladým otvorí náruč, samozrejme, aj Zemplínska šírava. V programe Mladí v rytme sa budú prezentovať amatérske mládežnícke hudobné skupiny, domáce aj zahraničných Slovákov.

V sobotu (7. júla) sa ráno na Zemplínskej šírave opäť rozbehne celodenný “maratón” športových a spoločensko-kultúrnych podujatí a súťaží (tenis, plávanie, volejbal, nohejbal, futbaltenis, malý futbal, jachting, minigolf, streetbasketbal a plážový volejbal). Nebude chýbať ani súťaž v rybolove. Pokračovať budú vystúpenia záujmovo-umeleckých kolektívov a usporiada sa i záverečný program divadelných dielní. Večer je v Michalovciach vyhradený klenotnicovému programu východoslovenských folklórnych skupín a po nich vystúpeniu Folklórneho súboru Zemplín.

Nedeľa bude dňom, kedy sa všetci, čo budú mať záujem, môžu bližšie zoznámiť so Zemplínom. Do tohoto programu patrí prehliadka národných kultúrnych pamiatok (drevené kostolíky Inovce, Ruská Bystrá a i.) a prírodných rezervácií Zemplína ako je Morské oko či Senné rybníky. Hostia aj hostitelia sa večer stretnú pri záverečnom programe V náručí Zemplína.

9. júla sa presunú účastníci MSFSM zo Zemplína do Vysokých Tatier, do Tatranskej Lesnej. Zahraničné kolektívy sa ešte rozídu po obciach a mestách pod Tatrami, aby aj tam potešili svojimi vystúpeniami. Bodku za tohtoročným MSFSM urobí v utorok (10. júla) spoločný výstup na Kriváň.

Folklórne bohatstvo Slovákov v Maďarsku na veľkolepom MSFSM budú reprezentovať členovia vynikajúceho súboru Bukovinka z Répášskej Huty, najmladšej obce v Bukových horách. Dedinka má len čosi vyše šesťsto obyvateľov, zato však dva folklórne súbory - Malá Bukovinka (detský) a Veľká Bukovinka, oba majú po dvadsať členov. Bukovinka sa veľmi stará o uchovanie našich svojráznych kultúrnych tradícií. V jej repertoári sú domáce a východoslovenské tance. Vedúcou súboru je Csilla Petőfiová.

(snn)

O pevných koreňoch,

živých výhonkoch

a umieraní slov

Pokiaľ ide o básnickú tvorbu a celkové pôsobenie „živého svedomia” našej Slovače, čiže vedúcu osobnosť nášho literárneho života a zároveň verejného činiteľa Gregora Papučka, autor týchto riadkov sa musí hneď úvodom priznať, že sotva by dokázal byť nezaujatý. G. Papuček je totiž jeho rodákom, ktorému môže príliš veľa ďakovať - nielen v mene Pilíšanov, ale aj osobne. Nebyť G. Papučka a Alexandra Kormoša totiž pravdepodobne ani pisateľ tohto príspevku by sa v živote literárne neprevinil a zrejme by sa ani nechcel stať nijakým novinárom-redaktorom... Tvorba G. Papučka je snáď najvhodnejším príkladom demonštrovania toho, že slovenská písomná tvorba na území dnešného Maďarska má nielen pevné korene, ale aj živé výhonky; a to napriek čoraz zložitejšej situácii, keď v krajine slovenské “slová umierajú” snáď ešte rýchlejšie ako v predchádzajúcich desaťročiach.

Nie náhodou tak silne rezonuje národnostná problematika ako v publicistike, tak aj vo veršoch G. Papučka. Mnohí literárni kritici si všimli, že je to svojrázna črta čiastočne charakteristická aj pre ďalších slovenských literátov v Maďarsku, s ktorou sa nie veľmi stretávame v súčasnej slovenskej poézii (dokonca ani v našich dolnozemských končinách, v Juhoslávii či Rumunsku). Fakt, že poézia G. Papučka a vo väčšej či menšej miere aj jeho kolegov od pera sa snaží upevňovať identitu domácej Slovače, vonkajším pozorovateľom sa na prvý pohľad môže zdať akýmsi ťažko pochopiteľným anachronizmom.

„Zanedbať nemožno ani to, že táto literatúra vzniká v maďarskom prostredí, v ktorom je otázka národného povedomia (vlasteneckého cítenia) výraznejšia aj v súčasnosti ako napríklad na Slovensku...” - píše Peter Andruška vo svojej knihe venovanej literárnej tvorbe Slovákov z Dolnej zeme. Zaiste má pravdu, podobne ako Ľubomír Feldek, ktorý o Papučkovej poézii už v roku 1981 napísal: “Reč, v ktorej a o ktorej Papuček píše, je slovenská - ale nie je náhodou naliehavosť jeho výpovede rodu maďarského? Osudovo hlboký vzťah k reči nie je vlastnosť príliš našská... Tá vlastnosť je o to podivuhodnejšia, o čo lepšie si uvedomíme, že existencia národa a existencia jednotlivca sú dve rôzne veci - jednotlivec by nemusel svoju existenciu spájať s rečou tak nevyhnutne, ale len jednotlivci, ktorí to predsa urobia a teda preukážu schopnosť pociťovať nadosobné ako osobné, môžu v súčte tvoriť silný národ.”

Pravdou môže (a nemusí) byť i to, že za službu svojej národnosti naši tzv. verejne angažovaní autori občas musia zaplatiť tvrdú daň, veď - ako to vidí P. Andruška - “tým, že svojim textom prisudzujú úlohu propagandistickú, osvetovú, národnobuditeľskú, obyčajne musia opustiť od požiadaviek umeleckej náročnosti, čo zákonite spätne pôsobí na dosah ich umeleckých výpovedí...” Nemienime bagatelizovať tento objektívne existujúci problém, veď aj v tej najúprimnejšie myslenej, prípadne i dostatočne módnej (post)modernej či inej “angažovanej poézii” sa spomínané nebezpečenstvo skutočne skrýva. V Andruškovom varovaní však za kľúčové predsa pociťujeme slovíčko “obyčajne”; čo znamená, že tak môže a nemusí byť - ako o tom koniec-koncov svedčí aj tvorba G. Papučka, ktorému v celom rade svojich básni sa podarilo viac ako šikovne prekonať tento problém. Pravda, ani pre tzv. angažovanú poéziu nestačí dokonalé ovládanie básnického majstrovstva či remesla, odhodlanie alebo akýsi prešpekulovaný tvorivý zámer. Ak ide o ozajstného básnika, jednoducho potrebuje, aby ho múza poriadne kopla - ak už z nejakého dôvodu pobozkať nechce. Skutočný tvorca sa nijako nezaobíde bez nefalšovanej inšpirácie, bez bližšie ťažko definovateľného (možno až božského) dotyku odkiaľsi zhora... - prípadne práve zdola či zboku, na tom nezáleží.

G. Papuček aj podľa Laca Zrubca, ktorý o ňom o. i. píše, že “syntetizuje súčasný stav našich hlbokých koreňov v Maďarsku”, pochopil ľudský rozmer tajomstva umenia a slova. Nášmu básnikovi zďaleka nejde “iba” o náš krásne ospevovaný rodný Pilíš, ktorý v uplynulých desaťročiach vyrástol na jeden z najvýraznejších symbolov Slovákov v Maďarsku - v neposlednom rade práve vďaka pôsobeniu G. Papučka. Vyrastajúc z pevných koreňov aj sám prináša živé výhonky, i keď tie trochu paradoxným spôsobom hovoria prevažne práve o odumieraní slov. Za ten paradox však náš básnik ani nemôže, veď život našej Slovače je snáď ešte paradoxnejší a komplikovanejší, pre mnohých z nás pochopiteľný možno práve cez verše G. Papučka, ktorého úprimne, bolestne a životne trápi osud našich Slovákov.

Čoraz užšia skupinka príslušníkov tvorivej inteligencie, literárnych snaživcov našej tiež čoraz ochabnutejšej Slovače si často kladie oprávnenú otázku, pre koho vlastne písať v Maďarsku po slovensky a načo sa vôbec namáhať. Ozajstný literárny život má - popri základnej požiadavke existencie tvorcov a recipientov - viac kritérií, ktoré nespĺňame, napríklad v podstate nemáme vlastnú literárnu kritiku. Najväčším problémom (pre našich autorov a nielen pre nich) je predsa celkové ťaživé položenie našej národnosti a z toho vyplývajúca skutočnosť, že máme až priveľmi obmedzený okruh čitateľov. Žiaľ, môže to postupne viesť i k úplnému zániku pred takmer 30 rokmi znovuoživenej slovenskej literatúry v Maďarsku, ktorú sme zvykli nazývať i zázrakom či zmŕtvychvstaním. Podľa všetkého v (nielen literárnom) živote Slovákov v Maďarsku bytostne by sme potrebovali celý rad ďalších zázrakov a zmŕtvychvstaní...

Imrich Fuhl

Interkultúrne vzťahy

v románe P. Závadu Jadvigin vankúšik

Spolužitie viacerých kultúr a komunikácia medzi nimi je svojráznou črtou východnej a strednej Európy. Ich vzájomným prelínaním sa vytvára zvláštne milieu, ktoré sa zákonite odrazí na identite, mentalite a správaní sa jeho obyvateľov. Multikultúrny svet slovensko-maďarského spolužitia v Hornom Uhorsku, na území dnešného Slovenska, priblížil vo svojich dielach koncom 19. a začiatkom 20. storočia tamojší rodák Kálmán Mikszáth - napr. Slovenskí rodáci (1881), Dobrí Poľovci (1882), Obliehanie Bystrice (1895) a Zvláštne manželstvo (1900). Život dolnozemských Slovákov, ktorý z hľadiska interkultúrnych aspektov nie je menej zaujímavý, sa stal inšpiračným zdrojom, tematickým východiskom veľkoepického diela, románu, až v 80. rokoch minulého storočia. Ide o Hrboľatú cestu (1984) Pavla Kondača (nar. 1931). Nadpis románu je metaforou osudu dolnozemských Slovákov a zároveň aj jeho autostereotypiou. Druhý, a zatiaľ posledný román autora Neskorý návrat (1987) rozoberá veľmi charakteristický motív tejto society, výčitky svedomia, spôsobené odcudzením sa od vlastných koreňov, stratou jazyka a spochybnenou identitou. Umelecké predpoklady vzniku slovenského románu v Maďarsku pripravila rozrastajúca sa novelistická tvorba tunajších autorov (M. Hrivnák, P. Kondač, Z. Bárkányi-Valkán, O. Medveď, atď...) zo 70. - 80. rokov. Tieto knihy sú adresované predovšetkým dolnozemskému čitateľstvu, pomerne úzkemu kruhu, ktorý jazykovo zvládne rozsiahlejší umelecký text. Pre jazykové bariéry však tieto diela neprerazili do širšej čitateľskej verejnosti, ani do vedomia maďarských literátov či záujemcov. V roku 1998 vychádza román Michala Bernulu (1919-2001) Prekliate časy - Elátkozott idők, ktorý predstavuje osudy Pitvarošanov. Autor pri písaní bral ohľad aj na reálne recepčné možnosti, keď knihu pripravil dvojjazyčne.

Maďarský čitateľ a širšia zahraničná verejnosť po prvýkrát sa mala možnosť oboznámiť so svojráznym svetom Dolnozemčanov z románu Pála Závadu (1954) Jadvigin vankúšik (Magvető, 1997). Od jeho vydania prešiel už dlhší čas, ale debaty o ňom ani v súčasnosti neprestali. Rozoberajú ho renomovaní literárni teoretici, ale aj jednoduchí čitatelia. Vyšiel v nemčine a v roku 1999 vydavateľstvo Kalligram ho vydalo i v slovenčine. Doma je čoskoro rozpredané jeho dvanáste vydanie. Nevídaný úspech románu potvrdzuje aj rovnomenný film, ktorý na základe románového príbehu nakrútila režisérka Kristína Deáková. Čitateľ, ktorý či už z aspektu svojej profesie alebo z osobnej zainteresovanosti sleduje osud tohto diela, zákonite si položí otázku: V čom spočíva tajomstvo jeho úspechu? Azda jednoznačne sa nedá na túto otázku odpovedať, veď z mnohovýznamovosti literárneho textu vyplývajú nespočetné alternatívy jeho výkladu. Jadvigin vankúšik svojou mnohovrstvovosťou priam vyzýva vnímateľa k tomu, aby sa v ňom pozabudol. Vhĺbil sa do textu, zdržal sa v ňom, čím sa mu odkryjú nové a nové súvislosti.

Na popularite románu má iste veľký podiel jeho večná, všeľudská téma - vzťah muža a ženy -, hľadanie osobného šťastia, túžba po láske, ktorá má nespočetné tváre. Je platonická a dravá, vášnivá a unikajúca, oddaná a nevyspytateľná, záhadná a smrteľná, beznádejná a žiarlivá, atď... Pál Závada skĺbením metód klasickej a postmodernej prózy predstavuje a analyzuje tento zložitý cit cez tri generácie rodiny Osztatných od konca 19. do 80. rokov 20. storočia. Príbeh sa realizuje v denníkovej forme bez autorskej perspektívy. V duchu postmoderny Závada uplatňuje polyfonický prístup, ktorý mu umožňuje priblížiť diania z viacerých aspektov. Písanie denníka začína Ondriš 5. februára 1915, deň pred svojou svadbou. Po jeho smrti v roku 1937 nájde Jadviga zápisy svojho manžela o ich spoločnom živote. Pod vplyvom šokujúceho zážitku prehodnocuje niekdajšie svoje správanie a činy a z vlastného hľadiska objasňuje opísané udalosti. Medzitým aj jej syn Mišo objaví vzácnu knižočku, ku ktorej po maminej smrti pripája svoje myšlienky, komentuje prečítané, zostavuje vysvetlivky a zrediguje denník do jedného celku. Touto metódou autor dosahuje postupné rozšírenie a upresnenie ústrednej témy - vzťahu Ondriša Osztatného a Márie Jadvigy Palkovitsovej. Takýmto spôsobom čitateľ sa aktívne podiela na dotváraní diela, kým autor udržiava tvorivé napätie a tým aj záujem čitateľa.

Túto univerzálnu tému ozvláštňuje prostredie, v ktorom sa dej odvíja. V dnešnom globalizujúcom sa svete proti jeho uniformovanosti sa oceňujú jedinečné kultúrne znaky istých lokalít, ku ktorým sa s obľubou obracia aj literatúra. Takouto zaujímavou lokalitou je aj osada v južnom Maďarsku. Je to typická dedina na východe strednej Európy, ktorú znovuzaložili Slováci z Horného Uhorska v roku 1746. Od druhej polovice 19. storočia sa tu usádzajú a nájdu si tu nový domov Židia zo Srbska, Podkarpatskej Rusi, Poľska, ktorí utekali pred pogromami. Súčasne v malom počte sa tu usadili Maďari a Cigáni. Podľa sčítania ľudu v roku 1880 žilo v tejto osade približne 8 tisíc Slovákov, 500 Maďarov, 250 Židov a tri cigánske rodiny. Všetkých prinútil k opusteniu rodnej zeme strach z prenasledovania, pocit ohrozenia vlastného života, ako aj túžba po lepšom sociálnom postavení. Pocit spolupatričnosti, ako aj odkázanosť jedného na druhého spôsobili, že sa stali otvorenými voči kultúre iných, ktorú si vážili a vzájomne si osvojili a často prijali aj jej niektoré elementy. Názov dediny autor nikde nespomína, no na základe osobných a krstných mien (Račko, Ročkár, Medovárszki, Csjernyik, Buchbinder, Weis, ... Marka, Ancika, Žofka, Anka, Ondriš...), na základe oslovenia rodičov a starších žien (Apovka, mamovka, nyanyicska, nyanya...), na základe charakteristických objektov osady a okolia (Kisbirtokos, kamarášska, szőlőšska krčma, gregorský sálaš, atď...) čitateľ ľahko zistí, že je reč o Komlóši (Slovenský Komlóš).

Z predchádzajúceho vyplýva, že román je mimoriadne vhodný na skúmanie interkultúrnych javov. V nasledujúcej časti sa budem venovať tejto oblasti, s osobitným dôrazom na vzájomný dotyk viacerých kultúr a jeho vplyv na identitu a medziľudské vzťahy. Multikultúrne prostredie sa zákonite odzrkadľuje na identite ľudí. V románe Jadviga nadhodí typickú dilemu regiónu východnej časti strednej Európy: Kto som? Zamýšľa sa nad tým problémom v cudzine, v Nemecku, kde pracovala v rodine Alfonza Winklera, ako anglicko-nemecko-maďarská dopisovateľka. Tu sa stretne so svojím neskorším milencom Francim Winklerom. Ich vzťah v tomto cudzom prostredí sa posilňuje a dá sa povedať, že osudovo určuje práve interetnické dolnozemské kultúrne pozadie, z ktorého obidvaja pochádzajú.

Jadviga ďaleko od svojho rodiska si uvedomuje svoju a Franciho viackontextovosť, čo ich zbližuje a vytvára v nich pocit spolupatričnosti. V tejto súvislosti je zaujímavé vyzdvihnúť jej konštatovanie: "Viac ako ”s týmito tu” si rozumieme spolu my, čo sme i Maďari (ak nimi vôbec môžu byť: chlapec napoly Nemec, napoly Žid a dievča od slovenskej matky a otca Maďara, odchované medzi Slovákmi, ktoré v Pešti a Rakúsku vychovávali anglické mníšky.)",[1] Za prioritnú príčinu ich spojenectva pokladá to, že obidvaja sú aj Maďari. Z toho môžeme usúdiť, že v jej vedomí je prítomné tzv. uhorské povedomie[2]. Táto historická kategória vyjadruje pocit spolupatričnosti, lásku k spoločnej vlasti, bez ohľadu na národnú príslušnosť. Nevylučuje však priznávanie sa k vlastnej národnosti, ba tieto dva pocity sa v ňom vzájomne dopĺňajú a prelínajú. Dôkazom toho sú napr. aj myšlienky P. O. Hviezdoslava: "Som patriota, bárs Slavian pritom!... / som v srdci zladil svätý dvojný cit”[3]. Dvoch mladých popri maďarskej kultúre spája aj dolnozemská svojrázna kultúra, v ktorej vyrástli. K domovu prislúcha aj slovenčina. Jadviga si ju osvojila v slovenskom prostredí, kým Franci sa s ňou dostal do kontaktu nepriamo, pri návštevách svojich starých rodičov, ktorí bývali na Komlóši. Popri tom aj v Čabe, kde žil, bola prirodzená slovenská reč. Nikdy si ju síce neosvojil, ale jej melódia sa hlboko zakódovala do jeho vedomia. V cudzine v ňom vyvolala spomienky na detstvo. Z Jadviginých úst ju rád počúval, lebo mu pripomínala atmosféru domova, pocit istoty a pohody.

Splývanie etnických hraníc je v národnostne miešanej lokalite prirodzeným javom. Potvrdzuje to aj nasledujúci citát: "... nech každý, kto sa cíti byť Maďarom, príde večer na zhromaždenie...!"[4] Tieto slová odznejú lámanou maďarčinou z úst frontového vojaka Slováka. Adresuje ich miešanému publiku, pozostávajúcemu zväčša zo Slovákov a Židov. O udalosti informuje Komlóšanov v miestnych novinách slovenský vlastenec Pali Rosza. Vo víre revolučných udalostí (1918-19) však zabudne na svoju slovenskosť a podobne ako Ondriš, ani on nič neprirodzeného nepociťuje vo vyhlásení vojaka. Na grotesknosť situácie ich upozorňujú bratia Buchbinderovci. Na základe toho môžeme vidieť, nakoľko sa stierajú etnické hranice, ktoré najmä v krízových spoločensko-politických momentoch strácajú svoju opodstatnenosť.

Multikultúrny svet sa markantne odrazí v medziľudských vzťahoch, v užšom a širšom kontexte spolunažívania. Vzájomná znalosť zvykov a spôsobov života je vzácnou duchovnou muníciou, ktorá dokáže napr. obnoviť pretrhnuté priateľské vzťahy, ako v prípade Ondriša Osztatného a Mikoho Buchbindera. Ondriša trápi svedomie, že nechtiac ublížil svojim priateľom a dostal ich do veľmi nebezpečnej a háklivej situácie. Pod ťarchou výčitiek svedomia sa zlomí. V tejto situácii po dlhom čase vyhľadá Mikiho, ktorý ešte o kamarátovom priestupku nič netuší. Vidí jeho zlý psychický a fyzický stav. Nadviaže s ním rozhovor nasledovne: ”Od istého času je na teba smutný pohľad, mojszinko.”[5] Oslovenie „mojszinko” zhustene vyjadruje viac interetnických obsahov. Je v ňom zašifrované dôverné poznanie komunikácie medzi členmi slovenskej rodiny, prevzatie istých výrazov a ich adekvátne používanie, s cieľom vyvolať vhodnú atmosféru na úprimný rozhovor. S oslovením ”mojszinko” Miki siahne po období detstva, keď Ondriša jeho milovaný otec (Apovka) nazýval takto. Uvedomuje si, že v danej chvíli toto slovo kamaráta vytiahne z letargie, lebo v jeho vedomí je úzko spojené s otcom. Vyvoláva v ňom príjemné spomienky naňho a na bezstarostné roky. Používanie tohto slova svedčí aj o hlbokej empatii zo strany Mikiho.

V predošlom príklade išlo o využitie citovo nosného výrazu so zámerom navodiť vhodnú atmosféru na to, aby sa priateľ vyspovedal zo svojich múk. V nasledujúcej situácii Ondriš chce po viac ako ročnom mlčaní nadviazať kontakt s Mikim. Miki čuší a Ondriš nevie, ako má začať komunikáciu. Napokon vychádza z toho, čo pozná zo židovských tradícií: ”Vy teraz jedávate košer, či tréflujete?”[6] - spýta sa. V tejto otázke nadväzuje na duchovný kapitál, ktorý sa v ňom nahromadil prirodzenou cestou, v každodennom dotyku so židovskou kultúrou. V tejto otázke je aj nepriame odvolávanie sa v mene akejsi zasvätenosti do židovských zvykov, zároveň je tu hmatateľná aj jeho úcta k nim. ”Košer” a ”tréflovať” z úst slovenského kamaráta má takú pozitívnu silu, že dokáže rozbúrať prekážky, ktoré stoja v ceste zmierenia sa.

Úcta k inej národnosti je neodmysliteľnou podmienkou spolužitia. Obyvatelia Dolnej zeme si v priebehu svojich tunajších dejín zvykli na kultúrnu a jazykovú pestrosť tohto regiónu. Prijali ju ako svoju a pokladajú ju aj v súčasnosti za svojrázny atribút dolnozemskosti. Prirodzeným dôsledkom toho je aj mimoriadny zmysel pre toleranciu, ktorá sa prejavuje veľmi často napr. v používaní jazyka. V tejto lokalite bolo prirodzené (asi do 40. rokov minulého storočia), že každý obchodník, či remeselník - bez ohľadu na národnosť - hovoril s kupujúcimi ich jazykom. Hlavný hrdina Ondriš tento prístup vysvetľuje kapitánovi Szilágyimu, Maďarovi z Čaby, ktorý nepozná komlóšske pomery, nasledovne: "Lebo tu i židovský obchodník radšej osloví zákazníka po slovensky, ak vidí, že sa mu tak páči väčšmi. Ako aj Csjernyik, kramár z konca dediny, ak treba, i po cigánsky sa spýta, čo chceš, lebo k nemu chodí celá rómska kolónia." V rámci dediny teda každý sa vynájde so slovenčinou, ktorú si osvojili spontánne na hovorovej úrovni Židia, Maďari, aj Cigáni. Podobne k židovskému obchodníkovi, aj slovenský obchodník pokladá za dôležité, aby napr. cigánskeho kupujúceho po cigánsky oslovil. V knihe sú vykreslené predovšetkým slovensko-židovské vzťahy. Z maďarského obyvateľstva obce autor nikoho bližšie nepredstavuje. Ako jediného Maďara približuje čitateľom kapitána Szilágyiho, dávneho známeho Ondrišovej rodiny. Kapitán vystupuje ako negatívna postava, pre ktorú je cudzí tolerantný prístup ku kultúre inej etnickej skupiny. Jazyková tolerancia charakterizuje aj Ondriša, ktorý vo svojej domácnosti na zabíjačkovej večeri svojim hosťom, ktorí sú okrem Szilágyiho členovia jeho širšej rodiny, po slovensky vyrozpráva anekdotu. Preloží ju potom aj do maďarčiny. Je však natoľko ohľaduplný, že prosí hosťa o prepáčenie, že vtip najprv povedal po slovensky.

Jadvigin vankúšik ponúka mnohé interpretačné možnosti, z ktorých som sa vo svojom príspevku sústredila na interkultúrne súvislosti. Román je natoľko bohatý na sledované javy, že v rámci tejto práce som mohla len naznačiť široké priestory danej problematiky. Záverom by som chcela vyzdvihnúť, aký prínos pre dolnozemských Slovákov má kniha. Jej veľký úspech v kruhu širokých domácich a zahraničných čitateľov v mnohých Dolnozemčanoch prebudil ochotu priznať sa k tejto lokalite a stotožniť sa s jej svojráznou kultúrou. Román prispieva k hlbšiemu sebapoznaniu a uvedomovaniu si vlastných hodnôt. Veľkým prínosom je, že aj maďarskí čitatelia, ako aj záujemci z našej materskej krajiny, môžu z neho získať hlbšie poznatky o slovenskej menšine žijúcej na Dolnej zemi.

Katarína Maruzsová Šebová

Použitá literatúra

·       Pál Závada: Jadvigin vankúšik, Bratislava, Kalligram, 1999

·       Anna Divičanová: Jazyk, kultúra, spoločenstvo, Békéšska Čaba - Budapešť, 1999

·       A. Divičanová - O. Krupa: Slováci v Maďarsku, Budapešť, 1999

·      Bárdos L. Szabó B. I. - Vasy G.: Irodalmi fogalmak kisszótára, Budapest, 1999