... povedal si hádam každý, kto prechádzal piatkovou nočnou Čabou. V novembrovom kalendári si vymieňali miesto Ema s Katarínou, niektorí možno rozmýšľali, či si majú urobiť na vreckovke uzlík, aby nezabudli sledovať katarínske počasie.

Veď Katarína na blate a Vianoce na... No, uvidíme, či to tohto roku vyjde. Nočné korzo pritom bolo plné mladých slečien a veselých mládencov. Takto slávnostne vyobliekaných a v takom hojnom počte ich asi opäť uvidíme až v lete počas maturitných skúšok. Práve stužkové sú predzvesťou týchto celoštátnych záverečných skúšok.

Do slávnostnej atmosféry Békešskej Čaby sa zapojili i budúci maturanti Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia. Ich nočnej prechádzke po meste predchádzal slávnostný večer v budove školy.

Triedna profesorka Csilla Albertiová a jej 11. trieda sa snažili pripraviť pre najstarších žiakov školy výnimočný večer. Teraz už môžeme povedať, že sa to podarilo. Slávnostný príchod budúcich maturantov s ich triednou profesorkou Zuzanou Tóthovou pred učiteľov, rodičov a priateľov znamenal začiatok jedinečného večera. Hymnus života Matky Terezy v podaní Daniely Kešjarovej, študentky 11. triedy, ponúkol možnosť celému spoločenstvu zamyslieť sa nad životom, jeho krásami a ponoriť sa do slávnostnej atmosféry. Nasledovali spoločenské tance mladých čabianskych tanečníkov a filmový príbeh. Hlavné postavy: študenti 12. triedy a ich učitelia. Potvrdilo sa, aktivita, dynamickosť a bezstarostnosť mladých nedovolí učiteľskému zboru duševne zostarnúť. Nuž, bolo sa na čo pozerať! A o tom, že sa dalo i poriadne zasmiať, už ani netreba písať. Došlo totiž k vzájomnej výmene úloh učiteľov a študentov v krátkych príbehoch na motívy ľudových rozprávok. Tak akurát uvoľnená spoločnosť mohla potom pristúpiť k aktu, kvôli ktorému sa vlastne zišla. Dekorovaniu budúcich maturantov mladšími spolužiakmi a slávnostnému príhovoru riaditeľky školy. Edita Pečeňová ním ponúkla oslávencom chápať pripnutú stužku ako symbol vzájomného spojenia lásky, priateľstva a úcty so školou, ktorú po maturite opustia. Získali v nej veľký dar, a tým je sebapoznanie. V týchto chvíľach už vedia, kto sú, odkiaľ prišli a hlavne, kam smerujú. Škola bola popri rodine ich druhým domovom s dobrými učiteľmi, nezabudnuteľnými akciami, s množstvom zážitkov. Spolu s rodinou im poskytla znalosti a ochranu. Riaditeľka školy vyzdvihla i úlohu rodičov. Práve im majú byť nositelia maturitnej stužky vďační za krásne študentské roky na gymnáziu, za bezstarostné štúdium, za cestovanie a poznávanie sveta, za trvalú lásku a starostlivosť. Napriek tomu, že už vyrástli a sú schopní prinášať vlastné rozhodnutia, rodičovskú lásku a podporu budú potrebovať aj naďalej. Mali by teda žiť, učiť sa a pracovať tak, aby sa, ak to bude potrebné, stali pre svojich rodičov tou najlepšou oporou.

Piatkový večer bol krásnym okamihom a zastavením celej slávnostnej spoločnosti v tomto uponáhľanom svete. Zo študentov sa stávajú dospelí, no ešte neopúšťajú bezpečné hniezdo školy. Ešte nemávajú na rozlúčku, pripnutá stužka oznamuje, že ten čas sa blíži. Z ich stredoškolských štúdií zostáva už len pár mesiacov. Až potom sa po maturitných skúškach vydajú na tú cestu, ktorú si sami zvolili. Maturitou alebo univerzitným diplomom sa však cesta vzdelávania nekončí. Je to len kompas, ktorý učenie, trvalú hodnotu, pomôže správne nasmerovať a uplatniť.

Ján Pitoňák

Foto: István Csirke, autor