190. výročie narodenia M. Algővera

Medzi množstvom významných slovenských osobností pôsobiacich a narodených v 19. storočí v Novohrade a v Zadunajsku sa často zabúda na slovenského matematika, zememerača a spisovateľa Michala Algővera. V najbližších dňoch si pripomenieme 190. výročie jeho narodenia. M. Algőver sa narodil 19. januára 1826 v Šúri (Vesprímska stolica), kde jeho otec Samuel (1799-1847) pracoval medzi slovenskými osadníkmi v službách grófa Mikuláša Zičiho. Matkou Michala bola Mária, rodená Benediktyová (1803-1865). V Šúri žili od začiatku 18. storočia evanjelickí Slováci, ktorí pochádzali zo severozápadnej, myjavskej časti Nitrianskej stolice, a ich najčastejšie vyskytujúce priezviská boli Babula, Bartek, Čibrický, Hanzlík, Kadlečík, Kuliška, Kušica, Maďarov, Nemček, Švehlík, Valášek... Ako evanjelickí farári tam od roku 1747, do odchodu Algőverovcov do Novohradu, pôsobili Juraj Bustor, Michal Neográdi, Štefan Lisý, Ján Perlici, Lukáš Pokorný, Samuel Horváth, Pavel Malatides, Ján Stano, Samuel Halko, ktorý krstil Michala Algővera. Zo Šúru univerzálne nadaný otec prešiel do Novohradu, kde pokračoval v hospodársko-technických službách grófa Zičiho v Divíne. Neskôr si rodina kúpila časť poľnohospodárskeho majetku v Ľuboriečke, na ktorom začala samostatne hospodáriť. Syn Michal vyrastajúci medzi Slovákmi v Maďarsku, po presťahovaní na Slovensko pokračoval v štúdiách na gymnáziu v Banskej Štiavnici, Lučenci a Kežmarku. Jeho prvou manželkou bola Ludovika (Lujza) Michalíková (1830–1925), ktorá pochádzala z Kežmarku, kde jej otec bol riaditeľom nemeckého gymnázia. Mali osem detí. Jeho druhou manželkou bola Mária Pongrácová (1852-1925), dcéra šľachtica Michala Pongráca, od roku 1862 žijúceho v Horných Príbelciach. Z druhého manželstva pochádzalo tiež osem detí. Podobne ako jeho otec, aj on v roku 1853 prijal pozvanie grófa Zičiho za „merníka“, čiže zememerača na grófove majetky pri Želovciach, kde sa v neďalekej osade Podlužany, ktorá je teraz časťou obce Záhorce, usadil. Všestranne vzdelaný a v slovenskom duchu vychovávaný Michal Algőver okrem slovenčiny a maďarčiny ovládal nemčinu, latinčinu a francúzštinu. Počas svojho dospelého života veľa študoval a publikoval. Ako národne uvedomelý Slovák sa od samého začiatku 60. rokov 19. storočia aktívne zapájal do národno-kultúrneho pohybu. Už v roku 1861 bol navrhnutý za slovenského kandidáta vo voľbách do uhorského snemu. V roku 1863 bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom výboru, národohospodárskeho a prírodovedeckého odboru MS a zakladajúcim členom Slovenskej muzeálnej spoločnosti. V publicistickej činnosti sa venoval širokému spektru národnokultúrnych, politických, náboženských a školských problémov.

V roku 1857 vydal v Balašských Ďarmotách (Balassagyarmat) podľa vzoru Jána Kollára básnickú zbierku Jinoch v pouti po slovanstvě. Zaoberal sa aj ľudovou slovesnosťou. Napríklad v Dobšinského a Škultétyho Slovenských rozprávkach uverejnil rozprávku Fundži palica, cepy von z vreca. A v roku 1861 v osobitnom dielku Reflexie na slovenský pravopis bránil štúrovskú spisovnú slovenčinu s návrhom pravopisných zmien. V tom istom roku bol autorom po slovensky napísanej matematickej učebnice, ktorá bola napísaná a určená pre praktické potreby obyvateľov. Mala názov Počto a meroveda s podtitulkom Príručný pomocník v škole, doma i v hospodárstve, obchode a priemysle. Publikoval aj viacero článkov s matematicko-prírodovedeckým obsahom. Prispieval do viacerých novín a časopisov: Slovenské noviny (1858), Hlasy Slovákuv (1861), Slovesnosť (1863-64), Priateľ školy a literatúry, Pešťbudínske vedomosti (1861-67), Sokol (1860-67), Národný hlásnik (1868-70), Letopis MS, Národnie noviny (1870,1873,1881), Cirkevné listy (1901)... V knižniciach študoval a objavoval staré slovenské a slovanské písomnosti. Napríklad v roku 1870 zo svojho bydliska Podlužany F. V. Sasinekovi do Slovenského letopisu napísal, že v grófskej zičiovskej listárni (archív, knižnica) v Želovciach objavil diplom z roku 1400 napísaný hlaholikou. Vo svojej publicistickej činnosti používal aj pseudonym Ľuborečský, Luborecský. Angažoval sa aj v cirkevnom živote. V patentálnych zápasoch evanjelikov v Uhorsku vždy stál na strane slovenských evanjelických cirkevných zborov, farárov, dozorcov a svetských predákov. Aj z toho dôvodu bol medzi ľuďmi obľúbený v celom Novohrade, kde desaťročia zastával funkciu dozorcu viacerých cirkevných zborov (Polichno, Senné, Horný Tisovník, Závada).

Podporoval akúkoľvek aktivitu, ktorá sa týkala slovenského národného života. Napríklad roku 1869 nielen morálne, ale aj finančne podporil novozaložené patronátne samostatné katolícke reálne gymnázium v Kláštore pod Znievom. Po 47 rokoch služby odišiel do dôchodku. Posledné roky života prežil s rodinou v neďalekom župnom meste Balašské Ďarmoty, kde aj 9. decembra 1908 zomrel. Ešte aj na konci svojho života, keď už býval v Balašských Ďarmotách, bol aktívny. Napríklad v roku 1903 napísal a vydal v Prahe český historik Lubor Niederle etnograficko-štatistické dielo na základe sčítania ľudu z roku 1900. Jeho názov je Národopisná mapa uherských Slováku, kde v jeho úvodnej časti ďakuje za pomoc a vyslovuje uznanie významným slovenským národovcom a medzi prvými uvádza Michala Algővera. Rodina žijúca na sklonku jeho života na ľavej, po roku 1918 na maďarskej strane Ipľa, splnila jeho želanie a v Balašských Ďarmotách ho pochovával biskup Preddunajského dištriktu, bohunický rodák Bedrich Baltík, ktorý umrel v roku 1919, tiež v Balašských Ďarmotách. Ich hroby a pomníky stoja neďaleko od seba v evanjelickom sektore cintorína. Jeho celoživotnú činnosť si vážia aj na maďarskej strane Ipľa a napríklad v Balašských Ďarmotách je po ňom pomenovaná jedna z ulíc. Rodina Algőverovcov bola po celú dobu v úzkom príbuzenskom vzťahu s významnými slovenskými rodmi Petianovcov, Benediktyovcov, Krčméryovcov, Maróthyovcov, Šoltésovcov. Potomkovia rozvetvenej rodiny Michala Algővera žijú dodnes na Slovensku, Česku a v Maďarsku.

Ján Jančovic

Foto: internet