Novátor tradičného slovenského divadla, režisér, dramaturg, ale aj obrovská a svojím spôsobom nedocenená osobnosť dejín slovenského divadelníctva – Ferdinand Hoffmann – sa narodil 14. februára 1908 v Žiline.

Stredoškolské štúdiá absolvoval na reálnom gymnáziu v Žiline. Neskôr pokračoval v Prahe, na Českom vysokom učení technickom, ktoré však neukončil. Už v tom čase viac ako k technike inklinoval k divadelným doskám a hereckému umeniu.

Po ukončení štúdia sa začal naplno venovať umeniu, ktoré určilo jeho celoživotnú púť – divadelníctvu. Už v roku 1932 (vtedy ešte len ako 24- ročný) sa stal tajomníkom Ústredia slovenských ochotníckych divadiel v Martine. I keď v tomto prostredí vyskúšal aj herectvo, našiel sa skôr v tvorivej práci dramaturga, redaktora, prekladateľa, režiséra, scenáristu a divadelného kritika. Odborníci ocenili najmä jeho inovačné postupy pri režírovaní inscenácií na pôde SND.

Divadelník F. Hoffmann istú dobu spolupracoval aj so Slovenským spevokolom v Martine. Martinské prostredie predurčovalo tvorivú atmosféru i tradíciu na poli kultúrnej práce. Tu si prvý raz vyskúšal aj režírovanie. Jeho prístup k inscenovaniu hier ovplyvnila vtedajšia česká divadelná avantgarda, európska divadelná produkcia, ale aj poznanie diela Karla Huga Hilara. Námety a rozhľadenosť získaval z časopisu Naše divadlo, ktoré od roku 1934 redigoval. V tom čase inscenoval hry akými boli O’Neillove drámy: V ponorkovom pásme (1934), Túžby pod brestmi (1937), Moliérovu Nútenú svadbu (1934), Gogoľovho Revízora (1937), Shawovu Svätú Janu (1935) či Jonsonovho Volponeho (1935). Svojho spojenca našiel v Jozefovi Cincíkovi, ktorý pre jeho inscenácie pripravoval scénografiu.

Krátky čas (v roku 1938) bol poverený vedením Východoslovenského národného divadla v Košiciach, ktoré však ešte v tom istom roku zatvorili, a tak sa zamestnal v rokoch 1938 – 1941 v SND ako dramaturg. Toto prostredie mu pomohlo profesionalizovať svoju tvorbu a transformovať sa na plnohodnotného moderného dramatika. Hry prispôsoboval tak, aby odrážali momentálne spoločenské dianie, jeho kritika bola priama i adresná. V bratislavskom prostredí sa stretol s Jánom Jamnickým a spoločnými silami tradicionalistický divadelný súbor Janka Borodáča omladili a premenili ho na moderné divadelné teleso. V rokoch 1938 – 1941 naštudoval viac ako 20 inscenácií, ktoré zväčša sám preložil. Po konflikte okolo premiér dvoch hier: Jánošíka Rázusovej-Martákovej a Mastného hrnca Barča-Ivana (kde parodoval vtedajšieho ministra J. Siváka s manželkou) ho v roku 1941 zo SND prepustili. Onedlho sa stal šéfom kultúrneho oddelenia Úradu propagandy. V roku 1945 z obáv pred represiami emigroval cez Taliansko do Argentíny. Tu sa živil ako zubný technik a len sporadicky udržiaval kontakty s bývalými kolegami. Zomrel 22.1.1966 v Buenos Aires. Na žiadosť manželky, v spolupráci s Maticou slovenskou, boli jeho pozostatky uložené na Národnom cintoríne v Martine. Koncom januára tohto roku si matičiari pripomenuli jeho dielo pietnou spomienkou a položili mu na hrob pamätný veniec.

Ferdinand Hoffmann – zázračné dieťa slovenského divadelníctva – bol doživotne členom Matice slovenskej. V Matici je tiež dodnes uložená aj časť jeho osobného archívu. Nájdeme tu štúdie o divadelníctve, poznámky k divadelným inscenáciám, osobný adresár, sobášny a úmrtný list, testament pre syna Petra, scenáre jeho hier, členské preukazy, osobnú korešpondenciu i fotografie.

Ocenenie jeho diela mu adresovali slovenskí autori, ktorí v roku 2015 vydali na jeho počesť prvú modernú monografiu.

Zuzana Pavelcová

Foto: internet