Budapeštianski dôchodcovia na výlete v Budaörsi

Jedným z hlavných bodov pracovného plánu Klubu slovenských dôchodcov pri Slovenskej samospráve Budapešti je spoznávanie životného prostredia v širšom zmysle slova, teda budovaných hodnôt i prírodných krás a zaujímavostí. V znamení týchto predsavzatí peštianski dôchodcovia absolvovali v jeden krásny júnový deň výlet do Budaörsu. Nebol to obyčajný výlet, lež víkend spojený so získavaním vzácnych ponaučení; pripravili ho manželia Horváthovci vo svojom rodinnom dome so záhradou. Inak pani Júlia je predsedníčka klubu dôchodcov.

Domáci pán Zoltán Horváth čakal hostí na pohodlnej lavičke pod košatou lipou v záhrade. Beseda sa rozvinula vo chvíli vstupu návštevníkov do domu, spontánne. Inšpirovalo ju prostredie, starostlivo udržiavaný sad v plnom rozkvete, s ovocnými stromami, dozrievajúcimi čerešňami, malinami, egrešom, ani nehovoriac o kvetinách, no a so zeleninovou záhradou, vrátane rôznych tradičných i menej známych, dokonca aj exotických bylín i koreninových rastlín. „Je to ako pozemský eden!”, poznamenal ktosi z prítomných. A otázok nebolo konca-kraja: ... Ako to všetko možno zvládnuť naraz?... Relatívne na malej ploche?... Pritom sa nájde priestor aj na oddych i záhradné ohnisko… Záujemcovia si mohli vypočuť perfektný výklad o využití každej piade zeme, o spôsobe obrábania pôdy bez používania umelého hnojiva a pestovania stromov, zeleniny a iných rastlín bez vynaloženia väčšej námahy a pod. Po vyčerpaní témy o výrobe „kuchynských potrieb” – povedané metaforicky – cesta odtiaľto už viedla priamo do kuchyne, k tajomstvám gastronómie…

Tu, teda „v kuchyni” úlohu primáša prevzala už pani Júlia: pozývala návštevníkov na verandu, k prestretému stolu, s pochúťkami pripravených výlučne z plodín dopestovaných vo svojej záhrade. V júnovej popoludňajšej horúčave chutili najviac nápoje z bylín i ďalších koreninových rastlín, potom aj varené i pečené pochúťky. Po ochutnávke jedál domácej panej, aj ženy z Budapešti vyložili na stôl špeciality zvláštnej kuchyne. Nuž a pri ochutnávaní „exotických” jedál, o čom inom prináleží hovoriť, ak nie o spôsobe ich prípravy, no a samozrejme, nemôže zaostať ani výmena receptov s poskytovaním potrebných informácií na ich prípravu. Počas realizovania tohto programu boli v rozpakoch nanajvýš muži, keďže sa v kuchynských tajomstvách nevyznali, preto ani uplatniť sa nemohli, nuž, utiahli sa do úzadia a vytrvali pri ochutnávaní zvláštnych bio nápojov a keď v zápase o prekonanie pocitu menejcennosti už ani to nepomohlo, útechu hľadali (snáď aj našli!) v ochutnávaní ovocných vín z úrody záhrady Horváthovcov.

Po výdatnom olovrante čakali „turistov” z Budapešti ďalšie dobrodružstvá, tentoraz po stránke duševnej potravy v rámci zdravotnej prechádzky – a to po budaörsskom náučnom chodníku v chotári mestečka. Lesná cesta viedla raz hore svahom, inokedy dole svahom. Mladším i menej mladším dôchodcom bolo to ako psovi mucha, asi preto, lebo na každom kroku ich čakalo nejaké prekvapenie – rôzne geologické útvary z histórie vývinu zemskej kôry spred miliónov rokov; zaujali ich najmä pestrofarebné dolomity, inokedy informačné tabuľky ich upozorňovali na zvláštnosti flóry a fauny, príznačné pre toto okolie.

Vychádzku do prírody Pešťania absolvovali v sprievode pani Júlie, no a jej pomocníka, najmladšieho potomka, vnuka Horváthovcov, 6-ročného Boldižara, ktorý pomáhal najmä orientovať sa v labyrinte chodníkov horským svahom. Avšak zvedavé tetky a ujovia z Budapešti sú mu zvlášť povďační, že ich zasvätil do vlastných tajov: opatrne, po špičkách ich zaviedol tajnou cestou k skrýši pod balvanom, kde má schovanú „geoládu“ (svoje „poklady”). Museli mu však sľúbiť, že to na betón nikomu neprezradia.

Michal Hrivnák

Foto: A. Kutňánska