Prečítajte si, o čom písali naše noviny pred niekoľkými rokmi.

Pred 60 rokmi

Čítajte a rozširujte náš týždenník so srdcom a dušou!

Istý učiteľ v žiackom domove slovenskej školy v Sarvaši, keď dostal 20 exemplárov prvého čísla Ľudových novín, povedal: – Čo si tí myslia, že u nás sa dá predať toľko?! Áno, dá sa. A dalo by sa omnoho viac, keby slovenským učiteľom ozaj ležalo na srdci rozširovanie slovenskej tlače. Napríklad súdružka Andrekovičová odrazu získala v našej sarvašskej škole 32 predplatiteľov. Len aby kvôli neprajníkom nestratila vôľu aj ona. (4/1957)

Pred 40 rokmi

Spolupráca Ľudových novín s vojvodinským Hlasom ľudu

Medzi redakciou týždenníka vojvodinských Slovákov Hlas ľudu vychádzajúceho v Novom Sade a redakčným kolektívom Ľudových novín sa už roky rozvíja úzka spolupráca. Naši novinári sa každoročne stretávajú, aby si navzájom vymenili skúsenosti a aj tematicky obohatili svoje periodiká. Nedávno boli v Juhoslávii dvaja redaktori Ľudových novín. Ich návštevu z Hlasu ľudu opätovali redaktori Samuel Miklović a Matej Bzovský, pre ktorých hostitelia pripravili program na celý týždeň. Navštívili slovenskú školu v Budapešti, pamätihodnosti nášho hlavného mesta, poľnohospodárske družstvá v Novohrade, ale aj Balaton. (43/1977)

Pred 35 rokmi

Čoraz viac zaniká slovenský ráz obcí v povodí Galgy

V Čuvári, Jači, Pišpeku a Ďurke podľa súpisu obyvateľstva z r. 1980 je 45 percent občanov slovenskej národnosti, ktorí do konca šesťdesiatych rokov si zachovali svoj materinský jazyk, zvyky, ľudové umenie a kroj. Dôsledkom zmien, ktoré nastali v oblasti výroby, životných podmienok obyvateľov, zamestnanosti žien a iných vplyvov, národnostný ráz týchto obcí čoraz viac zaniká. Dnes už napríklad nosia kroje a hovoria po slovensky len príslušníci staršej generácie. (43/1982)

Pred 20 rokmi

„V Maďarsku je o menšiny príkladne postarané“

Gregor Papuček: – Keďže som sem neprišiel zďaleka, môj dedo, pradedo, pra-pradedo aj všetci predkovia bývali odjakživa v Pilíšskych vrchoch, poznám tu všetky hory-doly aj zvyky, meno „nášho“ budúceho potenciálneho parlamentného poslanca som už vopred odhadol, napísal na papierik, šupol do obálky a zalepil. Obálku otvorím až potom, keď meno „nášho“ parlamentného poslanca oficiálne oznámia verejnosti. Nech je moje meno huncút, ak som neutrafil. (43/1997)

Pred 10 rokmi

Prežijú níreďházski Slováci svoju labutiu pieseň?

Kedysi vplyvná komunita sa scvrkla na 136 duší, ktoré sa prihlásili k národnosti svojich predkov. Ako húževnatí evanjelici postavili najväčší kostol v meste, v ktorom zanikli slovenské bohoslužby ešte v roku 1952. Stará pieseň o Níreďháze veľmi jasne hovorí o tom, na akých základoch bolo vybudované toto hrdé mesto: „Z viery a z piesku”. Na málo úrodnom piesku, z pracovitosti, viery v Boha a spoločnej vôle bola založená a zachovaná životaschopná usadlosť. Níreďháza naozajstné obdobie veľkých zmien a rozvoja zaznamenala v polovici 18. storočia, keď ju osídlili slovenské evanjelické rodiny. (43/2007)