Prečítajte si, o čom písali naše noviny pred niekoľkými rokmi.

Pred 50 rokmi

Dychovka, orchester a tanečný súbor v podpilíšskom Santove

Kultúrny dom pilíšskej obce Santov má nového riaditeľa Alexandra Kormoša, ktorý začal organizovať miestny orchester tanečnej hudby: – Hudbu mám veľmi rád a organizovanie tohto orchestra je mojou dávnou túžbou. V obci máme dychovku, ktorej repertoár je národnostného rázu, hrá polky a slovenské ľudové piesne. Túto formáciu chceme ďalej zdokonaliť, rozšíriť tak, aby mohla súperiť napríklad aj s bánhiďanskou dychovkou. Orchester tanečnej hudby tiež súrne potrebujeme, aby sme mohli zabezpečiť zábavu obyvateľov obce, a okrem toho dobrý orchester môže byť aj stabilným peňažným zdrojom kultúrneho domu. Popritom sa začali aj skúšky nášho tanečného súboru, ktorý chceme rozšíriť a nájsť inštruktora. (39/1968)

Pred 45 rokmi

„Dróóótozni, fóóótozni!“ – V Malej Hute o zanikajúcom remesle

V posledných rokoch sa aj dedinka Malá Huta neďaleko Nového Mesta pod Šiatrom zmenila na nepoznanie. Niekdajšie skromné chalúpky aj tu vystriedali pekné, moderné a priestranné rodinné domy. Aj bývalí chudobní drotári žijú dobre, bez väčších finančných starostí. Nevidieť ich už putovať po dedinách, nepočuť ich hlasité volanie: „Dróóótozni, fóóótozni!“ Pracujú v priemysle, na štátnych lesných majetkoch v blízkom okolí. Na zanikajúce remeslo, ktoré sa v dedine dedilo z otca na syna, zostávajú už len spomienky. Láska k remeslu a vandrovke, nostalgia niekdajších drotárov je pochopiteľná aj vtedy, keď zabezpečilo iba skromné živobytie pre ich rodiny. (42/1973)

Pred 25 rokmi

Aféra v Dabaši-Šáre prekračuje hranice (zdravého rozumu)

Pre novinára je vždy vzrušujúce „byť pri tom“, zúčastniť sa niečoho jedinečného, nevídaného, no a školská otváracia slávnosť v Slovákmi obývanej časti mesta Dabaš, teda v Šáre 1. septembra 1993 patrila medzi takéto nezabudnuteľné udalosti. Kauza vznikla z toho, ako sa (ne)dá riešiť problém vzniknutý vďaka pretvoreniu štátnej základnej školy na katolícku školu. Veriaci a neveriaci iba vzdychali: „Šára, prepánajána, čo sa to s tebou robí?!“. Náš redaktor bol na mieste činu riadne v predstihu, už vtedy, keď sa ešte nedalo vedieť, koľko môže byť v Šáre tzv. neposlušných rodičov. Ťažko sa dalo predpovedať, kam vedie cesta, ktorú si zvolili zakladatelia miestnej katolíckej školy nesúcej meno svätého Jána. Isté bolo iba to, že väčšina rodičov šáranských detí odmietla do nej nastúpiť. Aféra prekračovala nielen štátne hranice, ale aj hranice zdravého rozumu. (37/1993)

Pred 15 rokmi

„Namaľoval som všetko, čo sa mi len do cesty dostalo“

80-ročný akademický maliar Pavol Lipták: – Od svojich desiatich rokov som sa dobrovoľne rozhodoval o svojom osude. Vyrástol som ako stromček v chotári, ktorý sa časom zmení na stromisko a pritom nikto sa oň nestaral, nikto ho neorezával, neformoval, rástol podľa toho, či bolo počasie priaznivé a či mrchavé. Ak stromček nepostihne poškodenie, jeho tvar bude taký, akými sú jeho samotné listy. Môj rodný kraj, Békešská Čaba a okolie je v mojich spomienkach ako raj na zemi. Tu stál náš rodičovský dom, tu bývali naši dobrí susedia. Každého v našej ulici som poznal. Vedel som, koľko moruší stojí pri ceste, kto čo pestuje vo svojom dvore, veď často padali lopty do cudzích dvorov, keď sme hrali futbal... (38/2003)