Prečítajte si, o čom písali naše noviny pred niekoľkými rokmi.

Pred 50 rokmi

Vo Veňarci ochorel učiteľ slovenčiny, prestanú s jej výučbou (?)

Július Špánik: – Od toho času, ako náš jediný slovenský učiteľ Ján Krett vážne ochorel, slovenčina sa v našej novohradskej obci Veňarec nevyučuje. Bolo by veľmi želateľné, aby sme dostali nového slovenčinára, inak vyučovanie slovenského jazyka u nás zostane aj na ďalšie roky ohrozené. Spomedzi tunajších desiatich učiteľov dvaja sú miestni rodáci, vedia po slovensky, ale nepokladajú za svoju úlohu vyučovanie slovenčiny. V našej obci žije 1300 evanjelických Slovákov, ktorí si chcú zachovať svoju materinskú reč. Tomuto slúžia aj slovenské bohoslužby raz týždenne. Dobre viem, že terajšia spoločnosť nie je za navštevovanie kostolov, ale tomu ani nezabraňuje. Kto nie je štátnym alebo straníckym funkcionárom, môže pokojne navštevovať kostol, ak chce. (43/1968)

Pred 20 rokmi

„Tessék-prosím“ – Čo na to starostovia z Pilíša a Dolnej zeme?

Starosta obce Bruty na južnom Slovensku István Bartal pre Maďarský rozhlas povedal: „Keď som sa dopočul, že do našej obce sa chcú nasťahovať istí ľudia, zvolal som občanov, ktorí majú dom na predaj a požiadal som ich, aby ma vopred informovali, komu chcú svoju nehnuteľnosť predať.“ Svoj postup odôvodnil slovami: „Veľmi zle by nám padlo, keby sem prišla nejaká teta a museli by sme jej povedať, že prosím. My hovoríme, že tessék.“ Redaktor Ľudových novín bol zvedavý na to, čo si o tomto veľmi svojskom, z legislatívneho hľadiska neadekvátnom, zrejme aj protiústavnom „pokuse na nastavenie asimilácie“ myslia starostovia Slovákmi obývaných obcí v Maďarsku Štefan Radovič (Kestúc), Mária Nagyová (Čív), Jozef Szőnyi (Santov), Pavol Juhász (Slovenský Komlóš), Sándor Völgyi (Kétšoproň) a Matej Kešjár (Čabasabadi). (41/1998)

Pred 15 rokmi

Sylvia Sebőková: Tanec je dielo, ktoré si človek sám vytvára

V Dunaeďháze berú tanec vážne. Tancuje sa v troch skupinách a všetky vedie Sylvia Sebőková, ktorá sa snaží vyberať choreografie nielen slovenské z Maďarska, ale aj z našej materskej krajiny. „Keď človek tancuje – bez ohľadu na fakt, že sa pritom dobre cíti a zabáva – je to dielo, ktoré si sám vytvára. Toto vytváranie trvá dlho, je na to potrebná sila a veľa práce, ale vidieť na tvárach detí, že sú na seba hrdé. Sú hrdé na to, že to zvládli. Zablysnú im oči, lebo ich učiteľka pochválila. „Iste sme boli dobré,“ hovoria si. A v očiach rodičov zas vidieť, že je to ich dieťa, ktoré choreografiu zvládlo. Aj preto sa oplatí vyučovať ľudový tanec.“ (41/2003)

Pred 10 rokmi

Život a dielo Jána Folytána: Láska, porozumenie, dobro a uznanie

Ján Folytán bol 33 rokov riaditeľom sarvašskej slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova. Rozsiahla práca Juraja Ráďanského (s ktorou získal I. cenu v súťaži Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Živý odkaz osobností zašlých čias) približuje život a dielo človeka, krédom ktorého bolo: „Vždy veriť svojim silám a schopnostiam, snažiť sa osvojiť si modernú techniku, stále pracovať a usilovať sa o zachovanie základných cenných ľudských hodnôt, o udržanie a rozvíjanie slovenskej reči. Dať úctu človeku, pochopiť aj názory iných a byť užitočným nielen sebe, byť otvoreným pre iných ľudí a národy.” (40/2008)