Ani neviem, či sa mám tešiť, že ešte aj po toľkých rokoch sme sa dokázali takto stretnúť, alebo sa rozplakať nad tým, že čas tak rýchlo letí?! Človek tu žije vlastne pod mečom prísneho a nezastaviteľného času.

Prišli sme sem, na tento svet, kde bez pohybu chvíľky niet, bo zmysel bytia majú v biči neviditeľní pohoniči. Chtiac-nechtiac tak musíme žiť, že čas sa nedá zastaviť. Sme vystavení jeho meču. A roky tečú, roky tečú...

60 rokov sa mnohí ľudia ani nedožijú, a my v roku 1958, keď sme boli trinásti noví maturanti v čabianskom gymnáziu, sme už mali najmenej 18 rokov. A chvalabohu – i keď nie v plnom počte – aj po ďalších 60 rokov stále sme ešte tu a tešíme sa nášmu okrúhlemu jubileu, šesťdesiatemu maturitnému stretnutiu.

Žiaľ, dve spolužiačky a jeden spolužiak nám už odišli do večnosti, a jeden ďalší spolužiak, Jurko Macák – sa nám v tomto šírom svete záhadne stratil. Nevieme, kde sa podel. A tak sme tu ostali deviati. Z nich dvaja chlapci a jedno dievča nemohli prísť na naše stretnutie. Žiaľ, a škoda, ale v našom živote sa stávajú aj nečakané veci, a občas máme pozvánku na ten istý termín aj na štyri miesta.

Tu sme teda tí šiesti, a môžeme len dúfať, že o rok nás bude ešte aj viac. Totiž tieto naše maturitné stretnutia sú a budú z roka na rok vzácnejšie. Už aj len preto, že čas letí nad našimi hlavami a my z roka na rok sme znovu a znovu o rok starší. Dávajme si pozor na zdravie, urobme všetko možné v záujme toho, aby sme sa na miesto nášho nasledujúceho maturitného stretnutia, podľa možností, všetci dostavili.

Gregor Papuček

Foto: Juraj Hudák