V tomto roku si pripomíname už 120. výročie narodenia ľudového prozaika, básnika, publicistu, divadelného ochotníka, kultúrneho a národného pracovníka, jedného zo zakladateľov Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku Ondreja Kulíka, rodáka zo Slovenského Komlóša.

Toľko sa dozvedáme z encyklopedického Slovníka slovenských spisovateľov Dolnej zeme (ESA, Bratislava1994). Vzhľadom na jeho všestrannú činnosť, literárnu tvorbu, hlboký a úprimný vzťah k svojim rodákom, uvádzam aj z dôvodu, že som ho dôverne poznal, jeho širší profil.

Portrét „pismáka“

Cenný rodinný dokument – hospodársky denník doplnený o genealógiu rodín začal písať roku 1837 Ján Kulík, narodený roku 1795 v Slovenskom Komlóši. Od neho po meči sa odvíja rodostrom Kulíkovcov, kde do jednej vetvy patria aj rodina bratov Ondreja a Juraja Kulíka, ktorí sa roku 1947 v rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom presťahovali na Slovensko – Ondrej do Matúškova a Juraj do Horných Salíb. Ondrej Kulík sa narodil roku 1899 (otec Ondrej, matka Zuzana Venerčanová) a zo štyroch detí bol najstarší. Aj preto od detských čias sa musel starať o svojich mladších súrodencov, kým rodičia ťažko pracovali na poli. Potešil sa a uvítal, keď ho otec ako dvanásťročného „zjednal“ najprv na tri mesiace za päť korún a pár „bačkorí“ za sluhu. Už od mladosti mal záľubu v záhradníctve a včelárstve. V záhrade mal svoj kútik, o ktorý sa sám staral, štepil stromy, okopával a polieval záhradu. Až ako dvadsaťročný si prikúpil dve jutrá zeme a začal sa venovať prevažne záhradníctvu, v ktorom postupne dosiahol pestovateľské úspechy. Svoje dopestované plody ponúkal okrem domácich záujemcov aj formou tlačených inzerátov. Roku 1941 vydal svoj prvý tlačený katalóg s cenníkom vlastných výpestkov zeleniny a ovocia. Okrem poľnohospodárskej a záhradníckej činnosti sa od mladosti vo svojom rodisku zapájal do slovenského národného hnutia. V Slovenskom Komlóši bol dlhoročným tajomníkom Roľníckeho spolku, predsedom Včelárskeho spolku, pokladníkom Vzdelávacieho spolku mužov a mládencov, neskôr pracoval vo vedení miestnej organizácie Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku. Na poli kultúry patril k popredným organizátorom a podporovateľom ochotníckych divadelných predstavení, ktoré aj jeho zásluhou majú v jeho rodisku bohatú kultúrnu tradíciu. Popri svojej hlavnej prakticky vykonávanej roľníckej činnosti zameranej na záhradníctvo, odbornú kvalifikáciu pre túto prácu získal roku 1941 v Budapešti. Aj po presídlení a usadení roku 1947 v Galante – Matúškove začal pracovať v miestnom roľníckom družstve vo svojom odbore, vo funkcii vedúceho záhradníctva. Roku 1952 bol v tejto funkcii krivo obvinený zo sabotáže a odsúdený na sedem rokov väzenia. Po roku strávenom v leopoldovskej väznici, bol z krivého obvinenia oslobodený a prepustený. Po návrate z väzenia začal pracovať vo funkcii záhradníka v Záhradníctve mesta Bratislava. Po odchode do dôchodku sa naďalej v domácich podmienkach venoval svojej odbornej a obľúbenej práci záhradníctvu, a v ňom najmä kvetinárstvu. Ondrej Kulík naučený tvrdému a poctivému dolnozemskému životu pokračoval v tvorivej a „pismáckej“ práci aj v novom bydlisku v starej vlasti. Keď som ho v roku 1982 navštívil, vtedy si už písal osemdesiaty tretí rok svojho plodného života. Jedna jeho miestnosť v rodinnom dome s bohatou knižnicou rôznych diel pripomínala skôr pracovňu vedeckého pracovníka, ako poľnohospodára a záhradníka. V tom istom roku obohatil svoju knižnicu o vlastné dielo, vydaním publikácie Slovenské ochotnícke divadlo v Tótkomlóši.

Zdokumentoval v ňom štyridsaťročnú činnosť (1907-1947) komlóšskych divadelných ochotníkov, ktorí za toto obdobie nacvičili a odohrali takmer 150 divadelných hier. Vo svojom rodisku v mladších rokoch popri roľníckej práci sa potichu venoval ľudovému „pismáctvu“ – poézii a próze. Niektoré svoje básne, poviedky a epigramy od roku 1932 mu vyšli v Čabianskom kalendári. V antológii slovenských ľudových básnikov a prozaikov v Maďarsku Ozvena rovín, vydané roku 1985 Maticou slovenskou, nachádzame aj jeho štyri básne a prózu Davruľova prasačka. Je obdivuhodné, že ešte vo vysokom veku po práci na poli, záhrade a skleníku, sadal za svoj pracovný stôl a stvrdnutou a mozoľnatou rukou písal pamäti, zapisoval piesne, príhody a nárečie a čiastkovú históriu svojho rodiska. Skladal aj veršovanky pre deti, dokumentačne spracoval fakty o účinkovaní Antifašistického frontu Slovákov v Maďarsku a reemigráciu Slovákov z Maďarska. Podstatná časť jeho diel zostala v desiatkach starostlivo zviazaných rukopisov, medzi nimi „Dejiny Matúškova“, „Dejiny Kulíkovcov a ich spríbuznených rodín“, „Presídlenie Slovákov na Dolnú zem a späť z Maďarska do Československa“, historický román „Návraty“, „Kultúrny vývin Slovákov v Tótkomlóši“, „Osud a či náhoda“, „Stalo sa a spomína sa“. – V jednotlivých rukopisoch je sústredené všetko, čo som začal písať od mladosti. „Krasomluvu Tótkomlóša“ som zapisoval aj počas práce, keď som oral, sial, „hral“ sa s kvetmi a včelami a takto som si značil slovko za slovíčkom, aby som na nič nezabudol a potom všetko zhromaždil do jednotlivých diel, – povedal o svojej celoživotnej tvorivej záľube v tom čase stále čulý Ondrej Kulík. Niektoré jeho rukopisy sa nachádzajú v Matici slovenskej, ale istá časť jeho napísaných prác po jeho smrti, podľa vedomostí jeho synovca, univerzitného profesora Dušana Kulíka, z nedocenenia jeho práce svojimi potomkami, sa počas predaja nehnuteľnosti zapatrošila. Roľník, záhradník, ľudový „pismák“ a zberateľ komlóšskych tradícií vykonal pre svoje rodisko neoceniteľnú prácu. O tom, že nikdy nezabudol na svojich rodákov v Slovenskom Komlóši, medzi ktorými prežil väčšiu časť svojho života a vždy sa nimi zaoberal, svedčí aj jeho celoživotné dielo. Ondrej Kulík zomrel v Matúškove 6. decembra 1986 vo veku 87 rokov.

Ján Jančovic

Foto: a reprofoto autor