(K 250. Výročiu narodenia učiteľa Juraja Jančovica)

Už v prvom roku osídlenia Alberti (1711) si slovenskí evanjelici priviedli so sebou farára v osobe Bedricha Claudíniho, rodáka zo Žiliny. V tomto roku (2021) si Alberťania pripomínajú 310. Výročie založenia svojej obce, rovnako aj slovenského vyučovania. Od príchodu do týchto končín považovali za dôležité, aby ich deti sa mohli vzdelávať v materinskom jazyku. O to sa zaslúžil aj učiteľ Juraj Jančovic (po latinsky Georgius Jantsovitz) – 250. Výročie jeho narodenia pripadá práve na január 2021. Tento sirácky rodák zanechal za sebou na Dolnej zemi ojedinelý dokument o dejinách slovenského školstva v Alberti. Jeho 17 stranový rukopis zachytáva prvých stodesať rokov albertského školstva. Tieto dejiny sú napísané v slovakizovanej češtine (bibličtine), vtedajšej bohoslužobnej reči slovenských evanjelikov, ktorých školy a učitelia boli súčasťou evanjelických cirkevných zborov. Na tomto dokumente vidieť, že v tom čase „rechtori“ viedli úradné záznamy popri latinčine aj v slovakizovanej češtine. Juraj Jančovic sa narodil 25. 1. 1771 v novohradskom Siráku, kde jeho otec Pavol bol záhradníkom u grófa Telekyho, matka Eva, rodená Kasoniová, domácou. Po elementárnej škole, ktorú vychodil v rodisku, navštevoval evanjelické školy v Ožďanoch, Banskej Bystrici, Levoči a v Kežmarku. Počas štúdia v týchto školách mu pomáhala sestra Zuzana, vydatá za oždianskeho farára Ondreja Šajbena. Po smrti otca si svojho brata Juraja zobrala k sebe a zabezpečovala mu štúdium. Keď sa však chcel po vzore evanjelických vzdelancov vybrať na štúdium na niektorú nemeckú univerzitu, ďalšiu pomoc od sestry už ako dospelý nedostal. Potom rady a pomoc hľadal u mladšieho brata, ktorý bol učiteľom v Tapiovskom Svätom Martine, aj ten mu poradil, aby v ďalšom štúdiu nepokračoval a odišiel na „kondície“. Tie mu hneď brat vybavil u šľachtica Baltazára Pongráca, zaslúžilého a horlivého seniorátneho dozorcu, žijúceho v Slovákmi obývanej Peterke.

Po vykonanej „próbe“ si ho Pongrác a farár Juraj Furdík (neskôr Füredy) v zbore ponechali a pripojili k učiteľovi a kantorovi Pavlovi Frčkovi, ktorý ho doučil hrať na organe a po štyroch týždňoch, 8. 1. 1792, bol Juraj Jančovic pozvaný za učiteľa do Cinkoty. Počas jeho príchodu do Cinkoty bol farárom zboru až do roku 1796 Juraj Ribay, veľká osobnosť slavistických disciplín a majiteľ bohatej knižnice, od ktorého sa Juraj Jančovic veľa naučil. Dva roky tu ešte učil, keď cinkotským farárom bol neskorší superintendent Pavol Jozeffy, ktorý prišiel z Asódu. V Cinkote sa Juraj Jančovic oženil s Juditou Farókovou, dcérou asódskeho mäsiara Gregora Faróka a matky Barbory Jalšovickej. Z manželstva sa im narodilo 11 detí, z ktorých päť v Cinkote zomrelo. Juraj Jančovic počas sedemnásťročného pôsobenia v Cinkote napísal a v roku 1803 v Budíne vydal knižočku Potřebná správa pro mládež. V roku 1809 bol pozvaný za učiteľa do Alberti, kde nastúpil po chorľavom Jánovi Klementisovi. Jeho písomný vokátor, ktorým ho albertská evanjelická cirkev pozvala, a ktorý svojimi podpismi potvrdil farár a desiati predstavitelia obce, obsahoval jeho hlavné poslanie, aby zverenú mládež, ako v „liternom“ i svetskom, rovnako i v duchovnom a katechetickom umení, vo všetkých užitočných, potrebných a príkladných veciach, verne a starostlivo učil. Aby každé dieťa do roka aspoň k čítaniu a kresťanskému učeniu náboženstva priviedol, aby takýmto vyučovaním cirkev rástla a rozširovala sa. Medzi jeho povinnosti patrilo okrem iného aj spievanie s chórom v chráme, a počas neprítomnosti farára aj vedenie modlitieb a kázanie na bohoslužbách. V šestnástich bodoch je zase uvedený zoznam jeho dôchodkov v naturálnej a peňažnej forme, ktoré mu obec a cirkev bude poskytovať.

Pokuta rodiča 12 zlatých alebo 50 palíc

Juraj Jančovic počas svojho dvadsaťročného pôsobenia v Alberti úhľadne a pekným písmom napísal už spomenutú históriu albertského školstva, ktorú sústredil do piatich kapitol: Predmluva (2-3strana), Histórye o Školy Albertské (4-7), Vypsání školných učitelú Školi Evang. Albertské, od jejiho začátku (7-10), Vocatoriales Ludirectoris Albertiensis (13-15), Poznamenáni duchodku v Školi Albertské (16-17). Pokiaľ pôsobenie farárov od prvého roku založenia Alberti je presne doložené, prvého učiteľa poznajú od roku 1721. Juraj Jančovic v úvode píše, že z richtárskeho protokolu (1731) vybral nariadenie zemepána Martina Seleckého o mládeži. Zdôrazňuje v ňom veľkú negramotnosť, nevedomosť a nedbanlivosť občanov vo výchove svojich detí ku gramotnosti. V tejto veci zemepán v prítomnosti farára Štefana Apoštoliho, richtára Jána Dobronivského, notára Michala Chovana, prísažného Pavla Havrana a sirotského otca Tomáša Kováča uložil prítomným a prísne obyvateľom prikázal, aby každý svoje deti k pobožnosti od mladosti viedol a ako chlapcov, tak i dievčatá od 6 a 7 rokov až do dvanásteho roku života do školy dával, aby sa tam naučili čítať, písať a rátať. Týka sa to obyvateľov, ktorí môžu byť celý rok bez svojich detí. Na druhej strane takí obyvatelia, ktorí nemôžu počas letných prác zostávať bez svojich detí, tí od oberačky, prinajmenej do sv. Jána majú dať svoje deti do školy. Ak to rodič nedodrží, dostane pokutu 12 zlatých alebo 50 palíc. Ak žiak svojvoľne školu zanedbá, koľkokrát ju vymešká, toľkokrát bude potrestaný prútom. Ak niektorý otec alebo matka nedá dieťa do školy, učiteľ ho má oznámiť richtárovi a obecnej rade, a richtár má takému uložiť pokutu a prikázať ihneď poslať deti do školy. Ak takéto napomenutie nenapraví, ihneď mu uloží pokutu 12 zlatých. Z nich pôjde jeden zlatý richtárovi, dva pre úrad a ostatných deväť na špitál. Ten, kto by nemal 12 zlatých a nemohol ich odovzdať, ten prvýkrát dostane 50 palíc a druhýkrát 100 palíc, a to pred kostolom. Tento štatút má byť prečítaný pred kostolom, aby o ňom vedel každý obyvateľ.

Učil všetky svoje deti

Pokračovaním a ďalšou súčasťou týchto dejín sú latinsky písané inštrukcie pre učiteľa, ktoré vyplývajú z nariadení cirkevných vrchností a protokoly z ich zasadnutí. Uvádzajú sa v nich predmety, ktoré sa v evanjelických školách majú vyučovať s odporúčanou literatúrou. V bibličtine je to napríklad Úvod k poznávaniu kresťanského náboženstva od Jána Simonidesa, Kniha biedy a pomoci o živloch pre školskú mládež od Štefana Leška z roku 1795, História a katechizmus o zdraví od Pavla Bartholomaidesa, Zbierka niektorých spisov od J. Wagnera. Tieto nariadenia podpísal v Piliši roku 1819 Karol Benedikti, notár Peštianskeho seniorátu. Učiteľ Juraj Jančovic, výborne ovládajúci latinčinu, bol aj zapisovateľom pilišského školského dekanátu. Veľkú výpovednú hodnotu má od roku 1820 do roku 1826 každoročne napísaný zoznam a hodnotenie žiakov pre potreby exámenu (skúšky). Krstné mená žiakov sú písané latinsky a ich priezviská, ktoré sú takmer všetky slovenské, vtedajším pravopisom. Z jednotlivých kolóniek v hodnotiacom zozname sa môžeme dozvedieť, v akom termíne nastúpil žiak do školy (spravidla to bolo 1. novembra alebo 1.decembra), lebo dovtedy deti zväčša pomáhali rodičom na poli. Z písaného dokumentu sa dozvedáme aj to, koľko dní v roku žiak vynechal, do akej triedy bol zaradený, charakteristiku a hodnotenie žiaka (výborný, usilovný, chápavý, poslušný, prudký, živý, samopašný, dotieravý, slabý, lenivý, hlúpy...), aj meno jeho rodiča. Pri skúške 2. marca 1820 bolo 78 chlapcov a 76 dievčat, o 6 rokov neskôr 101 chlapcov a 61 dievčat. V roku 1820 v Alberti z jeho detí žila 19-ročná Johana, 24-ročný Samuel, správca v službe Samuela Jalšovského, v rokoch 1825 – 1837 úradník a notár v Piliši, 11-ročný Ján Karol, 9-ročný Štefan, 6-ročný Daniel a 3-ročný Pavol. Počas učiteľského pôsobenia v Alberti, ako prezrádzajú školské výkazy, učil aj svoje deti Jána Karola, Štefana, Daniela a Pavla a všetci sú zapísaní s priezviskom Jantsovitz (Jančovic). Z nich synovia Štefan (známy slovenský dolnozemský jazykovedec) a Pavol (podžupan Békešskej župy a kráľovský radca) sa svojou činnosťou a dielom stali v Uhorsku poprednými osobnosťami. Nie je známe, prečo si jeho deti zmenili priezvisko z Jančovic na Jančovič. Juraj Jančovic zomrel na choleru 21. októbra 1831 v Alberti (190. výročie).

Ján Jančovic

Foto: autor