V prvý augustový deň vo veku 37 rokov nás navždy opustila jedna z rozhodujúcich osobností uchovávateľov tradícií v Ečeri, Viktória Petrovits.

Viki ako zástupkyňa tretej generácie ich rodiny vo folklórnom hnutí, začala pôsobiť v Tanečnej skupine Zelený veniec už v základnej škole.

V období 2002 – 2009 sa stala členkou Slovenskej samosprávy v Ečeri.

Aktívne sa zapájala do činnosti okolo národopisnej zbierky, bola pri zariaďovaní oblastného domu v roku 2005, pomáhala pri prevádzkovaní a organizovaní programov živej zbierky. Za tému svojej diplomovej práce si zvolila ľudové tradície, ich súčasné uchovávanie v rámci národopisnej zbierky.

Vynaložila veľa úsilia v záujme uchovávania miestnych ľudových a ľudovo-náboženských piesní. Bola pri nahrávaní CD (Az ecseri kertek alatt…, Od Michala do Ďura) a rôznych filmov o ečerských tradíciách. Po nakrúcaní dokumentárneho filmu „Už je ďjouča, už je naše…” (Réžia: Katarína Király) v roku 2001 bola dlhé roky „večnou” nevestou v choreografii Ečerská svadba. V roku 2014 na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve v programe Krajanskej nedele „Daj nám, ženích, daj nám vína“ stála pyšne na javisku medzi desiatimi krajanskými nevestami a aj jej tlieskali tisíce divákov postojačky.

Vždy si pyšne obliekala odev slovenských predkov, ktorých dedičstvo si veľmi vážila. Starala sa o kroje, a naučila sa od staršej generácie ako s nimi zaobchádzať. Snažila sa zachovať pôvodný odev, nový nechala ušiť podľa autentického. Sama šila ľudové oblečenie pre krojované bábiky, ale sa naučila aj „glancovať“ sviatočnú modrotlačovú „ketínku“.

Spolupracovala pri výchove mladšej generácie, viedla detskú tanečnú skupinu, sprevádzala ju do tanečného tábora a na súťaž Kto čo vie.

Vo Folklórnom spolku Zelený veniec pracovala ako dobrovoľná pomocníčka. Keď sa kolektív rozhodol, že na pamiatku slovenských predkov vytvorí na cintoríne park starých náhrobných kameňov, neváhala, a aktívne sa zapojila do práce.

Aj na celoštátnej úrovni pomáhala uchovávať slovenskú kultúru ako pomocníčka na detskej prehliadke v Sarvaši, či na Dni Slovákov v Maďarsku, a pravidelne sa zúčastňovala na odborných dňoch a konferenciách vedúcich slovenských národopisných zbierok.

Pestovala tradičnú gastronómiu v rámci dňa zákuskov tzv. Sladká sobota alebo pripravovala jedlá pre žencov na podujatí Žatva v Strieborných Viniciach, naučila sa miesiť svadobný koláč, piecť šišky, a pyšne ponúkala v spoločnosti koláče jej starej matere. Verejnosť ju mohla vidieť aj v seriáli slovenského magazínu Domovina s názvom „Žračka“, v rámci ktorého členovia tanečnej skupiny varili tradičné sedliacke jedlá podľa receptov publikácie Takto varila starká.

Vedela, že s ečerskými tradíciami úzko súvisia náboženské tradície, ktoré určovali každodenný život našich predkov. Vo sviatočné dni pyšne nosila v sprievode vlajky, starala sa o aktualizáciu zdobenia jedinej kamennej búdky. Celé roky s radosťou zbierala kvety na kvetinový koberec na sviatok Božieho tela, často vymýšľala nové motívy.

Členovia Tanečnej skupiny Zelený veniec a Petruška ju na poslednej ceste odprevadili krojovaným „svadobným” sprievodom s trubačmi. Pri hrobe sa s ňou lúčili jej obľúbenou baladou Starala sa moja mať.

Starala sa moja mať,
ďe ja buďem svadbu mať,
ftom ečerskom cintoríňe,
tam mi buďe banda hrať.

Tá hrobárska motika,
to mi buďe muzika
a ten Pámboh najmilejší,
on mi buďe starejší.

A na ňebe hvjezďičke,
to mi budú družičke,
a na ňebe anjelová,
oni budú družbová.

Tá Panenka Márija,
to mi buďe zásetka,
svatá Anna, svatí Jozef,
oňi budú hosťijá.

https://www.slovenskezahranicie.sk/sk/udalost/767/detviansku-krajansku-nedelu-podporilo-veselie-dolnozemskeho-dvora