Čo všetko dnes môže symbolizovať „slovenskosť“?

Ako študentka som tancovala v súbore a viackrát sa stalo, že aj v zahraničí sme boli ubytovaní v rodinách. Oni sa o nás starali z láskavosti, bez finančnej odmeny. Na poďakovanie sme im nosili darčekové predmety – papriku z Kalocse, tokajské víno, vyšívané záložky, krabičky, typické maďarské predmety, či pochúťky, pekné, ale v podstate zbytočné veci.

Každá krajina, každý národ má svoje symboly, predmety, melódie, ktoré sa vo svete automaticky spoja s daným štátom. Vtedy (pred našim letopočtom), nebolo ľahké nájsť niečo pekné a zároveň užitočné pre cudzincov. Nie ako v súčasnosti, keď magnetky na chladničku sú esenciou, ale aj zbierkou tráum danej krajiny.

Ďalšou otázkou je, či sa národnosti stotožňujú so symbolmi štátu, v ktorom žijú už stáročia – napríklad ako sme na tom s Rubikovou kockou my Slováci v Maďarsku? Alebo sa nám zachveje srdce skôr pri tatranskom čaji? Máme vôbec niečo, čo pre nás Slovákov v Maďarsku symbolizuje slovenskosť, alebo sa to mení podľa regiónov? Čo je tým predmetom, ktorý povie: To sme my, Slováci v Maďarsku? (Klobása do tejto kategórie nepatrí, tá je skôr zážitok ako symbol.)

Slovenskosť totiž nie je len vlajka či hymna. Býva v modrotlačovom obruse na sviatočnom stole, v tanieri s ľudovým ornamentom, z ktorého jedávala stará mama, vo výšivke na stene, čo prežila generácie. Niekedy však býva aj v zdanlivo obyčajných veciach – v starom stroji, v náradí, ktoré si starí rodičia kúpili ešte na Slovensku, priviezli so sebou domov a opatrovali ho ako najväčší poklad. Lebo to nebolo len železo a drevo – to bola spomienka na ďalekú rodinu a spoločné korene.

A potom je tu ešte niečo, čo sa nedá zabaliť do darčekového papiera. Domáce požehnanie, ktoré šepkala starká pri večeri. To nie je na predaj v obchode so suvenírmi. Ale možno práve to je tá originálna slovenskosť? Kde teda hľadať naše symboly? Možno práve v tom, čo si nesieme z generácie na generáciu – nie v regáloch so suvenírmi, ale v kuchyniach, na povale, v starej truhlici. Spýtali sme sa našich čitateľov: „Máte doma predmet, pieseň alebo knihu, ktorá pre vás symbolizuje slovenskosť?“

Anna Istvánová, Budapešť/Slovenský Komlóš:

– Áno, mám knihu, ktorá mi pripomína, že som Komlóšanka. Pre mňa slovenskosť znamená to, že som Komlóšanka. Máme zbierku slovenských ľudových piesní „Žiaľ, žiaľ, žiaľ mi je...“, ktorú zostavil Miroslav Brna. Tieto ľudové piesne mi pripomínajú môj domov, že mám komlóšsku identitu, čo v mojom prípade – ako aj v prípade mnohých Komlóšanov – znamená zároveň aj slovenskú identitu. Ja som od malička spievala piesne z tejto zbierky. Od svojich ôsmich-deviatich rokov som veľmi veľa spievala sólo na rôznych školských, mestských, ale aj na iných podujatiach, napríklad keď sme zo školy išli na nejaký kultúrny zájazd, či vystúpenie. V detstve som si však neuvedomovala, že je to súčasť mojej identity, ja som takto vyrastala, bolo to pre mňa prirodzené, samozrejmé. Pamätám si moment, keď som si to uvedomila. Už som bola dospelá a bola som v zahraničí. Mala som práve osobnú krízu, zažila som jednu smutnejšiu udalosť. Vtedy prvé, čo mi napadlo, boli práve texty týchto ľudových piesní z domova, ktoré mi dodávali útechu. Vtedy som si uvedomila našu veľmi silnú komlóšsku slovenskú identitu. Sú to aj smutné piesne, ale v zbierke sa nachádzajú aj žartovné, dokonca aj trošku pikantné, ako napríklad aj moja najobľúbenejšia „Kero je to tá ulica, čo v nej býva tá vdovica...“ Tieto piesne podľa mňa odrážajú aj základné piliere komlóšskej identity, akými sú napríklad sloboda a možnosť voľby akosti svojho života, kritický postoj voči svetu, ktorý sa prejavuje aj v humore a irónii. Aj v tej mojej spomínanej kritickej situácii mi tieto piesne pripomenuli rodinu a domov, že sa vždy mám kam vrátiť, že vždy budem mať možnosť odkiaľ znovu začať. Toto prostredie mi poskytuje pocit bezpečia, v čom ma potvrdili rôzne životné skúsenosti, ako napríklad smrť mojej starej mamy. Vo veľkomestách to nebadať, ale doma tak užšie, ako aj širšie okolie presne pozná, aké sú patričné zvyky v jednotlivých životných situáciách, čo potrebuje napríklad jedna smútiaca rodina. Ešte stále sú tam prítomné zvyklosti, na základe ktorých funguje tento mikrosvet. Pritom prístup k ostatným je diskrétny a taktný, neodsudzuje a neublíži, skôr jedinca podporuje a nechce zasahovať do jeho intímneho života. Uvedomila som si to až vtedy, keď som sa dostala preč z tohto prostredia. Dodáva mi to však istotu, že mám silné zázemie, na ktoré – aj napriek tomu, že už nežijem doma – sa vždy môžem spoľahnúť.

Anna Kondacsová, Čemer/Sarvaš:

– Keď sme sa s rodinou presťahovali zo Sarvaša na Čemer ako „zlaté hodnoty“ sme si priniesli so sebou krosná, šijací stroj, zabíjačkové nádoby, náradie, tkaniny a iné tradičné predmety. Teším sa, že na Čemeri ich používajú v Slovenskom oblastnom dome. Moja práca učiteľky slovenského jazyka a národopisu tiež prispela k farebnej mozaike zaujímavého a živého spracovania miestnych zvykov. Obdivujem tradičné čemerské kroje. Aj ja som si obliekla tento ľudový odev pri rôznych príležitostiach: keď sme sa stretli pri potoku na Veľký piatok, na sviatok Božieho tela v kostole, alebo na zabíjačky. Vyrastala som v slovenskom prostredí na Dolnej zemi, na sálaši v Irminčoku a na dedine, v Kardoši. Obyvatelia tejto oblasti boli vždy hrdí na svoje hodnoty. Žili sme v skromných podmienkach, ale zaujímavé boli pre nás rodinné zábavy, svadby, zabíjačky, na ktoré sme sa vždy tešili. Rodičia nás naučili všetky „pracovné fortiele“ okolo domu. Pamätám si, ako tkala moja mama pokrovce a ako otec plietol povrazy. Náš sálašský život sa už vytratil, ale nezmizli tie mravné ponaučenia a užitočné rady, ktoré sme dostali od rodičov a starých rodičov. Som rada, že v mojej knižnici som si zachovala mnoho slovenských kníh o zvykoch a CD platní so slovenskými piesňami. Pokiaľ vládzem, aj dnes varím domáce slovenské jedlá, napríklad polievky a pečiem tradičné koláče a zákusky.

Katarína Szabóová Szászová, Kétšoproň:

– Áno, doma mám viacero predmetov, ktoré pre mňa symbolizujú „slovenskosť“. Ako učiteľka slovenčiny mám veľa slovenských kníh, najmä jazykové príručky a učebnice, ktoré využívam pri svojej práci. Okrem nich mám aj modlitebnú knihu, ktorú som dostala ako dar od farára Juraja Petrovszkého. V mojej knižnici sa nachádza aj Starý zákon a Obrázková Biblia, ktoré pre mňa predstavujú dôležitú súčasť tradície. Mám aj viacero slovenských cédečiek, mnohé z nich som si kúpila na Slovensku, keď som študovala v Nitre. Stále mám aj zošity, do ktorých som si robila poznámky na SAS-e v Bratislave. Okrem kníh mám doma aj pekný kríž a sviečku, ktoré sme dostali od priateľov z Hriňovej. Tieto predmety mi pripomínajú priateľstvo a pekné spomienky. Musím však povedať, že slovenskosť cítim predovšetkým v srdci. Počuť krásnu slovenskú reč, hovoriť po slovensky, spievať slovenské piesne a učiť deti tento prekrásny jazyk – to je pre mňa slovenskosť.

Juraj Szolár, Békešská Čaba:

– Pre mňa to, čo najviac symbolizuje slovenskosť, je všeobecne známy Tranoscius, ktorý patril mojej starej mame. Chodievala s ním do kostola, spievali z neho žalmy na Vianoce, na Veľkú noc, pri bdení pri mŕtvych či pri narodení – sprevádzal ma celým mojím životom. Dodnes, keď sa pozriem na policu s knihami, vynárajú sa mi v pamäti rodinné sviatky. Druhou dôležitou spomienkou je Mihalda, o ktorej nám v detstve rozprávala moja mamička. Je to kniha proroctiev, ktorej som ako mladý neveril, no nanešťastie dnes obsahuje predpovede, ktoré sa do bodky napĺňajú. Každé jedno proroctvo sa stalo skutočnosťou. Medzi nimi je najhrôzostrašnejšia predpoveď o veľkej vojne, ktorá zúri v našom susedstve. O nej Mihalda píše, že sa v polovici 21. storočia zmení na svetovú vojnu, v ktorej zahynie veľká časť ľudstva, a až potom príde Spasiteľ a večný mier. Tieto dve knihy sú tým, čo mi najviac pripomína moju slovenskosť.

(Greguš, ik, la-)

Foto: autori