V 17. storočí boli severné, teda slovenské stolice Uhorska (Orava, Turiec, Liptov) husto osídlené a ich obyvatelia trpeli nedostatkom úrodnej, obrábateľnej pôdy.

Navyše zemepanské vykorisťovanie a náboženský útlak poddaných spôsobili, že obyvatelia týchto krajov svoje ťažké položenie riešili sťahovaním do úrodnejších južných častí krajiny. Keďže pre väčšinu z nich sťahovanie nebolo dovolené, na konci 17. storočia a začiatkom 18. storočia to riešili aj útekmi smerom na juh. Kým sa po desaťročiach rôznymi cestami dostali až na Dolnú zem, ich predkovia na ceste za chlebom a slobodou podstúpili veľa prekážok. Kým sa natrvalo usadili, neraz prešli viacerými krajinami a dedinami. Smer prúdenia utečencov zo severu na Dolnú zem prechádzal najčastejšie koridorom cez Novohradskú a Peštiansku stolicu, po trase Balašské Ďarmoty – Asód – Pešť – Piliš – Alberti – Békešská stolica. Svedčia o tom najmä súpisy utečeneckých poddaných z rokov 1720 a 1723, ktoré prezrádzajú nielen to, kde sa na ceste usádzali, ale aj to, že v niektorých obciach sa počas sťahovania vymenilo obyvateľstvo až trikrát. Niekoľkí z utekajúcich sa v Novohrade natrvalo usadili, ale ako potvrdzujú aj súpisy, väčšina z pôvodných obyvateľov a putujúcich z miesta na miesto Novohradskú stolicu opustila. Z uvedených súpisov sa môžeme dozvedieť, že z jednotlivých obcí túto stolicu do roku 1720 opustilo viac ako sedemtisíc poddaných. Niektorí z nich sa posunuli iba do susedných stolíc, väčšina z nich po „medzipristátí“ putovala rovno do cieľovej stanice na Dolnej zemi. Ani tam to pre všetkých ešte nebola konečná zastávka, po rokoch oni alebo ich potomkovia v rámci druhotnej kolonizácie dolnozemských území hľadali nové, lepšie príležitosti usadiť sa najmä v ďalších novovznikajúcich osadách neosídlenej Dolnej zeme. Na konkrétnych príkladoch jednotlivých rodín (v súpisoch uvádzali iba ich čeľadných otcov), uvedených v súpise utečených z roku 1720 a 1723 z Novohradskej stolice, môžeme sledovať ich cestu do konečného cieľa. Úteky vtedy spisovali a prerokovávali na stoličných kongregáciách nielen komisári, ale následne ich riešil aj súd v Lučenci. Stoličná vrchnosť bola prostredníctvom svedkov uvedených v súpise dobre informovaná o tom, kto, kedy a kde od miestneho zemepána ušiel a ku ktorému prešiel, alebo kde ušiel. Oficiálne okresné súpisy prezrádzajú, že z vtedajšieho okresu Lučenec ušlo 542, Modrý Kameň 329, Fiľakovo 318 a z okresu Sečany 242 poddaných rodín, čo je spolu na priemerný počet rodín viac ako sedemtisíc osôb. Kým obyvateľstvo zo slovenských obcí okresu Modrý Kameň a Lučenec hľadalo usadlosti v južnej časti Novohradskej stolice a v Peštianskej a Békešskej stolici, časť obyvateľov maďarskej národnosti z okresu Fiľakovo a Sečany sa usádzala v Hevešskej stolici a Jazygovo-kumánskom dištrikte. Kým veľa rodín a osôb usadených podľa tohto súpisu v Peštianskej stolici opustilo svoje usadlosti veľmi skoro, niektorí, medzi nimi už aj ich potomkovia, až po desiatkach rokov.

Ako príklad som si zo súpisu vybral útek Juraja Cicku z Dolných Strhár do Jače, ležiacej v Peštianskej župe na hranici z Novohradskou župou. Tabuľkový, po latinsky písaný súpis z roku 1720 je nasledovný: Dolné Strháre: Mená svedkov, ktorí potvrdzujú, ktoré rodiny z obce ušli, pred koľkými rokmi, v akom počte a kde, u ktorého nového zemepána sa usadili. Do tohto roku z obce zbehlo s uvedením mena čeľadného otca až dvadsať rodín. Svedkovia: Ján Králik, 70-ročný poddaný Štefana Koháryho – richtár, ďalej Ján Petrus 50-ročný, Martin Petrus 45-ročný a Juraj Križan 45-ročný. Piaty v poradí v tabuľke uvedený zbeh je Georgius Cziczka, Koháryho poddaný. V súpise sa uvádza, že utiekol pred šiestimi rokmi s 8-člennou rodinou do Acse (Jača) v župe Pestiensi (Pešť) od zemepána Štefana Koháryho ku šľachticovi Kohárymu a rodine Vayovcov. Ešte pre úplnosť ďalší poddaní z Dolných Strhár podľa tohto súpisu ušli takto: Michal Ďuricov (Ďurica) do Szent Márie (Heveš), Ján Fergeš, Juraj Fergeš, obidvaja do Mohory (Novohrad), Martin Križan do Rimócu (Novohrad), Ján Križan do Alberti (Pešť), Ján Ganden do Paloty (Pešť), Andrej Križan do Bakó (Novohrad), Štefan Pavlík do Išasegu (Pešť), Ján Králik a Ján Demikát do Szent Márie (Heveš), Michal Mišov do Alberti (Pešť), Pavol Mišov do Čaby (Békeš), Ján Sabo, Juraj Sabo do Alberti (Pešť), Ján Rozlaky na neznáme miesto, Ján Seljak do Asódu (Pešť), Ján Frčka senior a Ján Frčka junior do Balašských Ďarmôt (Novohrad), Ján Frčka do Alberti (Pešť). S menami Frečkovcov (pôvodne Frčkovcov) sa možno aj dnes stretnúť nielen na pomníkoch balašskoďarmotského cintorína, ale aj naživo v uliciach mesta. Porozprávať sa s nimi môžete už iba po maďarsky. Tristo rokov od odchodu za chlebom a slobodou do neznáma zohralo v novom prostredí svoju úlohu. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, že koľko a ktorí z ďalších 19 utečených z Dolných Strhár si pri hľadaní nového domova zmenilo pravé priezvisko na pomiestne Strhársky, Strehársky (v Srbsku Kysáč, Pivnica, Selenča), Strhár, Strehár (v Srbsku Erdevík, Nový Sad), ktoré sa dodnes vyskytujú medzi dolnozemskými Slovákmi. Ešte väčší zoznam utečených z rokov 1720 a 1723 poznáme zo susediaceho Veľkého Lomu, skadiaľ do Jače prišlo až 17 rodín – Pavla Hrahu, Martina Hrehu, Juraja Melicha, Jána Skošku, Mateja Skošku, Juraja Kina, Martina Šimka, Michala Husárika, Ondreja Chudíka, Jána Krajčiho, Mateja Diablika, Jána Ročiaka, Martina Ročiaka, Michala Košku, Pavla Beňveša, Juraja Beňveša a Martina Beňveša, menší zoznam do Maglódu - Pavol Varga, Ondrej Zantalog, do Išasegu Šimon Zantalog, Ondrej Zantalog, Juraj Hrehov, Martin Hrehov, Tomáš Šiar, do Boťánu Tomáš Husárik a do Hevízu Matej Krajčo. Poďme však po pôvodnej stope dolnostrhárskeho Juraja Cicku. Podľa výpovede svedkov sa jeho rodina mala v Jači usadiť roku 1714 a iste sa tu musela aj po meči rozrásť, keď pri ďalšej väčšej, už slobodnej vlne sťahovania Slovákov do Banátu sa do Kovačice vydali z Jače aj rodiny Cickovcov. Po prijatí Tolerančného patentu vydaného Jozefom II. (1781) sa otvoril Banát aj pre evanjelikov, a tak v roku 1803, čiže po ôsmich desaťročiach pobytu v Jači, medzi prvými zakladajúcimi a tým aj prvými obyvateľmi tejto osady a majiteľmi pridelených pozemkov v Kovačici boli aj dvaja Cickovci z Jače. Je známy zoznam prvých rodín, ktorým v novozaloženej Kovačici pridelili zem. Boli to predovšetkým rodiny zo severného Novohradu, ktorých už predtým v roku 1783 na žiadosť grófa Gabriela Buttlera do jednej časti Banátu verboval pôtorský farár Matej Baráni, ktorý sa o rok neskôr stal aj vôbec prvým evanjelickým farárom v tejto časti Uhorska. Kým prví Kovačičania pochádzajúci zo severného Novohradu prišli najskôr v rokoch 1785 – 1786 do banátskeho Bardánu a Ečky a až v roku 1802 – 1803 sa presunuli do vznikajúcej Kovačice, Cickovci sem prišli roku 1803 rovno z Jače. V zozname pod číslom 93 je poznačené, že Matej Cicka prišiel do Kovačice z Jače a dostal s rodinou na obrábanie 48 jutár ornej pôdy, 20 jutár lúky, 2 jutrá pod vinicou – spolu 70 jutár poľnohospodárskej pôdy. Pod číslo 112 je zase uvedený Ján Cicka, prisťahovalec z Jače, ktorý dostal s rodinou 36 jutár ornej pôdy, 15 jutár lúky, 1 jutro pod vinicu – spolu 52 jutár poľnohospodárskej pôdy. Cickovci neboli jediní z Jače, ktorým ako prvým obyvateľom novozaloženej Kovačice bola pridelená zem a stali sa tak aj jej zakladateľmi. Žiada sa ešte dodať, že prví Slováci, ktorí sa usadili v Jači ešte v čase zákazu sťahovania a ušli z tejto osady do niektorej dolnozemskej osady, sú nositeľmi priezviska Jačiansky (napríklad v Kysáči v Srbsku a v Nadlaku v Rumunsku). Aj kovačických Cickovcov žije viac nielen v Kovačici, ale aj v susednej Padine. V Kovačici je to napr. insitný maliar Pavel Cicka a v susednej Padine evanjelický farár a predseda kňazských konferencií SEAVC v Srbsku Ján Cicka.

V Jači dodnes žije ešte šesť rodín s priezviskom Cicka, medzi nimi aj rodina Michala Cicku (na našej snímke). V Jači ma prekvapila výborná znalosť slovenského jazyka všetkých starších cirkevníkov. Škoda, že sa tu aspoň z času na čas nekonajú bohoslužby aj po slovensky, staršia generácia by to iste privítala. Podobných prípadov, keď po desaťročiach usadenia prvých Slovákov v osadách Peštianskej stolice sa ich potomkovia vybrali osadiť sa ešte nižšie v Panónskej nížine, je množstvo. Napríklad založenie Kysáča v Báčke v rokoch 1773 – 1804 významne ovplyvnil v rokoch 1776 – 1827 príchod takmer 200 slovenských osadníkov z 25 obcí z južnej (maďarskej) časti Novohradskej stolice, najviac z Terian (Terény), Luciny, Šámšonu, Guty, Veňarca. Ako zo zistenej skutočnosti vyplýva, v Jači a v Kovačici žije dodnes viac rodín s priezviskom Cicka, ale v pôvodnom bydlisku – Dolných Strhároch po odsťahovaní na Dolnú zem nežije nikto. Táto skutočnosť z pohľadu sťahovania Slovákov v čase feudalizmu na Dolnú zem je typická pre viaceré terajšie obce v slovenskej časti Novohradu. Postupným vysťahovaním sa stali málopočetné a s viacerými najstaršími pôvodnými priezviskami ich obyvateľov sa môžeme stretnúť práve na Slovákmi obývaných územiach Maďarska, Srbska a Rumunska.

Ján Jančovic

Foto: autor