Jazykovedný ústav Maďarskej akadémie vied (MTA) začiatkom apríla uskutočnil fórum s názvom „Stretnutia jazyka a kultúry v získavaní vedomostí v 21. storočí“.

Prvý deň trojdňovej série odborných prednášok venovali organizátori národnostiam. Tematický deň mal názov „Teória a prax jazykovej mapy 3. – Národnostná panoráma Maďarska“. V krásne obnovenom Kultúrnom centre „Lóvasút Kultúrális és Rendezvényközpont“ obkolesenej lesmi Budínskych vrchov si prítomní mohli vypočuť aj prednášku našich odborníčok z Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) Tünde Tuškovej a Alžbety Uhrinovej.

Prítomných odborníkov a záujemcov privítal riaditeľ Jazykovedného ústavu MTA Gábor Prószéky, ktorý vo svojom krátkom príhovore upriamil pozornosť na jazykové aspekty hendikepovaných: nevidiacich, ktorí sú vylúčení z používania grafickej podoby jazyka i nepočujúcich, ktorých posunková reč má od roku 2009 zákonom uznaný štatút jazyka. Popri hovorených jazykoch aj v ich prípade ide o zaujímavé pole bádania pre jazykovedcov. Aj preto každú prednášku lingvistického fóra prekladali nepočujúcim záujemcom tlmočníčky posunkovej reči.

Na prvej téme „Multimodálnych semiotických repertoárov, ideologickej polyfónie – Mapy kritickej jazyko(vedy)“, ktorú pripravila Csilla Barthová z Výskumného centra pre viacjazyčnosť MTA, si prišli na svoje odborníci – jazykovedci, pre laickú verejnosť samotná prednáška nebola o nič ľahšie stráviteľná ako jej titulok. O to viac zaujala odborne menej pripravenú časť publika prednáška Marie Erbovej z Germanistického ústavu Filozofickej fakulty Univerzity Loránda Eötvösa (ELTE) s názvom „Náučné chodníky Nemcov v Maďarsku: nové prvky v jazykovej – semiotickej mape“. M. Erbová porozprávala prítomným o zaujímavej iniciatíve Celoštátnej samosprávy Nemcov v Maďarsku – budovania náučných chodníkov v Nemcami obývaných obciach Maďarska v záujme posilňovania miestnej nemeckej kultúry a identity modernými, udržateľnými prostriedkami, resp. posilnenia spolupráce medzi miestnymi nemeckými národnostnými spolkami, inštitúciami a organizáciami. Tieto náučné chodníky s jednotným stvárnením informačných tabúľ majú vopred určené parametre a kritériá a mimoriadne sa osvedčili. Lákajú nielen Nemcov, ale aj príslušníkov väčšinového národa, ktorí sa hravou, interaktívnou formou môžu zoznámiť s kultúrnymi tradíciami Nemcov danej obce. V súčasnosti ich je po krajine päť a tohto roku otvoria pre verejnosť ďalšie tri. Ide o skvelý nápad, ktorý by sa mohol osvedčiť aj v prípade našich obcí. Viac informácií i videá o projekte nájdete na stránke lehrpfad.hu.

V nasledujúcej prednáške oboznámil prítomných so „Vznikom arménskeho písomníctva“ Alex Avanesianz Arménskeho kultúrneho strediska. Následne riaditeľ Srbského inštitútu Pero Lastić a kultúrna antropologička Szofia Káplánová prezentovali výsledky svojho spoločného výskumu o „Názvoch ulíc a miestnych jazykových, kultúrnych tradíciách v zrkadle Srbmi obývaných osídlení v Maďarsku“.

Riaditeľka VÚSM Tünde Tušková a spolupracovníčka inštitútu Alžbeta Uhrinová priniesli na fórum prednášku s názvom „Zaznamenanie viditeľnosti jednej slovenskej komunity v Maďarsku – Jazyková mapa zo série podujatí 300-ročnej Békešskej Čaby 2“. Ide o aktualizovanú verziu prednášky, ktorá odznela na Konferencii živých jazykov. Ako to aj z názvu vyplýva, zaoberá sa analýzou vlaňajších slávnostných podujatí usporiadaných k 300. výročiu znovu osídlenia Békešskej Čaby a ich slovenskými stopami. Zastupiteľský zbor Békešskej Čaby poveril prípravou a realizáciou slávnostných programov pamätný výbor pozostávajúci z vedúcich kultúrnych inštitúcií, miestnych historikov, výchovno-vzdelávacích odborníkov a predsedu Čabianskej organizácie Slovákov ako jediného národnostného zástupcu, čo svedčí o etnickom nepomere charakteristickom pre prístup výboru a pre celú sériu podujatí. „Treba však pripomenúť fakt, že primátor mesta v plnej miere podporoval a považoval za svoju srdcovú záležitosť prízvukovať slovenské súvislosti osláv,“ zdôraznila T. Tušková. Prednášateľka následne podrobnejšie pomenovala konkrétne fakty, ktoré sprevádzali štyri hlavné akcie jubilejného roka: otvárací slávnostný galaprogram v Jókaiho divadle, Festival cestovania v čase (na ktorom oživili príchod osadníkov v roku 1718), odhalenie sochy sv. Štefana na Hlavnom námestí a slávnostná posviacka obnoveného Veľkého evanjelického kostola. Riaditeľka VÚSM musela s poľutovaním vymenovať príklady snáh o zľahčovanie, neraz zamlčanie slovenských súvislostí, resp. koreňov mesta počnúc detailmi vizuálnych prvkov až po vysviacku Veľkého evanjelického kostola, na ktorom jedine Slovo Božie pred oltárom zaznelo v slovenčine a s výnimkou príhovoru štátneho tajomníka Úradu vlády zodpovedného za cirkevné a národnostné vzťahy vo zvyšných sa aktéri vyhýbali výrazu „Slovák“, namiesto neho používali radšej opisy ako „naši predkovia, ktorí sa prisťahovali“, „predchodcovia pochádzajúci zo severných území“, „skupiny osadníkov“, či „usadlíci v dôsledku hromadnej migrácie“. Pritom riaditeľka VÚSM spomenula aj pozitívne príklady, ako napríklad programy organizované Celoštátnou slovenskou samosprávou v Maďarsku ku Dňu Slovákov v Maďarsku, alebo aktivitu Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku, vďaka ktorej boli citeľne prítomné aj slovenské vizuálne prvky ako dvojjazyčné tričká, tašky, šálky a pod. Svoju prednášku uzavrela konštatovaním, že hoci slovenčina sa v rámci série podujatí dostala na svoje hodné miesto, bola však k tomu potrebná iniciatíva a vytrvalá práca slovenských činiteľov, ba niekedy až boj s niektorými zástupcami moci. Autorky štúdie považujú takéto zastupovanie záujmov miestnej slovenskej komunity za správne a nasledovaniahodné.

Oveľa veselšia nebola ani prednáška Melindy Rézművesovej zo Združenia programového úradu pre verejné vzdelávanie a rozvoj vidieka o „Dedinskej jazykovej mape rómskej komunity v Maďarsku“. Ako prezradila, Rómovia sa často stretávajú s neochotou úradov a vyjadreniami spoluobčanov tipu: „nehovor po cigánsky, hovor tak, aby som aj ja rozumel“, čo vyústilo do rýchleho vymierania rómskeho jazyka (beášskeho i olašského). Upriamila však pozornosť aj na silu občianskych aktivistov, ktorí svojou oduševnenou činnosťou dokážu dosiahnuť ďalekosiahlejšie účinky, ako by azda sami dúfali.

Bulhari nie sú v Maďarsku autochtónnou národnosťou, väčšina z nich sa prisťahovala do krajiny za prácou, a preto ani nežijú v jednotných komunitách, neexistujú v krajine bulharské jazykové ostrovy. Aj o tom hovorila Krisztina Menyhártová zo Slovanského a baltského filologického inštitútu Filozofickej fakulty Univerzity ELTE vo svojej prednáške „Jazyková mapa Bulharov v Maďarsku“, v ktorej sa zamerala predovšetkým na bulharské písomné pamiatky (hlavne pamätné tabule) na verejných priestranstvách.

Po obednej pauze Tímea Anita Bockovacová zo Slavistického ústavu Filozofickej fakulty Univerzity v Päťkostolí (Pécs) oboznámila prítomných s „Jazykovou mapou Chorvátov v Maďarsku ako novou výskumnou oblasťou“, resp. ich prístupmi a možnosťami. Vo svojej prednáške rozprávala o. i. o dôležitosti senzibility spoločnosti, aby napr. národnostné spoločenstvá a ich samosprávy pociťovali nutkanie využiť možnosti núkané národnostným zákonom a žiadali napr. o umiestnenie tabúľ miest a obcí v ich národnostnom jazyku, ako to úspešne spravili Nemci a Chorváti v Päťkostolí. Poukázala ďalej na problém dobre známy aj pre nás – o strate žiakov, ktorí vstúpia do národnostných škôl, ale na našich vysokoškolských odboroch už absentujú, z čoho podľa jej slov bude do desiatich rokov prameniť vážny nedostatok pedagógov.

Názov prednášky Eszter Gergyeovej z Vedeckej doktorskej školy o vzdelávaní a spoločnosti Univerzity v Päťkostolí znel „Tu žijú naši Bajáši... – Výskyt a symbolická funkcia bajašských jazykových prvkov v jazykových mapách“. Popri známych problémoch rómskej menšiny prednášajúca upozornila na význam takých „drobností“, akými sú národnostné nápisy na školských miestnostiach, alebo návod na používanie automatu na kávu, ktoré evokujú v deťoch pocit, že ich jazyk je rovnako použiteľný ako ten väčšinový.

V záverečnom bloku sa záujemcovia mohli od troch prednášateľov z Výskumného centra pre viacjazyčnosť MTA dozvedieť ešte o „Jazykovej mape ako vzdelávacom zdroji v méhkerékszkej Rumunskej dvojjazyčnej národnostnej základnej škole“ (Anna Borbélyová), o „Jazykových ideológiách v škole: Semiotickej mape jednej nemeckej národnostnej školy“ (Borbála Pachová Heltaiová) a o „Križovatkách modalít, jazykov, kultúr – Jazykovej mape maďarských hluchonemých (SIKET˄VILÁG)“ (Péter Zalán Romanek).

Prednášky boli osožné nielen pre odbornú, ale aj laickú verejnosť zaujímajúcu sa o problematiku národností, resp. pre činiteľov na národnostnom poli. Ponaučenia a dobré nápady prezentované niektorými prednášateľmi môžu byť poučné, nasledovaniahodné a osožné aj pre nás, pre budúcnosť našej národnosti.

Zlatko Papuček

Foto: autor