Čemerskí Slováci, ale aj mnohí fanúšikovia folklórneho súboru Furmička, sa na Dušičky 1. novembra, ako vždy, zišli po deviaty raz, aby položili vecne a kytice kvetov k pravdepodobne poslednému čemerskému hrobu so slovenskými nápismi.

Viac ako dvesto spomínajúcich – od trojročných až po osemdesiatnikov, deväťdesiatnikov – sa obliekli do ľudových odevov, zobrali fakle a lampáše, aj tých bolo zo osemdesiat, a od Domu slovenských tradícií sa pobrali na cintorín vzdať hold pamiatke slovenských predkov v Čemeri, aj tým, ktorí čakajú na vzkriesenie niekde inde.

Cestou k hrobu Márie Pásztorovej sprievod spieval cirkevné piesne po slovensky, ba aj po maďarsky, aby sa mohli zapojiť aj spomínajúci, ktorí už neovládajú slovenský jazyk. Pri cintoríne ich už čakala otvorená veľká brána a organizátor sprievodu, novozvolená čemerská Slovenská národnostná samospráva, dokonca dostal aj ozvučenie. Vďaka tomu sa mohli prihovoriť reprezentanti väčšinovej samosprávy, ktorú zastupovala vicestarostka so slovenskými koreňmi Mária Tormayová Leštáková a poslanci Tamás Sipos a Ferenc Tihanyi. Za slovenský volený zbor vystúpil podpredseda grémia Dávid Magyar. Spevom ozvláštnili mysterióznu náladu sviatku všetkých svätých Enikő Horváthová a Orsi Szűcsová. Enikő pripomenula aj slová básnika ospevujúceho večné ticho. So svojimi spomienkami z detstva sa podelila novozvolená predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy Alžbeta Szabová.

Dojemne preniesla účastníkov sprievodu do sedemdesiatych rokov, keď si ešte pozostalí mohli dovoliť venovať sa svojim zosnulým niekoľko dní, možno celý týždeň. Zapaľovali tenučké, rýchlo horiace sviečky na hroboch každý večer, ale aj doma, v izbe pod obrázkom Ježišovho srdca. Na stolček, šámlik, postavili toľko sviečok, s koľkými príbuznými sa musela rodina rozlúčiť. Sviečky dohoreli do tla, niekedy zahoreli až do dreva. Malá Eržika na cintoríne pomáhala starej mame a mamičke, ktorá skoro ovdovela, porozkladať sviečky. Pritom zastrčila do zeme cukríky pre otecka. Často v tomto ročnom období pršiavalo, cukríky sa rozpustili, len papierik zostal. Malá sa tešila, že otecko si zamaškrtil na cukríkoch. Mamička s ľútosťou, ale s pochopením pre detský prejav smútku nad stratou otca trpezlivo vysvetľovala, kam sa cukríky podeli. Práve tak, ako stará mama. Večer na Dušičky prestierala slávnostne v kuchyni v tradovanom presvedčení, že 1. novembra sú hody našich zosnulých príbuzných. Prídu, aby s nami hodovali na večnú pamiatku. Keď vnučka ráno videla, že ani z jedla, ani z nápojov nechýba, sklamane sa čudovala. Stará mama mala vysvetlenie naporúdzi: bez fyzického tela sa len duchom dotknú perami jediva a pitia. „Ale vysoko si vážia starostlivosť a lásku, s akou sme hody zosnulých pripravili.“

Pietna spomienka sa skončila v rámci agapé v Slovenskom dome. Aj najmenšie deťúrence ľahko odkráčali cestu zo Slovenského domu na cintorín a späť do domu tradícií. Tešili sa, že je už tma a oni ešte nemusia byť v postieľkach, ale bavia sa spolu. Oni ešte bez sĺz dojatia v očiach, čo sa o dospelých povedať nedá, zato už s očakávaním adventného obdobia a blížiacich sa Vianoc.

tre-

Foto: Zsolt Bellus