V Šóškúte, v obci neďaleko Budapešti, v polovici septembra usporadúvajú púť, alebo ako sa tomu inde hovorí, hody. Na hodoch sa v Šóškúte jedia pečené kačice s kapustou a v husacej masti pečenými zemiakmi.

Tak mi to povedala členka Slovenskej národnostnej samosprávy v Šóškúte a členka Slovenskej národnostnej samosprávy Peštianskej župy Ivett Horváthová Körtvélyesi. Pravdepodobne tomu nebolo inak ani tohto roku 13. septembra. V predvečer hodov sa ešte konalo Popoludnie s polkou v podaní Šóškútskej mládežníckej dychovky pod vedením Sándora Kaszu. Takéto popoludnia možno nemajú dlhú tradíciu pútí v Šóškúte, zato najmä v posledných mesiacoch, keď nás všetkých sužuje pandémia a uzavretosť opantaná obavami z nákazy, sa tešia pravidelné popoludnia s polkou a inými tanečnými melódiami na dychovú nôtu na námestí pri kostole mimoriadnej obľube. V prvú júlovú sobotu, keď sa roky konáva Kapustníkový festival, si ani v Šóškúte nemohli dovoliť veľkolepé a mnohopočetné stretnutie. Milovníkom kapustníkov však akcia chýbala. Neraz sa vypytovali členiek Slovenskej národnostnej samosprávy pod vedením Nikolety Patocskaiovej, či sa tohto roku kapustníky nebudú piecť. Preto sa ženy dohodli s muzikantmi, presnejšie ich dirigentom, že spoja svoje sily. Jedni budú vyhrávať, slovenský volený zbor rozchýri výzvu.

Kto chce piecť, môže piecť, kto chutnať, ten ochutná a všetci si budú môcť zatancovať, ba aj zaspievať Haj, husičky, haj, cez zelený háj a ďalšie populárne melódie slovenského a nemeckého folklóru Peštianskej župy, ako aj dychovej tvorby slovenských a českých skladateľov. Pridali sa aj národnostná tanečná skupina Večernica i detský folklórny súbor Slniečko. Dôstojne sa vyobliekali do krojov. Dievčatá dostali na hlavu zapletené vrkoče, podaktoré aj s rozmarínom, vlasy umelecky zapletala Imola Tóthová a tancovačka sa mohla začať. Kto by bol smädný, či hladný, mohol si kúpiť niečo na pitie, či zjedenie v miestnej cukrárni, ktorá mala v ten deň dlhšie otvorené. O kapustníky, ktoré postupne ženy prinášali, bol veľký záujem. Za príspevok do zbierky si mohli záujemcovia zobrať dva – tri kúsky. Iste sa podaktorí postavili k stolu slovenskej samosprávy aj viackrát, iní si dali vysvetliť, čo tie kapustníky vôbec sú. Sedemnásť gazdiniek veľmi dobre vedelo, čo musia tieto šóškútske lahôdky obsahovať a pustili sa do pečenia aj napriek tomu, že sa súťaž nekonala. Od každej „pekárky“ očakávali, že upečie aspoň z kila múky, ale mnohí, či skôr mnohé, doniesli väčšie kapustníky, ktorých váha bola dobre cez kilo. Tentoraz nikto nevyhral 1. miesto a hodnotnú vecnú odmenu, ani brúsenú vázu, ani moderné krištáľové poháre, ako po iné roky. Ani starosta nerozdával žoviálne úsmevy. Slovenská národnostná samospráva zvládla odovzdanie darčekových poukážok a poďakovania aj bez neho. Členky samosprávy Gabriela Mrázová, Terézia Városiová Heffnerová, ako aj dcéra predsedníčky Emese sa na malom mieste pred kostolom šikovne zvŕtali, keď balili chutné kúsky do papierových vrecúšok. Ivett Horváthová Körtvélyesi mala za úlohu privítať hostí v mene samosprávy. Vynikajúca nálada panovala do zotmenia.

Vzhľadom na to, že v Šóškúte je počas hodov na obed pečená kačica, asi aj dobre známu ľudovú pesničku, ktorú ovláda dirigent S. Kasza len po slovensky a po nemecky by mali aspoň v tomto čase prebásniť na Haj, kačička, haj, na pekáč utekaj...

-etre

Foto: autorka