Michal Borguľa je predstaviteľom ľudovej spisby Slovákov v Maďarsku. Narodil sa 16. januára 1902 v Poľnom Berinčoku vo viacdetnej slovenskej roľníckej rodine. Nevie sa presne, z ktorej dediny na Slovensku sa pred tristo rokmi poddanská rodina Borguľovcov rozhodla vysťahovať na Dolnú zem, ale je zistené, že jeden z predkov Michala Borguľu sa na ceste na Dolnú zem najskôr usadil v Siráku, obci, ktorá leží v Novohradskej župe, na území Maďarska.

Podľa vtedajších zvyklostí slovenských poddaných, ktorí utekali pred zemepánmi, mal rod jeho matky práve priezvisko odvodené od naposledy opustenej dediny Sirák. Po dlhej ceste za chlebom a slobodou sa Siráckovci a Borguľovci natrvalo usadili na vtedy ešte pustatine, ktorá dostala názov Poľný Berinčok. Tam niekoľko desaťročí žili rody z otcovej a matkinej strany a je samozrejmé, že v tomto poľnom meste vyrastal aj Michal Borguľa. Už v mladosti, po vychodení základnej evanjelickej školy, musel tvrdo pracovať na prenajatom majetku, pretože jeho otec v tom čase narukoval do prvej svetovej vojny. Dá sa povedať, že už ako dvanásťročný chlapec sa stal živiteľom rodiny. Spolu s jedenásťročnou sestrou vykonávali zarovno s dospelými všetky roľnícke roboty. Namáhavá práca v detstve spôsobila, že Michal Borguľa chorľavel a potom zoslabnutý nevládal pomáhať otcovi, ktorý sa medzitým vrátil z vojny. Aby bol užitočný, začal externe študovať najprv na meštianskej, neskoršie na strednej hospodárskej škole. V škole sa mu darilo a tak si začal privyrábať doučovaním detí zo zámožnejších rodín. Neskôr sa mu podarilo získať miesto úradníka v Gyule a v Poľnom Berinčoku. V medzivojnovom období bol neraz terčom prenasledovania za prejavy národného a sociálneho cítenia, a vykonával verejnú obhajobu svojich rodákov v národnostných otázkach. V čase najkrvavejších volieb do národného zhromaždenia v tridsiatych rokoch minulého storočia, utrpel pri obrane žandármi bitých robotníkov zranenie, a za tento čin len o vlások unikol segedínskemu žaláru. V rodisku húževnato pracoval aj na kultúrnom a politickom poli. Ako člen a predseda Slovenského robotnícko – roľníckeho spolku sa zaslúžil o pozdvihovanie národného povedomia berínskych Slovákov. Rovnako si počínal aj ako predseda miestnej organizácie Strany slovenskej národnej jednoty a popredný činiteľ miestnej organizácie Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku. Prvotiny jeho literárnej tvorby boli vlastenecké verše uverejnené v slovenskom týždenníku „Sloboda“, vychádzajúcom v rokoch 1946 –1948 v Budapešti. Vo svojej predvojnovej tvorbe ostro reagoval na potláčanie slovenskej národnosti v Maďarsku, keď vo svojich článkoch, používal pseudonym Michal Sirácky. V roku 1947 sa s celou svojou rodinou presídlil na Slovensko. Najprv sa usadil v Kolárove, kde si presídlenci z Maďarska založili prvé poľnohospodárske družstvo. O dva roky neskôr sa presťahoval do Nových Zámkov a po zhoršení zdravotného stavu v roku 1958 sa rozhodol natrvalo žiť v Nitre – Horných Krškanoch. Tam v pokoji rodinného domu a záhrady, chorľavý pokračoval v ľudovej spisbe. Písal svoje pamäti, sústreďoval dokumenty, spomienky svojich predkov a takto doplnil svoju bohatú knižnicu o zviazané a uchované rukopisy svojich diel. Príspevky publikoval v regionálnej tlači a v časopise Matičné čítanie. Z rukopisov a zo zhromaždeného materiálu roku 1979 napísal spolu s Ladislavom Švihranom knihu spomienok na život Slovákov v čabianskej oblasti, ktorá vyšla vo vydavateľstve Tatran, s názvom Tu sa usadíme. Roku 1988 vydala Matica slovenská z výberu jeho rukopisov tri práce sústredené do jedného diela Rozprávanie z Dolnej zeme. Písmák Michal Borguľa patril roku 1968 k tým Slovákom z južného Slovenska, ktorí sa zaslúžili, že Matica slovenská bola „z vôle ľudu obnovená“. Chodil po dedinách a mestách, kde žili jeho krajania a spolu s nimi navštevoval Bratislavu a Martin a burcoval, aby si národ, ktorý ich prijal ako svojich, viac všímal ich životné a národné problémy na južnom Slovensku. V Miestnom odbore Matice slovenskej v Nitre v rokoch 1968 – 1973 patril medzi najaktívnejších členov. Aj napriek chatrnému zdraviu sa dožil matuzalemského veku. Umrel v Nitre 27. marca 1998 a pochovaný je na novom cintoríne na Cabajskej ceste.

Ján Jančovic

Foto autor