Začiatkom júna Slovenská národnostná samospráva vo Františkove (IX. obvod Budapešti) usporiadala prednášku Márie Benczeovej s premietaním s názvom Slovenskí plátenníci – Plátenníctvo nie je len remeslo...

Účastníkov úvodom podujatia pozdravili poslankyne hostiteľského slovenského voleného zboru Zuzana Mátraiová a Katarína Bárányová. Mária Benczeová začiatkom svojej prednášky vysvetlila, že plátno je v podstate taká látka, ktorú zhotovili predovšetkým z jemného, bieleho vlákna z ľanu a z bavlny. Použili ho na výrobu spodnej a posteľnej bielizne, rôznych šiat a doplnkov. Slovenskí plátenníci boli tí predavači plátna, ktorí v 18., 19. ale ešte aj začiatkom 20. storočia vandrovali zo severných žúp Uhorska južnejšie, aby predali svoj tovar. Prednášku spestrili úryvky z knihy Károlya Eötvösa z roku 1900 s názvom Cestovanie okolo Balatonu (Balatoni utazás). V nej istý remeselník zo Sümegu, ktorý sa venuje výrobe modrotlače, chce odhaliť fortieľ zhotovenia kvalitnej textílie slovenských plátenníkov. Prednášateľka vyzdvihla, že výskumu slovenských vandrujúcich remeselníkov, vrátane plátenníkov, sa ako prvý venoval jeden z priekopníkov slovenskej etnografie Ján Čaplovič (1780 – 1847). Pritom k príprave svojej prednášky použila aj zdroje od iných autorov (A. Pecháň, A. Polonec, I. Kurčinová a B. Gunda). Ako rečníčka uviedla, slovenskí plátenníci pochádzali predovšetkým z Liptovskej, Oravskej, Turčianskej a zo Šarišskej stolice. V týchto severných, hornatých krajoch sa darilo menej rastlinám a plodinám ako južnejšie, avšak práve ľan je rastlinou, ktorá je odolnejšia aj voči nepriaznivejším podmienkam a vyhovuje jej tak klíma, ako aj pôda v horských oblastiach. Následne prednášateľka podala detailný prierez dejinami výroby textílií. Tiež podrobne opísala jednotlivé kroky spracovania ľanu až do podoby priadze. Záujemcov oboznámila aj s rôznymi spôsobmi tkania a štýlmi tkanív, ako aj pracovnými fázami po tkaní, akými sú bielenie, farbenie, zmäkčovanie a iné. Remeslo zaznamenalo rozkvet v 18. storočí, slovenskí plátenníci sa dostali aj mimo Uhorska, až do Malej Ázie, Ruska, Moldavska, na Krymský polostrov a na Balkán. Istý slovenský obchodník s plátnom v roku 1830 mal svoj sklad až v Alexandrii a v Jeruzaleme. Postupný úpadok slovenských plátenníkov nastal v 19. storočí, keď sa postupne a v čoraz väčšej miere rozšírila výroba textílií v manufaktúrach. V ďalšej časti svojej prednášky M. Benczeová opísala spôsob života vandrujúcich plátenníkov, ktorí často aj desať mesiacov boli ďaleko od svojej rodiny. Vybrali sa na dlhú cestu vo februári a vrátili sa občas až na vianočné sviatky. Pri odchode z domova manželka plátenníka pokropila voz a kone svätenou vodou, po odchode sa ešte zastavil pri kríži v chotári dediny, aby sa pomodlil. Cesta na jarmoky v južnejších oblastiach trvala dlho a často za nepriaznivých podmienok, po strmých a bahnistých cestách. Avšak plátenníkovi sa oplatilo zdolať tieto prekážky, pretože hneď po postavení svojho stanu na jarmokoch sa pri ňom vytvorili dlhé rady, o jeho tovar bol veľký záujem. Prítomní sa na prednáške dozvedeli aj to, že brigádu plátenníka tvorili gazda (remeselník) legéň (pomocník, ktorého aj v slovenčine nazvali týmto maďarským výrazom) a psík (12 – 15 ročný chlapček), ktorý vykonával tiež výpomocné práce a po určitom čase sa aj z neho stal legéň. Mária Benczeová pritom uviedla niekoľko príkladov zo slangu plátenníkov, Duje vietor napríklad znamenalo, že prichádzajú žandári, treba si dávať pozor. V prednáške odznelo ešte mnoho zaujímavostí, napríklad o jednotlivých vrstvách výrobcov a kupcov plátna podľa typu obchodovania a majetnosti, o ich domovoch, ktoré svedčili často o ich zámožnosti, ako aj o príčinách ich úspešnosti. Záverom si účastníci mohli pozrieť aj zábery z výstavy vyšívaných textílií na steny, ktorá bola nainštalovaná v Šáre, rodnej obci M. Benczeovej, počas interdisciplinárneho tábora Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM).

V následnej priateľskej besede sa prihovorili o. i. kulturologička, bývalá riaditeľka VÚSM Anna Kováčová, znalkyňa histórie Slovákov v Pešť-Budíne, resp. v Budapešti, ktorá spomenula niektoré ďalšie detaily zo života vandrujúcich slovenských remeselníkov. Účastníci si mohli vypočuť ďalšie zaujímavosti o plátenníkoch „z prvej ruky“. Bývalý, dlhoročný predseda Slovenskej samosprávy Jozefova (VIII. obvod Budapešti) Kazimír Kápolnai je totiž potomkom jedného z nich. Jeho starý otec Augustín Herkeľ z Oravskej stolice sa usadil v Mezőkövesde a K. Kápolnai inicioval v roku 2017 umiestnenie pamätnej tabule na jeho dome v mestečku medzi Jágrom a Miškovcom. Známa ľudová umelkyňa, výšivkárka Anna Illésová Botyánszka pôvodom z Veľkého Bánhedešu zase poznamenala, že početné bohaté ženy v békešsko-čanádskej oblasti si mohli dovoliť, že si nekupovali iba biele plátno, ale aj vyšívané. A či sa podarilo výrobcovi modrotlače zo Sümegu zistiť „tajomstvo“ kvality tovarov slovenských plátenníkov? Nechajte sa prekvapiť a prečítajte si state zo spomínaného diela K. Eötvösa.

(CsL)

Foto: autor