Slovenské divadlo Vertigo (SDV) usporiadalo druhý októbrový víkend 17. ročník medzinárodnej divadelnej prehliadky ochotníckych súborov s názvom „Spolu na javisku (i mimo neho)“. Dejiskom bol aj tentokrát kultúrny stánok Cervinus Teátrum v Sarvaši.

Na úvod 9. októbra predpoludním sa po pozdravných slovách pracovníčky SDV Márie Tóthovej slova ujala riaditeľka hostiteľskej inštitúcie Zuzana Dósová. „Divadlo je akýmsi spoločným jazykom a hlavne vtedy, keď ide o národnostné divadlo,“ zdôraznila a zároveň popriala obecenstvu, ako aj účinkujúcim súborom príjemné zážitky.

Ako prvý sa hlavne mladým divákom predstavil Divadelný súbor Jána Chalupku z Brezna inscenáciou Dievčatko so zápalkami podľa predlohy známej rozprávky H. Ch. Andersena. Predstavenie jedného z najstarších ochotníckych súborov na Slovensku vyniklo o. i. jednoduchou mobilnou scénou, skvelou choreografiou a v neposlednom rade vynikajúcimi, čistými hlasmi hlavných protagonistov. Snáď najväčšiu priazeň detí v hľadisku si získali vlci, ktorí jedia iba bio červíky a z ktorých jeden dokonca vyskočil medzi divákov a poskakoval z radu na rad. Napriek známemu smutnému koncu sa diváci mohli zamýšľať aj nad pozitívnymi „odkazmi“ inscenácie, ako napr. „Keď veríš svojim snom, tie sa stávajú skutočnosťou,“ alebo „Zázraky sa dejú, len im uver a hneď sa splnia.“ Vďaka organizátorom a podpore Slovenskej samosprávy Békešskej župy, ako aj slovenských volených zborov miest Békešská Čaba a Slovenský Komlóš v takmer preplnenom hľadisku sedeli žiaci z našich troch dolnozemských, dvojjazyčných škôl, ako aj z Kétšoproňu a z Kondorošu.

Popoludnie javisko patrilo Divadlu RAMAGU zo Spišskej Starej Vsi, konkrétne javiskovej adaptácii románu Daniely Kapitáňovej: Samko Tále – Kniha o cintoríne. Samko Tále má 44 rokov a dušu malého chlapca. Podľa noriem „normálnych“ ľudí, nuž, má o koliesko viac... On sám však hovorí, že ľudia sú takí a takí – a aj on je „nejaký“. Kto však môže ukázať na toho druhého prstom a povedať, že nie je normálny...? Možno sa jeho zmýšľanie na jednej strane vymyká bežným predstavám o myslení, na druhej strane však má mimoriadne vyvinutý zmysel pre pozorovanie ľudí a života okolo seba. Možno ani nie je vždy empatický, ale v podstate má dobré srdce a je hlboko vnímavý, úprimný a má svoje vlastné názory. V jeho spomienkach sa objavujú nielen „jeho“ ľudia, teda ľudia, ktorí dotvárali jeho život, ale skrývajú sa v nich aj znaky jednotlivých dejinných období, ktoré ovplyvnili aj jeho. Režisér predstavenia Vlado Benko použil – ako vo väčšine svojich réžií – minimalistickú scénu, ktorej dominuje brána do cintorína (alebo aj do života Samka?). Predstavenie je v podstate monodráma, obohatená postavičkami z bezprostredného okolia Samka, ktoré hrajú dve herečky, pričom atmosféru dokresľuje živá hudba. Je v ňom humor, ale aj sentiment, smútok, bolesť – a v neposlednom rade i kritika spoločnosti, vychádzajúca z výpovede hlavného hrdinu, ktorého si jednoducho musíme obľúbiť – aj vďaka presvedčivému hereckému výkonu Lukáša Marhefku. Táto inscenácia je sarvašským divákom aj preto blízka, lebo ju mal roky na repertoári predchodca divadla Cervinus Teátrum, Sarvašské slovenské divadlo. Samka Tále hral barvúrne dnes už nebohý Géza Benkő. Predstavenie získalo v roku 2008 cenu Festivalu národnostných divadiel (vtedy ešte názvom ARCUSFEST) za najlepšiu inscenáciu, ako aj cenu za kostýmy a kulisy.

Kým hlavným protagonistom inscenácie divadla zo Spiša je muž v stredných rokoch, v predstavení Bánovského pokútneho divadla z Bánoviec nad Bebravou Vila Lola je hrdinkou žena. Všeličím si už prešla a pred divákom sa pomyslene, ale aj bezprostredne fyzicky obnažuje, resp. v rámci inscenácie „mení svoju kožu” – teda kostým – podľa zmeny nálady a situácie. Dovolí nám vniknúť do svojho vnútra, do svojho života, pričom „barličkou” jej je poetický a ako rieka plynúci text Silvestra Lavríka. Čo sa týka žánru inscenácie, ide síce o intímnu monodrámu, ale vzhľadom na jej rôzne komponenty by sme ju pokojne mohli nazvať aj divadlom poézie. Nás najviac zaujali o. i. také poetické obrazy a myšlienky, ako napríklad „Celý život je veľké Ak…“, „Aj môj pot som ja, aj môj strach som ja...“, alebo „Sebaľútosť je lepšia, ako alkohol...“. Text a predovšetkým jeho pretlmočenie v podaní hlavnej protagonistky, herečky Alice Botkovej nás doslova drží v napätí, rytmus inscenácie nepovolí, sme zvedaví na všetko, čo nám o sebe a o svojom živote hlavná hrdinka ešte prezradí. Je v nej bolesť, sklamanie, túžba, na svet hľadí raz realisticky, inokedy cez ružové okuliare. Hlavná predstaviteľka sa priam zžíva so svojou hrdinkou, pričom maximálne využíva minimalistickú scénu – stôl, na ktorom stojí stolička, a zopár rekvizít, ukrytých v zásuvke. Odchádza, či uchýli sa vo Vile Lola, pod ktorou si diváci – ako to vysvitlo aj po predstavení v Sarvaši z rozhovoru s herečkou –, predstavovali väčšinou konkrétny priestor, ale aj „niečo“ imaginárne, existujúce len v našej predstavivosti. Vila Lola je krásna inscenácia, o ktorej divák premýšľa ešte dlho po jej zhliadnutí.

Posledným predstavením prehliadky bola inscenácia amatérskej zložky SDV „Ako sa nebáť hadov“ od Zuzany Križkovej. Amatéri Vertiga po premiére koncom minulého roka okrem Budapešti už pochodili rôzne naše obce, predovšetkým v Peštianskej župe, ale prezentovali sa napríklad aj v Slovenskom Komlóši. Predstavili sa už aj na Slovensku a vo Vojvodine, v Pivnici na divadelnom festivale slovenských ochotníckych súborov DIDA. Zápletkami v jednom sanatóriu medzi troma dámami a ich „osobným manažérom“ – ktorým nechýba humor, irónia ale ani smutné osudy a vážnejšie životné situácie –, herci nesklamali ani divákov v Sarvaši, v radoch ktorých sedela aj iniciátorka festivalu, dlhoročná bývalá riaditeľka SDV Daniela Onodiová.

„V rámci prehliadky sme prvýkrát zorganizovali predstavenia pre všetky vekové kategórie, teda aj pre deti. Som veľmi rada, že sa táto moja iniciatíva osvedčila. Muzikál Dievčatko so zápalkami som pozvala preto, lebo sa mi veľmi páčil aj témou, aj spracovaním. Mala som taký pocit, že ten príbeh deti v podstate poznajú a aj keby mali nejaké jazykové problémy, tak v zásade sa dokážu orientovať, čo sa na tom javisku deje. (...) Som veľmi rada, že deti prišli v takom hojnom počte aj preto, lebo si myslím, že je dôležité, aby reálne prišli do divadla a nie aby sme iba my išli za nimi do škôl. Aby zažili ten pocit, že prídu do divadelnej sály a môžu si pozrieť veľkolepé javisko na veľkej scéne so všetkým, čo k tomu patrí, svetlá, zvuk a naozajstný muzikál vo veľkolepom prevedení. Dostali sme veľmi dobré odozvy. Mnohé učiteľky, ale aj riaditeľky mi písali, že sú veľmi vďačné, že deti mohli prísť. Dokonca dnes som zaregistrovala aj takú poznámku, že ľutujú, že neprišli aj starší žiaci, pretože aj oni by si to predstavenie boli užili. Takže v tejto, ako keby novej tradícii by sme chceli pokračovať aj na budúci rok. Rozmýšľam aj nad tým, že možno by sme deťom venovali aj dve predstavenia. Jedno takéto hudobné, muzikálové, rozprávkové a jedno také, čo rieši aj závažnejšie témy pre staršie deti. Čo sa týka dramaturgie tohoročného festivalu, pri výbere bola prvoradou kvalita a nie kvantita. Sústredila som sa na texty súčasných autorov. Bolo to zaujímavé vidieť, ako súčasní slovenskí autori rozmýšľajú o svete, ako rôznym spôsobom zachycujú myslenie o svete. Žánrovo som sa snažila tiež spraviť pestrý výber. Mali sme v ponuke od muzikálu, cez veľmi experimentálny divadelný tvar – teraz myslím hlavne na Vilu Lolu – až po komédiu. Cieľom bolo, aby sme ponúkli divákom rôzne formy poetiky, rôzne divadelné prístupy. Myslím si, že takto majú šancu si skutočne užiť jednotlivé predstavenia, aj keď ich vidia viac, že sa im to nezlieva do jedného celku,“ povedala nám na záver prehliadky riaditeľka SDV Margita Garajszká.

(CsL)

Foto: autor, D. Onodiová