Milá Klára,

isto ťa prekvapí, že po dvoch (alebo po troch?) rokoch sa hlásim s listom. Stali sa však so mnou – alebo ani nie tak so mnou – veci, o ktorých nemôžem mlčať. A komu by som to mala napísať, ak nie Tebe, mojej najmilšej bývalej kolegyni, alebo (ak to môžem povedať) priateľke? Tým skôr, že ide o nášho spoločného známeho.

Musíš k tomu ešte vedieť, že v posledných mesiacoch som často chodila do nemocnice. Zložité vyšetrenia, liečba a potom kontroly... Vieš, aké sú to zdĺhavé záležitosti, ale o tom Ti teraz viacej nemôžem povedať.

Po dvoch-troch týždňoch som si všimla, že v parku pred nemocnicou sa vždy v tom istom čase prechádza starší pán, na remienku so starým lenivým buldogom. Nielen starým a lenivým, ale očividne aj chorým, s nespočetným množstvom menších-väčších nádorov po celom tele a s bolesťou v očiach. Najprv mi bolo nápadné, ako úžasne smutno sa tvári nielen ten pán, ale aj jeho psisko. Pamätáš sa, čo som vždy hovorievala? „Pozriem sa na psa a hneď viem, akého má pána!" Nuž, pán pred nemocnicou bol skvelým dôkazom tejto mojej teórie! Ešte aj ich krivkanie bolo rovnaké.

Potom mi napadlo, že toho pána odkiaľsi poznám. Keď sme sa náhodou stretli na úzkych chodníkoch, placho a neobratne odvrátil tvár. Po niekoľkých stretnutiach som sa pokúsila zahnať ten desivý smútok a vrásky z jeho tváre. Pomohla mi náhoda. Raz som ich zazrela – muža a psa – v spoločnosti jednej ženy. Vidiac ich takto pospolu som si v tom momente uvedomila, že sú to rodičia nášho bývalého žiaka Jožka Bednárika. Poznala som ho iba povrchne, ale zvesti o jeho genialite ma neobišli. Viem, že v každom predmete prejavoval mimoriadne schopnosti. Keď ôsmaci nevedeli vypočítať príklad z matematiky, štvrták Jožko Bednárik úlohu vyriešil. Sotva desaťročný chlapec, ale aký fešák! Hotový muž. O mužoch nerada hovorím „pekný", ale Jožko bol jednoducho pekným mužom. Gymnazistky naňho vždy vyčkávali pred školou. Bol najpopulárnejší žiak v škole.

Samozrejme, prvou mojou myšlienkou bolo, že sa spýtam na Jožka Bednárika – veď odvtedy uplynulo pätnásť rokov –, ale mala som akési nepríjemné tušenie. Jednoducho som nemala odvahu opýtať sa ich čokoľvek. Ešte v ten istý týždeň som sa stretla s naším bývalým kolegom, ktorý mi odhalil tajomstvo ich úžasného smútku. Jožko Bednárik po maturite – samozrejme, s výborným prospechom – sa dostal na univerzitu. Tam z jedného dňa na druhý prichádzal o pamäť. Jeho stav sa stále zhoršoval. Rodičia ho zúfale vozili z jednej nemocnice do druhej, odcestovali do Sovietskeho zväzu, chodili po západnej Európe. Pomôcť mu však nikde nevedeli. Vraj je beznádejným prípadom. Niekoľko rokov leží v nemocnici, meravo upiera zrak na steny. Občas spozná svojich rodičov, o niečo častejšie mladšieho brata, ale to je jediný výsledok dlhoročnej liečby. Vieš si predstaviť duševný stav jeho rodičov? Je to pre nich tragédia. Také nadané decko, takáto nádej! Teraz už chápem ten nevysloviteľný smútok v otcových očiach...

Uplynulo niekoľko týždňov. Keď som šla opäť do nemocnice, stretla som iba jeho. Starý pán sa prechádzal – presnejšie vliekol sa – bez buldoga. Bol celkom zronený, ako niekto, koho postihla tá najväčšia strata.

Asi si z toho tiež už celá zhrozená, preto Ti hneď napíšem aj dokončenie príbehu pána Bednárika.

Dlho sme sa potom nevideli. Až na jeseň. Z autobusu som si ho všimla v spoločnosti mladšieho pána, ako sa prechádzajú v parku pred nemocnicou s kočíkom pre dvojčatá. Keď sme sa uvideli, pán Bednárik – lebo to bol naozaj on s mladším synom – sa na mňa usmial, hádam mi ešte aj hlavou kývol na pozdrav. V kočíku sa mrvila ružová a modrá perinka. Omladnúť síce neomladol, ale po smútku v očiach nebolo ani stopy. Obzrela som sa za ním. Krivkanie, preňho natoľko príznačné, tiež pominulo. Zastavil sa, nahol sa nad kočík a ja som začula maznavé slovíčka. Po chvíli pokračoval v prechádzke s vnúčatami a so synom.

Vtedy som sa rozhodla, že pri nasledujúcom stretnutí ho oslovím. Neskôr sa hádam budem môcť spýtať aj na Jožka. Nuž toľko o rodine Bednárikovcov.

Pozdravuje Ťa Ružena.

*

Hosť z cudziny

V byte Novákovcov zazvonil telefón.

– Haló, tu Hotel Royal. Tak vieme, že vy zvyknete ubytovať vo svojom byte cudzincov. Ak teraz nemáte nikoho, poslali by sme vám štvorčlennú rodinu. Sú to Maďari zo Spojených štátov a tak dobre sa u nás cítili, že sa im ešte nechce domov. Nečudujeme sa, veď na ich pomery u nás bývali skoro zdarma! Modlikali sa nám tu celé hodiny, aby sme im zohnali bársakú izbietku, bárskde v meste. U nás, viete, uprostred sezóny nemáme nič voľné.

– Ale ja... prosím... tu... a kedy?

– Ešte dnes sa u vás prihlásia. Je to Mr. Endre Szabó z Pensylvánie s manželkou a dvomi deťmi. Dovi.

Nováková sa zamyslela.

– Bože môj! Maďari zo Spojených štátov! Ako už mohli túžiť po vlasti, po dávnych pamiatkach! Určite sú to veľmi milí ľudia. Ale či ešte vôbec vedia po maďarsky? A keby nie, ako sa s nimi dorozumiem?

Zo snenia ju vyrušil ostrý zvuk telefónu.

– Haló, Mrs. Lívia Novák? Tu hovoriť Endre Szabó z Pensylvánie. Hovoriť vy niečo apartmán?

– Á, pán Szabó!

– Tu Mr. Endre Szabó!

– Prosím, mám pre vás jednu izbu v dvojizbovom byte na prízemí... na periférii mesta... pri autostráde...

– Myslieť vy čo, Mrs. Novák? Ja s mojím rodinom do prízemná búdka? Ale prosím! Sorry!

Nazdala sa, že ju šľak trafí. Jej krásny, ultramoderný družstevný byt, na ktorý si s nebohým manželom skladali peniaze po halieriku, nazve niekto prízemnou búdkou?!

– Mr. Endre Szabó! Nesledujete vy tunajšie udalosti? Nepočuli ste o tej horúčkovitej podnikateľskej činnosti, ktorá sa rozbehla u nás v poslednej dobe? Nuž, keď sú už dané možnosti, ja bývam na tomto sídlisku v štvorposchodovom rodinnom dome. (Prečo by nemohol byť rodinným domom, predsa tu bývajú rodiny? – presvedčila sama seba.) Tu som si zriadila hotel. Prízemie je vyslovene len pre cudzincov, aby nemuseli ísť ďaleko peši z garáže. Izba na prízemí vyhovie aj tým najnáročnejším požiadavkám. Ľutujem, že máte také nepresné informácie. Je mi ľúto, ale toto leto vám už neviem poskytnúť ubytovanie v mojich apartmánoch. Dopočutia! – riekla odmerane a uspokojene zložila slúchadlo.

O niekoľko dní jej telefonovala známa.

– Tak viem, že z Hotela Royal sa k tebe presťahovali Szabóovci. Vieš, kedysi sme boli susedia v Jozefove. Oni pred šiestimi-siedmimi rokmi emigrovali a tak viem, že sa im neveľmi darí. Aj teraz živoria niekde v Spojených štátoch. My sme od tej doby dostali krásny štvorizbový byt a oni zutekali práve vtedy, keď by sa boli dostali k novému bytu.

– Tu bývali šiesti-ôsmi v jednoizbovom byte, však?

– Veru tak! Ale odkiaľ to ty vieš? – prekvapila sa priateľka.

– Vieš, Mr. Endre Szabó z Pensylvánie tými niekoľkými vetami, ktoré sme si telefonicky vymenili, sa mi tak dobre predstavil, že o jeho životných podmienkach som nezapochybovala. Natoľko, že som im ani nevedela poskytnúť apartmán, – dodala ironicky.

Učiteľ, spisovateľ a prekladateľ Andrej Medveď sa narodil 24. októbra 1941 v Čabačude. Po absolvovaní Vysokej školy pedagogickej v Segedíne 16 rokov pôsobil ako učiteľ a vychovávateľ v žiackom domove budapeštianskej slovenskej školy. V rokoch 1976 – 1990 bol školským referentom Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (DZSM), neskôr tvoril v slobodnom povolaní a v posledných rokoch svojho života vyučoval na Základnej škole v Senváclave. Svoje prózy a divadelné texty uverejňoval od 80. rokov v Ľudových novinách, Našom kalendári a almanachu Zrod. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Zomrel 31. októbra 2005.

V roku 1986, teda pred 40. rokmi, Andrejovi Medveďovi vyšla vo Vydavateľstve učebníc zbierka poviedok s názvom Starý strom nepresadíš, z ktorej sme vybrali tieto dve novely. V zbierke je 11 krátkych próz a 3 preklady z maďarčiny. Je to jeho jediná samostatná knižná publikácia.

Ilustrácia Ondreja Lukoviczkého