V tohtoročnom júli si pripomíname 110. výročie úmrtia náboženského spisovateľa, básnika a prekladateľa Karola Hrdličku, ktorý väčšiu časť svojho plodného života pôsobil na Dolnej zemi, v Békešskej Čabe a v Nadlaku.

Narodil sa 3. 12. 1837 v Nitrianskej Strede, kde jeho otec Michal bol učiteľom a jeho matkou bola Alžbeta Holubová, ktorá zomrela, keď mal iba desať rokov. Otec ho prísne vychovával a sám vyučoval. Doslova vo svojom životopise Karol Hrdlička napísal, že keď ho otec veľmi skoro poslal na jeden rok do Horných Salíb na osvojenie si maďarského jazyka, nesmel ani rodičovský dom oplakať. V roku 1852 opustil rodný dom a šiel do jednej zo škôl v Modre, kde rektorom všetkých bol Ján Kalinčiak. Po dvoch rokoch pobudnutých v Modre odišiel študovať do Bratislavy, kde absolvoval gymnázium, bohoslovecký kurz a akademickú skúšku. Podľa tradície slovenských evanjelických bohoslovcov aj on chcel ešte absolvovať jednoročné – dvojročné štúdium na niektorej univerzite v Nemecku. A keď mu to nebolo dožičené, navyše nenašiel ani miesto vychovávateľa, do roku 1860 ostal u otca. O rok neskôr sa naňho usmialo šťastie a stal sa nakrátko pisárom kráľovskej správy v Nitrianskej Strede. V roku 1861 ho pozval farár Ján Trokan z Kostolného za svojho kaplána a o dva roky neskôr bol v Bratislave ordinovaný za farára. V tom istom roku ho pozval békeščabiansky farár a senior Gustáv Seberíni za svojho kaplána. Po poldruharočnom pôsobení po boku Seberíniho bol v októbri 1864 zvolený za riadneho farára v békeščabianskej mestskej časti Jamina. V Békešskej Čabe sa oženil a za manželku si zobral dcéru nadlackého farára Alžbetu Krištofiovú. Mal tri deti, z ktorých dve dcéry zomreli a syn Ľudovít Jaroslav bol významným dolnozemským činiteľom (farár v Békešskej Čabe a Slovenskom Komlóši) a v Československu aj významným politikom. (Vo svojom diele Spoveď a účtovanie exulanta píše o svojom nedobrovoľnom exile a o Memorande Slovákov z Maďarska).

Nástup Karola Hrdličku za farára v čabianskej Jamine

V roku 1858 bol tu za levitu (pomocný kňaz) zvolený Eduard Lesich, rodák zo Sarvaša, syn tamojšieho učiteľa. Pôsobil tu do roku 1864, keď cirkev bola prinútená postaviť novú školu s bytom pre učiteľa. Karol Hrdlička nastúpil za farára, keď E. Lesich odchádzal do Segedína. V roku 1865 bol Hrdlička oslobodený z učiteľských povinností a cirkev túto úlohu preniesla na Ľudovíta Mihálfyho. Jeho úlohou bolo zlepšiť bohoslužby, ľuďom vysvetliť, že je ich už tritisíc a že kostol potrebuje organ a presvedčil ich o zbierke naň. V rokoch 1865-66, keď cirkevným kurátorom bol Martin Laco, organ objednali u Ferdinanda Komorníka v Pešti za 400 zlatých. Do protokolu Hrdlička zapísal všetkých, ktorí zbierkou prispeli na organ. Na začiatku roka 1867 Karol Hrdlička založil zbierku na druhý zvon, na ktorý sa nazbieralo 406 zlatých. Aj tu tento farár v protokole uviedol a zanechal menoslov vďačných darcov. Hneď po svojom príchode do Viníc nad Jaminou, tak Hrdlička nazval túto mestskú časť, všetky dôležité udalosti zapisoval do cirkevného protokolu. Pod názvom Evanjelická cirkev v Jamine od Karola Hrdličku ju nájdeme uloženú v archíve evanjelického cirkevného zboru v Békešskej Čabe. Píše v nej aj to, že Jamina by sa výstižnejšie mohla volať Kopanice ako Vinice, a to preto, že tu má každý pri roztratenej „chyžke“ okolo nej pozemky a tak netvoria usporiadanú dedinu. Na tomto území boli v minulosti vinice, ktoré dávali dobrú úrodu. Vymerané boli v roku 1769 za čabianskeho richtára Jána Prístavka. Už o rok neskôr okolo Juraja sa začali pozemky vysádzať, a to nielen viničom, ale aj ovocnými stromami. Vinice neskôr v dôsledku vyschýnania a fyloxére vyklčovali. V tejto mestskej časti do roku 1845 nebolo povolené stavať riadne obytné domy, len domčeky (chyžky) na spôsob terajších záhradkárskych, či chatárskych osád. Hrdlička zaznamenal, že väčšina obyvateľov sa živí vlastnými rukami, tí čo majú konský záprah, furmania. Z remeselníkov spomína iba čižmárov. Najviac bolo evanjelikov, niekoľko katolíkov i starovercov (pravoslávnych) a tri židovské rodiny. Nových osadníkov tu podľa neho každý rok pribúda, z mesta prichádzajú takí, čo tam z rôznych príčin schudobneli. V roku 1851 cirkev postavila novú školu, do ktorej získala nového vzdelaného učiteľa, a v rokoch 1860-61 sa obnovoval starý školský chrám a odvtedy sa začali konať každú nedeľu pravidelné bohoslužby a tak sa aj modlitebnica premenila na kostol.

Plodné obdobie v Nadlaku

V roku 1870 bol Karol Hrdlička pozvaný do Nadlaku za druhého farára k Ondrejovi Seberínimu. Nadlackí evanjelickí Slováci mali takto vo svojom cirkevnom zbore a medzi sebou z národného ohľadu dve silné osobnosti. Obidvaja boli už predtým publicisticky činní a medzi dolnozemským ľudom rozvíjali bohatú národnouvedomovaciu a osvetovú činnosť. Nepreukázalo sa, že by boli medzi týmito dvoma farármi vládli nejaké nepríjemnosti. Práve naopak, ich spolupráca v mnohom viedla rovnakým smerom, či už v národnom alebo cirkevnom živote. Keď Ondrej Seberíni v roku 1895 zomrel, na jeho miesto za druhého farára bol v Nadlaku zvolený Ľudovít Boor, s ktorým už tak Hrdlička nevychádzal ako so Seberínim. Karol Hrdlička počas svojho pôsobenia vykonal pre nadlackú cirkev veľa, keď sa napríklad postaral o výstavbu štyroch nových cirkevných školských budov a rovnako aj rekonštrukciu kostola s vežou. Jeho pričinením vznikol cirkevný spevokol a pohrebný spolok, ktorého bol predsedom. Karol Hrdlička bol výborným kazateľom, čo sa prejavovalo aj v jeho kázňach a pohrebných odobierkach. Popri svojej pastoračnej činnosti svoj voľný čas venoval práci v kultúrno-osvetovom spolku Ľudový kruh, rozširovaniu slovenskej tlače a písaniu náboženskej literatúry (biblická história, pohrebné kázne, katechizmus), prispieval do slovenských novín a časopisov Evanjelik, Národný hlásnik, Korouhev na Sionu, Cirkevné listy, Národné noviny, v ktorých často bojoval proti maďarizácii v evanjelickej cirkvi. Už z toho, že bol výrečným kazateľom, bol aj dobrým veršovníkom. Okrem tlačených kázní, trúchlorečí a cirkevných správ, tvoril aj básne. Najvýznamnejšia z nich je „Falošní svätí alebo nákaza Nazarenská a horké pilulky proti nej“ (Martin 1886). Bohatšia je jeho prekladateľská činnosť: Caspari: Nevďačné deti (Budapešť 1867), Grüger, J.: Malý katechizmus dr. Martina Luthera vysvetlený (Budapešť 1887), Abbott, J.: Matka v kruhu dítek, aněb zásady matěrinských povinností (Budapešť 1880), Dortmüller: Učení Ježiše o modlitbě (B. Čaba 1885). Karol Hrdlička je autorom prvého prekladu básne Sándora Petőfiho (Petroviča) do slovenčiny. Spisovateľ Ondrej Štefanko napísal, že Karol Hrdlička vystihol zmysel Petőfiho poézie a dokázal jej dať umelecky hodnotnú slovenskú tvár. Karol Hrdlička, náboženský spisovateľ, básnik a prekladateľ, zomrel 27. júla 1908 v Nadlaku, kde je aj pochovaný.

Ján Jančovic

Snímky: autor a archív autora