Na Vianoce kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. Sú to sviatky Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Vianoce oslávia na celom svete dve miliardy veriacich.

Presný dátum narodenia Pána známy nie je. Slávenie 25. decembra ako narodenie Ježiša je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári.

Narodenie Pána – Vianoce

Slávnosť Narodenia Pána (25. decembra) je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia (prvý záznam je z Ríma z r. 336). Sviatok sa slávil 25. decembra.

Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve na 25. december. Ďalšou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinno-náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka.

Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista – Slnka na základe biblických citátov. Kristus je tiež nazývaný napríklad Slnko spravodlivosti – Sol iustitiae, alebo Lux Mundi – Svetlo sveta.

Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 – 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.

Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú (utiereň), rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 – 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.

Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba). Je to mesto asi osem kilometrov južne od Jeruzalemu, rodisko kráľa Dávida. Sem prišiel pre sčítanie obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu (podľa tradície v jaskyni za mestom) sa narodil Ježiš. Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána (do r. 1969 sa končilo 2. februára). Do tohto obdobia zaraďujeme štyri významné sviatky kresťanského kalendára: Sviatok Svätej rodiny, Slávnosť Bohorodičky Panny Márie, slávnosť Zjavenia Pána a sviatok Krstu Pána.

Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami. Steny sú obložené mramorom a na nich je nápis v latinčine: „Tu sa z Panny Márie narodil Ježiš Kristus.“ Presné miesto na dlažbe označuje strieborná hviezda.

TK KBS