V deň 13. novembra 1745 sa narodil Francúz Valentin Haüy, zakladateľ prvej školy pre nevidiacich v Paríži. Tento historický deň bol roku 1946 vyhlásený za Medzinárodný deň nevidiacich. Jedným z nevidiacich je aj Štefan Kiss, evanjelický farár so zadunajskými koreňmi, pôsobiaci na Slovensku.

Kým na rovinatú Dolnú zem prichádzali prví osadníci prevažne z južných stolíc stredného Slovenska, do zadunajskej Stolnobelehradskej a Vesprémskej stolice prišli Slováci zo severozápadnej časti Nitrianskej stolice, väčšinou z obcí ležiacich v Myjavskej pahorkatine. Po dvesto rokoch osadenia v týchto priestoroch sa významná časť potomkov prvých tam osídlených Slovákov začala v rokoch 1947 – 48 v rámci povojnovej presídľovacej akcie vracať do krajiny svojich predkov. Takými zadunajskými rodinami boli napríklad Kissovci, Bajzovci a Drškovci z Černe (Bakonycsernye), a na druhej strane z dolnozemskej Békešskej Čaby popri tisíckach iných to bola aj rodina Kerepecká. Tieto rodiny som vybral preto, že majú súvislosť s meritom môjho článku o nevidiacom evanjelickom farárovi Štefanovi Kissovi. Rodina Kissovcov, do ktorej patria aj Bajzovci a Drškovci, sa v roku 1948 z Černe presídlila do Modran pri Komárne a neskôr sa z nich Štefan Kiss st.presťahoval do neďalekých Nových Zámkov. Z Békešskej Čaby zase roku 1948 sa do Nových Zámkov presídlila rodina Kerepecká. Či už popri láske bola aj rozhodujúca súdržnosť evanjelických rodín, určite sa stalo skutočnosťou, že zadunajský rodák Štefan Kiss v novozámockom kostole sľúbil vernosť čabianskej rodáčke Judite Kerepeckej a z ich vydareného manželstva prišlo na svet dievča Erika (1970) a chlapec Štefan (1977). Tým mužským pokračovateľom rodu je dnes už 35-ročný nevidiaci farár Štefan Kiss. Keď som ho spoznal, mal iba trinásť rokov. Bolo to v roku 1990 v Nových Zámkoch, kde som sa podieľal na organizácii prvého stretnutia Slovákov presídlených z Maďarska, žijúcich v južných okresoch Nitrianskeho kraja. Keď som mal prednášku ja, on sa v rámci kultúrnej časti predstavil hrou na klavíri. Vtedy nevidiaci Števko Kiss bol ešte žiakom základnej školy a svojou hrou očaril všetkých účastníkov stretnutia. Jeho predvedené umenie a jeho meno mi natrvalo utkvelo v pamäti, čo som mu aj pri našom stretnutí po štvrťstoročí pripomenul. Prečo sa stal Števko zrakovo postihnutým? Od detstva bol krátkozrakým a ako každý mladý chlapec sa chcel vo všetkom vyrovnať úplne zdravým. Bolo to aj vtedy, keď rodičia budovali rodinný príbytok a on nechcel stáť bokom. Pri nosení ťažších stavebných dielcov sa presilil a prestal vidieť na jedno oko. Ďalšia rana prišla o dva roky neskôr, keď mu na konci zimy (1988) šarvanec hodil do tváre snehovú guľu. To spôsobilo odlúpenie sietnice aj z druhého oka. Niekoľkokrát opakované operácie mu už zrak nevrátili. Stal sa členom Únie nevidiacich a slabozrakých a tým aj užívateľom jej služieb. A aký bol jeho ďalší vývoj? Najväčšiu starostlivosť, oporu a lásku dostával od svojich rodičov. Od malička ho sprevádzali nielen na služby Božie, ale aj na detskú besiedku cirkevného zboru. Tam ho zaujala atmosféra a pokoj kostola. Od začiatku sa zaujímal o priebeh služieb Božích, chrámovú hudbu a na tomto svätom mieste sa rozhodol, že sa stane evanjelickým farárom. Už v roku 1986 vlastnil elektrofonický organ. V novozámockom evanjelickom cirkevnom zbore sa postupne stal jedným zo zakladateľov mládežníckeho spoločenstva, neskôr vedúcim mládeže a potom viedol aj detskú besiedku. Už ako tretiak na základnej škole navštevoval hudobnú školu, kde si osvojil hru na viacerých hudobných nástrojoch. Nielen zo záujmu, ale aj zo zdravotných dôvodov zostal pri klavíri. Vďaka vtedajšej zborovej farárke Daniele Horínkovej dostal možnosť hrať v kostole na organe, pričom ho v tom sama podporovala. Najskôr hral len na nešporových službách Božích, potom neskôr už aj na hlavných. Aj keď kantorskú skúšku absolvoval až v roku 1997, riadnym kantorom novozámockých evanjelikov sa stal už v roku 1991 a bol v tom čase najmladším evanjelickým kantorom na Slovensku. Popri hre na tradičných nástrojoch ho zaujímala aj hra na elektrických klávesových nástrojoch, preto si v roku 1992 kúpil nástroj značky YAMAHA PSR 200 (neskôr YAMAHA PSR 4 600) a pokúsil sa aj o vlastné skladby, ktoré nahral na CD. V decembri roku 1997 vydal prvé CD s názvom „Spojení vierou a láskou“ s kresťanskými piesňami a v júli roku 2000 druhé CD s názvom „Cesty ku šťastiu“. Sila vôle a príkladná starostlivosť a obetavosť rodičov mu zabezpečili, že základnú školu, ktorú pre úraz absolvoval od 5. ročníka striedavo denným a domácim štúdiom, ukončil s vyznamenaním. Na gymnázium nastúpil v školskom roku 1991/92 ako riadny študent a absolvoval na ňom okrem telesnej výchovy a laboratórnych cvičení všetky hodiny a roku 1995 úspešne zmaturoval. V tom istom roku začal študovať na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Pre nevidiaceho to bola ďalšia skúška, ako toto štúdium zvládnuť. Kým mu doma pomáhala celá rodina, v Bratislave mu pomáhali spolužiaci a na ulici, keď kráčal s bielou palicou mestom, ochotní ľudia. Už pri nástupe na fakultu našiel v Bratislave pomoc v Podpornom centre pre zrakovo postihnutých študentov, kde mu v mnohom pomohli. Okrem iného naučil sa tam pracovať aj s počítačom, ktorý je dodnes jeho nenahraditeľným pomocníkom. Počas štúdia vzplanulo citové a krajanské spojenie medzi ním a Silviou Závodszkou, s ktorou sa dlhé roky poznal z práce s evanjelickou mládežou v Nových Zámkoch.

Možno aj preto, že Silvia má tiež zadunajské korene v Černi (Drška, Bajza). Ešte počas Štefanovho štúdia roku 1999 sa vzali. Štúdium na EBF UK v Bratislave Štefan Kiss ukončil roku 2000 štátnou skúškou a hneď nato bol v Liptovskom Mikuláši ordinovaný za evanjelického kňaza. Je zaujímavé, že svoje prvé bohoslužby ako študent slúžil v starom evanjelickom kostole pri farárke Alžbete Nobikovej v Sarvaši. Po ordinovaní nastúpil za seniorálneho kaplána Hontianskeho seniorátu v Krupine. Prišiel tam už nielen s manželkou, ale aj so štvortýždňovou dcérkou Radoslavou a po poldruha roku im tam v rodine pribudol syn Rastislav. Manželka Silvia absolvovala štúdium na UKF v Nitre, dlhšie učila biológiu a chémiu na ZŠ v Dubníku, teraz je učiteľkou náboženstva. Svoju praktickú farársku službu začal Štefan v Krupine. Počas zastupovania farára a seniora ako nevidiaci slúžil v nejednom cirkevnom zbore nielen bohoslužby, ale aj pohreby, krsty a sobáše. Okrem toho plnil všetky úlohy súvisiace s výkonom tejto služby. Je len samozrejmé, že na všetko sa musel dôkladne pripraviť, naučiť sa všetko naspamäť, aby svoje poslanie k spokojnosti veriacich, a to často v odľahlých obciach, odslúžil. A naučiť sa a zapamätať si najmä pri pohrebných rozlúčkach mená a roky a pri bohoslužbách oznamy, milodary, poďakovania, to si vyžaduje dôslednú prípravu a dobrú pamäť. A to tento nevidiaci farár, potomok zadunajských Slovákov zvládal vtedy, a aj teraz obdivuhodne zvláda. Žiada sa dodať, že významným pomocníkom v jeho práci sa stal počítač. Veď nevidiaci človek nemôže používať nielen knihu, ale ani pero a papier. V polovici roka 2004 prijal farár Štefan Kiss ponuku Generálneho biskupského úradu ECAV na Slovensku vykonávať práce tajomníka vnútornej misie pre prácu s deťmi (teraz vnútornej misie), s ktorou má bohaté skúsenosti ešte z mladosti. Túto prácu mu umožňujú robiť na detašovanom pracovisku v Nových Zámkoch s tým, že raz do týždňa pracuje na Generálnom biskupskom úrade ECAV v Bratislave. Popri tom podľa potreby vykonáva službu zastupovaním farárov v cirkevných zboroch, keď títo majú počas plánovaných služieb Božích iné povinnosti. Často slúži evanjelické bohoslužby aj v kaplnke Úradu vlády SR. Do cirkevných zborov a za inými povinnosťami ho vozí manželka autom a pomáha mu aj v úradníckej práci. Odvtedy, ako dostal do daru prenosný ozvučený kufríkový počítač, sa jeho práca stala ľahšou. Výpočtovú techniku môže využívať na informácie, výučbu, sledovanie diania vo svete, prípravu na bohoslužby, biblické hodiny a vyučovanie. Farár Štefan Kiss má svoju súkromnú webovú stránku a pomocou výpočtovej techniky aj surfuje na internete. Rodinné zázemie mu umožňuje skladať svoje melódie, ktoré nielen veriaci, ale aj ostatní ľudia radi počúvajú. Príbeh farárskej rodiny Kissovcov z Nových Zámkov najlepšie a najvýstižnejšie charakterizuje názov jeho CD „Spojení vierou a láskou“.

Ján Jančovic

Foto: autor