Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci.

Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí.

Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“

Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?“ Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“

Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov.

Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“

Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám. (Jn 6,1-15)

Sme iste milo prekvapení, keď sme svedkami niečoho, čo je nezvyčajné. Máme radi rôzne prírodné úkazy, napr. zatmenie Slnka, padanie meteoritov či polárnu žiaru. Pre mnohých je to zážitok na celý život. Pre veriacich to môže byť napr. návšteva pútnických miest ako sú Lurdy, Fatima, Medžugorie a mnohé iné. Ježiš v uvedenom evanjeliovom príbehu je tiež ten, kto vnáša do života človeka niečo nezvyčajné. Na jednej strane je niekým, nie obyčajným človekom, na osamelom mieste a predsa, koľkí prišli za ním, aby ho počuli, aby ho videli. Priniesli istú obetu, dali si námahu, aby našli Ježiša Krista. Akoby tým splnili Kristove slová: „Hľadajte a nájdete“.

Aj keď človek veľakrát stráca to Božie vo svojom živote, veľakrát stráca Krista zo zreteľa, ak dokáže priniesť obetu vždy sa môže vrátiť na správnu cestu a nájsť znova Krista. Veď napokon aj Mária a Jozef strácajú Ježiša cez Veľkonočné sviatky a nachádzajú ho potom v jeruzalemskom chráme. Keď človek hľadá, vždy nájde, práve v zmysle spomenutých Kristových slov.

Výzva Krista z úvodného evanjelia „dajte im jesť“ je akási skúška viery. Ježiš skúša vieru apoštolov. Videli už veľa zázrakov od samého Krista, dokonca sami vyháňali zlých duchov, keď ich Kristus posiela po dvoch. Odpoveď „máme iba 5 chlebov a 2 ryby“ je taká naša, ľudská. Ale aj z toho mála sa dá urobiť veľa. A to práve vo viere v Ježiša Krista. Boh je ten, kto koná zázrak, a nie človek. Boh od človeka žiada len silnú vieru. Zázrak, ktorý Kristus vykonal, bol len posilnením ich viery. Žiadna senzácia, ale ovocie toho, kto uveril naplno Kristovi.

Dva momenty z dnešného evanjelia – len ten, kto si dá námahu, ten, kto prinesie istú obetu, aby našiel Krista, ho skutočne aj nájde. A len ten, kto verí, môže naplno prežiť a chápať zázrak, ktorý koná Boh. Slávením Eucharistie slávime obetu svätej omše. Moja prítomnosť v Božom chráme, moje putovanie do chrámu je moja obeta voči Bohu.

Dôležitá je viera, viera v slová, ktoré zaznievajú po premenení: „Hľa, tajomstvo viery“. To zázračné rozmnoženie chleba je predobrazom oveľa väčšieho zázraku, ktorý sa deje medzi nami, keď sa Kristus rodí na oltári, keď sa nebo dotýka zeme, keď sa Boh stáva človekom, dennodenne, jedným z nás pod spôsobmi chleba a vína.

Skutočne, tak ako sa zrodil vtedy, prvýkrát do tohto sveta v Betleheme, tak sa rodí neustále tu, na oltári, práve v Eucharistii. Právom teda môžeme povedať, že Vianoce, zrodenie Krista na tejto Zemi, neprežívame iba jeden raz v roku ako pamiatku, keď slávime polnočnú svätú omšu, ale ich prežívame každý deň slávením Eucharistie. Kde inde môžeme stretnúť tak blízko živého Krista, ak nie vo svätej omši, práve v Eucharistii, pod spôsobmi chleba a vína?

My už vieme, že Kristus sa narodil do ľudskej rodiny. Tam rástol, vyrastal v Nazarete, až kým neprišla jeho hodina. A tu začína naša úloha. Toho Krista, ktorý sa rodí vo svätej omši na oltári, práve tým, že ho prijímame do svojej vlastnej rodiny, aby v nej Kristus rástol. Potom môžeme povedať, že Betlehem, v ktorom sa zrodil Kristus a ktorým je aj každá svätá omša, má svoje pokračovanie a je ním Nazaret, nazaretská rodina a teda aj moja rodina a môj priestor môjho pôsobenia vo vzťahu k Ježišovi Kristovi.

Vidíme, že slávenie Eucharistie je nielen jednostranné Božie dielo, ale je to dielo, do ktorého ma Boh celého plne zapája. Mojím putovaním za ním, mojou obetou, mojou námahou... vo viere sa rodí predo mnou Kristus, ale ten malý Kristus, to malé nevinné betlehemské dieťa potrebuje nazaretské miesto a tým je moja ľudská rodina. Tam potrebuje rásť a dozrievať Kristus v mojom živote.

Boh teda nekoná eucharistickú obetu úplne sám. Do toho najväčšieho zázraku, ktorý sa deje pred našimi očami, tak nielen pozýva, ale zapája aj nás. To je ovocie toho, čo Kristus priniesol na svet. Božie kráľovstvo, o ktorom hovorí, že je medzi nami.

(sb-vzs)