Deň vďakyvzdania za úrodu je veľmi dôležitou udalosťou v našom dolnozemskom slovenskom živote. Nebolo tomu inak ani u našich predkov, keď sa po ťažkej žatve na chvíľu zastavili a poďakovali Bohu za úrodu.

Ateisti sa zvyknú pýtať, prečo by sme mali ďakovať, keď úroda bola toho roku chudobnejšia. Dôvodom je to, že aspoň niečo sa urodilo. V dnešnej modernej dobe si nevážime detaily. Každý deň sme takí uponáhľaní, že nás ani nenapadne obdivovať maličkosti. Ale na to, aby sme mali šťastný a dlhý život, potrebujeme okrem iného pokoj a harmóniu v duši, s čím je úzko spojené vyjadrovanie vďačnosti.

Cieľom Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba je odovzdávať tradície a duchovné hodnoty našich slovenských predkov. V záujme toho rok čo rok povzbudzuje čabianskych Slovákov k účasti na bohoslužbe vďakyvzdania. Konala sa 1. októbra vo Veľkom evanjelickom kostole.

Slovo Božie kázal riaditeľ cirkevného zboru Pavel Gabriel Kutyej podľa 5. Knihy Mojžišovej, 26. kapitoly, 6-11 verša. V tomto úryvku môžeme nájsť paralely medzi Čabanmi a Židmi. Opisuje sa v ňom utrpenie, ktoré musel židovský národ znášať v Egypte, aby následne s pomocou Hospodina našiel krajšiu a bohatšiu vlasť. „Ale Egypťania s nami zle nakladali, trápili nás a uvalili na nás ťažkú otrockú službu. Keď sme volali k Hospodinovi, Bohu svojich otcov, Hospodin vyslyšal náš hlas, videl našu biedu, našu námahu a náš útlak. Hospodin nás vyviedol z Egypta silnou rukou a vystretým ramenom, s veľkou hrôzou a so znameniami a zázrakmi. Priviedol nás na toto miesto a dal nám túto krajinu, krajinu oplývajúcu mliekom a medom. A teraz, hľa, priniesol som prvotinu plodín zeme, ktorú si mi dal, Hospodine! Polož to pred Hospodina, svojho Boha, pokloň sa pred Hospodinom, svojím Bohom, raduj sa zo všetkého dobrého, čo Hospodin, tvoj Boh, dal tebe i tvojej domácnosti, ty i levíta i cudzinec, ktorý prebýva v tvojom prostredí.“

Aj naši slovenskí predkovia pre svoju evanjelickú vieru na severe vlasti veľa trpeli, ale Boh ich modlitby vyslyšal a priviedol ich do hojnosti a bohatstva. Podobne ako Židia, aj obyvatelia Békešskej Čaby nikdy nezabúdali na vďakyvzdanie, preto niet divu, že tento zvyk sa tu zachoval dodnes.

P. G. Kutyej vo svojej kázni o. i. povedal: „Vďakyvzdanie? Pripomína nám to krásne pripravený oltár s bohatou úrodou zeme: zeleninou, ovocím, chlebom – všetkým, čo živí naše telo, všetkým, čo potrebujeme.“ Dodal, že blahobyt berieme ako samozrejmosť. Už sa nad tým ani nezamýšľame, sme zvyknutí ísť na trh alebo do obchodu a kúpiť si, čo potrebujeme.

„Koho by napadlo ďakovať?“ spýtal sa cirkevného zboru. „Veľa nakupujem a vidím, že sa skôr hneváme, ak tovar nie je práve najčerstvejší, ak nedostaneme chlieb, ktorý sme chceli, ak nedostaneme také údeniny, aké máme radi.“ Poukázal tiež na to, že väčšina ľudí si stále vyberá, sťažuje sa a je nespokojná. Problém podľa neho nie je v tom, čo jesť, ale skôr v tom, že by sme nemali toľko jesť, pretože viac ako 50 percent ľudí má nadváhu alebo je obéznych. Naše zdravie neohrozuje hlad, ale príliš veľa jedla. „Komu by za týchto okolností napadlo ďakovať a modliť sa za každodenný chlieb?“ Nuž taký je dnešok a my by sme sa nad tým mali zamyslieť.

(BPL)