Pekné slnečné ráno 18. mája sme sa pod vedením Attilu Spišáka, brata farára v Slovenskom Komlóši, po ôsmy raz vydali na dôležité miesta reformácie.

Ako prvé sme navštívili tzv. Staré lýceum v Bratislave. Pred vchodom do budovy, ktorá je v slovenských dejinách symbolom vzdelanosti, nás privítala farárka tamojšieho cirkevného zboru Erika Sokolová a po malom občerstvení nás v krátkosti oboznámila s históriou lýcea. Prvé bratislavské evanjelické gymnázium bolo založené v roku 1606 hneď po vzniku cirkevného zboru. Staré lýceum na Konventnej 15, ktoré sme navštívili, bolo založené v roku 1783 a stojí na tom istom pozemku ako škola, v ktorej pôsobil Matej Bel. Študovala tam mládež z celého Uhorska – Maďari, Nemci, Slováci, Srbi a aj príslušníci židovského vierovyznania. Z tohto prostredia vzišli mnohé známe osobnosti, Ján Kollár, Jozef Šafárik, Samuel Mikovíni, Ľudovít Štúr, Janko Kráľ, Michal Miloslav Hodža, či Milan Rastislav Štefánik a mnohí ďalší. Momentálne tam prebieha rozsiahla rekonštrukcia interiéru a exteriéru budovy podporená okrem iného cez Granty EHP a Nórska. Súčasťou budovy je aj vzácna knižnica v najkrajšej miestnosti – dvorane. Je jednou z najvzácnejších a najväčších zachovaných historických knižníc na Slovensku a v strednej Európe. Unikátne dokumenty sa digitalizujú a tak budú čoskoro dostupné všetkým záujemcom. Po rekonštrukcii poskytne Staré lýceum nový kultúrno-komunitný priestor v centre Bratislavy, priestor pre slobodné myslenie, vieru, tvorivosť, modernú a klasickú kultúru a dialóg.

Po lýceu sme sa premiestnili do Veľkého kostola, pôvodne to bol Nemecký evanjelický kostol. Sestra farárka nás ešte na začiatku informovala o tom, že Bratislava vždy bola a do dnešného dňa je trojjazyčná. Svoje kostoly mali v meste tri komunity. Uršulínsky kostol bol kedysi pre maďarskú a slovenskú časť evanjelikov a Jezuitský bol nemecký. V čase protireformácie však veriaci o tieto kostoly prišli. Po vyhlásení Tolerančného patentu Jozefom II. staviteľ Matej Walch postavil v r. 1774 – 1776 v strohom slohu barokového klasicizmu Veľký kostol, ktorý ale nesmel vyčnievať, preto nemá vežu a vyzerá ako úplne bežný dom a hlavný vchod musel mať z bočnej ulice. Kostol má prvý kazateľnicový oltár, do ktorého obraz namaľoval a daroval rodák Adam Friedrich Oeser. Nad kazateľnicou je kríž so skulptúrou Krista na kríži, ktorého autorom je Ján Fadrusz. Organ v kostole je dnes tretím nástrojom v jeho histórii. Bol postavený v roku 1923 firmou Gebrüder Rieger – Jägerndorf na návrh vtedajšieho organistu G. Rhodesa. Autorom architektonicko-výtvarného riešenia je bratislavský architekt Christian Ludwig. Kvôli tomuto hudobnému nástroju treba kostol celoročne temperovať. Celý náklad na stavbu kostola bol onoho času hradený iba z milodarov veriacich. Kostol má 2 500 miest na sedenie pre dnešnú komunitu je žiaľ veľmi veľký. Teraz sa tu stretáva na slovenských službách božích iba okolo 15 ľudí, ale na bohoslužbách na Štedrý večer sa kostol zaplní. Služby Božie sú tu v nedeľu a vo sviatky o 10:00 hod.

V Cirkevnom zbore evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Bratislave, ktorý má okolo tri tisíc členov a združuje šesť evanjelických zborov, pracujú farárky Anna Polcková a Erika Sokolová Hlačoková. Pracujú ako v iných cirkevných zboroch, sprevádzajú ľudí od narodenia až po smrť. Ako novinku, okrem mnohých iných, zaviedli detské služby božie, ktoré sa konajú každé dva týždne a sú len pre deti. Výsledkom usilovnej mravčej práce má dnes Erika Sokolová 44 konfirmandov a zameriava sa hlavne na mladú generáciu. Zbor má aj svoj ženský spevokol ALIS (vlani v decembri sme si ho mohli vypočuť v Budapešti) a miešaný vokálny súbor Okteto. Okrem hudobného stvárnenia služieb Božích realizujú každoročne aj dva samostatné koncerty – počas adventného a pôstneho obdobia.

Z Veľkého kostola sme prešli do Malého evanjelického kostola, ktorý pre slovensko-maďarskú časť zboru postavili na mieste zbúraného nemeckého dreveného artikulárneho kostola. Podľa projektov Mateja Walcha ho v rokoch 1776 a 1777 zrealizoval František Römisch. Na jeho postavení mal veľkú zásluhu kňaz slovensko–maďarského zboru Michal Institoris Mošovský. V roku 1980 bol kostol pod vedením Eugena Kramára obnovený. Jednoduchý priestor s chórmi z troch strán má dnes dominantné priečelie s barokovým oltárom a kazateľnicou a obrazom o histórii kresťanstva a evanjelikov. Erika Sokolová nás podrobne informovala o jednotlivých výjavoch zobrazených na tomto obraze. Organ bol postavený v roku 1878. Jeho autorom je jeden z najvýznamnejších slovenských organárov Martin Šaško z Brezovej pod Bradlom. Služby Božie sa konajú každú nedeľu: o 9:00 hod. v nemeckom jazyku, o 10:00 hod. v anglickom jazyku, o 11:30 hod. v maďarskom jazyku. Spravidla raz mesačne v časoch ohlásených v bulletine sa konajú v Malom kostole detské a mládežnícke služby Božie. Tento kostol je priestorovo ideálny pre súčasný počet členov zboru.

Z Bratislavy sme sa vydali smerom na západ a v skorých večerných hodinách sme dorazili do Prahy. Po výdatnej večeri sme sa s bratom farárom vydali do ulíc na obhliadku nočnej Prahy. Počasie nám prialo, ani ulice neboli preplnené turistami. Prešli sme sa Václavským námestím a zamierili sme na Karlov most. Blížiac sa k mostu nás očaril pohľad z diaľky na Pražský hrad. Späť sme sa vracali cez Staromestskú radnicu a zastavili sme sa na chvíľku pred svetoznámym Orlojom. Do postele sme sa dostali patrične unavení, ale šťastní, že sme zo Stovežatej Prahy mali možnosť vidieť aspoň toľko.

Po Prahe nás čakal Wittenberg nemecké historické mesto považované za kolísku reformácie. Známe je vďaka Zámockému kaštieľu, postavenom v neskoro gotickom štýle, na ktorého drevené dvere pribil Martin Luther 31. októbra 1517 svojich 95 téz. Tieto drevené dvere boli zničené pri požiari roku 1760. V roku 1858 nechal pruský kráľ Fridrich Viliam IV. vyrobiť bronzové dvere, na ktorých sú Lutherove tézy vyobrazené. Ústrednou témou téz bola kritika predaja odpustkov, neboli pôvodne zamýšľané ako revolučný manifest. Luther chcel otvoriť teologickú diskusiu o pokání, odpustení a autorite pápeža. Vďaka vynálezu kníhtlače sa tézy rýchlo rozšírili po celom Nemecku a vyvolali širokú verejnú debatu. Stali sa katalyzátorom reformácie a položili základy nového poňatia kresťanstva. Kostol sa tiež nazýva „Kostol reformácie“. Práve tu totiž pôsobil Martin Luther, ktorého myšlienky otriasli základy vtedajšieho kresťanstva a navždy zmenili náboženskú mapu Európy. Vo vnútri kostola sa nachádzajú hrobky reformátorov Martina Luthera a Philippa Melanchthona. Pôvodne hrad z 15. storočia bol neskôr prestavaný na reprezentatívny zámok. Kostol je spoločne s ďalšími stavbami od roku 1996 zapísaný v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO pod spoločným názvom „Lutherove pamätníky v Eislebene a Wittenbergu“. Počas prehliadky kostola pri hrobke Martina Luthera zaspievali niekoľkí z účastníkov evanjelickej študijnej cesty spoločne s bratom farárom Attilom Spišákom po slovensky a po maďarsky evanjelickú hymnu Hrad prepevný.

Vo Wittenbergu sme sa zastavili aj v dome Philippa Melanchthona, najvšestrannejšieho učenca spomedzi wittenberských reformátorov. Dozvedeli sme sa, že udržiaval osobné kontakty s wittenberskou dielňou Cranachovcov. Lucas Cranach starší preslávil reformátorov portrétmi, ale ilustroval aj ich spisy, vydával ich knihy čím významne prispieval k šíreniu ich myšlienok. Diela Cranachovcov pomáhali sprostredkovať reformačné posolstvo širokej verejnosti. Cranachovci pracovali na zákazkách pre cirkevných i svetských vládcov, členov mestských rád a zámožných mešťanov. Napriek tomu, že ich dielňa opakovane slúžila aj cirkvi vernej pápežovi, udržiavali úzke osobné kontakty s wittenberskými reformátormi. Svojimi portrétmi Martina Luthera a Philippa Melanchtona vytvorili vizuálnu podobu wittenberskej reformácie.

Ďalšiu noc sme strávili v Kembergu, kde sme si na zdravom vidieckom vzduchu dobre oddýchli. Na druhý deň sme sa vrátili do Wittenbergu kde sme si pozreli panoramatický obraz s názvom „Luther 1517“. Na 360° obraze je znázornený stredoveký život z obdobia Martina Luthera vo Wittenbergu s množstvom rôznych výjavov, napríklad: vyvesenie téz, či živý ruch na námestí hradu, atď. Vyše hodiny sme sa kochali pozorovaním jednotlivých scénok.

Cestou do mesta Lübbenau nám v autobuse podala niekoľko informácií o Lužických Srboch, ich jazyku, zvykoch a vierovyznaní profesorka Mária Zsiláková. Existujú dve jazykové skupiny a to podľa toho, kde táto národnosť žije, či v Hornej alebo v Dolnej Lužici. Hlavné mesto hornej lužičtiny je Budišín, dolnej lužičtiny Cottbus. Kedysi boli Lužickí Srbi súčasťou Česka. Výsledkom 30-ročnej vojny získala toto územie Mária Terézia. V roku 1950 dostali Lužickí Srbi plnú kultúrnu a politickú autonómiu. Ústava z roku 1954 prijatá v bývalej NDR je najdemokratickejšou národnostnou ústavou, ktorá zabezpečuje najviac práv danej menšine, otázne je či táto menšina ešte existuje, respektíve či jej súčasníci dokážu udržať svoj jazyk, kultúru, identitu. V Lübbenau sme navštívili Kostol sv. Mikuláša (St. Nikolai). Je to nádherná sakrálna stavba v saskom barokovom štýle z rokov 1738 – 1741. Nachádza sa v historickom centre mesta na námestí Kirchplatz. Je známy svojím pôvodným interiérom, bronzovým krstným anjelom z roku 1864, ktorého kostolu darovala grófka von der Marwitz na oslavu vyzdravenia svojho dieťaťa, a tiež 60-metrovou vežou. Výstavbu kostola viedol drážďanský staviteľ Johann Gottfried Findeisen, spolu s manželkou sú pochovaní v kostole. Pôda v Spreewalde je veľmi podmáčaná, preto bola celá stavba pôvodne postavená na 1464 jelšových kmeňoch. Veriaci z okolitých dedín prichádzali do kostola na loďkách, oblečení v tradičných krojoch. V 90. rokoch 20. storočia si pokles hladiny podzemnej vody kvôli ťažbe hnedého uhlia vyžiadal rozsiahlu sanáciu základov. Interiér sa zachoval v takmer pôvodnom stave. Súčasťou je barokový oltár a kazateľnica. V roku 2010 bol zrekonštruovaný organ, ktorý sa pravidelne využíva pri koncertoch. V tomto kostole prebiehali služby božie v jazyku Lužických Srbov, wendštine či dolnosrbčine a to až do roku 1864.

Vo Vetschau (Wětošow) v Spreewalde sme navštívili jedinečnú pamiatku v Nemecku Wendišsko-nemecký dvojitý kostol. Dva samostatné kostoly – nemecký a wendišský – stoja vedľa seba a sú spojené spoločnou sakristiou. Wendišský kostol bol postavený v roku 1650, nemecký kostol pribudol v rokoch 1690 až 1694. Jednoduchý wendišský dedinský kostol a bohatšie zdobený neskorobarokový mestský kostol dnes stoja vedľa seba a sú spojené sakristiou pristavanou k východným štítom. Veža v nasledujúcich dvoch desaťročiach tiež nadobudla svoj súčasný osemuholníkový tvar. Dnes slúži komplex okrem bohoslužieb aj ako kultúrne centrum mesta pre koncerty a výstavy. Posledné lužickosrbské bohoslužby tu boli v roku 1932. Po zlúčení oboch zborov a kvôli poklesu počtu členov, spôsobenému politickou situáciou, sa v lužickosrbskom kostole po roku 1977 nekonali žiadne bohoslužby. Od roku 1995 sa používa ako „kultúrny kostol“ a v Deň otvorených dverí historických pamiatok sa tam každoročne koná bohoslužba vo wendišskom jazyku. 26. mája 2013 bol zreštaurovaný Kaltschmidtov organ znovu posvätený slávnostným koncertom. Informácie z nemeckého jazyka nám tlmočila Magdolna Eignerová z Pilíšskej Čaby.

Ešte sme si chceli pozrieť Slovanský azylový hrad nachádzajúci sa v blízkosti mesta Vetschau, prišli sme však neskoro, už bolo po otváracích hodinách a tak sme pokračovali v ceste, smer Görlitz. Ubytovaní sme boli v romantickom Hoteli Tuchmacher, kde nás v reštaurácii čakalo milé prekvapenie, menu na prestretých stoloch vytlačené v slovenskom a maďarskom jazyku pripravené špeciálne pre nás, hostí Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Večera bola vynikajúca, ubytovanie skvelé za to patrí vďaka Veronike Laluškovej, ktorá mala na starosti organizáciu celej cesty. Po večeri v meste Görlitz sme sa vybrali na prehliadku mesta, pričom sme sa po novo vystavenom, počas vojny zbombardovanom moste prešli pozrieť do Poľska. Na poľskej strane stáli, akože na stráži, dvaja mladí poľskí vojaci. Využijúc blízkosť dvoch jazykov sme sa s nimi chvíľku porozprávali.

Potom sme sa vrátili do Nemecka a prezreli sme si veľmi pekné historické centrum spiaceho mesta. Kostol Najsvätejšej Trojice sme si zvnútra pozreli až ráno. Je to jedna z najstarších budov v meste. Nachádza sa na námestí Obermarkt a pôvodne bola postavená ako františkánsky kláštor v rokoch 1234 až 1245. Zvláštnosťou je, že miestna hodinová veža vytrvalo ukazuje čas o 7 minút dopredu. Kostol uchováva množstvo nádherných umeleckých diel. Maľby klenby s unikátnym anjelským koncertom, pôsobivá pieskovcová skupina zobrazujúca Oplakávanie Krista a nádherný okrídlený oltárny obraz „Zlatej Madony“ sú majstrovskými dielami stredoveku. Kazateľnica a vysoký barokový oltár s tematikou Najsvätejšej Trojice, ktorému bol kostol vysvätený v roku 1715, pochádzajú z protestantského obdobia.

Cez Poľsko sme sa na druhý deň vybrali do Kutnej Hory, jedného z najbohatších miest Českého kráľovstva, ktoré je dnes súčasťou zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Mesto bolo založené v roku 1276 a v stredoveku sa tam ťažilo striebro. Mesto a jeho historické pamiatky sme si prezerali individuálne. Obhliadku sme začali historickým centrom a skončili monumentálnym Chrámom svätej Barbory, trojloďového gotického kostola, ktorého výstavbu iniciovali bohatí kutnohorskí mešťania. Chrám začali stavať v roku 1388. Prvým projektantom a staviteľom chrámu bol Ján Parler, syn staviteľa Svätovítskej katedrály Petra Parlera. Stavba prebiehala v niekoľkých etapách a do značnej miery súvisela s prosperitou strieborných kutnohorských baní. Na dostavbe chrámu pracovali v rôznych obdobiach Matěj Rejsek, po ňom Benedikt Rejt. Práce na chráme boli definitívne zastavené v roku 1558. V presbytériu je umiestnené neskoro gotické pastofórium pochádzajúce z dielne Mateja Rejska z doby okolo roku 1510. Chórové lavice sú zdobené rezbami rezbára majstra Jakuba Nymburského z rokov 1480 – 1490. Pozoruhodné a ojedinelé v českom stredovekom umení sú dochované neskorogotické fresky s banskou tematikou v niektorý kaplnkách. V Mincovnej kaplnke je na stenách znázornená stredoveká technika razenia mincí. Najunikátnejšia je však maliarska výzdoba Smíškovskej kaplnky zobrazujúca scény: Kráľovná zo Sáby prichádza ku kráľovi Šalamúnovi, Trajánov súd, Videnie Tiburtskej Sybily a Ukrižovanie. V spodnej časti kaplnky dopĺňa tieto výjavy ešte pozoruhodná maľba „litterati“ znázorňujúca prípravu liturgického náčinia k bohoslužbe. Návštevu Kutnej Hory sme ukončili v Kozlovni, kde sme sa osviežili dobrým českým pivom, ale dali sme si aj niečo pod zub. Po Kutnej Hore nasledovala cesta do Brna, poslednej zastávky nášho päťdňového putovania.

K najvýznamnejším dominantám Brna patria hrad Špilberk a Katedrála svätého Petra a Pavla (známa skôr ako Petrov), ďalej hrad Veveří týčiaci sa nad brnianskou priehradou a stavebná pamiatka vila Tugendhat od architekta Ludwiga Mies van der Roheho, zapísaná v zozname svetového dedičstva UNESCO. Ešte večer sme si pozreli Katedrálu svätého Petra a Pavla, ktorej históriu nám zhrnul A. Spišák a prešli sme sa centrom mesta. Na druhý deň, pred návratom do Budapešti, sme navštívili Kostol sv. Jakuba, ktorým nás sprevádzala Dominika Múčková, študentka molekulárnej biológie. Chrám svätého Jakuba je stavba dlhá 54 m, široká 22 m a veža má impozantných 92 m. Jeho história sa začína v roku 1220, ale kedysi kostol vyzeral úplne inakšie. Bol oveľa kratší, oveľa nižší, mal plochý strop a pravdepodobne mal dve veže, a táto podoba mu vydržala do 15. storočia. Vtedy sa rozhodlo, že ho treba prestavať do gotickej podoby. Dnes vidíme tri časti kostola, ktoré boli stavané postupne. Prvé je presbytérium, časť okolo oltára, druhé je trojlodie kostola a posledná je veža. Klenby nad oltárom sú staršie. V roku 1515 kostol zasiahol blesk a spôsobil požiar, ktorý zničil strechu a údajne roztopil zvony vo veži. Škody boli také veľké, že trvalo takmer 80 rokov než bol kostol dokončený. V roku 1592 bola ako posledná dokončená veža. Kostol sv. Jakuba sa považuje za gotickú perlu mesta Brna. Architektúra kostola sa po roku 1592 veľmi nezmenila. Veľmi sa ale zmenila vnútorná dekorácia. V období baroka sa v kostoloch menil štýl ozdôb na barokový, napríklad ozdoba lavíc. Ďalšia zmena sa týka organu, ktorý je tiež nádherne zdobený, vyrezávaný. Barokovú podobu nadobudli aj bočné oltáre a dva veľké obrazy. Nebolo tu sedem oltárov ako tomu je v súčasnosti, ale predpokladá sa, že ich bolo štrnásť. Bolo tu veľa bočných kaplniek pripojených na strany kostola. Inakší bol aj hlavný oltár a bolo tu aj veľa epitafov, náhrobných kameňov. Okolo kostola sv. Jakuba bol cintorín. Vedľa kostola je Svätojakubská kostnica a to je pozostatok cintorína, ktorý obklopoval kostol. Z kostola sa kedysi priamo dalo dostať do kostnice. V 19. storočí došlo regotizácii kostola, rozhodlo sa, že sa kostol vráti do gotického slohu a odstránia sa elementy baroka. Steny kostola sú v súčasnosti pomerne strohé, nie sú veľmi zdobené. Z doby regotizácie pochádza aj hlavný oltár. Bočné oltáre a obrazy sú z baroka, pre tieto obrazy je charakteristický kontrast svetla a tieňa. Všetky oltáre sú z mramoru. Každý oltár je niekomu zasvätený, čo sa pozná podľa obrazov. Neogotický oltár z 19. storočia bol ďalší, pri ktorom sme sa zastavili a treba sa zmieniť o sochách, ktoré na ňom sú. Uprostred je malá kalvária, ukrižovanie, vpravo stojí sv. Cyril a na druhej strane sv. Metod a celkom hore sa na kostol pozerá sv. Jakub, patrón kostola. Je to sv. Jakub starší, púť do Santiaga de Compostela ide cez mnoho jakubských kostolov a aj tento kostol je na tej ceste. Jeden z atribútov sv. Jakuba je pútnická palica, ktorú drží v rukách. Premiestnili sme sa k hrobu, v ktorom je pochovaný gróf Ludvik Raduit de Souche, významná osobnosť pre mesto Brno. V čase tridsaťročnej vojny Švédi obliehali Brno a práve on hrdinsky viedol obranu mesta, na vlastné prianie bol pochovaný v kostole sv. Jakuba. Na danú dobu sa dožil vysokého veku, zomrel totiž na starobu. Čo by sa samo o sebe mohlo považovať za zázrak. Jedna zo zrušených barokových kaplniek bola kaplnkou rodiny Ludvika Raduita de Souche. V kostole sa z nej zachovali jedna socha a kameň, na ktorom je podrobne popísané, čo Ludvik Raduit de Souche dokázal počas svojho života. Na Deň Brna 15. augusta, na znak oslavy toho, ako sa mesto ubránilo Švédom, nosia obyvatelia kvety k jeho hrobu a pamätníku. Dominika nás ešte upozornila na náhrobné kamene významných brnenských mešťanov uložené za oltárom. Pochovaní boli na cintoríne okolo kostola, ale epitaf chceli mať v kostole. Pri vchode do sakristie sú na obidvoch stranách reliéfy z krížovej cesty. Sú to jedny z najstarších pamiatok v kostole, pochádzajú z rokov 1518 a 1519. Najstaršia pamiatka, ktorú v kostole uchovávajú je krucifix z 13. storočia, kedy vznikol kostol a bolo založené Brno. Nachádza sa v bočnej kaplnke, ktorá bola kedysi vchodom do kostola. V gotických kostoloch je obyčajne šero, ale v kostole sv. Jakuba je veľa svetla. V kostoloch sú v oknách farebné vitráže, ktoré prepúšťajú menej svetla a tento kostol má priehľadné obloky. Pôvodne tu boli farebné vitráže, ale počas II. svetovej vojny bolo Brno bombardované a tlaková vlna bômb, ktoré dopadli na neďaleké Námestie slobody, rozbila všetky okná. Bolo rýchlo treba nájsť nejaké provizórne riešenie a okná boli zasklené obyčajným sklom z továrne. Toto provizórne riešenie vydržalo až do roku 2022. Vtedy prebiehala posledná oprava kostola a rozhodlo sa, že okná budú nahradené vitrážami, ale keďže sa obyvateľom Brna páčilo, že je tu svetlo, vďaka ktorému má kostol svoju unikátnu atmosféru, tak tieto okná zostali.

Tí z nás, ktorí majú lepšiu kondičku sa ešte vybrali do vyhliadkovej veže kostola, kde sú umiestnené zvony a pokochali sa pohľadom na panorámu mesta a jeho okolia.

Na záver našej cesty sme navštívili kostnicu, ktorá sa nachádza pod Jakubským námestím z väčšej časti priamo pod kostolom svätého Jakuba. Po parížskych katakombách je druhou najväčšiu v Európe. Podľa Aleša Svobodu, „objaviteľa“ kostnice, sa v nej, na mieste posledného odpočinku, nachádza viac ako 50 tisíc ľudských pozostatkov, uložených v troch pohrebných komorách.

Obohatení o nové vedomosti a krásne zážitky sme sa šťastne vrátili domov.

(ĽF)

Foto: autorka, Veronika Lalušková