V poslednú augustovú sobotu sa stánok viery v srdci mesta Čorváš zaplnil do posledného miesta, aby si veriaci, rodáci i cezpoľní hostia pripomenuli významné 125. výročie posvätenia miestneho evanjelického kostola a zároveň spoločne oslávili tradičný 24. Slovenský deň.

Historické pramene a najnovšia publikácia miestneho historika Štefana Kašubu s názvom Kapitoly z dejín čorvášskych Slovákov, vydaná s podporou Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku a Čorvášskej slovenskej samosprávy, odhaľujú fascinujúcu cestu tunajšej komunity. Kým v roku 1831 žilo na vtedajšej čorvášskej pustatine len tridsať evanjelikov, v druhej polovici 19. storočia vďaka prílevu slovenských rodín ich počet prudko rástol. V roku 1872 už zo zhruba 2 350 obyvateľov bolo evanjelikov vyše sedemsto a v roku 1880 presiahol ich počet tisícku. Samostatná dcérska cirkev vznikla v roku 1866 a zásadným medzníkom sa v roku 1874 stala voľba Jána Freitága za farára-učiteľa, ktorý bol neskôr v roku 1890 zvolený za riadneho kňaza. Slovenskí veriaci si najprv zriadili školu a zvonicu, no ich najväčšou túžbou zostával dôstojný kamenný Boží stánok. Povolenie na stavbu získali v lete 1900 a zmluvu uzavreli so staviteľom Józsefom Wágnerom. Na trhovisku odkúpili dom a pozemok Antala Bergera za 5 000 korún. Celkové náklady sa vyšplhali na viac než 12 500 korún a hoci si cirkev musela vziať nemalý úver, medzi prispievateľmi na výstavbu figuroval dokonca aj cisár a kráľ František Jozef I.

Kostol vyrástol v rekordnom čase – staviteľ ho odovzdal 23. augusta 1901 a slávnostnú posviacku vykonal biskup Samuel Sárkány. Už vtedy tvorili drvivú väčšinu cirkevného zboru Slováci, pre ktorých bol chrám symbolom národnej i náboženskej svojbytnosti. Tento historický odkaz silno rezonoval aj počas tohtoročných jubilejných slávností, ktoré sa začali dvojjazyčnou slovensko-maďarskou bohoslužbou. Zborová farárka Lilla Zsírosová a senior Východobékešského seniorátu Zoltán Nagy privítali množstvo vzácnych hostí. Senior vo svojej kázni, vychádzajúcej z Listu apoštola Pavla Filipanom o schopnosti žiť v hojnosti i v nedostatku, prirovnal premenlivosť pozemského života k osudu čorvášskej komunity. Pripomenul, že v uplynulých 125 rokoch zbor zažil časy rozkvetu i skúšok, no pravú silu vždy nachádzal v Kristovi.

Na bohoslužby plynule nadviazalo slávnostné cirkevné valné zhromaždenie, kde sa prihovorili predsedníčka Slovenskej samosprávy v Čorváši Alžbeta Hugyiková a predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková. Predsedníčka CSSM vo svojom prejave zdôraznila, že dejiny čorvášskeho cirkevného zboru a slovenského spoločenstva sú žiarivým príkladom toho, ako sa človek môže počas celého života opierať o pevnú a hlbokú vieru v Pána Boha, ktorá pomohla našim predkom prekonať všetky dejinné úskalia a ťažkosti. Zároveň vyjadrila úprimné želanie, aby malo toto spoločenstvo aj v budúcnosti dostatok oduševnených ľudí, ktorí budú pokračovať v budovaní cirkevného zboru, napĺňať lavice chrámu a udržiavať v ňom skutočne živú, súdržnú a pulzujúcu komunitu. Význam tohto dňa umocnilo slávnostné odhalenie pamätnej tabule v interiéri kostola a zasadenie stromu v chrámovej záhrade ako trvalého svedectva nezlomnosti predkov a nádeje pre potomkov. Oslavy slovenskej kultúry a spolupatričnosti vyvrcholili v popoludňajších hodinách v kultúrnom dome, kde miestna slovenská samospráva pripravila bohatý kultúrny program. Na javisku sa predstavili Tanečná skupina seniorov z Čorváša, Mandolínový orchester Tremolo zo Slovenského Komlóša, Páví krúžok Borouka z Telekgerendášu, ako aj Spevokol a citarový súbor z Čabačúdu. Mimoriadne vrelého prijatia sa dostalo hosťom zo Slovenska – partnerskej delegácii a Citarovému súboru Dió héj zo Sládkovičova, ktorých prítomnosť podčiarkla živé cezhraničné putá.

Podujatie, uskutočnené s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (0038/HU2026) i Správy fondov Gábora Brthlena, pokračovalo spoločnou večerou a družnou tanečnou zábavou pri hudbe Jána Lisku.

Dvojité jubileum v Čorváši ukázalo, že evanjelická viera a slovenská kultúrna identita zostávajú aj po sto dvadsiatich piatich rokoch pevným pilierom tunajšieho spoločenstva.

Greguš

Foto: Karol Szente