V prebúdzaní nového života, keď vdychujeme miazgu jarnej sviežosti, zavše ma paradoxne ovanie nostalgia.

V spomienkach času sa mi, vari aj preto, že sa ich požehnaná staroba pobrala do večnosti s vôňou jarnej kveteny, pred očami mihnú starí rodičia. V podvedomí sa mi prihovárajú láskavou nárečovou slovenčinou Dolnej zeme.

Danosť uchovávať si posolstvá presídleneckého údelu v Československu roztrúsených Pitvarošanov pred 71 rokmi preciťujem ako dar a záväzok v jednom. Nedeliteľnom a zároveň i odkrojiteľnom. V duchu nenapraviteľnej, ale motivujúcej krivdy, ktorú im „Slovenská Mať“ uštedrila pretrhnutím rodinných nití a slovenskej celistvosti rodnej obce vo verdiktoch osídľovacej komisie. Súc horliví vlastenci si ale vyvzdorovali v záhyboch duše aj na Slovensku „svoj Pitvaroš“. Síce virtuálny, v predstave spomienok ale nezmazateľný. Kým rodný zostal v príbehu pustej stanice a clivej piesne harmonikára z vlaku miznúceho za horizontom.

A tak naši prastarí otcovia, staré matere, rodičia, ba aj my, ich deti, vnuci, pra-pravnuci, sme si na Slovensku – v Sládkovičove, Senci, Veľkých Úľanoch, Malej a Veľkej Mači či Reci ukrojili krajec vznešeného pitvarošanstva. Tí nostalgickejší si ho čas od času zájdu prekrviť ta dolu. Realitou pustnúceho evanjelického kostola, clivotou bezmenných cintorínov, ale aj prešedivenými objatiami s priateľmi z detstva, poctou škole v tôni platanov či podvedomou posiedkou vo Veľkej krčme opradenej spomienkami pradedov.

Nostalgia posmelila k činu. Postačil motív, dolnozemská zaťatosť potomkov Pitvarošanov. Zrodil sa deň, na ktorý sa vystroja s desiatkami ďalších účastníkov. S nádejou premiérových Pitvarošských dotykov (v sobotu 14. apríla v Sládkovičove) ich pohladilo aj oduševnenie Slovákov z Maďarska. A hoci rodáci z Pitvaroša vrátane Anny Lehockej, predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy, pozdravia účastníkov „iba“ videozáznamom (kolízii podujatí „hore i dolu“ sme sa nevyhli), v kultúrnom programe utužia vzájomnosť a hrdosť na predkov s Pitvarošanmi na Slovensku aj sestry a bratia z Dolnej zeme.

Pitvarošská rodáčka Zuzana Hollósyová so zborom Ozvena a s úpravou piesní jej brata Janka Šutinského, Hajnalka Krajčovičová z Čabianskej organizácie Slovákov okrem citarovej kapely Strapce ohlási Čabiansky kalendár, Náš kalendár predstaví Imrich Fuhl, prítomní si pozrú aj filmový dokument Jána Fuzika „Mať volá“ o presídlení Slovákov z Maďarska do Československa. Nuž a výstavu o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom, ktorú pripravil Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku v autorstve Antona Paulika, vedúceho kabinetu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, aj v jeho prítomnosti nemožno nazvať inak ako višňou na šľahačke slávnostného dňa.

Prahneme po predkoch. Skúmame kódy našich génov. Aby sme skrze DNA potvrdili našu nedeliteľnú slovenskosť. Budeme naplnení zadosťučinením, ak sa nám to spoločne s drahými Slovákmi z Maďarska aj vďaka Pitvarošským dotykom v Sládkovičove podarí!

Ľudo Pomichal